Zlatý fond > Diela > Rozprávka má krídla


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Rozprávka má krídla

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Ivan Klbik.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 32 čitateľov

Emigrant

1

Žil si päť minút pred smrťou. Utiekol si ponad seba, nevisiaci ani na vlásku.

Ustatý poležal si v poli na lúke. Tam ťa čakalo málo trávy, menej ako pod hlavu.

Treba bolo zaťať do belasých svetov, začínať nový domov. Stvoriť pocestnú palicu a oprieť sa.

Niekam si putoval — a nedoputoval. Povedali o tebe: je stratený, na ňom nezáleží.

Nezahyniem — súril si seba — moja smrť by zjatrila čiesi neporanenie: čo neostal, kde bol!

A ktosi bude, šepkáš, bude tu človekom, aj za hradbami, z ktorých strieľa. Aj pod ním múry horia ako pod tebou.

Ubehlík je vždy duša horúca. Milenec, ktorý sa bodaj len z ohňa a popálenia rodí.

2

Na medzi, ktorá delí lúče nebeské na tvoje a netvoje, sedíš a pýtaš sa: ktoré slnká ktorým úbožiakom nepatria!

Von za šiatrami je sloboda, vždy večer, keď výjdu hviezdy. Na tvojej oblohe.

Naraz sa ozve zbor prírody. Cikády hudlikujú, kričia do neba, že sú tu všetky.

Ukážeš svoj prsteň, pozlátený. Blyští sa, zasnúbený si s voľnosťou na zemi žiaľov.

Bude tvojím stratený kľúč od spevu, ako si ho podávajú vtáčky z pesničky do pesničky.

Je jeseň, niet bahniatok; ale rakyty bez nich tiež ťa môžu zohriať. Aj smútkom.

Napiješ sa z klobúka vody. Potom si ľahneš, máš ho pod hlavou, aby ti ho — božechráň — vietor nevzal, celý majetok.

3

Noc je naplno v rozbehu. Padá čierna láska rosy na zimu tvojho tela, na nahý kvietok.

Vidiny zošaleli, nahrnuli sa do stohov na poli, ktosi ich podpáli malým škriabnutím na tvári.

Dymom sa vchádza i do pekla, ale ty neplačeš za tým, čo si dal napospas ďasnám noci.

Odnášajú ťa na márach. V nepomenovateľom svete pochodujú s tebou, zabaleným v rajskom liste.

Zdá sa, skončil sa zápas o Vesmír. Polámané sú svitania, pomrznuté zory, nikdy neprídu.

Iba ak znova Boh bleskom pokrája zem pustú na šesť dní stvoriteľských a stíchne na siedmy deň.

Na nebo neopovážiš sa skríknuť. Zložíš ruky a počúvaš, aký majú zvuk.

4

Prekročíš pošmúrnosti a väčšie vidíš. Nie sú tvoje, ale ani zeleň tráv nebude tá istá na jeseň.

Chodí svetom ponurý duch a povie: sprobujem tvoju silu, či dokvitneš na poli.

To je ten hrozný osud, naveky utajený v knihe Jóba. Z temnôt príde anjel, pohladí, aby ťa zradil.

Teraz, na okraji vyhodenia z domu, niet lásky. Okolo teba vidia, že musíš trpieť.

Ak priatelia vzĺknu ľútostivosťou, šľahajú tvoj pád, aj dlhým mlčaním, aj presedením pri tvojej tvári.

Ale ty si kniha všetkých, každému dáš slovo, i na popole sveta. Zhoreniskom bude aj ich hlas.

Nezaplačeš márnotratne, aby sa z tvojej ceny mohli smiať. Tak si a tak bývaš, navyknutý na zvonenie každý večer.

5

Vesmíru by sa zišiel tvoj halier. Tí, čo ti ho nevedia dať, lebo nemajú, poznajú svoju bolesť.

Veď by sa ho zriekli a nemali by ustrachovaný výraz. Tak ako kľačali, keď ho dávali pocestnému.

To svoje ti povedia, ako sa žije. Z nažobraného ťa nasýtia. Ich ťažké črty neodmietneš.

Vravia, že ste si anjelmi a každý jeden druhého tam priniesol kraj cesty.

Keď vám hodí niekto ten žiadaný peniažtek, viete, že pri takom darčeku treba dlho ostať.

A veríte v čisté dávanie seba, čo má byť od človeka, čo ešte je len v blankytoch.

I teba možno novým stvoriť, i tvojich nerozlučných druhov, keby si tak spomenul svet, že vám treba domov.

6

Na kus reči ste sa zišli. Povedali ste si hrôzy, máte ich v zimnom kabáte.

Jeden druhého nevideli ste inakšie, iba v hľadaní, v neprestajných odchodoch.

Ešte je nepokoj po stvorení, svet je nenájdený, na našej strane mu brány nenamaľovali.

Je tisíc okien zatvorených a ľudia neodpočívajú po ťažkom dni, nikto nezdriemne.

V očakávaní, že sa rozvidní, beriete svoj uzlík vandrovný na plece, na ktorom tiež nesvitá.

Čosi vás zatrasie nejemne. To nie je vaša zima, tá je z tých hluchých strání sveta.

Na chlebe sirotskom je jedna jediná útecha, že nie je poslednou skyvou.

7

Niet lásky, vari sme jej unikli. Každý si zvyká, že ho príjmu, ako tam, kde nik nevládne.

Zdvihneš na poli kvietok, zahvízdaš mu, máš ho v ruke vysoko a kráčaš za ním naslepo.

Pozrieš ešte tam, kde niet úsmevu. Ach, omrvinky včerajška, ich šramot sa nehlási.

Ktorési mesto by si miloval, hádam Paríž alebo New York. A nevieš. Tí tiež nevedeli, čo tam išli.

Možnože by si bol osožný, uniesť ťarchu tých miest. Aj tí druhí mysleli, že unesú.

Nejaký zvonček na jachte by ti povedal, že sa hodne ľudí rozváža. Všetkými smermi.

A tak si iba sadneš nakraj chodníka a budeš hovoriť s bratom slnkom ako sv. František.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.