E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Otcovrah

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 26 čitateľov


 

Otcovrah

„Vy, otcovia, nedráždite svoje deti, aby nestratili odvahu.“ Kol 3, 21

V Nehostinných kopaniciach na veľmi krásnom mieste stojí neveľký ošarpaný dom, ktorému sa ľudia zďaleka vyhýbali a dnes sa mu vyhýbajú ešte viac. Bývala v ňom rodina Surová. Otec veľký pijan bol postrachom celej doliny. Ženu a deti trýznil ako zver a nútil, aby po poliach i po dvoroch kradli, čo mohli; keď neukradli, bil ich. Pretože to, čo sám zarobil, prepil, a keď si žena pri malých deťoch nemohla nič vyrobiť, nuž keby tie deti neboli kradli, boli by museli hladovať. Susedia, keď sa im niečo stratilo či vo dvore, či na poli, dobre vedeli, kde by si to mohli hľadať. Ale nikto nehľadal, lebo vedeli, že sedliak Surový — silný to muž — by sa s nimi alebo pobil, alebo by bol schopný zapáliť im strechu nad hlavou.

V rukách tohto zvrhlého muža boli štyri úbohé bytosti obdarené nesmrteľnými dušami. Deťom sa vždy zdôrazňuje Božie prikázanie „Cti svojho otca i svoju matku“, ale nikto nikdy sa nepýtal, ako si môžu tieto deti ctiť svojho otca. Matku si ctili a obzvlášť najstarší chlapec veľmi miloval úbohú týranú osobu. Bola to kedysi veľmi pekná a poriadna žena, keď sa vydala za sedliaka Surového. Sám bol pekný a statočný človek, kým nezačal piť. Čo sa z neho stalo, stalo sa následkom alkoholu. Nebyť opojných nápojov, Satan by nebol mohol zničiť túto rodinu.

Raz Surový uviazal svojho najstaršieho syna na strom dolu hlavou a šľahal ho hrubým povrazom. Vtedy skríkol mučený chlapec: „Počkajte otecko, len nech narastiem, ja vás zabijem!“ Pretože chlapec bránil matku vždy, keď ju otec bil, práve na ňom si otec vylieval zlosť najsurovšie. Neraz v noci musela úbohá žena, či v zime, či v lete utekať s deťmi, keď počula vracať sa domov opitého muža. Nocúvali po šopách a stodolách, hladní, trasúc sa zimou. Jediné dievča, ktoré bolo v rodine, otec zvlášť nenávidel a trýznil, takže ho matka konečne odviedla preč z domu a dala ho ľuďom, ktorí sa ho ujali.

Nuž tak tie deti rástli v tom bahne hriechu, v tom pekle na zemi, kým najstarší chlapec mal 17 rokov. Bol na svoj vek malý a slabý, ako bývajú také deti od mala trýznené a hladom vychované. Ináč mal peknú tvár, obzvlášť veľké smutné oči. Na tej tvári stálo napísané celé jeho trúchlivé detstvo.

Raz začiatkom zimy sa sedliak Surový stratil. Odišiel do mestečka a nevrátil sa. Jedni susedia síce hovorili, že ho videli podvečer poloopitého potácať sa domov; no, to nemohlo byť. Ale keď nebol doma, tešili sa, že je načas od neho pokoj.

Medzi Nehostinnou dolinou a neveľkým údolíčkom leží dosť príkry vŕšok a pod ním veľké močidlo. Do toho močidla išlo si o pár dní nejaké dievča z Nehostinných kopaníc umyť ruky; no, kto opíše jej hrôzu! V močidle, na ktorom sa práve chystala ľadová kôra, videla ležať človeka: Oči mal otvorené, stĺpkom obrátené, tvár žltú a zarazil ju desný zápach hniloby. Poznala sedliaka Surového a namiesto do mestečka, kam mala namierené, rozbehla sa domov a vbehla neschopná slova do svojej chalúpky. Až po hodnej chvíli bola schopná vykoktať, čo videla.

Jej domáci odišli oznámiť vec žandárom a začalo sa vyšetrovanie. Podozrenie padlo na sedliakovu ženu a na syna. Oboch súdna komisia prinútila, že museli sami vytiahnuť zahnívajúcu mŕtvolu; takí mokrí ako boli, museli sprevádzať voz, ktorý mŕtvolu viezol do mestečka. Márne sa žena bránila, že nevie o ničom, neverili jej. Keď vypočúvali mládenca, priznal sa bez akejkoľvek ľútosti, že on zabil otca; a keď všelijako vynucovali z neho priznať sa, či mu aj matka pomáhala, svedčil nezlomne: „Mamička je nevinná, vinný som len ja, ja som ho zabil. On prišiel domov opitý, pýtal jesť, keď som mu dal polievku, hodil ju aj s hrncom do mňa, chcel hľadať mamičku, že ju bude biť, a keď som mu nedal, bil mňa. Vzal som teda pri dverách motyku a uderil som ho po hlave. Keď som videl, že je mŕtvy, uviazal som mu na nohy povraz a odvliekol som do toho močidla. Mamička nebola doma, ona nevedela čo som urobil.“

Nechceli páni z komisie veriť, žeby taký slabý chlapec mohol odvliecť takého veľkého muža toľký kus bez pomoci, ale mládenec nepopustil, vzal všetku vinu na seba. Keď ho súdili, povedal zvláštne slová: „Keď som ja zabil otca, už ma hneď súdite a staráte sa o to, ale keď on mamičku aj nás roky na zabitie bíjal, vtedy sa nikto o nás nepostaral, ani sa nás nezastal.“

Nuž pochovali sedliaka; žena vtedy prechladla, keď taká mokrá musela ísť k výsluchu a zomrela ani nie o trištvrte roka na suchoty. Mladý otcovrah sa ocitol najprv vo väzení, odtiaľ ho poslali na front.

Vojna sa skončila, vrátil sa, žije a horko oplakáva svoj zničený život, veď nikto nezmyje z jeho rúk otcovu krv.

No, či je len on vinný? Nebol na prvom mieste vinný otec, ktorý dohnal svoje dieťa do takého zúfalstva? Kto sa previnil proti tomu otcovi, ktorý vraj bol poriadny človek, kým nezačal piť? Ten, kto ho naučil piť. Sedliak Surový bol prv vrahom, ako jeho syn. Syn mu vzal zemský život, ale on zavraždil v ňom človeka a urobil z neho zviera, ktoré sa bránilo pred trýzniteľom. A vrahom sedliaka Surového je satan alkohol a jeho sluha krčmár. Celá ľudská spoločnosť i zákonodarstvo má podiel na tejto hroznej vražde, keď dovolí, aby rodič mal právo stať sa katom svojich detí a muž katom svojej ženy. Ak ti niekto vynadá na ulici, môžeš ho ísť žalovať. Ak budeš mať svedkov, vyhráš a on bude potrestaný. Ale ak otec otravuje svojho syna, alebo dcéru ohavnými nadávkami a zlorečením, kde je taký súd, ktorý by dieťa ochránil a otca potrestal? Poznám muža, ktorý v opilstve uviazal ženu o strom, podložil slamu, zapálil a piekol jej nohy za živa a nikto ho zato nepotrestal, veď vraj bol opitý.

Dokedy búde táto naša zem počúvať krik obetí opilcov?

A ty, národ môj slovenský? Keď ti prišla politická sloboda, dokedy budeš dobrovoľne podávať ruky, aby ťa satan alkohol okúval otrockými reťazami, aby z teba — na obraz Boží stvoreného človeka — učinil zviera? Všeličo sme museli zniesť počas vojny, nad čím srdce dodnes plače, ale v jednom ohľade mali sme sa vtedy dobre, keď totiž krčmy, tie pareniská hriechu, tie rodiská vrahov, smilníkov, zlodejov, krivoprísažníkov, podpaľačov, zhavranených otcov a matiek, boli pozatvárané, keď sa nepotácali takí ľudia na posmech detí našimi ulicami a ich zvierací rev sa nerozliehal nocami. Vtedy sme cítili a verili, že náš národ sa vracia k obrazu Božiemu, že mu už nepristanú maďarské názvy: „Slovák nie je človek, Slovák je pes!“ Jediné dobrodenie, ktoré nám maďarská vláda[1] kedy preukázala bolo to, že zakázala počas vojny opojné nápoje. Či naša demokratická vláda na oslobodenom Slovensku nemá ako prvú povinnosť zachovať nám toto dobrodenie?

Naši vodcovia, ktorým Svätý Boh dal pod správu náš ľud, preukážte nám to milosrdenstvo, že nás zachránite od úpadku a od záhuby, ktoré pochádzajú z opojných nápojov? Pamätajte na to, že národ opilcov nevzdeláte školami! Dobrá polovica detí opilcov sú nevzdelávateľní, budúci obyvatelia ústavov pre slabomyseľných, na ktoré vám nepostačí 380 miliónov, ktoré prinášajú štátu opojné nápoje. Nestínajte obmedzením licencií a zdražením opojných nápojov ohavnej hydre krčiem hlavu, ako Maďari za vojny, ale jej urobte koniec razom.

A vy, slovenské ženy! Keď nám prišla sloboda, nechcite byť znovu otrokyňami opitých mužov, ktorí by vás smeli trýzniť. Dali nám rovné hlasovacie právo, spojme sa všetky verne a nedajme ani jeden hlas tým kandidátom, ktorí nám nesľúbia podporovať našich bojovníkov za oslobodenie Československej[2] republiky od alkoholu. Nevoľte alkoholikov do vlády. Ide o budúcnosť našich detí, o rozkvet nášho národa.

Pamätajte na úbohého mladého otcovraha, na jeho zničený život a na to, že on nie je a nezostane osamelým príkladom zničenia celej rodiny alkoholom. Pamätajte na svojich synov, čo z nich vyrastie, na svoje dcéry, za koho sa povydávajú, ak sa opilstvo bude smieť rozširovať v našom národe. Opité Slovensko nebolo by hodné slobody a za národ opilcov škoda bolo vyliať aj len jednu kvapku legionárskej krvi. Beda nám, ak prídeme tak ďaleko, ako hovorí prorok Izaiáš (28, 7): „Kňaz i prorok sa šialia od opojného nápoja; pohlcovaní sú od vína, blúdia od opojného nápoja; šialia sa vo videnom, klátia sa v rozsudku, lebo všetky stoly sú plné vývratku a lajna, takže už nieto čistého miesta. Beda tomu, kto nás privedie tak ďaleko, áno. Beda tomu, kto napája svojho blížneho, tebe, ktorý pridávaš svoj jed, áno, opájaš, aby si sa díval na ich nahotu“ (Habakuk 2, 15).

(1920)



[1] Prvé vydanie vyšlo hneď po prvej svetovej vojne.

[2] Rok 1920 (poznámka upravovateľa)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.