ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Kráľovná! — oslovil som ju, pošinúc si bližšie ku nej stoličku. — Odpusťe mojej smelosti, že sa vás opovažujem spýtať: Skoro-li pre mňa prídete?

— „Naseweise“ hovorí sa takým ľudom, čo chcú všetko vedeť. Vy znáte, čo to znamená, — riekla. Ale odhliadnuc od toho, úprimne vám hovorím, že kebych i chcela, určite vám to povedať nemôžem. To bych vám mohla riecť len doma. V mojej residencii — hovorila ďalej — ak ste to dosiaľ neznali, teda znajte teraz, nalezá sa práve toľko millionov rozžatých sviec, koľko na svete ľudí žije. Tam medzi tými sviecami horí i svieca vašeho života. Musela bych ju teda najprv vyhľadať, a len potom by som vám mohla riecť, či ešte dlho alebo len za málo žiť máte. S vyhasnutím sviece je zaiste i človekovi koniec, čo vy smrťou nazývate.

— Mám ešte jednu úctivú prosbu k vám kráľovná, — začal som znovu; — ráčte ju vyslyšať.

— Mluvte! — riekla a natrčila uši.

— Už kedy koľvek, skoro lebo neskôr pre mňa prídete, neodvolajte ma, prosím, zo života na náhle, ale ráčte mi spôsobiť tú radosť, že ma v mojom zkromnom príbytku driel navštívite, rád bych vás totiž trochu u seba počastovať.

— Ale čím takým žeby ste ma počastoval?

— Mám ja pred domom znamenité hrušky, takrečené „maslovky“. Tými hruškami bych vás veru rád počastoval, bo sú mäkkulinké ako maslo a slaďulinké ako mäd, tie by vám pod zubami znamenite šmakovaly.

— Hoj! doktore Perohryzu, nikdy sa ja viac žiadnych hrušiek nedotknem; snáď by ste ma vari chceli tak previesť ako ten kováč…

— Ktorý kováč?

— Neznáte o tom? No poslyšte, rozpoviem vám jednu udalosť, ktorá sa mi pridala s jedným kováčom, keď som bola, ale už dávno, pre neho prišla. Bolo to ešte za tých čias, keď Pán Kristus s Petrom po svete chodieval. Pokazil sa jim na ceste nožík, ktorým si chleba krájavali. I vnišli ku jednomu kováčovi a požiadali ho, aby jim ten nožík napravil. Kováč to vďačne učinil. I povie mu Pán Kristus: Kováču! žiadaj si za tú robotu čo len chceš a dám tebe. Kováč dlho premýšľal, čo si má takého zažiadať. Mal on pri dome v zahrade veľmi dobré hrušky rodiaci strom, z ktorého mu ale samopašní chlapci pokaždé všetky hrušky obrali. Hneval sa na to velice, že nemohol žiadneho z nich dolapiť. I požiadal teda kováč Pána Krista, aby mu to spravil, žeby každý, kto na tú hrušku vyjde, na nej tak dlho zostal, pokým mu kováč nepovie: poď dolu! Pán Kristus učinil dľa žiadosti jeho a odišiel.

Nezadlho, keď na hruške zase plno ovocia bolo, prišla som ja pre kováča. Zaklepala som mu na okno a riekla: kováču poď! Kováč vidiac, kto preňho prišiel a ho volá, nič sa nespieral, lež riekol ku mne: Milá Smrti! Idem, idem, len počkaj, kým si s vyhňou poriadok učiním; za ten čas by som ťa prosil, keby si vyšla na tamtú hrušku pred domom a naoberala zopár hrušiek na cestu. Dobre sa zíde i tebe zahryznúť si potom z tých dobrých hrušiek!

Ja neznajúc o ničom nič, vyšla som na strom a naoberala hrušiek. Chcem sísť dolu, ale nedaj bože! Bola som chytená. I musela som na tom strome zostať za celých 7 rokov. Od hladu ohrýzla som všetky konáre a kôru stromu. Až konečne po siedmych rokoch, keď kováč už veľmi zostarnul a svet sa mu zunoval, riekol mi: poď dolu! A ja tak oslobodiac sa z nemilého zajatia, pojala som ho so sebou.

— No ja — rieknem ku Smrti — nemám tak podivný strom, jako bola tá hruška kováčova. Ja nemyslel som vás uväzniť, lež uprimne pohostiť.

V tom sa dal videť Lucifer so svojimi kancelisty a doniesol v ruke jakýsi červený obrúsok. Prestrel ho na stôl a v tom okamžení nalezalo sa na stole jedál a nápojov od výmyslu sveta až ťažko bolo stolu držať.

— Panie a pánovia! Nech sa páči čo komu ľúbo! — ponúkal svojich hostí a títo nedali sa dvakráť núkať, lež obratne siahali do mís, z čoho som zatváral, že museli byť hodne hladní.

Števo pribral sa k mise s cukrovinami.

Hostia jedli a pili o milých päť, súce od domácich kelnerov s ocasmi uslužne obsluhovaní.

— A tak sa pravdivou dokázala byť naša poslovica: že aj v pekle býva raz hostina.

Pri stole pobadal som, že pani Smrť s jakousi obzvlástnou úľubou siahala po skleniciach, jejichž obsah tvorili liehoviny, dávajúc jim prednosť pred vínami. To som si dlho nemohol vysvetliť. Až konečne mi napadlo, že dobre má: pri vínach zaiste nebola sama na čistom, či nie sú padelané, ač práve vignety na nich boly od znamenitých kupeckých firiem; za druhé ale — je to každému dobre známo: že staré baby radi „brndžalku“ postrebujú.

Užitie špirituósy zaiste donieslo Smrť do veselého rozmaru, tak že konečne začala i vtipkovať. Všetky strelky jej vtipov namerené boly zväčša proti jej pohostiteľovi Luciferovi, s ktorým si tak ďaleko dovolila žartovať, že sa ho napokon i to spýtala, prečo vraj má koniec z jednoho rožka odštrbený?

Luciferovi táto otázka nebola veľmi milá, ale poneváč so Smrťou žil a aj na ďalej v dobrom pomere žiť chcel, teda na krátko vyzradil jej toho príčinu.

— Utŕžil som tú ranu v súboji s Belzebúbom, ktorý ma svojho času chcel o nadpanstvo v pekle doniesť, kniežacej hodnosti povzbaviť, s prestola diablov svrhnuť a seba naň posadiť. Cielom toho sosnoval v pekle formálnu revolúciu, zbúru. S mojimi vernými však búrku som utlačil a soka Belzebúba vyvolal na súboj za pasy. Premohol som ho, ale i utŕžil okyptenie ozdoby mojej hlavy. Soka môjho dal som 77 reťazmi sviazať a prikovať tam v najzadnejšom kúte pekla ku skale, odkiaľ ho až do súdneho dňa nepustím.

— Daj si ten rožok vyreparovať, — vtipkovala Smrť ešte ďalej.

Števo medzitým časom vstanúc od stola, zatmolil sa do kúta, v ktorom práve Smrtina kosa opretá bola. Vzal ju do rúk a obzeral jej ostrie.

— Nebantuj! — rieknem k nemu tíško. — Smrť mohla by sa nahnevať, že jej bereš do ruky inštrument!

— Len som chcel pozreť, — riekol Števo, — či jej je nie vyštrbená. Podivno je mi, že kosa táto tej Smrti tak dávno a tak dobre slúži, keď ona s ňou denne blizo stotisíc ľudom životy podtína. No bol by z tejto Smrti jeden dobrý kosec, ta by Kišove lúky na Zubratinách asnaď za hodinu všetky pokosila.

V tom zavolala Smrť na Lucifera:

— Najedli sme sa, napili do dobrej chuti. Teraz nám, priateľu, improvisuj nejakú zábavu!

— Dám vám kostky alebo karty? — tazal sa Lucifer.

— Eh, nie! Ja v karty nerada hrám, a beztoho nemám ani haliera pri sebe… Niečo iného!

Lucifer premýšľal a spomínal rozličné hry, ale z tých sa Smrti nepáčila ani jedna. A keď jej Lucifer nič po chuti vymysleť neznal, konečne obrátila sa Smrť ku mne s otázkou:

— Doktore! poraďte nám vy nejakú príjemnú hru pre ukrátenie času.

Ja som pokrčil ramenami na znak, že neznám nič niečo zajímavého.

— Ale — vetila Smrť — rieknite mi: jakú hru si tam hore vaši kavalieri najradšej zriaďuvajú?

— Kavalieri? — rozmýšľam a prišli mi na um koňské dostihy.

— Koňské dostihy čili behanie o závod, — rečiem.

— To, to, to! — odpovedala, hodiac rukou. — To by bolo, keby sme tu mali kone!

V tom sa zamyslela a na niečom dlhšie rozmýšľala.

— Už to mám! — riekla s výrazom radosti. — Tak panie a pánovia! Zabavíme sa tu na koňské dostihy.

Všetci sa chutne zasmiali.

— Nesmejte sa! Opravdu to mienim. Čo vám je na tom smiešneho? Čo ja chcem, to byť musí! Čujte čo vám rieknem. Tovaryši Luciferovi budú vám slúžiť za kone, veď oni i tak znajú dobre „rajtovať“. Sieň táto je dosť priestrannou, aby nám poslúžila za jazdište.

Lucifer pri očutí tých slov pokrútil hlavou, na znak toho, že sa mu tieto vrtochy Smrtine akosi nepáča; ale mysliac si pri tom, že pani Smrťka má neomýlne „trošku v rožku“, nechcel jej pokaziť dobrú vôľu — pre budúcnosť. A keď videl, že jej s tým ešte radosť spraví: ponúknul sa sám Smrti za jazdeckého koňa.

Smrť výskala, tlieskajúc od radosti rukama.

— Budeme „rajtovať“, budeme „rajtovať“! všetci, všetci! — a stala s kresla.

Ja so Števom stáli sme nemo, žiadostiví čím skôr videť, čo z toho len výnde.

— Skoro, skoro! — náhlila Smrť. — Tovaryši, tátoši sem sa! Počnime jazdu o závod. Ja pojazdím na Luciferovi po predku a vy za mňou do kola.

Lucifer urobil ku kyslej veci sladkú tvár a vystavil tovaryšov za kone.

— Smiem-li prehovoriť ešte slovo, — riekol som ku Smrti, — tedy pripomínam, že jazdecké dostihy spojené bývajú u nás s muzikou a tu my dvá — ukázal som na seba a na Števa — sme muzikanti ex professo. My by sme vám pri tej jazde zariadili hudbu, keby tu bolo nejakých inštrumentov.

— Výborne, doktore! — jasala Smrť.

— Muzika, muzika musí tiež tu byť! — riekla k Luciferovi.

— Ale tetko! — odpovedal tento, — kde že vám ju ja ale veznem?

— Jesto tu jedny gajdy v museume, ohlásil sa Števo.

— Tie nemožno upotrebiť, lebo namiesto jazdenia, museli by sme všetci hajduchovať.

Zo Števovho návrhu teda nebolo nič.

Konečne domyslel som sa ja a rieknem:

— Učiníme vám teda tureckú muziku. To viem, že máte v pekle dajaké staré kotly, v ktorých duše zatratencov zváravate, a máte i pokryvky na ne. Sem teda jeden kotál a dve pokryvky a muzika bude hneď hotová.

Lucifer poslal pre zmienené veci a jeden tovaryš ich i hneď doniesol.

— Števo! — rieknem ku nemu, — ty sa maj ku bubnu a ja budem tĺct na pokryvky — kalup.

Jazdecká kolóna sa v okamžení sriadila.

Licifer voľky-nevoľky sa musel sohnúť na všetky štyri a Smrť vytasila sa mu na chrbát.

Ostatní nasledovali jej príklad.

— Vio, te betyár! — zvrešťala Smrť, čo jej hrdlo stačilo.

— Bum, bum, bum! Bžink, bžink! Bumbadrassa, bum, bum!“

A sotvy že prvé, ucho ohlušujúce zvuky tureckej hudby dvoranou preletely, tu akoby do výchru, vychytil sa Lucifer so Smrťou na predku do kalupu a jej dvoranovia za ňou.

Števo tĺkol na kotál tak mocne kyjankou ako nikdy a ja som bžinkal na pokrývkach.

Vo dvorane pekelnej vyvinula sa sbesnená jazda o preteky — ani všetkých čertov.

Smrť dobre držala sa na svojom tátošovi a bolo vidno, že sa jej táto zábava veľmi páči.

Jazda trvala už dosť dlho. Smrť neustávala. Len na tom som sa divil, že Lucifer ako sbesilý sem tam lietajúc, neroztriasol po dvorane všetky kosti zo Smrti.

— Alons, alons! — hlásila Smrť ďalej. Lež na jej tátošovi bolo už znať, že ustáva. Keď to Smrť zpozorovala, počala ho bodať svojimi čongáľami do boku, jako to husári robia koňovi ostrohami.

Konečne nemohúc Lucifer to ustavičné bodanie ďalej sniesť, vyhodil zadkom tak mocne, že Smrť odletela s neho ďaleko do kúta…

— Jaj, jaj, jaj! moje rebrá, moje hnáty! — zvolala Smrť vystretá na podlahe. — Už mám dosť tej čertovskej jazdy!

Vidiac čo sa stalo, prestali sme hneď s muzikou a súčasne s inými pospiešili sme ku Smrti presvedčiť sa, čo sa stalo.

Smrť sa s dlážky nedvýhala; ležala a jajkala furt.

Lucifer prvý zohnul sa ku nej a riekol:

— Tetko, vstaňte, nerobte parády!

— Nemôžem! — riekla a vzdychla si z hlboka. — Zuby, zuby! rebrá, rebrá moje! — riekla po chvíli a chytala sa jednou rukou za ústa, druhou za bok.

— Zle je! — pošepnem Števovi. — Hľa, na čo tieto parády vyšly!

Rarášek s druhým tovaryšom pozdvyhli nato Smrť hore a my hneď zbadali sme, že má dva predné zuby vytlčené a tri rebrá zlomené.

— Sto pekelných striel do teba páralo Luxusfero, prečo si mi to urobil? — zahrmela po chvíli Smrť obrátená ku Luciferovi.

— Nuž a prečo že ste vy mňa šteklila, či ste nevedela, že som ja na bruchu veľmi šteklivý! — odpovedal Lucifer.

— Ach, ach! teda šteklivý?

— No, teraz len chytro ratujme kráľovnú! Chudera zajiste že veľké boľasti trpí od toho obrazenia! — riekol som ja, vidiac, že sa nikto k ničomu nemá.

Všetci stáli ako stĺpy zdúpnelí.

— Chytro pre felčiara! — radil som v zmatku a v predesení, zapomenúc na to, že som nie na zemi, ale že nalezám sa v pekelnom cirkusi.

— Hm! — mrdol Lucifer, — kdeže tu felčiara jesto?

V tom napadla mi spasonosná myšlienka. Spomenul som si na môjho Števa, ktorý sa i do trhania zubov rozumel.

— Števo! — hlásim ku nemu, — keďže sa rozumieš do trhania zubov, probuj to i s osadením jich. Urob ten „majsterštuk“! Osaď pani Smrti vybité zuby a ona ti za to istotne bude povďačná.

Rarášek našiel na dlážke Smrtine zuby a podal ich Števovi.

Tento obozrúc si ich, riekol, še sú celé a zdravé a dodal: asnáď sa dajú osadiť na svoje miesto. A nedal si dvakráť povedať, ale vyňal z kapsy malé drotárske klieštiky. Ja som chytil od zadku Smrti hlavu a Števo s majsterskou zručnosťou osadil Smrti oba zuby jeden za druhým.

Potom prikročilo sa k operácii polámaných rebier. Namacajúc ich Števo z venku i z dnuka, výtiahol opäť z kapsy kúsok drótu, napravil rebrá na svoje miesto, trochu na to popľul a sviazal tuho drótom. Potom na to dal remenný obväzok, „flajster“, ktorý len pozdejšie kázal sosňať, až rebrá dovedna srastené budú.

Po tejto operácii „ala Bilroth“ Smrť necítila žiadnu boľasť, len hlava jej vraj bola trochu priťažkou, a hneď vrelými slovmi ďakovala za poskytnutú pomoc.

— Čím že sa vám — riekla ku nám — za túto mi preukázanú pomoc odslúžim? — a sadla si do kresla.

— Kráľovná! — oslovil som ju. — Až zase prídete domov, pozrite tam a presvedčte sa, či naše životné sviece ešte nedohárajú, alebo či sú už nie prikrátke. A keď ich najdete, nahraďte ich novými, celými.

— Učiním tak! — riekla Smrť dôrazne, a možné že tak učiní, ak nepozabudne.

Po tomto dala si podať sklienku s rozolkou, zaliať ranu a riekla ku svojim dvoranínom:

— Milí moji! Čas je, aby sme sa podali opäť domov. Čas je drahý; na mňa čaká hrúza roboty, čo som v týchto pár hodinách zameškala. Nuž ale veď i ja môžem mať niekedy trochu regrácie. Pospešme si domov! Tebe ale pohostiteľu náš, skladám vrelé vďaky za úprimné počastovanie, odhliadnuc od posledného „uctenia“. Prijď ma ty tiež niekedy, dopustí-li ti čas navštíviť. Odpusť, že sme ti boli na oštaru.

— Prosím, prosím — — drkotal Lucifer.

V tom i nám sa odporúčiac, postúpila Smrť ku dverám. Diabli za príkladom svojho šéfa pobozkali jej ruku a vyprevadili ju von.

— Ale myslím, že by i nám už bol čas ísť domov! — vytasil sa Števo.

— Čo myslíš!? — odpovedám, — mi len ešte teraz vnikneme do najdôležitejšieho miesta pekla — ta medzi zatratencov, aby sme videli a vedeli, jako to tam vyzerá!

Števo učinil kyslú tvár a neriekol nič.