E-mail (povinné):

Kristína Royová:
So svetlom

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Bernadeta Kubová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

1

Nech navráti sa od narodenia slepý človek po šťastne prekonanej operácii domov, či ten len užasne! Čo si to on predstavoval, čo veril o ľuďoch! A hľa, akí sú oni celkom iní!!

Tak asi sa viedlo nám. Prišli sme ako zobudené, do toho duchovného sveta ešte len narodené deti; no nie viac deti tmy, ale svetla. A vôkol nás všetko spalo, počnúc od tých najmilších.

Mal Boží svedok v Písku pravdu, keď povedal, že neobrátený katolík, evanjelik, žid, mohamedán a pohan, všetci sú pred Bohom jednakí. Tam sa ma tie slová, ako tuhej evanjeličky, nemilo dotkli. Teraz som začala poznávať, ako boli pravdivé. Veď keď duchovne spíme a pre Krista nežijeme, v tom spánku sa všetci navzájom podobáme: rovnako pre Boha neužitoční.

Pokiaľ ide o naše rodinné pomery, tvorili sme v tom čase maličkú rodinu. Babička, naša matka a my dve. Mladšia sestra bola vydatá za otcovým nástupcom, farárom Čulíkom, brat slúžil pri vojsku, a naša najmladšia sestra bola v modranskej škole. No, ona sa krátko po našom návrate z Prahy tiež vrátila domov a Pán Ježiš dal sestre Márii, že ju prvú smela zobudiť z toho spánku.

Naša milá rodina, u ktorej bývala sestra Božena od svojho dvanásteho roku, si dala veľmi záležať na jej výchove. Jej krstný otec, ujec Minich, ju miloval ako svoje dieťa a staral sa o jej školskú výchovu čo najlepšie. Tetinka dala svoju chovanku naučiť všetkému možnému, napokon ju posielala i do tanečnej školy. Tak pripravená pre svet, do ktorého mala byť uvedená, vrátila sa k nám. Už vraj len na prázdniny, lebo jej krstní rodičia chceli sa teraz, keď nemala otca, cele o ňu postarať. Počas týchto prázdnin sedeli sme raz na cintoríne, pri hrobe nášho milovaného otca. Sedávali sme tam rady! Cintorín leží vysoko. V tíšine, aká nás tam vždy obklopovala, už i pred obrátením sme cítievali vždy Božiu blízkosť a prichádzavali nám tam pekné, vzletné myšlienky.

Tu, na tomto vzácnom miestočku, padol do mladej duše prvý lúč sebapoznania. Tam bola postavená pred rozhodnutie: voliť buďto svet, alebo Krista.

Sláva Pánovi, po niekoľkodňovom tuhom boji zastali malé nôžky na strane Kristovej, a nikdy viac sa už svetu nevrátili. To, pravda, prinieslo oné rozdvojenie, ktoré predpovedal Pán Ježiš, medzi nami a našou milou rodinou.

Ale prv, než sa to stalo, hneď po návrate domov sme premýšľali, čo robiť, aby sa ten duchovne spiaci svet vôkol nás zobudil. Ako ich budiť? Veď pre nás to bolo celkom prirodzené, že už nie sme svoje, a tak nesmieme ďalej žiť sebe ako posiaľ. Zato Jemu, Jemu, ktorý nás kúpil sebe a so svetlom spásy poslal k nášmu ľudu. On sľuboval: Dám radu obrátiac na teba svoje oko. On vnukol sestre Márii myšlienku, ktorú aj uskutočnila.

Požiadala totiž nášho cirkevného učiteľa, pána Šmida, aby nám dovolil učiť spievať školské deti. Pán Boh ovplyvnil toho muža, že privolil. A tak sme smeli v stredu a v sobotu od jedenástej do dvanástej učiť spievať nové piesne tie deti, ktoré to chceli po skončení vyučovania.

Teraz, keď hľadím naspäť, zdá sa mi to tak nádherne krásne, že sa práca Ducha Svätého na Slovensku začala spevom. Od prírody boli sme my Slováci národ spevavý. Ešte i dnes, po mnohoročných skúsenostiach tvrdím, že ak slovenskú dušu spevom nezobudíš, tak ti nevstane, neožije! My sme to vtedy nevedeli, lebo sme neboli vychované medzi ľudom, náš ľud sme vôbec nepoznali. Zato ho znal On, Pán Ježiš! A tak sa dokázalo, že tá zdanlivo nepatrná myšlienka bola Jeho myšlienkou. No, čo teraz učiť? Naše — ináč cenné a krásne cirkevné piesne — sa nijako nehodili na prebúdzanie, obzvlášť detí. Iste niktorý národ nemá nádhernejšie cirkevné chorály ako Nemci. A hľa, práve oni na prebúdzanie duší z duchovného spánku používajú množstvo evanjelizačných spevníkov: Reichslieder, Reichsharfe, Evangeliumsänger, Rettungsjubel a iné a iné.

Tak aj my sme nevyhnutne potrebovali evanjelizačné piesne. No, kde ich vziať? Nebola to maličkosť českú evanjelizačnú pieseň verš za veršom písať na tabuľu a deti ju naučiť naspamäť, a až potom ju s nimi spievať! No, tá námaha sa vyplatila. Deti vedeli pieseň naspamäť a nemohli už ani jednu zabudnúť. Ja sama viem dodnes tie piesne, čo som vtedy deti učila, len po česky, hoci sú dávno preložené do slovenčiny.

Pri tom speve prečítali sme vždy odsek z evanjelia a rozprávali deťom čo najjednoduchšie o Pánovi Ježišovi. Ony si Ho začali zamilovávať a s radosťou sa učili celé kapitoly a odseky zo Slova Božieho naspamäť.

V našom turanskom chráme slávievala sa každú nedeľu ráno od deviatej do desiatej večera Pánova, nazývaná „spoveď“. Keď účastníci, podľa luterského spôsobu išli tri razy k oltáru, aby prijali najskôr rozhrešenie, potom chlieb a kalich Pánov, pri tejto ich tichej chôdzi hrával organista na organe a spieval spolu s mendíkmi vždy jednu a tú istú pieseň.

Sestra Mária požiadala i pána farára Čulíka i pána učiteľa Šmida, aby sme s našimi deťmi v tom čase smeli spievať na chóre. A že to Pán iste chcel, tak obaja mužovia súhlasili s jej žiadosťou, hoci neboli našimi priateľmi.

Potichúčky vystupovalo hore schodmi na chór našich 40-50 detí. Učiteľ, ktorý predtým hral, keď prišlo k onej obchôdzke, spravil miesto sestre Márii. Bárs už odvtedy pominuli dlhé roky, ja ešte dnes v rozpomienke počujem ten krásny organový sprievod zároveň majestátny i tichý a tie anjelsky čisté, detské hlasy, ako sa nesú z chóru a vlnia sa po celej chrámovej lodi. Raz znelo to tak jasavo a súčasne túžobne:

Pojď k Spasiteli, pojď ještě dnes, své srdce Jemu v oběti nes…

Ľud, kráčajúci chrámom k oltáru, mimovoľne postál a obzrel sa naspäť hore, skadiaľ prichádzali tie nezvyklé, nadzemské zvuky. Nuž, tak sme začali ten náš milovaný, spiaci národ budiť spevom. A dobre sa nám spočiatku darilo, bárs dlho sme už deti v škole neučili, ani v chráme nespievali, lebo učiteľovi bolo to naše učenie napokon nepohodlné, keď nielen v stredu a v sobotu, ale aj v nedeľu odpoludnia zhromažďovali sa nám deti s radosťou vôkol Slova Božieho.

Tak sme sa s nimi utiahli do nášho súkromného bytu. Potom nám jedna občianka, na prosbu svojej dcérky, dovolila dva mesiace používať jej prázdny domček pre našu „nedeľnú školu“, ako sme ju nazývali. Pozdejšie nám ho prenajala. Harmónium sme si požičiavali.

Nešlo to tak rýchlo, ako to tu na papieri prečítate, každý krok bol výsledkom mnohých modlitieb. Veď my sme boli úplne samy, a všetko záviselo od Neho, ktorý nás poslal. On nám naklonil ľudí, pokiaľ išlo o byt i harmónium. On nám daroval neskôr to pomerne nepatrné nájomné, ktoré sme si dva roky platili. On nám daroval jednu po druhej nové slovenské piesne. On a vždy len On!

Ako bolo, ako nie, len sa už ulice nášho mestečka ozývali spevom piesní Baránkových, keď do detských sŕdc vtiahla osobná láska k Pánovi Ježišovi. Neraz za večera celé húfočky spievajúcich detí tiahli ulicami.

Prostredníctvom pána doktora Baedekera dostávali sme od pani Robertsonovej Nové zákony i Biblie, takže všetky deti našej nedeľnej školy dostali od nás tie menšie Nové zákony, a tie väčšie Biblie, a čítavali v nich pravidelne. V tom čase v evanjelických domoch našla nejedna Biblia cestu z police na stôl, aby sa mohla používať, keď predtým na polici ležala zaprášená a nepovšimnutá. Kým medzitým v stredu a v sobotu prichádzali len deti a len na vyučovanie, prichádzali v nedeľu večer k slovu Božiemu aj daktorí rodičia, a zvlášť dospelejšia mládež, takže nás neraz bola plná izba a kuchynka, dakedy i vyše sto pohromade.

Neskôr bola naša nedeľa vyplnená takto: Od 8. do 9. modlitebná chvíľka s chlapcami, ktorí sa odovzdali Pánovi Ježišovi, potom sme išli na služby Božie do kostola; odpoludnia biblická hodina s malým dievčenským združením a večer tá — už spomínaná — detská pobožnosť. Okrem toho sme mali ešte jednu hodinu, ktorú deti veľmi milovali, tá bývala v piatok večer. Pred chalúpkou, ktorá mala len malé okienka, stála uličná lampa. Tá nám poviestkovo osvecovala izbu, plnú detí, vnútri neosvietenú, ako ticho sedeli a počúvali rozprávku, ktorú som im rozprávala. Najradšej, pravda, tú, ktorú som vytvorila sama. Snáď preto, že v nej bolo najviac srdca. Hoci nás bývalo i okolo päťdesiat, sedeli sme tak ticho, že vonku nik ani nevedel o našej schôdzke, a tak sme sa zase ticho rozchádzali.

Neskôr sa z týchto poviestkových hodín utvorili iné, dôležitejšie, tie, pravda, už pri svetle. V nich deti rozprávali, čo cez týždeň čítali v Biblii. Dakedy bolo to až prekvapujúce, koľko svetla a porozumenia im udieľal Pán! Keď teraz hľadím naspäť na túto dobu, vidím, nakoľko stáli sme všetci pod priamym vedením Ducha Svätého.

Pravda, kde sa budili duše, nemohol Satan ticho sedieť; a začal boj. Čo všetko ľudia z jeho návodu podnikli, len aby zničili tú Pánovu prácu medzi deťmi! Zdanlivo zvíťazila napokon tma nad svetlom. Bo, hoci nám nikdy nebolo zakázané mať tú školu, deti tak dlho v škole i po domoch prenasledovali, tak dlho im zakazovali k nám chodiť, až prestávali. Keďže však už bolo získaných dakoľko duší pre Pána i medzi deťmi i medzi dospelými, zostalo malé zhromaždenie. Lebo pravdivé sú slová Písma: Niet múdrosti ani umnosti ani rady proti Hospodinovi. Aby sme tú nepriateľmi Kristovými zničenú nedeľnú školu aspoň pekne zakončili, usporiadali sme deťom slávnosť pri vianočnom stromčeku, a tak sme tie úbohé terorizované[2] ovečky prepustili. Neskoršie sa zase utvorila nedeľná škola a trvá podnes vyše tridsať rokov, pracujúc s požehnaním. Ale nikdy už nedosiahla tú duchovnú úroveň, na ktorej stála tá prvá na úsvite prvej lásky k Pánovi Ježišovi, keď piesne Baránkove začali budiť pobožných i bezbožných.

Tento odsek by mohol niesť nadpis: „Naše duchovné detstvo“. Tak, ako sa človek rád rozpomína na svoje telesné detstvo, práve tak rada si pripomína duša svoj duchovný detský vek, keď si ju pretváral Stvoriteľ, aby niesla Jeho obraz. Ani v telesnom, ani v duchovnom detstve niet dokonalosti; v obojom neobídeš sa bez pokleskov. Že ich pri nás nebolo viac a že sme nevybočili s trvalou škodou, keď sme boli odkázané tak úplne na seba, treba pripísať len ochraňujúcej Božej milosti a ďalej skutočnosti, že sme v rukách nemali nič iba Bibliu! A to ostatné, krok za krokom, daroval nám sám Pán.

Hneď v prvom roku tohto nášho duchovného detstva prišiel raz za nami mladý učiteľ Ján Chorvát. A Pán mu dal tú milosť, že sa duchovne prebudil. Vystrojili sme ho za našimi priateľmi do Čiech. Tam i on privinul sa k Pánovi a keď sa vrátil, bol naším bratom a spolupracovníkom. Pán to tak zariadil, že mohol, prijať miesto učiteľa v našom mestečku. A tak k tým našim 65 žiakom nedeľnej školy pripojil svoju triedu 30 maličkých žiakov, ktorých vyučoval vo svojom byte. No, on len dakoľko mesiacov pracoval v Starej Turej, potom odišiel do misijného ústavu na Chrischonu do Švajčiarska.

Asi v tom čase daroval nám Pán tú milosť, že naša drahá matka poznala i prijala Pána Ježiša a odvtedy verne znášala s nami všetko, čo prišlo a stúpajúce nepriateľstvo. Utratila priazeň všetkej pokrvnej rodiny, i mužovej, ktorá ju doteraz milovala tak, ako aj my. Predtým ešte stratili sme smrťou nielen našu 83-ročnú babičku, ale o pol roka pozdejšie i nášho jediného brata.

Medzitým naša sestra Božena strávila päť mesiacov v Prahe. Učila sa tam šiť a v dobrom duchovnom ovzduší vyrastala duchovne. Keď sa vrátila, pracovala spoločne s nami. No, tiež len krátky čas, bo Pán to tak riadil, že pričinením pána doktora Baedekera (s ktorým sme sa znovu stretli vo Viedni) dostali sme adresu istej veriacej diakonky, ktorá začínala diakoniu nemeckej evanjelickej cirkvi v terajšej Bratislave. Pán doktor poslal po nás tejto sestre pozdrav aj istú knihu; pritom nás oboznámil, aká je ona tam osamelá. Nuž odovzdali sme naše posolstvo. Spoznali sme sestru Elizabeth, ale aj, že je tam veľká evanjelická nemocnica a v nej mnoho Slovákov, ale že tie sestry, pre neznalosť reči, nebudú im môcť duchovne slúžiť, ak sa medzi ne nedostane Slovenka.

Rozmýšľali sme, žeby to bola krásna práca pre našu sestru, keby ju Pán poslal na to pole. Krok za krokom bolo všetko riadené Bohom. Naša sestra, zvediac pravdu, zatúžila po tejto službe pre Krista a matka ju vďačne obetovala Pánovi na oltár. Tak sa stala diakonkou.

V ústave ju prijali radostne, veď vedela všetky tri reči potrebné v Uhorsku. Bola mladá, zdravá, ochotná. Chorí, zvlášť starí, milovali ju pre jej slnečnú povahu. Mala dobré vzdelanie; lekári si ju ctili. Mohli ju zaradiť kdekoľvek, no ona najradšej pracovala v nemocnici medzi svojím ľudom. Za ňou prišlo do toho ústavu viacej veriacich dievčat, jedna i z nášho dievčenského krúžku.

Pán dr. Baedeker hovorieval, že jeden veriaci človek musí a môže na desať míľ v okolí pohnúť svetom. Nuž, tie naše míle začali sa takto hýbať. Pán dal možnosť sestre Božene krásne pracovať v Bratislave. Pretože sa k tomu predmetu už nevrátim, podotknem, že ju, spoločne s druhou sestrou, poslala neskôr správa ústavu založiť stanicu v Šoprone. Pán im tam dal možnosť vytvoriť krásny, duchovne živý panenský spolok, z ktorého sa viaceré členky hlásili za služobnice Kristove. Ešte neskôr našu sestru poslali s inou sestrou pracovať do Prešova, najmä preto, že bola Slovenka, a jej priateľka Moravanka. Mali na starosti cirkevný starobinec a opateru po domoch. Aj tam dal Pán možnosť krásnej práce. Ako všade, tak aj tu boli duše získané pre Neho. Zvlášť si zasluhuje zmienku istá pani Husová, o ktorej možno povedať, že bola ako Lýdia vo Filipis. Ona uverila Pánovi so svojimi deťmi. Neskôr vydala sa jej stredná dcéra, Margita, za v Pánu už zosnulého brata Reinholda Urbana, dobrého nášho priateľa. No, to už nespadá do tých prvých pätnástich rokov.

Medzitým sme my ticho pracovali ďalej. Naše malé zhromaždenie rástlo napriek prekážkam; duše sa budili a nepriateľ zúril. Čo sme my vtedy vydržali, to by dnešné vlažné bratstvá dávno rozprášilo! Vyšli sme von za stany, nesúc pohanenie Kristovo. Kto sa pripojil k nám, ba už aj ten, kto nás dva, tri razy navštívil, musel ho niesť s nami. O nás verejne, beztrestne hlásali tie najhoršie, najšpinavejšie reči. Panovala všeobecná mienka, že vraj nám smie každý urobiť čo chce.

Keby nás dve do takej služby bol postavil nejaký človek, dávno by sme boli museli z nej utiecť, chcúc si uchovať aspoň zdrap cti. Že nás však posiaľ Pán — a On, čistý, svätý, zostával s nami, a tak sme vydržali, a napriek všetkému zúreniu išli dopredu. Čím viac nás ľudia tupili, tým viacej nás On obohacoval.

Spievali sme už naše slovenské piesne, pravda, z písaných spevníčkov! Pomaly sme ich mali štyridsať, potom 150, neskôr už 330. Medzi nimi do 200 originálov, ostatné preložené z češtiny, nemčiny i angličtiny. Bola to veľká udalosť, keď sme vydali prvý štvorstránkový slovenský traktát: „Posledná cesta“, a ešte väčšia, keď sme sa odvážili vydať knižočku: Božie charaktery.

Medzitým strávil Brat Ján Chorvát štyri roky na Chrischone. Stadiaľ ho pozval pán doktor Clark do misijnej práce a poslal za učiteľa i levitu[3] pre českú helvétsku cirkev v osade Svätá Helena, pri Moldave.[4] Pretože však Pán Ježiš skrze neho tam pôsobil, vzoprel sa Satan proti tomu. Poštval politické i cirkevné vrchnosti a on — po procese, trvajúcom rok — musel na veľký zármutok bratov a sestier, ktorých získal pre Krista, Svätú Helenu opustiť.

Potom ho pozval pán Biberauer, horlivý pracovník za abstinenciu v Budapešti, za tajomníka pre medzinárodný spolok Modrého kríža. V tejto funkcii navštevoval i nás, a tie tu a tam rozptýlené veriace duše, napríklad v Mengusovciach pod Tatrami a v Šariši.

Niektorí Slováci sa totiž v Amerike obrátili. Navrátili sa, a svedčili medzi svojimi krajanmi o milosti, ktorá sa im stala, a tak povstali malé krúžky ľudí, hľadajúcich pravdu, tak v Spiši, ako i v Šariši.

Na týchto svojich cestách prišiel brat Chorvát do styku s istým pánom Šturmannom. Ten, hľadajúc pravdu, uveril a potom veľmi horlivo začal pracovať v Tisovci a inde v Gemeri. Zašiel i na Ozdín v Novohrade, kde sa jeho pôsobením prebudili niektoré duše.

Pričinením brata Chorváta pretvorilo sa i naše bratstvo na spolok Modrého kríža, pod ktorého práporom dosiaľ pracuje. No, to už tiež nesiaha do tých prvých pätnástich rokov.

Mali sme my hneď od začiatku abstinentský krúžok medzi deťmi tej prvej nedeľnej školy. Neskôr medzi nami vzniklo i abstinentské bratstvo, do ktorého sa prijímali len obrátení ľudia a ktoré sa spravovalo týmito pravidlami:

1. Čítať denne Slovo Božie.

2. Spravovať svoj život podľa neho.

3. Zriecť sa opojných nápojov.

4. Privádzať duše ku Kristu.

5. Znášať pohanenie pre Neho.

Členovia odložili tituly a nazývali sa medzi sebou bratmi a sestrami.

Spolky Modrého kríža boli neskôr založené na viacerých miestach: V Mengusovciach, v Ozdíne, v Kysáči, v Kovačiči a inde.

No, musíme sa vrátiť do obdobia, keď brat Chorvát bol ešte na Chrischone. Tu sa v našom zhromaždení obrátil mladík, menom Ján Roháček. Jeho obrátenie bolo náhle, ale dôkladné. Minulosť mal za sebou veselú. On najlepšie vedel, z čoho bol vyslobodený, a tak jeho láska k Pánovi Ježišovi, i jeho túžba chrániť duše neznali medze.

Ak sa v tom našom duchovnom detstve ozývali piesne Baránkove ulicami mestečka, teraz sa nimi ozývalo pole. Bol brat Ján Roháček netaký spevák! Hlas mal ako dobre naladený zvon. Veď aj jeho hlavne prebudila pieseň, ktorej refrén znel:

Beda, kto zná, či ty aj len kedy spomenieš si na mňa.

Ten refrén ho hrozne prenasledoval. A Pán si ho vzkriesil textom: Mládenec, tebe hovorím: Vstaň! Ako pravý vojak, on skutočne vyskočil a razom navždy obrátil k Pánovi tvár a ku svetu chrbát. A tak to zostalo až podnes. Sláva Pánovi!

Ak kedy mal človek dar osobného svedectva, tak ho mal a má podnes on. Za ten pomerne krátky čas, čo sme spolupracovali, netak nám pomáhal získavať duše. Potom aj on odišiel na Chrischonu.

No, vráťme sa ešte späť do toho času, keď končila naša práca medzi deťmi a začalo sa zhromaždenie veľkých. V tom čase prišiel medzi nás, spolu s inými aj 17-ročný mladíček, Jozef Roháček. (Nijaká rodina brata Jána Roháčka.) Zamiloval si Pána Ježiša. Bol to učenlivý, trochu kriticky založený idealista. Ten, keď mu jeho pestún (otca už nemal), ktorý ho od malička vychoval, dal na vôľu, buďto opustiť Pána Ježiša a to bludárstvo, alebo jeho dom, vyvolil si to posledné. Odišiel do Viedne, kde žil bez rodiny, bez domova. Tu v jednom obchode dostal miesto korešpondenta pre slovenských hauzírerov,[5] nakoľko mal pekné písmo a iné schopnosti. Tam navštevoval potom i metodistické zhromaždenia[6] i zbor slobodne reformovaných. Vtedajší kazateľ V. Cejnar zaujal sa učenlivého mladíka a dopomohol mu do neukirchenského ústavu, v ktorom aj on kedysi študoval.



[2] terorizovaný — zastrašovaný vyhrážkou násilia

[3] levita — neordinovaný duchovný cirkevný pracovník

[4] Pri Dunaji v dnešnom Rumunsku (južne od Temešváru — Timisoaru) — pozn. upravovateľa.

[5] hauzírer — podomový obchodník

[6] metodistické zhromaždenie — zhromaždenie príslušníkov evanj. metodistickej cirkvi





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.