E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Pokora vína

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Varon, Katarína Tínesová, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov

Ďakovať ti, Bože, a spievať

1

Nečinný nikdy nie je Boh. Nad blkotom našich jaspisov, malých, malinkých, bdie v svojom veľkom trvaní.

Z nekonečných priestorov, akoby boli pre jeho lásku len kvapkou, vybral si u nás more milovania.

Kráča, plný sebou, rozdávajúc sa celý i jednej byľke na poli. A stretne zástup, na ktorý práve myslel.

Plače tu ktosi, nezabudnutý v tejto mysli Božej, azda naimská žena. Treba sa zastaviť.

Boh pre svoju záľubu by nemusel zastať nikde. Iba keď našu biedu vidí.

Vtedy na tichom nebi tiež sa nič nemení. Ale čierna zem sa prehne, prchá z nej smrť.

A naimská žena z uplakania vidí, že Boh naozaj zastavil sa pri nej. Veru pri nej. Kto? Boh.

2

Slzy nám zacláňajú teba, Bože; vždy si myslíme, že máš ruku ťažšiu, ako je láska.

Plačeme, keď nás trestáš. Síce hovoríme čosi v plnosti bôľu, ale nenačrieme do tvojho neba.

Pre náš nárek si nám nepochopiteľný. Zamkli sme sa pred tebou siedmimi zámkami užialenia.

Bez sĺz by nám nebolo ďaleko k tebe. Ale my ich nesieme pred sebou a za nimi sa tackáme.

My máme vedieť, že ty si pred nami. Zobnúť zo zeme tvoje zrnko a vzniesť sa ako vtáčky.

Ďakovať ti a spievať, že si tu bol, kde aj v zauzlenine tvojej ruky našli sme si pokrm.

Veď v našich slzách nie si nekonečný, ale v láske. V dobrote tvojej sa môžeme obliecť ako do kvetov.

3

Napomínaš nás, Bože, žiadaš polepšenie. Vravíme, že máme na to celú zemskú púť.

Tu rumázgame svoju psotu ako živočíchy, čo sa nikdy dosť nenasýtia.

Ale ty, poživeň na našej púšti, pokorne si prišiel s manou nebeskou, nám pod nohy.

A neušanujeme ani prepelice, keď ich naháňame drúkom, lebo si nám ich ty poslal.

Reptáme ako Izraeliti, keď zdvihol Mojžiš ruku pred skalou, ktorá skrývala vodu.

Nie sme iní, ako bol vyvolený ľud, keď si ho sám viedol do zasľúbených krajín.

Preto si, Bože, viditeľný na našich nohách, mrazom prejdených, a prihlásený na cestu, s nami ako pútnik.

4

Láska k Bohu je skrytý tŕň v ruži, keď ju pohladíme po samom srdci.

Treba sa poraniť, aby sme milovali. Vtedy sa ukáže, či vieme prinášať obetu.

Boh sa poranil na Golgote až tak, že ani slnka nebolo. A ticho bol zdvihnutý k nebu.

Táto biela hostia, tento kalich krvavý, povedzte, či to nie je to spanilé dieťa z Betlehema? Prečo ho prišli zabiť?

A teraz vošiel k nám do kostola, aby miloval všetkých, aj keď ich tu nemá.

A znova je ako ruža, znova s tŕním na hlave a s perlami krvi pri našich nohách.

Prekonal dlhú cestu, lebo miluje. Podal nám pravicu, do našej ruky vložil ruku ukrižovanú.

5

Kriste, odsúdený z nežnosti ku mne, od rána sa vykrojujem z tvojej diaľky, nájdeš ma na ceste svojej bolesti.

Na jednom pleci nesieš ťarchu a pohotovo pozeráš na obidve moje ruky.

Prikročím ako Šimon Cyrénsky, lebo už nemáš chôdzu poludňajšej hodiny.

Hovoríš, že si mi bratom. A naozaj, pod krížom som prišiel do tvojej polohy.

Ale ty si dôležitejší a mňa čochvíľa nebude. Ešte viac mi budeš potrebný pri pošmúrnom dni.

Čoskoro príde dráma temnôt pri ukrižovaní. Ani jeden môj brat ťa nenájde.

Tento kút sveta nie je milovaný. Ach, samí cudzí ľudia, ťažko sa tu dýcha.

6

Kto s vierou hymnu Božiu vyspieva, jeho hlas je neobkľúčený tok prúdu, ani sa o brehy neopiera.

Jeho hladná loď je na celej rieke; zdvíhacie mosty sú nepotrebné, kde Boh je činný.

Do stredu vĺn si dielňu postavil Stvoriteľ, ako do duše askétov myšlienku, z ktorej ho dolujú.

Kto verí v Boha, odkrojí si z jeho vlasti ako z chleba a nevidí na zemi lepšej krajiny.

Aj to všetko ešte nie je naše. Povedzme, že naše srdce je väčšie, ako my ho dáme Bohu.

Predstavme si nedostať od Boha viac, ako jeden jediný začiatok slova. Jeho ostatok už horí v nebi.

Z rieky nevidieť mohútne more, ktoré je bez dňa a bez noci. A nad jeho piesňou sa nezvečerieva.

7

Kto vchádza do chrámu, vie, že zastane pred Bohom. V babinci si treba otriasť z prachu nohy.

Žobráčik pri dverách zdvihne ruku; kolo nej ide každý z nás k Pánu Bohu.

Aj v svätyni si spomeňme, že inde je tiež mnoho neviditeľne prosiacich rúk.

Keď vchádzaš na sväté miesto, či nestriasaš pri dverách i to, čo je na tebe z Boha?

Máš niesť Boží pokoj. I taký vtáčik brhlík na strome si odpočinie. Nebo sa o neho postaralo.

To ťa má spáliť, to, čo plameňom ťa zdvihne k Bohu. Preto i v chráme horia sviece, naše, i tých druhých.

Neprichádzame sem na smrť ohňa. Prisadáme si do lavíc k svätcom, k sestrám slzám; pália.

8

Keď sa blíži jar, ideme s tebou, Bože na roľu; my s pluhom, ty berieš slnko do ruky.

Neklaniame sa raňajšej žiare brieždenia. Ty si to, Pane, dávno skrotil v našich predkoch.

Sme na kolenách, keď tvoja prítomnosť povie, že sa stane zázrak, že zem zarodí.

Tvoja je láska a tvoja moc. Aj keby sme oslepli pred tebou, neodídeš z našich úhorov.

A keby sa prišiel ruvať víchor o klásky, budeš spokojne pozerať, ako sme uľakaní.

I to si už vytrhol zo spomienok na našich dedov, že sa báli hromobijcu Perúna.

A nedaj, aby sa nám zo sŕdc vytrhla láska. Neodtisni od nás rodnú zem, čo ako by sme sa s jarou oneskorili.

9

Pred mojím matutínom stojíš, Bože, ako vtáča pri zrne. Ešte je tma, vieš to.

S celou milostivou chvíľou chceš mi vojsť do slova, lebo ma bude stíhať ťažký deň.

Dávaš mi príjemne pocítiť, že si pri mne zobudil všetky spokojné žalmy.

A ja sa ponesiem ako tvoj šíp od človeka k človeku, ponad rozhnevanú zem.

Moja tvár sa bude biť s vetriskami, čo sa odvesili z chalúp nenávistných ľudí.

Poviem im nahlas, ako sa pripravila hostina: doteraz v prachu ulíc, odteraz v láske.

A budem, Bože, na tvojej svadbe v ľudstve, v pokore vína, modliac sa s tebou vespery.

10

Modlitba je plameň. Vzkrúži, jednu vývrtku urobí do neba a ostane tam.

Vzniká pod vežami z tých zorníc, čo sa práve objavia na zákrute noci pri prebudení duší.

Pán Boh si sám vezme čistý papier, poskladá ich slová do veľkej slobody, na svoj obraz.

Sám scelí náš hlas, čo prišiel tak trochu roztrasený, alebo aj ako prudké zabúchanie.

A pripomína nám, že keď sa dieťa modlí, nebúcha na dvere; nemôže búchať, má čistý hlások.

Tak sa modlite, ako deti, nedočkavé síce, ale s vedomím, že na ne čakajú všetky šíre lúky.

Na ich vlastných perách som sa im stratil, aj polovičkou slova ma našli, hovorí Pán Boh.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.