ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tiché veľkopiatkové odpoludnie rozložilo sa izbou, v ktorej sedel učiteľ Gál i jeho mladá žena. Panoval medzi manželmi pekný vzťah, mali sa úprimne radi, obzvlášť, odkedy ich prvorodené dieťa priskoro prišlo na svet a hneď aj z neho uletelo. Mladá matka tú stratu temer životom zaplatila a jej muž netak mnoho úzkostí vystál, že aj ju stratí. Pre túto udalosť musela mladá pani celkom prestať s prácou v Sokole. Tým netaká pomoc ubudla učiteľovi, ktorý s tým spolkom nemohol nijako dopredu. Predošlý pán farár, keď sa stal čestným členom, podporoval horlivo učiteľovu snahu. Farár Morháč nemal zmysel pre Sokol, jeho učiteľ k tomu ani nevolal, nepovažoval ho za dosť dobrého národovca. Potom prišla tá španielka, štyri najčipernejšie deti z dorastu a dvaja najčulejší sokoli zomreli. I spolok i učiteľ ochabli. V advente potom začalo to akési náboženské hnutie. Fašiangových nedieľ bolo málo, účasť v spolku miesto čo by vzrastala, umenšovala sa, obzvlášť tým, že niekoľko členiek sa chystalo vydať. Toto všetko trápilo snáď učiteľa, keď taký zamyslený sedel nad spolkovou knihou. Odhodlal sa oznámiť mládeži, že vo veľkonočný pondelok spolok začne znovu účinkovať. Chcel, aby dajaký výlet spojený s rytmickými tancami oživil znovu členov a členky. Hovoril o tom už asi dva týždne so svojou ženou. Snáď nad tým tak hlboko rozmýšľal. Na pohovke odpočívajúca mladá pani rozmýšľala tiež o týchto otázkach. Zrazu zavolala na muža: „Ľudovít, poď sem, prosím!“ Vstal ochotne a prišiel za ňou, sadajúc na nízku stoličku k jej hlave.

„Čo si praješ, Olinka?“

„Spoznať starosti, ktoré ťa tlačia.“

„Videla si? No áno, tlačí ma ten spolok.“

„Nevieš si rady s tým výletom?“

„Ba neviem, ako to všetko so cťou rozpustiť. Najlepšia mládež nám chýba; tí, čo zostali, behajú radšej po krčmách. Ak Sokol nemá byť osvetovým, ale iba telocvičným a zábavným spolkom, tak nesplní svoj cieľ. Tyršove ideály vyzerali celkom inakšie. Márne som sa s tými prednáškami namáhal, členovia chodili mi riadne len na telocvik a keď som usporiadal nejaké predstavenie. Odkedy mi ty, žena moja, nepomáhaš, nestojí to všetko za nič.“

„Ach, Ľudovít, som už, chvála Bohu, zdravá, mohla by som ti pomáhať, ale nemôžem.“ Mladá pani zakryla si oči dlaňami.

„Prečo nemôžeš? zosňal jej ich.

„Keď… ako ti to povedať, aby si ma rozumel? Nevidím už v tom záchranu a zveľadenie nášho národa.“

Ľahký mrak pokryl mu čelo. „A v čom ju vidíš?“

„V Kristu, v návrate k Nemu. Nediv sa, prosím, dávno s tým bojujem, dnes konečne dostúpilo moje presvedčenie svoj vrchol. Keď Hanička Skalová začala k nám chodiť a ja som počúvala jej reči, bolo mi to ako spev milého vtáčatka. Potom sme sa bližšie zoznámili s Jankovičom, ja som asi tri razy zostala na ich pobožnosti, no však aj ty si tam bol. Keď nás stihla tá strata, navštívila ma pár ráz babička Šimonová. Ona mi v mojom zármutku urobila mnoho dobrého. Obzvlášť, že ma z Božieho slova vodila po tej večnej vlasti, kam odišlo naše dieťa. Bola som presvedčená, čo tí ľudia veria, je dobré. Boli to však len sedliaci a ja — v pýche inteligentky, ktorá to a ono bola prečítala — povyšovala som sa nad nich. Počas rorátov netak mi lahodilo, že veď nám to, čo Morháč podával, postačí. No potom prišlo to nepochopiteľné. On začal kázať nielen ako zákonníci, ale ako mu ten nový duch, ktorý v ňom bol, dal hovoriť a podávať nám slová života. Tu som už nemala výhovorku, veď to nebol neštudovaný sedliak, ale ani už ten nepatrný, nič neznamenajúci tuctový farár. To bol nový človek! Vo mne všetko kričalo túžbou po podobnom novom živote. Už som Haničku lepšie rozumela, i to jej krásne vnútorné blaho. Baránok Boží, i za mňa obetovaný, žije; a žije v nej. Ó, a dnešné svedectvo z kancľa bolo také mocné, že moje srdce položilo sa pod ten kríž na Golgote, a On ho prijal.“

V izbičke na dakoľko okamihov stíchlo. Učiteľ vstal a prešiel pár ráz mlčky sem i tam. Potom zastal s ramenami na hrudi skríženými a pomaly vraví:

„On ťa prijal! Bárs by som to ja mohol o sebe povedať! Veď aj mňa to isté, čo teba, budilo. Sčiastky som tým pohŕdal a sčiastky chcel, ako Fridrich, nechať každému jeho „fazónu“. Pre Morháča som mal len útrpný posmešok, keď sa tak namáhal prevýšiť tých sektárov a oslniť svojou teologickou múdrosťou. No potom prišlo, ako si dobre povedala, to „nepochopiteľné“, keď on zo svojej výšavy zostúpil medzi nás. Ba zrovna pod nás, veď sa priznal, že ho ku Kristu priviedol človek, temer analfabet a on nielenže sa dal priviesť, ale nám to ani nezatajil. Priznal sa, že ožil. Vtedy som si ho začal vážiť a so záujmom som počúval jeho kázne. Počas rorátov skorigoval som si svoj výrok, že je to málo sčítaný jednostranný farár. Vycítil som, že má, a samovzdelaním dosiahol trochu viac, než čo ho naučili v školách. No dnes musím vyznať, že takú kázeň nielenže som ešte nepočul — bo to je nič, veď som ich pomerne málo počúval — ale že takú kázeň povedať a tak dušu i srdce zaujať môže len nový, len Kristov človek.“

Vtom uderili vonku na zvon a slávnostné zozváňanie volalo k odpoludňajším službám Božím. Minulú nedeľu oznámil pán farár, že na Veľký piatok dopoludnia bude mať len kázeň, pašije že bude čítať až odpoludnia. No tak učiteľ musel sa ponáhľať. Bol pozvaný, aby za farárom prišiel do zákristie pred službami Božími. A tak rozhovor so ženou zostal nezakončený.

„Chcel by som vás poprosiť o malú zmenu,“ prevravel mladý farár, keď spolu vošli do zákristie.

„Rád vyhoviem,“ hovorí učiteľ.

„Keď prečítam po tento odsek, zahrajte, prosím, túto pieseň. Mládež však máte na chóre, ona ju pozná, nech nám ju zaspievajú. Prosím o tiché doprevádzanie, aby bolo slová rozumieť.“

„Dovoľte, pán farár, nemohla by refrén piesne spievať Hanička Jankovičová sama?“

„Nedbám, to bude znieť ešte jasnejšie. A ďakujem vám už vopred.“

Snáď preto, že sa pašije mali čítať až odpoludnia, zorovský kostol bol taký naplnený ani o sviatkoch. Nikdy ešte nepočuli cirkevníci pašije tak čítané, no ani piesne obsiahnuté v nich tak hrané na organe. Učiteľ hral ticho, mládež na chóre viedla spev, až prišli po odsek Evanjelia podľa Marka, kapitola 15. verš 14. Tu zrazu akosi zvláštne zazvučal organ, a než sa cirkev spamätala z úžasu, znie z chóru pieseň, dosiaľ nepočutá:

A po krátkej pomlčke spieva len jeden hlas ako zlatý zvonček tichúčko doprevádzaný organom:

A zase spievajú mladé hlasy vážne, no tak, že každé slovo rozumieť:

Pomedzi tými veršami spieval vážnu tu otázku zlatý zvonček kamdiaľ dojemnejšie a smutnejšie, najmä keď nadšene, akoby víťazne doznelo:

Vtedy znel ten zlatý zvonček ešte raz, akoby plakal:

Klávesy dohrali, ani čo by ich zvuk odumrel a po chvíľkovej tíšine znel pašijový text ďalej. Učiteľ Gál mal ruky na notovom držiaku, hlavu na nich položenú. Jeho ústa sa hýbali, hoci hlas nevydali. Ale tam hore, kam slová boli určené, boli počuté i rozumené.

Keď bolo po službách Božích, zapisoval mladý farár niečo v zákristii. Tu zrazu vrzli dvere, dovnútra vošiel učiteľ.

„Máte, prosím, kúsok voľného času pre mňa?“

„Ó, áno. Dovoľte, aby som vám najprv poďakoval za tú krásnu pieseň.“

„Vy mne? Ba ja vám!“

Keď asi o polhodinu opúšťali oba mladí muži zákristiu, ťažko určiť, ktorá tvár bola jasnejšia. Spôsob, ako si pri fare potriasli ruky svedčil, že splnila sa pri nich sloka švédskej piesne:

*

Pri západe slnka sedeli a stáli susedia vôkol svojho farára pod košatou hruškou vo veľkej starej farskej záhrade. Boli tu mladí i starí, muži i ženy, všetko tí, čo otázku: „Čo spravíš ty s Ježišom?“ mali už zodpovedanú. Na veľkú Haničkinu radosť dostavili sa medzi nich i obaja ich vzácni priatelia zo školy. Veľmi jednoduchým a nečakaným spôsobom sa uskutočnilo toto nedohovorené zhromaždenie. Každý prišiel sám od seba, vo svojej vlastnej záležitosti, no keďže to bola jedna a tá istá, mohla sa spoločne vybaviť. Keďže však izba mladého kňaza nestačila, navrhol Martin Uher:

„Prosím vás, pán farár, poďte s nami do vašej záhrady, tam sa lepšie pomestíme.“

Ani čo by dlaňou plesol, naznášala mládež lavíc a stoličiek z fary a zo školy, a zhromaždenie bolo hotové. Jedni stáli, druhí sedeli okolo svojho mladého farára. A tu raz ten, raz onen vyrozprával, ako si ho Pán Ježiš našiel a premohol. Medziiným porozprávali oba Rášovci, že v Amerike chodievali do slovenského kongregačného zhromaždenia,^[103] že ich tam mnohí považovali za obrátených, no že až dnes poznali, čo to znamená Pána Ježiša skutočne prijať do srdca. Mocne vraj už v advente klopal na ich dvere, no oni vždy odkladali. Dnes dopoludnia pod dojmom kázne hodili sa k Jeho nohám tam na Golgote, prosili za odpustenie hriechov. Keď prišli domov, jeden druhému sa s tým priznávali, no až odpoludnia vraj poznali, že to ešte nie je dosť, že i oni s ukrižovaným Ježišom musia dač učiniť, nielen On s nimi. No tak pri tej piesni aj oni volali: „Ježišu, ja srdce Ti oddávam.“ A On nielenže vzal ich srdce, ale naplnil ho samým sebou. Uhrovci, mladí i starí, nakoniec babička Uhrová vyznali, ako a kedy sa Pánovi oddali. Bolo to zvláštne, že sa Bohu zaľúbilo, celé rodiny pritiahnuť ku Kristu. U Klčov otec, matka, syn i dcéra v priebehu pôstu poznali svojho Spasiteľa, u Borotov otec a dcéra, u Kostolných matka a syn. Tak nepatrila Pánovi už len rodina Jankovičová, Zvarovci a Srniankovci, „no obzvlášť tešilo každého, že si medzi seba mohli zarátať i pána učiteľa a jeho paniu. Od Mílov bol tu ešte len richtár, hoci sa predtým zdalo, že ho žena predbehne, a pán farár stál tu sám. Ba či aj sám zostane? Jeho matka bola veľmi statočná, od mladosti poriadna osoba. Jej sa veru synovo počínanie nepáčilo. „Najprv sa s tým kolportérom toľko dohadoval, a potom samého seba potupil pri pohrebe toho chudáka pastiera! Pred celou cirkvou vyznal, že to, čo iným ponúkal, sám nemal! Čo len nato povedia druhí farári? Však on bol jeden z nich, najporiadnejší; veď on tuším sám začína akúsi sektu!“ Tak myslela pani farárka i teraz, sediac pri okne, zahľadená na zhromaždenie v záhrade. „Čo sa tak za ním zišli? Však to nikdy nebývalo! Čo len asi spolu rokujú? Ba všetku úctu stratí medzi nimi! Aj Gálovci sú s nimi? To je veru div! On, taký horenos, len keď musel v úradnej veci, vtedy prišiel do fary a teraz, ako sa na farára díva, ani čo by mu bol bratom!“

Išla by stará pani rada počuť i pozrieť sa bližšie, no aby oni potom mysleli, že tiež chce tie novoty prijať. V čom sa zrodila a zostarala, v tom zostane do smrti. Zrazu sa od okna utiahla, bo syn sa obrátil a ponáhľal sa dovnútra. Počula ho rýchlo kráčať do kancelárie. Čakala revnivo,^[104] či sa len aj za ňou príde pozrieť, nahneval ju pri obede. Povedala, že si bude chystať na koláče a on sa dal prosiť, aby slúžke nedávala dnes prácu, že je svätý, veľký deň, treba ho celý zasvätiť pamiatke Baránkovej smrti. Keď mu vyčítala, že nedbá o ňu, koľko potom zajtra bude mať práce k Veľkej noci, prosil, aby koláče vôbec nepiekla, že to nemusí byť, že od toho sviatky nezávisia. „Veľká noc bez koláčov, aký to nezmysel! A čo mu to vôbec napadlo, starať sa do vecí, ktorým nerozumie?“ Taká namrzená ako bola, nahovorila, povyčitovala aj také veci, ktoré do toho nepatrili, za ktoré sa od toho Bienikovho pohrebu na neho horšila. Nepovedal jej ani slova, a keď priam začali zvoniť, išiel do kostola pašie čítať. Aj tam zas také niečo! Dá spievať akúsi pesničku, čo ani v pašiách nebola. Peknú, je pravda, a spievali ju ani anjeli, ale to tam predsa nepatrilo, také novoty, nikdy nechyrované! Už vyšiel z izby, hnevá sa snáď. Ponáhľal sa okolo okna, niesol akúsi knihu, kalamár, pero… Načo? Hľa, veď tam už majú zo školy stolík. No áno, načo bola tomu malému zhromaždeniu tá kniha? Nepočula pani farárka rozhovor pod hruškou, že tam bol daný návrh, aby tí, ktorí prijali Pána Ježiša ako svojho Spasiteľa, utvorili spolu evanjelické bratstvo, ktorého členovia spravovať sa budú troma regulami:^[105]

1. Čítať každodenne Slovo Božie.

2. Riadiť svoj život podľa neho.

3. Pracovať na záchrane svojich blížnych slovom i skutkom.

Návrh prijali s veľkou radosťou a porozumením, a tak nastalo zapisovanie. Srnianek žiadal, aby prijali aj pravidlo, že člen bratstva musí prestať piť. Borota myslel, že to sa samo sebou rozumie, však ten zákaz „Neopíjajte sa!“ (Ef 5, 18) stojí tiež v Biblii. Martin Uher mienil, že bude snáď dobre prijať Srniankovu radu. Učiteľ Gál navrhol, aby sa pozdejšie utvoril abstinentný odbor, ale hlavné regule nech zostanú tie tri. Jankovič podotkol, žeby pod tým každodenným čítaním Slova Božieho každý rozumel, že nielenže má osobitne každý člen pre seba si čítať, ale otcovia a matky bratstva povinní sú obnoviť domáce pobožnosti. Nuž, ten radil to, onen ono a povstal z toho krásny celok.

Keď mladý farár napísal na prvú stranu knihy vetu: „Ja, niže podpísaný a podpísaná, člen a členka evanjelického bratstva vyznávam, že prijmúc z ruky svojho Spasiteľa odpustenie všetkých svojich hriechov a život večný, oddávam seba i svoj ďalší život do Jeho prebodnutej pravice, aby ma On viedol a použil na šírenie svojho kráľovstva“, prvý ju podpísal August Morháč. — Ľudovít Gál, stálo na druhom riadku a tak to išlo ďalej, až bola zaplnená celá prvá stránka.

Nuž, pani farárka nevedela, čo sa tam deje, ona len videla, že jeden po druhom podpisujú, a že potom všetci stojac sa modlia a po modlitbe spievajú: „Milosť Pána nášho Ježiša Krista a láska Božia a účastenstvo Ducha Svätého nech je s nami. Amen“ (2 Kor 13, 13).

„Ach,“ zalomila stará pani rukami, „čo to on len urobil, čo na to povedia ostatní farári, až zvedia?“

Bola to naozaj významná otázka, ale mladý farár bol v tejto chvíli — keď podávajúc ruku všetkým svojim bratom a sestrám, s ktorými sa lúčil — vo svojom vnútri taký šťastný, že na ňu ani len nepomyslel.