ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Doniesť ti slovo do domu, alebo pozerať naň nezábudkou, z ktorej kvapkajú naše ťažké srdcia, je zákonom, ako žiť bez smrti.

*

Kroky našich očú na oblohe sa nedajú zmerať, poludním ani nocou.

Bežíme za čiarou rozletených sokolov, vo vzduchu sa zhovárame, vo večnom pohľade ta ďaleko.

*

Hovorím ti: pozri dolu na zem, uvidíš stromy nad hlavou ľudí, idú do kvetu, žmurkajú a ľudia im veria.

*

Len sa podívaj, v údolí ruže pučia, je jar. Je v nich také ticho, že nepočuť nikde plaču. Aj to je tvoj domov.

A na námestí z fontán vytryskujú zlaté, rosnaté kalichy. V belasom svetle sú tulipánmi, v bielom ľaliami.

Len preto, aby sa ti dych zastavil, že tie kalichy tiež sú tvojím domovom.

Teraz zleťme, zosadnime. Vesmíru je dosť i na zemi a vesmírnych lások mnoho. Jednou z nich je naša píšťalka z javora.

Tu dolu pochopíme, ako sa premieňa svet pri jednej piesni.

*

Možnože nám v tej chvíli nezmizne z očú domov, rozmetaný, keď sme sa nemali kedy ani pobozkať.

Z tichého vetríka si teraz odkrojíme ako z chleba.

*

A tak si povieme to naše, to slovenské slovo: vítaj nám, matka zem!

V jeho hlase nájdeme stovýznamnú potechu pre drámu, plamienkujúcu v očiach, pre hru na domov.

*

Všetky lúky sa naklonia tu. Rozpovieme im to, čo sme práve vyňali zo svojho sna.

Sme zasa bez viny na zemi.

A zletí sem ten kŕdel sokolov, tých anjelov v nadprirodzenom čare, ktorých raz chceli zabíjať.

Nepomysleli, že anjelom nemožno vraziť dýku do srdca.

*

A predsa možno o nich hovoriť, ako o trpiacich. Neboli milovaní. Taká láska nechodí po susedoch.

*

Ale my sme sa začali milovať, nechcelo sa nám zomierať. Tí, čo milujú, nič nevedia o smrti.

V celom stvorenstve ľudskom si postavia mestá a bývajú v nich.

*

To sa prináša tým, aká je naša tvár.

V dome ktosi naplnil poháriky dobrým vínom, hneď nás bola plná izba.

*

Bože, cesty sú cestami i na úseku našich dejín, i na úseku tých budúcich, tých v prameňoch.

I z tvojej tváre sa dívam na tieto božie cesty. Nezomrieš.

Ak je nesmrteľnosť človeka vábivá, je v nej to vábivé, že je dokonalejšia, krajšia, lepšia.

Pridáš k nej svoje meno, rozsvietiš izbu.

*

V tej chvíli zažatého svetla dostanem list od teba. Píšeš mi o sne, v ktorom mlčíš s básnikom.

Píšeš o sviatku duše a Zuzanka by bola verila v zázrak, že sedí s básnikom pri stole.

To sú trnky nad priepasťou; aj tak sú horké, never im.

*

Schúlim sa do svojej samoty.

Navečer budem sa túlať v modlitbe. Len na tej jednej púti sa viem vysvetliť.

*

A ty pozeráš, či je to blesk, či Ikar ti kradne oblok, pod ktorým stojí Boh.

Zhoríš a zasa vstaneš.

Kôš mladosti neprevrátia roky, keď pri ňom nesadne pavúk na ružu. Tak hovoríš ty.

*

Jeseň prejde chladná po dome, ako v strachu po strnisku.

Rozmýšľam, čo pozbierať, čo odniesť a položiť karotku na dvere, že nie som.

*

A predsa som. Z očú sa nedá striasť domov a z úst slovo „dovidenia“.

Je zákon, ako žiť bez smrti.

*

Lebo, hľa, keď príde jar z tých ďalekých strán, akože sa nezobudiť!

Keď slnko vysotí sa nad zvonicu, ako sa neradovať!

*

A keď vtáky povedia, že majú ľahké boky v nadýchanom povetrí, ako nebyť dušou na obzoroch!

Poznáš to slovo „vítajte“ pri úderoch srdca? Otvor mu dvere.