ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Maroš nemá veľmi chuti ísť na teológiu. Keď skúma svoje vnútro, zazdá sa mu, že jeho povaha nie je na to. I kto—ten zo Sv. Petra Pavla nahovára ho študovať jus. — Čo vraj pôjdeš za farára? Veď tých o desať—dvadsať rokov už ani nebude! I Kloška mu hudie: — Poď do Pešti! Čo v Prešporku? Je to vysokoškolské štúdium? A on už i povie mamke, že by bol radšej advokátom.

— Jaj, syn môj, — táto mu hneď na to, — a ja veru nebudem robiť na človeka, ktorého ľudia preklínajú!

Keď si k tomu pridá i to, čo mu Jano vykladal o najlepšej príležitosti pracovať za slovenský ľud, pomyslí si i na svoje spisovateľské ambície a čo všetko — rozhodne sa ísť na teológiu.

Pri sivom valnom Dunaji víta ho usmievavejšie slnce, dozrievajúce hrozno a niekoľko dobrých kamarátov z Kremenca. Tu sú jeho známi Vinárčania, Klenovský a Kuterka na juridickej, Petráš a Jano Črep na teologickej akadémii. Nepríjemné je len, že je tu i Gejza Glück na práve. Môže byť teda s ním zas šťastie, ako bolo v Kremenci.

— Nazdar, Maroš! — privolajú mu hneď kamaráti na Konventke pred akadémiou.

— Nazdar! — zajasajú mu oči, keď to môže povedať verejne — slovensky a tak potriasť ruku svojim známym, mohutnému, počernému Števovi, ktorý je tu už posledný rok, a Janovi, druhoročiakovi.

Plajbás ani nevie sprvu, čo tento pozdrav značí tu, pred akadémiou, v roji postávajúcich študentov. Zato si hneď všimne, ako sa mu niektorí z nich usmejú a majú sa bližšie k nemu, iní zas zazerajú a dávajú hlavy dovedna.

Skoro sa však dozvie všetko.

— Byt už máš? — spýta sa ho Jano.

— Nemám!

— Tak poď so mnou na Belovu ulicu. Tam je izbica u istej židovky. Môžeme bývať spolu.

— Dobre.

— A na baleckú skúšku nepôjdeš? — uškrnie sa mohutný Števo.

— Čo je to?

— No, vieš, — nakriví Petráš farársky vyholenú tvár, — to je taký úvod do akademického štúdia. Bude to dnes večer v ktoromsi hostinci vo vŕškoch. Prídu ta i profesori…

— A kto bude predsedom? — spýtajú sa študenti, jedni slovensky, druhí maďarsky. — Kto? Ty by si mal byť, Petráš!

— Ó, nie, — bráni sa tento, — ja som nie najstarší študent. Jeno Gács je najstarší. Ten už študuje na akadémii siedmy rok. Jeno, — podíde za starším študentom mäsitej tváre a pusteného bruška, v ošúchanom čiernom kabáte, so zapätou vestou a v celkom takom ošúchanom starom pinči, — Jenko, ty máš dobrú hubu, prijmi to!

— Ak to musí byť! — nezhŕda sa Jeno.

Večer potom hrnú sa študenti strmými cestami vilovej štvrte do vŕškov rovno z konviktu. Svit elektrických lámp spod košatých stromov vrhá ich tône na zábradlie a ohrady. Hovorí sa v troch rečiach, komu sa ako páči a kto ako vie lepšie. Na vŕšku nad neveľkým údolím je priestranný hostinec s verandou. Stoly, pozakrývané bielym, kvietím ozdobené — práve dávajú dovedna. Sem vchodia študenti, postávajú v hlúčkoch a besedujú veselo. Vojde i Maroš s Vinárčanmi a dvoma známymi. Jeden z nich je Mirko Košan z Turca, mládenec celkom kávovej farby a očú čiernych ani uhoľ — druhý, trochu hranatej veľkej hlavy, s vlasmi dohora na ježka. Menuje sa Jurko Kriepnik, výborný vtipkár tam kdesi spod Javoriny. Obaja baleci, tak ako Plajbás, čakajú, čo bude. Oni sa nedali nahovoriť vyraziť s ostatnými balekmi, ktorých vedie osobne predseda, Jenko Gács.

Priestranná sieň pomaly sa zaplní. Starší študenti, väčšinou v čiernom, obzerajú si tých troch balekov, čo sú už tu. Maroš vycíti z ich pohľadu niečo z toho, čo z očú oktavána, keď bol ešte sám len kvintánom. Zas sa to teda má začať znova. Koľko ráz ešte v živote?

— No, aby si sa vyznal, milý básnik, — potiahne ho mohutný Števo dobrodušne do kúta, — tu teda vidíš tú našu sanctu teologiu. Poviem ti niečo o nej, zíde sa ti. Malo by to byť totiž, ako tu vidíš. Ale nie je všetko zlato, čo sa blyští. Pozri, — upozorňuje ho na vchod, — tam idú naši gamalielovci a či majstri. Toho bradatého znáš z Kremenca. Bol ti na matúre. To je dekan Matyáš. Rozumný profesor a dobrý chlap. Vedľa neho ten Arab, ani zo živého striebra, to je doktor Krupan. Oči mu behajú ani srne — výborne prednáša židinu, filozofiu, a čo mu prišijú na krky. Tiež nie zlý človek, ale dobre je uňho načas skolokvovať. Ten tretí, — mrká smerom k profesorom, — to je Kävess Gyula. No krásavec nie je. Ani doktorátu nemá. Stratený básnik, hubu má poriadnu a nerád sa holí. Je kvestorom, predsedom Domova a predavačom kníh.

Pred tým si daj pozor. Navešia ti na krky celú knižnicu, a keď dostaneš faru, musíš to splácať i s úrokmi… Viac ich vari ani nejde… Budeš mať šťastie poznať — exegétu Hajóssiho s vykrútenými fúzmi a v maďarských čižmách. Potom starého…

— Sláva! Sláva! — pretrhne rozprávanie jasot v celej sieni.

— Á, práve ide! — uškrnie sa Števo. — To je starý Mrk. Meno si preinačil, aby mu vlasteneckejšie znelo, no Mörk, no!… U toho si len poznač všetky vtipy, čo povie pri vysvetľovaní cirkevného dejepisu, a máš kolokvium prvotriedne…

Gaudeamus igitur, iuvenes dum sumus… Zahlaholí sieňou mohutne. Ešte mohutnejšie ako niekedy u Fischlov v Kremenci. Teológovia majú pekné hlasy. Pravda, Maroš tu čaká nejakú „S bohém já chci začíti“ alebo podobnú. Ked však tak, čo robiť? Mladosť je mladosť!

— Kto to má taký krásny hlas? — diví sa Plajbás čistunkému, mocnému tenoru, čo všetko preráža a zneje ani hra na sklených pohároch. — To je náš Čepčanský. Henten chlapisko, — ukazuje na silného študenta v hlavnej skupine. — Turčan! Črep zas má najlepší bas! Bez nás by si nevedeli ani poriadne zaspievať.

— A je nás veľa? — chápe Maroš hneď, ide o Slovákov.

— Dosť! Pravá polovica. Ich je tridsať a nás tridsať. A my sme lepší chlapi do učenia, do spevu i do vína, — vykladá Števo s chuťou nováčikovi, ktorého si pre tie literárne vlohy cení mimoriadne. — Pozri, ten je náš, i tento… i tamtí hen, čo stoja. Všetko dobrí chlapci. Však ich poznáš, keď sa zídeme v komore u Drieňa na Vysokej. Alebo pod viechou u Macháča pod hradom. Veď si sa už zapísal medzi nás…

— Ako?

— Nuž pred akadémiou, keď si nám povedal „nazdar!“ Ono tí druhí, potvory, dajú pozor. Kto raz príde s pozdravom „nazdar“, dostane sa u nich na čiernu listinu. A ten je náš!

— Hm, — kývne Maroš, — to je dobre. Aspoň sa poznáme.

— Poznáš ich ty skoro, počkaj! Ešte len sa potom načuduješ. Pozri vysokého sucháňa tam, práve hovorí s neoholeným Kövessom… dôverne. Vykrúca si fúzky, vidíš ho?

— Vidím.

— No, to je potuteľný Nemčisko. Rudo Spaner, spiritus rector celej ich partaje. A aby nebol sám, má pri sebe toho kratiša, Vošku. Tam je, hľa, žltý ani voš, práve otŕča zuby. Taký pokazený Slováčisko. Pred tými si daj pozor na reči!

Medzitým rozdelia sa úlohy slávnostnej promócie. Profesori utiahnu sa — ako diváci — stranou. Štvorročiaci zasadnú si ako skúšobná komisia pod prezídium. Po dlhom vyčkávaní otvoria sa dvere a na čele najľahkovernejších balekov, vyobliekaných do čierneho a zaprášených po uši — vchádza hrdo predseda skúšky — Jenko Gács.

— Sláva! — Sláva!! — pozdravujú došlých i profesori. I starý pedellus academiae, čo už má tridsaťpäť semestrov, a ešte neskončil. — Sláva!!

To vítanie prýšti zo srdca. Všetkým je jasno, kde všade musel stonoha Gács balekov povodiť, kým doriadení došli sem na miesto. Najlepšie ešte obišiel Maroš so svojimi kamarátmi, Mirom a Jurom, ktorí sa nedali disciplinovať.

— Čujme! Čujme! — zazneje netrpezlivo sieňou. Väčšina prítomných je okolo bielych stolov. I červené vínko už čľapká do pohárov a tváre rozťahujú sa úsmevom.

— Drahí páni profesori, milí kolegovia, vážení baleci, — vstane predseda baleckej skúšky Jenko Gács v povedomí svojej dôstojnosti na vyvýšenom predsedníckom mieste a spustí. — Dôvera všetkých vás a moje šesťročné, dôkladné štúdium na akadémii oprávňuje ma dnes prehovoriť pri tejto skvelej príležitosti, landpomaranče a grünhahni, — kynie im rukou predstúpiť v rade. — Uchádzate sa o občianske právo v lone našej drahej alma mater — akadémie…

— Koľko ich je? — Pätnásť! — Ba osemnásť! — šumí v študentstve pri pohľade na balekov, zvedavých, čo to tu bude. — Kto je to ten kávovník? — Neviem! — A vysoký, ten červený, s tým tvrdým pohľadom? — To je pansláv! Pozdravuje sa „nazdar“, — napínajú sa zraky a ústa uškŕňajú.

— To občianske právo dostanete, — pokračuje Jeno ďalej s rečníckym gestom a pátosom. — Musíte však ukázať, čo viete, a to podľa slov v knihe Príslovia — kap. XV., 13.: „srdce veselé občerstvuje ako lekárstvo, ale duch skormútený vysušuje kosti.“ Aby ste sa stali i vy hodní toho Mojžišovho poslania, zaznačeného v jeho II. knihe v kap. XXXV., 10. — „a všetci, ktorí sú vtipní medzi vami“ — teda, rozumiete? nie nejakí mumáci, — „prídu a vykonajú, čokoľvek prikázal Hospodin“… A preto predstúpte pred nás v túto slávnostnú chvíľu! Ukážte nám nie svoje matúrové svedectvá, ale svoje poctivé obličaje! Nech vieme i my, koho tu vítame medzi nami!

— Bravo, predseda! Bravo, bravissimo! — zahrmí potlesk zo všetkých strán a nesie sa otvorenými oknami ponad tiché záhrady k hviezdnatému nebu. — Nech žije!!

— Sem sa teda, pred náš obličaj! — natiahne Jeno prísnu tvár, kým sa všetci až po dekana Matyáša dobre nepučia smiechom. — Balek numero I. Meno?

— Mirko Košan, — predstúpi pokojne študent kreolskej pleti. — Tu som!

— Odkiaľ?

— Z Turca!

— Aha! — zdvihne Jenko nos ako pán profesor Mörk a neprekonateľná irónia zablysne mu v očiach. — Stade pochodia i najväčší Maďari Kossuth a Petőfi?

— Áno — stade!

— A prečo si ty taký kávový?

— Moji predkovia pochodili z Turecka. A keď Turkov porazil pri Viedni Ján Sobiesky — mňa, prosím, zabudli tu v rajnici čiernej kávy.

— Bravo! Bravo! — zahučí potlesk.

— Počuješ? — predseda zdvihne prst a vypúli oči. — Dobre si odpovedal. Od tejto chvíle si civis academicus! Ďalej — balek numero 2. Meno?

— Jurko Kriepnik! — postaví sa šuhaj a potrasie hranatou hlavou i vlasmi zastrihnutými na ježka.

— Odkiaľ?

— Spod Javoriny.

— Tam vraj rastú pekné dievčatá.

— Rastú! — uškrnie sa Balek. — Chceli by ste si jednu získať?

— Božeuchovaj! Nestačím pre ťažké štúdiá. Ale, balek, prečo ty máš takú hranatú hlavu?

— Mne ju tak vyhranili, keď vašu vaľkali.

— A prečo sa češeš dohora — na ježka?

— Keď som nie Napoleon!

— Ha—ha—ha! — smejú sa diváci na posunkoch, aké sekajú i balek, i predseda. — Bravo! Bravissimo!!

Maroš hľadí na komédiu a je mu to trochu hlúpe. On čakal niečo vážneho, rozumného, a to? Naslúcha, ako Jeno vyhlasuje toho i onoho civi academicom. Prestupuje z nohy na nohu a nedbal by proste von.

Na Janove a Števove mrkania však vydrží.

— Balek numero 10 — zavolá Jeno konečne. — Meno?

— Martin Plajbás!

— Menujú ho Marošom, — pohodí Števo z kúta.

— Tak teda Maroš Plajbás? — natiahne tvár predseda káravo.

— Každý balek musí najprv vedieť, ako sa menuje! Odkiaľ?

— Od Sv. Petra Pavla.

— Ba povedz rovno z neba — spomedzi svätých!

— Teda rovno z neba — spomedzi svätých! — povie Maroš tvrdo.

— No, to uvidíme! Poznáš tarok?

— Nepoznám.

— Rozumieš sa do vína?

— Nerozumiem.

— Tancuješ?

— Netancujem.

— Milú máš?

— Nemám.

— Hm, — položí si Jenko pri chichote prítomných prst na čelo. — To by ozaj nasvedčovalo, že odtiaľ ideš. Tak dobre! A čo tam robia?

— Uvažujú, ako vás dostať najkratšou cestou na dno horúceho pekla!

— Jojój, to je grobian! — pozastaví sa predseda. — Predkladám otázku…

— Uvažujú, ale len o predsedovi baleckej skúšky! — poznamená profesor Kövess.

— Tak je! Tak je! — ozýva sa sieňou. — Ha—ha—ha!

— Predkladám otázku, — opätuje Jenko dôstojne. — Dáme po tomto Plajbás Marošovi civis—a academiae?

— Áno! Áno! — hučí z komisie štvrtročiakov, ktorým ostatní pomáhajú. — Do pekla pôjdeš len ty sám! Len ty, Jenko.

— Dobre! — uškrnie sa veselo. — Ale iba keď doštudujem.

— Hahaha! Majú sa ťa načakať! — zarinčí smiech po všetkých kútoch. Výsluch dôjde až po baleka numero 18 a potom sa už rozvinie nespútaná zábava. Spev, žart a radosť mladosti vysoko hádžu svoje vlny. I profesorov to uchváti. I dobráčiska dekana Matyáša a ostatných. Poháriky zaštrngajú a červené prešporské sa zaperlí v nich ohňom, ktorým už horia srdcia i oči.

zdvihnúc pohár v ruke, zaintonuje svojím krásnym plným hlasom Čepčanský. Za ním sa hneď spustí ani lavína:

Spev sa nesie hlboko do tichej hviezdnatej noci. Radostne kľaká na vŕšky a ich pusté aleje. Trova, pravdaže, ide na účet balekov. Zato človek môže mať dojem, tu sa zabáva rodina, čo si rozumie a má sa v láske. I Maroš má dojem, keď sa pozde v noci vtiahne na Belovej ulici pod perinku, že tu nemusí byť veľmi zle.

Neskončí sa však ani mesiac, a prekvapí ho udalosť, akú nečakal.

Po baleckej skúške nasledujú dni vážnej práce. Plajbás chodí pilne na prednášky, robí si s kamarátmi — Košanom a Kriepnikom — značky, poznamenajúc si najmä pri Mörkovi dôsledne i vtipy starého pána. Ináč vyjde si s Vinárčanmi, a to i s juristami Klenovským a Kuterkom niekam. Pozná i Slávikovo, kde dostať dobré červené víno i zázvorníky. Ale tu sú i švitorivé dievčatá, vraj Janove sesternice. Črep totiž má — na podivenie — všade nejakú sesternicu. Večierkom zájde si Maroš rád s kolegami na dunajský breh — podívať sa na mohutný prúd valiacich sa vôd a na krásny západ slnka kdesi nad Devínom.

Raz idú takto piati, Maroš, Jano, Mirko a ešte dvaja. — Kráčajú, veselo besedujúc, od propelera nahor po nábreží. Jano má palicu v hrsti, ostatní idú si len tak a požívajú úsmevy jesenného večera.

Zrazu zhora hrnie sa tlupa študentov. Vedie ich akýsi mohutný chlapisko. O hlavu vyšší než tí druhí. Maroš zbadá i Gejzu medzi nimi. Sú to zrejme juristi. Rútia sa divo a s krikom:

— Svine! Panslávi! Lotri naničhodní!

— Čo je? — pozrie Plajbás na svojich, keď tí prefunia popri nich. — Čo majú s nami? Poďme a spýtajme sa ich!

Netreba sa však vracať. Tlupa sa rýchlo obráti pri propeleri a funí späť za nimi. Jano vtisne palicu do ruky Marošovi, ktorý trochu zaostane. O chvíľu obstanú ho juristi. Ich ozrutný vodca hrdo sa vypne nad neho. Stoja proti sebe ani Dávid pred Goliášom.

— Vy budete špiniť na Maďarov? — zakročí neznámy obor cestu Marošovi.

— Ja? — hľadí tento pokojne. — Ja som nešpintal! A ináč, ja vás neznám!

— Ale ja znám vás! — zarehoce sa on. — Vy ste komisná sviňa, pansláv, zločinec. Ak je to nie pravda, povedzte za mnou: — nech žije Ludvik Kossuth!

— Ale, pane! — uškrnie sa Maroš, šľahnúc okom i po Gejzovi v tlupe, — Ludvik Kossuth je dávno nebohý. A konečne, čo vás do môjho politického presvedčenia?

— Ukážem vám, čo ma! — zaiskrí sa mu zlovestne v očiach. — Ukážem — no! — a lapí ho rukami za plecia. — Kúpali ste sa v Dunaji?

— Kúpal? — ani okom nemrkne Plajbás, len sa lepšie rozkročí.

— Chcete sa ešte?

— Nedbám!

— Teda! — zatrasie ním z celej sily, že ho prehodí cez zábradlie do mohutnej rieky. Prekvapí ho, keď chlapa nepohne z miesta. Ako však vidí — nejde to, skríkne celý zarudlý: — Practe sa stadeto!

— Nejdem! — stojí Maroš, zabodnúc oči do jeho zrakov vzdorovito.

— Nie?

— Nie!

— Tak, — obráti sa chlapisko ku svojim zbrojnošom, — podajte mi palicu! Zdá sa, trafil som na svojho človeka!

Maroš hľadí na tú ohromnú pýchu a nadutosť, s akou si jeho provokatér berie pomaly palicu, a to z Gejzových rúk. Razom to skypí v ňom. Vie, je sám proti toľkým. Jeho druhovia stoja kdesi obďaleč a dívajú sa na to, čo sa robí. Ale je hotový vrhnúť sa i tak na svojich hanobiteľov — skapať či neskapať. Lenže on nesmie udrieť prvý. Je teológ! Stisne teda dotuha palicu za chrbtom a striehne na nápad.

Nečaká dlho. Chlapisko sa vtom bleskurýchle zaženie a šľahne po ňom. Ťažký úder vybráni si rukou. Chvíľu však, keď je protivník cele odkrytý — zručne využije a prásk mu po hlave palicou, prásk! prásk! Až rozbitý pinč odletí a palica je na dva kusy.

Ľudia sa počnú zbiehať. V tlupe povstane trma—vrma.

— Polícia! Polícia! — ukazujú sem—ta juristi v zmätku. Zoberú sa i s ohromným vodcom, ktorý si chytro napráva svoj rozmlátený pinč, a poď tí v nohy.

Na bojišti ostane Maroš sám. V ruke drží trofej — kvakuľku zo zlomenej palice.

A v diali nad Devínom červenejú zore. Odrážajú sa v zrkadle veľrieky krvavo — radostne.