ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi v tej chvíli, keď spoločnosť na Podolíne zasadala k večeri, ozvalo sa na dverách izby obývanej po tieto dni Miroslavom Ursínym, zopakované zaklopanie, keď hneď neprišla odveta; potom bolo počuť odstrčenie závory. Zvnútra na prahu zastal mladý asistent a nie málo prekvapene skĺzlo jeho perami: „Pán barón, to vy? Ó, vitajte!“ Pred ním skutočne stál barón Rainer.

„Dobrý večer, pán Ursíny!“ barón zavrel mladíka do náruče. „Prekvapuje vás, však?! No dozvediac sa, že ste tu a sám, nemohol som vás obísť.“

Mladý asistent viedol hosťa dovnútra. O chvíľu bola pekná sieň osvietená, záclony spustené.

„Idete za Petrom, pán barón?“

Rainer pokýval. Prešiel, si rukou čelo, potom siahol po pravici mladého muža, a sadli si spolu na pohovku.

„Idem ho upokojiť a presvedčiť, že sa nemusí obávať, akoby som bol zabudol. No je mi to veľmi milé, že môžem prv hovoriť s vami. Vy Petra lepšie poznáte ako ja, a lepšie mi môžete poradiť v istej vážnej veci. Keď som sa v Podhrade dozvedel, kde vás môžem nájsť, veľmi som sa potešil.“

„Boli ste v Podhrade, pán barón?“ sústrastne sa pýtal Ursíny.

„Ľutujete ma? No áno, bolo to pre mňa ťažké rozhodnutie ísť do tohto mestečka, ale mal som povinnosti, ktoré treba vyrovnať.“

„Bol by som to urobil rád za vás, pane, keby ste ma boli poverili.“

„Verím; no vy ste pre mňa vykonali už toľko, že nemôžem na odslúženie ani pomýšľať. Chcel som pani Hastinskej a slečne Anežke osobne poďakovať; chcel som sa i hmotne postarať o nich, no Orlovskí ma už predišli. Pani Hastinská sa presťahovala na Orlov; našťastie som aspoň Anežku našiel v domku, kde trpela moja drahá manželka, a dal som si ešte raz rozprávať všetko. Až tu som sa dozvedel, koľko vám moja úbohá Natália dlhuje a pochopil som slová Nikolaja Korimského: „To, čo on urobil, nedá sa odmeniť.“ Tak prosím, prijmite ešte raz moju vrelú, z hlbín srdca pochádzajúcu vďaku.“

„Prijímam, pán barón, keď vás to poteší; ale prosím, nehovorte už o mne. Túžim veľmi zvedieť, ako sa má vaša duša?“ mladík pohládzal mužovu ruku.

„Moja duša?“ barón oprel sa o pohovku. „Neviem vám dať určitú odpoveď, Ursíny; viem len, že sa nemá tak, ako by sa mala mať. Som ešte celý preniknutý bolesťou. Predstavte si, tam doma u nás je všetko také prázdne, taká pustota, mŕtvota. — Darmo napínam sluch, nikde ohlas ľahkých krokov, nikde zvuk milovaného, drahého hlasu. V zraku služobníctva sústrasť; — poznať, že ma milujú, a nie som ľahostajný oproti tomuto prejavu lásky, ale oni sú všetci cudzí. A tá myšlienka, že to tak bude trvať navždy bez premeny, je ako skala. No jedno cítim, že v tej samote priblížil som sa k Bohu, ku ktorému ona išla a kde ju mám tak dobre ukrytú. Trikrát som už zahnal zúfalosť modlitbou, keď sa ma chcela zmocniť. Viem, že keby som sa tak mohol privinúť k Pánovi ako vy, našla by moja duša úľavu.

Teraz, keď som bol v Nemecku, navštívil som viacej zhromaždení a priniesol som si stadiaľ mnoho dojmov. Jedno mi však chýba: mám veľkú prekážku, priblížiť sa k Bohu.“ Rainer si vzdychol.

„Prekážku? Ak je ona vo vás, pane, prineste i túto prekážku pred Pána.“

„To nemôžem; tá prekážka je v tom, že cítim: On má právo hnevať sa na mňa. Potrestal ma samotou, ktorú som si sám zavinil.“

„Ó, predsa nie, pane; však vy zato nemôžete, že pani barónka umrela.“

„Za jej smrť nemôžem, za samotu áno. Chcem od vás radu; nedostanem ju však, ak vám nepoviem niečo, čo ma pred vami hlboko poníži.“

Barón prešiel si rukou po čele.

„A pomôže vám to, pane, keď mi to poviete?“ spytuje sa mladík akosi clivo.

„Domnievam sa, že áno.“

„Tak povedzte, pane. Počuli ste, myslím, že sú moji priatelia na Podolíne.“

„Áno, počul som.“

„Prejdú ešte zaiste hodiny, kým sa vrátia; sme sami.“

„Ako viete, chodil som do Nemecka kvôli Petrovi,“ začal barón po chvíli, podopierajúc hlavu do dlane. „Nechcem, aby ste obdivovali moju veľkomyseľnosť. Keď sa starám o svojho Petra, nerobím nič, čo by Boh mohol odmeniť. Konám len svätú, roky a roky zanedbanú povinnosť. Nemôžem teda cítiť slasť a potešenie — ako ste mi písali, ktoré so sebou nesie šľachetný skutok, ó nie. Cítim bolesť, veľkú pokorujúcu bolesť.“

V sieni na okamih stíchlo.

„Načo budem zhľadávať slová? Hriech sa ničím nedá opekniť. Peter je mojím konečne nájdeným, roky zanedbaným, bárs nikdy nezabudnutým synom.“

Škoda, že barón nepozrel hore; zaiste by ustal v slovách, ktoré vyvolali takú bolestnú zmenu na spanilej tvári poslucháča.

Klesla mladíkova hlava, ako rýchlo pokosený kvet. Medzitým pritisol obe ruky na srdce výrečným posunkom; len ranený človek môže tak vyzerať.

„Keď som mal asi dvadsať rokov,“ hovorí barón smutno, „spravil som si známosť s dcérou bohatého advokáta a statkára, jeho meno nechcem menovať. On sa stal pozdejšie vyslancom. Milovali sme sa vrelo, s celým ohňom nerozvážnej mladosti. Boli sme oba vychovaní bez Boha, bez Krista, bez kresťanských zásad, tak ako na stá a stá iných. Hoci som bol z majetnej rodiny, chcel som sa stať inžinierom, a to vynikajúcim; chcel som dosiahnuť vysoké postavenie. Ale takto som sa nemohol ženiť a najmä som sa nemohol uchádzať o ruku jedinej dcéry spomínaného muža. No, my sme boli odhodlaní čakať. Ach, všetko mohlo byť dobre, ale sme príliš verili v svoju mravnú silu, v svoje mravné zásady. Pritom sme sa tajne schádzali i dopisovali si.

Raz ma vyhľadala moja drahá nevesta v mojom byte, keď dostala zvesť, že som chorý. Pretože sme tu vtedy mohli nemýlenejšie hovoriť o mnohých veciach, než na prechádzkach, opakovali sa tieto návštevy častejšie. Boh vie, že nebolo v nich nič zlého; nemali sme hriešne myšlienky. Hovorili sme spolu o tom, čo sa týkalo najviac našich sŕdc, a maľovali si pred oči krásne obrazy do budúcnosti. Až raz bol taký horúci augustový deň. Mňa túžba nútila, aby som si vyšiel na prechádzku. Na tejto prechádzke premýšľal som o všeličom, zlom i dobrom. Ako som tak zahýbal za roh jedného domu, padol mi vo výkladnom okne do očí obraz. Zahľadel som sa naň, a ten obraz podrazil mojím mravným zásadám nohy. Od tých čias, keď prišla, nemal som už čisté myšlienky.

Keby som bol znal čistého, svätého Ježiša a veril v Jeho blízkosť, viem, že by ma to bolo zachránilo. No, neznal som Ho a hlas svedomia varujúci udusila vzrastajúca vášeň. Boh je svedok, že som s celou silou bojoval proti hriechu. Koľkokrát otváral som už ústa, že poprosím svoju nevestu, aby viac neprišla, lebo ma to uvádza do hrozného pokušenia. Ale nebolo sily k slovám. Listy, ktoré som jej o tomto predmete písal, zostávali neodoslané. Boh ma napomínal hlasom svedomia, aby som štúdiá išiel radšej dokončiť inde; ale som Ho neposlúchol. Neutiekol som, kým bol čas, a tak keď pokušenie dosiahlo najvyššieho stupňa, nenašlo sa v nás sily premôcť hriech. Čo za tým nasledovalo, nemôžete si predstaviť; koľké boje, úzkosti, ťažkosti — — —

Vec sa musela za každú cenu utajiť. Mojej neveste prišlo v ten čas pozvanie k sesternici, vydatej za istým lekárom. Išla, strávila u tej rodiny dakoľko mesiacov a tam sa narodil môj syn, ktorého som ja nikdy nevidel. S napätím všetkých telesných i duševných síl namáhal som sa dokončiť štúdiá a postupovať vyššie a vyššie. Od hodiny môjho pádu dlhé štyri roky nezavrel pokojný sen moje oči; zaspával som iba vysilením.

Pretože vec zostala skrytá, nebola pred svetom česť nevesty mojej naštrbená, ani vlastní rodičia nezvedeli pravdy. O ňu som sa teda nemusel báť. Ale dňom, nocou sprevádzala a hnala ma do práce myšlienka na moje dieťa, o ktorom som vedel len, že je v dobrých rukách.

Konečne bol som tak ďaleko, že mi pán N. — keď som predstúpil pred neho — svoju dcéru sľúbil. Malo prísť k verejnému zasnúbeniu. Tu Marta ochorela a kým som sa telegraficky upovedomený vrátil, zomrela. Odišla bez toho, aby mi bola povedala, kde skryla naše dieťa.

Keby nie myšlienky, že keby som zomrel, môj syn navždy zostane povrheľom ľudskej spoločnosti, bol by som sa istotne zastrelil. Roky som musel zápasiť s ťažkomyseľnosťou; lebo čo som sa ako namáhal, dieťa nájsť nebolo možno. Doktor T. po smrti svojej ženy dostal lekárske miesto v zahraničí. Kým som ho konečne vyhľadal, medzitým udiala sa so mnou a vo mne zmena. Moje vyprahnuté a osamelé srdce našlo niekoho, koho mohlo zase milovať. Spoznal som Natáliu. Pri nej zabudol som na Martu, v hrobe; no, nie na môjho márne hľadaného syna. Keď som dostal doktorovu adresu, bola už Natália mojou ženou. No, kým som sa dozvedel od doktora, že žena, čo opatruje môjho syna, menuje sa Kračinská a býva neďaleko mestečka M., zatiaľ som sa dokonale presvedčil, že by som nikdy nesmel Natálii pri jej zásadách doviesť môjho syna. Veď keby vedela, že nie som mravne čistý a bezúhonný, ako sa domnievala, odišla by odo mňa tak, ako odišla od Korimského. Ach, ja vám nemôžem ani povedať, ako som ju miloval. Nebol by som vedel oželieť jej stratu.

Hľadal som síce ešte rok-dva svojho syna, no potom v obave o naše rodinné šťastie som prestal; veď každým rokom bolo to menej možné, doviesť ho Natálii — už i pre Margitu.

Konečne, keď moje srdce začalo tušiť, čo sa ako budem namáhať, ona i po mojom boku vždy bude milovať len Korimského a svojho opusteného syna, vybúšila sila boľavej túžby tak mocne po mojom dieťati, že som začal hľadať ešte raz, a našiel.

Nuž Natália už nežije, ona mi už neprekáža; na súde sveta mi nič nezáleží; ale či mám možnosť predstúpiť pred svojho syna s pravdou — pred svojho syna, znášajúceho roky a roky pohanenie za môj hriech? Tento hriech, táto krivda ma delí od svätého Boha. Keby mi môj syn odpustil, viem, že by som skôr dosiahol pokoj. Keď ho teraz dám do ústavu, zasype ma svojou vďačnosťou a ja budem musieť niesť toto žeravé uhlie. Konečne bude to svetu nápadné, prečo toho mladíka protežujem,^[41] a svet je zlý. Ľahko si domyslí pravdu. Napokon nasejú nedôveru aj v srdce môjho syna oproti mne. Nuž premýšľal som, čo mám urobiť? Stokrát radšej znesiem, aby ma Peter odsúdil, a keď odsúdi, aby mi povedal, že so mnou nepôjde, ako ma má považovať za svojho dobrodincu. Len to sa bojím, či by som mu odhalením tejto pravdy nespôsobil veľkú bolesť; bo cítim, on ma má rád. Keď sa dozvie, že som tým mužom, s ktorým sa nikdy nechce v živote stretnúť, neotrasie to všetku jeho peknú dôveru v ľudstvo?

Nuž v tejto veci vás prosím o radu; vy Petra lepšie poznáte. Čo myslíte, ako konať, aby nie mne, ale jemu bola usporená bolesť?“

Barón vstal, prešiel párkrát po sieni; zastal konečne pred posiaľ mlčiacim mladíkom.

„Pán Ursíny,“ zaznelo z jeho pier trúchlivo, „hoci ste ma i odsúdili, hoci som sklamal i vašu dôveru — vy iste tak, ako ostatní považovali ste ma za šľachetného a sklamali ste sa — predsa vás prosím, poraďte mi.“

Ruky zakrývajúce tvár padli a mládencove oči pozreli na muža akýmsi zlomeným leskom. V tej chvíli bol už mladý asistent zavretý v barónovom náručí.

„Čo vám je?“ volal muž, úzkostne túliac bezvládne skleslú mladíkovu hlavu pevnejšie k svojej hrudi. „Veď on nedýcha — —“

V nasledujúcej chvíli barón položil mladíka na pohovku. Barón našiel vodu a dal sa ho kriesiť; no trvalo dosť dlho — pre muža celú večnosť — kým sa konečne otvorili zavreté oči.

„Ursíny, milý priateľu, čo sa vám stalo? Veď ste mi upadli do mdloby! Snáď moje rozprávanie malo na vás taký hrozný účinok?“ vraví barón stiesneno.

„Nedivte sa, pán barón,“ odvráva mladík, a ruže mu vstúpili do bledých líc, „ja som si na niečo spomenul, a to ma tak zabolelo; ale prosím, nepýtajte sa; a pustite ma, prosím.“

„Nie; zostaňte aspoň ešte chvíľu a odpustite mi.“

„Nemám čo, pane; vy ste pýtali radu, ja ju neviem; skutočne neviem, čo by som vám poradil. Peter vás má rád; iste mu Pán Ježiš vložil do srdca túto lásku, aby mohol ľahšie odpustiť a zabudnúť. No je to veľká bolesť, nedivte sa, keby ho i ochromila; ale pretože najviac bolí zákerná rana, tak myslím, bude lepšie, keď mu vy poviete všetko, ako ste mne povedali. Pán môže ešte tak zariadiť okolnosti, že rana nebude natoľko bolieť. Musí to byť veľká slasť, keď otec konečne a predsa s láskou privinie k hrudi dieťa vystrčené do sveta a vezmúc pohanenie na seba, strhne z jeho čela páliacu pečať hany.“ Mladý asistent hovoril ako v zabudnutí.

„Ursíny!“ vzdychol barón bolestne.

Trhol sebou.

„Odpustite, neviem, čo vravím; nemyslite na moje slová, nechcel som vás raniť, verte!“

„Verím; no máte pravdu,“ narovnal sa Rainer. „Keď už nie je v mojej moci sňať pohanenie z jeho čela, ponesieme ho aspoň spolu. Odteraz, kto by chcel hodiť kameň do neho, trafí predovšetkým mňa. V dúbravskej doline všetci znajú, akého pôvodu je Peter, nuž nech znajú i jeho otca.“

„Neprenáhlite sa, pán barón,“ vstal mladík z pohovky; „tento krok je privážny, aby sa urobil bez modlitby. Ak vám ešte i potom, keď to poviete Petrovi, srdce bude vravieť to isté čo teraz, a ak Peter dovolí, až potom môžete tak konať.“

„Máte pravdu, Ursíny, pomodlite sa so mnou.“

„Je neskoro,“ hovorí barón, keď vstali od modlitby; „musím už preč.“

„Prosím, nechoďte teraz, pán barón, buďte mojím hosťom. Nikuška bude veľmi rád. A ráno vás do dúbravskej doliny odprevadíme, ak chcete.“

„Vy by ste išli so mnou?“

„Áno, pôjdem, ak dá Pán dožiť, musím sa tam ísť odobrať.“

„Odobrať?“ Idete už späť do Podhradu?“

„Mal som dovolenie nadlhšie,“ usmial sa mladík, „ale pán Korimský nemôže teraz prísť sem. A v rodine Orlovských stalo sa dač veľmi radostné, on zaiste rád príde tešiť sa so svojou rodinou.“

„Tak? A čo sa stalo?“

Ursíny v krátkosti porozprával, že pán Mikuláš našiel v doktorovi Lermontovovi svojho vnuka. Baróna to veľmi zaujímalo. Podľa účasti, s akou počúval, bolo vidno, že sa úprimne teší ako so starým pánom, tak s Margitou, najmä však s Nikuškom Korimským.

„Túto radosť,“ vravel potom, „dal Boh Nikolajovi Korimskému za odmenu, že sa oproti mne zachoval tak šľachetne.“

Keď Rainer súhlasil, že zostane na noc, vyšiel mladý asistent za babičkou Šimkovou. S jej pomocou obstaral večeru pre milého hosťa. Ponúkal tak milo, že sa barónovi zdalo, akoby bol jeho hosťom. Večera padla i chutila mu tak dobre, ako ešte nie od Natáliinej smrti.

„Kedy vám ja vrátim vaše pohostinstvo?“ povedal, zabúdajúc sa.

„A prajete si moju návštevu, pán barón?“ položil mladý asistent lyžičku.

„Ja či si prajem vašu návštevu? Ako sa ma to môžete pýtať, pán Ursíny? Dal by som veľmi mnoho za to, keby ste nie na návštevu, ale trvale prešli ku mne a pomohli mi vpraviť sa do života užitočného ľudstvu, kresťanského.“

Mladý asistent podoprel v hlbokých myšlienkach hlavu do dlane. Barón hľadel na neho skúmavo s láskou a účasťou.

„Prídite, pán Ursíny?“

„Len tak prísť k vám na návštevu, pane, na to nestačia moje prostriedky. A nehodil by som sa vám v týchto svojich šatách za hosťa. Ak by ste mi ale mohli dať nejakú službu vo vašom dome, preukázali by ste mi dobrodenie.“

„Službu v mojom dome pre vás, pán Ursíny? Vy žartujete!“

Tvár mladého asistenta pokryli rozpaky.

„Nežartujem, pán barón. Okolnosti ma nútia opustiť lekáreň Korimských. No pretože sú to moje súkromné záležitosti, ktoré nemôžem vysvetliť Nikuškovi a nemám možnosti udať nejakú príčinu, pre ktorú odchádzam, nemôžem do druhej lekárne vstúpiť bez toho, aby som neurazil pána Korimského a nezarmútil Nikolaja. Musím si hľadať iné zamestnanie, aby som mohol povedať (čo je i pravda), že mi dlhý pobyt v lekárni škodí. Nuž tak pán barón, keby ste mi dali akúkoľvek službu vo svojom dome, vyprostili by ste ma z okamžitých ťažkostí, a ja by som vám bol veľmi vďačný.“

Čosi prosebné a zároveň smutné pozrelo z očí mládenca na muža, že tento celý rozochvený siahol po jeho ruke.

„Nemal by som inú možnosť, milý Ursíny, jedine vás urobiť svojím sekretárom. Ten, ktorého teraz mám, ide od prvého preč, dostal úrad. Ale nevedel by som si vás predstaviť v tejto podriadenej úlohe.“

„Prečo, pane? Neprišiel Syn človeka, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil; a ja som Jeho najposlednejším sluhom. Však vy by ste boli ku mne láskavý, a zaopatrenie dali by ste mi toľké, čo by som sa mohol slušne šatiť. Keď máme pokrm a odev, s tým sa uspokojíme.“

„Ale kto by vám nahradil to, čo by ste v Podhrade nechali?“ bolestne rozrušil sa barón.

„Nikto pane, ale tu zostať nemôžem; a kamkoľvek prídem, všade bude cudzina, všade budem sám.“

„Vy skutočne od nich odídete?“

„Musím.“ Mládencova hlava klesla k hrudi. „Oni ma ľahko oželejú v šťastí; svetlo Božej milosti svieti nad nimi.“

„A vaša začatá práca v Podhrade?“

Ursíny vstal.

„Môj Pán nežiada odo mňa nemožnosti. On sa postará. Neviem ako, no On vie. My ľudia nesmieme nič robiť tak, že to závisí len od nás, lebo dnes sme tu, a zajtra nás už niet.“

„Podľa toho vy Podhrad skutočne musíte opustiť?“

„Skutočne.“

„No, tak mi dajte ruku, že nikam inde nepôjdete, len ku mne.“

„Ako váš sekretár,“ mladík vystrel pravicu.

„Ako môj priateľ.“

Ruka klesla.

„To nemôžem, pán barón,“ zakrútil hlavou.

„To ste taký hrdý?“

„Nie som; ale Nikuška by povedal, že ako priateľ môžem žiť i u neho, a ja nemôžem. No, nechajme, prosím, už ten rozhovor tak; načo hovoriť o tom, keď sme ešte zajtra nedožili?“

Výraz akéhosi umdlenia rozprestrel sa tvárou mládenca. Dal sa upratať zo stola.

„Snáď som vás len neurazil, pán Ursíny,“ staral sa barón. „Hoci ako sekretár, keď už ináč nechcete, len prídite ku mne.“

„Ďakujem, pán barón; ak bude vôľa Pánova, teda prídem; no dovoľte, hneď som tu.“

Mladík vzal príbory a vyniesol. Barón stál pri okne.

„Prečo musí preč? Že musí, vidím. Vo svojej skromnosti berie veci tak ľahko. — Najprv konal medzi nimi služby milosrdného Samaritána, a potom myslí, že ho tak ľahko oželejú. A ja ho mám spraviť sekretárom? Pripadá mi, ani čo by som si anjela najal do služby. Naposledy pomyslí Korimský, že som im ho ja odviedol.“

Muž stiahol čelo; no, hneď ho i vyhladil.

„To nemôže; však keď nechce byť v lekárni, inej služby pre neho nemá. No, počkaj, Ursíny; najtiaž len u mňa budeš, veď ja ťa z toho sekretárstva dostanem vyššie. To si pridobrý a prinadaný za asistenta Korimskému.“ — — —