ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Tetička, nemohli by sme odpoludnia ísť na lúky? Povedali ste včera, že sa tam chcete podívať,“ prosila v nedeľu Dorka, keď sa spoločne vracali z kostola.

„No, nedbám,“ usmiala sa žena, „viem, čo vlastne chceš.“

„Veru, len ten koniec by som rada zvedela. Nič som dnes z toho kostola nemala, len čo sused vošiel do lavice, už som nemohla na iné myslieť, len čo sa s tou ich Marienkou stalo.“

„Nuž, veru, ani ja, veď som si to všetko dnes v noci pospomínala a tak, ani čo by tá história z hrobu vstala, kde už leží osemnásť rokov. Postaraj sa, Dorka, aby Jožko nešiel s tebou, pred ním rozprávať nebudem.“

„Teda hneď po nešporoch^[10] pôjdeme, pravda, tetička?“

„Ty choď priamo z kostola, zídeme sa v háji. Keby sme spolu išli dedinou, raz teba, raz mňa ľudia by zastavovali, zostalo by nám málo času na tú rozprávku. Môžeš sa staviť ešte u vašich, ja dám doma olovrant a poviem babičke, kam ideme.“

Ej, netaké to bolo pekné miestečko, kde sa odpoludnia, asi o štvrtej, obe ženy posadili. Končili tu zorovské zelnice pažiťou, na ktorej rástli plané jablone a hrušky, a delili za nimi rozložené jedľové háje od týchže zelníc. Čerstvo zelené bory rozváňali a z ich tmavého úzadia ako v povesti odrážalo sa bohatstvo bieloružového jabloňového kvetu. Cez lúky vidno celú dedinku Zorovce i jej úhľadný kostolík; leží si to všetko v tých zakvitnutých sadoch ako v raji.

Ej, ale nebol to ešte raj, nebol, keď na zemi mohla jestvovať taká bolesť a krivda, o akej svojej neteri rozprávala Zuzka Uhrová.

„Keď Matej vtedy odišiel, ležal môj malý Mišenko chorý, takže som ja z izby ani nevychádzala. Len mamička si pochvaľovala, že u susedov je pekne ticho. Marienku pri vonkajšej práci nevidno, stará že má nádenníčku a akosi sa s ňou veľmi ráči. Predsa že len naše napomenutie osožilo. Až na tretiu nedeľu ušlo sa mi ísť do kostola; hneď som videla, že sa suseda na nás hnevá, ani sa na mňa len nepozrela a keď sme sa s Martinom pozdravili, spravila sa, že nepočuje. Snáď si domyslela, že sme to my Matejovi na ňu požalovali. Mrzelo nás to obe, žili sme potiaľ odjakživa so susedmi v láske a v pokoji. Stará Jankovička však bola taká osoba, keď sa raz na niekoho nahnevala, už mu jakživ nechcela odpustiť. Vedela som, že sa budem musieť Marienke vyhnúť, aby nás spolu nevidela a nemyslela, že snáď o nej klebetíme. Ale Marienka sa mi aj sama vyhla z cesty, takže som ju ani nevidela. O dva týždne, ako zas ideme z kostola, počujem za sebou hrobárku prehovoriť: „Tá mladá Jankovička je veľmi biedna, dnes-zajtra príde jej ťažká hodina. Ako to taká slabá osoba vydrží?! Bola ani kvet, keď si ju sem priviedol, a dnes…“ „Máš pravdu,“ odpovedala richtárka, „mne je jej chuderky vždy ľúto a myslím, kto ju len potom opatrí, však stará že už týždne s ňou nehovorí. Syn že jej čosi pre ňu dohováral, odvtedy sa hnevá.“ Obzrela som sa chytro, kam ženy hľadeli. Neďaleko nás, na druhej strane cesty, kráčala Marienka. Už nepripomínala ten jabloňový kvet. Tváričku mala takú úzku, ružičky z líc jej zmizli, krásne tmavé oči hľadeli také veľké a tak zhlboka! Aká bola teraz, takých pekných, bielych maľujú anjelov, ktorí nepatria tejto zemi. Jej, inokedy srnčí, ľahký krok, bol skoro pomalý, ako keď už človek nikam nevládze. Hneď by som sa bola za ňou rozbehla! No, ju pristavili ženy, tak som sa radšej ponáhľala domov, niekde sa nad ňou vyplakať. Odpoludnia nato prišla k nám Zábušková — čo u starej nádenníčila — niečo požičiavať, ale to mala len zrečisko.^[11] Chcela sa mojej mamičke vyžalovať, že už u Jankovičky robiť nebude. „Pohnevala som sa so starou,“ hovorila, „utíska človeka do krvi; ona si myslí, že s každým bude tak zametať ako s chuderou nevestou. Keby Matej vedel, čo tá tej jeho mladej žene robí! No, však až príde, ja mu to nezamlčím, veď sa na tú krivdu už ďalej ani dívať nemôžem.“ „Mysleli sme si, že je v dome pokoj, keď starú nepočuť zlorečiť,“ divila sa mamička. „No, áno, taký ako na cintoríne, tam tiež už nikto nikomu slova nedá. Keď mladá vyjde z izby a pekne sa pozdraví, odpoveď nedostane. Robotu jej stará nerozkáže; sama si ju musí po dome hľadať. Len už priam prať že ju nechá, ale aj to si svoje šaty osve ozvára. Chleba stará napečie pre seba a pre robotníkov, keď ich má. Mladá si musí zas sebe; no toho, čo tá pre seba upečie, je málo. Raz vzala múky na dva chleby, lebo sa jej trafilo jeden za mužom poslať, a to už stará hneď s krikom dala sa nám vykladať, že veru nevie, kde sa jej len tá múka podieva, nedávno vraj mala plnú žiglu, a už je len dopoly. To preto, keď všetko musí byť poroztvárané, každá cigánka môže si čo chce v ich dome vziať. Odvtedy mladá už chleba nepiekla, už len keď si ktorýsi ten zemiak uvarí. Mlieka majú v dome dosť, no s tým len stará robí poriadok. Ona aj sladké, aj kyslé speňaží, syr, maslo, vajcia a hyd, všetko popredá, no a však, keby ho aj koľko bolo, mladá si sama nevezme a stará jej neponúkne. Mala z domu sliepku, pekné vajcia jej naniesla, vtedy si aspoň to, kedy-tedy mohla uvariť, no potom vodila kurčiatka a stará zle-nedobre na ne, že to sú takí hladoši a všetko tým jej požerú; stále ich naháňala. Raz hodila za nimi metlu a hneď dve zabila, tak mladá tie kuratá radšej predala, aby sa vyhla hriechu. No, to ste mali vidieť, čo stará o to vyvádzala, že je dobre, kadejakým hladošom pri kope klasy zbierať. Z čoho tá mladá žije, neviem, veď aj podľa toho vyzerá, už len šije, a šije, tak si muža vystrája, ako nikdy nebol. Nedávno obšila aj starej zásteru, no, tá ju hneď prvej žobráčke dala. Musel ktosi Matejovi nažalovať, on matke dohováral, tak ona verí, že sa mladá žalovala, a preto ju sužuje až do zúfania. Veru, tá chuderka si môže so žalmistom spievať: „Slza mi je chlebom vo dne v noci“ (Ž 42, 4). Dobre, že už len gazdovi ten kontrakt vyprší, zostane aspoň doma a koľko-toľko si ženu ochráni, len aby už nebolo neskoro!“ Veľmi nás reč Zábuškovej zarmútila. „Mamička moja, dobre sme chceli a zle sme urobili,“ plakala som ja, keď žena odišla. „Veľmi zle, dcéra moja; no, kto by si bol pomyslel, že je suseda taká zlá?“

„V utorok nato, asi o tretej v noci, svietila som pri Mišenkovi, keď mi zrazu ktosi zaklope na okno. Otvorím, a pred ním stojí Marienka. „Zuzanka, počula som, že zvárate, pôjdeš prať na Váh? Ak áno, prosím, vezmite aj môj kôš s prádlom, mám toho veľa.“ Predtým sme často naraz právali a raz jeden, raz druhý zapriahli a vozili k Váhu, a keď bolo pekne, tam sme si zväčša aj posušili. „Ach, Marienka,“ hovorím smutno, „až na druhý týždeň budeme zvárať, to sme len tak trochu oprali a pri studni oplákali, ale počkaj, prosím, hneď sa upravím a pomôžem ti prádlo odniesť. Snáď dohoníme Šimonovcov, o tých viem, že zvárali, len mamičke oznámim, aby mi chlapca opatrili.“ „Pôjdeš so mnou?“ zaradovala sa. „Pekne ti ďakujem.“

Oznámila som mamičke, a asi o polhodinu boli sme už von z dediny. Šimonovcov dohonili sme ešte pri škole, vzali nám všetko, tak sme už len spolu kráčali. „Vezmi do nosáka mlieka, i chleba hodný kus, a syra,“ poradila mamička. „Však Marienka sotva čo jedla, a so sebou iste nič nemá.“ Urobila som tak veľmi rada; už od školy mohla som sa vrátiť, ale nedalo mi. Veľmi ma tešilo, že môžeme zas raz ísť spolu, a to pod tým hviezdnym nebom, v tej tichej noci, kde kohúty ešte len svitanie opovedali, a že sa jej môžem konečne priznať, čo sme nechtiac zlého urobili a odprosiť ju. „Teda ty si mu to vyzradila, Zuzanka?“ divila sa smutno. „Viem, že si to učinila z lásky, a pekne ti za tú lásku ďakujem, hoci odvtedy mi je tak zle na svete, že už ani horšie byť nemôže. Ale nebyť toho, nebola by som prežila tých niekoľko šťastných týždňov osamote s Matejom, vtedy mi však bolo ako v raji, mala som ho sama pre seba. Ešte aj v hodine smrti budem sa tým potešovať, a tebe ďakovať, že si mi k tomu dopomohla, aj keď to šťastie bolo také krátke, ale už mi ho nikto viac nevezme. Prosím ťa, Zuzanka, nehovor Matejovi, ako so mnou svokra nakladala, jeho by to bolelo a pomôcť by nemohol ani mne, ani sebe. Ach, ja by som mu najradšej každú na svete bolesť usporila, tak veľmi ho milujem, že sa to ani povedať nedá; no, veď aj on mňa, a to je všetka moja radosť na zemi. Aj ja som si myslievala, že sa nemal dať na tú furmanku. Chudák, myslel si, že mamičke zastrie oči, aby nevidela moju chudobu a nevyhadzovala nám ju na oči. Vyrobil pritom; je pravda, má už pár stovák v banke odložených, ale to mamičku neuspokojí. Keby sme boli len doma spolu pracovali, pri Božom požehnaní mohli sme sa zmôcť, veď sme mladí, no to je už tam, a nevráti sa.“ Videla som, že je veľmi ustatá, tak sme si sadli; pritom ona zbadala, že mám v košíku chlieb i syr a v kanve mlieko. Zaplakala, a tak v tom plači sa mi priznávala, že od včera od obeda ešte nič v ústach nemala. Zajedli sme si, ona však len málo, iba mlieko s chuťou vypila, to ostatné som jej potom tam nechala, keď sme sa lúčili pri Váhu. Mali sme tam naše vlastné miestečko, kde sme obyčajne právali; na kríčky sprava i zľava, vždy, čo tenšie sme vešiavali, ako aj dnes robievame. Trochu som jej pomohla prať, potom ma prosila, aby som sa nebavila, a že veľmi pekne mojej mamičke dá ďakovať. „Nech vám to sám Pán Boh mnohonásobne vynahradí,“ priala mi, keď sme si podávali ruky na rozlúčku. Vždy mám tú jej tvár pred očami, ako anjel, taká bledučká a pekná, oči slzami zaliate, ani taký plačúci anjel, čo nijako na túto hriešnu zem nepristal. Vo dne v noci ju vídavam, však na zemi už som ju nikdy viac nevidela.“

„Čo, že ste ju nevideli, tetička?“ Mladá žena zovrela ruku staršej v oboch svojich. „Čo sa s ňou stalo?“

„S ňou? Keby som ja to iste vedela, Dorka moja, ale pravdu zvieme už až na Božom súde, keď všetko tajné vyjde najavo; zlé i dobré. Navečer doviezli Šimonovci bielizeň; Marienkinho plný kôš posušeného a druhý mokrého, piest i perisko,^[12] aj náš košík s vecami. O Marienke povedali, že tam ešte zostala, vraj malé kúsky rukami oplákať. Boli to iste košieľočky a sovčeky,^[13] čo si, chystala. Ráno počujem u susedov akési veľké rozprávky a sem-tam behanie; stará kohosi posielala k Váhu. Vyrozumela som, že je o Marienke reč a išla som sa k plotu opýtať; a ono čo bolo? Marienka vraj ešte neprišla. Ustatá — ako iste bola — myslela som, snáď tam dakde usnula a spí; viacerí rozbehli sme sa k Váhu, no tam — ako jediná pamiatka po nej — visel na kríčku biely ručníček. Ach, nikde, nikde jej nebolo! Ináč sme si myslieť nemohli, len že si ju tá voda pritiahla za sebou do tej hlbočiny. Keď ešte toľké šaty oprala, slabá — ako i tak bola — zakrútila sa jej iste hlava, spadla. A že tu už nikoho nebolo s ňou, ak aj volala o pomoc, nikto ju nepočul, no tak, chuderka utonula. Po dva dni celá dedina ju hľadala, rybári rozprestierali siete, aby aspoň jej mŕtvolu vylovili. Prišla komisia, aj chudák Matej, ktorého pán farár telegraficky dovolal, ale všetko, všetko bolo márne. Komisia brala aj Šimonovcov, aj mňa na otázku, keď my sme s ňou poslední hovorili, lebo Zábušková verejne žalovala, že stará Jankovička tak nevestu sužovala, až ju k smrti dohnala. Vzoprela som sa tomu; Marienka bola dobrá ako anjel, trpezlivá, ona by nikdy svojmu mužovi takú žalosť nebola učinila, mala ho nato príliš rada. Vyrozprávala som mu, aká bola slabá. Ale, aby som starej nepriťažila, to, že od prvého dňa obeda do druhého rána nielen nič nejedla, ale si ani nemala vziať čo so sebou k Váhu, to som zamlčala. Veď jej, chuderke, by to už nebolo pomohlo. A bolo mi strašne ľúto Mateja, taký tam stál, viac mŕtvy ako živý. Načo by sa mal ešte toto dozvedieť? Dosť bolo toho, čo Zábušková svedčila. Šimonovci zase rozprávali, aká bola Marienka vďačná, ako sa tešila, keď im bielizeň odovzdávala, že jej toľké poschlo. Povedala im, že keď ešte tých pár kúskov prepláka, potom si trochu odpočinie a príde domov. Nevyzerala pritom ani smutná, ani nešťastná, vonkoncom nie ako človek, ktorý má zlé, hriešne a zúfalé úmysly. Nuž, Matej veril mne, aj im a najviac svojmu vlastnému srdcu. Ono mu svedčilo, že jeho jabloňový kvietok by nikdy nebol urobil taký hriech — zmárniť dva životy — a okrem toho jemu ešte takú žalosť. Aj komisia konečne uverila nám. Aj pán farár vydával o Marienke to najlepšie svedectvo a konečne našiel Matej v stole rozpísaný list, v ktorom ho Marienka prosila, aby sa vrátil, že je akási slabá, hlava sa jej často krúti. A tak sa bojí, keby tak umrela pri narodení dieťaťa. Ani slovom sa v liste na starú nežalovala. Len to prosila, ak by si ju Pán Boh odvolal, aby jej dieťa odviezol ku krstnej mamičke, že by sa s ním jeho matka nemusela trápiť, keď je už stará. Tam list končil, nemala ho kedy dokončiť, no práve ten list starej pomohol, že sa vec súdne neprejednávala. Vybavil sa pohreb. No sú ešte podnes ľudia, ktorí neveria, že Marienka predsa do Váhu neskočila. Keď sa stará Jankovička s kým v dedine povadila — a ona sa kamdiaľ viac vadievala — hneď jej vyhodili na oči, že si nevestu i vnúča zmárnila. V tej osobe však sa veru nikto nevyznal. Keď bola tá komisia a ten pohreb, chodila ako zarezaná, a o dva-tri dni kráčala už zase ako páv a nejednému povedala, že veru bola škoda tých pohrebných trov, lebo že ona neverí ani v smrť, ani v utopenie nevesty. Keď však syn ešte v ten istý týždeň odišiel do Ameriky, potom zas chodila ako zarezaná. Nuž, či ona verila, alebo nie, Marienka sa nevrátila; vody Váhu nám ju nevydali, ani živú, ani mŕtvu; vydajú, až keď aj more vydá svojich mŕtvych, ako stojí v Písme svätom.

Matej dal majetok na šesť rokov do árendy,^[14] prv než odišiel s Rášovcami. Keď sa pominuli, vrátil sa, ale bolo na ňom vidieť, že ženu nezabudol a neoželel. Matka ho raz probovala oženiť, no on že len na ňu pozrel a vyšiel z izby; pri dverách sa obrátil a povedal: „Mám na smrti jednej ženy dosť!“ Nikdy sa už neodvážila prehovárať ho. Dal jej tým na vedomie, že ju považuje za to, čo aj my všetci: za príčinu Marienkinej smrti; a seba tiež, keď ju doviedol do domu.

Prešlo pár rokov, naraz prišla tá hrozná vojna. Pobrala nám našich mužov a synov. Zo Zoroviec snáď Matej bol jediný, ktorý išiel rád a bez plaču, veď on chudák nemal za kým, za čím želieť. Dúfal, a my s ním, že ho tam čaká smrť a s Marienkou sa skorej spojí, ale divné sú neraz cesty Božie. Koľkí otcovia malých detí zostali tam a on sa vrátil. Vrátili sa spolu s mojím Martinom z ruského zajatia. No on prišiel taký zmenený! Vždy bol ľudský, prívetivý človek, a odkedy sa vrátil, pripadá mi neraz ako jeden z tých svätých ľudí, čo o nich čítavame v Písmach. Naši muži sa na tej hroznej vojne a v tom Rusku všeličo zlé naučili, čo ťažko odvykajú, len on si v sebe priniesol čosi, čo z nás nikto nemá. Matka ho ešte dočkala, no už len tak chradla. Keby si ho však bola videla, s akou synovskou láskou si ju on opatroval, ako vďačne, ochotne jej slúžil, a v poslednej noci, keď už nemohla zreteľne hovoriť, Bohom sa dokladala,^[15] že ona nebola príčinou jej smrti, len akýsi starý klát spomínala a akýsi list. A keď videla, že jej nerozumieme, zalomila rukami a plakala. Nuž, nech jej je Pán Boh milostivý. Synovi život zničila a dva životy zmárnila. Matejova sestra, ďaleko vydatá, ktorá už dávno — ako som hovorila — svoju čiastku dostala, keď matke na pohreb prišla, všetko, čo len po matke chcela, od brata vymohla. Druhý by sa bol súdil a vyhral, veď nemala už na nič práva, no on jej dobrovoľne dal, až sa sám jej vlastný muž nad tým divil, aj všetci od úradu. Tak sa s ňou priateľsky rozlúčil, ani čo by ho nebola dôkladne orabovala. Môj Martin mu dohováral: „Veď ti už z otcovského nič nezostalo, máš priam len to, čo si si v Amerike sám vypracoval a doma prihospodáril!“ Tu že len na neho vážne pozrel a povedal: „Jej viacej treba, má deti. Nemusí na moju smrť čakať, nech užije prv, mne zostalo dosť. A vieš, Martin, keby som za mladi bol mal len tieto moje ruky, boli by sme s mojou Marienkou lepšie spolu pristali a snáď by ma nebolo to veľké nešťastie stihlo.“ Odvtedy mu dá Martin s dohováraním pokoj; nemohol dlho zabudnúť ten jeho smutný hlas. Ach; keď sme aj za tých osemnásť rokov — ako sa stalo to nešťastie — všeličo prežili a celý svet sa, tuším, zmenil, naša láska k Marienke v nás, ktorí sme ju milovali — sa nezmenila. Keď prišla do Zoroviec, bola cudzia, za živa ju málo ľudia poznali, zato po smrti a až podnes, má mnoho priateľov, a najlepšou priateľkou zostala som jej ja.“

V háji stíchlo. Ešte aj slávik — čo nad malou studienkou v kríčku spieval — spravil pomlčku. Len koruny borov, hýbané vetrom akoby hrali smútočný pochod. Patril tej, ktorá bola ako jabloňový kvietok, taká pekná a nežná, ako smútiaci anjel, a ktorú si milujúci manžel nemohol ani uložiť do posvätenej zeme. Zato tiekli nad ňou už osemnásť rokov vody Váhu a plávali plte. Pltníci, ktorí nejednu noc na vode strávili, a keby chceli, všeličo vedeli by rozprávať!