ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom okamžení, ako práve povedané slová z úst mojich vyšly a Števo v opravdivom smysle slova rečeno umorený oprel sa bol o stenu chodby, spozoroval som v chodbe pred sebou šuchot a pohyb.

— Tu je niekto! — rečiem po tichu ku Števovi, oči ako plánky vyvalievšiemu a jazyk na piaď zdĺže vyplazivšiemu.

— Quis hic? Kto si?!

V rovnom smere chodby teraz objavily sa mi dva jasné body akoby iskry lebo malé hviezdičky.

A tie približovaly sa k nám vždy blíž.

Lampy naše len slabo svietily ako vo hmle a my mimo tých jasných bodov nemohli sme nič viac rozoznať.

Konečne slyšíme hlas:

— Nešťastlivci! Jakým právom opovažujete sa vnikat do podzemia, do ríše podzemných duchov?

Tento hlas trhol nami ako elektrická iskra a my stáli ako zkamenelí.

Voči mne stála čierna postava s iskriacima očima…

Pochvíli osmelil som sa pozdvihnúť slabé svetlo zo seba vydávajúcu svietelnu do výšky. — I shliadol som pred sebou postavu známu, len nemohol som sa hneď rozpamätať, ktoby ona bola.

Veď ani vo sne nebolo by sa mi prisnilo, s kým sa vám tu sejdem.

Tá prišerná postava nebol nikto inší, ako mne od dávna dobre známy — Rarášek.

— Servus, domine Rarášku! — zavolám z plného hrdla.

— Ha! koho tu vidím? S kým sa tu stretám? — odpovedá Rarášek. — Vy ste to, pane Perohryzu?

— Ja, rogo, i s mojím famulusom Štefanom Vrždialikom!

— Ký beťah vás sem doviedol?

— Túžba po výzkumoch! A vy sem jako prichádzate? — tázal som sa ja.

— Vy sa ma tážete, jako ja sem prichadzam? Nuž či neznáte, že bydlisko moje je v podzemí?

— Pardon! odpusťte teda, že sme sa my dvá opovážili vniknúť do ríše podzemných duchov, ako nevolaní hostia: nepokladajte nám to za priestupok.

— Ďaka našej obapolnej známosti z onej doby — jal sa Rarášek hovoriť — čo som ja ako tajomník stál v službe Černokňažníka; ináč, pane Perohryzu, za vašu opovážlivosť by ste teraz zle prešiel; vašu smelosť by ste obanoval.

— Opakujem moju prosbu, pane Rarášku, aby ste nám našu smelosť a opovážvosť za zle nebral; jestli sme ale naším javením a vniknutím do revíru podzemských duchov sa prehrešili, teda potrescite nás; my sme mužovia, ktorí neohrožene hlásajú a držia sa tej pravdy: aby každý vinník a priestupník dľa zásluhy potrestaný bol. Z pod výroku tohoto nevynímame ani nás samých. Sme vo vašej moci. Naložte s nami ako vám ľúbo, dľa práva!

— Vaša reč sa mi ľúbi pane Perohryzu. Z predošlých dôb znám vašu smelosť, odvahu, mužnosť, charakter; znám vás ako muža neohroženého, pravdu milujúceho, kryvdu tepajúceho, a z ohľadu na to, krok tento nepokladám vám za zle, lež rádnej obdivujem vás.

V tom podali sme si ruky a stisli.

— Vy podobne tiež, pane Rarášku, dobré služby konali ste svojím časom nášmu národu, stojac čo tajomník v službe u p. Černokňažníka, a škoda, že ste stúpili do penzie a zanechali nás. Teraz by ste nám bol prevelice potrebným… Ale darmo — keď to bola vaša vôľa.

Števo i ja v tú dobu, ako sme sa s Raráškom rozmlúvať počali, zbadali sme ľahšie dýchanie a horúčosť nás trápiaca razom prestala.

— Znáte-li, p. Perohryzu — tázal sa ma Rarášek, — kam chodba táto vedie, v ktorej sa včil nachádzate?

— S istotou to neznáme, — odvetil za mňa Števo, — ale domnievame sa, že vedie do stredu zeme, nie-li naposledy celkom von na druhý bok zeme, do Ameriky.

— Nie je tomu tak! — riekol Rarášek. — Pýtam sa vás, chcete-li vedeť, kam chodba táto siaha? A pýtam sa vás i to: máte-li dosť smelosti a odvahy očuť to, keď vám vyjavím, kam ona vedie?

— Sdeľte nám to, — prosil som Raráška, — aby keď navrátime sa opäť na svetlo denné, mohli sme povedať, kde sme boli a vedeli sme vysvetliť to: prečo ľud túto jaskyňu „zakliatou“ menuje. Že sme chabými nikdy neboli, to znáte.

— Keď je tak, teda hovorím vám, že chodba táto vedie do samého — pekla.

Očujúc tie slová, v okamžení tom Števo sa prekrížloval a ja od ľaku nemohol som slova preriecť. Až po chvíli zmužiac sa, poviem:

— Do podzemnej ríše, v ktorej panuje knieža Lucifer? Teda tu pod nami, v stredu zeme nalezá sa tartarus (podzemný svet)?

— Ešte hodne hlboko a ďaleko odsiaľ, — vetil Rarášek.

Nastala tichá pausa.

Mne na mysli tonula jedna smelá myšlienka.

Rarášek akiste znajúc, o čom premýšľam, pretrhnul tichosť a oslovil ma:

— Pane Perohryzu! Nemali by ste vôle a smelosti nakuknuť trochu do pekla?

Na toto nabídnutie nemal som v rýchlosti odpovede.

Pozrem na Števa, môžem riecť ako stena prebľadnutého a tážem sa ho:

— Čo povieš Števo? Máš-li vôľu nakuknuť do pekla?

— Ale ja? Ani po smšti! Bože ma uchovaj! — odpovedal zajikave.

— Blázon! — rieknem. — Keď nás sám sekretár Luciferov, blahorodý p. Rarášek, invituje nakuknuť do miestností večného zatracenia, čo sa strachuješ?

— Modlím sa každý deň — odpovedal skrúšene — „ale zbav nás od zlého“, a teraz by som sa samochtiac rútil do neho? Nie to neurobím!

— Ha, ha, ha! — rozosmial sa Rarášek. — Števova odvážlivosť a smelosť je u konca; medzitým rozhodnite sa oba, a prejavíte-li vôľu, zavediem vás a ukážem vám Luciferovu ríšu — horúce peklo!

Ja premietal som na mysli: čo robiť? prijať-li nabídnutie Raráškovo, a či nie? Šeptalo mi, že čert používa každej príležitosti, sviesť ľudí do pekla, kedy ako môže, a že maľuje peklo pestrými barvami; ale spoliehajúc sa na starú známosť s Raráškom, domýšľal som sa, že sa nám ani v pekle nič zlého nestane, keď máme čerta za priateľa.

— Rozhodli ste sa už? — tázal sa po chvíli Rarášek.

To bol pre nás tvrdý orech.

Rozmysleť sa tak, či tak.

Ale všetečnosť, tuhá žiadostivosť, ako to tam dolu vyzerá, konečne zvíťazila.

— Ja idem! — riekol som, — a ty Števo?

— Vari s vami na veky zatraceným byť? — dal my odpoveď. — Hovorím, že mi prichodí s vami zahynúť. Bože, buď mi milostivý! Žeby ste ale nepovedali, že som chabo, strachopúť: nuž teda idem i ja s vami. Majte moju dušu na svedomí!