ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz za dva, alebo tri týždne, keď bol práve krásny deň, riekla babička: „Dnes pôjdeme do horárni na priadky.“ Deti sa tešily od rána až do tej chvíli, keď babička vzala vretienko a vydala sa na cestu. Za splavom viedla cesta pod príkrou stráňou k mostu, za mostom potom šlo sa topoľovým stromoradím ustavične až do Riesenburku. Babička ale volila cestu pod stráňami popri rieke až k pile. Nad pilou bol holý vrch, na ktorom riastla vysoká devana (volov chvost), za ktorou sa Barunka rada driapala. Za pilou sa dolinka viac a viac úžila — a rieka vtesnaná v úzkom koryte bystrejšie utekala po velikých kameňoch, ktoré jej v ceste ležaly. Vrchy porastlé boly jedlinami a smrekami, ktoré svojím tieňom skoro celú šírku dolinky zatemňovaly. Tým údolím šly deti i s babičkou, až došly pod zboreniny hradu Riesenburského, ktoré mochom zarastené čnely z temného stromovia.

Obďaleč hradu, nad starým sklepením, ktorým sa vraj mohlo chodiť tri míle cesty popod zem, kam ale pre vlhkosť a zkazený vzduch nikto pristúpiť nemohol, vystavený bol altán s troma špicatými oknami. Panstvo, keď tu polúvalo, držalo tam svoje druhé raňajky. Deti zamerily k tomu altánku a liezly po príkrom svahu ako kamzíci. Babička chudina, starká, horko ťažko sa vyškriabala; chytala sa vpravo a vľavo stromovia tam rastúceho. „No, vy ste mi daly, sotva, že dýcham.“ Povedala, keď sa konečne dostala hore.

Deti ale vzaly babičku za ruky, viedly ju do altánku, kde bolo príjemne chladno a pekný výhľad a tam ju posadily na stoličku. Na pravej strane altána videly deti srúcaniny hradu; pod hradom točila sa do polokruhu dolinka, ktorú pri dolnom a hornom konci uzavieraly vršky zarastené jedľami. Na jednom z týchto vrškov stál malý kostolík, šum vody a spev vtáctva bolo to jediné, čo oživovalo do okola panujúcu tichosť.

Janko si spomenul na silného Ctibora, valacha pána Riesenburského; tam dolu na lúke to bolo, kde ho pán pristihol, ako niesol na rukách celú, i s koreňami vytrhnutú jedlu, ktorú bol v panskej hore ukradol. Keď sa ho pán spýtal, kde ju vzal, valach priznal sa úprimne zo svojej viny. Pán mu to odpustil, ba ešte ho i na hrad pozval — a doložil, aby si vzal so sebou vrece, že mu dá toľko poživnosti, koľko odnesie. Ctibor, ako taký neogabaný, vzal žene deväťrifový osovok a šiel do zámku, kde mu hrachu a údeného mäsa (kýt) do neho nasypali. Pre jeho silu a usilovnosť si ho rytier zamiloval — a keď v Prahe vypísaný bol veliký turnaj, vzal Ctibora so sebou. Ctibor svojou silou premohol jedného nemeckého rytiera a zvíťazil nad tým, nad ktorým dosiaľ nikto zvíťaziť nemohol, a kráľ ho spravil tiež rytierom.

Deťom sa táto rozprávka veľmi páčila — a od tej doby, čo im ju starý pastier rozprával, bol pre ne zámok a lúky omnoho zanímavejšie.

„A ako sa to tam volá, kde je ten kostolík, babička?“ spytoval sa Vilko.

„To je na Boušíne. Ak nám dá pán Boh zdravia, i tam sa raz podívame, keď tam bude odpust,“ odpovedala babička.

„A čo sa tam stalo, babička?“ spytovala sa Adelka, ktorá by bola babičku poslúchala od rána do večera.

„Zázrak sa tam stal. Neviete, ako vám to raz Vorša rozprávala?“

„Nevieme už nič. Rozprávajte nám to vy, pekne vás prosíme,“ žebronily deti a babička sa nedala dlho prosiť.

„Tak si sadnite pekne na lavicu a nevyhýbajte sa von z okna, aby ste nevypadly a nezlomily väzy. Za týmto vrchom a za tými horami sú dediny: Turyň, Litobor, Slatina, Mečov, Boušín; tie všetky patrily pred dávnymi časy jednému rytierovi, ktorý sa menoval Turynský a býval na Turyni na svojom hrade. Pán ten mal paniu a jedinú dcérku, krásne dievčatko, ale bohužiaľ, ona bola hluchonemá, čo pôsobilo rodičom nesmierny žiaľ.

Raz sa malá dievočka prechádzala po hrade a tu si zamyslela, že pôjde pozreť, čo robia tie malé barančeky v Boušínskom dvorci a ako asi nariastly od tých čias, čo ich nevidela. — Musím vám povedať, že v ten čas ten kostolík ešte tu nebol, ani dedina, len dvorec, alebo majer, v ktorom bývala čeľaď p. Turinského a kde sa chovaly jeho stáda. Do okola všade boly len samé hory a v hore mnoho divej zvere.

Dcéruška Turynských bola už viac razy vo dvorci, ale to šla vždy s otcom; ona, nezkúsená, myslela, že keď sa tam rozbehne, že aj hneď tam bude. Šla teda, šla, kam ju oči viedly; myslela si, že cesta ako cesta, bola ešte mladá, nerozumná, ako ste vy. Keď ale už dlho šla a ešte nevidela biely dvorec, začínalo jej byť clivo; len teraz jej napadlo, čo povie otec a matka, že ušla zo zámku, dostala strach a chcela sa vrátiť nazpäť. Ale keď je človek v strachu, tak sa skoro splaší, nie to ešte také dieťa. Dievčatko si splietlo cestu a neprichodilo ani domov, ani do dvorca, ale dostalo sa do hustej hory, kde nebolo ani stopy, ani svetla. Len teraz poznalo, že zablúdilo!

Môžete si pomysleť, ako jej bolo! — Vám by ale predsa tak zle nebolo, lebo máte sluch a reč, ale toho dievčatko nemalo. Behala v zmätku krížom krážom a tým viac sa plietla. Na ostatok ju trápil i smäd, i hlad sa dostavil, nohy ju tiež bolely, ale to všetko nebolo tak hrozné, ako strach, ktorý malo dievča pred nocou a divou zverou a ešte najviac ju desila obava, že sa rodičia hnevať budú. Ustrašená, uplakaná ocitla sa zrazu pri jednej studničke; dychtive kľakla si ku nej a napila sa; keď sa potom okolo seba obzrela, videla dva ušlapané chodníčky. Ale nevedela, ktorým má ísť, lebo blúdenie ju prestrašilo a naučilo, že nie každá cesta vedie domov. Tu si spomnela, že jej matka, keď je v strachu a úzkosti, vždy uchýli sa do svojej komôrky a že sa modlí; kľakla si teda na zem a modlila sa, aby ju pán Boh vyviedol z tej hory.

V tom počuje divný zvuk, hučalo a znelo jej to v ušiach viac a viac, jasnejšie a jasnejšie, dievčatko nevedelo, čo sa to s ním robí, aké sú to zvuky; a tu hľa, beží k nej z hory po chodníčku biela ovečka a za ňou druhá, tretia, štvrtá, piata a šiesta a viac ešte viac ich bolo, až bol pri studničke celý kŕdeľ. Každá ovca mala na krku zvonec, tie zvonce zvonia — a dievčatko ich počuje! To sú otcove ovce a tu beží pastierov biely pes a tu prichodí tiež pastier Barta a dievčatko vykríkne: „Barto!“ — a beží k nemu. Zaradoval sa Barta, keď počul, že slečna hovorí a počuje, vzal ju na ruky a ponáhľal sa ku dvorcu, od ktorého neboli ďaleko vzdialení. Bola tam pani Turynská, celá skleslá; nevedeli rodičia, kam sa im dcérka náhle z hradu podela a čo sa s ňou stalo. Rozoslali po horách kde koho, otec tiež hľadal a pani čakala v bielom dvore. Môžete si myslieť, akú radosť mala tá maminka, keď jej Barta priniesol dcérku — a nadovšetko ešte aj uzdravenú! Keď sa aj otec vrátil a dcéra im všetko vyrozprávala, usniesli sa vďační rodičia, že na poďakovanie pánu Bohu vystavia pri studničke kostolík. Ten kostolík, ktorý tamto vidíte, to je ten istý a tá studnička u neho tá istá, kde sa dievčatko napilo a modlilo a tu v tých horách blúdilo. Ale to dievčatko už dávno, dávničko zomrelo, pán Turynský tiež zomrel aj pani Turynská a Barta podobne zomrel a zámok na Turyni je zborený.“

„A kam prišly ovce a pes?“ spýtal sa Vilem.

„Nuž, i psík sa pominul, staré ovce zkapaly, mladé vyriastly a maly zase ovečky. A tak to ide na tom svete, milé deti, že jeden odíde, druhý príde.“

Deti obrátily zraky do údolia; v mysli videly rytiera jazdiť, dievčatko blúdiť — a tu, hľa, vychodí z hory pani na krásnom koni, nesie sa údolím dolu a za ňou štolba. — Pani má tmavý kabátik, dlhá tmavá sukňa visí jej cez stremene dolu, na hlave čierny klobúčik, z ktorého vlaje závoj okolo gaštanových vlasov.

„Babička, babička, rytierka, podívajte sa,“ vykríkly deti.

„I čo vám to napadá, či sú dáke rytierky? To je pani kňažná,“ riekla babička, dívajúc sa z okna dolu.

Deti sa skoro mrzely, že to nebola rytierka, ako si to ony namyslely.

„Pani kňažná ide hore k nám,“ volaly všetky.

„Kto vie, čo vy vidíte; akože by sem kôň vyliezol?“ poznamenala babička.

„Na môj’ pravdu, Orland beží hore ako mačka,“ tvrdil Janko.

„Daj mi pokoj, nechcem to ani vidieť. Tie panstvá majú čudné záľuby,“ riekla si babička a zdržovala deti, aby sa nevyhýňaly z obloka.

Netrvalo to dlho, kňažná bola tam hore. Ľahko sa spustila s koňa, prehodila dlhú sukňu cez rameno a vošla do altánku.

Babička vstala a úctive ju vítala. „To je rodina Proškovská?“ opýtala sa kňažná, hľadiac na tváre detí.

„Áno, milostivá pani, to sú Proškovi,“ odpovedala babička.

„Ty si iste ich stará mama?“

„Áno, milostivá pani, som matka ich matky.“

„Môžeš mať radosť, máš to zdravé vnúčatá. Či ale, vy deti, poslúchate vašu babičku?“ opytovala sa kňažná detí, ktoré z nej oka nespustily. Na jej otázku ale sklopily oči a šeptaly: „Poslúchame.“

„No, ujde to ešte; niekedy však, — ale čo mám robiť, veď sme ani my neboly lepšie,“ povedala babička.

Kňažná sa usmiala; videla na lavici položený košíčok plný jahôd, pytala sa, či to snáď deti nasbieraly. — Babička hneď napomenula Barunku, hovoriac: „Choď dievčička, podaj milostivej kňažne. Sú čerstvé, deti ich po ceste nasbieraly, azda si milostivá pani pochutná na nich. Keď som bola mladá, tiež som rada jedla jahody, ale ako mi decko zomrelo, nevzala som žiadnu viac do úst.“

„A prečo?“ opýtala sa kňažná a prijala od Barunky košíčok s jahodami.

„To je tak medzi nami, milostivá pani, ako umrie matke dieťa, nejie do Svätého Jána Krstiteľa ani čerešne, ani jahody. Lebo vraj chodí Panna Mária po nebi a rozdáva to ovocie tým malým dietkam. Ktorého dieťaťa matka nezdržala sa a toho ovocia jedla, tomu povie Panna Mária: „Vidíš, dieťatko, tebe sa málo dostalo, lebo to ti matka zjedla.“ Preto sa matky zdržujú od požitia toho ovocia. No, a keď sa zdržia do Jána, zdržia sa aj po Jáne,“ doložila babička.

Kňažná držala v prstoch jahodu, sladkú, červenú, ako jej krásné ústa, ale pri babičkinej reči položila ju mimovoľne nazpäť do košíka, hovoriac: „Teraz nemôžem jesť — a vy detičky, nemaly by ste ničoho na cestu.“

„I to nič nerobí, pani kňažná, len jedzte, lebo si ich vezmite domov i s košíčkom, my si nasbierame druhých,“ rýchle nadhodila Barunka, odstrkujúc podávaný košík.

„Prijímam teda váš darček,“ riekla kňažná, usmievajúc sa prostosrdečnému dievčatku, „zajtra ale príďte si pre košíčok do zámku a priveďte aj babičku so sebou, rozumiete?“

„Prídeme, prídeme,“ prisvedčily deti, práve tak, ako keď ich pani mama zvala, aby prišly do mlyna. Babička chcela čosi podotknúť, ale už nebolo nič platno, kňažná sa zľahka babičke uklonila, usmiala sa na deti a vystúpila z altánu. Košík podala štolbovi, vyšvihla sa na Orlanda a čoskoro zmizla medzi stromovím ako krásna vidina.

„Babička, ja sa teším na ten zámok! Tata hovorí, že má pani kňažná tam krásne obrazy!“ povedala Barunka.

„A je tam, vraj, papagáj — a ten vie vraveť. Počkajte, babička, to sa budete dívať!“ zvolal Janko a tľapkal si rukami.

Malá Adelka sa poobzerala po sebe a povedala babičke: „Ale ja si nenechám tieto šaty, však nie, babička?“

„I pre pána kráľa, veď som si ja toho dievčaťa ani nevšimla. Ty si mi pekná, čože si robila?“ krížovala sa babička, keď videla, aké je to dievča zamazané.

„Ja nemôžem za to, Janko ma strčil a ja som upadla do jahôd,“ vyhovárala sa maličká.

„Vy dvaja sa vždy kočkujete. Čo si pani kňažná asi pomyslela o vás, iste to, že ste malí čertíci. Teraz ale poďte, aby sme prišli do horárne. To vám ale napred vravím, vy, chlapci, ak budete samopašní, ako sa to stáva, nevezmem vás druhý raz so sebou,“ vyhrážala babička.

„My budeme dobrí, babička,“ uisťovali chlapci.

„Uvidíme!“ dotušila si babička a kráčala za deťmi hôrnym chodníkom ku horárni.

Nešly ďaleko — a octly sa medzi listnatým stromovím, cez ktoré videly už belieť sa dvorec a horáreň pred sebou. Pred staväním bolo priestranstvo zelené, ohradené, na ňom lipy a gaštany, pod ktorými bolo niekoľko lavičiek a stolíkov v zemi upevnených. Po tráve prechádzaly sa pávi, o ktorých babička povedala, že majú anjelské perie, diaboľský škrek a zlodejský krok; kŕdlik jarabích, kapravých perličiek — a biele zajačky sedely v tráve, strihaly ušima a akonáhle zočuly dáky hluk, naraz rozprchly sa na všetky strany. Pekná srna s červeným obojkom ležala pod stenou a niekoľko psov tmolilo sa po dvore. Sotva deti na nich zavolaly, psi radostne zabrechali a priskákali k deťom a začali do okola behať, div ich so samej radosti na zem nepovalili. I srna pribehla na Adelkino zavolanie a svojím múdrym okom pozrela na dievčatko tak milo, ako by jej chcela povedať: „Ach to si ty, čo mi také dobré kúsky nosíš, vítam ťa!“ Adelka jej to musela vidieť na očiach, pretože si hneď siahla do kapsíčky a podala srnke kúsok žemle — ktorú srnka hneď vzala a potom bežala za dievčatkami.

„Kde sa tu beriete, vy banda!“ volal odkiaľsi hlas a o chvíľu vyšiel z komory pán horár v ľahkom zelenom kabáte, domácu čiapočku na hlave. „I to sú milí hostia!“ zvolal ako videl babičku „vítame, — len ďalej, Hektor, Diana, Amina iďte preč! Veď človek ani svoje vlastné slovo nepočuje!“ oboril sa na psov.

Babička vošla do stavänia, nad ktorého vchodom boly veliké jelenie parohy. V pitvore viselo niekoľko pušiek, ale tak vysoko, aby ich dieťa dočiahnuť nemohlo. Babička sa veľmi bála pušky, i vtedy, keď nebola nabitá — a keď sa jej pán horár vysmieval, povedala: „Kto že ho môže vedieť, čo sa stane? Čert nespí!“ „Pravda,“ odtušil horár „keď pán Boh dopustí, aj motyka vystrelí.“

Babička odpustila pánu horárovi, keď ju začasto poškádlil, len keď v jej prítomnosti nebral meno božie nadarmo — a keď nehrešil; to babička počúvať nemohla, hneď si uši zapchávala — a riekla: „No, načo je to potrebné, také neomalené ústa, aby človek po vás vykropil.“ Pán horár mal babičku rád a preto sa mal pred ňou na pozore, aby nezavadil o čerta, ktorý, ako on hovoril, nevdojak sa mu do reči pletie.

„A kde máte pani kmotru,“ pýtala sa babička, keď vošli do izby a nikoho tam nebolo.

„Len si sadnite, hneď ju zavolám; to viete, že ona len ako kvočka trmolí sa pomedzi kurčatá,“ povedal horár a šiel zavolať ženu.

Chlapci sa postavili pred skryňu, v ktorej sa leskly flinty a lovecké nože — a dievčatá sa ihraly so srňou, ktorá vbehla s nimi aj do izby; babička ale prehliadnuc jedným pohľadom celý ten prívetivý, čiste upravený priestor si pomyslela: „To je pravda, nech človek sem príde vo sviatok, alebo v piatok, vždy je všetko ako sklo,“ — a keď jej padla do oka priadza, ktorá sviazaná a znakom opatrená pri peci na lavici ležala, prikročila bližšie a prezerala pradivo.

V tom sa otvorily dvere a do nich vkročila pani, ešte dosť mladá v čistom domácom obleku, na hlave biely čepček; na ruke niesla malé, plavovlasé dievčatko. Srdečne vítala babičku a deti — a na jej jasnej, prívetivej tvári bolo vidno, že sa skutočne teší. „Bola som polievať plátno. Mám radosť, toho roku bude bielučké ako labuť,“ hovorila domáca pani, ako by sa vyhovárala zo svojej neprítomnosti.

„To je poznať pilnosť,“ povedala babička, „kus na bielidle — a tu sa už zase chystá pre tkáča. Toto tu bude plátenko ako pergament. Len aby vám ho dobre otkal a žeby vás neoklamal. Ste spokojná so svojim tkáčom?“

„I, to môžete vedieť, že každý oklame,“ odpovedala horárka.

„Ach, vy ženské, to by ja rád vedel, ako by vás mohol tkáč oklamať, veď vy to máte všetky na vlas vypočítané,“ smial sa horár. „A predsa si sadnite a nestojte!“ ponúkal babičku, berúc za ruku malú Aničku, ktorú bola pani horárka postavila k lavici, aby nespadla, lebo začínala len teraz bežkať.

Ako domáca pani odstúpila od dvier, objavili sa za jej chrbtom dvaja ohorení chlapci, jeden plavovlasý po matke, druhý počerný po otcovi. Boli by sa síce s matkou s celou chuťou prihnali do dvier, ale keď sa matka pustila s babičkou do reči, nevedeli napochytre, ako a čo majú povedať, začali sa hanbiť a schovávali sa za mamine sukne.

„Čo že vy, kompani,“ začal otec, „či je to móres, vliezť materi za chrbát, keď máte vítať hostí? Hneď podajte babičke ruku.“

Chlapci ochotne postúpili k babičke, podávajúc jej ruky, do ktorých babička naložila jabĺk. „Tu máte a ihrajte sa a druhý raz sa neokúňajte; to sa na chlapcov nesvedčí, aby sa držali maminej sukne,“ napomínala babička a chlapci sklopili oči a dívali sa na jabĺčka.

„A teraz, alou, von,“ rozkázal tata; „ukážte deťom výra a hoďte mu sojku, čo som dnes zastrelil, ukážte im mladé šteniatka a mladé bažanty. Ale žeby ste mi medzi tou drúbežou nelietaly ako jastrabi, síce vás.“ — Tento dodatok chlapci už nečakali, lebo sotva, že otec vyslovil: „alou von!“ už sa to hrnulo valom zo dverí.

„To je shon!“ smial sa horár, ale bolo vidieť, že mu ten shon nebol proti mysli.

„Deti sú deti, mladá krv!“ povedala babička.

„Len keby tí chlapci neboli takí diví. Ale verte mi, babička, že mi sedí strach celý deň na chrbte. To vám len po kadejakých kotrčkách lezie, po stromoch robí kotrmelce, nohavice trhá, až hrôza len vraveť o tom. Ďakujem Hospodinu za to dobré dievča, to je dar boží,“ hovorila pani horárová.

„Čo chcete, pani kmotra, dcéra po matke, syn po otcovi sa poznáva,“ nadhodila babička.

Domáca pani s úsmevom podala dcérušku manželovi, aby ju trocha povaroval: „Len čo prinesiem niečo pod zuby, hneď budem tu.“

„Dobrá žena,“ povedal horár, keď vyšla zo dvier: „hriech by bol jej ublížiť, len keby nemala ustavičný strach, že sa tí šarvanci zabijú; čo je z chlapca, keď niet v ňom ohňa?“

„Všetkého moc škodí, pane kmotre, keby sa im všetko dalo na vôľu, oni by po hlavách chodili,“ povedala babička, ačkoľvek sa aj ona nie vždy dľa tých slov zachovala.

Netrvalo dlho a do dvier vošla domáca pani s plnýma rukama. Na dubovom stole octnul sa biely obrúsok, majolikové taniere, nože s črenkami zo srňacích parohov; octly sa tam jahody, praženica, smotana, chlieb, med, maslo a pivo.

Gazdinka vzala babičke vretienko z ruky a riekla: „Teraz nechajte pradenie, babička, a berte si. Ukrojte si chlebíčka, namažte. Maslo je dnes mútené, pivo je nekrstené. Praženica je nie práve podarená, upražila som ju na obed na zdarboh, ale keď príde dačo človeku z nenazdania, tak to aj chutná. Jahody vy nejedzte, ale deti budú rady, keď im ich polejem smotanou.“ Tak ponúkala horárová a pri tom krájala krajec za krajícom, natierala maslom, nakapkala medom.

Babička náhle, ako by si bola na niečo spomenula, tľapla si do čela, hovoriac: „To je stará hlava, nepamätlivá! Vidíte, ani mi ešte nenapadlo, sdeliť vám, že sme sa v altánku shováraly s pani kňažnou.“

„Niet divu, veď tie deti svojim krikom človeka zbalamutia,“ podotkla pani horárka. On ale sa hneď spytoval, čo hovorila pani kňažná.

„Nerozprávajte, babička, kým sa nevrátim,“ prosila horárka, „musím ešte skorej tie deti uspokojiť, aby trošku posedely.“

Deti pobehaly medzi tým kde-kade a chlapci z horárne, Frantík a Bertík, všade napred a všetko im vykladali. Práve stáli pred domom na tráve a malá Amina ukazovala pred nimi svoje kumšty, skákala ponad palicu a prinášala hodené jej veci v pysku, keď sa na prahu zjavila matka a volala deti ku svačine. Nedaly sa dvarazy volať. „Sadnite si pekne popod stromy, jedzte a neumažte sa priveľmi,“ napomínala, rozkladajúc im pochútky na stolíky. Deti si posadaly a okolo nich postavili sa psi a pozerali im do tváričiek.

Keď prišla pani horárová zase do izby, prosila babičku, aby rozprávala o pani kňažne a babička povedala od slova do slova, ako a čo to bolo v altánku.

„Vždy to hovorím, že má dobré srdce,“ ozvala sa horárka. „Kedykoľvek sem príde, za každým sa opytuje, čo robia deti a malú Anušku pobozká na čelo. Kto má deti rád, je dobrý človek. Ale to služobníctvo ju roznáša, ako by kto zná, aká bola.“

„Urob čertu dobre, odmení sa ti peklom,“ ozvala sa babička.

„Tak, tak, babička,“ povedal horár „pravdivé je to príslovie. To je moja mienka, nemuseli by sme si priať lepšiu paniu, keby ona nemala tých drábov okolo seba, tí ju štvú a klamú ju. A tá čeliadka je k ničomu na svete, ako pánu Bohu deň kradnúť. Keď to tak všetko na svete pozorujem, myslím často: keby do vás tisíc — karlátok uhodilo! — Nie je to k zlosti, keď si pomyslím, že taký darebák, ktorý nič nevie, na nič je nie súci, len aby za vozom stál ako drevený panák a v izbe drepenel, že ten toľko dostane, ako ja, že ten viac platí, ako ja, ktorý musím v dáždi, v blate, v snehu brodiť po horách, vo dne v noci so záškodníkmi, pytlákmi sa hrdlovať a za všetko tu stáť a všetko obstarávať. — Nemám sa načo ponosovať, som spokojný, ale keď mi príde sem taký nafúkanec a hľadí na mňa z vysoka, tu by som mu na môj veru — ale darmo sa zlostiť“ a pán horár vzal pohár a napil sa na tú zlosť.

„Ale či tá pani vie o všetkom, čo sa robí — a prečo si nevezme dakto to srdce a nepovie jej, keď sa mu krivda stala?“ dopytuje sa babička.

„Kýho šľaka, kto že sa bude páliť? Ja sa s ňou často shováram a mohol by som povedať jedno druhé, ale vždy si myslím: „Fraňo, mlč, aby sa to na teba nesviezlo!“ A konečne ona by mi to nemusela veriť, opýta sa tých vyšších — a tu to máte, je po všetkom. Tí držia spolu, ako ruka ruku. Hovoril som s ňou pred niekoľko dňami, chodila po hore s tým cudzím kniežaťom, čo je tu s ňou. Postretli Viktorku a spytovali sa ma o nej; kňažná sa jej zľakla.“

„A čo ste jej povedali?“ opýtala sa babička.

„Inu, čo som mal povedať; povedal som, že je bláznivá, ale že nikomu neublíži.“

„A čo povedala na to?“

„Sadla do trávy, knieža si sadol k jej nohám a mne kázala, aby som tiež sadol a rozprával o bláznivej Viktorke a ako sa to stalo, že sa zbláznila.“

„A ty si rád rozprával, že áno?“ usmiala sa pani horárová.

„To vieš, žena; kto že by nebol rád k službám krásnej panej. Naša kňažná je už síce nie tak mladá, ale je šľakovite krásna pani. Ostatne, čo som mal robiť, musel som rozprávať.“

„Vy ste furták, pane kmotre, dva roky tomu, čo som tu a to mi sľubujete podrobne vyprávať, ako sa to s tou Viktorkou prihodilo a posiaľ to neviem len tak dve na tri. Krásna pani som nie, rozkázať vám nemôžem, tak sa toho asi nikdy nedozviem, viďte?“

„Oh, babička, vy ste mne milšia, ako tá najkrajšia pani na svete — a ak vám ľúbo počúvať, poviem tú históriu trebárs aj hneď.“

„Keď pán kmotor chce, vie podložiť hodvábny polštárik, to je pravda,“ usmiala sa babička. „Ak je to i pani kmotre vhod, berem vás za slovo. Starý človek podobá sa dieťaťu, a deti, ako viete sami, rady majú povesti.“

„A ja tiež nie som ešte stará a tiež rada počúvam. Len rozprávaj tatíčko, pekne nám ujde chvíľka,“ odpovedala pani horárka.

„Mamička, prosím ťa, daj nám ešte chleba, my nemáme už ani kúska,“ ozval sa vo dverách Bertíkov hlas.

„To je nie možné, kde by to tie deti boly podely?“ divila sa babička.

„Polovic zjedly, polovicu daly psom, srne a vevericiam; to máte vždycky tak. Och, ja mám s nimi celé peklo!“ vzdychla horárová a krájala znovu chlieb. Kým druhý raz deti vonku podelila a malú dcérušku pestúnke sverila, pchal si pán horár fajočku.

„Môj nebožtík, daj mu pán Boh nebe, mal tiež taký zvyk; kým začal dačo vyprávať, musela byť fajka prichystaná,“ podotkla babička a odblesk blaženej rozpomienky zasvietil jej v očiach.

„To ja neviem, tí muži ako by sa zriekli, všetci majú ten ošklivý zvyk,“ vravela pani horárová, počujúc odo dverí, čo povedala babička.

„Len sa takou nerob, ako by si to nemala rada; sama mi z mesta tabák prinášaš,“ odpovedal jej muž a zapálil si.

„Nuž, aká pomoc. Ak človek chce mať od vás pekné oko, musí vám dačo k vôli urobiť; začni teda rozprávať!“ pobídla domáca pani a sadla si so svojim vretienkom vedľa babičky.

„Som hotový, teda počúvajte!“ To povedal, vypustil horár prvý obláčok dymu ku povale, položil nohy na kríž, oprel sa pohodlne o opierku stolca a začal rozprávať o Viktorke.