ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na lodi „Aurora“, plávajúcej k Egyptu, panoval živý ruch. Po hmlistých dňoch a búrlivej noci ukázalo sa slniečko. Nie div, že každý, kto mohol, opúšťal kajuty a ponáhľal sa na palubu kochať sa v nádhernom pohľade na šíro-šíre more.

Medzi tými nemnohými, čo zostali v kajutách, bol aj pán Adam Orlovský. On prezeral predtým poštu a teraz sedel nad listom z domova hlboko zamyslený.

Opisoval mu tu šťastný starý otec, ako žijú s milovanou vnučkou. Podával ten život tak, ani čo by si prezeral maľované obrázky. Ba všade mohol si pán Adam predstaviť ten ľúbezný, mladistvý zjav. Tak ju mal pred očami, akoby teraz pri ňom stála v tom hmlistom, bielom rúchu a závoji, krásna ako snežienka, no i taká chladná.

Bolo tu na lodi veľké množstvo mladých dám, i pekných, rovnať sa s ňou nemohla žiadna.

Keby on bol tak doma večer, hrala a čítala by im ona obom? Sotva; veď ani slovom nedala ho pozdraviť; keby bola dala, deduško by nezamlčal.

„Nezmysly,“ hodil hlavou, „načo na to myslieť?“ Netúžil po brnkaní a literárnej prednáške aradskej chovanky. Vzal klobúk a vyšiel i on na palubu.

Jeho spoločníci, profesor Mészáros, barón Dragović a doktor Geringer prichádzali mu oproti.

„Rozkošné povetrie!“ mädlil si ruky doktor, chudý, malý mužíček dobráckeho výzoru, ktorému by nikto jeho doktorát z tváre nevyčítal. „Ba že môžete, najdrahší, sedieť vnútri!“

„Veď už nesedím,“ sviežo vetí Orlovský, podávajúc ruku pánom. Dragovič bol Chorvát, Mészáros Maďar, Geringer Nemec, pán Adam Poliak. Kvôli doktorovi hovorili spolu nemecky.

Barón bol povrchne vzdelaný šľachtic, potrebujúci v životnej nude nejaké osvieženie a novotu; hľadal ho získať cestovaním. Hral sa na archeológa v nádeji, že to jeho osobe pridá na vážnosti. Mészáros, ako pravý Maďar, hľadal popri starožitnostiach tú najdôležitejšiu: kolísku svojho národa a historické pramene.

Opravdivo archeológiou zaujatý bol len pán Adam; preto mu aj patrilo celé srdce drobného vzdelaného Nemca.

Chvíľu hovorili páni spolu; potom dvoril barón hneď na tom, hneď na onom konci paluby. Profesor našiel si pohodlné miesto pri akomsi tučnom Čechovi a ocitli sa spolu čo nevidieť v tuhej národnostnej hádke, ktorá priam nekončila v jeho prospech.

Doktor, ako sa hovorieva, prisadol pánu Adamovi šosy^[5] kabáta; a že i dosť hlasno hovoril, pritom hodne gestikuloval, počulo ho dakoľko okolo idúcich Angličanov a Rusov. A pretože kde čo možno nájsť pod zemou, tam musí byť Angličan a pri tom Rus dlhé roky mlčky obdivoval múdreho Nemca, tak mali oba páni vždy, i teraz, čo nevidieť peknú spoločnosť vôkol seba. Nie ale nadlho. Pozornosť všetkých cestovateľov pútal k sebe už včera i dnes akýsi egyptský hodnostár, cestujúci s neveľkým sprievodom.

Vedelo sa, že cestuje s ním aj jeho dcéra, no tú dosiaľ na palube nikto nevidel. Teraz stál spomínaný Egypťan zase na palube a bol predmetom všestranného obdivu. Ani pán Adam, upozornený na neho jedným z mladých Rusov, nemohol sa ubrániť zvedavosti.

Vznešený muž bol tak asi 50-ročný, počernej španielskej pleti, krásnych rysov. Mal hrdú, vysokú postavu, voľné, nenútené držanie pravého hodnostára, zvyknutého veliť i pohľadom.

Hovoril s kapitánom. Potom, nevšímajúc si vôbec pozornosti obecenstva, ba neopätujúc žiadnu z poklôn, odišiel z paluby.

„Pekný zjav,“ poznamenal Rus úprimne.

„Poznať syna Východu!“ prisvedčil i pán Adam. Oba páni prešli v rozhovore na druhú stranu paluby; chceli sa vrátiť, tu Rus postál.

„Pozrite!“ hovorí zadivene. Neďaleko nich smerom k zábradliu — doprevádzaný kapitánom — prichádza zase nimi obdivovaný muž, lež nie sám. Pod pazuchu vedie mladú dámu nežného vzrastu zahalenú hustým závojom. Dve černošky nesú za ňou mäkké podušky a koberčeky. Dve mladé, taktiež zazávojované dámy, patrne spoločnice, odťahujú leňošky od zábradlia. Mimovoľne zahľadeli sa oba páni na skupinu, a obzvlášť s akou pozornosťou previedol a usadil muž mladú dámu. Rozumieť síce nemožno, v akej reči a čo spolu hovoria, ale súdiac podľa spôsobov zazávojovanej hlavičky, odpovede mladej Egypťanky museli byť veľmi rozmarné.

„Tu veliteľ dostal veliteľku,“ pomyslel si pán Adam: „taký otrok bude dnes-zajtra i zo starého otca,“ hodil pohrdlivo hlavou, nechal Rusa a odišiel späť do kajuty. Omrzel ho hluk, dal sa radšej študovať a nevyšiel, až keď predpokladal, že už všetko ušlo z paluby pred poludňajšou horúčkou.

Opretý o zábradlie rozhliadol sa v šíry, nepriehľadný vodný svet. Zmocnila sa ho akási omrzenosť, bo v ňom akoby akýsi hlas volal: „Načo ideš, a kam?“

Keď človek žije bez Boha na svete, často v samote prichádzajú také okamihy; raz zdá sa mu, že musí ďaleko preč, že tam kdesi čaká na neho veľká práca; a keď je už na ceste, myslí si: „Načo som išiel?“ Lebo žije v človeku a neumiera túžba po vysokom nepoznanom cieli, pre ktorý bol stvorený; a ak nedospel k nemu, tak život premárnil. Cieľ ten je navrátenie sa na Otcovo srdce domov, domov!

Ani tá tvoja túžba inde nasýtená nebude. Spievali vlny mora pri nohách pána Adama:

No, či spievali to tie vlny len pánu Adamovi? Ani tri kroky od neho stál vznešený, obdivovaný nuž; no, keď si sa teraz podíval do tej hrdej, počernej tváre, do tých temných pochmúrnych očí, videl si, že nebolo šťastia na šírom svete, ktoré by túto tvár trvale mohlo rozjasniť.

Zrazu uhnula sa loď stranou; voda vyšplechla až na palubu, vyrušila oboch mysliteľov; obzreli sa razom a oči sa im stretli. Mimovoľne pozdravili jeden druhého.

„Hľadáte tiež samotu?“ hovoril Egypťan po francúzsky, a jeho hlas neznel naskrze tak hrdo, akoby sa bolo dalo očakávať.

„Nemilujem ten hluk,“ vetil pán Adam zdvorilo.

„Konáte pravdepodobne vedeckú cestu?“

„Archeologickú.“

„Tak to idete do Egypta?“

„Idem do vašej vlasti.“

Okolo mužových pier trhol zvláštny ťah.

„Ste Európan?“

„Hej!“

„Ale nie Francúz?“

„Som rodom Poliak, ale uhorský občan. Keby ste vy chceli študovať archeológiu, nemuseli by ste konať takú ďalekú cestu,“ poznamenal pán Adam s uznanlivým úsmevom. Bolo mu príjemné, že muž, ktorý si dosiaľ na lodi zo sympatizujúcej spoločnosti okrem kapitána nevšímal nikoho, venuje pozornosť práve jemu.

„Nie som síce zberateľom starožitností,“ vetil taktiež s krátkym úsmevom Egypťan; „zato priateľom vedy a učencov; áno, každý vedec má do môjho domu voľný prístup. Až prídete do Káhiry, bude ma tešiť vaša návšteva.“

Po tomto nečakanom, blahosklonnom pozvaní vyňal muž zo zápisníka navštívenku, a podal príjemne prekvapenému pánovi Adamovi. „Helmar Werning, markíz Orano“ — svietilo zlatými literami.

Zdvorilosť vyžadovala protizdvorilosť; i pán Adam podal s poklonou svoju navštívenku. No užasol. So vznešeným mužom stala sa akási zmena; akoby vlna nečakaného rozrušenia preliala sa jeho hruďou. Temer strnulo hľadel na kartičku; bárs španielska pleť nedopúšťala spozorovať tak hneď zmenu farby, predsa vidno, že muž značne zbledol, a že ho ovládanie sa a rovnováha stojí mnoho námahy.

„Nedivte sa môjmu prekvapeniu,“ vetil konečne s opanovaním; „znal som pred rokmi istého Orlovského, vaša navštívenka mi ho pripomenula a s ním všeličo.“

„Čože? A nemenoval sa on Ferdinand?“ vyzvedal sa dychtivo pán Adam.

„Ba áno, Ferdinand Orlovský. Ste vy snáď nejaká jeho rodina?“

„Syn po staršom bratovi. No prosím, nedivte sa teraz vy mne, že ja, synovec, vás, ,cudzinca‘ spytujem sa, kedy ste ho znali? Kde sa s ním zišli? Vôbec, čo o ňom viete?“

„Nie je toho mnoho, čo vám môžem povedať, no i o tom tu nemôžeme hovoriť; poďme do mojej kajuty.“

Asi o štvrť hodiny sedeli už oba páni v nádhernej komnate.

„Všetko, čo vám môžem povedať o vašom strýkovi,“ hovoril markíz podopierajúc čelo do dlane, „je to, že znal som ho pred viac než 17 rokmi ako vysťahovalca stíhaného ruskou vládou. Keďže sme žili temer polroka v úzkom priateľstve, viem i okolnosť, ktorá ho vypudila z otcovského domu.“

„Vy viete? Ó, povedzte to, prosím, i mne, čo prišlo medzi môjho drahého starého otca a neho, prečo on odišiel?“ Nedočkavosť vyznela z hlasu prosiaceho; veď sa ho zmocnil nevýslovný úžas, že tu v cudzine má konečne zvedieť, po čom tam doma tak márne túžieval. Tajomne zmiznutý strýc býval dosť dlho predmetom jeho chlapčenských a mládeneckých snov.

„Keď Ferdinandov otec a váš otec neuznali za potrebné povedať vám tú vec, Ferdinand vzal svoje tajomstvo so sebou do hrobu a ja ho nebudem hýbať.“ Hlas mužov zaznel temer studeno.

„Čože, on už zomrel? A kde?“

„Na lodi Xénia; ja sám som ho dal v Káhire pochovať; až prídete, môžete vyhľadať cintorín a v ňom i náhrobok.

No teraz by som zase ja rád vedel — keď nás už osud takým podivným spôsobom spolu zviedol: žije ešte jeho otec a celá rodina?“

„Žije otec a ja; viac nieto už nikoho.“

„Čože, váš otec je už tiež mŕtvy? A sestra?“ s netajenou účasťou užasol markíz.

„Tá síce nezomrela, ale pre Orlovských je práve taká mŕtva, ako sám Ferdinand. No to sú záležitosti, o ktorých zase ja ďalej nemôžem hovoriť,“ hrdo narovnal sa mladý muž.

„Mne i to stačí,“ zavrel Egypťan jeho ruku v svojich. „Neočakávaným spôsobom sme sa spolu stretli. Nikdy by som si nebol myslel, že ešte kedy uvidím dakoho z Ferdinandovej rodiny. Dovoľte, nech smiem synovcovi toho — ktorý mi bol viac než priateľom — venovať tú priazeň, ktorou by ho zaiste bol on obdaril. On totiž o svojej rodine, najmä o bratovi, mal vždy len tie najlepšie myšlienky. Veľmi ľutoval krok, ktorým raz rozhneval svojho otca. Stalo sa tak, ako mu to ten dobrý muž v hodine rozlúčenia vraj povedal: Ten krok ho urobil nešťastným do smrti!“

Zvuk zvončeka roztrhol niť ďalšieho rozhovoru. Markíz vstal.

„Odpustite, že vás musím opustiť, moja dcéra ma volá.“

„Aha,“ pomyslel si Adam, „panovnica!“ Vstal i on, odporúčal sa a celý rozrušený a zaujatý zaujímavým stretnutím a mužovým rozprávaním prechádzal sa potom ešte dlho opustenou palubou. Pod ním šumeli vlny mora sprievod k piesni o stroskotanej lodi, akú spieval čistým tenorom neďaleko kormidla zamestnaný námorník: