ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po chodníku v cintoríne tiennym stromoradím prechádzali sa za krásneho podvečera dekan Jurecký a kaplán Lang. Obaja boli zabratí vo veľmi vážnom a horlivom rozhovore.

„Kto by si to bol pomyslel,“ hovorí kaplán, „tak pozorne, s takým záujmom ma vždy počúvala, tak srdečne mi poďakovala za poučenie, — a teraz tento výsledok!“

„Je to pravá dcéra svojej matky,“ pukal dekan prstami. „Tá ešte na smrteľnej posteli dokázala takú zatvrdilosť. Hneď, keď som po prvý raz s Margitou Orlovskou hovoril, pripadala mi veľmi slobodomyseľná, no, tak predsa nie.“

„Adam Orlovský je v mnohom na vine,“ mračil čelo kaplán. „Keby on zakročil; ale keď sám neverí nič, je mu ľahostajné, čo a ako jeho žena zmýšľa. A pán Mikuláš…“

Dekan hodil rukou.

„S tým od dcérinej smrti robia, čo chcú.“

„Ráčite vedieť, velebný pane, že pani Margita veľký náklad naložila na opravu evanjelickej školy v Borovciach?“

„Viem; ale to ma tak nemrzí, ako ten pohyb medzi tunajšími evanjelikmi. Že sa Korimský na to dal; otvoriť svoj dom pre schôdzky.“

„Myslí iste, že mu syna vymodlia.“

„Ale počujte, pán kaplán, ten Ursíny je pre nás nebezpečný človek; kde chceš, tam počuješ jeho meno. Ten človek má toľko príležitosti hovoriť s ľuďmi v lekárni a chudoba si ho veľmi ctí. Je sa čo obávať, aby nenasial nejaké bludy medzi našimi.“

„Však som ja, vaša velebnosť, už na neho upozorňoval. Počul som, že aj naši chodili na tie schôdzky, čo mal u Hastinských. Keby to bol ešte nejaký pohyb luteránsky, to by som sa toľko neobával. No keďže sa proti tomu ohradil sám rakoviansky farár, myslím, že Ursíny je nejaký sektár a šíri nám tú sektu, ktorú nebudem teraz mať možnosť prekaziť, keďže sa obmedzila na privátny dom — ani my, ani evanjelici.“

Tak a podobne rozprávali sa páni hodnú chvíľu. Bolo to v ten deň, keď dekan Jurecký dostal od Margity Orlovskej odpoveď na svoj otcovský list. V ňom jej pripomínal birmovku v meste a zval ju, aby sa jej zúčastnila. — Odpoveď bola úctivá, krátka; ku nej bol pripojený zošit s nadpisom: „Dôvody, pre ktoré sa nemôžem stať údom cirkvi katolíckej.“

Nikdy snáď nebol človek natoľko prekvapený, ako oba páni rukopisom Margity Orlovskej. Dekan napísal prvý list pánovi Mikulášovi, druhý pánovi Adamovi. Kaplán písal dlhý list pani Margite; potom vyšli si na prechádzku.

„Viete čo,“ povie zrazu Jurecký, „zajtra zaveziem sa do Rakovian k farárovi a upozorním ho, nech si dá pozor. Podhrad je predsa značná fília; koľko štóly mu odpadne, nech pridajú sa všetci k sekte Ursínyho. Korimský možno ani nemyslí, čo za následky prinesie počínanie jeho asistenta. On je také nič vo veciach viery, ako aj Adam Orlovský. Ale stavím sa o hlavu, že na zmýšľanie Nikolaja Korimského a tak i na Margitu Orlovskú tento nepatrný, zdanlivo taký nevinný človek veľmi vplýva. Keď on bude odstránený, celý ten pohyb padne a všetko sa upokojí.“

„Ale jeho nebude ľahko odstrániť teraz, to sa malo stať prv, vaša velebnosť; Orlovskí i Korimskí sú mu zaviazaní. Rozpráva sa čosi, že on sa zaujal barónky Rainerovej, že ju opatroval, kým jeho veľkomožnosť prišla. A pritom, odkedy je on tu, lekáreň je vraj veľmi v poriadku. Doktor Raušer hovorí, že Korimský nikdy druhého takého asistenta nenájde, môže sa celkom na neho spoľahnúť. No, jedno mi napadá: dnes večer, až bude zase schôdzka tam, pôjdem aj ja, pôjdem sa presvedčiť, či je ktorý z našich katolíkov prítomný. Ak nebude, nechajme vec radšej zaspať, však evanjelici nech sa o seba starajú.“

„Dobre, pán kaplán, choďte, preskúmajte a potom keby som už i ležal, prídite mi povedať, lebo som zvedavý.“

Nuž zvedavosť dekanova bola ukojená, ale ako! Prišiel kaplán Lang asi o pol desiatej večer celý rozohriaty a červený náhlou chôdzou.

„Nechajte mi všetko povedať, vaša velebnosť,“ hovorí na principálove^[33] otázky: „Vnídem do lekárne, znie mi oproti spev — musím povedať, ako stvorený duše lákať do pokušenia — otvorím dvere veľkej izby — možno povedať, že zrovna paloty, — osvietenej krásnymi lampami, kde popri oknách vlnia sa temnočervené záclony a na maľovaných stenách žiaria zlaté litery rôznych výpovedí z Písma. V záhlaví stojí neveľký stôl, pokrytý ťažkým pokrývadlom; na ňom kniha a pred stolom stolička. Taktiež stolice, troma radmi pozdĺž siene, až po dvere temer všetky plné. V rohu harmónium, pred ním dievčina. No, čo myslíte, koľkých našich som tam poznal, vaša velebnosť?“

„Našich? Boli tam naši?“

„Áno, trinásť som načítal, a ktovie, koľko ich bolo, ktorých nepoznám!“

„Ach, ach! A čo robili? A čo ste vy urobili?“

„Sadol som si pri dverách a počúval. Dospievali napred pieseň, potom prišiel Ursíny k stolu, pomodlil sa a čítal z evanjelia. Zatým zase spievali a on zase prečítal a vykladal. Vaša velebnosť, toho človeka tu nesmieme trpieť! Mali ste ho počuť, čo on hovoril; bez toho, aby aj len jedným slovom narazil na naše učenie, podvracal ho zo všetkých strán. Popieral, že by jestvovala nejaká milosť ešte po smrti, hlásal, že človek musí byť spasený už tu na zemi. A hovoril tak jednoducho, no takou presvedčujúcou mocou, že by som mu temer ja bol uveril. Ostatní z neho ani oči nespúšťali. Potom vyzval, aby sa niektorí modlili. Nemohol som tam ďalej vydržať, ponáhľal som sa čím skôr za vami. Dobre veru bude hneď zajtra ísť do Rakovian. Jednu vetu som si dobre zapamätal, čo hovoril: ,Priatelia, neklamte svoje duše: žiadne skutky, žiadne obrady, žiadna cirkev alebo vyznanie, žiaden kňaz, ba ani čítanie Slova Božieho nemôže vás spasiť, ani za živa, ani po smrti; zato spasiť vás môže a chce v tejto chvíli Ježiš Kristus, Syn Boží, ó, poďte k Nemu!“

Dlho do noci hovorili oba páni spolu a radili sa, ako zachrániť svoje stádo pred vlkom v ovčom rúchu, pred bludárom a jeho bludmi.

*

Asi v tom čase sedel tento bludár na posteli Heinricha G., ktorého po tieto dni povýšili na pomocníka v lekárni. Šuhajca bolela hlava. Ursíny mu zamieňal obklady na čele.

„Ó, pán Ursíny,“ rozprával šuhaj, „ja to ani vysvetliť nemôžem, aký som veľmi šťastný, že ma Pán Ježiš omilostil a celkom priviedol k poznaniu pravdy. Dnes hovoril som už s matkou; ona sa spočiatku zľakla, no keď sme dlhšie rozprávali, dovolila mi predsa, aby som vystúpil z cirkvi katolíckej. Ó, ako som Pánu ďakoval, to vám ani povedať nemôžem. Poraďte mi, kedy a ako by som to mal urobiť?“

„Počkaj ešte, Heinrich,“ pohladil Ursíny šuhajca.

„Myslíte, že by som to mohol ľutovať? Ó nie, túžim po slobode, túžim vydať verejné svedectvo pravde.“

„Verím; a predsa ťa prosím, ešte počkaj. Tvoje vystúpenie mi spôsobí mnoho nepríjemností, ktoré síce ochotne rád znesiem, ale sú tu ešte daktorí veľmi slabí, musíme na nich brať ohľad. Pracuj len verne so mnou ďalej a svedč o Pánu, zvi mladíkov, ako posiaľ. Len čo sa verejne odtrhneš od katolíckej cirkvi, príde na teba prenasledovanie a protivenstvo, ktoré tebe síce neuškodí, skôr upevní, lebo si už na skale založený; ale druhých by to zabrzdilo.“

V šuhajovej hrudi zúžil sa dych; túžil po akomkoľvek utrpení pre Krista; ale myšlienka, že sa toto utrpenie zhrnie predovšetkým na milovaného pána asistenta, ubrala mu sily.

„Podrobím sa všetkému, ako mi vy rozkážete,“ sľuboval pokorne.

Pán asistent zamenil mu ešte jeden obklad, pomodlil sa s ním a odišiel. V svojej izbe otvoril si okno, a čo indy nerobieval, pohovoril sám k sebe nahlas: „Ó, Pane môj, práca tvoja vzrastá, rozvíja sa nečakane, nech je Tebe za to česť a sláva. Ach, ale opatri toto maličké stádečko hodným služobníkom, však vieš, že ja tu už dlho nemôžem zostať.“

Pri týchto slovách klesla mladá hlava k hrudi; potom ju zdvihol, zahľadel sa k nebesiam a v tichej modlitbe hýbali sa jeho pery. Ach, a na obličaji bolo vidno, že mu na vyslyšaní všetko záleží!