ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tri, štyri týždne, aký to krátky čas a čo sa v nich všetko môže udiať; zlé i dobré. Aj od Vstúpenia už preleteli štyri, a vera i v Zorovciach sa všeličo udialo, čo už tak ľahko sa nezmení.

Na druhý sviatok svätodušný odobral sa zorovský pán farár od svojich cirkevníkov. Bol desať rokov ich farárom, a mnoho dobrého, obzvlášť počas prevratu, obci vykonal. Mali v ňom dobrého radcu a prívetivého človeka. Ale dorastali mu deti, treba ich dať do škôl. No tak sa kvôli nim dal vyvoliť do mesta, a cirkvi zorovskej odporúčal svojho známeho, ktorý mu vypomáhal cez sviatky: človek mladý, ešte len priam so školami hotový. „Čo budeme kade hľadať,“ radili sa cirkevníci, keď počuli na druhý sviatok kázať zástupcu. „Persóna je pekná, spevák a rečník dobrý, no tak si ho zvoľme.“ A zvolili. V trojičnú nedeľu bola jednohlasná voľba. A Zorovčania si netak bláhali, že čo medzitým iné cirkvi aj pol roka čakajú než kohosi dostanú, oni tak skoro a dobre boli opatrení. Učiteľa mali tiež od jesene nového. S tým bola spokojná obzvlášť mládež; v zime im začal sokolský spolok, každú chvíľu mali nejakú zábavu; aspoň už vedeli, načo je nedeľa, aj keď nešli na muziku.

Druhá udalosť bola richtárska voľba. Zvolila obec Mílu, Dorkinho otca. Tomuto pekne pristalo. Vo vojsku bol „fírom“, bude vedieť komandovať; aj postavu a hlas mal podľa toho. Čítal hodne novín a bol i svetaskúsený, ako hovorili. Takého človeka priam potrebovali. Veď za notára dostali poprevratového Slováka, ktorý sa vždy na „izé“^[38] potkýnal a skoro ničomu nerozumel. No áno, také všeličo sa stalo za tie týždne, ktoré Haničke Skalovej preleteli ako pekný sen.

Májske ráno svitlo nad svetom. Bolo krásne, akoby jar v celej čarovnosti — ešte prv než uletí — chcela devuške ukázať, čo sa jej tak svojou mladosťou podobala, a do tej jarnej prírody pristala, ani čo by táto s celou jej prelesťou bola stvorená za rám len pre ňu. Kráčala si ľahúčko, takže za ňou trávička zase bez škody vstávala, krížom cez lúky, nesúc raňajky hospodárovi, aj Zvarovcom. O dakoľko chvíľ sedel už Jankovič na zelenej pažiti pri roli, ona trochu nižšie pri jeho nohách. Nad nimi skláňali sa konáre odkvitajúcej divej jablone. S radosťou pozorovala devuška ako hospodárovi chutí mlieko so strúhankou,^[39] o ktorom povedala Zvarová, že je to jeho najmilšie jedlo. Zadivil sa, prečo mu priniesla tak mnoho, že im to obom postačí; no ona sa bránila horlivo: „Len jedzte, ujček, sebe som doma nechala a Zvarovci majú svoje.“

„Spravil som ti po vôli,“ odložil po chvíľke misku. „Netak mi chutilo, nie div, keď si mi to jedlo také dobré pripravila.“

„Aká som rada, že ste spokojný,“ potešila sa. „Mamička mi hovorievala, že čo uvarím, všetko je dobré.“

„Mala pravdu. Tak dobre, ako ma ty chováš, som už dávno nejedával. Áno, len raz v mojom živote.“

Tvár hospodárova osmutnela. Vyňal z kabáta Nový zákon. „Zvarovci chcú iste dokončiť, tak si len sami prečítame, čo sem najlepšie pristane.“ „Bože, si veľmi veľký: Obliekol si veličenstvo a nádheru“ (Ž, 104, 1).

Ach, tak to slovo s vážnou radosťou čítané, s detinskou rozkošou počúvané, sem pristalo. Keď asi o štvrť hodiny vracala sa devuška domov, mala plnú hlavu tých krásnych obrazov a plné srdce blaha a obdivu nad tým, ako múdro usporiadala Božia všemohúcnosť všetko na svete. Ponorená do tejto veleby ani si nevšímala, že skracujúc cestu miestom mŕtvych, poberá sa chodníčkom pomedzi hroby. Aj tu kvitlo kvieťa, odkvitali čerešne, vtáčatá spievali, včeličky hrali, ako čo by tých tichúčko spiacich chceli ešte lepšie ukolísať v sen. No zrazu postála. Nebola zem rajom, ej nebola, keď mohol ňou znieť taký nárek, aký od jedného z hrobov niesol sa cintorínom. „Tatíčko môj, tatíčko môj!“ O chvíľočku skláňala sa už devuška nad ženou, čo cez hrob hodená, zalamujúc rukami, tak nariekala, div jej srdce neutrhlo. Mala na sebe šaty potrhané, z rukávcov viseli jej len handry a tie boli krvou pošpinené. Napriek tomu poznala ju Hanička.

„Tetička Srnianková, čo sa vám stalo?“

Žena nezdvihla hlavu z vysokej trávy. „Čo sa mne stalo?“ horekuje zúfalo. „Neposlúchala som svojho tatíčka. Ej, mal on pravdu, keď ma varoval, keď mi bránil. Už je všetko tu, čo mi predpovedal. Tatíčko môj milý, dobrý, dobre je vám v čiernej zemi spať, ale ja prenešťastná! Ó, vezmite ma za sebou!“

„Prosím vás, tetička, vstaňte, poďte domov,“ prehovárala devuška.

„Domov?“ otriasla sa žena. „Nikdy tam už nevkročím, nikdy!“ Pritom sa vzchopila a zastala pred Haničkou v celom svojom ponížení. Prostovlasá, z tyla visel jej chumáč čiernych vlasov, celý krvavý, ako ho vytrhla surová ruka i s kožkou. Pod očami, od plaču, opuchnutými, tvorili sa už čierno-modré škvrny. Šaty viseli na postave všetky v neporiadku, zástera roztrhaná, holé plecia i ruky dotlčené. Na žene zďaleka vidno, že ju trýznili a že svojmu trýzniteľovi ušla.

„Vidíš, aká som, ako ma doriadil? Neviem veru, prečo som ušla, keď ma chcel zabiť. Mala som sa nechať zabiť, bolo by už aspoň po všetkom.“

„Bol sused zase tak veľmi opitý?“

„Bol. Zvečera však len tak uchádzal, potom cez celú noc nedal pokoj. Keď som mu nejako nechcela to posledné dať, rozišlo ho aj pálené, aj zlosť. Darmo som ho prosila, aby ma už celkom na žobrotu neuvádzal, sľuboval, že keď si tie dlhy, čo má za remeň poplatí, aj po krčmách, že celkom prestane piť. No ja som mu už nemohla veriť. Veď vždy, prv než dostal čo chcel, tak sľubovával, ale nedodržal. Keď nemohol v truhle nájsť listiny, hoc mu boli zrovna pod rukami, dal sa ma mučiť. Šaty na mne trhal, za vlasy ma vláčil, bil, ako neprirovnávajúc, mŕtveho psa. Dievenka moja, never ani jednému mužovi! Ja by som za toho môjho aj Váh bola preplávala. Neposlušnosťou, keď som proti vôli rodičov zaňho išla, doviedla som si ich do hrobu. Veď ma mali len jednu, a ako kus zlata si ma chránili, a on, čo so mnou dnes spravil? Telo mám utlčené, hlavu poprebíjanú a ty hovoríš, aby som išla domov?“

„Nie, tetička, tam ísť nemôžete! Ale ani tu zostať takáto. Keby vás ľudia takto našli, potupovalo by to vášho tatíčka v hrobe. Poďte so mnou, chodník vedie cez naše humno, však viete, ľudia sú po poli, nikto nás nestretne. Tam vás umyjem i oblečiem.“

Žena bezradne, žalostne pozrela po hroboch, potom sa dala strmo kráčať, takže jej devuška sotva stačila. Hnala ju túžba, len sa skryť pred ľudskými zrakmi. A skutočne nikoho nepostretli. Devuška bola veľmi rada, že strojila sa prať — mala nachystané hodne teplej vody. Vyliala ju rýchlo do koryta, poumývala úbohú ženu, keď jej najskôr zmyla krv z hlavy, zostrihla visiacu kožu i s vlasmi. Svoju najjemnejšiu vreckovku namočenú v studenej vode, priviazala na tú krvavú plešinu, hoci ju tomu nikto neučil. Láska je dobrý učiteľ, ona si domyslí. A jemné devuškine prsty boli ako stvorené obväzovať boľačky a rany. Žena výkrikmi a stonaním jej záchrannú prácu nezdržovala. Bola ako otupená pre bolesť. Keď v srdci sídli veľká muka, telesnú bolesť si človek nevšíma. Obriadená a obviazaná žena nedovolila, aby ju Hanička uložila do svojej postele, no tak jej rýchlo pripravila miesto na pletenej pohovke v kuchyni. Obliekla úbohú do starších šiat po Marienke, dôverujúc, že by hospodár s tým súhlasil. Ešte raz obviazala jej hlavu do čistého plátna, najprv mokré, potom suché, a konečne svoj mäkučký vlniačik. Žena ju poslúchala ako v polosnách. Aj keď jej priniesla svoju mliečnu polievku, zjedla ju žena hltavo, so slabosťou. Netak sa úbohému telu uľavilo, keď ho objalo dobré, mäkké lôžko. Pocit ochrany vtiahol do hrôzami uštvanej duše a žena usnula tak rýchlo a tak tvrdo, že ani nepočula, ako Hanička usporaduje na ruby obrátenú kuchyňu. Nad korytom, plným špinavej, krvavej vody, stála devuška bezradne. Vynášať v putniach ju nechcela, aby ženu nezobúdzala a koryto sama vyniesť nemohla. „Pane Ježišu,“ vzdychla túžobne, „pošli mi niekoho!“ A On jej skutočne poslal. Do okna nakukla zrazu veselá tvár Jožka Uhra.

„Je ujec doma?“ spytuje sa cez sklo.

Dala mu znak, aby nevolal a aby vošiel. Zadiveno a netak sa zamračil, keď mu v krátkosti povedala, čo sa stalo a prosila, aby jej pomohol vyniesť vodu.

„To je pre teba ťažké,“ bránil rozhodne, a už beží domov. O chvíľu i s ujcom Martinom vyniesli vodu, koryto pri studni oplákli. Tam až vyrozprávala im devuška čo sa stalo Srniankovej. Ukázala im šaty i vlasy úbohej ženy. Veľmi sa oba na suseda horšili.

„Tá nešťastná pijatika, keby len tej na svete nebolo!“ hovoril Martin Uher. Haničkinu vďaku neprijali.

„Neďakuj,“ vzal ju Jožko za ruku, „čo sme my oproti tebe vykonali pre susedu? Len nás vždy zavolaj, keď by si potrebovala pomoc, radi prídeme; tak ako ty rada ľuďom slúžiš.“

Hanička zrazu pocítila hlad. Ako tak sedela pri hrnčeku s mliekom — veď iba teraz raňajkovala — napadlo jej, čo jej rozprávala suseda, keď ju obliekala: že muž i truhlu, i šaty iste rozrúbal, lebo sa rozbehol pre sekeru a vtedy mu ona ušla. Potom vraj iste našiel uzlíček s listinami, a ona že už nebude mať nič na svete, ani sa do čoho obliecť. Devuške bolo ženy veľmi ľúto, začala premýšľať, ako by jej pomohla. Včera mala ísť spýtať sa Srnianka, či opraví hospodárovi čižmy. Ba, či sused, hoc je opitý, by sa na ňu nenahneval, keby išla dnes. Túžba pomôcť žene, bojovala s bázňou v srdci pred tým zvieracím človekom. Pri pomyšlienke, že si žena nemá skutočne čo obliecť, láska zvíťazila. O chvíľočku počuť už ľahké kroky po násype u Srniankov. Na devušku, pravda, išla hrôza, keď vchádzala do zadnej izby, kde sused šíjaval. Opilcov sa bála od mala. V izbe niet živej duše. Odvážila sa tedy otvoriť privreté dvere do prednej izby. Na prahu s hrôzou zastala. Videla nepostlanú posteľ a na nej rozvalený ležal sused a chrápal; aj keby vedľa strelil, iste by neprecitol. On nič nevie, čo urobil, myslela a aký je strašný ani divá zver. Bojazlivo rozhliadla sa dovôkola. Truhla bola síce otvorená, šaty z nej po zemi rozhádzané, požmolené, no oboje ešte celé. Napriek tomu, že strachom prudko bijúce srdce div jej ústami nevyskočilo, predsa sa prikradla k truhle, prestrela pohodený obrus a nabrala do neho šiat, koľko len mohla. Ostatné rýchlo pohádzala do truhly. Pritom sa jej čosi odkotúľalo až k posteľnej nohe; potichúčky zavrela veko — kľúč trčal v zámku — otočila ním a vzala k sebe. Už si chcela nošu zdvihnúť, keď jej padli oči na ten odkotúľaný predmet. Bol to v ručníčku zaviazaný uzlíček. Domyslela si, čo je v ňom asi a so zajasaním rozbehla sa preň. No v tej chvíli opilec silno zachrápal a rozkašľal sa. Ľak udrel devuške do nôh: ak tak otvorí oči a uvidí ju s tým uzlom, čo si pomyslí? Kde sa tu vzala v jeho stavaní, čo robí s tou nošou? Ak skočí, veď ona ten uzlík neubráni! Mimovoľne zavrela oči, pridržala dych, ako snáď v aréne kresťanky robievali, keď rímski vojaci už otvárali klietku a ony bezbranne čakali, že beštia,^[40] pred ktorou nebolo úteku, ani ochrany vyrúti sa na ne. No, muž zamručal akúsi nadávku a chrápal ďalej. Veru by Hanička nevedela povedať, ako sa ocitla aj s nošou aj s uzlíkom vonku, ani ako mohla pod tou ťarchou tak utekať. Ona vedela len, že susede, čo mohla, ratovala. Keď v ich kuchyni tú nošu zhodila a sama bez dychu klesla na ňu, hodnú chvíľu musela si odpočívať, kým mohla rozviazať uzol, čo ju div nezahrdúsil. Až teraz sa celá triasla, ľak ju premohol, keď už bola von z dosahu leva. Nuž, veď Hanička nebola hrdinkou; ona znala sa len z lásky odvážiť. Kým čin vykonávala, vládala; teraz opustila ju všetka odvaha. Oprela založené ruky na stôl, hlavu na ne a zaplakala.

„Hanička, čo ti je?“ zaznelo nad ňou starostlivo.

„Ach, ujček, tu ste?“ vydýchla zhlboka. „Chvála Bohu!“

„Poslal ma Jožko Uhrovie. No, čo to tu máš a prečo plačeš?“

„Veď už neplačem,“ usmiala sa v slzách. „Poďte, prosím, do izby, aby sme nezobudili susedu.“

Vošli do prednej; tam mu rozpovedala všetko.

„Hanbím sa, že som taký strachoš, však on spal,“ končila vážne. „No, keby sa tak bol zobudil a keby ma tak bol bil, ako tetičku,“ triasla sa.

„Pán Ježiš ťa ochránil,“ vydýchol muž zhlboka. Pohladil devušku po čele, i vlasoch. Hrozná mu bola čo i len myšlienka, že by tieto pekné, hodvábne vlásky mal dakto vytrhať. „No tak si susede ochránila nielen šaty, ale aj tie listiny?“

„Myslím, sú to ony.“ Devuška odbehla pre uzlík, podala ho hospodárovi. Rozviazal, prezrel. „Málo toho už má!“ Zaviazal uzlík a zložil do almary^[41] medzi svoje papiere. „Bude treba obed uvariť,“ hovorí po chvíľke. No aby sme susedu nevyrušovali, zájdi radšej k Uhrovcom. Popros babičku, nech nám ona uvarí; ja sa idem pozrieť k susedovi; lebo o jeho ženu si sa ty s pomocou Božou postarala, ale čo je s jeho biednou matkou, či aj jej netak neublížil? Dočkám len, kým sa vrátiš od Uhrov.“

Nuž, Hanička dosť chytro prišla; babička nielen bola hotová uvariť, ale že priam pre Števka chystala slepačiu polievku, sľúbila z nej poslať pre chuderu Srniankovú. Napriek tomu nenašla už Jankoviča samotného. V prednej izbe na lavici sedela stará Srnianková a plakala; rozprávala, kde sa až doteraz ukrývala, že zazrela nevestu utekať, počula syna zúriť. Keď potom vnútri všetko stíchlo, neopovážila sa ísť pozrieť; videla Haničku aj prichádzať, aj s nošou odchádzať, a veľmi ju obdivovala pre jej smelosť. Domyslela si, že nevesta je iste tu; čakala ešte, či syn nevybehne za Haničkou. Keď nevybehol, odvážila sa konečne opustiť svoj úkryt a prišla sem. V takom zármutku je ťažko potešovať, keď matka musí pripustiť, že syna skazila stálou ústupnosťou a modlárstvom, aké pri ňom prevádzala, a tak položila základ tomu, čím bol dnes. Srnianková syna neopekňovala, ona syna dnes už nevyhovárala, ale ani neobviňovala. Všetko to zlé, čo i teraz vykonal, bolo jej; akoby to sama bola spáchala; a tým stal sa jej zármutok väčším. Veď človeku sa hneď uľahčí, keď môže povedať: „Za to ja nemôžem!“ Napriek tomu jej Jankovič čítal z proroctva Izaiášovho 55. kapitolu. Poukazoval z nej na to, že hoci sú hriechy jej syna, aj tie jej vlastné ako dvakrát farbený červec, že aj na ne stačí krv Pána Ježiša, aby mohli byť zmyté, zbielené a predovšetkým odpustené. Hanička dala nešťastnej matke hrnček kávy, ktorú jej ponúkli u Uhrov pre Srniankovú. Vedela, že káva takého zomdleného človeka, ktorému sa od žalosti jesť nechce, najskôr občerství. Až potom odišiel Jankovič k susedovi. Keď vstúpil do izby, sedel Srnianek už na posteli a naťahoval sa — ako porekadlo hovorí — ako pes na pazderí. Vlasy mu rozcuchané stáli dupkom, zíval na celé kolo; namodrastý nos sa ligotal, ako vyleštený. Líca mal bledé, oduté, oči ako sklené; opitý už nebol.

Jankovič sa pozdravil: „Tuším ešte len vstávate, sused!“

„Ale,“ zakoktal sa čižmár, „bol som včera dlho hore. A čo si odo mňa žiadate?“

„Podrazíte mi tie čižmy?“

„Áno, ešte dnes!“

„To je dobre, zídu sa mi už zajtra; podrážky mám doma.“

„Keď sa upravím, hneď pre ne prídem.“

„Prídite čím skôr,“ po chvíľkovom váhaní vetil Jankovič, „lebo idem na lúky,“ a odišiel.

Srnianek sadol si za stôl, začal rozmýšľať; volal predtým, ale nik sa mu neohlásil; na izbe poznať, že sem dnes ešte ani jedna zo žien nevkročila. „Bol som opitý, ony utiekli; no, veď prídu.“ Umyl, učesal, upravil sa, vošiel do komory; mali tam ešte kapustu, už hodne kyslú; napil sa kapustnice, ochladila mu trochu vnútornú pálčivosť; ponáhľal sa do susedov. Jankovič niesol mu už čižmy na dvor.

„Bude vám snáď milšie, keď k nám nevnídete!“

„A prečo?“ zadivil sa čižmár.

„Sadnime si trochu tu na brvno, poviem vám príčinu.“

Sadli si a Jankovič sa dal opisovať, ako našla Hanička istú ženu na cintoríne, ako ju opatrila, a že táto žena teraz ani prizabitá, spí v ich kuchyni. Nemusel Jankovič ženu menovať, dobre Srnianek poznal, o kom je reč; veď sa zrazu rozpamätal na všetko, čo bolo v noci a ráno. „Ja ju chcem vidieť a chcem sa presvedčiť, či je všetko tak ako hovoríte,“ vzchopil sa s hnevom.

„Dobre, poďme, ale nezabudnite, idete do mojej chalupy, kde ja nikomu nedám ublížiť!“ Nezvykle prísno znejúce slová stíšili muža tak, že bez hluku vošiel do kuchyne, práve keď Hanička so Srniankovou premieňali obklady na hlave jeho úbohej obeti. Videl jej zhyzdený a opuchnutý obličaj. Počul ťažké, bolestné stonanie zo sna a ako všetci opilci, pustil sa do opekňovania svojej zlosti a ničomnosti. Bol vraj opitý, nevedel, čo robí, ona ho odporom dráždila a že prečo neutiekla prv, keď mohla utiecť potom. No Jankovič odviedol ho do izby a zavrel dvere.

„Vaše výhovorky sú daromné,“ hovorí zase tak prísno. „Robili ste ako zver, ba horšie než zver. Vaša žena je taká dobitá, hlavu má i na viacerých miestach poprebíjanú, vlasy s kožou vytrhnuté, že prirodzene, musí prísť doktor. Uhrovci vyniesli koryto s krvavou vodou; Jožko, nechcúc byť príčinou jej smrti, zapriahol hneď kone; čochvíľa je doktor tu. Ten nebude počúvať vaše výhovorky. Svedkov je nás primnoho, aby sa vec dala umlčať, obzvlášť, ak sa dostaví „brand“^[42] a vaša žena zomrie v tých mukách. Už teraz ste jej vrahom pred Bohom, potom budete i pred ľuďmi. Zaostalý svet má pre opilcov poľahčujúce okolnosti, pred Božím súdom sa na opilstvo vyhovárať nebudete, veď je to zakázaný hriech, o ktorom stojí: „Opilci nezdedia kráľovstvo Božie“ (lKor 6, 10). A prečo ste vy vlastne svoju ženu tak trýznili, ktorá kvôli vám opustila aj milovaných rodičov? Že vám nechcela dať posledný kúsok chleba, o ktorý ste ju chceli pripraviť, aby ste ho mohli cez hrdlo preliať? Nemáte ešte na tom dosť, že ste vlastnú matku priviedli na žobrotu? Vy sám, ak neprestanete piť, skončíte svoj život ako otrhaný tulák, ktorého krčmár na cestu vyhodí, keď posledný groš u neho prepil. Keby bola vaša žena pripravená zastať pred svätým Bohom, veľmi by som jej žiadal, aby zomrela v tom utrpení. Dostala by ešte aspoň čestný pohreb statočnej občianky prv, než sa vašou vinou stane z nej žobráčka, pochovaná dakde na obecné útraty. Ale nemôžem jej to žiadať; lebo v tejto hodine ste vy vrah.“

Srnianek, sediaci posiaľ s hlavou do rúk sklonenou, pri posledných slovách vyskočil. „Nehovorte, že ona zomrie, že ja som ju zabil, lebo hneď idem a čosi si urobím.“

„Nič si nepôjdete urobiť,“ chladno ho zastavil Jankovič, „poprosíte svoju matku, aby sa s vami vrátila domov a upratala vašu chalupu, však tam iste sú krvavé stopy vášho činu a žalujú na vás. Až príde doktor, zavoláme vás. Tomu poviete pravdu; my nestojíme žalovať na vás, vaša matka tiež nie, žena nemôže; ak nie sú tie jej rany smrteľné, tak vám Pán Boh ešte raz prehovie.“^[43]

Keď oba muži vošli spolu do kuchyne, poprosil syn skutočne matku, aby sa s ním vrátila domov. Odpoludnia prišiel doktor, prehlásil stav úbohej ženy za veľmi nebezpečný. Bol rád, že ju chceli u Jankovičov ponechať, obzvlášť, keď mu Hanička ukázala izbu, kam ju prenesú; tu vraj bude i tíšina, i vzduchu dosť. So Srniankom prehovoril prísno. Bol sám abstinent, polovičný tolstojovec, veľmi sa na neho nahneval a nechtiac, potvrdil Jankovičove slová. Svedčil, že ak bude jeho žena zachovaná pri živote, môže za svoj život poďakovať Haničke, jej praktickému, čistotnému ošetreniu. Len čo sa stav chorej zmení, musí sa odviezť do nemocnice, aby sa zistilo, či nie sú nejaké vnútorné úrazy. V Haničke získal doktor pomoc. U učiteľa Galbu bola práve jeho švagriná, praktická ošetrovateľka z kruhu sociálnej starostlivosti. Slečna privolila ochotne i zamieňať sa s Haničkou pri opatere chorej, i poučiť Haničku, čo by nevedela. Pred sestrou chválila potom devušku, že je rodená ošetrovateľka. Meštianku vraj má, škoda jej tu sedliačiť. Nuž, Hanička síce do žiadneho kurzu nepôjde, ale sa mnoho od mladej slečny podučila. Len ťažko zistiť, ktorá z nich týmto spolužitím viac získala. Netajila Hanička svoje krásne blaho, ktoré dosiahla v Pánovi Ježišovi. Slečna bola povrchná, dobrosrdečná svetáčka. Sústrastne hľadela na mladú sedliačku v jej spiatočníckej, nemodernej zaostalosti, ale ubrániť sa zvláštnemu dojmu nemohla. Zo zvedavosti sa zúčastňovala i na domácej pobožnosti večer. Ten Ježiš, ktorého oni tu vzývali, bol jej úplne nový a obzvlášť myšlienka, ktorú Jankovič vyslovil: že On osobne, neviditeľne žije s nimi a všetky ich prosby vyslýcha. Jankoviča si slečna ctila ako neobyčajného sedliaka s mimoriadnym umom a duchom nad svoj stav. Oni tu v tom dome sa skutočne snažili žiť tak, ako Kristus kázal. Zaujali sa chorej ženy, ani čo by im bola vlastnou sestrou a nielen jej, ale i toho bedára Srnianka. Keď ho richtár Mílo chcel dať četníkom odviesť a zavrieť, počula Jankoviča hovoriť: „Nežalujme nášho občana, keď chce prestať piť, dajme mu radšej prácu, nech má z čoho žiť. Vy, ktorí mierne pijete, všetci ste v tom nebezpečenstve; aj on raz len mierne pil, ale mal otca, čo nevylial a zdedil jeho krv. A tak aj vy ste v tom nebezpečenstve klesnúť na jeho úroveň. Zárodok toho zlého, čo druhí vykonali, leží v každom z nás, veď niet spravodlivého ani jedného, všetci sme zblúdili ako ovce, jeden každý na cestu svoju obrátili sme sa, a Hospodin uvalil na Pána Ježiša všetky naše hriechy.“ Dali si Zorovčania povedať; nežalovali. Priniesli Srniankovi hodne práce, takže vo dne v noci šil, ani sa len na ulici neukázal; len už sadom kedy-tedy prišiel sa pýtať, ako je to s jeho ženou. Bol z tých ľudí, ktorých — keď za čas nepijú — by si kúpil za drahý peniaz, tak slušne vedia žiť medzi ľuďmi. Za tých pár dní sa už aj tvárou zdal iným človekom. Nos mu obelel, oduté líca spľaskli a večer prichádzal vždy tak, aby mohol zostať pri domácej pobožnosti. Sedával na lavici pri dverách, so sklonenou hlavou. Keď vstali od modlitby, hneď sa vytratil. Chodil iste len preto, že mu tu chceli ženu pri živote zachovať, ale bolo by dobre, keby sa mu prichytilo to Jankovičovo kresťanstvo. Takéto dojmy odniesla si slečna, keď po týždni, zároveň so Srniankovou, opustila Jankovičov dom. Ona s doktorom dopravila chorú do krajinského špitála v Bratislave. Tu síce lekári konštatovali, že chorá utrpela vnútorné poranenia, ale vďaka múdremu zákroku hneď na začiatku a vďaka dobrej opatere sa už zacelili. Prejdú vraj aj týždne, kým žena cele ozdravie a bude chodiť. Slečna — ako sa vraví — chodila v Bratislave od Annáša ku Kaifášovi. Ako pracovníčke zo sociálnej starostlivosti podarilo sa pre ženu získať slobodné miesto v nemocnici na dlhší čas. Nechcela ona v láske zaostať za Haničkou, ktorej Srnianková ďakovala za svoju záchranu. Tak je to na svete: vyslov dobrú myšlienku, učinia z nej ľudia dobrý skutok. Učiň dobrý skutok a vždy sa ktosi nájde, kto ťa bude chcieť v ňom prevýšiť. Veď nielen zlo, i dobro vzíde, keď ho príhodne zaseješ a zasadíš; ujme sa obzvlášť to, čo Hanička siala do srdca Srniankovej. Nemohla žena mnoho hovoriť a myslieť, ale videla, cítila, počula a nezabudne. Vďačne prijala Jankovičom darovaný Nový zákon, keď pred odchodom s ňou vážne hovoril a jej muža za ňou doviedol, aby ju odprosil. Vidiac, ako muž horko plače a prosí, roztavili jeho horúce slzy ľad beznádeje na zahorknutom srdci. Už neopakovala: „Nikdy mu neodpustím,“ zato povedala: „Ak Pán Boh dá, že sa uzdravím a ak počujem, že si sa za ten čas ani raz neopil, vrátim sa k tebe; ak však budeš piť, nikdy ma už v svojom dome nečakaj. S opilcom, ktorý je horší než zver, bývať nebudem.“

*

Toho dňa, keď na svitaní Srnianková opustila zorovskú dolinu, mali u Uhrov veľké pranie. Zobrali do zvárky^[44] aj Haničkinu bielizeň, naložili na voz aj Rášovcom a posadili k tomu babičku Šimonovú. Netak veselo sa im všetkým spolu pralo. Váh bol dosť veľký a čistý, pomáhal Haničke a Dorke pri práci spievať. Medzitým bolo u Jankovičov netak pusto a ticho v stavaní, veď aj Zvarová odišla čochvíľa s raňajkami k Váhu. Na dvore upratoval Zvara včera dovezené drevo. Prišiel mu pritom do ruky klát, čo Jankovič odložil stranou, keď po Vstúpení ostatné predal Rášovi. O tomto povedal, že je už len na oheň, no tak si ho Zvara prichystal rozrúbať. Vtom začali ošípané v chlieve kvičať, musel im zaniesť žrádlo, aby stíchli. Medzitým prišiel Jankovič zo sadu, vzal sekeru, zaťal do práchnivého dreva. Ako sa tak staré dosky rozsypali, vypadla z nich akási obálka. A nebola prázdna; trčal v nej zažltnutý list. Zdvihol ho hospodár. Chvíľu hľadí naň, potom zaťal sekeru do „penky“^[45] a odišiel s listom do svojej izby. Ach, veď dobre poznal písmo na adrese! Tak len jedna ruka, a to tá najdrahšia, písavala. — Nebolo toho veľa, čo od nej kedy čítal, každý papierik mal odložený, a sto a sto ráz prečítaný. Ba, ktorý že z tých pokladov dostal sa mu to do toho starého kláta? Sediac za stolom, prezerá obálku. No čo je to? List bol adresovaný do M. Tam stadiaľ poslala ho pošta do Zoroviec. Nepamätal sa, že by takým spôsobom bol kedy dostal písmo od svojej drahej ženy. Čosi, ako svätá bázeň, sa ho zmocnilo, keď vyťahoval list. Bol skutočne od Marienky a aký dlhý! Ona nikdy dátum nezabudla napísať i miesto, ale toto dátum sa nezrovnávalo, však z domu písavala ona len kým boli v sľuboch. A to tu stál rok, ten nezapomenuteľný rok jej smrti a deň, keď ona už nežila. Na chvíľu sklesla mužova ruka s listom, zato potom dychtivo dal sa čítať:

Matejko môj drahý, milovaný!

Iste sa zadivíš, odkiaľ tieto riadky moje dostaneš. Som u mojej dobrej, krstnej mamičky a velice Ťa pekne prosím, keď toto písmo dostaneš, prídi sem za mnou; jak by ma tak milostivý Pán Bôh pri narodení našeho dieťaťa k sebe odvolal, aby som sa s Tebou, muž môj drahý, mohla ešte rozlúčiť. Nemôžem odísť bez toho, že by som sa Ti za Tvoju vernú lásku nepoďakovala. Je pravda, máličko sme mohli byť svoji, no tie posledné tri týždne boli moje nebe na zemi. Ešte aj v hodine smrti budem si spomínať, ako sme pod tými bory spolu sedávali a jedávali, ani Adam a Eva v raji. Prídi, nech si ešte raz oprem hlavu o Tvoje prsia, počujem Tvoj hlas a podívam sa do drahých, verných očí Tvojich. Mala som ich radšej ako hviezdy nebeské. Neni mi ľúto, že taká mladá musím umreť, len Teba mi je ľúto, ale verím, že Ti tu zanechám po sebe naše dieťatko pre potešenie; len Ťa prosím, nechaj ho u krstnej mamičky, nech Ti ho oni s láskou odchovajú, veď čo by si si s maličkým sám začal? Tvoja matka sú už stará; keď si ma nemohli priľúbiť, bolo by im ono obtiažné. U mojej mamičky mu bude tak dobre, jako mne bývalo. Navštíviť si ho môžeš kedykoľvek a s ním sa potešiť. No, už o tom písať nebudem, veď mám predsa nádeju, že Ťa ešte uvidím a potom Ti to všetko sama poviem. Musím radšej písať, ako som sa sem dostala. Nad tým sa aj zadivíš.

Prala som bola šaty na Váhu; tak mi dobre schli, že som mnoho posušila a všetko s vozom domov poslala, len malý uzlíčok mi zostal prádielka, to som si ešte, keď všetci odišli, rukami oprala. Všetko bolo jedno, kedy prídem, nemala som sa za kým a za čím ponáhľať, tak než mi vetrík to prádielko sušil, uložila som sa do trávy. Vstávali sme skoro, išli na mňa driemoty, aj ma trochu chrbát i nohy boleli. Váh ako by mi bol spieval, tak mi pri hlave žbluňkal, až som skutočne zaspala. V tom sne počujem hlasy a cítim, že ma ktosi budí. Otvorím oči, nado mnou svietia hviezdy i mesiac; taký veliký, jakoby z Váhu vychádzal; no, bolo to aj iné svetlo. Pretrela som si oči, pozrem ďalej, pri brehu vidím uviazanú plť, na nej horí ohník, okolo neho sedia pltníci a jeden z nich stojí pri mne. „Marienka, čo tu robíš, kde tu spíš?“ Pozrela som ho, bol to Ištvánko Uličný, môj krstný brat, čo som Ti o ňom rozprávala, že sme spolu do školy chodievali a mali sa tak radi, jako Ty so Zuzankou Uhréch. On chudák myslieval, že budem raz jeho, ale keď sa ináč stalo, nehneval sa na mňa. Nuž, on to stál nado mnou, celý naľakaný a aj naradovaný, že ma zase vidí. Podával mi ruky, aby som sa mohla narovnať. Rozpovedala som mu, čo tu robím; pýtal sa na Teba a keď počul, že si neni doma, povedal mi, aby som išla s nimi, pltníky, že hneď ďalej pôjdu, len si čosi na plti opravia. Pokärujú okolo našich, cez noc sa tak svezem, keď je dolu vodou a neustanem. Ach, Matej, ani povedať nemôžem, ako som sa potešila. Vo dne v noci túžila som za mojou mamičkou, tak som sa toho, čo prísť malo, bála, v tej mojej samote, čo len potom so mnou bude? Veď Tvoja mamička, od kedy si odišiel, ešte na mňa neprehovorili. Peši, alebo aj na voze, taká som už ísť nemohla. Sám Pán Bôh modlitby moje takto vyslyšal a v tej veľkej potrebe mi pomohol. Ach, bola Ti to potom krásna cesta, tým Váhom. Pltníci ma radi vzali, ujec Holých mali aj nevestu so sebou, chodievala som s ňou kedysi do školy, len ona bola staršia;, tá mi pod šiatrom ložu pripravila. Najprv som musela s nimi večerať. Že bolo už chladno a aj od rána nič teplého v ústach som nemala, netak mi tá dobrá barania polievka dobre padla. A tie prívetivé tváre a slová k tomu, tá starosť pltníkov o mňa… Tak si ma uložili, poukrývali a o chvíľočku niesli už vlny Váhu našu plť. Neraz, ako dieťa, dívavala som sa za plťami, keď okolo Holých kärovali, a myslela, jaká to len musí byť krásna vozba, keď tak voda nesie; no, už som to zakúšala. Bola naozaj dobrá. Ach, Matej, a taká to bola krásna noc! Hviezdy na nebi svietili, videla som kus neba, lebo plachta zo šiatra nebola zatiahnutá. Plť sa kedy-tedy tichučko zakolísala, keď veslá rozrážali vodu; táto, ako čo by spievala. Chvíľu sedel Ištvánko pri mne; rozprával, že už len túto plť odprevadí a potom sa chce dostať do Viedne; brat mu bol poslal „šífkartu“, chcel ujsť do Ameriky, velice sa z nášho stretnutia tešil. Povedali sme si navždy s Bohom; kto zná, či cez to šíre more šťastne prejde, a ja musím cez to moje more súženia. Poprosila som ho, keď zase išiel on veslovať, aby spievali tie naše pekné trenčianske piesne, čo pltníci tak radi spievavajú. Spravili mi po vôli; ach, také to bolo pekné, tá voda tú pieseňku niesla, ohník, na ktorý Ivka prikladala, blkotal, ožiaroval tváre pltníkov, obzvlášť Ištvánkovu; jeho hlas najlepšie bolo počuť, keď spievali:

Musela som pri tej smutnej piesničke plakať; a potom sa mi oči zavreli, tak ma tým spevom ukolísali, potom som uvidela velikú vodu — to nebol náš Váh — a tá voda niesla ma ďaleko od brehov; na tom brehu videla som stáť Teba, jako po mne ruky vystieraš; chcela, ale nemohla som sa tým vlnám vzopreť. Keď umrem, myslela som v tom sne, to ma smrť tak od Mateja odnesie, ale kam? Tam kdesi ďaleko videla som veliké svetlo; zrazu sa ono rozdelilo, jako otvorená brána; z nej vyšiel Syn Boží. Vedela som, že je to On, ale do tvári Mu pozreť som nemohla; musím sa Ti priznať, Matej, že keď si ma takú samotnú u vás odchádzal, a mňa v tej opustenosti velice srdce bolievalo, že som sa len Slovom Božím potešovala. Raz bol k nám doma prišiel kolportér;^[46] tú Bibliu, čo mám, krstná mamička od neho mi kúpili. To bol velice dobrý človek, ešte mladý; ako ten Pána Boha a to Jeho sväté Písmo znal! On nás učil Pána Ježiša milovať a k Nemu sa modliť; hovoril mi, aby som sa celá Pánu Ježišovi odovzdala, že veď si ma On na kríži krvou svojou kúpil; tou nevinnou krvou aby som si dala srdce umyť. Ale do toho môjho srdca vošla bola láska k Tebe, ja nemala som miesto pre Neho, áno, ja som na Neho zabudla. Zato potom, keď som už bývala sama a v tom súžení, neraz mi tie dobré slová napadli. Vytiahla som Bibliu a hľadala Pána Ježiša, bárs veru Stratená ovca pastiera nenájde; tak ani ja som Ho nájsť nemohla, bárs neraz mi bolo, jako by priam pri mne stál, keď som čítala. Pre to časté o Ňom rozmýšľanie aj v tom sne som vedela, že je to On, a že mi ide oproti. No, bol to len sen, stratil sa a ja som sa zobudila na zemi; okolo mňa bola noc. Ohník už vyhasnul, mesiac zašiel za čierne oblaky. Ivka vedľa mňa spala, aj pltníci driemali. Voda niesla sama plť potichúčky ďalej a na mňa Ti prišla zrazu taká veliká hrôza, začala som myslieť na smrť, a že potom postaviť sa musím pred Boha; všetko, čo som kedy činila a myslela zlého, žalovalo zrazu na mňa. Len to som rada, tých priestupkov ani jednoho proti Tebe nebolo. Áno, proti Tebe som sa ničím neprehrešila. Najviac ma trápilo, že som Tvoju mamičku nemohla milovať, že som sa na nich hnevala a nijako nemohla odpustiť to ich so mnou zachádzanie. Vedela som zrazu, že keď ja neodpustím, tak ani Boh svätý mne odpustiť nemôže. V tej hrôze začala som sa tak modliť, ako nám to ten kolportér bol radil. Prosila som Pána Ježiša o milosť, o pomoc, a On ma skutočne počul i vyslyšal; veď zrazu tá ťarcha celkom zo mňa spadla. Odpustila som a viem, že aj mne bolo odpustené. Cítim to isté aj dnes, keď toto píšem. Pán Ježiš povedal, že nenarodí-li sa kto znovu, nemôže vidieť kráľovstvo nebeské. Už to rozumiem, viem, že v tej krásnej i strašnej noci sa v mojej duši iný život zrodil. Velice Ťa milujem, Matej môj, ale Pána Ježiša už viac a prosím Ťa, hľadaj Ho aj Ty! Čítaj verne Jeho slovo, On sa Ti dá nájsť tak ako mne.

Musela som na hodiny s písaním prestať, bolo mi velice zle, no, keď prešlo, ponáhľam sa ešte zakončiť, aby list mohli odniesť na poštu. Šťastne sme sa s tou plťou do poludnia dostali k nám. Pltníci prirazili k brehu, pekne sa so mnou rozlúčili, Ištvánko ma vyprevadil až do našich sadov, niesol mi môj uzlíčok. Rozprávala som mu iba cestou, čo sa v noci so mnou stalo; povedal, že má Zákonok so sebou, a že si v ňom každý deň bude čítať; nikdy vraj na moje slová nezabudne. Naši bežali mi do sadu naproti, velice Ištvánkovi ďakovali, že ma so sebou vzal; pekne sme sa s ním rozlúčili; on chudák plakal, veď už sa na zemi iste nikdy viac neuvidíme. Keď potom videli mamička, že ledvaj na nohách stojím, hneď ma uložili. Ach, Matej, to bolo dobrodenie, že som doma, kde nikomu zavadzať nebudem, a že potom nezostanem sama v tom súžení. No keď si ma nachovali, uložili, upohládzali, počula som, ako tatíčkovi vraveli (mala som oči zavreté, mysleli, že spím): „Taká tam leží dobrá, áno, jako svätá, a takí ľudia dlho nežijú; ona nám to neprežije. Ale jak musí umreť, dobre len, že prišla umreť domov.“ A oba plakali. No ja, keď som si odpočinula a vstala, odvtedy píšem tento môj dlhý list; často som pri ňom odpočívala, už ho musím zakončiť, len Ťa ešte raz prosím, Matej môj, prídi! Jak by som Ťa ale nedočkala, nech Ti Pán Ježiš oplatí Tvoju lásku, nech On to dá, aby sme sa tam, kde lotra z kríža so sebou vzal, v raji, sotkali a mohli tam spolu žiť, kde už smrti neni. Moje dieťatko milé bozkaj za mňa, ono Ťa bude tešiť. S Bohom, Matejko môj milý, bozkáva si Ťa

Tvoja verná Marienka

List, tri razy prečítaný, ležal na stole. Pred ním sedel úbohý muž. Hlavu mal sklonenú v dlaniach. Zvihla sa opona, čo visela spustená na tajomnom zmiznutí jeho milovanej ženy. Dozvedel sa pravdu a ona by ho temer bola usmrtila. Všetka krv zhrnula sa mu k srdcu a do mozgu. „Ležala tam taká dobrá, svätá,“ hovoril polohlasne, „a oni tu verili a veria, že sa sama utopila. Odniesli mi ju vlny Váhu, odniesli, ale nezatopili; márne som cez roky sedával pri brehu a hľadel do tej hlbočiny, nikdy tam ona neodpočívala, vody cez ňu netiekli. Prišla jej netušená pomoc, svätý Boh sám ju poslal v tom veľkom súžení, dostala sa domov, tam, kam túžila. Darmo sme ju hľadali dolu Váhom, veď ona vtedy iste ešte žila, jej list ma už nezastihol, poslali ho za mnou do Zoroviec.“ Keď muž v myšlienkach prišiel potiaľ a zdvihol hlavu, padli mu oči na matkinu posteľ a zrazu rozumel všetkému. Ona tak ťažko zomierala, tak sa namáhala prehovoriť, márne — nerozumeli; keď spomínala starý klát, ešte dnes videl ten jej naľakaný, žalostný pohľad, chcela sa mu iste konečne priznať, že mu tento list zadržala a čo s ním urobila; no, Boh jej to nedal, veď bolo neskoro. Keby mu list bola odovzdala vtedy, keď prišiel, mohol bežať ku Skalovcom a snáď by si bol ešte ženu našiel živú, alebo aspoň mŕtvu; veď ktovie, kedy odišla zo sveta. Predsa len na neho čakala márne; neprišiel za ňou. No, prečo sa aj Skalová tak oproti nemu zachovala? Prečo mu na jeho list — kde jej oznamoval Marienkino utopenie — neodpovedala a nevysvetlila, že jej ľudia márne krivdia? A ako to bolo vôbec možné, že ani na obecný, ani na farský úrad neprišlo oznámenie? Veď nielen Marienkinu smrť, ale aj smrť jej dieťaťa by museli oznámiť! Alebo sa ono snáď vôbec nemohlo narodiť, a tak si ho predsa vzala so sebou do studeného hrobu? Tuším by sa mu čosi stalo, nech sa nemôže presvedčiť! Hneď zajtra pôjde do Marienkinho rodiska. Skalová už nežila, no, sú tam matriky, pôjde si pre úmrtný list. Pri tomto rozhodnutí sa mužova hrozná ťarcha uľahčila. Začal znovu čítať list, veď bol taký pekný, akoby si ju počul rozprávať. Zrazu klesla mu ruka s ním, strnulo zahľadel sa pred seba. Až teraz videl, čoho si posiaľ nevšimol: opis tej strašne krásnej noci, v nej sa ona zrodila k novému životu, večnému. Ó, čo sa od hodiny svojho obrátenia nad tým natrápil, že Pán Ježiš hovoril: „Musíte sa znovuzrodiť!“ Vedel, že ona bola dobrá, no aj to vedel, že sa ešte z Boha nebola narodila; veď jemu o tom nikdy nepovedali, že by sa tak malo stať. V jej zahynutie veriť nemohol, no tá neistota, či s ňou bude, alebo nebude večnosť tráviť, ho sužovala náramne; a hľa, mal ju tam hore, kam Pán Ježiš lotra z kríža vzal so sebou. Nielen to, ona aj jemu vyprosila pred smrťou ten večný život a tú milosť, aby sa mohol za ňou dostať ta, kde ho čakala. Predtým si bol zaľútal,^[47] že načo dostal dnes ten list, keď je už i tak všetko stratené, teraz ďakoval v srdci, že mu ho milostivý Boh zachoval a daroval, a s ním tú veľkú radosť, plynúcu z istoty, že jeho Marienka doputovala domov. Tak krásne doputovala! Aj Božia, aj ľudská láska akoby ju bola niesla spolu s tými vlnami Váhu, čo ju v tej noci tak tichučko kolísali. No toho blaha bolo priveľa. Mužova hlava klesla k hrudi; nech neotvoria sa dvere a nevojde práve Martin Uher, a pribehnúc k stolu nezadrží klesajúceho, zvezie sa muž na zem. Skríkol sused na Zvaru, preniesli Jankoviča na posteľ; nežil, a vyzeral, akoby bol zomrel samou blaženosťou. Hoci si Uher v tej veci priniesol z vojenčiny dosť znalostí — začas bol tam pri sanite^[48] — kriesili oba muži zamdletého dosť dlho. Až konečne začalo srdce biť a hruď si vydýchla. Otvoril oči, zastreté akoby závojom ťažkého sna, a chcel ich znovu zavrieť.

„Matej, čo je s tebou,“ vraví sused. „Našiel som ťa omdletého; čo sa ti stalo?“

„To si ty, Martin?“ rozobral sa Jankovič. „Je Zuzka doma?“

„Je!“

„Zavolaj ju, musím vám niečo povedať.“

Zvara bežal pre susedu; nenazdala sa veru, načo ju volajú. Kto by bol také niečo aj len vo snách pomyslel! Marienka sa im ohlásila! Ona sama vysvetlila, kde sa to vtedy podela. Uniesli ju vlny Váhu, je pravda, ale nepohltili. Netak sa nad tým krásnym listom vyplakala. Konečne bude Marienkina pamiatka očistená a tí, čo podnes verili, že si zo zúfalstva život vzala, presvedčia sa, ako jej krivdili.

„Ach, Matej, keby ona chuderka, bola vedela, aký zármutok nám narobí!“ vzdychla úprimne. „Ona len na tvoju mamičku myslela. Tá by ju veru nebola dala hľadať, nebyť nás. Teba si chcela zavolať za sebou a na nás, chuderka, v radosti, že sa tak ľahko dostala domov, zabudla. No tá Skalová ti predsa mala napísať, keď u nej zomrela.“

„To je veru divné,“ pretrhol Martin ženinu reč, „že na úrad nič neprišlo. Však pán farár, a aj z obecného domu, by ti boli hneď oznámili.“

„Ak dá Pán Boh, hneď zajtra pôjdem ta, presvedčiť sa, ako tie veci boli,“ hovorí Jankovič. Ale nešiel, bo prišla naňho ešte raz mdloba, z toho ho vytriasla zima; keď sa Hanička vrátila, našla hospodára chorého a doktora pri ňom. Zvedela, že sa o neho pokúsila porážka, musí vraj pár dní veľmi ticho ležať, aby sa ničím nerozčuľoval. Našťastie má takú dobrú ošetrovateľku v dome a takých dobrých susedov. Nuž, devuška ošetrovala chorého tak tichučko ako duch. Pri nej sa veru nemal nad čím rozčúliť. Nič sa ho nevypytovala, na očiach mu odčítala čo chce. Keď si žiadal, čítala mu Slovo Božie a keď mu od Uhrov poslali jedlo, doktorom predpísané, tak mu ho pekne pripravila a tak krotúčko ho prosila, aby jedol, že vždy poslúchol. Ináč ležal vždy najviac len ako v polosne; to trvalo tak štyri dni, na piaty hovorí devuške: „Sláva Bohu, už mi je dobre, hučanie v hlave prestalo, aj srdce sa stíšilo. Ďakujem ti Hanička, za tvoju vernú opateru, no, už je čas, aby si tu so mnou toľko netrávila ten pekný jarný deň. Choď popozerať po našom poli čo ako rastie zdá sa mi, že včera pršalo.“

„Včera len trochu, zato predvčerom nám dobre pomoklo; také je všetko obživené! No, prosím vás, ujček, neposielajte ma od seba,“ prosila devuška, „veď ja som každý večer bola vonku, keď ste spali. Raz babička Uhrovie, raz tetička, alebo Dorka ma zastali a v noci tu vždy so mnou bola babička Šimonová, takže som sa dosť vyspala. Zvarovcom sme nedovolili bdieť, keď oni aj naše, aj svoje sami okopávali. No tak ma neposielajte, nemôžem vás nechať samotného.“

„Či nevieš, dieťa, že Pán Ježiš je tu so mnou? Daj mi moju Bibliu, už si môžem sám čítať; dlho tam nebudeš, len poslúchni. No prv než odídeš, mi povedz: Vieš, prečo som ochorel?“

Devuškine oči zažiarili. „Dala mi tetička prečítať ten krásny list. Vy ste tú radosť nemohli zniesť, že vaša Marienka sa nielen neutopila, ale že si ju na tej plti Pán Ježiš našiel, pravda?“

„Áno, dieťa, to bolo primnoho radosti odrazu, Hanička, nespomínala Skalová nikdy, že Marienka u nej zomrela?“

„Ona nie, len krstný tatíčko pred smrťou povedal: Pochovajte ma k Marienke.“

„Ach, keby mi tvoja krstná matka aspoň pár riadkov po tebe bola poslala,“ vzdychol Jankovič a skryl tvár v poduške. Počul devušku odchádzať; no keď po chvíli hlavu zdvihol, stála už zase pri posteli.

„Ešte si neodišla?“ divil sa.

„Hneď pôjdem, ujček, no musím vám najprv niečo odovzdať a povedať, čo ma chvíľami veľmi tlačilo: Keď ma krstná mamička k vám posielala, dala mi tento uzlík a povedala, aby som vám ho odovzdala, ak by ste ma snáď nechceli nechať u seba. No vy ste hneď chceli, a tak ja som potom nevedela, čo mám s tým spraviť. Teraz si myslím, ak vám krstná mamička niečo tam aj o vašej Marienke píše, že vám tie papiere predsa musím dať. Môžete si ich poprezerať, kým sa vrátim.“ Vložila devuška v bielom ručníčku zakrútený balíček mužovi do rúk a zmizla ako slniečko, keď zájde za hory.

Keď muž s tajomným pokladom osamel, nútilo ho, aby sa najskôr pomodlil. Potom rozbalil uzlík a rozložil si po perine tri úradné listiny, otvorený list s adresou, písanou rukou jeho matky a objemný list Skalovej, podľa dátumu písaný krátko pred jej smrťou. K nemu bola priložená ešte jedna úradná listina. Jankovič začal čítať list Skalovej:

Milý synu,

na stotisíc ráz Ťa pozdravujem a prajem Ti, aby Ťa tento môj list pri dobrom zdraví našiel. Viem, že už dlho nepotrvá a musím sa pred Boží súd postaviť, a tam sa za moje zlé i dobré skutky zodpovedať. Nemôžem ísť z tohoto sveta prv, než som Tebe neodpustila a tiež Ťa aj neodprosila. Ej, velice som len mala ťažké srdce na Teba, že si mi moju Marienku pred svojou matkou neochránil! Viem, že si ju mal rád, ale tá láska sa mala ináč dokázať. Keď mi ona prišla taká usužovaná a vyhladovená, najradšej by som Ťa bola aj s celým Tvojím rodom preklnúla, keby som sa nebola bála, že preklniem aj toho, ešte nenarodeného červíčka. Sám Pán Boh ma ochránil. Ona, moja zlomená ľalia, písala Ti dlhý list, čakali sme túžobne, že prídeš, ale list Ťa minul a keď ho poštárka za Tebou poslala, prišiel do rúk Tvojej matke. Tu Ti prikladám jej odpoveď; môžeš si prečítať, čo ona mojej milej dcérke písala, jak mi ju chuderku, potupila, pohanila! Ju však to už nezabolelo; tam, kde nás bola medzi tým odišla, už ju nič zaboleť nemohlo, len mňa. Keď si Ty neprišiel, ani nepísal, tak som Ti ja tiež jej smrť neoznámila. Potom, keď ona bola už v čiernej zemi pochovaná, prišiel Tvoj list, kde mi píšeš, že sa Marienka vo Váhu utopila, ale zároveň s ním aj ten škaredý list od Tvojej matky. Až si ho prečítaš, nebudeš sa mi diviť, že som vám žiadnemu nedala odpovedi. Dnes Ti píšem, aby si aspoň po mojej smrti vedel, ako to všetko bolo. Skoro celý deň strávila Marienka písaním toho dlhého listu; len keď jej bolo velice zle, ale na dve hodiny prestala. Potom prišli chvíle, ktorých sa ona tam u vás, a ja tu, tak velice bála. Jako ich len, taká slabučká, prekoná? Ale Otec nebeský bol jej velice milostivý, nenechal sa ju dlho trápiť; dieťatko prišlo rýchlo na svet a bolo, bárs chuďučké, slabunké, ale živé a pekné; ona mala z neho velikú radosť. Že bola taká krotká, dobrá, keď v nej rástlo, no tak aj ono bolo dobré; ani nezaplakalo; velice sme sa, aj s mojím, radovali, že je všetko tak šťastne prestáte a radovali sme sa, jako sa cez celý deň so svojím dieťatkom ona tešila. Už sme len velice čakali, kedy prídeš; v noci ona tuho usnula a keď sa na svitaní zobudila, už Teba viac nespomínala; povedala, že Pán Ježiš pre ňu poslal, a že musí ísť za Ním. Pekne mi za všetko poďakovala a prosila ma, aby som jej dcérenku tiež vychovala; aj môjmu mužovi ďakovala, oboch nás vybozkávala, nakoniec svoje dieťatko. Počuli sme ako mu nakázala: „Potešuj svojho tatíčka!“ Keď sme ju uložili, a mysleli, že zaspáva, otvorila svoje drahé oči ešte raz a jala sa modliť za Teba, no, aj za Tvoju mamičku, a s tou modlitbou odišla pred tvár Božiu. Na tretí deň, keď sme ju viezli do L. pochovať, vzali sme vtedy už oba vaše listy; vo velikom svojom zármutku a horkosti umienila som si, že dokiaľ Ty sám za nami neprídeš, pravdu zvedeť nemáš. Nech zostane pre vás utopenou a nech leží pred ľuďmi na Tvojej matke vina, že ju do Váhu dohnala. Naprosila som tedy pána farára, aj matrikára, aby neposielali úradne tie oznamy, aj krstný list Haničkin, že vám Haničku ponesiem a sama to odovzdám. Chcela som to odovzdať Tebe, lebo som Ťa s istotou čakala. Matrikár bol opilec, ktorý za peniaze čokoľvek spravil a pán farár odchádzal priam do penzie, len čo pohrab odbavil, sadal na voz; ten bol len rád, že si to sama vezmem. Nuž tak som sa postarala, aby zvesť k vám neprišla. Keď som onedlho počula, že si Ty do Ameriky odišiel, velice som si ľútala, že si sa odo mňa ani odobrať neprišiel a že som Ti Tvoje milunké dieťatko ukázať nemohla. Nuž, Ty si neprišiel a môj Jurko povedal: „Kto zná, či sa on už kedy vráti, dajme si dieťa na naše meno pripísať. Vychovajme si ho jako svoje, aby sme mali komu naše mozole poručiť.“ Velice som tomu bola rada a stalo sa tak. V ten rok zamenili sme si s mlynárom Porubkom mlyn, prešli z H. do G.; tam sme nemali blízkych susedov a tuto nás ľudia neznali, a tak sa Hanička nemala od koho dozvedeť, že neni naša. Až keď bola väčšia, sme jej povedali, že nám je len krstná dcéra, a že oboch rodičov stratila. To bolo vtedy, keď si Ty bol v tom zajatí a myslelo sa, že už nežiješ. Keď môj Jurko umrel, bolo Tvoje dieťa jediným mojím potešením. Je pravda, často ma trápilo svedomie, keď prišla správa, že si sa vrátil z vojny. Čo by Marienka na to povedala, že si Haničku tak svojím, a nepošlem ju, aby Ťa potešovala, jako ona, skonávajúc, jej ukladala; no keď som si zmyslela, že bych ju mala dať Tvojej matke do rúk, aby ešte aj ju mučila, až hrôza na mňa prišla. Potom ona zomrela a Ty si zostal sám; vtedy som nejednu noc preplakala, čo ma svedomie vinilo, no vo mne nebolo sily rozlúčiť sa s mojím potešením. Milovala som Marienku velice, no jej dieťa nadto viac; veď ono i Jurkovi, i mne, za seba, i za ňu velice zaplatilo. No tak už som sa Ti z môjho hriechu vyznala a teraz Ťa prosím, pre päť rán Kristových, odpusť mi, že som Tvoje dieťa ešte roky podržala pre svoje potešenie, veď už Ti ju odovzdávam, nech Ti je tak k radosti, jako bývala mne, od hodiny, kde mi ju Marienka zanechala, a bude až do tej, kde mi oči zatlačí. Nech Ti tak Marienku nahrádza, jako ju nahrádzala mne.

Odpusť mi, Matej, však som Ti ju vychovala. Som tomu rada, že nepríde k Tebe s prázdnymi rukami; všetko, čo by bola Marienka dostala po našej smrti a všetko, čo sme zhospodárili, dali sme na ňu, jako na svoju dedičku, napísať. Zmohli sme sa, jako aj druhí hospodári, role sme v tom najdrahšom čase popredali, už po okolkovaní, aj rožný dobytok; to všetko má Hanička v banke na svoje meno uložené. Mlyn som dala do prenájmu, jak by ste ho nechceli predať; Hanička ho mala rada a je na dobrom mieste. Tak nech je Pán Boh duši mojej milostivý. K Nemu sa utiekam, nech On mi tak odpustí, jako ja odpúšťam a prijme ma na milosť pre Ježiša Krista. Amen.

Pozdravujem Teba, syn môj, Matej, a Teba, dcérenka moja milá, a zostávam, Vaša krstná matka

Anna Skalová.

Dočítaný list klesol s rukou, čo ho kŕčovite držala. Muž zavrel oči. Keď ich po hodnej chvíli otvoril, siahol po matkinom liste a dal sa i ten čítať. Myslel, čo asi v ňom nájde. Ach, ale ani zďaleka si nevedel predstaviť, aké more zlosti, rozliate v svokrinom srdci uvidí voči nenávidenej neveste, až keď sa mu tu prelievalo pred očami. Tupila Jankovička nevestu, že vraj schválne zahrala tú komédiu, neprišla jej tá plť len tak náhodou, istotne bola so svojím milencom dohovorená, aby mohla utiecť a s ním sa po nociach milkovať. Písala žena, čo jej špinavé srdce do pera diktovalo; len vraj potupu, ostudu a hanbu chcela spraviť im, Jankovičovcom, aby svet hovoril, že ju ona, svokra, do Váhu dohnala a mal ju príčinu haniť. Hrozila jej, ak sa opováži s tým deckom — ktoré, ktovie, komu patrí — prah jej domu prekročiť, že ju metlou vyženie! Ach, kto by mohol vysloviť, čo všetko hrozné bolo v tom liste, aké zákernícke ostne, ktoré mali do smrti ubodať nežné srdce nevinnej mladej ženy. Jej sa ony už nedotkli, mier zachránenej krásnej duše viac neporušili. No ako asi ubodali a pourážali matku, ktorá sa dívala na svojho tichučkého anjela, na svoj nežný kvietok, ležiaci v rakve! Ako asi tá zlá, ukrutná žena zaobchádzala s jej dcérou, s tou bezbrannou obeťou! Rozumela pritom ten hlboký záston zomierajúcich pier, keď vyslovili tie slová: „Všetko Matejovej mamičke odpúšťam.“ Len to nevedela pochopiť, ako mohli nežné ústočká doložiť: „Odpusti jej aj Ty, Pane Ježišu, v hodine smrti.“ Teraz tie isté ostne bodali muža, zobúdzajúc hroznú výčitku: „A ty si jej ju vydal, ty si ju neochránil.“ Život si už, chuderka, ratovať nemohla, no tak si ratovala aspoň pokojnú a šťastnú smrť. Nič sa on už Skalovej nedivil, že mu všetko zamlčala; aj Marienkinu smrť, aj narodenie dieťaťa; nebol tej správy hodný. Veď prečo len nešiel za ňou pred cestou do Ameriky? Ona by bola odpustila, sňala tú hroznú ťarchu z jeho pliec, bol by uvidel Marienkino i svoje dieťa, a cez tie smutné roky v cudzine netak by ho bolo blažilo vedomie, že má pre koho pracovať. Takto ono vyrastalo ako sirota, a on bol sám a sám. Je pravda, opatrovala a vychovala mu ho láska, ale nebola to láska otcova; tú jej podnes zostal dlžný. Ba, prečo nešiel za Skalovou aspoň po matkinej smrti? Bol by spoznal pravdu, odprosil, poďakoval. Dnes už bolo všetko stratené, neskoro, neskoro… Poslala ti tá šľachetná žena svoj druhý, vzácny poklad, a ty sa jej už nikdy nemôžeš poďakovať. Mužova hlava klesla k hrudi a prúd horúcich sĺz zachránil mu ohrozený život; nech nevyprýštia, musel by pod ich tlakom zhynúť.

Medzitým sedela Hanička na tom istom mieste, kde v deň jej príchodu zaznievala povesť jej mamičky z úst Zuzky Uhrovej. Prezrela už pole, natrhala kvieťa a uvila z neho utešenú kyticu. „Prečo som si ja len tak veľmi zamilovala toho ujčeka Mateja?“ premýšľala pritom. „Veď mi je to cudzí človek. Mala som rada krstných rodičov a plakala za nimi, keď ma takú samotnú nechali v tom svete. No tuším ani vtedy som tak neželela, ako by som želela dnes, keby ma ujček Matej nechcel mať u seba a musela by som ho odísť samotného. No však ma snáď nepošle, keď som mu dala tie listiny. Pýtala som sa bola mamičky, či mi ho určili za tútora. „On ti bude otcom,“ povedala mi vtedy. Iste ho tam o to poprosili, a on sa ma zaujme. Ale keby tak ten zármutok a tú radosť nad tým Marienkiným listom predsa neprežil! „Ach, Pane Ježišu,“ zalomila malé ruky, pritisla si ich na tvár, „nenechávaj ma takú sirotu opustenú na svete, som taká mladá!“ Utíšená modlitbou, horlivo plietla z lístia venček vôkol kytice, keď ju zmýlil pozdrav. Chodníkom cez háj prechádzajúci Števko Uhrovie mieril k nej. Odkedy sa u Uhrov rozhodli, že si oni dvaja tiež len majú tykať, však sú mladí a susedia, hneď bolo obom veselšie, keď sa stretli. „Už sa vraciaš, Števko?“ zadivila sa devuška. „Ale už,“ sadal si na odťatý peň. „A darmo som chodil,“ zamračil pekné čelo.

„Nedalo sa snáď vybrať?“

„Ó, dalo, aké len chcel, no všetko veľmi drahé. Je pravda, mám ktorýsi groš zhospodárený, ale to nestačí; a čo by mi zostalo do začiatku? Keby mi krstný tatíčko chcel pomôcť, musí si vypožičať, a to by som nerád; však interes by som platil ja. Dosť sa už so mnou natrápil.“ Na peknej mladíkovej tvári zasadla starosť.

„A musíš mať hneď veľkú mláťačku?“ spytujú sa ružové ústka nesmelo.

„Aj menšia by mi spočiatku postačila. No prečo sa pýtaš?“

„Snáď by som ti mohla pomôcť.“

„Ty, Hanička?“

„U nás vo mlyne stojí celkom nový stroj, iba pár ráz sa na ňom mlátilo. Len čo si ho náš sused Záhora v trinástom^[49] roku bol kúpil, odišiel aj so ženou do Ameriky. Chcel si tam naň vyrobiť. Ale že na cestu nemal peňazí, ani tam do začiatku, tak ho môj krstný tatíčko založil a on nám ten stroj nechal v zástave.^[50] My sme ho pri našom malom hospodárstve nepoužili. A keď nebol náš, iným za peniaze sme nemohli požičiavať; tak len stojí. Sused potom bojoval s československým vojskom a ako legionár vrátil sa naspäť za more. Krátko pred smrťou mojej mamičky — keď už naše role boli popredané — písali Záhorovci, že sa oni už do Európy nevrátia, aby sme si tú mašinu nechali na ten dlh a za ten interes, čo sme za nich platili v banke. Nuž tak nám stroj zostal. Mohol by si si ho ísť pozrieť, a ak ti na určitý čas postačí, môžem ti ho požičať.“

„Ba snáď predať, ak je dobrý.“ Šuhaja správa netak zaujala. „No, keď Skalovci pomreli, komu vlastne teraz ten stroj patrí?“

„Snáď mne,“ zardela sa^[51] devuška, „keď mi aj to ostatné poručili.“

„Tebe? Nevedel som veru, že by si mi ty mohla mláťačku predať.“

„Musím už domov,“ vstala devuška, „ujec je ešte chorý, poslal ma na pole poprezerať, nechcem ho dlho nechať samotného.“

„Poď, ideme spolu. Hneď zajtra pôjdem pozrieť tú vašu mašinu a potom sa spravíme.“

„Vieš, Števko, to je dobre,“ usmiala sa veselo, „ja peniaze nepotrebujem. Šaty, obuv mám, aj z mlyna dostanem árendu, mne to môžeš kedykoľvek vrátiť, ak by ti stroj vyhovoval; trebárs na ráty,^[52] keď si zarobíš.“ Devuška bola taká milá a pekná, keď tak horlivo rozprávala, a šuhajovo srdce sa zahrievalo ako pod vplyvom májskeho slniečka. Keď jej poďakoval, spytoval sa na susedovu chorobu, no i na Srniankovcov, a tak v rozhovore prišli až pod Málov. Šuhaja zastavil richtár, a devuška bežala domov. Zvarovú stretla v kuchynských dverách, akúsi veľmi ustaranú.

„Čo vám je, tetička?“

„Ach, dievenka, keď ten náš gazda sa mi neľúbi; vyzerá, akoby mu hora smútku ležala na srdci; choď moja, ty ho najskôr rozveselíš; idem mu pre vodu.“

Nuž, devuška dala kvietky do krčaha s vodou a vošla s nimi. Dvere vrzli, ako čo by ju chceli opovedať. Keď v nich zastala medzi podvojami, vpustila so sebou lúče slniečka. Tvorili okolo nej zlatokráž,^[53] a všetky akoby mužovi ukazovali: „Hľa, vidíš, to je ona, Marienkino i tvoje dieťa; tvoja dcéra!“ V tom okamihu preliala sa veľká vlna posiaľ nepoznanej otcovskej lásky cez mužovo srdce. Už vedel, prečo od prvej hodiny mu to májske dieťa bolo také drahé. „Ona je moja, moja!“ V jasavej radosti stíchli mučivé sebaobžaloby a výčitky. Muž posadil sa na posteli, vystrel po krásnej kvetinárke náruč. Len okamih bola prázdna! Devuška postavila džbán na truhlu pri dverách. „On ti bude otcom,“ zazvučalo v mladej mysli, „on ťa od seba nepošle, smieš navždy zostať u neho!“ Tých dakoľko krokov rýchlo prebehla a devuška hodila sa do toho pre ňu roztvoreného náručia. Zmiešala s jeho slzami i svoje, pod vplyvom celovania^[54] a krásnych mien, ktorými ju zasypal. „Boh svätý mi ťa žehnaj, dieťa mojej Marienky, ty môj roky oplakávaný, stratený poklad! Tá šľachetná ženami ťa vrátila, nech jej to Pán Ježiš na večné veky zaplatí!“

„Ujček Matej,“ užasla devuška, zdvihnúc hlavu z mužovej hrude. „Čo to hovoríte?“ A zahľadela sa mu do slzami zvlhnutých očí.

„Pravdu hovorím, dieťa moje, ale neviem, či ma teraz ty budeš chcieť za otca, keď sa tak neskoro hlásim k tebe.“

„Je to skutočná pravda? Ste vy mojím tatíčkom?“

„Je!“ Pustil ju z náručia. „Prečítaj si tento list, potom sa budeme ďalej rozprávať.“ Podal jej list krstnej matky, sám skryl tvár v poduške. V izbe stíchlo sviatočným tichom. Len na prudko vlniacej sa mužovej hrudi vidno, že tam panuje veľká búrka pocitov. Ešte ju dobre nestačil stíšiť modlitbou, keď už položila sa krásna hlavinka vedľa tej jeho na podušku. „Tatíčko môj, tatíčko môj!“

„Neplač, dcérenka moja! Hlásiš sa ku mne, nehneváš sa?“

„Hnevať, a ja? Už som teda nie sama na šírošírom svete! Mamičku mám u Pána Ježiša, takú krásnu, dobrú, a na zemi tatíčka!“

„Máš, ach, máš, a ver, on aj život by za teba dal; taká si mu drahá od prvej chvíle, keď si vkročila pod jeho strechu. No či môžeš ty mať rada jeho, takého nehodného?“

„Nie ste nehodný, tak nehovorte, to ma bolí, veď ja vás tiež veľmi milujem. Už na to, čo je za nami, na všetko zabudnite. Darmo vám moja mamička nesľubovala, že ja vás budem potešovať a ju nahrádzať. Budem, ó, budem, Pán Ježiš mi pomôže. Čo vám len na očiach uvidím, všetko spravím, len aby ste už neboli smutný. Veď načo aj? Mamičke je v nebi veľmi dobre, aj nám spolu bude. Usilovala som sa vám slúžiť dodnes, no to je nič oproti tomu, ako vám budem slúžiť odteraz, keď ste mojím dobrým tatíčkom a nemusím sa už báť, že ma od seba pošlete preč. Už vás nikto nenazve samotárom a mňa sirotou. Ach, Pán Ježiš je veľmi dobrý!“

*

Bývajú dni, keď aj v malej dedine odohrá sa veľká udalosť, ktorá zahrá na strunách každého srdca. Tak bolo v Zorovciach, keď sa nimi rozletela nečakaná správa. Marienka Jankovičová sa predsa len neutopila, zomrela ona u svojej krstnej matky Skalovej zanechajúc po sebe dcéru, ktorú Skalová vychovala ako vlastnú a ustanovila za svoju dedičku. Pretože sa na Jankovičovcov hnevala, tak im pravdu zatajila; no po smrti poslala dcéru otcovi. Ani Hanička vraj nevedela, že ide k vlastnému otcovi, ani on, koho sa to ujíma; až teraz sa im tá vec obom vysvetlila akýmsi divným spôsobom. Jankovič dostal úradné listiny, zaniesol ich aj na faru, aj na obecný dom a dal tam podľa nich vpísať svoju dcéru. Na druhý deň zaviezol Uher Jankoviča, Haničku a svoju Zuzku do G., navštíviť Marienkin hrob a Haničkin mlyn. Števko bol tiež s nimi; kúpil si po Skalovcoch mláťačku. Keď sa vrátili, bola to už Hanička Jankovičová, čo vkročila do otcovho domu; a neprišla s prázdnymi rukami, všeličo za ňou doviezli i na vozoch i po železnici. A že bola devuška ako to jarné ráno, taká milá a pekná, pekne s ňou Zorovčania zachádzali, hoc ju považovali len za chudobnú sirotu. Dnes to už bola dcéra jedného z ich najprednejších sedliakov. Keď pre podivínstvo samotára Jankoviča sa nikto z mládencov neodvážil posiaľ niečo s devuŠkou začínať, dnes by si dovolil tým menej; veď každý si mohol považovať za prednosť, ak by smel len do domu vstúpiť! Nielen česť Marienky Skalovej, i tú Jankovičovu očistila Hanička svojím objavením; jej matka nebola zúfalou samovražednicou a otec spoluvinníkom, ktorý zahubil pred rokmi dva životy. Konečne mohol hlavu smelo zdvihnúť medzi svojimi krajanmi. No áno, i v malej dedine udejú sa neraz veci, na ktoré ľudia dlho pamätajú!