ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V komnate, zariadenej so všetkým pohodlím, (aké len láska, detinská láska vôkol milovaného človeka môže vytvoriť) prechádzal sa pán Mikuláš Orlovský. Bol sám. Asi pred pol hodinou stál na verande a díval sa za svojimi deťmi, ktoré v úmysle, spraviť ďalšiu prechádzku, išli očakávaným hosťom oproti.

I teraz ich mal pred očami — taký krásny pár. Priznával si starý pán, že ho vnuci veľmi prekvapili. Idúc cestou z Podolína vyhrešil Adama zato, že Margitu zaprel. Nevyhováral sa mu tento, len ho objal a so slovami: „Nemrz sa, starý otec, veď je to už všetko napravené,“ zavrel mu ústa vrelým bozkom. Potom s obavou čakal, ako Margita uvíta Adama. No ona im prišla oproti taká jasná, krásna, ani len to májové ráno okolo nich. A tak pekne sa na Adama — podávajúc mu ruku — usmiala, že starec div radosťou nezaplakal. Ešte sa bál, či to potrvá — ale trvalo. Adam priniesol so sebou mnohé kresby i botanické zbierky. Ona všetkému venovala pozornosť. Nevedel pán Mikuláš oči z nej spustiť, len mu veľmi dobrá pripadala. Obsluhovala, bavila ich. Keď po obede Adam žiadal, aby zahrala — že počul, ako pekne deduškovi hráva — urobila im po vôli.

Potom, kým Adam písal viacej súrnych listov na jej stolíku — sama mu ponúkla svoju mapu a všetko k rukám — išli oba do Borovských dvora; a keď prišli, Margita povedala, že pôjde otcovi naproti. Adam sa ponúkol: „Ak dovolíš, pôjdem s tebou.“ Dovolila, a išli.

Starý pán ustavične myslel na to, ako išli a ako ešte zďaleka mávali mu na pozdrav, Adam klobúkom, ona šatkou, až i zmizli.

„Oni budú šťastní, budú, — budú!“ mädlil si starec radostne ruky. A že mu bolo samotnému smutno, zašiel radšej do vnučkinho salóniku; a tu bol tomu zlatému dieťaťu akosi bližšie. Prezeral si umelecky rozostavené drobnosti; prezeral i stolík a na ňom rozložené knihy. Konečne siahol po jednej; zastrčená v puzdre padla mu viac do očí. Vytiahol, otvoril. Videl, že je poľská, a poznal hneď, že nejaká náboženská. Iste z tých, čo obstaral dekan Jurecký.

„Ba“ — pomyslel si starec — „musím sa spýtať kaplána Langa, čo myslí o svojej žiačke. A mal by som prehovoriť i s Margitou o tom. Ale veď ešte dosť času; načo ju teraz trápiť náboženstvom? Inakšia je ona kresťanka, ako my všetci.“

Starý pán chcel už knihu zavrieť, ale oči mu padli na slová, ktoré ho mocne prenikli:

Či azda zabudne žena svoje nemluvňa, aby sa nezľutovala nad synom svojho života? Ale keby aj ony zabudli, ja ťa nezabudnem.

Na čistej medzere stálo Margitiným písmom:

„Otcovi ma vzali, matka ma nemilovala; ale Ty, Pane a Bože môj, nezabudol si na mňa. Ty si ma miloval, hoci som Ťa neznala.“

Starcovi vstúpili slzy do očí. Slová tlačené i tie písané akoby ho obviňovali. Akú asi poznámku napísal by si Ferdinand pod tento citát — a Natália?

Starec sklonil hlavu. Bolo mu, akoby vedľa neho stáli obe jeho drahé deti a spytovali sa ho: „Otče, prečo si nás vyhnal do záhuby?“ Nebyť jeho tvrdosti, mohol Ferdinand dnes ešte žiť, ale on ho vyhnal.

A keby bol ináč zachádzal s dcérou vtedy, keď prišla k nemu taká zúfalá, rozhorčená, keby jej bol nechal na vôli, bola by zostala v Orlove. A snáď by sa boli ešte s Korimským zmierili, už pre deti; no on ju nešetril. A keď raz odišla, a bola taká mladá, taká opustená, či div, keď prišiel šľachetný človek, že išla za neho? Nebol to ani prvý ani posledný prípad na zemi. A že bol inžinier Rainer človek charakteru, o tom pán Orlovský nepochyboval. Bo hoci sa zdalo, že sa o dcéru vôbec nestará, bedlivo stopoval jej osudy. Videl raz Rainerovcov spolu v kúpeľoch, keď o tom nevedeli; počul, ako krásne spolu žili. Čo sa o Rainerovi dozvedel, bolo všetko čestné a dokazovalo, že je mužom charakteru. Že ním bol, dokázal aj tým, že za zásluhy, aké si získal o premávku, bol teraz povýšený do šľachtictva a zložil barónstvo k nohám svojej ženy.

Okolnosť, že Margita na deduškovu otázku: „Ako sa k tebe správal inžinier Rainer?“ dala mu odpoveď: „Vždy šľachetne, starý otec; keby som bola bývala jeho dcérou, nebol by mohol krajšie so mnou zaobchádzať!“ — Táto okolnosť zmierovala ho s barónom natoľko, že mu nič nezazlieval; a keby Korimský nežil, vďačne by ho bol prijal za zaťa; no takto — — Ach, tie neutešené pomery!

Aby zahnal teskné myšlienky, prehŕňal sa v knihe, až mu zase padli oči na poznačené miesto:

Ale ak vy neodpustíte ľuďom ich poklesky, neodpustí ani váš Otec vaše poklesky.

A dolu stálo Margitinou rukou:

„Ja nemôžem odpustiť, a tak ani mne nemôže byť odpustené — ach!“

Podivné, pán Mikuláš sa nepýtal, ako je to, že jeho vnučka takto píše, zabudol na ňu. Zrazu ucítil — ako často cítieval — že je človekom hriešnym, ktorý by sa mal s Bohom zmieriť, lebo už bol čas; rokov pribúdalo, prichádzala smrť. Aby nemusel chodiť ku spovedi, kupoval si odpustky až z Ríma a z Lúrd. No vedel, a cítil, že to nič nepomohlo: hriechy neboli odpustené, ony tu boli a tlačili. No ešte nikdy neucítil tak ich ťarchu, ako v tejto chvíli.

Zrazu akoby sa mu otvárali oči: On neodpustil Ferdinandovi, ani mu už nemôže odpustiť, len v hrobe; a neodpustil Natálii; — keď umrie, ani jemu nebude odpustené! A za hrobom bola večnosť! A ak len polovica tých fabúl o očistci bola pravda, čo potom? Treba niečo konať, áno treba sa starať; snáď nejakú fundáciu^[20] alebo púť. Možno, táto kniha ukáže.

Pán Mikuláš prehŕňal stránky a zase našiel podčiarknuté a akoby čerstvo popísané:

Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení, a ja vám dám odpočinutie.

„Ja som ťa poslúchla, Pane Ježišu,“ — písala Margita — „a prišla k Tebe a Ty si mi dal odpočinutie; Ty si ma omilostil.“

„Aké divné slová! Čo to Margita myslela, že išla k Nemu, ku Kristu? Ako išla? Musím sa jej spýtať,“ rozvažoval pán Mikuláš. A potom sa ho zmocnil taký duchovný smäd a presvedčenie, že z tejto knihy plynie oživujúci prameň, že čítal a čítal. Zabudol pritom na príchod hosťov, zabudol na svoje deti, na všetko. — —

*

Medzitým kráčali jeho deti už hodne ďaleko jarnou zeleňou a borovým hájom. Margita odložila klobúčik; niesol jej ho Adam. Zbierali spolu kedy-tedy kvety, ona skladala kytičku pre brata.

Spočiatku hovorili o Egypte. Dala si Margita rozprávať, aké tam asi kvietie rastie; potom zrazu zamĺkla. Adam zboku pozeral do jemnej, kvetnej tváričky svojej ženy, ktorá kráčala ticho po jeho boku. „Čo asi myslí?“ dumal.

A Margita myslela, aké cudzie bude to privítanie otca, brata s Adamom, ktorého neznali. Cítila, že ona sama i on v obapolnej radosti budú prítomnosťou cudzieho človeka rušení. Okrem toho ktovie, čo si Adam myslel o jej otcovi? Prečo by mal dobre zmýšľať on, keď vlastná žena ho odsúdila a neverila mu?

Ucítila Margita vrelú túžbu obrániť česť milovaného otca;, vzhliadla k mužovi a oči sa im stretli.

„Čo chceš, Margita?“ spytoval sa on mimovoľne.

„Rada by som vedela: čo si ty myslíš o mojom otcovi?“

„O ujcovi Korimskom?“ zadivil sa opravdivo.

„Ujcovi?“ užasla ona. „Je pravda, on ti je ujcom; to si ho ty snáď i predtým znal,“ podotkla skoro nesmelo.

Zamračil sa.

„Prirodzene; boli sme dakedy s Nikuškom dobrí kamaráti.“

„Aj s Nikuškom? Ó, prosím, povedz mi niečo z toho predošlého života.“

„Veľmi rád, keď si praješ; len myslím, bude ti potom ľúto, že to všetko pominulo, tak ako mne bývalo ľúto.“

„Aj keď; ale prosím.“

Kto by takej peknej prosbe odolal? Rozprával Adam Orlovský, ako veľmi miloval tetinku Natáliu i bratanca od seba mladšieho. Týždne trávil v lekárni Korimských, ale hlavne preto, že Nikuškov otec bol mu vzorom hrdinu. Dal nahliadnuť Margite do svojho šťastného detinstva i Nikolajovho a do blaženého rodinného života jej rodičov. Prišiel už po rok, keď odišiel prvý raz do gymnázia, a zakončil: „Keď som sa vrátil, to šťastie sa už rozplynulo ako sen.

Pýtala si sa, čo súdim o tvojom otcovi? Teraz, keď starý otec ho radostne čaká na Hôrke, teším sa z toho. Lebo akokoľvek veci boli, nevedel som si ho predstaviť ináč, len ako mi zostal v srdci, keď sme sa rozišli, a nevedel som uveriť v jeho vinu.“

V tej chvíli zavrela Margita mužovu ruku do oboch svojich, pustila kytičku na zem.

„Ani never; on je nevinný. List, ktorý mi písal a v ktorom sa prvýkrát hlásil ku mne,“ hlas jej zlyhal, slzy zaihrali v čiernych očiach, „nosím vždy pri sebe; prosím, prečítaj si ho a uver mu aspoň ty, Adam, — aspoň ty!“

Vyňala zápisník a starostlivo zložený lístok. A kým on čítal, zbierala rozsypané kvetiny.

Už chvíľu bol pán Adam Orlovský s listom hotový. Hľadel akosi mračno pred seba; v hrudi mu to búrilo. Hneval sa na Natáliu Orlovskú, ktorú dakedy veľmi miloval. No hneval sa i na Korimského, že také pohanenie zniesol. On by to nezniesol — nie!

No keď sa utíšil prvý hnev, rozvážil, že Korimskému iné nezostávalo, keď nemal dôkazy neviny, len zniesť súd verejnej mienky a ďalším životom presvedčiť ľudí, že mu ublížili.

Keď narovnala sa Margita, podal jej list:

„Ďakujem za dôveru,“ hovoril vrelo.

„A budeš mu veriť?“

„Margita, a či možno pochybovať?“

Zakryla si tvár v kytke. Ach, bolo jej tak trápne a bolestne okolo srdca. Radovala sa, že Adam verí jej otcovi, i bolelo ju, že má právo veriť alebo neveriť. Vycítil to.

„Nechajme ten rozhovor,“ povedal zdvorilo, „je nám obom trápny.“

Vydýchla si. Kráčali zase chvíľu mlčky, tak vyšli na návršie.

„Tu počkáme,“ prehovorila Margita, „tadeto pôjdu; uvidíme ich zďaleka. Som ti veľmi vďačná,“ rozhovorila sa vrelo, „že si mi povedal, aké úzke priateľstvo spojovalo ťa kedysi s mojím bratom. Nemusím aspoň prosiť, tak ako som chcela, o kúsok lásky pre úbohého Nikušku.“

„To nie,“ odvetil taktiež vrelo; „priateľstvá z detinstva sa dajú veľmi ľahko obnoviť. Len jedno myslím: škoda bolo kupovať Borovských dvor, veď na Hôrke je dosť miesta pre všetkých nás.“

„Otec nechcel,“ zakrútila hlavičkou. „Ale veď sa o to postaráme, aby dvor bol častejšie pustý, ako Hôrka,“ dodala iskrivým zažiarením očí.

Vtom kdesi ďaleko začali zvoniť a zvuk kovu letel sem akosi vážne, ani nejaké napomenutie. Margita, zahľadená po rajskom svete, vzhliadla mimovoľne k nebesiam, ucítila bodnutie v srdci. Keď vydala sa na túto prechádzku, prv než vyšla, čítala si malý oddiel Slova Božieho a tam znelo: Ak vyznáš svojimi ústami Pána Ježiša Krista, budeš spasený. Tam doma si umieňovala, že túto prechádzku použije, aby hneď z príchodu povedala Adamovi svoje pevné, nezvratné rozhodnutie, že nikdy katolíčkou nebude a prečo nie. Cítila, že keď to neurobí hneď dnes, každý deň padne ten krok ťažšie. A potom by sa mohlo otcovi a bratovi klásť za vinu, že snáď oni ju na to navádzali, aby sa vzoprela deduškovej vôli.

Nuž, čas utiekol; čo chvíľa mohlo by byť neskoro. Predtým si myslela, že Adama do toho nič. Teraz, keď sa vyrovnala, cítila, že on má prvé právo poznať jej životné presvedčenie. Sadla si na odťatý peň, a keď sa on oprel o prvý strom pri chodníku, ani sama nevedela, ako mu začala rozprávať o hodinách, ktoré jej dával kaplán Lang. Nevidela mračno, povstávajúce na jeho čele; a keby aj, nebola by si ho vysvetlila. Nevedela, že Adam Orlovský, ako mnoho a mnoho katolíkov, všetko špatné myslel a veril o každom kňazovi svojej cirkvi. Nebola by teda pochopila ani rozhorčenie, áno hnev, aký kamdiaľ viac pociťoval voči starému otcovi, že dovolil kaplánovi Langovi hodiny tráviť osamote s jeho vnučkou.

Hľadel Adam do nevinnej, hrdo-ľúbeznej Margitinej tváre, ožiarenej vnútorným svetlom a myslel: „Ten kňazský padúch pásol svoje oči na nej týždne.“

Opísala Margita — neprerušovaná — svoj rozhovor s dekanom Jureckým, i to, ako sa posiaľ katolícka cirkev o ňu nestarala a že si ju prisvojuje neprávom, pretože ona nikdy nemôže patriť cirkvi, ktorej učenie sa nezrovnáva s jej presvedčením.

„Musela som ti to povedať,“ končila, „lebo sa patrí, aby si to vedel prv, ako deduško. Budem vám poslušne a verne slúžiť v telesných veciach, ale duchovné otroctvo neznesiem, slobodu svedomia vziať si nedám. Poznala som Pána Ježiša a Jeho evanjelium, dovoľte mi bez prekážky podľa neho uprostred vás žiť. Nechajte ma byť kresťankou evanjeličkou. Však pozri stromy, to kvietie, tú trávu, tie skalné, bylinky, všetko má slobodu a žije i rozvíja sa podľa vôle Božej. Presaď tú prírodu do tesného skleníka, zakrpatie, zahynie. Tak aj ja vám uhyniem, keby ste ma otročili. Adam, nenúť ma, aby som sa ti protivila. Lebo umrieť by som mohla, ale od pravdy poznanej ustúpiť nie. Keď mi ty do cesty nepostavíš prekážky, tak Pán Ježiš mi pomôže. Svoje presvedčenie si pred deduškom ochránim, tak aby som ho veľmi nezarmútila. On ma priveľmi miluje, než aby chcel moje nešťastie. Adam, akú mi dáš odpoveď?“ Zastala pred ním, ožiarená zapadajúcimi zorami, ako v svätožiari.

Mal ramená pevno skrížené na hrudi. Tak hľadel na ňu. Nikdy ešte nevidel presvedčenie duše a teraz žiarilo mu oproti také nezlomné, večné, ako tá duša sama, dcéra nebies; žiarilo z diamantovo-leských očí utešenej jeho ženy. Bolo mu to čosi nové, akási nezvyklá moc, ktorej sa mimovoľne musel podrobiť.

„Akú mi dáš odpoveď?“ spytovala sa.

„A keby som ti tak povedal, že Orlovskí všetci boli katolíci a nestrpia vo svojom strede protestantku, šliapajúcu po ich presvedčení?“ povedal skúmavo s mračnom na čele. „Keby som ti povedal, že keď si medzi nami, a ešte ako moja manželka, musíš sa stať katolíčkou, čo potom?“

Ružové líčka obeleli ľaliovo.

„Čo by si urobila potom?“ naliehal, skúšajúc.

Vztiahla ruku k hadiacej sa ceste horami, k ceste v šíry svet, ukázala na ňu mlčky.

Pristúpil tesno k nej.

„Chceš mi povedať, že by si nás odišla? A tvoja láska k deduškovi?“

„Moja láska k deduškovi bola by naisto väčšia vtedy, ako jeho láska ku mne, lebo by som išla so žehnaním a modlitbou za neho na perách. Jemu zostali by ste ešte vy všetci, a mne na zemi nikto. No je to tvoja odpoveď?“

Rumenec s bledosťou vystriedali sa mu na tvári. Neveril už síce dávno ničomu, nectil a nevážil si obrady cirkvi. Z jej učenia znal málo, pohŕdal jej kňažstvom. Ale keď teraz mal rozhodnúť, či dať slobodu svojej žene alebo nie, nebol predsa dosť ľahostajným nevercom, aby to bol mohol urobiť bez boja. Lebo v každom neobrátenom katolíkovi trvá kus tyrana a náklonnosť k dačomu, čo silne zapácha väzením, mučením a hranicou. Rímska cirkev, ktorá splodila španielsku inkvizíciu, od dávnych vekov, až i do nášho tak zvaného „osvieteného“ storočia, odchovávala katov a otročiteľov ľudského svedomia.

Hodnú chvíľu meralo sa dvoje oči. Tu zopäla Margita ruky ako k modlitbe, srdce jej úzkostne volalo k Bohu, keď ústočká ticho, ale vážne vyriekli:

„Verím v tvoju šľachetnosť, Adam.“

„A nemáš byť sklamaná,“ — pritiahol ju k sebe — „pochabé decko. Ver si, čo chceš a ako chceš, ja ti prekážať nebudem, ani vnucovať presvedčenie, ktoré sám nevyznávam. Zariadim, aby moju ženu kňazi neobťažovali a nekŕmili svojou múdrosťou. Len jedno si žiadam: verejne neprihlasuj sa k druhej cirkvi. Však keď tam chceš ísť na spoveď, to pre mňa môžeš, aj na prijímanie, aj do kostola tu v Hôrke, len verejným prestúpením neobráť pozornosť na nás teraz. Nechaj starého otca umrieť v pokoji.“

Nestačila Margita odpovedať, bo dolu na ceste zahrkotal kočiar.

„Naši už idú!“ zvolal Adam, pustil ju z náručia, a temer rozbehli sa oproti očakávaným.

Nedosiahla Margita všetko, čo chcela, bo túžila po verejnom priznaní sa k evanjelickej cirkvi, ale keď len jej bolo sľúbené, že nebude nútená stať sa katolíčkou, umienila si čakať a verila, že časom vymôže všetko. A hoci o krátky čas ocitla sa na otcovom srdci i bratovom a videla vrelé objatie, ktorým Adam uvítal ujca a bratanca, v srdci jej popri radosti stretnutia zneli ustavične dozvuky sladkého víťazstva minulej chvíle, ktorú nezabudne nikdy.

Kúsok viezli sa všetci spolu, kým zodpovedané boli otázky a protiotázky. Potom bol Adam prvý, ktorý volal Korimského a doktora Lermontova na prechádzku. A tak čo nevidieť ocitla sa Margita, pričom zaslala vďačný pohľad mužovi, sama s bratom. Ovinula obe ruky okolo jeho krku:

„Ó, Nikuška, drahý Nikuška, veď ty medzi nami okreješ, Pán Ježiš, ktorý moje modlitby vyslyšal, mi i to dá, aby som videla vracať sa rumenec zdravia na drahé tvoje líca.“

„Už som i okrial, sestrička moja drahá! Kto, vidiac teba, Margita, mohol by neokriať?“ oplácal lásku láskou. „Lež či smiem veriť v to šťastie, ktoré vidím na tvojej tvári?“ skúmavo sa díval do jej belostného obličaja, „priznám sa, nečakal som, že by ste nám takto spolu s Adamom prišli oproti. Si skutočne šťastná, Margita?“

„Áno, Nikuška, skutočne a úplne, bo mám na to veľké dôvody. Predovšetkým ma Pán Ježiš omilostil, to je nadovšetko. Potom sme sa vyrovnali s Adamom a on mi práve teraz sľúbil, že nebude naliehať, aby som sa stala katolíčkou, že ma nebude nútiť do toho, čo by som nikdy nemohla urobiť. Potom, veziem si vás na Hôrku. Či môžeš ešte pochybovať o mojom šťastí?“

Zavrel jej ústa bozkom. Smútkom ochladnuté jeho srdce zahnalo sa na životodarnej teplote toho opisovaného šťastia. Prvýkrát počas celej cesty prestal myslieť na úbohú, opustenú matku a začal sa radovať z milosti, aká sa dnes ráno i jemu stala. Kým prišli po Hôrku, bol už natoľko oživený, že ho zaujala i poetická krása borovskej doliny.

No nielen Nikuška ožil. Aj Korimského tvár utratila mnoho zo svojho hrdého chladu počas spoločnej osviežujúcej prechádzky. Skutočnosť, že Margitu uvidel tak svorne s mužom prichádzať, mu uľavila veľmi; potom vrelé, srdečné Adamovo uvítanie, aké nečakal, spôsobilo dobre srdcu a teraz nenútený rozhovor ubral i poslednú hať. Korimský, ktorý kedysi vrelo ľúbil chlapca Adama, ľahko mohol znovu do srdca zavrieť mladého muža.

Lež bol tu niekto tretí, z ktorého hrude padla tlačiaca skala. Prežil Aurel Lermontov obávané stretnutie s bratancom Adamom Orlovským bez toho, aby aj len najmenšia horkosť vtiahla do jeho srdca. Medzitým, čo sa ujec so synovcom spolu rozprávali, myslel on na vzdialeného priateľa.

,Mal si ty pravdu, Miroslav,‘ hovoril sám k sebe, ,keď človek odpustí, môže potom všetko. A vlastne, veď prečo hnevať sa na Adama? On je nevinný. Ó, Bože, pomôž mi zísť sa S Mikulášom Orlovským bez hnevu! — Mamička moja, máš byť so mnou spokojná.‘

Ďalej nedomyslel, bo Adam obrátil sa na neho s otázkou, ako sa mu pozdáva tento kraj a podnebie pre Nikolaja. Musel odpovedať. A nepadlo mu to ťažko. Tak prišli na Hôrku. Dohonili kočiar. Neďaleko kaštieľa žiadal si Nikolaj tiež ísť pešky. Tak spoločne za živej, radostnej nálady doputovali do Margitinho sídla.

Starý pán, upovedomený pani Borovskou, vyšiel im naproti a v radosti, akú pocítilo jeho srdce, vyobjímal všetkých, ešte aj milého doktora Lermontova — —

A divné je to ľudské srdce. Kde boli závisť, hnev a horkosť Aurelova, keď ho rozradostnený starec znenazdania objal a vrelými slovami mu poďakoval za starosť, akú má o Nikušku, že ho doprevadil až sem. Hoci sa tomu pocitu silno vzoprel, predsa vtiahol mu do srdca pocit detinnej náklonnosti. Málo chýbalo a bol by tak ako Korimský, Margita, Nikolaj i Adam poceloval ruku pána Mikuláša.

Hostia dostali možnosť, aby sa po ceste umyli i upravili. Adam im sám posluhoval. Margita sa medzitým postarala o rozkošne upravenú tabuľu a podávanie dobrej večere, ktorá chutila i Nikuškovi. Potom ešte dlho kochali sa v prelesti májového večera v záhrade, kde obzvlášť Adam a Aurel starali sa, aby pobavili malú spoločnosť zaujímavými opismi z ciest.

„Musíte zostať v noci pri Nikuškovi, pán doktor?“ spytoval sa Adam, keď sa rozchádzali.

„Ó, nie; on ma nepotrebuje.“

„No tak poďte so mnou, ak neprajete si samotu a ak nie ste unavený: jedno-druhé sme si ešte nedopovedali.“

Srdečnú ponuku ťažko bolo odoprieť. ,Choď a oplať láskou,‘ znelo v Aurelovej duši.

Šiel a neľutoval. Po prvé spoznal lepšie hneď z príchodu Adama Orlovského, ktorý sa pred ním ukázal taký, aký bol. Po druhé mal hneď možnosť objasniť bratancovi stanovisko, na ktorom stála založená jeho viera.

„Vy teda nie ste pravoslávny, pán Lermontov?“

„Nie; som evanjelik.“

„A veríte aj napriek tomu, že ste doktor?“

„Verím, že mi Boh dal život nato, aby som sa raz vrátil k Nemu.“

„Tak? Vy veríte vo večnosť?“ trochu pohrdlivo usmial sa pán Adam.

„A vy neveríte, pán Orlovský?“

„Dajte mi dôkazy toho, potom budem veriť; z hrobu nikto neprišiel, aby povedal, že jestvuje ešte jeden život.“

„Jeden predsa: Ježiš Nazaretský. Až Jeho poznáte, potom i vy uveríte, že žije; a keď On žije, tak aj my žiť budeme večne.“

Nútilo srdce Aurela Lermontova, aby porozprával Adamovi Orlovskému svoje duševné boje, svoje pochybnosti i konečné víťazstvo svetla nad tmou.

„Odpustite,“ povedal tento, keď ho najprv pozorne vypočul, „boli ste človekom osvieteným a teraz ste sa stali bludárom; uverili ste veciam, ktoré nikto nemôže dokázať. Prečo nedržali ste sa svojho triezveho rozumu?“

„Keď mi to nepostačilo, ako vôbec niktorému človeku.“

„Ó, prosím, nepochybujte: jeden stojí pred vami, ktorý sa obíde bez viery vo večný život, ktorému stačí to, čo môže pochopiť rozumom.“

Aurel pozrel do pyšnej tváre mladého učenca.

,Nenamáhaj sa,‘ vravel mu vnútorný hlas, ,ponechaj ho Bohu.‘ Obrátil teda rozhovor iným smerom a priateľsky dali si „dobrú noc“.

Oni už spali, keď v spálni pána Mikuláša ešte vždy horelo svetlo. Tu sedeli svokor so zaťom, temer až do rána v rozhovore, ktorému dobre bolo, aby ho pokryla noc.

Pretože sú chvíle, v ktorých by sa človek zadusil, keby sa nemohol dakomu zdôveriť, čo ho tlačí, tak aj Korimský zdôveril sa svokrovi, koho stretol na ceste a akej strašnej chvíli sa týmto zídením vyhlo. Pána Mikuláša to nemálo rozčúlilo: barón Rainer na ceste sem! Domyslel si, že sa Natália dozvedela o Nikuškovom nešťastí a nemohla prísť za synom; bolestne cítil s ňou. Myšlienka nasledovala myšlienku. Konečne starý pán vstal, položil zrazu ruku na plece zaťa sediaceho so sklonenou hlavou.

„Manfréd, blížime sa oba k hrobu, obzvlášť ja; musíme pred Boha, a tam, myslím, i tak všetko vyjde najavo. Nikdy dosiaľ som sa ťa nepýtal, aby si mi povedal, ako vlastne veci stáli, čo bolo na Natáliinej žalobe pravdou a čo nie. Ak si zhrešil, je to už tam; ja ťa súdiť nebudem a vopred odpúšťam, len mi povedz pravdu. Lebo celkom bez príčiny by ťa nikdy nebola odišla, nato ťa priveľmi milovala.“

Čosi ako záblesk úľavy preletelo stuhnutým obličajom lekárnika. „Na jej odchode bol som ja, otče nevinný,“ povedal, zadržujúc starcovu ruku v svojich. „Jej som nikdy neublížil, to aj pred súdom Božím bude dokázané. Ona odišla, keď ma držala za neverného, padlého muža. A mala pravdu, bol som ním, padlým mužom, prestúpivším šieste prikázanie, neverne som opustil dobrú ženu, ktorá ma milovala, ale nebola to Natália.“

„Manfréd, čo hovoríš?“ naľakano položil pán Mikuláš druhú ruku na horúce zaťovo čelo. „Duševná útrapa ťa mätie!“

„Ó, nie, otče, hovorím ešte so zdravým rozumom; hoci je to div, že som sa dnes nezbláznil. Vieš, že prv, než som žiadal o ruku tvojej dcéry, mal som nevestu, dcéru učiteľa Borinského v Háji, Ľudmilu Borinskú, dievčinu, ktorá sa síce ani krásou, ani vzdelaním nemohla rovnať tvojej Natálii, ale bola to anjelská duša a ja som ju zviedol k pádu. Milovala ma, bola mojou nevestou. V okamihu náruživého blaha podľahla mojim zvodom. Pokušenie prišlo najskôr na mňa, potom skrze mňa na ňu, ako oheň, a v nás nebolo dosť mravnej sily odolať; padli sme spolu. Potom nás môj otec rozdvojil. No i bez toho zakročenia ten hriech nás už rozdeľoval. Ona hynula pod ťarchou hriechu, videla vo mne už len pôvodcu svojho pádu a ja som cítil v jej blízkosti, že som hriešnik hodný opovrhnutia a že čo som stratil, už sa mi nikdy nevráti. Mne ten otcov zákaz padol vhod. Nuž rozišli sme sa: ale ona bola nielen mojou nevestou, ktorej som nespočetne krát sľuboval vernosť, ona bola i matkou môjho prvorodeného dieťaťa, ktoré som nikdy nevidel a ktorého narodenie, ako som sa dozvedel, po roku stálo ju život. Prečítaj si tento list; našiel som si ho včera v noci medzi papiermi. Z neho uvidíš, prečo musela žena odo mňa odísť, ktorej som neublížil a prečo mi teraz môj jediný syn musí uhynúť.“

Trasúcou rukou si nasadil pán Mikuláš okuliare, vzal podávaný žltý papier. Keď prečítal, klesla mu ruka akosi bezvládne a dal sa bez slova chodiť po komnate. Ani Korimský už nesedel; stál pri okne a tisol horúce čelo na studené sklo.

Zrazu zastal svokor pri ňom: „Manfréd, čo teraz urobíš? Hľadal si už svojho syna?“

„Hľadal kedysi pred rokmi, ale bez stopy.“

„Hľadaj ešte raz, lebo,“ dodal starec s poverčivou bázňou katolíka, „ak ten tvoj syn žije niekde v núdzi, to je tu v tom liste kliatba, ona sa vyplní; a ty máš nielen Nikušku, ktorého už zastihla, máš aj Margitu. Treba niečo urobiť, nejako Boha zmieriť, aby to aj ju nezasiahlo.“

„Otče!“ zaúpel Korimský.

„Musím ti to pripomenúť; len čo asi urobiť? Aké vám vaša cirkev predpisuje obete, ktorými by sa Boh dal zmieriť?“

„U nás sa to nerobí. Ja neviem o nijakých obetiach.“

„Ach čo, to nemôže byť; ty si sa len dodnes nestaral a nerozumieš; spýtaj sa vašich kňazov.“

„Ó, otče, viem, že Boh sa ničím nedá v hneve ukrotiť. Toľko viem, že všetko, čo človek taký hriešny, ako som ja, činí, je pred Ním zlé.“

„No tak sa modli k svätým, — či, je pravda, svätých vy nemáte. Hľa, kam vás to vaše protestantstvo doviedlo! Keď je zle, nieto sa ku komu a k čomu utiekať. Keď ty nemôžeš nič robiť, ja si svoju Margitu vymodlím.“

„Ó, otče, viem, že Boh sa ničím nedá v hneve ukrotiť.

Keď sa vieš a môžeš modliť, modli sa aj za Nikušku, aj za mňa biedneho, aby som našiel jeho a postaral sa o neho, potom snáď bude to zlé odo mňa odvrátené.“

*

A bolo to v tej istej noci, keď v chudobnej šope tam za vrchom — ani nie polhodiny — stál nad spiacim Petrom Kračinským jeho neznámy hosť a hovoril proti sebe slová tvrdej obžaloby. Ó, ten vedel, že hoci i našiel a neočakávane rýchlo dosiahol cieľ svojej cesty, že keby i obstaral — nikdy sa to už nedá napraviť, nikdy.

V tej istej noci horelo slabé, tienidlom miernené svetlo v jednoduchej izbičke v Podhrade. Tu na lôžku v horúčkovom blúznení ležala krásna pani, žena dvoch mužov. Cudzí mladý muž bdel nad každým jej dychom s trpezlivosťou obetavej veľkej lásky. Podával lieky, zamieňal obklady, otváral po chvíľach okno, aby vnikol čerstvý vzduch. A až keď sa chorá úplne stíšila, položil sa i on na pohovku, zavrel oči. Bolo na jeho tvári teraz niečo tak zvláštneho, čo mocne upomínalo onú zem, kde postretne nás samá láska, čistota a pokoj. Ale sotva mladý ošetrovateľ zaspal, zmizla zrazu tá nebeská podoba. Okolo jemných perí zložila sa mu bolesť, obyvateľka tejto zeme a neobmedzená vládkyňa nad ľuským pokolením.

Vtom ticho otvorili sa dvere. Prichádzala podľa dohovoru zámena. — Vstúpila dievčina, hodila skúmavý pohľad vôkol a vidiac spiaceho ošetrovateľa, vzdychla si uspokojená.

Ó, ako bolo dobre, že prišla prv, než mala. Pán asistent bol už unavený; teraz ho aspoň pani nevzbudí. Nuž chorá ho skutočne nebudila, zato ho musela zobudiť sama dievčina. Snil sa mu snáď zlý sen, veď tak bolestne dvakrát zastonal. Toto tiché zastonanie z perí, ktoré vždy a pre každého mali útechu, preniklo dievčinu ako rez ocele. Nesmelo, s úctivosťou položila malú, studenú ruku na čelo mladého muža. Úmysel sa jej zdaril; bo sotva pohladila ten čistý oltár posvätených myšlienok, otvoril oči.

„Anežka, vy ste už tu?“

„Odpustite, pane; ale snil sa vám zlý sen, stonali ste,“ ospravedlňovala sa.

„Možno, milá sestra, mal som snáď zle hlavu, ďakujem za láskavosť.“

Vstal, prikročil k posteli: „Dúfam v Pána, že naša milá pacientka bude už teraz pokojná, horúčosť ustúpila, Môžem vás spokojne s ňou do rána nechať; veď náš Pán zostane.“

„Verím, a i ja všetko spravím, čo treba. Ale prosím, neprišla ešte odpoveď od pána baróna?“

„Neprišla, bo jeho sekretár telegrafoval, že pán barón nie je doma, a nevie vraj, kam za ním správu poslať, dokiaľ sa neohlási.“

„Ach, čo teraz spravíme? Úbohá pani je kamdiaľ horšie!“

„Nestarajte sa, milá sestra; odovzdal som celú vec Pánovi Ježišovi, on iste z ťažkostí pomôže. Konajme len verne, čo môžeme, ostatné prenechajme Jemu. Ale s Bohom, a do videnia!“

Tichou májovou nocou kráčal potom mladý muž. Nemýleno prišiel až k domu „U zlatej ľalie“ a zostal chvíľu sedieť na schodoch lekárne. Ovinul ruky okolo kolien, oprel hlavu o ne. Bolo tu v tej tíšine májového svitania tak dobre; veď už polnoc dávno sa prešinula. No potom, sťa človek upamätovaný na povinnosť, vstal a zašiel do tichého domu.

*

„Ba ja by som rada vedela, pán asistent, kde trávite noci. Včera vaša posteľ bola nedotknutá, dnes zase. Keby ste to neboli vy, nuž by som sa nedivila, takto…“

„Takto si myslite, milá pani Príbovská, že služobník toho Pána, ktorý chodiac dobre činil, môže tiež v službe blížnym obetovať dakoľko nocí.“ Pri týchto slovách vzal mladý asistent pracovitú ruku láskavej kárateľky srdečne do svojich. Sedeli ešte pri raňajkách; oba pomocníci odišli otvoriť lekáreň.

„Veď som si myslela, že to bude niečo také. Ale, milý pane, to nemôže Pán Ježiš žiadať od vás noc po noci.“

„Veď som bol len do polnoci, ale potom sa mi už nechcelo do postele.“

„Vy iste opatrujete nejakého chorého?“

„Uhádli ste.“

„A nemohla by som vám aj ja pomôcť? Viem tiež s chorými trochu zaobchádzať.“

„Verím, že by ste mi dobre pomohli; ale sa celý deň toľko napracujete a nachodíte okolo nás, že vám je odpočinok nadovšetko potrebný.“

„Ach, keby ste mi to aspoň vy nehovorili! Kto sa viac napracuje a ľudí naobsluhuje cez deň, ako vy?“

„To je iné, milá pani!“

„Teda ma nechcete na pomoc?“ Ženina tvár osmutnela.

Chvíľu bojoval mladý asistent, potom konečne hodil hlavou.

„Prijmem rád vašu ponuku, ale mi musíte sľúbiť, že kým vám nedovolím, nikomu nezradíte, koho opatrujeme.“

„To rada sľúbim!“

„Splnenie nepôjde tak ľahko! U Hastinských leží ťažko chorá pani Rainerová, Nikuškova matka.“

„Pani Korimská? Kde sa tam vzala?“ zdesila sa Príbovská, počúvajúca napnuto ďalšie správy mladého asistenta.

Asi o hodinu videli ju ľudia ponáhľať sa do Orlovskej ulice, no nikto si ju nevšímal. Zato Anežka Hastinská dostala neočakávane výdatnú pomoc. Mala Príbovská v lekárni všetky kľúče od skríň v rukách a nerobila si výčitky dať z bielizne nebohej pani Korimskej plachty, uteráky, nočné kabátiky, vôbec všetko, čo bolo nevyhnutne treba pre opateru chorej pani Rainerovej a bez čoho sa podnes ošetrovatelia museli zaobísť.

Nepýtala sa, čo by svet povedal, ba i sám pán Korimský, keby sa dozvedel, že z jeho kuchyne odteraz posielalo sa všetko, čo treba pre barónku Rainerovú. Veď Príbovská pripravovala jedlá pre matku Nikuškovu a Margitinu. Nuž výdatnou pomocou je vždy žena, ktorá s láskavým srdcom vie spojiť rozhodného, praktického ducha.

V ten deň večer prišla správa od tajomníka, že poslal depešu^[21] za barónom do kúpeľov. No vraj buďto tam ešte nebol, alebo ho už tam nezastihla. Tak nezostávalo iné, len že by sa stav panej veľmi zhoršil, splniť sľub Nikuškovi daný a privolať pána Mikuláša.