ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nad svetom stlala sa báječná, jarná noc, plná svetla a tieňov. Neosvecoval mesačný svit len podolínsku dolinu, krásnejšie temer ešte padali jeho striebristé prúdy do podhradskej doliny. Objímali prastarú zrúcaninu, hrali si s vežami, kostolmi a domami mestečka. Vzhliadali sa vo vlnách potoka tečúceho okolo neho, a dlhým prúdom, keď osvietili modrasté orlovské pohorie, padli i na kaštieľ Orlov. Ba tak naň ukazovali, ako taká svetlá ruka. Lež komu ho ukazovali? Stál na valoch vekom sčervenalých, ramená na hrudi skrížené, mladý Rus. — To jemu patrili.

No bol to on? Mladistvá tvár — chýbala jej úplne mladistvá jasnosť — niesla odblesk pred ľuďmi ukrývaného, zato teraz patrného zármutku. Veď keď mladé srdce chorľavie, odučia sa ústa usmievať.

Stál tu mladík už dávno a hľadel temer meravo na osvetlenú budovu v diaľke a stál by tak zaiste ešte dlho, nech nezaznie vedľa neho hlasom tichým, rušiac príšernú, hluchú nočnú mŕtvolu.

„Konečne som tu, pán Lermontov.“

Oslovený trhol sebou, obrátil sa prudko a práve tak prudko vztiahol ruku po príchodzom.

„Myslel som, že už neprídete,“ vetil pritlmene. „Vôbec bolo to odo mňa sebecké, žiadať vás, aby ste prišli; je už noc a vám treba odpočinku; odpustite!“

„Však si odpočinieme obidvaja, až sa rozvidní vo vašej duši.“

„Čo myslíte, Ursíny?“ Otázka zaznela temer chladno; Rus opanoval vzrušenie.

„Myslím, že smutná je vaša duša až na smrť a že veľmi potrebuje potešenia i pokoja. Či nie?“

Mladý doktor pozrel do peknej, jemnou, láskavou sústrasťou zastretej tváre a skryl hrdé oči pod dlhými riasami.

„Vy myslíte, že som vás unúval kvôli sebe? Súdite tak podľa môjho pochabého listu?“ vetí ešte chladnejšie.

„Ja nič nemyslím, pán Lermontov, čo by vás mohlo uraziť. Odkázali ste mi, aby som prišiel sem za vami; bol by som sa ochotne dostavil skôr, ale Nikuška ma dal volať, chcel so mnou vravieť a zaspal až teraz.“

„Až teraz?“ zľakol sa mladý doktor. „Bolo mu snáď zle?“

„Sláva Pánovi, nebolo; spí pokojne; dúfam, bude zajtra úplne po ceste odpočinutý, pokojne môžete cestovať ďalej.“

Lermontov prešiel prudko po hradbe, vrátil sa ku skale, na ktorú si sadal mladý asistent.

„Ursíny, ja — —“ jeho oči žiarili divným ohňom, „ja nemôžem s ním ďalej ísť, verte. Ešte keby sme zostali tu, — ale tam nie. Poraďte mi, čo urobiť, ako sa vymaniť? Nato som si vás dal sem zavolať. Som príliš rozčúlený, neschopný riadne teraz myslieť. Vy ste vždy taký pokojný. Možno, že aj neznáte podobných búrok, aké vládnu v mojej duši i teraz, bo vy nemáte príčinu sa rozčuľovať. Nuž poraďte mi.“

Po okamihu zvláštneho ticha vzhliadol mladý asistent; oči oboch mladíkov sa stretli.

„Pán Lermontov, náš veľký Pán a Majster hovorí: Nad to väčšej lásky nemá nikto, než aby položil svoj život za svojich priateľov. Vy ste mojimi priateľmi, ak činíte všetko, čo vám ja prikazujem… To vám prikazujem, aby ste sa milovali navzájom. Drahý pane, Nikolaj Korimský vás potrebuje. On je príliš slabý teraz, aby zniesol ranu, akú mu zasadí sklamaná nádej. Vy ste mu dali sľub, že sa tu v tejto doline usadíte; jemu to pôsobí nevýslovnú rozkoš. Ten sľub bol, pravda, daný vtedy, keď vaše srdce bolo plné zlatých nádejí do budúcnosti. Dnes stoja veci ináč. Pobyt v Podolíne pôsobí vám bolesť; bázeň pred bojom a utrpením vyháňa vás v šíry svet, ale neverte. Ak je to utrpenie vo vás, okolie a okolnosti ho síce môžu zmierniť, napriek tomu však pôjde ono s vami a i tam, kamkoľvek sa obrátite, musí byť prenesené a premožené. Kto na bojisku verne zotrval a riadne až do konca bojoval, ten jedine môže byť víťazom.“

Na hradbách stíchlo. Iba v diali, hlboko pod zámkom, vypustil slávik z útleho hrdielka dlhú žiaľnu trilku.

„Nie, Ursíny, ty ma nesmieš súdiť ako zbabelca,“ narovnal sa zrazu mladý Rus, „nechcem, aby si ma zle rozumel. Až zvieš pravdu, potom rozsúď sám, či môžem zotrvať tu, alebo nie. No, pretože ti musím povedať veci, ktoré by som nikdy cudziemu povedať nemohol, a ty si sa listovne s Nikuškom dohodol na bratskom „ty“, zameň ho i so mnou; priateľovi padne ľahšie zveriť sa. Súhlasíš?“

„Rád, keď ma uznáš za hodného tvojho priateľstva a ak ti neprekáža nízkosť môjho postavenia.“

„O tom nehovorme.“

Mladíci spočinuli si na okamih v pevnom objatí. Potom vymanil sa Ursíny a Lermontov, vzťahujúc ruku k Orlovu, hovoril hlasom obzvlášť rozochveným:

„Vidíš tam tú budovu?“

„Áno.“

„Sú ti známe osudy rodiny Orlovských? Či totiž vieš, koľko detí mal terajší veliteľ Orlova?“

„Viem, tri; dvoch synov a dcéru.“

„Počul si teda, že sa pánovi Mikulášovi prihodila tá nehoda, že mladšieho syna musel vypovedať z domu?“

„Vypovedať?“ Ursíny ustúpil. „To som nepočul. Ferdinand Orlovský odišiel vraj dobrovoľne a nevrátil sa.“

„Dobrovoľne!“ Rezavý, bolestný smiech preletel nočným tichom. „Keď tebe vlastný otec ukáže dvere, i ty pôjdeš dobrovoľne; a keď ti zakáže, aby si mu viac na oči nechodil, nuž i ty dobrovoľne neprídeš! Ó, áno, či veríš, alebo neveríš, ten muž s tou hladkou, dobráckou tvárou vyhnal svojho syna a vohnal ho do náručia záhuby a zahynutia. No keby si vedel, prečo ho vyhnal, pre aký velikánsky zločin! Najprv, že sympatizoval s nami Rusmi, že mal Rusa za priateľa, a že si vzal Rusku za ženu. Pravda, veľké zločiny! Keď ešte uvážime, že tá Ruska bola evanjelička a pretože za neho ináč ísť nechcela, on kvôli nej stal sa tiež evanjelikom.

To horúca poľská a katolícka krv nemohla zniesť, nuž ho vyhnal.

Ale aby si lepšie rozumel,“ — Rus prešiel si oboma rukami cez husté vlasy a hodil sa na skalu, ovinul ruky okolo kolien, — „priateľ Ferdinanda Orlovského menoval sa Lermontov. Bola to rodina bohatá a vážená. Jeden z jej bočnej línie sa vo svete preslávil čo slávny ruský básnik. Pradedo Lermontova zdržiaval sa dlhší čas v službe jedného z veľkokniežat v Nemecku, a stal sa tam evanjelikom. Pretože krstným otcom jeho synovi bolo tiež jedno z nemeckých kniežat, nerobila naša vláda a cirkev tomu synovi ťažkosti, keď sa vrátil do Ruska. Tak stala sa tá rodina evanjelickou a nemálo si na tom zakladala. No boli oni evanjelici, ako som podobných aj na iných miestach mal mnohokrát príležitosť poznať: honosili sa väčšou osvetou, väčšou slobodou svedomia, väčšou známosťou, ako okolití pravoslávni, ale Krista Ježiša opravdove neznali.

Lermontovova sestra lipla celým srdcom k svojej cirkvi. Nežná bola, dobrá, krásna a horúco milovala svet, zábavy, tanec, hudbu, divadlá atď. Na plese zamiloval sa do nej Ferdinand Orlovský tak veľmi, že — ako som už povedal — i evanjelikom sa stal kvôli nej, keď ináč nechcela ísť za neho. Mohol, však takým evanjelikom bol on vždy ako ona.

Fedor Lermontov začal už predtým a pokračoval horlivo potom, keď sa mu Orlovský stal švagrom, spoločne s ním šíriť rusko-poľskú myšlienku. Chceli spolu začať tak často začatú a vždy stroskotanú akciu za zjednotenie oboch týchto rozvadených slávnych národov. Zatým účelom vyslali štvrť roka po svadbe Ferdinanda Orlovského do Poľska. Stadiať odobral sa domov, aby otca upovedomil a ak možno pre akciu získal a tiež, aby mu oznámil, že sa oženil. Ako pochodil, už vieš. V Poľsku musel sa potom zdržať asi šesť týždňov; dohromady vzalo mu to všetko jedenásť týždňov, kým sa vrátil k milovanej manželke. Že neprichádzal šťastný, dá sa myslieť; no dúfal, že v rodinnom šťastí všetko zabudne. Ale medzitým udiala sa doma zmena pre neho hrozná. Myslím, že si počul o štundistoch:^[16] malý zbor prívržencov tejto „sekty“ — ako svet hovorí a ktorú u nás tak strašne prenasledujú — jestvoval v dedinke pri rodnom statku Lermontovovcov už dlhší čas.

Fenička Lermontovova opovrhovala nimi ako i ostatní. Tu stalo sa, že v prvý týždeň po Ferdinandovom odchode umrel jeden mladý štundista; zanechal po sebe, mladučkú manželku ako kvet. A keď ho pochovávali, stala sa Fenička, keď bola na prechádzke, svedkyňou dojemne krásneho pohrebu. Oddanosť mladej ženy do Božej vôle, istota a viera vo večný život, aká vyznievala z každého slova jednoduchého starca, ktorý hovoril nad hrobom, tak mocne ju dojali, že zatúžila bližšie poznať tých opovrhnutých sektárov. Na druhý deň bola nedeľa; večer išla do ich zhromaždenia. A dopoviem jej vlastnými slovami:

„Oni ma naučili poznať i milovať Pána Ježiša, oni ma priviedli k poznaniu, že idem po zlej ceste, ktorá vedie do zahynutia. Učinila som pokánie, prijala Spasiteľa a obrátila sa celým srdcom k Bohu. Stalo sa tak v priebehu ani nie troch dní. Len čo som poznala pravdu, ihneď som sa i rozhodla pre Krista a On mi dal takú lásku, že som všetko mohla opustiť, len nie Jeho.“

Krátko zatým, na verné Feničkino svedectvo, obrátil sa i Fedor Lermontov. A tak keď prišiel Ferdinand, našiel už oboch na druhom brehu; a pretože on za nimi prejsť nechcel, stál tu zrazu sám. Fenička nechcela viac nič so svetom; ona odriekla sa razom všetkého. Ani prosby, ani hrozby tak mužove, ako i celej ostatnej rodiny neboli ju schopné priviesť k návšteve zábavy, alebo divadla; ale ani odviesť od čítania Slova Božieho, navštevovania študistického zhromaždenia a šírenia kresťanských spisov, obzvlášť traktátov medzi ľudom. Brat jej v tom horlivo pomáhal.

Pretože zásady Fedora Lermontova sa teraz celkom zmenili, pokúsil sa z nich preniesť i do tajného rusko-poľského spolku; následok bol ten, že ho stadiaľ vylúčili.

Ľahko si predstaviť, ako sa cítil Ferdinand teraz v blízkosti ženy i švagra. Videl, že hoci sa oni zmenili, ich láska k nemu tou zmenou len rástla a zosilnela. Ale keďže cítil a videl, že milujú Ježiša viac než jeho a že ho považujú za strateného, ak sa neobráti, začal ich priam nenávidieť. Kto ho môže súdiť? Ja nie. Oni mysleli dobre, iste dobre, ale on ich nerozumel. On miloval svet, chcel žiť so svetom, oni odriekli sa sveta, žili Kristovi. Medzi nimi vznikla neprekročiteľná priepasť, ktorú nepreklenulo ani narodenie prvorodeného synáčika.

Konečne prišlo tak ďaleko, že obe stránky museli pomýšľať na rozchod. Najskôr odišiel Fedor z vlasti v domnení, že keď bude jeho sestra s mužom sama, pokonajú sa skôr; ale sa nepokonali. Raz za rána našla Fenička list plný strašných výčitiek, v ktorom sa rozorvaný muž s ňou lúčil. Oznamoval jej, že odchádza navždy, že ide do Poľska pokračovať v akcii atď. Ach, bol to veľmi smutný list.

Krátko zatým prišlo prenasledovanie štundistov a malý zhor rozohnali; jedných do väzenia, druhých na Sibír, tretích na Kaukaz. I pani Lermontovová chcela ochrániť staručkého staršieho zboru, a tak ju dali pod obžalobu. A pretože sa jej nikto z rodiny nezastal, ocitla sa i vo vyšetrujúcej väzbe. Božím riadením bola však prepustená, ale za šírenie vraj protiortodoxných spisov z vlasti vypovedaná. Brat prišiel si pre sestru, predal svoju čiastku majetku odpoly zadarmo — jej majetok bol zhabaný — a on odviezol ju i so synom do Viedne, kde nie dlho žila. Zomrela na následky prechladnutia vo väzení, jej syn mal len päť rokov.“

Mladý doktor zamĺkol. Hlboký, bolestný závzdych vydral sa mu z hrudi, sklonil na okamih hlavu, potom ju pomaly zdvihol.

„Keď teda mal len päť rokov, nemôže ani povedať, čím mu bola táto matka, ako ho učila milovať Krista, ako jej sľuboval, že bude žiť len Jemu; — ale nedodržal. Vždy, keď zavrie oči, a často i vo snách, predstavuje sa mu tá nežná, anjelsky jasná, dobrá tvár, s tými nebeskou žiarou naplnenými očami. No načo o tom hovoriť? Chlapec zostal po matkinej smrti u ujca, ktorý ho dal vychovať a umožnil mu vyštudovať. Sám nežil tiež dlho, zomrel pred dvanástimi rokmi na srdcovú porážku, práve ako písal list vyhnancom za Kaukaz, ktorý mal istý priateľ vziať.

Chlapec zostal sám. Ujcove osudy boli mu neznáme, lebo jeho listiny a papiere prišli do rúk matkinho bratanca; a až keď tento pred krátkym časom zomrel a poručil mu značnú čiastku svojho imania, poslal mu zároveň i listy a zápisky tak matkine, ako aj ujcove. K nim ešte pripísal, že jeho otec tri roky po rozchode so ženou upadol do rúk polície a po jednoročnej vyšetrujúcej väzbe odsúdený bol na Sibír. Priatelia spolku, medzi nimi i pisateľ sám, dopomohli otcovi k úteku do Anglicka. Tam sa však vraj každá stopa o ňom stratila. Úbohý Ferdinand! — písal Lermontov. Keby nebol otec pred ním zavrel dvere, mohol utiecť k nemu a zachrániť sa. A tak zanikol a zahynul zaiste na núdzu a nedostatok, pretože pomoc od priateľov prijať bol prihrdý.

Nuž povedal som všetko. Zopakuješ mi i teraz, že je odo mňa — Ferdinandovho syna — zbabelé, keď chcem navždy (znajúc teraz pravdu), z blízkosti tamtoho muža? Alebo si myslíš, žeby iný na mojom mieste mohol pristať na každodenný styk s ním a s jeho vnukom Adamom, ktorý dnes-zajtra prevezme majorát,^[17] kým môj otec zhynul v nedostatku?

Ako veľmi ma blaží okolnosť, že Nikuška mi je bratancom a Margita jeho rodnou sestrou, i to, že Korimský mi je rodinou. Práve tak cítim nenávisť oproti obom Orlovským. A mám sa s nimi schádzať deň čo deň, mám zdvorilo, prívetivo schádzať sa s mužom, ktorý pohanil moju matku. Veď pre spojenie s ňou vyhnal mi otca z domu, toho otca mi vohnal do záhuby. Lebo nech nepríde taký rozorvaný tam z Orlova, som presvedčený, všetko by bolo bývalo ináč!

Keď neuniknem, ale zostanem, okolnosti ma prinútia dnes-zajtra navštíviť jeho veľkomožnosť pána Mikuláša Orlovského na Orlove. Či myslíš: nepadnú tie múry na mňa, na syna, ktorý prekročil ten istý prah, od ktorého odohnali jeho rodičov? — — Nie, nikdy! Ja musím preč. Zostal by som len vtedy, keby som mohol predstúpiť pred toho tvrdého starca a hodiť mu do tváre, že mi zahubil otca. No to pre Nikušku a Margitu nemôžem; a aj preto nie, že by si mohol myslieť, že chcem, aby mi dal svoje slávne meno, o ktoré ma otec pripravil svojím útekom, ó, nie. Som síce len adoptovaný Lermontov, no nikdy by som sa nevzdal tohto vzácneho, drahého mena oslávenej matky a svojho otca.

Tou mierou, ako on tam nenávidí všetko, čo je ruské, tou mierou nenávidím ja poľský živel a nikdy by som sa neprihlásil k nemu.

Miroslav, pomôž mi rozísť sa s Nikuškom prv, než prídeme na Hôrku, prv, než sa zídem s Orlovskými, bo ja nemám sily stretnúť sa s ním a nezradiť, aké pocity prežíva k nim moja rozhorčená duša.“

Pri posledných slovách klesol mladý doktor na kolená, ukryl tvár na lone priateľa, ktorý ho posiaľ ticho počúval. Jemná Ursínyho ruka pohládzala mu chvíľu husté, hodvábne vlasy; ba ucítili i kradmý bozk na čele. Uboleného srdca dotkol sa tento nežný prejav lásky tíšivo.

„Aurel, brat môj,“ prehovoril konečne mladý asistent, „čo myslíš, ktorá túžba naplňovala srdce tvojej drahej matky, keď si tak hlavu oprel o jej lono, ako teraz o moje?“

Lermontov sa zachvel.

„Ona mala len jednu túžbu: aby som znal a miloval toho Ježiša, pre ktorého ona všetko opustila.“

„Dovoľ, aby som ti povedal, že keby moja matka bola mala takúto túžbu a keby to bola bývala mučenica pre Krista, že by som vynaložil všetko na to, áno, že by mne ani život nebolo ľúto obetovať, aby som naplnil túto jej túžbu a skutkom dokázal, že jej Pán je mojím Pánom a že Ho milujem i poslúcham.“

„Miroslav, čo to s tým má spoločného?“ temer naľakano zdvihol mladík hlavu.

„Veľmi mnoho. Keď tvoja mamička dokázala k Pánovi toľko lásky, tak ona rozliata bola v jej srdci, vtedy neverím, že by nebola vedela odpúšťať; alebo myslíš, že neodpustila pánovi Orlovskému?“

„Ona? Ó, ona by bola schopná modliť sa ako Štefan: ,nepokladaj im to za hriech‘.“

„A jej syn nenávidí teraz tam, kde ona milovala?“

„Miroslav!“

„No som pevne presvedčený, že keby dnes tvoja matka bola medzi nami, alebo keby smela zísť z tých radostných výšin, že objímala by tvoje hrdlo a povedala by ti: ,Choď, syn môj drahý, odpusti, a zaplať láskou všetky krivdy; keď to učiníš, dokážeš mi, že si bol hodný mojej obeti a lásky. A nezabudni, syn môj, že vždy je lepšie na tom, kto môže odpúšťať, ako ten, kto si musí dať odpustiť‘.“

„Ustaň, Miroslav, ustaň!“ zaplakal mladý Rus náruživo. „Kto dal ti tú moc vravieť tak so mnou, akoby to ona bola učinila, však si ju nikdy neznal?! — Ale znáš Jeho, ktorý bol jej celým životom.“

„Áno, ja Ho znám. No i tebe On nie je neznámy, Ten drahý, dobrý náš Pán, ktorý mohol tvoju matku i napriek všetkým útrapám učiniť šťastnú. On i tebe dal toto všetko len preto zvedieť, aby si sa konečne roztúžil po Ňom a spočinul na Jeho milujúcom srdci. Ó, poď k nemu, neodkladaj, neváhaj! Alebo chceš sa i ty zatvrdiť ako úbohý tvoj otec? Ó, ver mi, pán Orlovský nie je príčinou, že tvoj otec zahynul. Keby sa bol obrátil a prijal Pána Ježiša, snáď by sa bol spolu s tebou a s tvojou matkou ocitol vo väzení na Sibíri, alebo vo vyhnanstve, no aký šťastný! Nemysli, že odsudzujem tvojho otca, ó, nie, z celej duše ho ľutujem a srdce moje plače nad ním, a predsa musím povedať, že opustil tvoju matku i teba pre Pána Ježiša, z nenávisti oproti Nemu. A tak nie neláska a tvrdosť pozemského otca, ale jeho vlastná neláska k nebeskému Otcovi ho zahubila. Ostatne nemôžeme tak hovoriť: Kto z nás vie aj len pochopiť to prenesmierne Božie milosrdenstvo! Môj Pán má tisíc ciest; kto nám vraví, že jednu z nich neupotrebil a nepriviedol tvojho otca predsa len ku pokániu a poznaniu Pána Ježiša? Možno sa on už díva stadiaľ na teba, stojac navždy zmierený a blažený po boku tvojej matky.“

„Aká myšlienka!“ — Lermontov vyskočil, zahľadel sa na hviezdne nebo.

„Neveríš?“

„Ó, rád by som uveril, že oni sú tam oba zmierení, šťastní. Keby som tomu mohol veriť, vtedy odpustil by som aj jemu.“

„A prečo bys’ neveril? Či nie je Boh láska? Či nie je On predivný a všemohúci?“

„To áno, ale predsa — ostatne, prečo by som sa nekochal tou krásnou predstavou, veď kto kedy, kým žijem, presvedčí ma o opaku? — Vďaka, Miroslav, za toto svetlo; povinný som ti už povedať všetko:

Ďaleko zblúdila moja duša od Krista až k bránam úplnej nevery. Keď som sa dozvedel pravdu týkajúcu sa rodičov, bol som práve tvojím pričinením zobudený z tuhého sna nevery a ľahostajnosti a bol som značne znepokojený. Správa o obrátení mojej matky účinkovala na mňa ako rana. Obviňoval som Krista, že pre Neho zahynulo šťastie mojich rodičov. Medzi listami doručený mi bol Nový zákon mojej matky. Pretože to bola jej kniha, čítal som všetky ňou podčiarknuté miesta, opatrené poznámkami. A — priznám sa — poznal som Pána Ježiša, prosil som Ho i za odpustenie, vyznával Mu svoje hriechy a prosil som Ho, aby mi nedal stať sa rovným môjmu otcovi. Celkom sa Mu odovzdať som nemohol, ani privlastniť si Jeho odpustenie, pretože som vedel, že by som musel najskôr ja odpustiť. Tento krutý boj ma robil nevýslovne nešťastným, tým viac, že som ho bojoval sám. Teraz sa ho chcem i musím vzdať; odpustím Orlovskému a dúfam, potom ma prijme Pán Ježiš na milosť a daruje mi pokoj.“

„Zaiste, Aurel, no učiň tak hneď, teraz; načo odkladať, načo pripravovať sa o blaženosť vnútorného pokoja? Poď, pomodlime sa hneď.“

„Hneď?“ Lermontov ustúpil. „Ale ja necítim, že by som bol odpustil, neučinil som tak ešte.“

„Zo svojej moci neučiníš tak nikdy; poď, povedz Pánovi, že chceš, ale nemôžeš odpustiť, aby ti to umožnil a uvidíš, že sa tak stane. Poď!“

Ursíny hodil sa na kolená; Lermontov ho po okamihu boja nasledoval a k nebies výšinám zaleteli dve z hlbín srdca pochádzajúce prosby, na ktoré, pretože išli z plného srdca, musela prísť milostivá odveta; ,Nech sa ti stane, ako chceš.‘

Zo zámku schádzali mlčky dvaja mladíci. Zrazu zastal jeden.

„Miroslav, ja ti z celého srdca ďakujem. Keby si vedel, ako mi je teraz, keď po strašnej búrke zavládla blahodarná tíšina v mojom vnútri.“

„A mám ti ešte pomôcť odísť?“

„Odísť? Nie. Povedal si, že víťazi bývajú len na bojisku; ja chcem byť víťazom i budem ním, Pán tvoj i môj, ktorému som sa odovzdal, mi pomôže.“