ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po štyroch rokoch, koncom zimy sedemdesiateho druhého páchnu v pondelok ráno na javisku emeldé myšacince, pani Alenka rozprašuje Lesní vůni a v hľadisku je ružové šero, svietia iba tie malé lampy v tvare siečok, ktoré uvádzačky rozsvecujú len na začiatku a na konci predstavenia, a keď má inscenácia prestávku, tak aj cez prestávku, alebo pri príležitosti rôznych osláv či významných udalostí. A súdruh Hudjak, ktorý je od vlani už vedúcim osobného oddelenia, prikázal, že dnes majú tie lampičky svietiť, lebo dnes máme v emeldé dôležitú schôdzu a atmosféra by mala byť slávnostná, ako povedal, ale pravda je taká, že tá kurva eštebácka chce na každého v hľadisku vidieť, povedal Rudi Grauss. Celé si to vymyslel herec Boris Fajčík, lebo mu ide o veľa a vie, čo robí, vedúci osobného oddelenia, teda kádrovák Hudjak nadšene súhlasil s nápadom napísať rezolúciu a vyjadriť kolektívny súhlas so vstupom vojsk a potľapkal uznanlivo tohto agilného súdruha kandidáta strany po pleci a direktor Pastucha vedomý si aktuálnej propagandistickej línie ÚV len prikývol, ale myslel si svoje komunistické. Vjé tento Fajčík, filcka jedna predajná, vjé ten dobre, čo robí, a takíto sa nám teraz, po prevjerkách budú tlačit do partaje po stofkách, jak po vojne alebo v štyricjátom ósmom — kariéristi a pokrytci, a tí by mali stranu zachránit, kdo len toto vymyslel?!, to tí kokoti v Prahe, precaj musí byt každému jasné, že z toho nič dobré nemóže byt.

Predátor a úskočná šelma menom Fajčík, táto životu nebezpečná ambiciózna nula, herec tretej, poťažmo štvrtej kategórie, ktorý hrá v našom divadle Jánošíka, Hurbanovca Dušana Havrana a v Čajke Trigorina, z čoho si asi urobíte obraz o tom, čo sme za divadlo, prestal nachvíľu dýchať, keď si vypočul dnes, hodinu pred zhromaždením tento sľub. Súdruhovia, sľuby majú magickú silu, ale aj každý sám by mal byť aktívny a agilný, vynaliezavý, tvorivý a usilovný. A to herec Boris Fajčík, vek: tridsaťpäť, výška: 185 cm, váha: 81 kg, nevojak, ateista, vzdelanie, vyučený elektrikár, VŠMU, to on teda je. Pred časom mu napríklad napadlo, že by mal začať fotografovať, aparát má, Ljubiteľ, sovietsky, ľudový, šikovný, jednoduchý, fotografovať vie, aj inšpiratívnu tému už má. A nie hocakú! Vždy, keď stúpal hore schodmi okolo sadrovej busty, ktorá stojí vo výklenku na medziposchodí našej hereckej ubytovne, bývalého Živnodomu, a kde počas Slovenského štátu stával Beethoven, vždy si Fajčík všimol, ako je Vladimír Iľjič zakaždým inak urážlivo priodetý!

Raz mu voľajaký posmeškár nasadil na hlavu papierovú čiapku, inokedy mu zasa niekto založil slnečné okuliare, uviazali mu kravatu alebo pioniersku šatku a raz mal Vladimír Iľjič na hlave natiahnuté dokonca dámske pančucháče, čo už bol naozaj vrchol, a medzi nami, nie je veru ťažké domyslieť si, kto to asi tak robí, a on, kandidát strany, Boris Fajčík si všetkých podozrivých a možných páchateľov už dávno vytipoval. Nie som sprostý. Nie je sprostý. Je to jasné — na prízemí býva herec Grauss, na medziposchodí herečka Juhásová s manželom, hercom Mišom Horváthom, na prvom Barborík, Zlatošová, on a kurič Halama a celkom hore pod strechou má ateliér vedúci výpravy Polgár. A Fajčík teda chodí od istého času s fotoaparátom na krku a fotografuje, aj počas poludňajšej prestávky, keď ostatní idú na obed, on vybehne len tak v košeli z divadla, prebehne cez ulicu, vybehne po schodoch, postaví sa tak, aby mal svetlo z okien za chrbtom, ako to píšu v príručke, urobí jeden, dva zábery a beží späť do divadla. Už má tých vzácnych fotografií za posledný polrok spolu sedemnásť, niektoré sú síce tmavé, ale na každej vidieť, čo má Vladimír Iľjič tentokrát na hlave či na krku, a na zadnej strane fotografie je vždy napísaný dátum. Sprvoti sa mu všetci v divadle posmievali, lebo zatiaľ, čo režisér Chĺpik má Exaktu, Božka Somorová akýsi japonský foťák a Hyben filmovú kameru, dokonca šestnástku, tak on sa tu presúša s Ljubiteľom na krku. Keď ho potom ale jedného dňa na poludnie prekvapila Eva Juhásová, ktorá vyšla z dverí a uvidela ho, ako kľačí a z podhľadu vyberá najlepší záber, tak si sprvoti myslela, že sa budúci umelecký šéf prišiel k tej buste pomodliť, keď si ale uvedomila, že Fajčík fotografuje Lenina s červenou baretkou na hlave, tak jej v priebehu niekoľkých sekúnd svitlo a zľakla sa, hneď vedela, čo tá sviňa Fajčík zasa vymyslel a čas ukázal, že sa nemýlila.

Teraz Eva v hľadisku počúva Fajčíkov hlas, drieme, zadrieme, zaspáva, chvíľu sa spánku bráni, potom ale zaspí, a potom ju zobudí potlesk, taký riedky, silený, posmešný. Herci odchádzajú, Fajčík stojí bokom v tieni, chcel by si zapáliť, ale neurobí to, vie, čo je disciplína, Eva jediná zostala sedieť v hľadisku, a po chvíli odíde už aj Fajčík a javisko je chvíľu prázdne, potom sa ozve piskot a zo všetkých kútov, spoza portálu a od horizontu nebojácne vybehnú myši, napočíta ich sedem. Potom zatvorí oči.

Z denníka Marienky Malárikovej

Eva už má celkom veľké brucho a baby z garderóby hovorili, že pod kostým ju musia sťahovať, dala si v krajčovni spravit taký míder, lebo chce ešte stále hrať, hlavne Otela. Je bláznivá. Už by mohla byť dávno na materskej. Marec je teplý, sadila som mrkvu, zo semena. Osinko mi povedal, že Hudjak na akejsi schôdzi vyrýval, že by ma mali preradiť za upratovačku, že chýbajú sily, kvôli myšiam! Riáditel mi odkázal po Ferkovi Púchym, aby som sa nebála, že on to nejako spraví. Pastucha sa zmenil, čo sa mu Sára obesila. Ale slope ešte vjácej.