Zlatý fond > Diela > Peštiansky ideál


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Peštiansky ideál

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Slavomír Kancian, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 16 čitateľov


 

Peštiansky ideál

[1]

Či je smutnejší pohľad, ako keď s veľkou starosťou pestovaná, v krásnom vývine stojaca rastlina, naraz žlkne, začína schnúť a hnusnými červíkmi sa zaplní?

Tohoto smutnejším, trápnejším pohľadom je, keď vyvinujúca sa, matkou a učiteľmi pestovaná mladá duša výjde do sveta a hneď v zkázu padá. Taký pohľad každodenne vo sto a sto príkladoch dá sa pozorovať tam, kde učňov a pikkolov prechovávajú.

Nie zlá chova, nie nepohodlné, špinavé lože, nie mnohá práca má škodlivý vliv na mladú dušu, ale viacej surové, nešanovné zachodenie s ňou. Z celého mora príkladov aspoň jeden by som chcela vybrať avšak najprv chcem troška odbočiť, som k tomu nútená.

Známou vecou je, že peštiansky človek v kaviarni žije, tam býva, tam jie, tam číta, tam prijíma, tam pojednáva svoje obchody, ba sú aj kaviarne jednotlivé, kde aj spávajú v prázdnych separé-och. Celá legia ľudí je v Pešti, ktorí z kartovania, sádzok, agentovaním žijú a týchto životnou potrebou je kaviarňa.

Kaviarne na námestí slobody a okolia sú na príklad všetky bursovnými filialkami. Hostia tam kupujú, predávajú, vyhrávajú, prehrávajú za pol hodinu stovky a tisícky, stotisíce. Kellneri, ktorí týchto nullových hosťov, — pardon, chcela som povedať, ktorí týchto millionárov obsluhujú, radcami a osvietenými pánmi ich titulujú. Akoby aj nie! — Veď všetci sú bezvadne odetí, každému visí nad pohrabiskom kurčat a rízkov tlstý zlatý chronometer. No, a tie prstene, ako sa ony mámive ligocú! Na pohľad toľkého lesku a massívnej hodnoty kellneri a kaviarnici takmer sa skrčia. Pre tieto zovňajšky radi snesú panovačnú nervositu, cinganie, hrubohlasné rozkazy, a mnohé iné sekatúry. No, lebo toto sú páni! — Avšak beda chudobnému smrteľníkovi! Najmä, keď je tento úbohý smrteľník ženou! Tento musí trpezlive čakať, až majú páni kellneri chuť raňajky, alebo nešpor priniesť, ten môže i desaťkrát noviny pýtať, až konečne sám je nútený obslúžiť sa, môže o dvakrát, trikrát toľko prepitného dať, predsa ho nepríjmu s poďakovaním.

Ku kapitalistickej triede, alebo či k proletárskej triede patria kellneri? Hlavní kellneri, nadovšetko v zábavných miestnostiach patria nesporne ku kapitalistickej triede. Mnohý kellner z orfeuma by nečaroval ani s príjmami ministerského predsedu. Avšak sbor obsluhujúcich osôb predsa len k proletárskej triede prináleží. Pravdaže, veľkí páni, millionári, spolčujú sa, trusty tvoria, aby ešte väčšmi rozmnožovali svoje majetky. Nebolo by teda prirodzenou vecou, keby aj kellneri ku strane podobne chudobných, robotujúcich ľudí sa pripojili? Alebo aspoň rovnako obsluhovali hosťov. Jak krv poburujúcim je ten výstup, keď príjde robotný človek do kaviarne a kellneri s posmešnou poníženosťou, alebo žartovnou dôvernosťou ho prijímajú, rozkázanú porciu mu predhodia ako psovi. Prečo? — Tento robotník, ktorý poctivou prácou stvrdnutou rukou podá cenu za pivo alebo za kávu, tiež tak dá svoje prepitné, ako vyfintení panáčkovia. Prečo? — Preto, že je toto chybou nielen kellnera, ale celej peštianskej spoločnosti. Pešt je mestom zvonkajšku, mestom „pflanzu“. Tu sa nehľadá ľudská cena, tu nectia si dobrotu, rozhodnosť, usilovnosť, vytranlivosť, láskavosť ale len úbor a šperky. Tu neplatí mužský karakter, vedomosť súcosť pri zaplňovaní miest, ale kto bol jeho dedom alebo babkou, a kto je jeho protektorom. Tu v meste pflanzu nepozerajú človeku najprv do tvári, do očú, či je ozaj statočným, súcim, prívetivým patričný, ale najprv pozrú na topánky či sú bezvadné, na nohavice, či sú dobre vyžehlené, pri dámach na uši, či sa v nich jagá brillantová náušnica, lebo bez toho neni vzdelanou, neni dámou, len obyčajnou ženou.

Všetko toto, akým znakom je? — Že peštianska spoločnosť na veľmi nízkom stupni stojí, že nemá vkusu, že má veľmi malé nároky. Divokých, primitívnych ľudí, australských a afrikanských černochov možno i teraz malými zrkadelkami, sklom, ligotavými vecmi podmaniť. Prečo? — Preto, že sú nevedomcami, preto že sú nevzdelanými, preto že sú beznáročnými. Ti Zulučerňoši sú divokými, primitívnymi, teda nekultúrnymi ľudmi, a preto sa nemôže inšie od nich očakávať. Ale peštiansky človek drží sa za kultúrneho človeka, veď má k disposicii veľké množstvo kultúrnych ustanovizní: školy, knihovne, museumi, výstavy, cesty atď. atď., teda mohol by byť kultúrnym človekom.

Nedostatok kultúry dokazuje tu nápadne tunajší kaviarnický život. Kultúrny človek hlavnú váhu kladie na svoj domov; čím najpríjemnejšie, čím najumeleckejšie, čím najdomácnejšie zariaďuje si hoc i len najmenšiu mesačnú izbicu. Toto svedčí o kultúre, o vkuse. Na miesto nervy a rozum otupujúceho kartovania koná krásné prechádzky, usporiaduje výlety, miesto koňských dostihov ide na prednášky, miesto klebetníctva a lumpovania číta dobré knihy, miesto pijatik a hostín, počastuje jednoho-dvoch núdzu trpiacich umelcov, miesto pestrých, drahých šiat prekvapí úbohé siroty teplou šatou, miesto jarmočnej sportovnej dobročinnosti miluje diskrétnu štedrosť, miesto lacnej rady podáva skutok, alebo aspoň dobré slovo. Toto robí človeka kultúrnym. Kultúrny život viesť znamená toľko, ako zjemnene žiť. Tu v Budapešti má „zjemnený“ život ceľkom iný význam. V Pešti zjemnene žiť znamená toľko, ako: v hodbábnych ponožkách a lakových topánkach chodiť, dobre žiť a piť, málo pešky chodiť a jak možno nič nepracovať. Toto je peštiansky ideál.

Každý priateľ ľudstva, každá pravá duša bude na tom, aby tento ideál, ktorý môže byť len divým, primitívnym národom ideálnym, s trónu shodil a miesto neho postavil ideál kultúrneho človeka: prácu milujúci, usilovný, domov milujúci, za všetko vznesené a dobré sa oduševňujúci, za ľudské imanie bojujúci, všetko človečenstvo láskou objímajúci ľudský ideál.

Keď následník trónu s manželkou prišiel na návštevu do Budapešti, vtedy peštianske ženy na seba naložily celú zásobu zlata a šperkov, i krajek a tak išly v ústrety dvorským kočiarom. A keď konečne uvidely očakávanú nasledovníčku trónu, vtedy prekvapeno, sklamane pozeraly na seba. Z dvorného kočiaru vyzerala veľmi jednoducho odetá mladá dáma a nekonečne skromne, bezprostredne usmievala sa v pravo a v ľavo.

— Toto by bola nasledovníčka trónu?! — (So siehste aus.) A budapeštianske paničky omakaly si svoje brillantné náušnice, tlsté zlaté reťazi a drahokamenné náramnice a — hej, jak onačejšímy sme!

Bolo by záslužnou vecou, keby nasledovníčka trónu častejšie zavítala do Budapešti. Poneváč ženy itak všetko nápodobňujú, čo z vyššich fór pochodí, či by azdaj tiež napodobnily šlachetnú jednoduchosť, vznešenú skromnosť, prirodzené držanie, a nehľadanú láskavosť.

Tu v Pešti je úbor a šperky všetkým. Že odkiaľ pochodia, šperky, hostiny, — či z prenevery, krádeže, šialby, kariet, či zo zadržaných lebo skrátených pôžitkov vdov a sirôt, — o to sa nestará nik. Hlavnou vecou je, aby boly, hlavným je „Fflanz“.

Cudzinci s hrôzou vyprávajú o peštianskych ženách! Avšak sú i v Pešti ľudia, buď Bohu chvála, ktorí to vidia a uznajú. Lenže sú chabými, nechcejú sa exponovať, nechajú sa strhnúť príbojom; sú pohodlnými, nechcejú sa vyrušovať, nechcejú sa ustávať. A keď človek na ich svedomie, vlastenectvo apeluje, vtedy najčastejšie s tou výhovorkou príjdu: darmo je, tu nemožno samotnému proti celému davu vystúpiť.

A predsa neslobodno tým niekoľko dobre smýšľajúcim ľudom, tej hrstke pravých kultúrnych ľudí zmalomyseľneť. Neslobodno dovoliť, aby v hlavnom meste Maďarska nízke chúťky panovaly, neslobodno trpeť, aby zbohatlí kramári, z prepitného a z podvodu zbohatlí ľudia terrorizovali chudobných, ale vzdelaných a poctivých občanov. Neodvolávam sa na časopisy. Lebo tie sa so všetkým iným radšej zaoberajú, ako s tým, žeby pracovaly na ráze národa, ako sochári na svojom diele, aby vytváraly vkus národa, aby pozdvihly obecenstvo na vyšší stupeň vzdelanosti. Peštianska tľač by spoločným úsilím, cieľu povedomou a vytrvalou prácou svojou mohla docieliť to, a síce behom krátkeho času, čo priatelia ľudu ani po dlhom bojí sotvy môžu docieliť.

Ako by mohla tlač smerodajnou a závažnou byť, keď je ona sama dvojfarebnou, skorumpovanou a nespoľahlivou. Keď jej členovia by najsámprv zasluhovali výchovu.

Ako som už v predmluve[2] mojho dielca spomenula, spisovatelia sú živým svedomím ľudstva. Maďarskí spisovatelia sú v prvom rade živým svedomím maďarského národa. Avšak čo zkúšame? Terajší peštianski spisovatelia sú celkom iným zamestnaní, nežli tým, čo od nich ich vysoké povolanie požaduje. Jestli je štátna sústava telom národa, vtedy tvoria spisovatelia dušu národa, umenie ozdobu národa, časopis budúcnosť národa. Spisovateľov úlohou je, dušu národa vzdelávať, sošľachtovať, povzbudzovať. Úlohou umelcov je, maďarského geniusa k víťazstvu privodiť, poslancov úlohou je, štátny útvar upevniť. Avšak najťažší a zároveň aj najvďačnejší úkol padá na učiteľov a učbárov. Vypestovanie budúceho národa, mladých maďarských duší vytvorenie. Ku tejto krásnej, ale s obrovskou zodpovednosťou spojenej úlohe len najlepší ľudský material bolo by treba upotrebiť.

Keď už terajší peštiansky vkus, peštiansky svetový názor nemožno s koreňom premeniť, obráťme aspoň väčšiu starosť na výchovu mládeže, na budúci národ.

Svetové dejiny, svetová spisba poskytuje nám najpeknejší príklad v synovi nazaretského tesára: v Kristovi. Povedal klebetiacim a lichotiacim: „Neni ten mojím učedeľníkom, ktorý vykrikuje: Pane môj, pane môj, ale tí, ktorí plnia božie prikázania, ktorí nasledujú mňa.

Neni ten dobrým vlastencom, ktorý za každým krokom vykrikuje: nech žije vlasť, nech žije maďarská krajina, ale ten je dobrým vlastencom, ktorý dokazuje skutkami to, že miluje svoju vlasť. Múdri rodičia vedia, že škola nemôže vykonať celú výchovu. Aj v dome treba vychovávať dieťa.

Ako treba dieťa vychovávať k vlastenectvu? Dieťa musí vedeť, jemu sa musí vysvetliť, že vlastenecký skutok urobí, keď nezahodí nedbanlive svoju upotrebenú kartičku na chodník, ale hodí ju do vedľa stojaceho koša. Dieťa treba k tomu privykať, aby bolo pyšným na čistotu ulíc hlavného mesta. Treba mu vysvetliť, že čistá cesta viacej imponuje cudzincom, nežli by treba desaťkrát odrecitoval: „Vlasti svojej buď verný“ — alebo „Požehnaj Boh maďara“. — Ostatne táto pieseň ani nezodpovedá — hymne.

Skladateľ tejto piesne žiada to od Boha, aby požehnal maďara dobrou vôľou, hojnosťou. Toto by azdaj zodpovedalo pijačkej píesni, ale ako hymna, nenachodím ju dosť vážnou. Ja žiadam od Boha, aby požehnal maďara chuťou k práci, usilovnosťou, vytrvanlivosťou, aby takto zaslúženú hojnosť obhájil proti nepriateľovi a neprajem mu veselý rok, ale do seba vstupujúceho ducha.[3]

Dieťaťu treba ukázať, že lepšie poslúži vlasti, keď v čakálňach, alebo na elektrickej popustí svoje miesto starším strýkom alebo tetkám. Ajhľa, jak dvornými sú maďarské dietky, musel by si pomysleť tu cestujúci cudzinec. A toto mu bude viacej imponovať, ako keby mu odrecitoval bohatiersku pieseň. Dobrý vlastenec peštiansky jemu zdôvereného cudzinca, alebo návštevníka známeho, pokrevného, nebude vodiť do zkazeného vzduchu plných zábavných miestností, kde ich nesvedomite vykoristia a na druhý deň s bolením hlavy, prázdnym vačkom odcestujú pohoršené obety. Dobrý vlastenec ukáže cudziemu krásné výletné miesta Budapešti, za pár minút je klúzavkou hore na vrchu, odkiaľ sa prekrásny pohľad otvára na celé mesto. Óh, tie budínske vrchy a údolia sú nevyčerpateľnými prameňmi zdravého a lacného pôžitku! Tam je prekrásny Margetin ostrov s rumami kláštora! Aquincum. A množstvo liečivých kúpeľov. Tí cudzinci, ktorým som ja ukázala Budapešt, nemohli sa dosť načudovať a ďakovať. Ešte i po rokoch s oduševnením spomínali krásu Budapešti. Nie je treba ich vodiť do predrahých zábavnych hostincov, ale do idillickej čárdy, na pôvodnú rybaciu polievku, na glg spravodlivého vina v niektorej budínskej krčme. Tak uvidí cudzinec mnoho, mnoho zkúsi a pomerne málo utratí. Také svedomité prevedenie je viacej hodno, ako mnohosväzkový popis. Prijdúc domov, cudzinci vyrozprávajú, čo videli a zkúsili a tak mimovoľne najlepšiu propagandu robia. A práve na toto bolo by treba hlavnú váhu klásť každému opravdovému vlastencovi. Lebo premávka cudzincov je mocným činiteľom v národnom hospodárstve. Budapešt mohla by byť svetovým mestom par excellence. Táto rozkošná poloha! Tieto železničné spojenia!

Neni ten vlastencom, ktorý v cifrovanej mentieke, v čižmách s ostrohami, s fokošom chodí, ale ten, ktorý vždy a pri každej príležítosti pre všeobecné zájmy žije; spoločné zájmy pred očima má. A nemyslíte, milé čitatelia, že len úradnícky človek musí pre všeobecné zájmy žiť, že len poslanci, ministri, mešťanostovia. Oj nie! ale všetci, ktorí sa za vlastencov považujú. Každý, kto si náročí, aby za maďarského štátneho občana považovaný bol. Až keď toto poňatie bude panovať v Budapešti, potom bude tu krásny život.

Milí čitatelia! Všetcí tí, ktorí mi za pravdu dajú, teda tí, ktorí si na moju stranu stanú, tých v mene kultúry vyzývam, rozširujte túto knižočku, agitujte, vystúpte na bojište. Použijme týchto pár okamihov, lebo neni iným ľudský život v porovnáni s večnosťou, ako niekoľko okamihov, rozširujme svetlo, dobrý vkus, dopomôžme k uplatneniu sa maďarskému geniusu.

Po tomto dlhšom odbočení vrátim sa k mojím úvodným riadkom: Na každom priestore pozorované bezohľadné zachodenie s učniami, pikolíkmi, služobníkmi, s hospodársky slabšie stojacimi živlami. Okolo bursy je mnoho kaviareň. A kde by nebolo? Do jednej som chodila raz, dvarazy do týždňa nešporovať. Napadnul mi tam jeden pikolo, ktorý mal nežny výraz tvári a umné oči. — Jak ste starý? pýtala som sa. — Trinásť. — Nechodíte už do školy? — ale áno, chodím do večernajšej školy. Chlapčok nebol k tomu navyknutý, aby voľakto priateľsky, ľudským hlasom s ním sa shováral, povďačným, žiarivým zrakom pozeral na mňa. — Aké knižky to máte? — pýtal sa naivne chlapčok! — Toto sú moje vlastné knižky, mladíku, tieto som ja spísala. — A prečo ich toľko so sebou vláčite? — Jaj, milý synčok, keď už na každý spôsob chcete vedieť, ja som chudobnou spisovateľkou a sama si rozpredávam moje vlastné práce, a preto ich toľko nosím so sebou. — Chlapčok žiadostivým okom pozeral na knižky. — Radi čítate? pýtala som sa. — Oj, veľmi! Teda dám vám jednu do daru, ale sľúbte mi, že keď ju prečítate, dáte ju ďalej kamarátom, rodine. — Óh, z tisíc radostí! — Tu naraz začuť vzrutne šťávnaté zahrešenie z hrdla nosiča jedál, chlapčok sa otriasol a odbehnul. — Keď som po druhé prišla do tejto miestnosti, chlapčok radosťou žiaracou tvárou prišiel ku mne: — Slečno, prečítal som vašu knižku. — No teda, čo sa vám páčilo najlepšie? — „Malý mučedelník“, a mojej sestre „Posledná zkúsenosť“, a tatuškovi „Predmluva“. — Už všetci nájomníci ju prečítali v našom dome. — A kde je teraz knižka! — Teraz je u jednoho z mojich kamarátov a keď ju prinesie, odovzdám ju do papierového obchodu v našom dome a požiadam Zollner báčiho, aby ju vystavil do výstavnej škriene. — Hľa, v malom dieťati bolo sociálné povedomie, účinná láska k bližnému. Mladá duša bola plná ambície, porozumenia. Poďakovala som sa mu, pochválila ho a myslela v sebe, keby len dlho tak dobrosrdečným ostal, keby táto mladá duša len ďalej kráčala po tejto peknej rovnej ceste.

Keď som asi za týždeň zase raz prišla, vtedy som chlapca sotvy poznala. Dačo cudzieho zieralo z jeho tvári. Akoby o desať rokov bol starším. Kam sa podela jeho jasná detská tvár? Rozumné múdre oko? — Smutným a zroneným zdal sa, ako lúčna kvetina po búrlivom dáždi. Akoby sa mi vyhýbal. Konečne veľmi bojazlivo priniesol niekoľko obrázkových časopisov. — Čo chýba? — pýtala som sa sústrasťou. Najprv sa obozrel a potom bojazlive pošeptnul mi: — Nosič jedál a hlavný kelner také škaredé veci hovorili, keď videli, že slečna so mnou sa shovára; tak škaredé, pohoršlivé poznámky robili, že nikdy by som si netrúfal tieto slečne opakovať. — Poslala som chlapca preč, aby zase nedostal pre mňa. Zosmútnela som, — prvý mráz sadnul na dušu toho chlapčoka. Krásne vyvyňujúca sa kvetinka začala žltnúť. Potom som prišla ešte niekoľkokráť. Avšak chlapčok sotvy že ma pozdravil a už viacej neprišiel k môjmu stolu. Úbohý mladík! Úsiliu a nesvedomitému zachodeniu zo strany vyrástnutého osobníctva podarilo sa vo 2 — 3 týždňoch zlomiť, pošliapať všetky tie ideály, ktoré rodičia a učitelia do mladej duše zasiali: lásku k bližnému, humanismus. Nie špatná chova, nie námaha, ale surové zachodenie, zostarí pred časom týchto učňov. Akým smutným pohľadom sú tí mladí starci v čiernych frakoch! Avšak nielen od osobníctva, ale aj od hosťov musia strpeť všetky surovosti. Taký peštiansky hosť si myslí: že keď položí jeho 4 halierové prepitné, že vtedy už si môže aj voči pikola dovoliť každé necudné poznámky. Nešanovné zachodenie so strany dospelých zosurovuje budúce pokolenie, budúcnosť národa.

*

Pravý národovec má každodenne od rána do večera príležitosť dokázať svoju lásku ku vlasti. Už i pri raňajkách, v kaviarni. Dať poctu vysluhujúcemu osobníctvu, poneváč si títo počestným spôsobom zarábajú svoj chlieb. Na elektrickej sprievodčím dať patričnú česť, lebo oni konajú únavnú prácu a za pomerne malý plat slúžia obecenstvu. V kancelárii dať česť pisárovi, lebo títo so svojou počestnou prácou slúžia vlasti; v továrni dať česť robotníkom, lebo títo poctivou prácou vyrábajú si svoj chlieb.

Dobrý vlastenec nedá počesť daromnému, kartujúcemu človekovi, nepreukáže česť z klamu sbohatlému človeku, nedá česť papuláčovi s prázdnym srdcom a s prázdnou hlavou, nedá česť grobianskemu, surovému človeku, nedá česť elegantnému, ale práce sa štítiacemu a nechosnému človeku, nedá česť úžerníkovi, trýzniteľom ľudí a dráčom.

Keby každý vlastenec na tento spôsob všeobecnému zájmu žil, vtedy by nemuseli počestní, prácu milujúci ľudia z Uhorska vyvandrovať. Vtedy sa vtiahne spokojnosť do každej chalupy a paláca, a naničhodný človek nútený bude z Uhorska sa vysťahovať, ku radosti každého opravdivého vlastenca.

Neni ten pravým vlastencom, kto sa so zástavmi národných bariev na šatách po peštianskych uliciach prechádza, na bankettoch po celé hodiny reční, tisíce vydáva na liehoviny, pivo, aby vonkovské obyvateľstvo a jeho prírodné, triezve smýšľanie zahmlilo sa ním, ale pravým vlastencom je, kto všade všeobecným záujmom žije. Nech sa nevystatuje vlastencom ten ktorý od rána do večera, každodenne a po celý svoj život len vlastným záujmom žije, len na vlastný žalúdok, len na vlastné vačky myslí. Nech sa nedrží za kultúrneho človeka ten, kto je vstave pohŕdať tým krajanom, ktorý je chudobný, zo svojej poctivej práce žije a snáď preto je chudobným, poneváč je poctivým. Z koľkých poctivých robotníkov stali sa šudieri len preto, že pohŕdave, surove s ním zachodili, klamárom zostal, elegantné šaty si kúpil a hľa, ľudia sa mu poklonkovali. Tento úspech nabáda na viac klamstiev, a časom bezcitným zločincom sa stane.

Česť robotníckej kabani. Počestná robotnícka kabaňa je tisíckráť chválitebnejšou, tisíckráť vlasteneckejšou, ako drahokamenmi zdobená, záhalčivá mentieka. Avšak nielen mužskú robotnícku kabaňu treba mať v úctivosti, ale i ženskú pracovnú blúzu. Tieto skutočnosti treba dieťaťu, budúcnosti národa, do duše vštepiť. Na elektrickej je častým nasledujúci prípad: Vejde dobre živená, dobre chovaná, dobre odetá žena, ktorej jediným zamestnaním je azdaj manikurovanie, premieňanie odevu a obuvi. Vtedy už viacerí povstanú a ponúkajú jej miesto. Keď vejde žena, na ktorej šatstve a rukách je vidieť ťažkú prácu, ktorá neni ani dobre chovaná, lebo nemá k tomu času, ktorá neni dobre živená, lebo má primerane malý plat, ktorá obyčajne s pinklami a často i s deťmi je obťažená, vtedy — nevstane nikto. Pekné šaty, topánky s vložkou, moderný klobúk zapríčiní, že radi povstanú páni, k vôli počestnej práci nikto.

V kaviarňach na námestí slobody a v okolí, ako i v kaviarňach veľkých hotelov možno videť cilindrových pánov s rukavičkami, istých veľkomožných a osvietených pánov, ktorí predávajú a kupujú mydlo, sodu, žito, kone, hodváb, domy, pozemky, masť, zemiaky, krém na obuv, drámy, operetty, filmy. Vzorky vandrujú z ruky do ruky, od stola ku stolu. Do toho nikto nezabŕdne. Avšak nech probuje jedna jednoducho odetá spisovateľka svoje knihy predávať! Títo osvietení páni uzavierajú tisícové a státisícové obchody. To je v poriadku. Ale keď táto jednoduchá spisovateľka svoje vlastné knihy predáva, aby počestnou cestou 3 — 4 koruny zarobila, vtedy sa kellneri rozhnevajú a bežia ku hlavnému pánovi. Takúto haňbu neslobodno trpeť. Veď vtedy utratí kaviarňa svoje renomé. A táto spisovateľka, ktorá práve tak zaplatila svoju kávu, ktorá práve tak dá svoje prepitné ako tí osvietení páni, ona musí strpeť rôzne surovosti, túto spisovateľku na bielom dni vykážu, pred očmi hosťov. A medzi hostiami nikdy sa nenajde muž, ktorý by týchto Šobrijožkov a Róžašándorov zavrátil, ktorý by tejto spjsovateľke stránku zaujal, ktorý by riekol:

„Čo chcete od tejto chudobnej ženy? — Či ste azdaj ukrátení pre ňu? Či azdaj menšie prepitné dostanete od tých, ktorí by si knižku kúpili? Pravda, vy z prepitného žijete, no ale táto žena z rozpredaju svojich vlastných knižiek žije!

Ale peštianskí hostia sú práve takými, ako osobníctvo: pochabí a arrogantní. Pochabými (zbabelými) sú tam, kde klobúkové pero veje, kde tlstá zlatá reťaz sa combelá kde škriepe lakový topánok; arrogantnými sú a bezohľadnými tam, kde chudobné, obnosené šaty kryjú počestného robotníka. Žiaľ, storaz som bola už vystavená potupným, pokorujúcim nadávkam zo strany peštianskych kellnerov ale nikdy, nikdy sa nenašiel medzi hosťmi muž, — kultúrny človek. Zbabele, nemo prizerali, trpeli. A či ten je kulturným človekom, kto ľahostajne, nevšímave vie pozerať, na jak potupný spôsob zachodia s jednou spisovateľkou kellneri, preto, že sa jej podarilo dve-tri knižky predať, preto že neni Leo Lánczyho, alebo Vésziho dcérou, ale je nútená svoj každodenný chlieb na tento spôsob vyhľadávať.

Raz ráno prišiel ku mne invalida vojak a pýtal si odo mňa podporu. „Milý priateľu“ — riekla som mu, — „peniaze vám dať nemôžem, poneváč ich sama nemám; som chudobná podomkyňa. Ale dám vám 20 knižiek do daru, keď budete vstave ich popredať, tým lepšie. Ale vopred vás upozorňujem, že mnoho surových poznámok budete nútený vyočuť, lebo mám mnoho nepriateľov.“ Vojak povznešeno sa usmial, zrazil opätky a takto odpovedal: „Ale, milá slečno, ja som mužom a vojakom, mne nebude slobodno poznámky činiť.“

Za týždeň stretla som sa s týmto vojakom. — „Milá slečno,“ volal z ďaleka, — „nikdy v mojom živote by som nebol veril, že jestvujú takí zlí, takí podlí, takí pomstliví, závistliví, hnusní ľudia a tak bezcitné, nesvedomité ženy. Vešiel som s vašími knihami do jednej skvelej kaviarne, myslel som, že ich tam popredám, poneváč spisovatelia a hudobníci, teda vzdelaní ľudia tam chodia.“ — „To ste zle urobil, milý priateľu, práve tí nekúpia.“

„Ani v kasárniach som toľko frivolných poznámok neočul, ako tam v tom skvelom, kostolu podobnom kultúrnom výčape kávy. Ja, ako otvrdlý človek, hanbil som sa a tie elegantné dámy, ktoré tam sedely, ešte dobre sa mi vysmialy. Ale nielen pri jednom stole, ale u každého stolu, všade, kde som vaše knižky ukázal. Jeden vykrikoval, milá pani, na bielom dni v plnej kaviarni, to vykrikoval:

„Čo to? Knižka Puelly Classiky? Povedzte spisovateľke, aby si radšej vymenila ceduľu!“ — Druhý: „Ako sa opovážite takú plachtovú spisbu rozširovať?“ — A na mnohom mieste také poznámky robili, ktoré nemožno povedať.“ — „Hej, nečudujem sa milý priateľu, veď práve ste vnišli do jaskyne šarkanov. Tam mám najviacej nepriateľov. A je to novinárov a spisovateľov, hercov skvelá jaskyňa.

„No, milá slečno, ako to príjde, že máte toľko nepriateľov, ako to príjde, že tak nenávidia, tak prenasledujú vás. Však som vaše knižky prečítal, ceľkom milé, okúzlujúce a poučné veci sú v nich.“

„To je preto, aby som neustala v boji. Prozreteľnosť je velemúdra. Kto proti prúdu pláva, toho životom je boj. Prácna, únavná a keď je nevýsledná, je i vtedy slávna. Nech sa stane vôla Pána!“



[1] Táto knižočka bola písaná za panovania vlády cisára Františka Jozefa a síce pôvodne v maďarčine. Po prvýkrát bola vydaná Pešti v. r. 1914.

[2] Peštiansky ideál, výťah z diela „Bájky a besednice“.

[3] Viď preplnenosť kinov a divadiel.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.