E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Za svetlom

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 35 čitateľov


 

Za svetlom

1860 — 1888

Život omilosteného Božieho dieťaťa možno prirovnať k prekrásnej kvetnej reťazi Božej milosti a ochrany od kolísky až po slávny okamih, keď do duše zaznie silné „Buď svetlo!“ a vykoná svoje dielo vzkriesenia. I môj život plným právom možno nazvať takouto reťazou. Veď ak kto môže predchádzajúcu Božiu milosť chváliť, tak som to ja. Ó, mne zaiste dostalo sa zmilovania bez všetkých zásluh, hodností!

Narodená v staroturanskej fare ako druhé dieťa rodičov, rozradovaných mojím príchodom, smela som prvým dychom vdýchnuť ovzdušie čistej rodinnej lásky. Keď porovnávam svoj osud s mnohými nemilými, zbytočnými, nevítanými deťmi chudobných, ba často i bohatých ľudí, môžem chváliť jedine Božiu milosť, že Merné laná mi padli na krásnych miestach, áno, skvelé dedičstvo je u mňa (Žalm 16, 6).

Môcť nazývať otcom takého muža, akým bol môj, je viac hodné ako šľachtické právo. Bol on, a je i teraz, po polstoročí, pre mňa súhrnom šľachetnosti a čistoty.

Keďže som neskôr vo svojej práci na ľudských dušiach neraz musela nazrieť do hlbín bahna, do ktorého sa ponárali moji úbohí blížni, a z ktorého som im smela pomáhať von, práve preto ma veľmi blaží, že mi Boh dal rodičov, ktorých základná črta charakteru bola mravná čistota.

Môj otec ako 24-ročný stal sa farárom na Starej Turej. Aby sa mohol starať o svoju matku, vdovu po novomestskom[2] farárovi Jánovi Royovi a o svojich ešte nezaopatrených bratov a sestry, zostal ešte jedenásť rokov slobodný, hoci päť rokov miloval moju matku, dcéru Juraja Holubyho, lubinského farára. On zasa vedel, že je milovaný, no, bol ochotný čakať, kým nesplnil svoju synovskú a bratskú lásku.

Raz po jeho smrti povedala mi moja drahá matka: „Aj keď tvoj otec nikdy so mnou o svojej láske nehovoril, nikdy mi nerobil nádeje, žeby som sa kedy za neho vydala, predsa som vedela, že ma tak miluje ako ja jeho, a nikdy by som sa nebola vydala za druhého.“ Ach, boli to kvetné duše, ktoré vedeli čisto a verne milovať, no potom aj keď sa konečne mohli spojiť, utvorili harmonický celok, z ktorého pre nás deti vyvieralo krásne, ničím nepokalené detinské blaho.

Verím svojej matke, že by nebola postavila nikoho druhého na miesto Augusta Roya. Bol to i telesne pekný človek, všetko na ňom tvorilo súzvuk: štíhla postava, zlatými vlasmi vrúbené mysliteľské čelo, hlboké, modré oči a k tomu ružové, s istou miernou mlčanlivosťou zavreté pery. Dvadsaťštyri rokov počúvala som tieto pery vravieť v súkromnom rodinnom kruhu i verejne, no nikdy neprekĺzlo cez ne tvrdé, hrubé alebo neslušné slovo, ktoré by nám deťom bolo pokalilo dojem ušľachtilosti ducha.

Preťažený úradnými povinnosťami vo veľkom cirkevnom zbore musel po ťažkej, z toho presilenia pochádzajúcej chorobe, už po 17-ročnom pôsobení, mať vždy kaplána. A tak sa týchto jeho pomocníkov vystriedalo u nás asi šesť.

V čase môjho narodenia kaplánoval[3] na Starej Turej môj strýc Pavel Roy, ktorému, ako najmladšiemu bratovi, náš otec dopomáhal vyštudovať.

Tento strýc, Paľko (ako ho rodina nazývala), ktorý, mimochodom, ma neraz pestoval a úprimne miloval, bol krásny človek, vysoký, brunet — spevák bez páru. Ako bohoslovec spieval v študentskom zbore najhlbší bas a najvyšší tenor. Keď týmto svojím kovovým hlasom spieval v našom kostole liturgiu,[4] znelo to po celej chrámovej lodi ako zvuk zvona.

Pravda, znal on týmto hlasom poriadne zahrmieť aj na kancli, aj keď sa nahneval v súkromnom živote. My, deti, sme sa ho nebáli. Napriek tomu, aby som sa vyhla tomuto hrmeniu, skočila som raz z dvorného múra asi dva a pol metra vysokého, kam som sa vyškriabala za čiernymi malinami,[5] do hromady piesku na druhú stranu.

Obaja bratia tvorili značný kontrast. Oba mali vrodenú prudkú povahu. No zatiaľ čo môj otec znal mimoriadne nad sebou vládnuť — takže som podobnú moc sebaovládania u nikoho viac neuvidela, a tak všetky jeho slová a činy zostali premyslené a pokojné — dal sa strýc výbuchom hnevu ľahko strhnúť. Vo svojich častých chorobách, hoci mnoho trpel, opanoval sa môj otec natoľko, že sme ho nikdy nepočuli ani len slovom požalovať sa. Strýc, hoci mladší a ešte zdravý, bol hypochonder,[6] ktorý vždy na sebe našiel nejakú chorobu a často vystenával. V mnohom, pravda, bola mu na vine starostlivá matka a sestry, ktoré preto, že bol najmladší, od mala ho ľutovali a maznali.

Napriek tomuto rozdielu panovala medzi bratmi najlepšia zhoda a vzájomná láska preklenula most. Veď príznačným znakom royovskej rodiny bolo, že iskrenne[7] spolu držali v zlých i dobrých hodinách, a stredobodom, vôkol ktorého sa zhromažďovali, bol môj otec. Preto som nášho milého strýca Paľka zvlášť opísala, že Božím riadením práve on preukázal mi neskôr veľké dobrodenie. My deti sme veľmi želeli, keď prevzal faru v Púchove a odišiel navždy z nášho domu. Odišiel ako šťastný ženích krásnej Boženy Hurbanovej, ktorú sme predtým spozďaleč veľmi obdivovali a potom, keď sa stala údom royovskej rodiny, vrele milovali. No, o tom si ešte bližšie povieme.

Ako niečo veľavýznamne musím vyzdvihnúť, že príduc na svet, našla som tu už tú, ktorú mi Božia láska určila za prvorodenú sestru, kamarátku v detstve, áno, silnejšiu, lepšiu časť mojej celej bytosti. Málokedy sa našli sestry, ktoré by jedna druhej boli bývali také nenahraditeľné, ako moja Mária a ja. „O všetko sa deliť“ — bolo naším heslom. Z mnohých životných skúseností vyzdvihnem len dve, ktoré charakterizujú toto naše heslo. Mária dostala od kohosi pekný detský hrebienok. Keď som sa ja nad tým pustila do plaču, že mne podobný nedali, strhla ho pokojne z hlavy, rozlomila a dala mi polovičku. Čo za tým heroizmom[8] nasledovalo zo strany matkinej, keď, hľa, obe nemali sme nič, to už neznám, no domýšľam si. Druhý raz zase prišiel doktor vytiahnuť mi boľavý zúbok, a tu, keď všetky prosby rodiny nepremohli môj strach pred tou operáciou, sadla si Mária, aby mi dodala smelosti a dala si ona vytrhnúť zlý, ale nie boľavý zub. Dodnes som na tú obeť nezabudla. Musím sa však priznať, že bola márna. Veď kým prebiehala Máriina „operácia“, zatiaľ mňa moje nohy, ktoré boli ako živé striebro, dávno odniesli ta, kde som sa tak dobre schovala, že ma nenašli, kým neodišiel pán doktor.

Ó, aké rozdielne boli naše povahy! Mária, zádumčivý knihomoľ, malá mysliteľská poviestkárka, a ja povrchný motýľ, dieťa slobody a prírody, ktorému ani ten najvyšší ovocný strom nezdal sa privysoký, aby som naň nevyliezla.

Dobre, že starostlivé matky nemôžu — majúc menšie deti — staršie stále stopovať. Veď by museli ustavične strachom mrieť. Keď som si ja krk nezlámala do svojho dvanásteho roku, tak si ho tak ľahko žiadne dieťa nezlomí. Ony majú svojich anjelov. Mária sa nám len jeden raz dala naviesť skákať zo skaly na skalu (staval sa vtedy nový rondel[9] v kostole), a hneď tak zle skočila, že si veľmi nebezpečne zranila nos pri páde na kameň. Ešte dnes vidím, ako sme ju, chuderku, umývali v potoku z krvi. Do smrti mala na pravej strane nosa tri biele čiaročky, ako znak po tom, že raz s nami držala. My sme však tam dovtedy neraz skákali — potom sme už nesmeli.

V staroturanskej škole učil vtedy staručký učiteľ, a tak nás naši rodičia neposielali do školy, ale vyučoval nás strýko Paľko a Jozef (ktorý privatizoval[10] v našom mestečku ako batthyányiovský[11] penzionový úradník) a ešte bohoslovec R., ktorému náš otec všemožne vypomáhal pri štúdiách. Že tým naša výchova veľmi chudobne dopadla, možno si domyslieť. — Mária mala pevnú vôľu i vytrvanlivosť a pritom veľkú lásku ku knihám. Už ako dieťa prečítala celú Bibliu. Veľmi milovala svetovú históriu, no i pekné poviedky, a tak mohla získať i takou výchovou. Mňa moji učitelia nechali tak znajúc, že nemám ani vytrvanlivosť, ani chuť; považovali ma iste za obmedzenú a povrchnú. No tak — okrem, že ma naučili čítať a písať (i to som sa len hračkou naučila — zomretý ujec Jozef Holuby nakreslil nám bol na kartičky peknú abecedu) a rátať, nič som od nich nezískala.

Máriu vzal ujec Daniel Minich do Modry. Tam rok navštevovala nemeckú meštianku,[12] ktorá bola v tom čase veľmi dobrá a rok v Bratislave,[14] vo vtedajšom Prešporku, taktiež nemeckú dievčenskú školu učiteľa Korčeka, ponemčeného Slováka.

Mňa do Modry nevzali, prečo, neznám. Myslím, že sa im zdalo, že to nestojí za to. Zatiaľ ma učil doma pán Ján Mocko, kaplán,[15] ktorý vystriedal strýca Paľka. Keby mi tento umný, vzdelaný muž — ktorý ako bývalý vychovávateľ znal znamenite učiť — bol mohol venovať viacej času, netak by som bola získala. — No on toho času mal málo. Predsa ma však čosi musel naučiť. Keď som totiž po Máriinom návrate domov aj ja prišla do tej istej prešporskej meštianky — hoci neznalosť nemeckej reči prekážala — po troch mesiacoch učila som sa už zároveň s ostatnými žiačkami a priniesla som domov dosť dobré vysvedčenie. Znak toho, že keby ma boli dali do škôl, nebola by zo mňa bývala zlá žiačka. Za svoje slovenské presvedčenie ma v tejto škole pre neposlušnosť zavreli na dve hodiny. Obligátnym[16] — riadnym predmetom bola tam i maďarčina. Učiteľ žiadal, aby sme preklad z nemčiny do maďarčiny vypracovali doma a priniesli. Bolo to v prvých mesiacoch, keď som ešte ani nemecky dobre nerozumela. Prosila som ho, že úlohu vypracovať nemôžem, aby to nežiadal. Ešte dnes vidím, ako predo mnou stál, pekný, silno urastený, skoro dva metre vysoký a hľadel na mňa prísnym pohľadom ani veľký pes na malé šteniatko, ktoré sa opovážilo na neho zaštekať. Rozkázal mi neoblomne, že úlohu musím priniesť vypracovanú. Pokrčila som plecami, že ju teda prinesiem, ale pracovať na nej nebudem, veď mňa sem poslali učiť sa nemecky, a tak sa ja naraz dve reči učiť nemôžem. Na druhý deň, keď sa mali práce odovzdať, podala som i ja medzi inými svoj zošit. Pán Korček pozrel na mňa spod hustého obočia. „Je dobre, ale ty si to nevypracovala?“ „Nie.“ „A prečo?“ „Však som povedala, že sa ja dve reči naraz učiť nemôžem, poslali ma sem na nemčinu.“ „Kto ti tú úlohu spravil?“ „Hekl Janči.“ To bol synovec mojej domácej panej, gymnazista. „Zostaneš tu po škole.“ Tak som bola dve hodiny zavretá, ale maďarčiny takýmto spôsobom sprostená. Potrestať za neposlušnosť ma musel, ale uznal, že dieťa má pravdu a viacej mi maďarskú úlohu nedal. Za to ale aj cez celé tie mesiace nemal so mnou žiadne trápenie; moju snahu, držať krok s druhými, ocenil — a mal ma rád. Rada sa rozpomínam na jeho vyučovanie, ale nerada zostávam pri tejto školskej téme. Vždy ma premôže clivosť, ba istá trpkosť, že mi moji drahí rodičia nedopriali školskú výchovu a ja by som ju práve tak veľmi bola potrebovala. No, to už je tam. Mala som od Pána v duši mnohé dary a v srdci hodne prirodzenej pýchy, iste by mi boli narástli priveľké rohy, takto boli vždy lámané.

V Prešporku (Bratislave) začína sa nový úsek môjho života. Božia priazeň popriala mi dostať sa do výchovy dvoch starých slečien. Tieto mali súkromnú školu ručných prác — najmä šitia a ozdobného vyšívania — a okrem toho si brávali aj dve dievčatá z vidieka na učenie, ale i na byt a na stravu. S úľubou učila som sa i v tejto škole všetko, čo sa za rok bolo možno naučiť. Pritom som veselo navštevovala školu pána Korčeka. Ale keď prišiel večer, nastali pre mňa chvíle nikdy nepoznaného pôžitku. Vtedy prichádzala k obom dámam ich ovdovená sestra so svojím 14-ročným synom Jančim a 17-ročnou dcérou Linou. Medzitým, čo sme my všetci usilovne pracovali na nejakej krásnej ručnej práci, predčítavala nám krásne novely z „Gartenlaube“.[17] Mňa, ktorá som bola útlej postavy, moje slečny považovali za dieťa. Ani netušili, žeby to slovenské dieťa, ktoré sa ešte ledva púšťalo do nemeckého hovorenia, venovalo pozornosť, alebo rozumelo dačo z tých prekrásnych rozprávok Marlitovej, Vernerovej a iných. Nikto naozaj nemohol tušiť, že dieťaťu — ktoré tam doma Hornove, Šmídove a iné detské knižky nudili — otvárala sa tu čarovná ríša, nový svet vidín a predstáv. Na Božiu slávu smiem povedať, že môj Pán v onej starej izbe starého priechodného domu vo Vysokej ulici začal si ma vyučovať za pisateľku kníh, ktoré hodlal darovať môjmu národu. On si ma sám v tej krajine vidín a predstáv, bájok a povestí roky vychovával. A keď som opustila školu pána Korčeka, už sa nikto viac nepokúsil nejak ma ďalej vzdelávať.

Rozpomínam sa, ako mi v tom čase kvitlo plno kvietia v srdci, keď nohy po prvý raz zastali na prahu tej čarovnej krajiny a ako som sa tešievala na tie večerné chvíle a s akou láskou som vítala milú pani Heklovú, ktorá mimochodom bola znamenitá predčitateľka. No nieto nič také tajné, aby nebolo zjavené. Raz pri výlete podniknutom ešte s jednou rodinou do romantického Slávičieho údolia (Nachtigallental), kde zneli prekrásne slávičie koncerty a zvonilo na tisíce zvončekov rôznofarebných orlíčkov,[18] tu v poviestkovej tíšine začala si malá spoločnosť spomínať posledne predčitovanú rozprávku ,Princezná‘ (Heideprinzeschen). A tu zrazu otvorila malá Slovenka ústa a dala sa s celým citom a dôrazom citovať jednu z krásnych hlavných scén — znak toho, že slovo za slovom utkvelo jej v pamäti.

Ešte dnes vidím úžas mladých a preľaknutie starých dám. „A ty počúvaš, rozumieš?“ volali jedna cez druhú. „Ach, čo by nám povedala tvoja matka, veď sa nebudeš učiť v škole; to ešte nie je pre teba, nesmieš počúvať, musíme prestať čítať.“ No, na mnohé prosenie a prihováranie i Jančiho i Liny Heklovej, že veď sa učím a sú so mnou v škole spokojní, dostala som dovolenie ďalej počúvať, ba láskavá susedka požičiavala mi knihy na čítanie a tým som si rýchlo a správne osvojila tú najkrajšiu nemčinu — a tak som sa vrátila domov.

Od najútlejšieho detstva, nakoľko sa pamätám, skladávala Mária povesti, ktoré mi rozprávala. Pretože čo jedna, to druhá, i ja som ju v tom nasledovala. Hovorili tie povesti o prekrásnej neznámej zemi, ktorú sme my objavili na našej púti svetom. Touto zemou pretekala tajomná rieka; po tej priplávali rakvy tých, čo zomreli a tam oni ožili a kraľovali. Táto zem ležala za horou, ktorá sa menuje Dubník. Z okien našej detskej izby bol výhľad na tri vrchy, na jednom z nich stáli tri stromy. I tam za týmto vrchom ležal kus tej našej čarovnej krajiny. Ako hlboko bola v mojom srdci vkorenená viera v pravdivosť Máriiných povestí, videla som, keď som sa skoro 16-ročná po prvý raz ocitla na Dubníku a z jeho hrebeňa uvidela som na druhej strane dolinky, role, chalúpky, ale nikde — nikde tú ríšu, o ktorej sme si rozprávali a kde žilo všetko to veľké, krásne a slávne, čo nám okolo nás chýbalo.

No tak, keď sme sa už obe zo školy dostali domov a začal sa každodenný, jednotvárny život, aký súčasne s nami žilo na stá dorastajúcich dcér, začali sme si ho krášliť krásnymi rozprávkami. Vtedy rozprávala som už aj ja. Hoci to už neboli povesti o neznámej ríši, opisovali sme predsa neznáme krajiny, národy, vlády, cirkvi, oslobodzujúce vojny — mučeníctva pre Krista — všetko, postupne s rokmi, bolo obsiahnuté v nich.

Všetko, po čom sme túžili, a ako by sme si to boli žiadali na svete, vložili sme do tohto nášho sveta. Mária skladala krásne klavírne chrámové skladby, vojenské pochody, národné hymny, krakoviaky, piesne — to všetko patrilo našim hrdinom a hrdinkám. My sme žili, trpeli, mreli s nimi. No tak žili sme naraz dva životy. Vo dne ten pilný, v domácej práci — pri šití, žehlení, alebo v záhrade, bohatej na kvety. Ale keď sa zvečerilo, ten čas bol náš. Pred i za kostolom široké chodníky nám slúžili na pravidelné prechádzky. Neraz fučal studený jesenný vietor a z neďalekého katolíckeho cintorína priletovali netopiere a z našej kostolnej veže ozývali sa sovy. Neraz bolo tma ako v rohu, no my sme sa tak naučili v tej tme chodiť, že sme ju nepociťovali. Azda sme pritom opisovali najkrajšie prírodné opisy jari. Samy často hladné, no vždy bez večere, rozprávali sme o nádherných hostinách, a keď sme sa vrátili, ak bolo ešte v otcovej izbe tma, sadla si tam Mária k pianu a komponovala nové skladby, alebo hrala tie, ktoré patrili k deju. Dakedy prišiel náš drahý otec z rodinnej izby, posadil sa do rohu pohovky a počúval. Mal rád to Máriino hudobné snenie, kde v rozpomienke mysľou tiahnu deje, osoby, charaktery, o ktorých sme my bájili. Teraz vidím, koľko v tom bolo pravej veľkosti, slávy, pravého dobra a krásy, a tu zisťujem, aký je rozdiel medzi tým, čo často človek vytvorí a čím skutočne je. Podľa tých našich povestí boli by sme museli byť svätice, no neboli sme nimi. Preto neraz i ľudia zvrhlého charakteru vytvorili nádherne krásne dielo a sami zostali v bahne. Aj my by sme boli zostali v tom bahne nebyť Božej milosti.

Naše detstvo i prvú mladosť prežili sme v dobe pre Slovákov veľmi vážnej, v ktorej sa bojovalo o tie najcennejšie poklady, a to o slobodu a možnosť života. Búrlivé roky 1848 — 1849 so svojím povstaním Maďarov proti Habsburgom a rakúskemu cisárstvu a so svojou strašnou revolúciou, nepriniesli Slovákom — ktorí boli verní trónu[19] — nijaké trvalé poľahčenie.

Rakúsko, ktoré zvíťazilo za pomoci Ruska, zachovalo sa k tým, ktorí bojovali proti Maďarom za kráľa a jeho práva, ako hovorí Schiller: „Černoch vykonal svoju povinnosť, černoch môže ísť.“ Habsburgovci — zrušiac Slovanom slovo, ako vždy — predali svojich verných poddaných odbojcom, keď sa s nimi porátali a pomerili. Pre našu rodinu boli tieto roky plné dôležitých a bolestných udalostí, tak z otcovej, ako aj z matkinej strany, a hoci sa stali 22 rokov pred mojím narodením, nemôžem ich obísť.

V nich stal sa môj otec turanským farárom a jeho otec, Ján Roy, novomestský farár, zomrel práve v tých dňoch, keď ruské vojsko tiahlo Považím.

Novomestský mešťanosta, patriaci k maďarskej strane k tak zvaným gardistom,[20] chcúc farárskej vdove vernej kráľovi a slovenskému národu spôsobiť bolesť, poslal časť ruských vojakov, vedených dôstojníkom, aby sa ubytovali na fare. Moja babička, hoci zármutkom zronená, bola zmužilá žena. Pokojne zaviedla dôstojníka do izby, kde v rakve vystretý ležal náš deduško, a ukázala mlčky na neho. To stačilo. Ruskí vojaci, uvidiac mŕtveho „popa“, pokľakali okolo rakvy, pomodlili sa a zaspievali jednu zo svojich krásnych piesní. Dôstojník, úctivo odporúčajúc sa vdove, zavelil a — nielenže nedovolil umiestniť vojakov na fare, ale rozkázal dvom stáť pri bráne ako čestná stráž, než vojsko ďalej odišlo.

Rodičov mojej matky stihol v tom čase ešte hlbší úder: smrť najstaršieho syna Karola Holubyho. Ten ako 21-ročný študent prihlásil sa k dobrovoľníkom. Gardisti ho prepadli, keď hovoril k ľudu. Potom ho spolu s Vilkom Šulekom (bol to ujec matky generála Štefánika) žalárovali[21] a popravili ako mučeníka za národnú vec na piešťanskom poli.[22]

Rodičia mojej matky museli spolu i s ňou utiecť z Lubiny a dedinu gardisti vypálili. Aj na Starej Turej, kde katolíci držali s gardistami a evanjelici s dobrovoľníkmi, vládla revolúcia. Môjho otca zachránili si kopaničiarski cirkevníci; títo ho prišli údajne pozvať ku chorému. Cestou ich potom „prepadli“ dobrovoľníci a farára odviedli do „zajatia“. V skutočnosti ocitol sa náš otec v stane Jozefa Hurbana a mohol sa zúčastňovať na dobrovoľníckych poradách. Keď gardy odtiahli, vrátil sa i on nepozorovane domov, k svojim povinnostiam.

Keď v rokoch 1850 — 1860 pokorený nepriateľ bol prinútený dať istú slobodu potláčaným národom, zaplesali srdcia slovenských vodcov. Školy, gymnáziá, Matica[23] (v nej knihovňa i múzeum) povstávali, ako pod šibnutím čarodejného prútika. Láska, vernosť a usilovnosť chudobného národa tvorili divy. Nový život rozprúdil sa žilami zdanlivo oslobodeného ľudu. Každý Slovák, áno každá aspoň trocha inteligentná babička, museli pomáhať pri tom budovaní; — no dosť skoro povstala a splnila sa pieseň:

Vždycky sa len tešíš ty, Slovensko moje, že sa už zahoja dávne rany tvoje. No tvoje útechy a boľavé vzdychy, čochvíľka za chvíľkou len hynú, len hynú.

Práve vtedy, keď som ja uzrela zemské svetlo, začali zhášať zore ružových nádejí. Moja babička, Karolína Royová, trpiaca veľmi záduchom, vyslovila sa krátko pred smrťou: „Velice trpím a rada by som si už išla odpočinúť — no keby som vedela, že dožijem lepšie časy pre nás Slovákov, to by som ešte vďačne ďalej trpela i žila.“

Chuderka moja babička, darmo by bola trpela a márne čakala ešte 45 rokov. Ach, veď tie vtedajšie pomery boli ešte skvelé oproti dnešným (písané r. 1905).

No, prečo to všetko opisujem? Prečo sa dotýkam utrpenia celého národa, len čo opisujem udalosti zo života iba jednej-dvoch nepatrných dcér tohto národa? Prečo? Národné, politické, cirkevné pomery zanechávajú nemiznúce stopy v ľudských dušiach. Aké doby, takí ľudia, bo ony budujú buď charaktery alebo necharaktery.

Ako som už spomenula, práve v rokoch 1860 — 1880 boli časy najhorlivejšej práce. V tom čase bol temer každý slovenský evanjelický farár a mnohý i katolícky otcom ním spravovanej cirkvi. Salónov po farách ešte nebolo; ľud v svojich — často zablatených — čižmách smel sa objaviť v dome svojho farára. Keď bolo treba čakať, posedel si v kuchyni. On išiel pre radu a poučenie vo všetkých rodinných, politických i hmotných záležitostiach ako domov. On tu radu dostal. Tak i môjho otca vyhľadával jeho ľud. Veď ten ľud, najmä kopaničiarsky, cítil, že otec vynakladá všetky sily v jeho prospech. A tak, keď zhorela stará fara, jednomyseľne pod jeho vedením postavil novú faru, a v mestečku i po kopaniciach pekné školské budovy, zväčšil si kostol, opatril nové zvony i organ. Sadil i štepil ovocné sady, štepil znamenité druhy, zadovážil nové úrodnejšie druhy zrna, ďateliny atď.; a tak blahobyt obce, chudobnej na pôdu, sa dvíhal. Keď si po 37-ročnej službe povolal Svätý Boh môjho otca, zanechal za sebou zverenú cirkev v tom najpeknejšom hmotnom rozkvete.

Viditeľné Božie požehnanie spočívalo na našom otcovi snáď preto, že bol takým dobrým synom, a my ho dodnes cítime.

Náš dom, ako vtedajšie slovenské evanjelické fary rad-radom, býval strediskom hosťov. Usporadúvali sa mnohé národné a cirkevné schôdzky a slávnosti a všetci, tak národní, ako aj cirkevní vodcovia, cestujúci na ne cez Turú, zastavovali sa u nás buď cez noc, alebo na niekoľko hodín odpočinku.

Železníc nebolo, hostincov riadnych tiež nie — a táto generácia idealistov by tie hostince nebola vôbec použila.

Veď títo pracovníci — mužovia a ženy — úzko spojení spoločným dianím boli ako jedna rodina. No tak i keď sa môj otec, hatený chorľavosťou, málokedy mohol zúčastňovať na tých verejných zhromaždeniach, nejedna porada sa uskutočnila u nás, pretože všetci národní a cirkevní vodcovia boli jeho priateľmi. A nite všeobecného[24] diania ležali v písacom stole Augusta Roya.

Slovenská evanjelická cirkev bránila vtedy svoju samostatnosť proti vláde, ktorá utvorením Únie medzi maďarskými kalvínmi a slovenskými luteránmi chcela Slovákov násilím pomaďarčiť. Ten tuhý boj trval roky a skončil sa tým, že Únia utvorená nebola, ale slovenskej cirkvi to už nepomohlo, lebo vraj kto chce psa biť, palicu si nájde. — Medzi návštevami, ktoré k nám prichádzali, bolo neraz hodne študujúcej mládeže, takže krásne slovenské piesne len tak hučali celou farou, veď ich dal Slovákom Svätý Boh, aby sa mali čím potešovať vo svojom otroctve.

Ej, horlivo pracovali títo pracovníci a bojovníci za slovenskú ideu a s netakým sebazaprením a obeťami podporovali ich slovenské ženy! Ach, ale časy tiahli kamdiaľ ťažšie a smutnejšie! Nevďačná dynastia Habsburgovcov a ich nástroje v Budíne odobrali zase nehanebne všetky dané a vydobyté práva a slobody. Razom vzali Slovákom gymnáziá i Maticu, áno všetko, čo chudobný národ bol vybudoval mravčou usilovnosťou za ten pomerne krátky čas. Všetko to stihlo môj ľud ako smrtiaca rana. Pamätám sa, ako v tuhej treskúcej zime doputovali k nám revúcki študenti[25] s omrznutými ušami. Chleba pozbavení[26] profesori hľadali u nás prístrešie. Prenasledovaní spisovatelia, básnici, redaktori zakázaných časopisov, čakali na našu skromnú pomoc.

Do toho padli voľby do snemov. Slováci smeli voliť svojich vyslancov — tak to bolo na papieri — tak to verila cudzina, obdivujúc gavalierskosť[27] Maďarov. Nuž, voliť smeli, ale vyvoliť nie. Nepomohla ani jednomyseľnosť ani väčšina; náš kandidát musel vždy prehrať. Keď sme boli ešte maličké, volili Turanci Sasinka, a hoci to bol katolícky farár, evanjelici ho volili. Katolíci držali vždy s vládou. Slovenskí katolícki farári boli biele vrany, tak ako aj Sasinek, vynikajúci slovenský spisovateľ. Počula som rozprávať, ako to bolo impozantné, keď stovky našich kopaničiarov, mužov ako hory vo svojich bielych súkenných krojoch, sprevádzali voz, na ktorom pod slovenskou zástavou viezol sa ich vyslanec. Tentoraz sa zdalo nemožné, aby taká väčšina prehrala — a predsa! Ó, to bol žiaľ, keď doletela zvesť z Nového Mesta: „Prehrali sme!“ Moja matka i s tetinkou padli si do náručia a plakali, ako plakať možno len nad hrobom krásnych, krivdou usmrtených nádejí. Ach, tak tí naši drahí, o ktorých platilo: Ako ste boli vedení, tak ste chodievali — žili, trpeli, pracovali sami a sami. Nemali vnútornú svetlú silu a radostnú vieru v pomoc dnes prítomného Syna Božieho; boli bez istoty spásy a večnej nádeje. Ich utrpenie bolo tým väčšie. — V takýchto okolnostiach a prostredí vyrastali sme my dve, Mária a ja. Že aj naše srdcia vrele bili pre zem otcov a drahý náš slovenský ľud, kto by pochyboval? Už s materinským mliekom sali sme tú oddanosť do seba. Vyrastali z nás medzi slavianofilmi[28] dve mlčiace, no kované panslavistky.[29] Jedna z povestí sestry Márie mala i názov: V okruží panslavizmu a k nej sa družila moja s názvom: Zmŕtvychvstanie. Tou mierou, ako sme milovali všetko slávske,[30] zvlášť všetko potlačené, tou mierou nenávideli sme každú zradu a všetkých renegátov.[31] Raz som temer spôsobila nepríjemnosť aj otcovi aj môjmu strýcovi, keď ma rodina vzala do istého zemianskeho kaštieľa; tam, keď ma požiadali, aby som hrala ná klavíri, vyhovárala som sa, že ja hrávam len slovenské piesne. Na to podotkla domáca pani, že iste vraj neľúbim Maďarov. Viem, ako dnes, odpovedala som s dôrazom: „Maďarov mám rada, ale renegátov nenávidím.“

Pretože za takých národných požiadaviek a za takých okolností, keď jednotlivci museli prinášať toľké hmotné obete, nám často v dome nestačilo ani na to najnutnejšie, museli sme sa my deti všeličoho zrieknuť, bez čoho by dnešné deti neznali žiť. Učilo nás to od útleho detstva odriekaniu a sebazapreniu, no i spokojnosti — o ktorej pravdivo stojí: Keby bolo spokojnosti, bolo by všeho dosti. Škodiť nám to neškodilo, ani telesne, tým menej duševne. Veď vtedy ešte to dnes tak zamilované slovo „podvýživa“ nejestvovalo, ktorým sa dnes prikrývajú také mnohé hriechy rodičov a rodín. My sme síce nikdy nepoznali hlad, ale ani žalúdočné katary z prejedenia. Roky a roky trvali môjmu otcovi jeho nedeľné, ba i každodenné šaty, a obzvlášť obuv; ako Židom na púšti, kde sa rúcho na nich nezodralo, neobnosilo. Našu matku i nás bol by rád videl v nových a viacerých šatách, no my, znajúc ako sa veci majú, uskromnili sme sa podľa možností. Raz sme od babičky dostali na letné šaty, ale opravili sme si naše staré a za tie peniaze mali sme celý ročník Paulinyho Sokola[32] a s ním na každý mesiac potešenie. Aj dnes by bolo lepšie, keby slovenské dcéry mali plnšie knihovničky a prázdnejšie skrine na šaty. Tam to konečne všetko zožerú mole a tú telesnú schránku, ktorá tak musela byť krášlená, červíky. Duch a duša sú večné; o tieto poklady popredne sa treba starať.

*

V tom čase, o ktorom teraz píšem, bol náš rodinný kruh dosť veľký. Vždy nás pri obede vôkol veľkého stola sedávalo desať. Od smrti deduška Holubyho za vrchstolom vedľa našej matky sedávala babička Františka Holubyová, rodená Boboková. Toto čestné miesto zaujímala vyše dvadsať rokov ako našimi rodičmi ctená, milovaná a zaopatrovaná. Túto lásku i ona vrelo opätovala. Jej pomer k zaťovi mohol slúžiť za vzor. Neraz som odvtedy videla svokry a zaťov, ale taký úctivý a srdečný pomer, ako medzi nimi dvoma, už som viac nenašla. Nám deťom bola babička Holubyová milujúcou nežnou, často kárajúcou a celú výchovu „fušujúcou“ babičkou, ako ich žije na tucty aj dnes.

Milovali sme ju tak, že keď každý rok odišla na dva-tri týždne navštíviť synov, ledva sme sa dočkali jej návratu. Ani sme si ten dom bez nej nevedeli predstaviť. Cez celé tie roky komandovala ona v kuchyni variac sama, a rozkazovala i svojej dcére tak, akoby bola bývala dievčatkom. A bolo to dojemné pozorovať, ako sa naša matka tomu komandu poslušne podrobila, hoci my, jej dcéry, sme už dorastali.

Osudy tejto babičky boli pre mňa vždy romantické a zaujímavé.

Bola dcérou muža, o ktorom som znala len, že on ako veľmi učený, veľmi tichý spisovateľ a šľachtic, väčšiu časť života strávil medzi starými zažltnutými foliantmi[33] — nechávajúc starosť o svoj dom na ženine ruky. Vzal si túto ženu, keď už dva razy ovdovela a priviedla mu so sebou dvojaké deti, evanjelické a katolícke. (Jej druhý muž bol katolík.) Táto naša prababička že bola veľmi krásna, no i hodne zlá žena, ktorá svojou zvadlivou povahou mučila všetkých troch mužov, a svojim deťom nepripravila nebo na zemi. Ináč ako zámožná, pracovitá, poriadku a čistoty milovná, vynikala nad iné panie. Ani naša babička, ako najmladšia, nemala doma na ružiach ustlané. Vraj veľmi ochotne povedala „áno“, keď si ju náš deduško hneď pri prvej návšteve pýtal za ženu, vtedy ešte len 15-ročnú divošku, ktorá sa hrávala s bábikami. Vo výchove bola hodne zanedbaná, a že v dome žili staršie sestry, aj v domácich prácach nevycvičená. Prababička nezamlčala pytačovi, že dievča nič nezná, že je primladá, a za ženu sa ešte nehodí. No on si povedať nedal. Útle dievčatko a jeho veľké prekrásne čierne oči, čo sa z kvetnej tváričky tak zmužilo pozerali do sveta, ho príliš očarili. — Proti takému nerozumnému vydaju by sa právom dalo mnoho namietať, ale môj deduško nikdy svoju voľbu neľutoval. On svoju krásnu ženu verne miloval až do smrti. V prvých dňoch manželstva muselo to asi na fare v Garamseku[34] vyzerať komicky, keď mladý pán farár a jeho detinská ženička spolu varili obedy a kazili jedlá. On že vždy len pekne: „Vidíš, moja matka to takto, alebo takto robievala.“ Láska premáhala všetky ťažkosti. Potom postarali sa dve staršie panie, sestra katolíckeho farára a žena istého statkára, o výchovu mladej pani farárky. Zdarila sa im tak dobre, že sa moja babička stala dosť skoro znamenitou pohostinnou domácou paňou; ktorá vedela i variť i príkladne hospodáriť.

Nedivila som sa deduškovi, že si našu babičku tak zamiloval. My sme znali už len jej starú vráskovitú tvár vrúbenú bielym čepčekom, ale ešte i v 80. roku niesla táto tvár nezmazateľné stopy krásy. Ó, ako asi žiarili tie čierne oči v mladosti a svojím ohňom zapaľovali srdce!

Ctím si svojho deduška za jeho veľkú vytrvanlivú trpezlivosť, s ktorou niesol svoju mladučkú ženu, až sa mu z nej vyvinula družka, ktorá mu skutočne bola na pomoc. Ako blahodarne muselo na mladé srdce pôsobiť to ovzdušie lásky a nežnosti, do ktorého ju on doviedol z rodičovského domu! Bolo to práve pre oboch šťastie, že ona taká mladá odišla preč od matky, prv než i do jej srdca hlboko zapustili korene všetky tie zlé vlastnosti; tak jej zostala z matky len krása a trochu panovitá povaha. Po otcovi zdedila iste učenlivosť. I bez školského vzdelania bola to duchaplná žena. Až do 83. roku čítala mnoho a rada a zaujímali ju všetky politické svetové pohyby. Pretože slovenskí farári i v jej dobe písali, ba i rozhovory viedli zväčša latinsky, naučila sa rozumieť i tejto reči. Okrem toho hovorila i čítala nemecky i maďarsky. Maďarčinu neskôr zabudla, nemecky nie. Tri vlastnosti javili sa pri nej vždy: sila charakteru, nezávislá vôľa a láska k slobode. Dokázala to i tým, že sa obliekala podľa starej módy. Nosievala čierne šaty strihu Kaiservertských sestier,[35] biely, pod bradou uviazaný čepiec a biely vyšívaný vyložený golier. Nikto ju nemohol naviesť, aby tieto šaty, ktoré sa nosili v jej 30. — 40. roku, zamenila za iné. Módy prichádzali i odchádzali — ona zostala tej svojej verná; znak toho, že módnu chorobu víťazne premohla bez toho, aby to bola sľúbila, alebo patrila k nejakému zväzu. To bola moja babička.

Snáď keby bola žila v inom národe, za iných okolností, bola by sa stala veľkou ženou. Takto stala sa len matkou veľkého syna Dr. Jozefa Holubyho. Od nej zdedené vlastnosti urobili ho tým vynikajúcim mužom, akým sa stal.

Vedľa babičky sedávalo pri stole vždy najmenšie dieťa vo svojej vysokej stoličke, a tak prišlo do najbližšej otcovej blízkosti. Keď nato teraz spomínam, myslím, že i pri kráľovskej tabuli nebeského Otca dostanú miesto tie duchovne najmenšie pacholiatka a budú sedieť najbližšie pri Kráľovi. Vedľa našej matky roky mala miesto naša milovaná tetinka „Fanika“, najmladšia otcova sestra, kým neodišla so strýcom Pavlom, aby mu viedla jeho domácnosť. Bola to veľmi milá a pekná dievčina ušľachtilej tváre, hlbokých očí, bohatých vlasov gaštanovej farby. Tie najpeknejšie detské rozpomienky viažu sa na túto tichú, dobrú tetinku. Jej myšlienky boli vzletné, zvláštne pokiaľ išlo o národnú ideu. Hoci štíhla a nie veľká, mala predsa značnú telesnú silu, ktorú v neúnavnej práci vedela použiť až do staroby. Kamkoľvek prišla, mali v nej ľudia dobrú pomoc. Vydala sa až v pokročilom veku za svojho švagra, Daniela Minicha, farára v Modre, ktorý ako mladý ovdovel, ale roky riadila mu domácnosť jeho vlastná sestra. Až po jej smrti privolila tetinka vydať sa za neho a doopatrovať ho. Ním veľmi ctená a milovaná, smela posledné roky jeho života učiniť tými najšťastnejšími. Krásna to úloha pre ženu so srdcom plným lásky.

Vedľa tetinky sedávala daktorá z dcér po najstaršej otcovej sestre. Jedna z nich, Hermína Moštenanová, bola pre nás, deti, pravou knihou rozprávok a povestí. Išli sme za ňou ako včely za medom. Túto našu sesternicu tiahol Pán k sebe od detstva. Že však vo svojom racionalistickom otcovi a v celom jeho okolí nemala ani porozumenia ani opory, tak tá duša dlho plávala v cirkevnej nábožnosti, ktorá sa dobre znesie s ušľachtilým svetom. Tým viac, že bola z nej horlivá a veľmi činná národovkyňa, ktorá pre svoje národné presvedčenie spolu so svojím otcom i sestrami mnoho vytrpela. Keď Pán zasvietil nad nami svetlom svojej milosti, prišla aj ona do styku s našimi veriacimi priateľmi v Nemecku a poznala konečne Jeho, po ktorom — ani neznajúc — túžila od detstva. A On jej dal možnosť, aby tak verne, ako predtým slúžievala národu, slúžila Jemu.

Miesto po ľavej strane, vedľa nášho otca, patrilo kaplánovi. Sedem rokov zaujímal ho strýc Pavel. Za ním prišiel môj vychovávateľ, pán Ján Mocko, vzdelaný, šľachetný muž, jemných, panských spôsobov v reči i v správam. Spájalo ho s naším otcom to najužšie priateľstvo a bol považovaný za člena rodiny. Popri svojich verne vykonávaných povinnostiach ďalej ešte mnoho študoval. Uviedol do života ľudovú sporiteľňu. Pracovali na tej myšlienke spolu s mojím otcom, ktorý túžil ľud vytrhnúť z rúk židovských úžerníkov. — Napriek tomu nebol môj otec nikdy antisemita, ba vymohol od obce, ktorá dávala istú podporu cirkvi evanjelickej i katolíckej, tú istú podporu i pre malú židovskú cirkvičku a kde mohol, vôbec hájil jej záujmy. Židia si ho veľmi ctili. Jeden z nich, majiteľ jedľového hája, keď počul, že pán farár každý deň chodieva na prechádzku do jeho hôrky, dal mu tam spraviť lavičku i stolík, ktoré však jeho antisemitskí cirkevníci pokazili v domnení, že si to majiteľ dal spraviť pre seba. — Pozdejšie prevzal kaplán Mocko faru v Čáčove, kde sa z neho stal cirkevný historik a spisovateľ. Dnes už dávno odpočíva od svojej práce.

Po ňom prišiel k otcovi za kaplána Michal Roháček, ktorý nás, ako študent teológie, učieval počty.[36] Prišiel v tom roku, keď som sa vrátila domov z Bratislavy. Roháček bol zbožný mladík, vrelého srdca. V Erlangen dostal sa do domu veriaceho profesora a prežil tam duchovné prebudenie, snáď i obrátenie. Pôsobil v staroturanskej cirkvi veľmi horlivo, hoci sa pri ňom tiež splnilo, že prorok bezo cti je len v svojom rodisku. Ale zachvátený rýchlymi suchotami, ktoré si v povolaní utŕžil, zomrel v našom dome ako tridsaťročný. Nazdávam sa, že až v tom roku choroby stal sa mu Pán Ježiš životom, áno všetkým. Odchádzal pri plnom vedomí, s modlitbou, ktorú končil slovami: „Otče, v ruce Tvé poroučím ducha svého.“ S ním zhaslo svetlo, ktoré malo svietiť v tých tmách, čo nás obklopovali. Moja sestra a ja môžeme dosvedčiť, že nám verne poukazoval na Krista, hoci sme mu nerozumeli. Učil nás históriu cirkvi Kristovej. Oddané nesenie utrpenia i jeho koniec zanechali predsa hlboký dojem v našich srdciach. V posledných dňoch položil raz ruku na Bibliu a hovoril: „Držte sa tohto!“ A ukážuc na svoju bohatú knihovňu, plnú bohosloveckých kníh, dodal: „Čo mi môžu ony teraz pomôcť! To je všetka moja nádej, keď Pán Ježiš hovorí: Kto verí vo mňa, má život večný. Na súd nepríde, lebo prešiel zo smrti do života; hovoril v posledných hodinách. Môj otec stratil v ňom syna. Veď on ho krstil, konfirmoval, on pomáhal jeho chudobnému otcovi vydržovať ho na štúdiách a keď bol hotový, vzal si ho za kaplána. Mal v ňom dva roky pomoc v každom ohľade a potom, sám chorý, musel so zármutkom vidieť, ako táto mladá, nádejná sila rýchlo zhášala i zhasla a pre vlastnú chorobu nemohol sa zúčastniť ani len na jeho pohrebe.

Pred svitaním slnka letia vždy najskôr lúče. Pre naše duchovné svitanie bol tento mladý muž lúčom, ohlasujúcim slnce, ktoré svitlo po rokoch.

Ej, bol to pohrebný sprievod, ktorý vyprevádzal mladého kaplána! Osemnásť farárov v kňazských rúchach ho viedlo! Dvanásť družíc v slovenských krojoch a dvanásť družbov v bielych oblekoch kráčalo pred rakvou a za ňou asi štyri až päťtisícový zástup. Evanjelici, katolíci, židia. Májové slniečko s úľubou nazeralo do jamy vyzdobenej zelenými ratolesťami a čerešňovým kvetom. V nej mal odpočívať ten, ktorého spúšťali v rakve okrášlenej vencom z ružových hyacintov.

Ako som tak s ostatnými družicami stála nad tou jamou a hľadela za tou ovenčenou rakvou, na ktorú sme položili veľký veniec z nezábudok a druhý z cisárskych korún,[37] zavládol vtedy v mojom srdci zvláštny pocit. Bol to neznámy pocit nebeského pokoja a tušenia toho, čo teraz cíti duša odvolaná do slávy, ktorá teraz ta vzlietla. Vysoké nebo akoby sa bolo znížilo ku mne a stalo sa mi — spolu s večnosťou — realitou, hoci nikdy nejestvoval čas, v ktorom by som bola pochybovala o tejto nebeskej vlasti. Vedela som zrazu, že tento náš brat odišiel skutočne domov, do tej — pre mňa tajuplnej krajiny večnej krásy — kde kvietie nikdy nevädne. To som, pravda, netušila, že si tú krásu sotva všimol v prvej chvíli, keď oči uzreli Kráľa, toho Najkrajšieho. Veď som ja ešte nevedela, že nebo je len preto nebom, lebo tam možno vidieť Boha a osobne stretnúť Ježiša Krista. Zosnulého dlho oplakávali; cirkev želela za dobrým kazateľom a verným pastierom. Kedykoľvek som však myslela na odišlého brata, bolo moje srdce naplnené vnútornou radosťou. Zomrel v službe Pánovej. Zastupujúc chorého kolegu susednej cirkvi nachladol a dostavili sa rýchle suchoty. Pán si ho vzal. Čo mohli ľudia proti tomu povedať!

Po Roháčkovej smrti vystriedali sa u nás ešte traja kapláni. Dvaja z nich boli gymnaziálni profesori, ktorých vláda pozbavila chleba, tí dostali fary v Lužici,[38] tretí sa stal po smrti nášho otca jeho nástupcom.

Ostatné miesta vôkol stola patrili nám, deťom. Bolo nás sedem. Ale dve, dievčatko a chlapec, zomreli ako maličké, a tak nás zostalo päť. Mária, Kristína, Ľudmila, Jaroslav a Božena.

Medzi nami deťmi panovala tá najvrelšia láska. Keď tí traja mladší vracali sa na prázdniny zo škôl, bolo vždy hodne slnečného svitu, často, pravda, zatieneného otcovou chorobou. Jaroslav navštevoval gymnázium. Bol štyri roky námorníkom; dostal dobré miesto ako strojník. Zomrel ani nie dvadsaťštyriročný — na zármutok matky, ktorá už vtedy bola šesť rokov vdovou a len pred polrokom pochovala svoju milovanú matku.

Ľudmila skončila šťastne maďarskú preparandiu.[39] A hoci bola jedinou žiačkou, čo sa dala zapísať ako Slovenka (hoci tam bolo s ňou dosť Sloveniek, ktoré zo strachu pred profesormi nemali tej smelosti obrániť svoju národnosť, aby nasilu neboli zapísané za Maďarky), priniesla si predsa diplom s vyznamenaním. Nestala sa nikdy učiteľkou, bo vydala sa za farára Čulíka, otcovho nástupcu a vyhla sa tak tortúre maďarských škôldozorcov.

Spomedzi mnohých hosťov, ktorí nás v lete navštevovali, bývali najmilšími obaja bratia našej matky, Gustáv a Jozef Holuby. Gustáv, lubinský farár, hoci sám bezdetný, miloval nás deti srdečne a dokazoval nám to darčekmi, zvlášť že obohacoval naše hlinené pokladničky. Veľmi radi sme sa sánkovali v zime a putovávali v lete do Lubiny. V starej farskej záhrade s jej storočnými lipami, starými hruškami a orechmi, kde sa kedysi naša matka za detstva hrávala a ako dievčina svoje najkrajšie sny snívala, bolo aj nám dobre. Tie isté vonné stolistovky[40] ešte vždy obtáčali okno, pri ktorom ona sedávala s ručnou prácou; tu túžievala po svojom milovanom, ale mlčiacom priateľovi, medzitým, čo slávičie zbory v ružových kríčkoch a vôkol neďalekého potoka „prednášali“ svoje nedostihnuteľné skladby. Snáď nikde nebolo toľko slávikov, ako okolo lubinskej fary. Nás zaujímal aj starý včelín, kde na masívnej polici ležali v koži viazané latinské knihy nášho učeného pradeda. Jeho hrob, krytý kamennou tabuľou, nachádzal sa v kostole za oltárom a naplňoval nás tajomnou tiesňou. Za farou bola ešte druhá, terasovito hore stúpajúca záhrada. Susedila s ňou stará budova, v ktorej kedysi Lubinčania valchovali[41] svoje biele súkno, na ktoré si vlnu priadli sami. Za detstva našej matky bol v tej hlbokej, medzi horami ležiacej dedine, zvláštny život. V každej chalupe priadli vlnu. Aby získali hodne času, tak za jesenno-zimných večerov políhali si všetci driemať. Volali to „mrkánovaním“. Spali tak, dokiaľ úplne nezmizlo denné svetlo; potom si na kozuboch zažali lúče[42] a priadli dlho do noci. Raz u susedov, neďaleko fary, podvečer tak dobre zaspali, že keď ráno nejaký strýčko vošiel do stavania a našiel kadektorého po laviciach, i na peci a zadiveno zavolal: „Ale ľudia, čo robíte?“ dostal vraj rozospatú odpoveď: „Ná, mrkánujeme!“ „Čo, až do rána? Veď je už deň!“ Tú udalosť si dobre zapamätali všetci okolití dedinčania a dlho sa vysmievali našim susedom. Za nášho detstva bola, pravda, už tá valcha opustená a iba vodopád v prírodnom žľabe šumiaci hlásal, že kedysi krútil koleso, bo ten dobrý domáci priemysel už bol zanikol. Nás deti zaujímal zvlášť ten vodopád; nezabudli sme ho nikdy navštíviť. V Lubine mali ešte jednu zvláštnosť, na cintoríne malú chalúpočku zvanú kostnicu. Tam odkladali všetky kosti zo starých hrobov. (Prečo nevykopali jamu a nepochovali ich tam, neviem.) Netak nás tie suché umrlčie hlavy zaujímali! Daktoré mali ešte všetky zuby pevné a biele, ako zo slonovej kosti. Raz sa Máriine tenké šaty zachytili na zuboch jednej z tých lebiek a tá sa hodný kus kotúľala za Máriou. No ona ju celkom pokojne zodvihla, šaty vyprostila a úctivo položila na hromadu medzi ostatné. Ktozná, čia to bola hlava, aké myšlienky kolovali kedysi za tým suchým, tvrdým čelom? Dnes už ani po tej kostnici niet pamiatky. No tak v Lubine bolo všeličo zaujímavé, ale najpríťažlivejší predsa len ujček Holuby.

Mladší matkin brat Jozef, farár v Zemianskom Podhradí, všestranne nadaný, veselý pán, pričinením svojej dobrej ženy a svojich detí býval zatlačený trochu do úzadia. Až v neskorších rokoch, keď sme už mohli stopovať a oceniť let jeho ducha, naučili sme sa ho tiež i milovať. Stal sa z neho po rokoch slávny botanik a spisovateľ. (Po prevrate mu bol udelený i doktorát.) Do Podhradia sme nechodievali tak často, no vždy radi. Fara, spolu so školou a kostolom, stojí na malom, zelenom polostrove, obtočená z jednej strany hlbokým potokom, z druhej vrchom zvaným Budišová, kde bolo množstvo lieskovcov, jahôd, no i rôzneho druhu malín a kvetín, ktoré samy mohli zvláštnymi exemplármi naplniť slávny ujcov herbár. No veď on o svojej Budišovej mnoho aj popísal. Objavil aj, že tam bola za rímskej doby obetnica a celkom isto rímsky cintorín. Ten podhradský ležal pod tým vrchom ako v nejakej záhrade. Na polostrovčeku si nevidel nič iné, len tie budovy, obtočené ovocnými záhradami, cintorín a nad ním Budišovú. Cez potok viedol vysoký, drevený most, za ním bola hradská, vedúca do dediny Pohradie, ďalej do Bošáce, Haluzíc a Štvrtku, všetko to miesta, ktoré Jirásek zvečnil vo svojom „Bratrstve“. Naproti onomu mostu a kostolu tiahol sa vysoký múr, obtáčajúci kaštieľ rodiny Ostrolúckych. Pretože sme nemali možnosť toto panské sídlo starého šľachtického rodu znútra poprezerať, bolo nám ono netak zaujímavým. Rok po roku s radosťou prichádzali sme s rodičmi do Podhradia a na chvíle strávené tam v rodinnej láske, zostala mi podnes pekná rozpomienka.

Pozdejšie býval u nás milým hosťom strýc Jozef Roy, brat nášho otca, penzionovaný grófsky úradník, ktorý svoje mladé roky strávil v službe grófov Batthyányiovcov. Začas žil ako penzista privátne i na Turej. Pozdejšie prenajal si menší majetok napred v Srní, potom v Adamovciach. Pekný to bol muž, tento náš strýc Jožko, ako sme ho menovali. Mnohoročný styk s vyššími aristokratmi — ktorí si ho čo svedomitého úradníka vážili a plnou, zaslúženou dôverou poctievali — vtlačil jeho bytosti istý veľkopanský odstup. Tento popri mlčanlivej, uzavretej povahe, mimovoľne ľudí odpudzoval. Nečasto sme ho počuli zasmiať sa. On, keď po trojročnom šťastnom manželstve stratil svoju peknú, mladú ženu, hoci mu po nej zostal malý synček, nikdy viac sa neoženil. Domácnosť viedla a syna mu opatrovala jeho sestra Vilma Royová, horlivá Slovenka, ktorá maďarsky ani nevedela, ani sa naučiť nenamáhala, hoci roky žila medzi Maďarmi. Jej vplyvu možno pripísať, že strýc a jeho syn Ján sa nikdy neodnárodnili napriek rýdzo maďarskému ovzdušiu, v ktorom žili. V tejto Royovskej rodine bol zvláštny vzťah: Otec veľmi miloval svojho jediného syna, syn ctil a vážil si svojho dobrého otca, no pri obapolnej uzavretosti pováh nikdy si to neprejavili, ani sa nezblížili. Keď prišiel bratanec Janko k nám, v našom kruhu vždy celý ožil. Podobne i jeho otec. Tento ma mal rád, pretože som sa ho nebála a otvorene som mu svoju rodinnú náklonnosť dala najavo. On nás dve učil i počty, jeden rok. Janko Roy študoval na martinskom slovenskom gymnáziu,[43] prv, než bolo zrušené; potom v Revúcej, v Köreši[44] a bohoslovie v Bratislave. Ale dostavila sa choroba, ktorá v 22. roku podkosila korene mladého nádejného života. Bol to tragický prípad. Ako krásnemu zdravému nemluvniatku zaočkoval mu vlastný ujec tuberkulózu. Lekár sa neskôr presvedčil, že odobral materiál zo zdanlivo zdravého dieťaťa, ktoré pochádzalo z rodiny trpiacej na škrofulózu.[45] Po rokoch sa s tým priznal profesorovi Dérerovi v Martine, keď sa ho pýtal na zdravie jeho žiaka Janka a povedal mu, že chlapec iste na túto chorobu ochorie. A to sa i stalo, keď mal sedemnásť rokov. Dovtedy to bol nadaný a usilový žiak; krásny a zdanlivo zdravý chlapec. Zarmútený otec urobil všetko, aby svojho jedináčika zachránil. Ale márne; choroba zasiahla chrbticu a svoju obeť zničila. Otec synovu smrť nedožil. Zomrel na horúčku o tri roky prv, vtedy, keď ešte jestvovala nádej na uzdravenie úbohého mladíka. Keď som pred strýcovým pohrebom vstúpila do izby, kde ležal vystretý, naskytol sa mi nezabudnuteľný obraz. Horiace svetlá okolo rakvy osvecovali mramorovobledý obličaj, vrúbený dlhou, plnou bradou. Oči, čo tak pochmúrno hľadievali do svetla, boli zavreté, práve tak aj vždy mlčanlivé ústa. Pri rakve kľačal úplne už osirelý syn a ja som dumala, čo asi myslel a v duchu hovoril teraz z toho, čo v živote otcovi nepovedal. Ach, aká je to smutná pravda, že sa môžeme vrúcne vzájomne milovať a pritom mlčanlivou utiahnutosťou jeden druhého trápiť!

Miluj, kým trvá deň, zavládne smrti sen. Čo si zmeškal, nenahradíš, jeden život máš len!

Raz, alebo i dva razy do roka chodieval k nám ujec Daniel Minich, muž najskôr Kristíny, potom Františky Royovej, farár modranský. Tento mal v celom svojom zjave dačo imponujúceho. Bol dobrý bohoslovec, výtečný farár, konajúci verne pastorálku[46] v svojej cirkvi, iskrenný priateľ a podporovateľ študujúcej mládeže, priateľ Ľudovíta Štúra a Jozefa Hurbana. Slovom, postava tak národne ako aj cirkevne, vynikajúca. Na vzhľad pekný a veľmi panský zjav, správaním zdvorilý spoločník. Mne v detstve naskrze nie milý, skôr budiaci strach. A keď som vyrástla z detských topánočiek, budil u mňa istý odpor. Vždy sa mi zdalo, že ma chce dole stlačiť, i keď si ma valne nevšímal. Snáď cítilo moje pyšné, detské srdce, že tento muž neznesie odpor ani tlak, priam ako ja, a že keby so mnou hovoril, museli by sme sa spolu posekať. Pravda, neprišlo nikdy k nejakej hádke medzi nami, bo on vôbec nezvedel, aké pocity vo mne vyvoláva. Moja sestra Mária, ktorá v jeho dome strávila rok a jeho pričinením navštevovala nemeckú meštianku, opisovala ho, ako síce hrdého a prísneho, ale i veľmi dobrého človeka. Najmladšia naša sestra Božena mala v ňom od detstva a zvlášť po otcovej smrti, druhého, láskavého otca, ktorý nesporil ani časom ani prostriedkami, len aby sa jej postaral o dobrú výchovu a vzdelanie. Až keď večné svetlo ožiarilo naše srdcia, poznala som cenu a krásne vlastnosti tohto svojho ujca. On bol v pravom zmysle slova ortodoxným[47] farárom stojacim celým svojím presvedčením na celej Biblii, starajúc sa horlivo o blaho svojej cirkvi. Ako ostatní bohoslovci, strávil roky na nemeckej univerzite, počúval profesora Tholuka a tento, Božou vierou obdarený muž natoľko vplýval na neho, že ten vplyv bolo cítiť do smrti. Význačné známky ujcovho charakteru boli vernosť a nenávisť voči lži akéhokoľvek druhu a vierolomnosti. On odkázal raz istému kolegovi, ktorý zrušením slova zapríčinil smrť Karola Holubyho, aby nikdy viac neprekročil prah jeho domu, bo že ho vyhodí. No tento, keď prešli dva-tri roky, v domnení, že na jeho čine už tráva rastie, objavil sa zrazu vo dverách jeho pracovne. Sotva však prekročil prah, už aj musel chodbou naspäť, dvere sa pred ním zamkli a ujec sedel znovu pri stole a písal. Od Daniela Minicha, človeka ináč tak panského držania, bol tento čin natoľko prekvapujúci, že sa milý kolega vzdialil bez slova. Bárs by sme si i my so Satanom vždy tak počínali, keď nevolaný prekročí prahy nášho srdca, aby nás pošpinil svojou lživou prítomnosťou. No my to často robíme naopak, a správame sa voči nemu zdvorilo, akoby nám neplatilo to vážne slovo: Sprotivte sa diablovi, a utečie od vás!

Ujec mal len jedného syna po prvej žene; aj tento náš milý bratanec, Jaroslav Minich, býval síce nečastým, ale milým hosťom v našom rodinnom kruhu. On niekoľko rokov nato zomrel ako 44-ročný vyhľadávaný advokát, keď verne doopatroval svojho už penzionovaného otca vo svojom dome v Pezinku. Pomer medzi otcom a synom bol tu ten najpeknejší. Oni sa nielen milovali, ale vzájomne aj ctili a preukazovali si to. Nemôžem opomenúť, že keď nášho bratanca pochovávali, jeho rakvu doprevádzalo veľmi mnoho chudobného ľudu a na cintoríne s plačom vyznávali, aký im to odišiel dobrodinec. Iba tu vyšlo najavo, že Jaroslav Minich činil, ako Pán káže: Nech nezná pravica, čo činí ľavica. Až keď ho už viac nebolo na zemi, zjavila sa pravda. No tým sa i vysvetlilo, prečo ten pomerne taký vyhľadávaný doktor práv nezanechal po sebe nijaké kapitály.

Tretí august býval v našom dome dňom rodinnej slávnosti. Slávilo sa vtedy meno August, meno nášho otca. A zblízka i zďaleka prichádzal užší kruh priateľov, rodiny a známych, aby blahopriali nášmu otcovi. Nikto nebýval pozývaný na túto peknú rodinnú slávnosť. Tých, ktorí prišli, doviedla úprimná láska. Obyčajne dostavili sa pán farár Semian z Turej Lúky, otcov spolužiak a kamarát, i s paňou, ktorá zase bývala za dievčenstva kamarátkou našej matky. My deti sme rovnako milovali dobráckeho pána farára, ako aj pohostinnú, veselú pani farárku. On bojoval tiež v radoch dobrovoľníkov, bol teda Slovákom od koreňa. Ona tiež iskrenná Slovenka. V Turej Lúke mali starý klavír, a keď si pani farárka sadla k nemu, vylúdila z toho úctyhodného nástroja tie najpeknejšie slovenské pieseňky a rozospievala celú spoločnosť. Niekedy zahrala aj nejakú skladbičku do skoku a rozjarila svojich mladých hosťov. U Semianovcov sa vždy schádzalo hodne mládeže, a preto tam bolo aj dosť spevu. Veď vtedajší Slováci zaslúžili si názov „národ spevavý“. Však v tom čase povstala aj tá pieseň:

Spievajže si, spievaj, spevavé stvorenie, veď je spev jediné tvoje potešenie. Spievaj, nech zahučia hory, doly, polia, kto zná, či ti zajtra už spievať dovolia!

A veru sa ten čas skutočne dostavil, keď všetko bolo vlastizradou a panslavizmom, aj keď si dakto zanôtil:

Bežala ovečka hore do kopečka, a baránok za ňou, chcel žalovať na ňu.

Však pre túto dôležitú pieseň museli istú učebnicu odstrániť zo slovenských škôl. No, vtedy sa ešte smelo spievať, a preto bývalo na turolúckej fare veselo. Tiež aj u nás, keď k nám prišli pán farár a pani farárka. Medzi sebou titulovali sa vtedy farári „pán brat“ a „pani sestra“. Znelo to iste priateľskejšie a rodinskejšie, ako dnešné všeobecné „milosťpani“. Nám, dcéram, hovorili tí starší „sestričky“. No, poďme k našej slávnosti. Prichádzal na ňu i prietržský pán farár Pauliny, cirkevný spisovateľ a dejepisec. Bol to zaujímavý zjav! Vysoký, chudý, počernej tvári vrúbenej bohatými čiernymi vlasmi a bradou. Duchaplné, tmavé oči, vysoké, mysliteľské čelo a dobrotivo usmiate pery robili ho i nám deťom príjemným. Prietrž, kde do smrti farároval,[48] honosila sa prvým z troch artikulárnych kostolov.[49][50] Doň evanjelici hodiny, áno dni cesty konávali, ak chceli byť prítomní na službách Božích. V mojom šestnástom roku slávila sa 150-ročná pamiatka postavenia tohto kostola. Vtedy sme aj my doputovali spolu s ostatnými. Dlhé rady plných vozov zastávali pod značne vysoko ležiacim kostolom, ktorý si malebno trónil na vrchu. Boli sme tu zástupcovia Starej Turej, Lubiny, Kostolného, Krajného, Myjavy, Turej Lúky, Senice, Sobotišťa a iných cirkví. Mohli sme si predstaviť, ako to bývalo asi pred 150 rokmi, keď sem putovali naši predkovia. Počuli sme tam históriu zbudovania[51] tej starej, novoobnovenej budovy. Keď tolerančný patent[52] zaručil slobodu ju postaviť, nepriatelia — aby to povolenie znemožnili — určili stavebné miesto na tom neprístupnom kopci. Tam bolo treba najprv výmole skopať a zahrnúť zeminou. Našim predkom dali určenú lehotu dvadsaťtri týždňov, za ktorý čas mal byť kostol hotový. Ak nebude dokončený, musí sa od ďalšej stavby ustúpiť. Naši predkovia dokázali vtedy železnú vytrvanlivosť. Dostavili sa zo všetkých strán, zo všetkých dedín — ktorým mal ten kostol slúžiť, v plnom počte, aj so svojimi povozmi a hoci všetok materiál: kameň, tehly, piesok, vápno i drevo museli hore vynášať na pleciach i v zásterách, postavili budovu do stanovenej doby a pokryli. Že im ale nezostal čas na zhotovenie tla,[53] tak bola tá veľká, vysoká budova, majúca vnútri dvoje pavlače, bez tla, a zostala tak na pamiatku za celých tých 150 rokov. Nie dlho po onej slávnosti, ohrozená malým zemetrasením, musela byť rozobraná. Na jej mieste stojí teraz nová. No, vtedy ešte stála stará. A keď prišlo to nedeľné ráno a s ním nastala púť od fary ležiacej pod vrchom, hore ku chrámu, pomedzi tienisté lipy, a keď sa tam rozložil zástup, bol to netak malebný pohľad. Koľko obcí, toľko krojov. Že sme sa do kostola všetci nezmestili, tak pre nás, čo sme zostali vonku, kázal pán farár Mocko. Ba, keby tak našim zbožným, veriacim predkom boli vo večnej vlasti dovolili podívať sa na nás, či by sa neboli museli poradovať? Veď to tu bolo koľko obcí, toľko cirkví, z nich každá mala svoj kostol, a svojho farára! No, keby sa boli pritom smeli podívať do nás, snáď by si boli oči zastreli a zaplakali. Čím bol im Kristus Ježiš v otroctve! A čím bol nám dnes na slobode! Oslavovali sme tam svojich predkov, ale neboli sme ich hodni.

Poďme ďalej, k našim hosťom. Náš otec miloval a ctil v pánovi Paulínym priateľa mladosti, človeka plného šľachetnosti a charakteru. Preto sme si i my vážili jeho návštevy. K nemu družil sa ešte iný dôverný priateľ, pán farár Sloboda z Vrboviec, ktorý už ako kaplán v Bzinciach viacej rokov úzko pracoval s naším otcom. Tento muž bol ako živé striebro v každom pohybe. So svojou bujnou hrivou bledých vlasov, širokým obličajom, hranatou postavou, nemohol si robiť nároky na krásavca. Zato to bol zvláštny, skoro podivínsky charakter, známy všade svojou rovnosťou a drsnosťou. Čo by inému vyčítali ako hrubosť, to všetko smel pán Sloboda povedať a vykonať. Jemu to ušlo. Moja tetinka mi rozprávala, ako raz, keď zistil, že nemala poliate kvety v kvetináčoch, drsno sa na ňu osopil: „Kvety sú ako deti. Ak ich nemáte opatrovať, tak ich nemajte!“ Ona si to veľmi dobre zapamätala, preto ale aj vôkol nej — kdekoľvek bola až do vysokej staroby — všetko kvitlo a voňalo. Pán Sloboda sa oženil až v pokročilom veku. A jeho pekná, ušľachtilá žena tak uhladila svojho podivínskeho drsného muža, že bol na nepoznanie. A teraz ešte spomeniem posledného a vlastne prvého otcovho priateľa, hoci by ich bol ešte pekný rad, ktorí sa zúčastňovali na oných rodinných slávnostiach a s naším otcom pracovával na cirkevnom i politickom poli.

Bola to vždy udalosť, keď v našom dvore zastal zavretý rodinný hurbanovský kočiar a z neho vystúpil napred Dr. Jozef Hurban, bývalý vodca slovenských dobrovoľníkov, za ním jeho statná pani so svojimi krásnymi dcérami, Boženou a Želmírou a ešte daktorý z jeho synov. Tvorila táto rodina akúsi vyššiu slovenskú elitu.

Hlavu hrdinného bojovníka, ktorý tak perom ako slovom, no i mečom bránil svoj národ, obtáčala pred týmto národom slávožiara. Jeho ženu, vystavenú mnohým ústrkom a nepriateľstvám — ktorá sa pred nepriateľmi musela skrývať a utekať — ctil si ako národnú mučeníčku. Keď ich deti dorástli, získavali si duchovnými darmi i fyzickou prestížou čoskoro prvé miesto v slovenskej spoločnosti; napomáhalo im v tom aj ovzdušie otcovej minulosti a prítomnosti. Majúc vždy záľubu vo všetkom krásnom, či v prírode, či medzi ľuďmi, patrili obe dcéry pána Hurbana (z nich staršia sa neskôr vydala za môjho strýca Pavla) medzi bytosti, ktoré som obdivovala. No najviac som obdivovala predsa len ich otca. Mal toľko zrejmých darov a schopností! Bol tak cirkevným, ako politickým vodcom bez páru, pritom úchvatným rečníkom. Jeho sokolie oči poslucháčov temer magnetizovali. Ako publicista a beletrista v svojom čase vynikal a dostal aj doktorát teológie. Dnes, keď naňho myslím, pripadá mi ako jeden z tých starozákonných hrdinov z doby Sudcov. On miloval svoj národ tak, že bol hotový zaň sa obetovať. Mnoho preň pracoval, mnoho trpel. Dvakrát sedel vo väzení a tretí raz ho len smrť pred ním ochránila, keď ho rozsudok našiel už na smrteľnej posteli. Pomsta tých, ktorí mu nikdy neodpustili, že pracoval na odstránení otrockých pút, siahala až za hrob. Hlbocká cirkev chcela svojmu milovanému farárovi dať čestné miesto uprostred svojho cintorína. Na rozkaz vrchnosti komandovaní[54] žandári jamu zasypali a kázali vykopať druhú v rade medzi ostatnými hrobmi. A keď sa po roku zhromaždili priatelia, aby odhalili jeho pomník, boli rozohnaní brachiálnou[55] mocou. Okrem členov rodiny nesmel nikto vstúpiť ani do cintorína. Posledné týždne svojho bojaplného života strávil Dr. Hurban čítaním a spevom žalmov a modlitbou. Tak ako predtým v živote očakával mnoho pre svoj národ od ľudí, a ono ho to všetko sklamalo, tak sa zdá, že na sklonku života celú nádej žil v živom Bohu a tak usnul v pokoji a ten Boh ho nesklamal.

Tak tedy vyzeralo prostredie a ovzdušie, v ktorom sme spolu s mojou sestrou Máriou strávili svoje detstvo aj prvú mladosť. S vďakou voči nebeskému Otcovi spomínam na mnohé Jeho dobrodenia, ktoré nám preukazoval v tých rokoch. Keď sa porovnávam s druhými deťmi, musím vyznať, že merné laná nám padli na krásnych miestach, áno, dostalo sa nám skvelého dedičstva. Bolo to napriek častej chudobe a častým chorobám milovaného otca a s nimi spojeným zármutkom, napriek nejednej spoluprecítenej národnej krivde, ideálne, pekné detstvo a mladosť. No, ono končilo.

Náš otec, pre opakovaný záduch,[56] prestával už kázať. On, taký činný, dobrý a svedomitý pracovník, ťažko niesol, že sa musel obmedziť už len na administratívnu prácu. Jeho duch bol čulý, len telo mdlé. Keď sa riadne musel dať zastupovať len kaplánovi, pomýšľal na to, že pôjde do penzie. Prv, než mohol urobiť ten krok, dozvedel sa, že cirkevníci už o tú vec pracujú bez toho, aby sa s ním poradili. Hoci to bolo len niekoľko nespokojných duchov, predsa ho táto nešetrnosť pochádzajúca z nevďačnosti veľmi zabolela. Keď sa k tomu pridali rany zasadené národnými stratami, nebolo divu, že to unavené srdce už ďalej nevládalo trpieť a mlčať. Prišla náhla, len jeden týždeň trvajúca choroba a zastavila ho. Usnul ticho, krotko vkladajúc seba i nás do Božej vôle a do Božích rúk, ani nie celkom 63-ročný. Tak, ako sme ho nikdy nepočuli žalovať sa, i keď ako veľmi trpel, tak neprekĺzlo tými dobrotivými perami ani pri konci žiadne slovo stesku. „Bude, ako Pán Boh dá“, opakoval častejšie. Nuž a bolo.

Ten, kto cele dúfa v Teba, zahanbený nemôž’ byť.

Keď sme si ho na vystlanie uložili a nadívali sa do tej tichej, i v smrti krásnej tváre, bolo nám dobre vo vedomí, že už dotrpel, dopracoval. Pretože mal zlaté vlasy tak učesané, ako vždy nosieval — ani jeden ešte nebol šedivý — vyzeral taký mladý. Ešte raz v kňazskom ornáte, s Knihou v rukách, zdalo sa, že si len usnul, odpočíva, vstane a pôjde za svojimi povinnosťami.

Odišla som od neho, veď ma už nepotreboval. Zajdúc do záhrady, posadila som sa k stolíku, kde raňajkúval. Áno, ešte pred týždňom tam sedel! Oči mi padli na pár krotučkých susedovie hrdličiek, čo kráčajúc po stole, vyzerali a čakali: kedy príde, aby ich sýtil omrvinkami, ako to robieval. „Márne čakáte!“ myslela som, „on už nikdy viac sem nepríde.“ Nad hlavou znel mi zvuk veľkého zvona, oznamujúceho cirkvi, že už ich farár odišiel z cudziny domov. Predstavilo sa mi, že týmto jeho odchodom je pre nás všetko stratené: domov, prístrešie i táto krásna záhrada, miesto našich detských hier a snov, s jej storakými, krásnymi rozpomienkami. No, nebo akoby sa bolo nížilo ku mne a povedomie, že on dotrpel, že už nikdy viac žiadna bolesť sa ho nedotkne, naplňovalo srdce svätou tíšinou a hlbokým potešením.

Prešiel deň impozantného pohrebu. Telesná schránka verného slovenského syna spočinula v matičke zemi, a nás už druhý štvrťrok našiel v prenajatom byte.

Tvorili sme spolu šťastnú rodinu: babička, matka a my dve sestry. Brat Jaroslav bol práve pri vojsku, sestra Ľudmila sa vydala za otcovho nástupcu, farára Čulíka, a naša najmladšia sestra, Božena, bola u svojho krstného otca, Daniela Minicha, kde navštevovala aj školu. Bol to veľmi pekný rodinný život, keď sa naši vracali na prázdniny i hodne veselý, ktorý sme spolu žili. Rodina nás mala rada. Verne sme sa čas po čase navštevovali.

Napriek skromným príjmom, veď naša matka od cirkvi nedostala nijakú penziu a vdovská seniorálna penzia, na ktorú otec platieval, bola veľmi skromná, predsa sme žili oveľa bezstarostnejšie, než predtým, len čo si verejnosť prestala robiť na nás nároky. Z toho šíreho sveta utiahnutá do ústrania mohla naša drahá matka konečne žiť pre nás, svoje deti a opatrovať svoju staručkú, ale veľmi čulú matku. Ako často sme si pripomínali vzťah nášho otca k svokre! Keď prišla babička k nám, mala istú dedovizeň[57] po svojej matke a tiež svoju malú penziu i takzvané Rajšelianum,[58] S tým všetkým manipuloval náš otec a neraz sme počuli, ako si babička musela priam vymáhať nejakú čiastku. Náš otec jej všetko odkladal do sporiteľne: „Oni nič nepotrebujú, kým sú u mňa,“ hovoril. „Ja by som mohol zomrieť; všetko sa im to potom zíde.“ Mal pravdu. Ešte deväť rokov prežila ho babička a že i potom zostala s nami, tak nielen sama pri skromnosti mala do smrti dosť, ale aj nám mohla konečne pomáhať, z čoho sa netak tešila.

No tak zovnútorne bol ten náš život pekný. Že ale žitie sebe ducha neuspokojí, tak ani nás dve nemohlo uspokojiť. Mali sme síce náš starý svet vidín, naše ideály. V rozprávkach, vtedy tvorených, bolo cítiť ten boj, tie túžby nenasýtených duší. So svetom rozdelené, s Bohom vnútorne nevyrovnané, vytvárali sme súhrn veľkolepého národného svetáctva a nedosiahnuteľnej svätosti. Srdcia túžili po čomsi, po komsi, kto by ich z toho tmavého labyrintu vyviedol na svetlo. Raz v zime roku 1876[59] navštívili sme nášho strýca Pavla v Kochanovciach a on nám dal časopis zvaný „Betanie“, vydávaný redaktorom Josefom Kostomlatským. Podal nám ho so slovami: „To čítajte, je to veľmi dobré!“ Aj bolo! Vďačne sme prijali, čítali i samy si časopis predplatili. Z knižky „Pojď k Pánu Ježíši“[61] boli v ňom odtlačené úryvky, ktoré na nás spravili hlboký dojem. Po prvý raz čítali sme to drahé meno Ježiš vyslovované s takou láskou, že i naše, dosiaľ voči nemu ľahostajné srdcia, sa zahriali. Sestra Mária začala si dopisovať s redaktorom Betanie, neskôr s jeho nevestou, Albínou Dubánovou. Keď pred vekmi vyriekol Boh Stvoriteľ Buď svetlo! bolo svetlo a toto svetlo osvietilo chaos i priepasť. On vyriekol toto svoje „Buď svetlo!“ aj nad nami a keď svetlo národov, Ježiš Kristus, začalo svietiť do duší a sŕdc, osvietilo tiež chaos i priepasť. Krátkym slovom môžem ten náš stav nazvať „prebudenie“. Prebudený človek už nemôže nečinne ležať — no tak sme sa aj my začali usilovať žiť z vlastnej sily Bohu a pre Neho. Ešte usilovnejšie než pred tým navštevovali sme kostol a večeru Pánovu, čítali sme pravidelne Slovo Božie, o Vianociach poriadali sme stromček[62] chudobným deťom. Za pomoci pána Kostomlatského usporiadali sme malú knižnicu kresťanských spisov na požičiavanie, navštevovali sme chorých atď. Pritom zaviedli sme prísnu nedeľu, takže nám ten deň bol napokon bremenom a najzdĺhavejším dňom v týždni. A pritom svetlo Božie žiarilo do dvoch pyšných, samospravodlivých, nečistých sŕdc a pôsobilo im muku. Keď v tom čase prišlo nám pozvanie od našich Kostomlatských, ktorí sa boli medzitým zobrali, a z Tábora presídlili do Písku, kde bol pán redaktor kazateľom Svobodnej reformovanej cirkvi, aby sme ich navštívili, vyriekla som ja našej mamičke, ktorá nás nechcela pustiť: „Nechaj nás ísť, lebo keď ta nepôjdeme, zahynieme.“ Ó, aká pravda ležala v tomto zúfalom výroku, ani som sama neznala, len cítila. Keď nepriateľ zbadal, že vážne pomýšľame prijať to pozvanie, použil všetko, urobil všetko, len aby nám to prekazil. Naše všetky nábožné výkony ho nemýlili, naše „svätoskutočníctvo“ nerobilo mu žiadnu starosť. Však on veru dobre vie, že strom bez koreňa neporastie a bez základu dom nestojí, a že neobrátení svätí sú najhorľavejší materiál pre peklo. Teraz mu ale muselo všetko slúžiť, ešte i veľká materinská láska, aby znemožnil tento náš krok za svetlom. Babička, matka, strýc, tetinky, tie milujúce, všetky jednomyseľne bránili a nikto ani halierom nebol by nám prispel na cestu; a my sme peňazí nemali. Len ja som mala od otca akciu[63] Tatry banky,[64] ktorá však stála na posledných nohách a nebolo výhľadu, že by si ju dakto kúpil. Napriek tomu, po mnohých modlitbách, poslali sme akciu pánu Matúšovi Dulovi do Martina s prosbou, aby nám ju predal za 45 zlatých[65] (toľko sme potrebovali na cestu), a on bol taký láskavý, že si ten papier kúpil sám. Peniaze odovzdal našej sesternici Hermíne Moštenanovej. Tá zaplatila porto,[66] a tak sme boli doslovne vyslyšané, keď sme sa modlievali, aby sa akcia predala za 45 zlatých. Netak nás toto vyslyšanie posilnilo vo viere!

Napriek všetkým prekážkam, ktoré našu cestu oddialili z mája až na september, keď to bola Božia vôľa, predsa sme len konečne šťastne doputovali do Čiech. V pohostinnom dome brata a sestry Kostomlatských čakalo nás odpočinutie i telesné i duševné a netak nám dobre padlo po tých mnohých bojoch a nepríjemnostiach minulých týždňov! No, boje začali až tam! Predivné meno Ježiš, ktoré už v „Betanii“ mocne na nás pôsobilo, sa tu, v tomto dome, vyslovovalo s toľkou láskou! Videli sme konečne ľudí, ktorí pre Krista mnoho na svete opustili. Brat Kostomlatský mohol zostať bohatým inžinierom a hrať prvú rolu v spoločnosti. Miesto toho odišiel na Chrischonu pripraviť sa na kazateľa evanjelia a žil teraz tu, v čisto katolíckom kraji, ako chudobný kazateľ, za ktorým písecké obyvateľstvo, zvlášť gymnaziálna mládež, posmešne na každom kroku vykrikovali: „Beran, beran!“ alebo jednoducho: „Béé-béé!“ až kým proti tomu nezakročil profesor Heyduk, český básnik. Pre neho bol Pán Ježiš živým, prítomným Spasiteľom, a Bohom, pred ktorým ustavične chodil. Do ich malého zhromaždenia chodili dve chudobné dievčatá, zapálené prvou láskou k Pánovi Ježišovi. Bývali spolu so starou matkou jednej z nich za maličký poplatok v maličkej izbietke vybudovanej v pozostatkoch mestských hradieb. Ó, aké boli ony chudobné a pritom kráľovsky bohaté, až tak žiariace duchovným blahom! Dosť skoro som zbadala, že tie skromné Pánove učenice majú niečo, čo mne chýba! Nie snáď známosť Biblie, tú som ja mala v dosť veľkej miere — ony boli katolíčky a len ešte nedávno obrátené ku Kristu. Jedna z nich, hoci tvárou a očami veľmi pekná, ináč ale hrbatá, živila sa šitím od kusa a veru dostávala krvavú mzdu za svoju prácu. Od ušitia detských šiat 5 krajciarov[67] (10 halierov). Druhá bola zas taká krátkozraká, temer slepá; tá plietla pančuchy. Ale ušľachtilosť ducha a čistota srdca žiarili z oboch šťastných tvárí tak, že všetky ich telesné chyby ustupovali do úzadia. Vybadala som: „Ony majú pokoj s Bohom, a ty ho nemáš, bo ony sú skutočne vnútorne obmyté krvou Baránkovou!“ Aká to bolesť pre pyšné srdce, musieť pripustiť: „Stojíš nižšie ako ony!“ Pán a pani Kostomlatská mi pripadali ako vyššie bytosti, s ktorými som sa neporovnávala, no tieto jednoduché devušky boli užšie spojené s Bohom, viac Ním milované, ako ja, ktorá som mala takú pobožnú evanjelickú výchovu. Aká strašná to myšlienka! No, prišlo to tak ďaleko, že v pekných biblických hodinách, kde Slovo Božie, ako meč na obe strany ostrý, vnikalo do sŕdc, obmäkčených krásnymi spevmi, dvíhala sa voči kazateľovi Kostomlatskému temer nenávisť. Nedá sa to opísať, tým menej zabudnúť, koľko trpela úbohá duša v tomto tuhom boji, skrývanom za úsmev. Myslím si, že Pán Ježiš musel vynaložiť väčšiu námahu pri Nikodémovom obrátení, ako pri obrátení lotra na kríži! Konečne prišlo nezabudnuteľné odpoludnie: Naši hostitelia i so sestrou Máriou vyšli si na prechádzku von za mesto, do krásnej — jesennej krajiny. Ja som však zostala doma sama, veď v šírošírom, nádhernom svete nejestvovalo nič, čím by sa moja duša bola dala potešiť. „Ó, by som sem nikdy nebola prišla!“ myslela som v samote, „chcem preč, preč od týchto ľudí, ktorí sa všetkým svojím vystupovaním akoby chlúbili, že ich Boh prijal a že im odpustil hriechy! Vari len oni majú Pána Ježiša? Len oni sú Jeho deťmi? Hneď zajtra chcem ísť domov!“ No vnútorný hlas akoby mi vravel: „I keď utečieš na koniec sveta, to vnútorné nešťastie, ktoré teraz naplňuje tvoje srdce, pôjde s tebou všade, jemu nikde neunikneš!“ Toto vedomie zlomilo konečne pýchu môjho srdca. Veď som vedela, že Boh odo mňa žiada, aby som Mu priniesla svoje hriechy a svoju hriešnosť, ktorú som v samo-spravodlivej pýche nechcela pripustiť. Teraz som zotrvala pred Pánom v modlitbe o milosť a odpustenie. Keď sme sa potom so sestrou Máriou ocitli samy v spálni, zverila som sa konečne jej a ona mne, so všetkými svojimi bojmi, ktoré sme dosiaľ jedna pred druhou starostlivo skrývali. A v onej pamätnej noci pre nás našli naše duše pokoj pod krížom a očistenie krvou Baránka za nás zabitého, keď sme si Ho vierou privlastnili ako svojho Spasiteľa.

Ráno sme s radosťou vyznali svojim hostiteľom, čo sa v noci s nami stalo a že iba teraz sme sa stali ich sestrami v Kristu. No, oni boli našou nábožnosťou a známosťou Božích vecí tak oklamaní, že ani temer uveriť nechceli, že sme dosiaľ neboli Božími deťmi. Brata Kostomlatského tá pravda dohnala temer k slzám! Môj duchovný stav po tej noci možno opísať asi takto podľa Pánových slov v Ev. Mat. kap. 12, v. 43 — 44: Duch nečistý vyšiel, srdce bolo vymetené, umyté a ozdobené. Áno, hriechy boli obmyté, odstránené a palmy pokoja zdobili srdce. Ale toto srdce bolo prázdne, lebo Pán Ježiš ešte do neho nevstúpil, ešte som Ho neprijala. A nech sa v takomto stave navrátim domov, kto by mi dal silu obstáť v pokušení? Prvé prehrešenie by mi bolo vzalo istotne vieru, že moje hriechy sú už odpustené, a ja by som sa bola stala tou najnešťastnejšou bytosťou na svete. No, haleluja, nie ovca hľadala Pastiera, ale Pastier ovcu, a tak Jeho dielo nemohlo zostať rozrobené. Prv, než v rozpomienkach pôjdem ďalej, hodím ešte jeden pohľad naspäť na mesto našej záchrany. Nikdy viac ho už neuvidím na zemi, ako si tam leží rozložené pri rieke. No, veď my sme ho uvideli, zaodiate v nádheru, ktorou bolo okrášlené sotva kedy pred tým, a iste nie odvtedy.

Chystali sa cisárske manévre. Dekorácia mesta na uvítanie panovníka stála vraj 50 000 korún a druhých 50 000 zavedenie elektrického osvetlenia. V tom čase to bol veľký kapitál! Zvláštne Božie riadenie! Aj zemského, aj nebeského Kráľa smela som poznať v tomto meste. Manévre síce úplne prekazila povodeň, no tak aspoň na nádherne okrášlenom hodne širokom a dlhom námestí, usporiadali vojenskú parádu. Cisár nechal pochodovať svoje vojská pred svojimi zrakmi, obkolesený pritom zástupcami iných štátov. Tisíce divákov! Dívali sme sa na ten nádherný pochod vojakov peši i na koňoch, na kanóny, vozy, a tak ďalej. Ani čo by sa mi sláva sveta chcela ukázať v celej nádhere, a to prvý i posledný raz, prv než jej navždy obrátim chrbát prejdením s Kristom von za stany. Požehnaj ťa Boh, krásne mesto Písek a nech vzíde v tebe svetlo evanjelia bohato dnes, v dobe slobody tak, ako vzišlo nám vo dňoch národného otroctva.

Čas našej návštevy vypršal. Už sme sa práve mali vrátiť domov, keď bratovi Kostomlatskému prišiel z Prahy list a v ňom oznam, že tam po tieto dni zavíta požehnaný Boží svedok z Anglicka, Dr. Baedeker. Priložené bolo pozvanie pre nás dve, aby vraj sestry zo Slovenska nepremeškali túto vzácnu príležitosť, ale stali sa účastné požehnania, ktoré tento služobník Boží prinášaval so sebou. Pozvanie znelo tak srdečne a naši Kostomlatskí nás veľmi prehovárali, aby sme ho rozhodne prijali. Ba ešte nám brat Kostomlatský — znajúc naše pomery — i na cestu do Prahy vypomohol. No tak sme súhlasili rady a druhý týždeň našiel nás už v dome pána kazateľa Vališa. Tento po svojom obrátení zanechal úrad reformovaného farára a odišiel do Ruska. Tam ako kolportér a evanjelista pracoval veľmi požehnane. Potom si ho Zbor svobodných reformovaných, ktorý sa medzičasom utvoril, pozval za kazateľa na Vinohrady. Bol to v pravom zmysle slova dobrý muž, ktorý na sebe odzrkadľoval obraz svojho Majstra. Pokora, láska, sebaobetovanie, krášlili jeho mužný charakter. Jemu po boku postavil Boh mladú ženu, v každom ohľade nežnú a šľachetnú, ktorá svojho muža krásne doplňovala. Len Božej starostlivosti možno pripísať, že sme sa smeli dostať práve do tohto domu. Týždeň v ňom prežitý patril medzi naše najpeknejšie rozpomienky. Brat Vališ je už u Pána, kde z Jeho ruky prijal odmenu za mnohé dobrodenia, preukazované ľuďom, tak i za tie preukázané nám. Počuli sme rozprávať, že on ešte ako farár rozdal chudobným a utisnutým svoje dosť veľké imanie (pochádzal z majetnej rodiny). Raz sa vraj vrátil z úradnej povinnosti bez kabáta, pretože ho cestou daroval akémusi skrehnutému chudákovi. Snáď išiel ten drahý brat priďaleko. Preto ho ľudia neraz vykorisťovali. No aká to musela byť pre Pána Ježiša radosť, že na svojej vinici má takého pracovníka úplne vyslobodeného zo sebectva. Božie požehnanie bude spočívať na jeho rodine, do tretieho i štvrtého pokolenia!

Boli to v každom ohľade požehnané dni, ten týždeň, strávený v Prahe. Pre nás Slovenky, už aj len pobyt v historicky slávnom, krásnom a svojimi pamiatkami vzácnom meste, bol cenným. Kráľovský hrad, historické chrámy a paláce, monumentálne miesta dejov, kde svetlo s tmou bojujúc, buďto víťazilo alebo utrpelo bolestné porážky, mocne hovorili k srdcu! Mali sme aj znamenitého sprievodcu po Prahe, pána kazateľa Adlofa. Ten tak horlivý Čech, ako my Slovenky, netak si dal záležať, aby nám ukázal všetko cenné, o čom sme už vedeli z kníh a dejín. Zvlášť nádherný bol celkový pohľad z Hradčian! Ako sme tak stáli nad Prahou, tiahli v mojej mysli hrdinovia a hrdinky, ktorí toto staré kráľovské mesto urobili navždy pamätným. Videla som kráľov v pancieroch, kráľovné s dlhými vlečkami, mocných pánov starej šľachty, bohatých mešťanov a obchodníkov, kňazov, mníchov, mníšky minulých storočí a pritom tisíce ľudu, ako putuje, aby mohol počuť Milíča z Kroměříža, alebo Jána Husa. Tie časy i ľudia pominuli, len mesto tu ešte stálo, hlásajúc svoju slávnu minulosť. Veď pre vnímavé duše a otvorené oči v Prahe kričia kamene, potvrdzujúc slávu Kráľa kráľov, ktorý povoláva a udržiava tie národy, čo raz majú vkročiť so svojimi predstaviteľmi bránami z perál do onoho Večného mesta, aby tam — vyprostení zo všetkej tmy a bludu — vzývali Jeho v pokoji a radosti. A raz budeme tak prechádzať aj novým Jeruzalemom. No, tam nám neoznámia: tu v tom harfami ozdobenom paláci býval kedysi Dávid, a v onom, klasmi označenom jeho pramatka Rut. Ó, nie, tam to bude znieť: „V paláci, označenom stanom, býva pútnik a praotec veriacich; a tam tá holubica nad oným palácom označuje obydlie Noacha, i tu a tu býva ten a onen.“ Našou mysľou budú prebiehať dobre známe deje, galilejskí rybári, učenec a tkáč stanov z Tarzu, milo, alebo slávne znejúce mená z prvokresťanských časov, mená svedkov, mučeníkov, učených i neučených, daktoré, v onej dobe slávne, potom zabudnuté, iné, na zemi nepatrné, zato v nebesiach dobre známe! A všetky zaznačené v knihe života. Mená to mešťanov prekrásneho mesta, ktorého staviteľom je Boh sám!

Na najvyššej terase, tak ako Hradčany nad Prahou, zjaví sa nám Jeho kráľovský palác, ktorý raz na našej zemi nemal, kde by hlavu sklonil, tú tŕním korunovanú hlavu! Tam uvidíte Ho v sláve, uprostred tých, ktorých raz kúpil Bohu svojou krvou a ktorí boli povolaní, vyvolení a verní.

V Prahe sme sa zoznámili s niektorými veriacimi občanmi tohto mesta. Smeli sme v pekných zhromaždeniach dietok Božích počúvať slová večného života a spievať piesne na oslavu Ježiša Krista. Prezreli sme si ich začínajúce práce. Potom konečne prišiel všetkými túžobne očakávaný Boží posol pán Dr. Baedeker.

Nikdy nezabudnem na to nedeľné ráno vo vinohradskej sále a to vtedajšie zhromaždenie tam! Mojžiš opisuje stvorenie sveta takto: Boh riekol: Nech je svetlo! A bolo svetlo. To isté opakovalo sa pri ľudských dušiach už na tisíc ráz, ono opakovalo sa pri nás dvoch v to nedeľné ráno. Svetlo večné, Ježiš Kristus, zaujalo naše srdcia a pretože ktoríkoľvek Ho prijali, dal im moc i deťmi Božími byť, no tak dal tú moc aj nám. Keď sme Ho prijali, bolo svetlo v nás i vôkol nás. Teraz už srdce nebolo prázdne. Len čo som sa odovzdala cele Pánovi Ježišovi, daroval mi Svätý Boh svojho Syna pre časnosť i pre večnosť. Neraz v ďalšom živote prišli hodiny pokušenia, áno tvrdé skúšky, v nich nezostávalo nič iné, len volať: „Pane Ty si ma tak miloval, že si mi dal svojho jediného Syna, ja Ti ho nikdy nevrátim, On je mojím! Pohliadni na Neho a pre Neho mi pomôž!“ A On pomohol.

Moje vnútorné šťastie v to nedeľné ráno sa nedá opísať. Kto ho nezakúsil, nerozumel by, a kto ho zakúsil, vie si predstaviť. Keď mi v Písku bola sňatá ťarcha, vtiahol do duše pokoj, ktorý tento svet nedáva, ale ani vziať nemôže. V Prahe som smela vstúpiť do práva kráľovskej dedičky a bolo mi udelené šľachtictvo Božej dcéry. S ním bolo mi udelené právo zúčastniť sa na službe, na bojoch, no i na víťazstve a sláve Ježiša Krista, kráľa.

Keď sa skončilo zhromaždenie, poslúchajúc vnútorný hlas, pristúpila som k pánu doktorovi Baedekerovi a poďakovala som i jemu za svetlo, ktoré mi udelil Pán jeho ústami. Tým bol tento Boží služobník upozornený na nás. Zvediac od pána kazateľa Vališa, akú ďalekú cestu sme my dve konali, hľadajúc svetlo, veľmi sa radoval ten milý, láskyplný Boží služobník. Napísal si hneď našu adresu, aby ju mohol dať pani Robertsonovej v Londýne, aby nám poslala Slovo Božie na rozdávanie. Robila tak cez roky: Ó, by raz toto siatie v nádeji prinieslo úžitok pre večnosť!

Na druhý deň usporiadali osobitne sestry vinohradského zboru takzvaný hod lásky, na ktorom sme sa smeli zúčastniť aj my, už ako Kristove dedičky. Mnohé krásne piesne sa spievali, mnohé dobré slovo zo Slova Božieho sa rozväzovalo a pri tom celom jednoduchom milom pohostení bolo sa možné bližšie zoznámiť a navzájom si odovzdávať svoje vnútorné skúsenosti. My sme mali priamo z tohto zhromaždenia ísť na železnicu. Keď sa to pán doktor dozvedel, povedal: „Poďme sa za tie sestry pomodliť!“ zavolal nás k sebe, pokľakol a vložil svoje žehnajúce ruky na naše hlavy. Modlil sa nad nami a za nás. Tým akoby bol položil na Kristov oltár to, čo sa malo ako obeť stráviť v jeho službe za a pre náš slovenský národ. Ako tak tá dobrotivá ruka Božieho posla (ktorý sám horel na Božom oltári a stravoval sa, najmä v službe slovanským národom) spočívala na mojej hlave, cítila som a osvedčujem na Božiu slávu, že moje srdce zaplavila vlna vnútorného svetla, sily a zmužilosti k svedectvu. Ňou som bola vystrojená a splnomocnená pre životnú prácu, ktorú chcel môj Boh konať cezo mňa vo svojom kráľovstve. Ten oheň, tam udelený, nezhasol podnes a nezhasne, Boh dá, do poslednej hodiny môjho života.

„Tak teraz choďte v pokoji,“ hovoril pán Dr. Baedeker pri rozlúčke, „a nezabudnite, že každá šľapaj,[68] kam vkročíte, je vaša.“ Myslel tým prácu pre Pána. A my sme nezabudli. S veselým srdcom, ako kedysi kráľovná zo Sáby, nastúpili sme svoju spiatočnú cestu. Rodina Božia vyprevadila nás na stanicu a vlak niesol nás v ústrety noci, cez neznáme kraje, mestá i dediny, k domovu.

Prvé svedectvo o Spasiteľovi, ktoré som smela vydať vo vlaku, patrilo Židovke. Bolo to spravodlivé. Veď aj môj Spasiteľ pochádza zo Židov! Až podnes smela som hlásať tú jedinú zvesť, že máme živého, zmŕtvychvstalého, dnes prítomného Spasiteľa, ktorého krv očisťuje nás od každého hriechu, pretože On je Vykupiteľom z každého puta, v Ňom je život, pokoj, radosť, sila, svetlo a úplná hojnosť. On je Pastier duší a stal sa i mojím Pastierom, tým, že stratenú ovcu hľadal tak dlho, až ju i našiel a teraz nesie a vedie nivami tohto nebezpečného sveta, úzkou cestou, medzi priepasťami, hore, do večnej svojej vlasti.

Jemu buď česť a sláva od vekov a až na veky.

„Eben-Ezer“ volám, pozorujúc Božie cesty, ktorými ma viedol od detstva až podnes a s radosťou musím vyznať: „Pán všetky veci dobre učinil, vzdajte môjmu Bohu česť a chválu!“



[2] novomestský (mešťanosta) — mešťanosta Nového Mesta nad Váhom

[3] Pozri slovník na konci knihy.

[4] liturgia — záväzne formulované časti bohoslužby

[5] čierne maliny — černice

[6] hypochonder — človek, ktorý je náchylný prisudzovať si nejakú chorobu alebo zveličovať svoj chorobný stav

[7] iskrenný — vrelý, horúci, srdečný, úprimný

[8] heroizmus — hrdinstvo

[9] rondel — polkruhový výstupok stavby (tu kostola)

[10] privatizovať — v minulosti žiť ako súkromník z hotovosti, z kapitálu

[11] batthyányiovský — Batthyányi (1806 — 1849) šľachtický politik maďarského národného obrodenia

[12] meštianka, meštianska škola — všeobecnovzdelávacia škola pre desaťročný až pätnásťročný dorast v Uhorsku[12] i v prvej ČSR; vznikli r. 1868

[1212] Uhorsko — uhorský štát; mnohonárodnostný štát v strednej Európe (1000 — 1918). (Do Uhorska patrili: Dolné Uhorsko — dnešné Maďarsko; Horné Uhorsko — dnešné Slovensko; Chorvátsko, Banát, Sedmohradsko).

[14] Bratislava — „terajšia Bratislava“ — v období vzniku 1. časti knihy („Za svetlom“) to bol ešte Prešporok (po maďarsky Pozsony)

[15] kaplán — pomocný kňaz v evanj. cirkevnom zbore

[16] obligátny — záväzný; pavidelný

[17] Gartenlaube (záhradná besiedka) — časopis

[18] orlíček — poľná bylina z čeľade iskerníkovitých

[19] verný trónu — tu: verný cisárskemu Rakúsku

[20] gardista — člen gardy

[21] žalárovať — väzniť

[22] Potom ho (Karola Holubyho) s Vilkom Šulekom (bol to ujec matky generála Štefánika) žalárovali a popravili ako mučeníka za národnú vec na piešťanskom poli.

Lokalitu treba spresniť; popravu obesením gardisti uskutočnili pri obci s terajším názvom Šulekovo pri Leopoldove. (V Hlohovci boli oba uvádzaní väznení.)

Karol Holuby (1826 Háj, okres Martin — 26. 10. 1848, Šulekovo)

Viliam Šulek (21. 3. 1823 Sobotište, okr. Senica — 20. 10. 1848, Šulekovo)

[23] Matica — Matica slovenská (vznikla 4. 8. 1863 v Martine; roku 1875 násilne zatvorená; obnovená r. 1919)

[24] Národného (pozn. upravovateľa).

[25] Pamätám sa, ako v tuhej, treskúcej zime doputovali k nám revúcki študenti s omrznutými ušami. Chleba pozbavení profesori hľadali u nás prístrešie.

Slovenské gymnáziá vláda v Budapešti zrušila takto:

— v Revúcej 20. augusta 1874

— v Kláštore pod Znievom 30. decembra 1874

— v Turčianskom Svätom Martine 5. januára 1875.

Išlo teda o študentov z gymnázia v Martine.

[26] pozbaviť chleba — násilne odobrať zamestnanie

[27] gavalierskosť — veľkorysosť

[28] slavianofil, Slovanofil — milovník obdivovateľ Slovanov a všetkého slovanského

[29] pansláv — označenie každého uvedomelého Slováka v býv. Uhorsku

[30] slávsky — slovanský (Sláva — Slovanstvo)

[31] renegát — odrodilec, zradca

[32] „Sokol“ Paulinyho — literárny časopis; vychádzal v rokoch 1862 — 1869, spočiatku v Pešti, od júla 1863 v Skalici ako mesačník, 1863 — 1865 dvakrát do mesiaca. Vydával a redigoval ho V. Pauliny-Tóth.

[33] foliant — kniha veľkého formátu; hrubá kniha

[34] Garamsek — Hronsek, obec — teraz v okrese Banská Bystrica

[35] Kaiservertské sestry — diakonky ev. reformovanej cirkvi v Porýní

[36] počty — matematika; učiť počty — učiť matematiku

[37] cisárska koruna — voľne rastúci kvet, cisárska svieca — divozel

[38] dostali fary v Lužici — pôsobili ako farári v Lužici (v Nemecku) v evanjelickej lut. cirkvi medzi slovanským obyvateľstvom

[39] preparandia — učiteľský ústav; inštitúcia pre vzdelávanie učiteľov

[40] stolistovka — šípová ruža neočkovaná — ruža stolistá

[41] valchovať— spracovávať vlnený textil na valche, aby splstnatel

[42] lúč — trieska na osvetľovanie izby, smolnica

[43] Slovenské martinské gymnázium — nižšia stredná všeobecnovzdelávacia škola; založené 1867 ako druhé evanjelické slovenské patronátne gymnázium; vychovávalo žiakov v materinskom jazyku a v národnom duchu; zrušené 1875

[44] Kőrös (köreš) — mesto v strednom Maďarsku (juhovýchodne od Budapešti)

[45] škrofulóza — tuberkulózne ochorenie podvyživených detí prejavujúce sa zdurením miazgových uzlín

[46] pastorálka — tu: duchovná pastierska služba; navštevovanie príslušníkov — členov cirkevného zboru po rodinách, duchovný pohovor s nimi

[47] ortodoxný — fundamentalisticky veriaci

[48] farárovať — účinkovať ako farár

[49] Prietrž, kde do smrti farároval, honosila sa prvým z troch artikulárnych kostolov… V mojom šestnástom roku slávila sa 150-ročná pamiatka postavenia tohto kostola.

Časové údaje treba poopraviť. Artikulárny kostol v Prietrži bol postavený v roku 1733. Stopäťdesiat rokov uplynulo teda v roku 1883, keď Kristína Royová mala 23 rokov; teda nie 16 rokov.

[50] artikulárny kostol — protestantský kostol postavený na základe artikuly — zákonného článku

[51] zbudovať — vybudovať

[52] Tolerančný patent — nariadenie z roku 1781, ktorým Jozef II. priznáva protestantom náboženskú slobodu s istými výhradami; protestanti boli tolerovaní — trpení, znášaní

[53] tlo — povala, strop

[54] komandovať — rozkazovať

[55] brachiálny — spôsobovaný rukou, bitím; surový, násilnícky; vrchnostenský, mocenský

[56] záduch — choroba prejavujúca sa náhlymi záchvatmi pri dýchaní; dýchavičnosť; astma

[57] dedovizeň — dedičstvo

[58] Rajšelianum — nadácia

[59] Raz v zime roku 1876 navštívili sme nášho strýca Pavla v Kochanovciach a on nám dal časopis zvaný „Betanie“,[59] vydávaný redaktorom Josefom Kostomlatským.

V časovom údaji sa autorka pomýlila, pretože časopis Betanie začal vychádzať až v roku 1883.

[5959] „Betanie“ — časopis duchovného obsahu, ktorý vydával Josef Kostomlatský v Písku

[61] Pojď k Pánu Ježíši — evanjelizačná brožúrka od Newmana Halla

[62] poriadať stromček o Vianociach — poriadať slávnosť pri vianočnom stromčeku

[63] akcia — cenný papier vyjadrujúci podiel v účastinnom kapitále a nárok na dividendu; účastina

[64] Tatra banka — (Tatrabanka) obchodná účastinná banka so sídlom v Martine, založená 1884, zrušená r. 1950, obnovená 1990 v Bratislave

[65] zlatý (zlatka) — tiež florén — počtová jednotka na drobné mince v Uhorsku od konca 15. storočia do 1918. Roku 1857 zaviedli razbu zlatky v hodnote 100 grajciarov

[66] porto — poštový poplatok

[67] krajciar (grajciar) — drobná minca v Uhorsku

[68] šľapaj — stopa





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.