ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je všeobecne známe, že v starých časoch, najmä od nastúpenia Anjouovcov na uhorský trón až do smrti Ľudovíta II. bolo Uhorsko rozdelené z hľadiska peňažníctva na jednotlivé komory, a tieto sa delili na soľné (camerae salium) a banské komory (camerae urburarum seu montanarum).^[884] Náčelník každej komory sa nazýval hlavným komorským grófom a náčelníkom všetkých týchto bol kráľovský pokladník (thesaurarius regius). Kremnická komora bola vždy banskou komorou.

Ján Bolský tvrdí,^[885] že táto komora vznikla už v VIII. storočí, keď sa mala Kremnica vďaka svojim starobylým a prebohatým baniam stať hlavou vtedajších piatich banských miest, totiž Kremnice, Štiavnice, Zvolena, Pukanca a Belej. Korabinský zas spomína,^[886] že za panovania uhorského kráľa Andreja II. bol náčelníkom tejto komory žid Samuel, pod ktorým veľmi trpela. Avšak obe tieto zprávy sa sotva zakladajú na vierohodných prameňoch (mne sa aspoň po šestnásťročnom pilnom bádaní a prísnych štúdiách nepodarilo nájsť ani len jednu jedinkú listinu, ktorá by potvrdzovala Bolského alebo Korabinského rozprávky), a preto sa treba uspokojiť s jednoduchým spomenutím týchto zpráv.

Najstaršia listina, v ktorej sa podľa môjho vedomia spomína kremnická komora, pochádza len z roku 1323, a podľa tejto listiny bola v tom čase kremnická komora v prenájme u istého grófa Hája (Heyma).^[887]

V pôvodnej listine z roku 1331 nachodíme druhého známeho náčelníka tejto komory, ktorým bol vtedy istý „Lupoldus, magister machinarum domini nostri regis per Ungariam, comes caraerarum in Kremnicia anno in praesenti comesque de eadem necnon de Arva.^[888]

Názov tohto grófa, ako vidno, je čiastočne celkom záhadný, čiastočne však podáva v istom ohľade žiadúce svetlo. Nazýva sa totiž majstrom kráľovských strojov v Uhorsku. Ktoré stroje sa tu rozumejú? Banské stroje nie, lebo v tých časoch komorský gróf staral sa o bane len natoľko, že vybral od ich majiteľov takzvanú urburu, totiž daň z banských dôchodkov, ktorá sa občas menila a tvorila raz siedmu, raz desiatu, občas aj štrnástu časť z dorobeného zlata, striebra a iných kovov. Kráľ sám alebo jeho pokladník sa až koncom XV. storočia začal stávať majiteľom baní. Stroje na razenie peňazí to tiež nemôžu byť, lebo v tom čase sa peniaze razili iba tak, že sa zlatý alebo strieborný pliešok položil medzi dva železné alebo oceľové kusy, tzv. matky (matrice), v ktorých boli vyryté obe strany peňažného obrazu, a potom sa na horné želiezko bilo kladivom. Túto prácu konali vo svojich dielňach takzvaní minciari, osobitný druh remeselníkov, ktorí tvorili takrečeno najprednejšiu kastu medzi remeselníkmi a dostali od kráľov mimoriadne výsady a nadpráva. Akých kráľovských strojov bol teda majstrom tento komorský gróf, nemožno s určitosťou udať. Súdiac však z toho, že nebol len komorským grófom, ale aj županom oravskej stolice, a, ako vysvitá z inej listiny — aj veliteľom Oravského hradu, možno sa domýšľať, že bol asi správcom vojenských kráľovských strojov, teda akoby zbrojmajster. Z toho by sa dalo uzavierať, že kedysi boli náčelníkmi kremnickej komory nielen správni úradníci, ale súčasne i vojenskí hodnostári a tak že sa finančná i vojenská správa sústreďovala u jednej osoby.

Druhé, čo je v jeho názve nápadným, je to, že sa nazýva nie grófom kremnickej komory, ale grófom komôr v Kremnici.

V Corpus juris Hungarici, známom to Verbőczyho Tripartite spomína sa tento Leopold pod menom Hyppolita ako gróf kremnickej komory a nie komôr v Kremnici.^[889] Vysvetlenie rozdielu medzi týmito názvami zdá sa byť na prvý pohľad nie veľmi ľahkým, predsa však je samo osebe celkom jednoduché. Kremnická komora totiž, ako vidno z neskorších listín, nie je nič iné ako stredisko a hlava iných komôr nachádzajúcich sa na jej území. Pravdaže o nich niet v listinách toľko zmienok ako o kremnickej, pretože jej boli podriadené a ňou takrečeno zatienené. V zmluve, ktorú uzavrel kráľ Karol Róbert so spomínaným Leopoldom dňa 2. februára 1342 a v ktorej vydal súčasne i mnohé veľmi dôležité nariadenia týkajúce sa daní a peňažných záležitostí, zaviazal kráľ grófa, že má byť v každom slobodnom kráľovskom meste kráľovský dom, v ktorom by sa vymieňali peniaze a vydržiavala by sa verejná kráľovská váha, aby ľud bývajúci ďaleko od Kremnice nemusel sem prichádzať za výmenou peňazí. Tieto kráľovské domy sa nazývali všeobecne komorami a ich náčelníci komorskými grófmi. Neboli nič iné ako hlavnému kremnickému grófovi podriadení berní úradníci. Nie je známe, kde všade stávali takéto okresné berné úrady čiže komory, lebo na ustálenie ich počtu nestačí preskúmať iba jeden čo ako veľký archív. Podarilo sa mi dosiaľ vypátrať len to, že takéto komory boli nielen vo všetkých banských mestách, ale aj v Bátovciach, Tekove a Topoľčanoch, ktoré obce boli v tom čase ešte slobodnými kráľovskými mestami^[890] a v ktorých sa aj peniaze razievali.^[891] Menovaný Leopold bol teda grófom takýchto komôr patriacich ku kremnickej ako ústrednej a z tohto názvu vysvitá, že takéto zriadenie nepochádza len od kráľa Karola Róberta, ako sa na základe jeho dekrétu z r. 1342 dosiaľ mýlne predpokladalo, ale že je oveľa staršie, že vzniklo ešte v časoch kráľov z rodu Arpádovho, prešlo na dobu Karola Róberta a tento kráľ ho iba obnovil.

Tretie nápadné v jeho názve je to, že sa nazýva grófom „v prítomnom roku“. Z tohto názvu vidno, že by sa veľmi mýlil ten, kto by posudzovať chcel starodávnych komorských grófov podľa postavenia, ktoré zaujímali neskorší hlavní komorskí grófi štiavnickí, ktorých dlhý rad uzavrel pred niekoľkými rokmi posledný z nich barón Medniansky. Starodávni komorskí grófi neboli vlastne kráľovskými úradníkmi, ale skôr nájomcami komôr, totiž daní a iných kráľovských čiže krajinských dôchodkov. Taký mal byť už Samuel za Andreja II., takým bol i Háj (Heym) roku 1323 a aj Leopold bol takýmto prenajímateľom v prítomnom roku 1331. A tu máme vysvetlenie jeho názvu. Ak nebol v tomto roku púhym nájomcom, možno uzavierať, že kráľ nenechával správu tejto komory za dlhší čas v jedných a tých istých rukách.

V tých časoch, o ktorých práve hovoríme, boli dôchodky tejto komory dávané do prenájmu obyčajne len na jeden rok. Jedným dôkazom je i spomenutá zmluva, ktorú uzavrel kráľ Karol Róbert s grófom Leopoldom dňa 2. februára 1342 a ktorá mala platiť až do 2. februára 1343.

V tejto zmluve, ktorá sa dostala pre mnohé vážne a významné nariadenia do zbierky starších krajinských zákonov ako kráľovský dekrét, sa uvádza to územie, ktoré patrilo ku kremnickej komore, a to nielen v tých časoch, keď ju kráľ Karol Róbert dal do prenájmu oravskému hradnému veliteľovi Leopoldovi, ale, ako hovorí zmluva čiže dekrét, „ab antiquo“, t. j. od starodávna, teda môžeme povedať, že aspoň v časoch kráľov pochádzajúcich z rodu Arpádovho.^[892]

Podľa tejto listiny patrili ku kremnickej komore župy Bratislavská, Nitrianska, Trenčianska, Zvolenská, Novohradská, Hontianska, Tekovská, Peštianska a z Komárňanskej tá časť, ktorá leží z tejto strany Dunaja. Pokiaľ ide o župu Peštiansku, ktorá mala tiež patriť ku kremnickej komore, stotožňujem sa úplne s názorom p. Píča, že sa táto župa v dekréte Tripartita mylne uvádza namiesto župy Liptovskej, ležiacej v prostriedku medzi Oravskou a Zvolenskou. Takéto delenie by kráľovi sotva bolo napadlo, a to jednak preto, že kremnická komora bola banskou komorou, zahrňujúcou všetky tie hornouhorské alebo vlastne slovenské okresy, v ktorých boli bane. A že v Liptove už v 13. storočí boli bane na zlato, to dosvedčuje celkom jasne pôvodná listina v Kremnickom mestskom archíve^[893] pochádzajúca z roku 1277, podľa ktorej kráľ Ladislav odňal grófovi Matejovi, synovi Andrejovmu, ktorý bol synom Albertovým, pustú zem na tri poplužia, totiž 360 jutár, ležiacu v Liptovskej stolici medzi potokami „Cermule“ a „Luhela“, pretože sa tam našla baňa na zlato a dal mu zámenou terajší Nedozor v Turci. Po druhé preto, že Peštianska župa, ležiaca v bezprostrednom susedstve budínskej komory, skôr mohla patriť k tejto, keďže tam prislúchala aj župa Pilišská, Šoltská a Malá Kumánia. Ten, kto odpisoval príslušný dekrét pre Verbőczyho, neveľmi dbal na presnosť svojej práce a robil chyby. To najjasnejšie dokazuje skutočnosť, že urobil z Leopolda Hyppolita, keďže predsa všetky pôvodné listiny, ktoré sa týkajú kremnického komorského grófa z rokov 1342 — 1343 nazývajú ho nie Hyppolitom, ale Leopoldom.

Tomuto Leopoldovi odovzdal teda kráľ Karol Róbert kremnickú komoru za 800 hrivien striebra na jeden rok a určil jeho práva i povinnosti.

K právam patrilo predovšetkým vyberanie daní, razenie peňazí a dozor nad touto prácou; k povinnostiam okrem platenia 800 mariek nájomného i vydržiavanie kráľovských verejných váh s ich úradníckym aparátom a iné menšie ťarchy a povinnosti.

Vtedajšia daň, ktorú mal Leopold právo vyberať pre seba, bola buď portálna, t. j. vrátna, tzv. dika, buď zmenková, tzv. kambiálna, buď banská, tzv. urburálna. Pozemkové čiže poddanské dane, medzi ktoré patrili „census regius“ (kráľovská činža), „munera strenualia seu dona novi anni“ (novoročné dary), „census terrestralis“ (pozemková činža) a „tributum vel theloneum regium“ (daň kupecká čiže mýto a clo) nevyberali komorskí grófi, ale ako vidno z mnohých listín, kráľovskí tavernici prostredníctvom svojich splnomocnencov.

Ohľadom portálnej dane nariadil kráľ, že od každých vrát čiže brány sa má platiť 18 denárov. Vrátami alebo bránou (portou) sa nazýval taký dom, ktorý mal také veľké vráta, že mohol nimi prejsť voz naložený senom alebo obilím.^[894] V takých krajoch, kde pre nedostatok dreva nemali brány alebo vráta, mala sa táto daň vyberať buď podľa starého zvyku alebo na základe nového ocenenia.

Vyberaním daní a určovaním vrát nepoveril však kráľ iba samého komorského grófa. Aby sa tento ako prenajímateľ komorských dôchodkov neodpúšťal nespravodlivosti a ľud nezdieral, pridal mu kráľ i tavernika čiže tavernikovho splnomocnenca, potom arcibiskupovho posla (pisetára), parochiálneho grófa (obecného predstaveného), slúžneho a vyslanca niektorej kapituly. Len táto skupina ľudí smela určovať vráta čiže pozemok majúci platiť vrátnu (portálnu) daň a túto daň i vyberať. Samo sebou sa rozumie, že títo kráľovskí splnomocnenci, najmä komorský gróf, tavernikov splnomocnenec a pisetár, to nerobili všade osobne, ale hlavne v okresoch prostredníctvom svojich úradníkov a zástupcov.

Zámena peňazí bola nariadená jednak preto, že vždy prinášala osoh kráľovi, vlastne krajinskej pokladnici, jednak však preto, aby boli vylúčené z obehu peniaze tak cudzozemské, hoc i dobré, ako aj staršie krajinské, ošúchávaním a obrezávaním pripravené o svoju dobrú váhu a teda pokazené. Takáto zámena sa neurčovala na riadny čas, ale sa musela robiť na základe kráľovského rozkazu niekedy každý rok a niekedy i za dlhší čas. Za tým cieľom určil kráľ istý čas, za ktorý sa museli zameniť všetky cudzie a staršie krajinské peniaze. Zamieňať ich bolo povinnosťou komorského grófa. Aby sa však ľud nemusel ustávať z ďalších krajov do grófovho sídla, bol gróf povinný vydržiavať v každom slobodnom kráľovskom meste, ako sme to už spomenuli, verejné váhy a pri nich nielen dostatočné množstvo nových peňazí, ale aj svojich úradníkov.^[895]

Banskú daň platili grófovi iba majitelia baní, a to v starších časoch sedminu, neskoršie desatinu a v 16. storočí štrnástinu, totiž siedmu, poťažne desiatu alebo štrnástu čiastku zo všetkých banských výrobkov, a to nie in natura, ale platili ju tak, že im gróf hneď pri vyplácaní stiahol príslušnú čiastku z peňazí, ktoré im patrili za zlato, striebro a iné kovy odovzdané do mincovne alebo do kráľovskej komory. Túto daň nazývali urburou a toho, kto ju musel platiť, urburárom. Od čias kráľa Žigmunda, ba zdá sa, že už od doby kráľa Ľudovíta I. nezaoberali sa už komorskí grófi vyberaním portálnej dane, ale ich činnosť týkajúca sa daní sa obmedzila len na banskú daň. Preto ich neskoršie nazývali aj grófmi banskej dane (comes urburarum) čiže v krátkosti tiež urburármi.

Keď si gróf Leopold prenajal r. 1342 kremnickú komoru, mal predovšetkým dbať, aby sa rozmnožil počet strieborných peňazí a aby sa zaistil a napomohol ich pravidelný obeh. Kráľ Karol Róbert, chtiac ho v tom všemožne podporovať, vydal za tým cieľom svoj dekrét, ktorý nazval statutum camerae, t. j. komorskými stanovami.

Podľa tohto štatútu bol Leopold povinný raziť peniaze len z dobrého striebra. Zásadou a pravidlom malo byť, že sa z jednej hrivny čistého striebra nesmie urobiť viac peňazí než dvanásť grošov a osem z týchto grošov alebo peňazí (pensae), ako ich tieto stanovy nazývajú, má vážiť práve toľko ako jedna budínska hrivna. Každý groš sa mal deliť na šesť strieborných denárov. Tým spôsobom teda vážili dve kremnické strieborné hrivny práve toľko ako tri budínske a z každej kremnickej hrivny sa malo raziť 72 denárov. Zo samého striebra však nemožno raziť peniaze. Preto kráľ dovolil, aby sa ku každej hrivne pridalo toľko medi alebo iného kovu, že by sa z tejto kovovej zmesi mohlo urobiť okrem spomenutých osem, poťažne dvanásť grošov ešte i 16 zvyšných denárov. Teda z jednej kremnickej hrivny čistého striebra a k nemu pridaného iného kovu sa malo raziť dovedna 88 denárov.

Cena týchto nových denárov mala byť taká istá, akú mali denáre razené roku 1339. Preto dovolil kráľ Leopoldovi dávať nielen nové, ale aj spred štyroch rokov pochádzajúce peniaze, bité od roku 1339, zámenou za cudzozemské, najmä viedenské a české peniaze, ktoré chcel vytlačiť z obehu a za staré krajinské peniaze, pochádzajúce spred roku 1339.

Za každé štyri staršie krajinské alebo cudzozemské peniaze musel dať Leopold do zámeny tri nové. Následkom toho získal pri každých troch hrivnách jednu hrivnu striebra. Nebola teda táto zámenná čiže kambiálna daň taká ľahká, ako sa zdalo.

Každé platenie, ako daň, desiatok, poddanské dávky, kúpa a predaj, splácanie dlžôb a podobne muselo sa prevádzať len novými alebo od roku 1339 razenými striebornými a zlatými peniazmi. Sám kráľ sa zaviazal, že jemu patriace dane a dôchodky bude vyberať len v takýchto peniazoch a že neprijme namiesto nich staršie alebo cudzozemské peniaze ani úrodu.

Z tých peňazí, ktoré takýmto spôsobom komorský gróf pozbieral, musel dať raziť zase nové denáre. Predbežne musel Leopold hneď po prenajatí kremnickej komory dať naraziť peniaze aspoň z tisíc mariek striebra, teda najmenej 88 000 nových denárov a nimi hojne zásobiť miesta zámeny. Ak by to neurobil, mal ho kráľ vyhlásiť za nečestného človeka a za luhára.

Osobám, ktoré sa až dovtedy zaoberali zámenou peňazí, kráľ prísne zakázal tento obchod a komorský gróf dostal moc a právo, aby ich v tom prípade, keby prestúpili tento zákaz, bez ohľadu na stav a povolanie pozbavil majetku a aj inakšie potrestal.

Podobne bol prísne zakázaný aj slobodný obchod so zlatom a striebrom. Každý, kto mal tieto kovy na predaj, musel ich predať iba komorskému grófovi, a aj to len v tých mestách a kráľovských, komorských domoch, ktoré boli určené na ten cieľ a najmä pre zámenu peňazí. Priestupníkov tohto zákazu musel komorský gróf podobne prísne potrestať. Avšak ani sám komorský gróf nesmel zlato alebo striebro komukoľvek predávať alebo zaň kupovať akékoľvek predmety a veci. Kráľ dovolil zamieňať aj nerazené zlato a striebro iba za olovo a iné veci, potrebné pre baníctvo a predávané len v cudzine, najviac v Poľsku.

Razenie peňazí odovzdal kráľ výlučne komorskému grófovi. Iným osobám to prísne zakázal. Kto by sa predsa opovážil raziť priamo i celkom dobré denáre a dať ich do obehu, tomu mohol gróf zhabať celý majetok, ba prísne ho potrestať aj na tele. Kdekoľvek by gróf dochytil razičov nepravých denárov, mal ich s pomocou vrchností zlapať a potrestať podľa starodávnej obyčaje. Ak by to neurobil a nepravé denáre nevylúčil z obehu, mal byť sám vyhlásený za falšovateľa peňazí.

Práve tak bol hlavný komorský gróf povinný trestať i tých, u ktorých sa našli ľahšie peniaze než bolo predpísané, a to ako nepravých razičov peňazí bez ohľadu na to, či sú dotyční mešťania, zemani, sedliaci alebo komorskí úradníci, dokonca sami komorskí grófi.

Čo sa týka razenia peňazí, nariadil kráľ hlavnému komorskému grófovi, že má mať v tom meste, kde razili peniaze, dve zvláštne skrine, z ktorých do jednej sa mali schovávať nástroje potrebné na razenie a do druhej sa mali zatvárať zlaté a strieborné tyčky. Tú skriňu, v ktorej sa držiavali nástroje, musel splnomocnenec arcibiskupov a tavernikov vždy zapečatiť, kedykoľvek sa nástroje nepoužívali. Druhú skriňu však musel okrem týchto dvoch splnomocnencov zapečatiť i sám komorský gróf svojou pečaťou a zamknúť tromi kľúčmi. Obe skrine sa teda otvárali len v prítomnosti týchto všetkých troch hodnostárov. Keby sa bol komorský gróf opovážil pokaziť pečate bez prítomnosti arcibiskupského alebo tavernikovho splnomocnenca a ktorúkoľvek z oboch skríň otvoriť a peniaze raziť, v tom prípade ho musel tavernik potrestať ako falšovateľa peňazí.

I pri tavení striebra museli byť prítomní všetci traja a arcibiskupský splnomocnenec spolu so splnomocnencom tavernikovým musel každý týždeň preskúmať 40 denárov razených v tom čase. Len po tejto skúške smel komorský gróf použiť novorazené peniaze na zámenu. Tým sa malo zamedziť, aby sa dostali do obehu nie dosť ťažké peniaze alebo zhotovené z horšieho striebra než bolo predpísané. A aby sa mohla tým ľahšie vypátrať mincovňa, z ktorej by napriek tomu pochodili azda takéto peniaze, nariadil kráľ, aby každá mincovňa mala svoj osobitný znak a aby ním označila každý v nej razený peniaz.

Razenie peňazí bolo teda spojené s veľkou zodpovednosťou hlavného komorského grófa a jeho námestníkov. Aby mohol dozerať s ešte väčším úspechom na razenie peňazí, podriadil mu kráľ nielen všetkých minciarov, ale aj všetkých komorských úradníkov a robotníkov a utvoril tým osobitnú kastu, nad ktorou mal sudcovskú i vrchnostenskú právomoc hlavný gróf. Proti jeho súdnemu výroku bolo sa možno odvolať iba k tavernikovi.

Pravotu podanú proti hlavnému grófovi musel kráľ alebo tavernik ukončiť hneď v prvom termíne určenom na jej prejednávanie. Pravoty medzi komorskými úradníkmi a súkromnými osobami riešil výlučne iba tavernik, iné vrchnosti sa do nich nesmeli starať.

Aby však splnomocnenec arcibiskupov a tavernikov zadarmo nedozerali na razenie peňazí, nariadil kráľ komorskému grófovi, že má hneď v ten deň, keď sa razia peniaze, vyplatiť z každej hrivny arcibiskupovmu splnomocnencovi jeden groš a tavernikovmu pol fertona. Keby to neurobil, mali títo právo ihneď zamknúť a zapečatiť nástroje potrebné k razeniu.

Z týchto grošov a fertonov boli arcibiskup a tavernik povinní udržiavať raziace nástroje v dobrom stave a v prípade potreby zaopatriť aj nové.

Groše platené arcibiskupovi nazývali sa pondus alebo pisetum. Podľa toho nazvali arcibiskupovho splnomocnenca pisetárom, pod ktorým menom je známy dodnes (t. j. do roku 1881). Tento dôchodok však nesmel ani arcibiskup ani tavernik prepustiť nikomu druhému a podobne musel povinnosti s tým spojené vykonávať buď sám osobne alebo prostredníctvom svojho splnomocnenca.

Podobne musel hlavný komorský gróf vyplatiť arcibiskupským a tavernikovým splnomocnencom po jednom groši i z každej marky vybratej ako daň a odstúpiť im tretinu tých peňazí a vecí, ktoré sa zišli po daňovej exekúcii alebo sa vzali ako trest.

Keby sa komorský gróf nestaral o razenie peňazí, nemal ani právo vyberať daň. Dane sa však smeli vyberať len v prítomnosti spomenutých piatich komisárov.

Pokiaľ ide o cenu zlatých peňazí, tu kráľ ustanovil, že jeden zlatý peniaz má mať takú hodnotu ako 90 strieborných denárov, ďalej že zlaté peniaze sa majú raziť len zo 40 karátového zlata a konečne, že jedna hrivna zlata sa má rovnať siedmim budínskym hrivnám striebra. Okrem toho zakázal dávať a brať za zlatý peniaz viac než 90 denárov, aby sa nezvýšila cena zlata.

Hlavným účelom komorského štatútu bolo z jednej strany usporiadanie daňových pomerov a z druhej strany čiastočne zvýšenie počtu a zlepšenie vnútornej hodnoty peňazí, aby sa takto nielen rozmnožili krajinské dôchodky, ale aj čo možno najlepšie napomohol dobrobyt obyvateľstva. Práve preto bol komorský gróf postavený pod mnohonásobný a prísny dozor i pri rozvrhovaní a vyberaní daní, i pri razení peňazí.

Pod týmito podmienkami prijal Leopold roku 1341 do prenájmu kremnickú komoru. Zdá sa však, že žil v Kremnici už od roku 1331 ako takýto prenájomca.

Tento Leopold bol predstaveným nielen tejto komory, ale aj mestskej kremnickej vrchnosti. Listina z roku 1341^[896] totiž hovorí, že pred ním, ďalej pred mestským richtárom a dvanástimi radnými pánmi dal istý Jakub de Olf celý svoj majetok do zálohu Štefanovi Marsiliovi za dlžobu a zaviazal sa, že mu bude dávať každý týždeň jednu hrivnu dvanásťkarátového zlata do tých čias, kým nebude zaplatená celá dlžoba 150 mariek. Leopold a mestská vrchnosť ocenili Olfov majetok a dali ho do zálohu Marsiliovi.

S tým istým grófom Leopoldom sa stretáme ešte aj koncom roku 1342, kedy odovzdal dedičné richtárstvo v obci svätomichalskej čiže v dnešnom Kunešove Vernherovi de Potska a určil jeho práva a povinnosti.^[897]

V predošlej listine sa uvádza tento gróf ako „Leopoldus, comes in Chrempnicia et castellanus in Arva“ a v tejto „magister Leupoldus, comes in Chrempnicia“, čo je novým dôkazom, že meno Hyppolit sa mohlo vkĺznuť do Tripartita len ako chyba odpisovateľa.

Ostatne z oboch týchto listín vysvitá, že starobylí komorskí grófi boli asi v takom pomere ku slobodným kráľovským mestám ako hradní kasteláni ku obciam patriacim k ich hradom a že králi prostredníctvom nich vykonávali svoje zemepanské práva nad týmito svojimi „peculiami“.

V čase panovania kráľa Ľudovíta Veľkého kremnická komora sotva bola viac daná do prenájmu, aspoň niet v bohatom kremnickom archíve ani stopy najmenšej po takých prenajímateľoch, akých sme videli za kráľa Karola Róberta. V tomto čase museli teda byť hlavní grófi iba jednoduchými kráľovskými hodnostármi čiže úradníkmi. Pri tom všetkom boli však aj predstavenými miestnej mestskej vrchnosti a v listinách ňou vystavených sa obyčajne uvádzajú ako „comes camerae“ alebo „comes camerarum“. Práve tak to bolo i v prvej polovici Žigmundovho kráľovania.

Tak roku 1385 istý „Johelinus tunc temporis comes et urburarius civitatis Chrempnicie“ spolu s mestskou vrchnosťou odovzdal istému novobanskému mešťanovi Heinczmannovi Ysenrinkelovi a kremnickému urburárovi Hunczmannovi Tolvayovi takzvanú mestskú dedičnú štôlňu (stollonem hereditariam, stollonem civitatis nuncupatam) so všetkými právami patriacimi takej štôlni.^[898]

Iný taký gróf, „Johannes Czwickil, pro tempore comes“, vypočítava spolu s mestskou vrchnosťou roku 1393 majetok patriaci tunajšiemu špitálu sv. Alžbety.^[899] Okrem toho sú aj početné iné listiny, spomínajúce takýchto grófov, ktorí boli raz mestskými richtármi, raz komorskými grófmi a inokedy zas jednoduchými radnými pánmi.

Títo grófi sa však zaoberali už len razením peňazí a vyberaním, banskej dane ako i zamieňaním a kúpou zlata a striebra. S vyberaním portálnej ako aj iných kráľovských daní však už nemali viac do činenia, čo vysvitá najlepšie z toho, že v týchto časoch jestvovali vedľa týchto komorských grófov, ako bol napr. Mikuláš Schmied, „quondam regalium urburarum cornes de Kunigsperg“, podľa ktorého sa nazývali „urburarum comes“,^[900] už aj „comites lucri camerae“. Dokazuje to listina z r. 1399,^[901] v ktorej kráľ Žigmund nariaďuje „comiti lucri camerae anni praesentis“, aby od Kremnice nežiadal lucrum camerae, pretože kráľ si požičal od tohto mesta 1000 dukátov a preto ho chce šetriť.

Komorskí grófi, úradníci a raziči peňazí boli už od pradávna oslobodení od každej dane. Avšak mestá, v ktorých bývali, naliehali, aby aj oni prispievali k obecným nákladom a žiadali najmä od razičov peňazí, ktorí patrili k majetnejším mešťanom a nazývali sa umelcami, aby aj oni platili takzvanú kollektu, t. j. poddanskú daň a prispievali aj na iné rozličné dávky.

Proti tomu podali raziči žalobu k samému kráľovi a Žigmund vydal v Trnave dňa 17. januára 1401 nariadenie všetkým mestám, ktoré mali mincovne, podľa ktorého raziči sú oslobodení od každej dane a sú podriadení jedine hlavnému grófovi. Mali by platiť len dedičný poplatok. Od tohto ich Žigmund nechcel oslobodiť ani vtedy, keď obnovil ich výsady.^[902]

Žigmund sa však staral nielen o razičov peňazí, ale aj o baníkov. Počas svojho pobytu v Novej Bani r. 1405 vydal 7. februára nariadenie, podľa ktorého mohol každý bezúhonný človek otvoriť nové bane alebo znovu oživiť staré spustlé. Každý takýto podujímateľ mal byť oslobodený na jeden rok od banskej dane a mal nárok aj na iné výhody a práva. A vtedajšiemu hlavnému grófovi Jakubovi Bátovskému^[903] nariadil, aby takýchto podujímateľov nehatil, ale ich všemožne podporoval. Podľa tejto listiny sa možno domnievať, že v týchto časoch sa zlato a striebro dolovalo iba v stredoslovenských banských mestách, lebo kráľ v nej hovorí: „… in universis montanis nostris ubilibet in regno nostro habitis et existentibus, videlicet Crempnicia, Schebnicia, Königsperg, Bacabania, Bystricia et Lybetha, cum omnibus petinenciis earundem… mineras querere et effodere quascunque…“

V tom istom roku (1405) postaral sa kráľ Žigmund o baníctvo a razenie peňazí i v takzvanom menšom zákone, ktorý bol vydaný v máji a mal zriadiť kráľovské mestá. V tomto zákone nielen obnovil staré ustanovizne, ale pridal k nim aj nové nariadenia. Tak napr. zakázal súkromníkom zamieňať peniaze, zakázal predaj zlata a striebra, ako aj vývoz týchto kovov do zahraničia a nariadil, že okrem zlatníkov iba sám kráľ môže mať nástroje potrebné na skúmanie (probovanie) zlata a striebra, totiž kameň a ihlice. Iným ľuďom zakázal pod prísnou pokutou skúmať tieto kovy.^[904] O tom, či ešte i v tomto čase museli byť pri skúšaní zlata a striebra prítomní aj splnomocnenec arcibiskupov a tavernikov, nemáme zpráv. Zdá sa však, že úloha tavernikovho splnomocnenca úplne prestala a činnosť arcibiskupského splnomocnenca bola obmedzená iba na kontrolu pri razení peňazí.

S osobitným probátorom „auri et argenti“ sa stretáme prvý raz roku 1412, keď totiž kráľ vyzval Kremnicu, aby vymenovala niekoho iného namiesto zomretého Michala Künigha za probátora.^[905] Takýto probátor nebol výlučne podriadený ani komorskému grófovi ani mestskej vrchnosti, ale bol spolu s banským majstrom (scansor regius) takým úradníkom, ktorý slúžil práve tak komorskému grófovi ako prednostovi razičov peňazí, ako aj mestskej vrchnosti sťa zástupcovi väčšiny majiteľov baní, a len neskoršie sa stal tiež komorským úradníkom.

Pomer hlavných komorských grófov k mestu bol taký, ako býva medzi otcom a deťmi a utvoril sa pomaly následkom toho, že kráľ Ľudovít a spočiatku aj kráľ Žigmund vymenúvali za hlavných grófov výlučne bohatých majiteľov tunajších baní, ktorí boli súčasne i kremnickými mešťanmi. Prirodzené následky toho boli, že títo grófi si získali z jednej strany úplnú dôveru meštianstva a z druhej strany že sa usilovali napomáhať dobro mesta a najmä rozkvet baníctva, čo dosvedčujú početné prípady.

Neskoršie však začal kráľ vymenúvať za kremnických hlavných grófov cudzincov, a títo už nevedeli udržať dobrý pomer k tunajšiemu meštianstvu, takže toto bolo prinútené už r. 1415 vyhľadať kráľa Žigmunda v Kostnici a žalovať sa na útlak od týchto cudzincov. Tak sa medziiným sťažoval vyslaný mestský richtár Ján Carnifex (mäsiar) menom Kremnice, že súčasný hlavný gróf požaduje za každý sud dovezený do mesta niekoľko denárov a to vraj pre kráľa. Keďže medzitým mesto od niekoľkých rokov obyčajne darovalo ročne niekoľko pint iba z dobrej vôle, podľa vlastného dobrozdania a nie na základe nejakého kráľovského nariadenia, poťažne zákona alebo starodávneho zvyku, toto chcel cudzinec-gróf využiť a uvaliť na mesto a na jeho obyvateľstvo nový druh dane. Následkom tejto žaloby kráľ prísne zakázal vtedajšiemu hlavnému grófovi a jeho nástupcom vyberať akúkoľvek daň z vína a nariadil mu, aby mesto radšej podporoval a snažil sa napomáhať jeho záujmy.^[906]

Pri tej istej príležitosti sťažovali sa kremnickí vyslanci, že za striebro odovzdané komore sa majiteľom baní platí taká malá cena, že títo sú nútení svoje bane buď celkom zanechať alebo aspoň prácu v nich obmedziť na najmenšiu mieru, pretože celý osoh berie len komora a majitelia baní zo dňa na deň viac chudobnejú.^[907]

Presvedčiac sa, že je táto žaloba opodstatnená, prikázal kráľ svojmu kancelárovi, ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi, aby sa postaral o čím skoršiu nápravu a snažil sa zachrániť komoru od citeľnej škody, ktorá jej úpadkom baníctva hrozí. Na vykonanie tejto úlohy mu pridelil aj grófa temešskej soľnej komory, Pipu Ozorovského, ďalej banského majstra Ondreja Hellthalbretha a Marka Norimberského, podľa zdania vtedajšieho kremnického hlavného grófa, ktorí sa po dlhšej porade rozhodli, že nabudúce sa má za každú marku striebra, ktorú odovzdajú majitelia baní kráľovskej komore, platiť sedem florénov a nie, ako zvyčajne, len šesť. Majitelia baní sa však zaviazali predávať komore a nie inému len pokiaľ možno čisté striebro.^[908]

Kráľ sa z podaných žalôb mohol presvedčiť, že nie je radné zverovať cudzincom grófsku hodnosť v kremnickej komore, že medzi touto a mestom panoval pokoj a svornosť len dovtedy, kým sa hlavnými grófmi nestali cudzinci a že aj baníctvo len do toho času kvitlo a prinášalo kráľovi osoh. Predsa sa však nesnažil napraviť spáchanú chybu, ba v tomto čase vymenúval za hlavných komorských grófov samých cudzincov, ktorí nepoznali pomery a hľadajúc len svoj osoh usilovali sa rozšíriť a upevniť svoju moc a vládu. Že sa tým nepreukázali dobré služby ani kráľovi ani mestu, o tom podal v krátkom čase nový dôkaz iný ostrý spor Kremnice s hlavným grófom.

Kremnické meštianstvo si totiž následkom starodávnych dobrých vzťahov ku komorským grófom, ktorí boli už prv členmi mestskej vrchnosti zvyklo milovať a vážiť si týchto grófov, a preto si častejšie vyžiadalo ich radu a mienku v dôležitých mestských záležitostiach a rada sa spravovala podľa ich návodu. Toto sa robilo najmä v čase voľby nových úradníkov a dlhým zvykom sa stalo takmer zákonom.

Obnovovanie mestskej rady a najmä voľba mestského richtára konala sa v tom čase každoročne v každom meste a najmä v Kremnici vždy začiatkom februára. Tak sa stalo i roku 1425.

V tomto roku prv, ako bol zvolený mestský richtár, odobrali sa štyria mestskí radní páni, a to Ján Cwisler, Jakub Opic, Bartolomej Carnifex a Ján Thaut ku vtedajšiemu hlavnému grófovi Petrovi Reichlovi, aby vypočuli jeho mienku vo veci voľby nového richtára. Reichel žiadal, aby za richtára bol zvolený istý Matej Ebner pochádzajúci z Norimberka, teda cudzinec. Proti takejto voľbe sa vyslovili všetci štyria radní páni a upozornili grófa, že Ebner nemôže byť ani richtárom ani radným pánom, lebo sa pred niekoľkými rokmi ako komorský úradník dopustil klamstva a strovil peniaze bývalého hlavného grófa Jána Junchera. Reichel nedbajúc na toto upozornenie, naliehal silou mocou, aby Ebnera zvolili aspoň za radného pána. Našiel však u mešťanov taký silný odpor, že sa začal obávať všeobecnej vzbury a upozornil na to i samého kráľa. No ani mestská vrchnosť nezaháľala, ale prostredníctvom osobitných poslov sa snažila poučiť kráľa o pravom stave záležitosti.

Aby uspokojil a utíšil toto hnutie, ktoré už začínalo byť nebezpečné, vyslal kráľ do Kremnice svojho podtavernika Demetera Záloka, aby vec na mieste vyšetril a vyrovnal stránky. Zálok príduc sem, povolal richtárov a niektorých radných pánov zo Štiavnice, Banskej Bystrice, Ľubietovej, Novej Bane a Pukanca a spolu s nimi otvoril súd. Tu vystúpili radní páni Ján Cwisler, Ján Schmuczer a Mikuláš Longus, ako aj mestský notár Peter žalujúc, že Matej Ebner súc prinútený svojím predstaveným, totiž bývalým hlavným grófom Jánom Juncherom skladať účty, nevedel ich zložiť, pretože spreneveril zverené mu peniaze, a preto bol zaznačený aj v mestskej knihe ako nečestný človek. Pre toto nemôže byť ani mestským richtárom ani nijakým mestským úradníkom.^[909]

Ebner naproti tomu tvrdil, že úplne vyrovnal túto záležitosť so svojím bývalým predstaveným a na dôkaz toho predložil súdu i potvrdenku, podľa jeho tvrdenia vystavenú samým Juncherom, a žiadal, aby žalobcovia, ktorí výlučne zlým úmyslom vedení zapísali o ňom také nespravodlivé svedectvo do mestskej knihy, boli prísne potrestaní a kniha bola zničená.

Zálok a jeho spoločníci uznali Ebnerovu obranu za pravdivú a po dlhšej porade odsúdili Jána Cwislera, Jána Schmuczera, Mikuláša Longusa a notára Petra na smrť a na stratu celého majetku a mestskú knihu pre poznámku o Ebnerovi na spálenie.^[910]

Skutočnosť, že tento súdny výrok sa páčil len Reichlovi a Ebnerovi, a naopak meštianstvo, ktoré sa zaujalo odsúdených celou silou, len znepokojil a rozdráždil, oznámila mestská vrchnosť svojim vyslancom, ktorých poslala ku kráľovi, aby sa odvolali proti tomuto výroku a usilovali sa dosiahnuť jeho zmenu.^[911]

Kým sa mestskí vyslanci bavili v Trenčíne, snažil sa Reichel všemožne priviesť meštianstvo k tomu, aby ho poslúchalo a podľa jeho vôle volilo richtára i radných pánov. A aby čím lepšie uplatnil svoju vôľu, povolal do Kremnice Demetra Záloka, istého Martina, kapitána Spišského hradu, Andreja Czipussyho, zvolenského hlavného župana a súčasne kapitána Zvolenského zámku a okrem nich ešte iných zámockých kapitánov, ktorí sa spolu s Reichlom snažili vymôcť u meštianstva, aby zvolilo Ebnera za radného pána hovoriac, že každého kremnického mešťana, ktorý by sa im opovážil protiviť, dajú odviesť do temníc Blatnického zámku.^[912]

Kráľ upovedomený o tomto všetkom zvolal do Trenčína radných pánov z Budína, Košíc, Bratislavy, Bardejova, Levoče, Prešova, sedmohradskej Bystrice, Kežmarku a iných miest. Po viacerých poradách s nimi zničil Zálokov výrok a usúdil, že Matej Ebner bol právom zaznačený do mestskej knihy ako nepoctivec, pretože oklamal hlavného grófa Junchera a to, že sa s ním neskoršie vyrovnal, nemôže slúžiť za dôkaz jeho neviny a nejakého bezprávia alebo krivdy spáchanej na Ebnerovi poznámkou v mestskej knihe. Následkom toho nemali byť ani štyria odsúdenci pripravení o majetok a životy, ani mestská kniha zničená… Ba tento súd vyhlásil Jána Cwislera, Jána Schmuczera, Mikuláša Longusa a notára Petra za bezúhonných ľudí, súcich zaujať ktorýkoľvek verejný úrad a hodnosť.^[913]

Tento súdny výrok vyhlásený dňa 20. januára 1426 v Trenčíne oslobodil štyroch radných pánov spolu s notárom od ťažkého trestu. Nebol však vstave zachrániť mestskú knihu od smutného osudu, lebo táto bola vtedy už spálená. Mestská vrchnosť udáva, že túto knihu pomáhal zničiť Štefan Grauper, Reichlom a zámockými kapitánmi vyvolený za richtára, kým notára Petra držali zavretého v temnici, pretože v tejto knihe malo byť zaznačené aj to, že Gaupner už prijal dedičstvo svojej manželky a zničením samej knihy chcel zničiť i túto poznámku a potom chcel prinútiť svojho švagra Petra Schlagaufa, aby toto dedičstvo po druhý raz vyplatil. A skutočne Graupner sa o to pokúsil už roku 1427, mestská vrchnosť ho však odmrštila s jeho požiadavkami.^[914]

Mesto Kremnica si dalo už nasledujúceho roku 1426 urobiť novú knihu, takzvaný register, a do nej zaznačiť celý priebeh práve udaného sporu s Reichlom.^[915]

Môžeme si ľahko domyslieť, že sa Reichel po tomto kráľovskom výroku sotva viac dobre cítil v Kremnici. Nevieme, aké úpravy dostal pre tento spor od kráľa, od tých čias sa však úplne prestal prieť s meštianstvom.

Jeho nástupca Ján Falbrecht de Thorn bol nielen hlavným grófom, ale súčasne i prenajímateľom kremnickej komory a ako taký zaplatil kráľovnej Barbore, ktorej Žigmund postúpil Zvolenský zámok spolu s panstvami k nemu patriacimi aj túto komoru v tých časoch už obmedzenú výlučne na územie terajších stredoslovenských banských miest, ročne 6000 zlatých peňazí čiže dukátov.^[916] Okrem toho dal za kráľovnú ešte i mestu Kremnici 3000 červených uhorských zlatých,^[917] ktoré si Barbora prv vypožičala od Kremnice. Na túto žalobu založil Falbrecht všetky svoje panstvá ležiace v Uhorsku aj v cudzine a okrem toho i svoju česť, telo i život a prikázal svojim námestným grófom Jurajovi a Jánovi, aby po splatení 6000 dukátov prenájmu zaplatili i tú dlžobu Kremnici.^[918]

Z čias tohto hlavného grófa pochádza prvá zmienka o tom, ako zaobchádzali s razičmi nepravých peňazí. Falbrecht totiž dostal do svojej moci jedného takého raziča a žaloval kráľovnej, že niektorí spomedzi riadnych razičov požičali svoje nástroje iným ľuďom, ktorí razili nepravé peniaze. Zlapaného raziča kázala kráľovná odovzdať Kremnici a prikázala mestskej vrchnosti, aby sa snažila najprv pekným spôsobom dozvedieť sa od väzňa, kto ešte okrem neho razil nepravé peniaze a keby to nepomohlo, aby ho mučili a mukami prinútili k takému vyznaniu, aké chcela mať kráľovná a Falbrecht. Jeho vyznanie mali potom oznámiť kráľovnej a väzňa spolu s jeho druhmi potrestať podľa zákonov.^[919]

Medzitým stratil Falbrecht hlavné grófstvo skôr než by bol vyplatil Kremnici Barborinu dlžobu. Už v novembri 1428 vymenovala kráľovná za hlavného grófa zase Petra Reichla^[920] a Kremnica prišla k svojim peniazom len roku 1431, keď Falbrecht dostal kremnickú komoru zase do svojej moci. Teraz však už nedal do zálohy svoj majetok, česť, telo a život, ale všetku tú meď, ktorú dúfal dostať z baní ľubietovských, smolníckych a hnileckých aj tú, ktorú už mal, a zaviazal sa zaplatiť dlžobu Kremnici za dva roky v ôsmich rovnakých častiach.^[921]

V tomto čase sa nazýva Falbrecht medeným grófom^[922] alebo vlastne grófom nad meďou a zdá sa, že bol prenajímateľom všetkých v Uhorsku jestvujúcich kráľovských baní na meď a ako taký vládol i nad košickou komorou.

Za jeho hlavného grófstva, ba už i za jeho predchodcu Reichla razievali nielen starodávne denáre, ale aj peniaze iného druhu, takzvané „quartingy“ a okrem nich aj trojité denáre (denarii triales). Jedna marka sa roku 1429 skladala zo 133 trojitých denárov, ako vysvitá z listiny o predaji kunešovského dedičného richtárstva.^[923]

O quartingoch čiže štvrtníkoch hovorí kráľ Žigmund v listine z roku 1432, v ktorej prísne zakazuje majiteľom mýt vyberať mýtne poplatky od obyvateľov banských miest. Tu totiž spomína, že niektorí majitelia mýt chcú podľa žaloby podanej Kremničanmi prinútiť každého, aby platil štyri väčšie denáre v tých prípadoch, kde sa prv platievali iba štyri štvrtníky.^[924] Podľa tejto listiny mali štyri štvrtníky hodnotu jedného denára. O tri roky neskoršie poslal kráľ 3800 štvrtníkov do Kremnice a písal siedmim banským mestám, aby mu tieto peniaze premenili na dukáty, počítajúc 100 štvrtníkov na jeden dukát.^[925]

Falbrechtovo medené grófstvo netrvalo dlho, lebo kráľ Žigmund dal už 28. októbra 1437 Ebenhardovi Kliberovi, bamberskému mešťanovi za 2600 dukátov na dva roky do prenájmu Hnilecký zámok a spolu s ním aj smolnícke, hnilecké, rudabanské, telkibanské, idské, jasovské, tichopotocké (štilbašské), cirkendorfské a mužlanské bane na zlato, striebro a na meď,^[926] kremnickú komoru mal však v prenájme od roku 1435 Peter Lang;^[927] roku 1437 ju spravoval ako hlavný gróf Ján de Septemtiliis (Sedmolipský),^[928] rok nato Ján Ramenstain^[929] a roku 1439 ju mali v prenájme Andrej a Mikuláš Lang a Konrád Rudel.^[930]

Hospodárenie týchto troch prenájomcov nemuselo byť chýrne, lebo kráľovná Alžbeta vyzvala už dňa 6. januára 1440 Kremnicu, aby ich všetkých troch uväznila a zbavila majetku, pretože pomárnili veci patriace komore a kráľovnú tak hanebne oklamali, že utrpela citeľnú škodu.^[931]

Nato vymenovala Alžbeta istého Konráda Rollnera za hlavného grófa kremnickej komory a tento pôsobil blahodárne viac rokov, súc pritom i úprimným priateľom a podporovateľom baníctva.

Len čo nastúpil svoju hodnosť, hneď upozornil kráľovnú, že ihlica, ktorou sa skúmalo zlato (tzv. Probir — alebo Strichnadel), je už natoľko zodratá, že ju nemožno viac upotrebiť. Preto nariadila kráľovná Kremnici, aby z tých peňazí, ktoré sa už od dávnejších čias opatrovali pod probátorovou pečaťou, dala vyhotoviť novú ihlicu, ostatné próby však, totiž tie zlaté peniaze, ktoré probátor pri každom razení vzal a zapečatil, a ktoré majú v prípade potreby slúžiť na posúdenie kvality obiehajúcich peňazí, majú sa poslať kráľovnej.

Pri tejto veci je nápadné, že dozorné právo pri razení peňazí vykonával už pisetár, tavernikov splnomocnenec a ich dávni druhovia, ale kremnická mestská vrchnosť a že pisetár sa mal starať už iba o to, aby boli razičské nástroje vždy v dobrom stave a aby bol prítomný s niektorým probátorom pri skúšaní strieborných peňazí. Avšak všetko toto bolo okolo roku 1440 už hotovou udalosťou.

Kedy dostala Kremnica právo kontroly pri razení peňazí, nevieme. Avšak kráľ Matej hovorí v listine z 12. marca 1459, že ho mala a vykonávala už od mnohých rokov. V tejto listine nariaďuje kráľ, že na skúšanie zlata, z ktorého sa majú raziť peniaze, majú podľa doterajšieho zvyku dozerať dvaja kremnickí radní páni a hlavnému grófovi prikazuje, aby sa ani on ani jeho úradníci neopovážili hatiť týchto dvoch probátorov vo vykonávaní tohto práva a s ním spojených povinností alebo im robiť pri tom prekážky.^[932]

V 16. a 17. storočí bolo zvykom, že sa zlatá a strieborná ihlica, zamknutá vo zvláštnom baršúnovom vačku, opatrovala v mestskom archíve alebo u richtára. Kľúčik od tohto vačku mal vždy u seba hlavný gróf a neskoršie náčelný úradník tunajšej komory. Naproti tomu kameň potrebný na skúšanie týchto kovov (lapis, in quo aurum et argentum probare solent), zamknutý v podobnom vačku, bol vždy u hlavného grófa alebo jeho zástupcu a kľúčik od zámku patriaceho k tomuto vačku bol u mestského richtára alebo v mestskom archíve. Jednostranne teda nemohol skúšať zlato a striebro ani sám hlavný gróf alebo jeho úradníci, ani mestský richtár alebo k skúšaniu vyslaní radní páni, ale museli byť pri tejto práci všetky na to určené osoby. Keď sa potom z takto vyskúšaného zlata a striebra razili peniaze, vzali dozorom poverení radní páni prvých päť kusov z každého jednotlivého razenia a zapečatili ich v prítomnosti hlavného grófa alebo jeho zástupcu a takto zapečatené uložili do mestského archívu. Tieto peniaze zostali zapečatené do tých čias, kým sa neobjavili v obehu nepravé peniaze. V tomto prípade zlomila sa pečať zase v prítomnosti hlavného grófa a patričných päť kusov sa skúšalo, či totiž ich váha a vnútorná hodnota zodpovedá platným predpisom. Ak boli tieto peniaze dobré, začalo sa pátrať po razičoch nepravých peňazí. Ak sa však zistilo, že tých päť kusov je chybných buď vo váhe, buď vo vnútornej hodnote, v tom prípade nasledovali prísne tresty pre hlavného grófa a pre jemu podriadených úradníkov a razičov. Takéto peniaze pochádzajúce ešte z roku 1662 a 1663, opatrujú sa až posiaľ (r. 1881!) zapečatené v kremnickom mestskom archíve spolu i s tým vačkom, v ktorom sa zamykali skúšobné ihlice.

Ohľadom razenia a ceny rozhodla kráľovná Alžbeta začiatkom júla 1441, že jeden dukát má platiť práve toľko ako 300 väčších alebo menších denárov.^[933]

Hlavný gróf Rollner bol, ako sme už spomenuli, vrelým priateľom baníctva a pritom i sám majiteľom niektorých baní. Ako taký patril medzi čelnejších kremnických urburárov.

Práve preto vyzvala ho kráľovná, aby spolu s richtármi a radnými pánmi siedmich banských miest vyvolil a jej samej na potvrdenie predložil banského majstra čiže banského richtára. Tak sa aj stalo a kráľovná osobitným prípisom zo dňa 19. októbra 1440 vyzvala banské mestá, aby ním a hlavným grófom vyvoleného „scansora“ Michala Knappa, banskobystrického mešťana vo všetkom poslúchali a aby si ho ctili.^[934]

Za času Rollnerovho pôsobenia nachodíme v Kremnici už i takzvaný kunšt, totiž taký stroj, ktorým sa vyberala voda z hlbších baní, aby sa v nich mohlo pracovať. Kremnické bane boli v tom čase vybraté už do takej hĺbky, že nemohla z nich voda odtekať viac dedičnou štôlňou, ale museli ju pomocou zdvíhacích strojov čerpať až na výšku tejto štôlne. Takéto stroje patrili v tom čase medzi najumeleckejšie diela a stáli mnoho peňazí, boli však pre bane veľmi potrebné, a práve preto sa hlavný gróf i všetci majitelia usilovali stavať a udržiavať ich celou silou a všetkými možnými prostriedkami.

Podľa účtov vedených roku 1446 o takomto stroji a zachovaných v pôvodine (Chunst-Raittung) vydalo sa na udržovanie takéhoto stroja od 24. decembra 1445 až do soboty po Matejovi 1446 (26. februára), teda za desať týždňov 824 dukátov, a potom do najbližšej soboty, ktorá bola pred nedeľou Invocavit (5. marca) až do soboty pred smrtnou nedeľou (t. j. 2. apríla), teda za tri týždne vydalo sa na tento vodný stroj zase 390 dukátov.^[935]

O šesť rokov neskoršie boli v Kremnici už štyri také čerpacie (vododvižné) stroje a boli opatrené železnými povrazmi.^[936] O udržiavanie týchto strojov staralo sa samo mesto a vydalo za ne roku 1452 vcelku 1000 a v nasledujúcom zas 1000 dukátov, ktoré si pre ten cieľ požičalo od bratislavského mešťana Gaylsama. Zo všetkých okolností vidno, že tieto kremnické stroje znovu oživili od dávnejších čias upadlé baníctvo a na dlhšiu dobu sprístupnili veľké podzemné poklady.

I razenie peňazí bolo znovu usporiadané roku 1453 kráľom Ladislavom Pohrobkom, lebo od tých čias, ako vtiahli Jiskrove vojská do Uhorska, prišlo do obehu veľké množstvo cudzozemských peňazí, čo zapríčinilo nemalý zmätok, takže peniaze stratili skoro všetku cenu.

Chtiac odpomôcť tomuto zlu nariadil kráľ Ladislav, aby sa zase razili také peniaze, aké sa razievali za vlády jeho otca Alberta. Za tým cieľom mal kremnický mestský richtár s radnými pánmi podrobiť všetky zlaté peniaze prv než by prišli do obehu prísnej skúške ohľadom ich vnútornej hodnoty. Tie kusy, ktorých kvalita sa zistila ako nesprávna, sa mali znovu roztopiť a to sa malo opakovať tak dlho, kým nebola hodnota alebo vnútorná cena peňazí taká, ako mala byť. Tie peniaze, ktoré boli ťažšie alebo ľahšie než kázal predpis, mali sa roztopiť na náklad razičov. I vonkajší výzor zlatých peňazí mal byť taký ako za Albertových čias, okrem toho malo sa však na nich vyraziť aj kráľovo meno a počiatočné písmeno mena hlavného grófa vedľa obyčajného erbového znaku.

Na zhotovenie strieborných peňazí mala sa vziať jedna marka čiže hrivna medi a jedna hrivna striebra a z tejto zmesi ťažkej dve hrivny malo sa raziť 1300 bielych čiže strieborných peňazí. Dvesto takýchto peňazí malo mať hodnotu jedného dukáta.

Ohľadne vonkajšej podoby nariadil kráľ hlavnému grófovi Konrádovi Holczlerovi, že má byť na pravej strane peniaza čiže na líci obraz sv. Ladislava. Na hlave mal mať korunu, v pravej ruke sekeru a v ľavej ríšske jablko. Okolo obrazu mal byť kruhopis „Sanctus Ladislaus Rex“. Na opačnej strane čiže na rube mal byť krajinský erb, totiž dvojitý kríž a na jeho pravej i ľavej strane počiatočné písmeno z mena mesta a hlavného grófa, teda na peniazoch razených od roku 1453 „C“ (Cremnicia) a „H“ (Holczler) a v kruhopise meno panujúceho kráľa.

Aby boli strieborné peniaze zhotovené podľa predpisu i čo do veľkosti i čo do vnútornej hodnoty, nariadil kráľ hlavnému probátorovi a pisetárovi, aby boli vždy prítomní pri miešaní striebra s meďou a aby z každej zmesi vzali na skúšku dve „pondera“ alebo „piseta“. Z týchto dvoch pisetov skúšali iba jeden, ten druhý spolu so striebrom, ktoré zostalo po skúške mal byť odložený pre kráľa. Peniaze sa smeli raziť len z toho striebra, ktoré uznali probátor a pisetár za dobré a z hotových peňazí musel probátor niekoľko kusov, obyčajne desať, znovu preskúmať. I z týchto peňazí vzatých na opätovné preskúmanie, použila sa na ten účel len polovica a druhá sa odložila pre kráľa. Pri odložených peniazoch musel probátor zaznačiť deň, kedy ich skúšal, a číslo hrivny, ktorú skúšal.

Ak bola vnútorná hodnota strieborných peňazí dobrá, ak ich pravá váha a počet peňazí vyhotovených z jednej hrivny zodpovedal kráľovskému predpisu, dovolil hlavný probátor, aby boli pustené do obehu. V opačnom prípade mal právo zakázať vydávanie chybných peňazí. Ak sa to nestalo a ak komora vydala ľahšie alebo horšie peniaze, vtedy očakával hlavného grófa, hlavného probátora i pisetára prísny trest.^[937]

Je pochopiteľné, že tieto nové strieborné peniaze boli s ohľadom na ich vnútornú hodnotu oveľa horšie od starších a najmä od tých, ktoré razil pred sto rokmi gróf Leopold. Pretože ich vnútorná hodnota nezodpovedala tej cene, ktorú im určil kráľ, bolo možno predvídať, že ich široké obecenstvo nebude chcieť prijímať. Toto predvídal aj sám kráľ a preto oznámil ihneď po vydaní nariadenia o vyhotovovaní nových peňazí v Kremnici^[938] župám Turčianskej,^[939] Zvolenskej,^[940] Nitrianskej,^[941] Hontianskej,^[942] Liptovskej^[943] a Oravskej, ako aj mikulášskemu grófovi Mikulášovi Pongrácovi,^[944] že prikázal svojmu hlavnému grófovi Holczelerovi, aby razil nové strieborné peniaze a aby ich zamenil za staršie druhy, ktoré sú ešte v obehu. Súčasne vyzval tieto municípiá ako aj Pongráca, aby Holczlera v tejto práci všemožne podporovali a snažili sa, aby široké obecenstvo prijímalo nové peniaze bez všetkého zdráhania a to v cene ustanovenej kráľom a nie menšej.^[945]

Táto výzva však nemala žiadúci výsledok a už v auguste toho istého roku hrozil kráľ Hontianskej župe,^[946] že dá jej obyvateľstvo pozbaviť majetkov, ak sa bude zdráhať prijímať 200 denárov v cene jedného dukáta alebo ak bude platiť za jeden dukát ako doposiaľ 250 denárov. To isté písal i župám Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej.^[947]

Kráľ mal dosť práce nielen s uvedením nových peňazí do obehu, ale okrem toho sa musel starať aj o obchod s olovom, lebo sa mu Holczler sťažoval, že tento obchodný článok je nielen veľmi drahý, ale že sa stal už i veľmi zriedkavým. Následkom tejto sťažnosti vydal kráľ nariadenie, aby sa nikto neopovážil predávať alebo kupovať olovo bez vedomia a povolenia Holczlerovho.^[948]

Za Holczlerovho nástupcu, totiž keď bol hlavným grófom Ján Konstorffer, mal kremnickú komoru alebo lepšie povedané jej dôchodky v zálohu Ján Jiskra, ktorý sa dňa 5. februára 1456 zaviazal vrátiť z dôchodkov kremnickej hlavnej komory tých 400 dukátov, ktoré si vypožičal od siedmich banských miest.^[949]

Už sme spomenuli, že medzi komorské dôchodky patrila aj urbura. Treba však poznamenať, že táto banská daň sa v tomto čase splácala už nielen v kovoch, ale aj v peniazoch. Avšak Konstorffer a jemu podriadení úradníci sa snažili vyberať banskú daň iba v peniazoch, nútiac Kremnicu i tu bývajúcich majiteľov baní, aby im odovzdávali urburu výlučne v hotových peniazoch, čo pohlo Kremnicu k tomu, že sa konečne žalovala u kráľa. Na túto žalobu nariadil kráľ Konstorfferovi, že sa on sám ani jeho úradníci nabudúce nesmú opovážiť nútiť majiteľov baní k plateniu banskej dane hotovými peniazmi, ale aby prijímali urburu v kove vykopanom v príslušných baniach. Túto daň však mala tvoriť osmina každého kovu, ktorý majitelia baní odovzdali komore a ktorý táto odkúpila.^[950]

Majitelia baní bývajúci von z Kremnice platili urburu i potom najčastejšie hotovými peniazmi. V Konstorfferovej účtovnej knihe^[951] je zaznačené, že mu banskobystrický mešťan a majiteľ baní Štefan Jung má zaplatiť urburu zo svojich i všetkých banskobystrických baní na 3 roky 40 hrivnami čistého striebra.

Podobne vzali do prenájmu a zaplatili Konstorfferovi banskú daň z baní štiavnických, pukanských a novobanských istý Tyl a Mikuláš na čas jedného roku a zaviazali sa mu za to zložiť 400 dukátov v zlate.^[952]

V tejto účtovej knihe nájdeme i meno vtedajšieho rytca, ktorý vyhotovoval matrice potrebné na razenie peňazí. Tento rytec sa menoval Leonhard Tauperger a dostával týždenne jeden dukát, teda ročne 52 dukátov platu. Toto je najstarší rytec v kremnickej mincovni známy podľa mena.^[953]

Po Konstrofferovi nastúpil hodnosť hlavného grófa pán bojnického zámku Bardo Noffry, ktorý zase začal odtláčať Kremnicu od kontroly pri razení zlatých peňazí a svojím postupom zapríčinil, že na sťažnosť, ktorú v tomto ohľade predniesla mestská vrchnosť, vydal kráľ Matej onen patent (otvorený rozkaz), ktorý sme už prv spomenuli a následkom ktorého konečne prestali na dlhý čas spory medzi hlavnými grófmi a Kremnicou pre kontrolu pri minci.

V tom istom roku 1459 oznámil kráľ Matej Kremnici, že prikázal Noffrymu, aby chránil toto mesto s pomocou jeho obyvateľov proti nepriateľom a nedal ho podmaniť. Kremnicu samú prosil, aby všemožne podporovala hlavného grófa aspoň dovtedy, kým sa bude môcť sám kráľ dostaviť s väčšou silou na obranu tohto mesta.^[954]

O rok neskoršie obnovil kráľ Matej Kremnici právo týkajúce sa voľby banského richtára^[955] a roku 1466 požiadal Kremnicu, aby mu poslala všetky tie zlaté peniaze, ktoré sa už dlhší čas opatrovali pod probátorskou pečaťou v mestskom archíve.^[956]

Za čias kráľa Mateja nebola kremnická komora daná do prenájmu, ale ju spravovali kráľovskí úradníci a sám kráľ Matej sa všemožne staral, aby jej dôchodky čo najlepšie rozmnožil. Snažil sa oživiť a priviesť k rozkvetu najmä baníctvo, ktoré bolo žriedlom komorských dôchodkov.

Za týmto cieľom počas svojho pobytu roku 1479 v Kremnici oslobodil mesto i všetkých tunajších majiteľov baní od všetkých daní na šesť rokov, a to preto, lebo v tomto čase bolo kopanie baní spojené už s veľkými nákladmi.^[957] Víno dovolil predávať len tomu, kto vydal týždenne najmenej dva dukáty na bane.^[958] Podobne postupoval i v Štiavnici, dajúc roku 1481 právo merania vína len tým mešťanom, ktorí boli majiteľmi baní. Iným prísne zakázal používať toto právo.^[959] Tieto výsady potvrdila roku 1496 aj Matejova vdova, kráľovná Beatrix.^[960]

Keď dostala táto kráľovná kremnickú komoru do svojej moci, vymenovala spočiatku hlavného grófa z radu kremnických mešťanov v osobe Petra Schaydera.^[961] Toto vymenovanie osožilo tak samej komore, ako aj mestu a najmä tunajšiemu baníctvu, lebo Schayder vynaložil všetko možné, aby zachránil od konečnej záhuby baníctvo, ktorému v tom čase už hrozila záhuba. To mienil docieliť najmä tým, že spolu s banským richtárom a mestskou vrchnosťou ustálil banské právo, totiž z jednej strany pomer baníctva ku komore, z druhej strany však pomer medzi majiteľmi baní a banskými úradníkmi a robotníkmi. Takto upravil banské pomery, ktoré boli už dlhší čas neisté.

Za tým účelom vydal spolu s banským richtárom Petrom Czanom a mestskou vrchnosťou roku 1492 tzv. „Pergwerchsgerechtikayt“, t. j. banský štatút, ktorý bol neskoršie, totiž roku 1504 rozmnožený o niektoré ustanovenia, roku 1512 úplne dokončený a slúžil za meradlo v banských právnych záležitostiach nielen kremnickým, ale aj novobanským majiteľom baní, a to ešte i dlhší čas po vydaní Maximiliánovho banského poriadku („Berg-Ordnung“). Tento štatút blahodárne vplýval na banské pomery a bol tak obľúbený, že sa Kremničania i Novobančania všemožne zdráhali prijať zákon Maximiliánov, poukazujúc na to, že majú svoj vlastný, dobrý banský zákon.^[962]

No Schayder negrófoval dlho, lebo kremnická komora sa už roku 1496 s celým svojím vtedajším územím dostala do moci krakovskému konzulovi Jánovi Thurzovi. Tento nájomca a spočiatku aj jeho synovia sa všemožne starali o rozkvet baníctva, dobre vediac, že tým sa môžu značne rozmnožiť aj ich dôchodky.

Tak s veľkým nákladom vystavali cestu spojujúcu Turčiansku stolicu so Zvolenskou, aby mohli meď dorobenú z banskobystrických baní čím kratšou cestou odvážať do Krakova. Toto ich podujatie narazilo však na veľký odpor v Kremnici, ktorá dala novú cestu zaváľať veľkými skalami a zasekať stromami, lebo sa bála, že sa Turčania v obchodnom ohľade odvrátia od Kremnice a pripoja sa k Bystrici, čo by znamenalo pre Kremnicu nemalú škodu. Avšak Thurzovci vedeli zlomiť aj tento mohutný odpor sľúbiac Kremnici, že jej budú platiť za desať rokov ročne po 50 dukátoch, čo aj urobili, a tak zachránili túto cestu pre verejný obchod.^[963]

V tomto čase bola už veľká časť kremnických baní pod vodou a preto úplne spustnutá. To tiež nebolo po vôli Thurzovcom, hoci tu nemali vlastné bane ani oni sami ani kráľovná, od ktorej si prenajali kremnickú komoru. Ján Thurzo si neoddýchol, kým sa nepokúsil odpomôcť tomuto zlu. Za tým cieľom uzavrel s mestom Kremnicou zmluvu, v ktorej sa zaviazal zaplatiť polovicu nákladov na vystavanie nového čerpacieho stroja a takisto polovicou prispievať na jeho udržovanie.^[964] Avšak tento stroj už nebol viac schopný zbaviť vody vtedy už hlboké jamy, aby sa dalo úspešne v nich pracovať. Preto Kremnica poverila roku 1511 vtedajšieho banského predstaveného Petra Holého, aby vystaval novú dedičnú štôlňu.^[965] No Peter Holý zahynul už nasledujúceho roku v banských zrúcaninách a po jeho smrti zaspalo na čas i jeho dielo. Súčasne vypukol v hornej časti kremnických baní oheň a zničil viac jám a štôlní (podzemných chodieb). Následkom týchto pohrôm, ako aj následkom schudobnenia Kremnice a jej obyvateľstva bola úplne zastavená i práca čerpacieho stroja.^[966]

Kremnické baníctvo bolo však už koncom 15. storočia pestované oveľa slabšie než pred niekoľkými desaťročiami, hoci po husitských dobách, teda asi od roku 1463 v týchto stranách panoval pokoj a kráľ Matej s kráľovnou Beatricou baníctvo všemožne podporovali. O stave tohto baníctva podávajú najlepšie svetlo účtové knihy, z ktorých vidno, že roku 1469 pracovalo v Kremnici 29 banských mlynov a 4 huty,^[967] kým naproti tomu roku 1499 bolo tu už len 16 banských mlynov a 5 hút.^[968]

Synovia Jána Thurza sa nestarali o baníctvo natoľko ako ich otec a hoci bývali v Kremnici, predsa ponechali starosť o komoru a bane v Kremnici len tunajšiemu miestogrófovi Jánovi Húbovi, ktorý nestarajúc sa spolu s inými thurzovskými úradníkmi o bane a ich rozkvet, tak utláčali majiteľov baní, že nakoniec bolo všetkých sedem banských miest prinútených podať žalobu u samého kráľa.^[969]

Na túto žalobu nariadil kráľ dňa 7. januára 1515, aby každé banské mesto vyslalo k nemu dvoch alebo i viacerých dôverníkov, ktorí by podali kráľovi hodnoverné vysvetlenie o biednom stave baníctva, o príčinách jeho úpadku a o drancovaní Thurzovcov a ktorí by sa spolu s kráľom radili, ako by sa dalo odpomôcť tejto biede.^[970]

Avšak tieto porady nemali v skutočnom živote žiaden výsledok a thurzovskí úradníci šafárili v banských mestách podľa svojho dobrozdania tak dlho, kým ich obyvatelia spolu s baníkmi proti nim otvorene nepovstali a kým nevypukli nepokoje hroziace ťažkou búrkou. V Kremnici trvali takto napäté pomery ešte aj roku 1519.^[971]

O týchto nepokojoch podal kráľovi obšírnu zprávu vacovský biskup a kráľovský pokladník Ladislav Zalkán, ktorý bol roku 1518 vyslaný do Kremnice a iných banských miest, aby vyskúmal skutočné príčiny tu panujúcej nespokojnosti a biedy, aby utíšil nepokoje a pomohol baníctvu.^[972]

Na základe Zalkánovej zprávy oslobodil kráľ roku 1519 Kremnicu od moci Thurzovcov. Následky tohto skutku sa ukázali ešte v tom istom roku, lebo už v októbri 1519 začalo sa pokračovať v stavbe druhej dedičnej štôlne^[973] a tak sa uskutočnila táto na tie časy veľkolepá práca, ktorá umožnila dobývať z kremnických baní zlato a striebro ešte celých 200 rokov a bez ktorej by bola zostala po tunajšom baníctve už iba malá pamiatka.

Odchádzajúci Thurzovci cítili, že práve to, čo urobilo ich rodinu prebohatou, totiž bezohľadné vykorisťovanie baníctva, uvrhlo obyvateľov Kremnice do ťažkej chudoby. Chcejúc odvrátiť nenávisť rozdráždeného meštianstva od svojej rodiny alebo aspoň ju umenšiť, odovzdali všetky tie práva, ktoré ich otec dostal od kráľovnej Beatrice na hájske panstvo, mestu Kremnici a splnomocnili toto mesto, aby sa dalo zaznačiť ako výlučný a jediný majiteľ hájskeho panstva. Listinu vystavil Alexius Thurzo v mene vlastnom a svojich bratov Juraja a Jána pred vtedajším kuriálnym sudcom Vavrincom Ujlakym.^[974]

Kremnica bola v tom čase, totiž roku 1520 už vo veľmi biednom položení, lebo sám Alexius Thurzo hovorí v spomenutej listine, že je toto mesto, ktoré bolo kedysi najvýznamnejšie a najmohutnejšie medzi banskými mestami, následkom úpadku baníctva z najväčšej čiastky pusté.^[975]

Podobné smutné pomery a náramná chudoba panovali aj v ostatných banských mestách a udržovali tunajší ináč pokojný ľud v ustavičnom vrení.

V takomto položení dostali sa tieto mestá a s nimi panstvo Zvolenského zámku roku 1524 do údelu kráľovnej Márii.

Táto oznámila už 29. januára tohože roku siedmim banským mestám, že splnomocnila povereníctvo skladajúce sa z troch členov, aby prevzalo pre ňu Zvolenský zámok a k nemu patriace panstvo, ako aj hlavnú kremnickú komoru. Členovia tohto povereníctva boli „Stephanus Amadeus de Warkon, assessor sedis judiciariae regni nostri, Marcus Horvath de Dubravicza, agazonum regiorum magister et Bernhardus Behem, comes et camerarius Cremniciensis“. Útrapy tohto povereníctva mala podľa príkazu kráľovnej zaplatiť Kremnica.^[976]

Toto povereníctvo doplnené ešte štvrtým členom Imrom Szerencsésom pozvalo dňa 14. februára banské mestá, aby sa 18. t. m. dostavili do Banskej Bystrice na spoločné zhromaždenie.^[977]

Hlavným účelom tohto zhromaždenia malo byť uspokojenie banskomestského obyvateľstva, lebo nepokoje trvajúce už od rokov začali ohrozovať i jestvovanie týchto miest a sťažovali odstránenie príčin, z ktorých sa tieto neblahé pomery vyvinuli. Preto smeli banské mestá aj ich jednotliví obyvatelia predniesť na tomto zhromaždení svoje sťažnosti a žaloby. Avšak tento cieľ sa nedosiahol a povážlivé nepokoje trvali ďalej.

Jednou z najzávažnejších sťažností, ktoré predostreli banské mestá, bola sťažnosť proti bystrickému richtárovi Serafínovi Pergerovi. Časť bystrického meštianstva osočovala totiž Pergera, zvoleného ešte roku 1521 za mestského richtára, z nečestných činov a požadovala jeho zosadenie. Zhromaždenie sa však nechcelo púšťať do prejednávania tejto záležitosti a uznieslo sa, že táto patrí do právomoci zhromaždenia siedmich banských miest a podľa starých privilégií má sa tam prejednať.

Toto rozhodnutie však neutíšilo nepokoj, ba ešte ho zväčšilo, pretože na banskomestskom zhromaždení oslobodili Pergera spod všetkých trestov.^[978]

Jediné, čo toto zhromaždenie vykonalo, bolo odovzdanie panstva patriaceho k Zvolenskému zámku spolu s kremnickou komorou Bernardovi Pehemovi a vyhlásenie tohto muža za hlavného komorského grófa.

Tento hlavný gróf zdržoval sa však v Kremnici a iných banských mestách len veľmi zriedka a vyvolil si bývanie pri kráľovskom dvore, poveril vo väčšine prípadov svojich zástupcov, aby sa vynasnažili konať jeho povinnosti. Týmto sa však celkom odcudzil banským mestám. Tunajšie obyvateľstvo ho nenávidelo a dalo mu pocítiť svoju nevôľu hneď na začiatku jeho úradovania.

Rozhorčenie v banských mestách na jednej strane a medzi nimi a hlavným komorským grófom na strane druhej rástlo zo dňa na deň natoľko, že už roku 1525 sám Pehem robil preto výčitky kremnickým vyslancom baviacim sa v Budíne a otvorene vyznal, že musí od krajinských veľmožov veľa trpieť pre banské mestá a najmä preto, že raziči nerobia také peniaze, aké by mali byť. Súčasne sa vyhrážal, že prestane dávať raziť peniaze v Kremnici a preloží mincovňu ta, kde sa jemu samému bude páčiť. Práve tak tvrdo hovoril aj jeho námestník Imro Szerencsés, ktorého kremnickí poslanci nazývali Židom, keď im odovzdával Pehemov list, v ktorom bolo pozvanie pre kremnického námestného grófa Jána Húba, aby prišiel do Budína.^[979]

V tom čase bol ktorýsi z bývalých hlavných grófov Thurzovcov vo väzení. Avšak jeho priatelia, ku ktorým patrili viacerí veľmoži, usilovali sa ho nielen oslobodiť, ale zadovážiť mu zase i hlavné grófstvo v kremnickej komore. Preto pracovali na Pehemovom páde, ktorého ako cudzinca a človeka oddaného cudzozemským zvykom nemali príliš radi.^[980]

Pehemovo postavenie nebolo teda také ľahké a keby sa sama kráľovná nebola za neho tak zastala a ho podporovala, bolo by v krátkom čase po jeho grófstve a bola by sa dostala táto hodnosť inému, azda súcejšiemu a banským mestám milšiemu človekovi. Toto Pehem nielen šípil, ale aj celkom jasne videl. Aby teda mohol čím lepšie upevniť svoje postavenie, ktoré veru nebolo výhodné, usiloval sa získať aj iných podporovateľov a priateľov, a práve preto sa usiloval vziať mincovňu z Kremnice a preložiť ju do niektorého iného mesta.

No Kremničanom a vôbec banským mestám nemohlo byť toto počínanie Pehemovo ľahostajným, lebo im muselo záležať na tom, aby mincovňa nebola preložená azda do vzdialeného mesta, pretože do nej odvádzali svoje banské výrobky, čo by znamenalo pre nich ešte väčšie náklady. Preto sa obrátili ku kráľovi s prosbou, aby bola mincovňa ponechaná tam, kde je už od viac storočí.

No táto prosba banských miest bola prerokovávaná oveľa dlhšie, ako sa im páčilo, a zdá sa, že sa Pehemovi na čas podarilo docieliť, že aj kráľovná sa banským mestám odcudzila. Avšak konečne predsa len zvíťazili banské mestá, lebo kráľ Ľudovít v konfirmačnej listine z 13. decembra 1523 uznal a potvrdil kremnické výsady a práva týkajúce sa mincovne.^[981]

Už sme spomenuli, že podľa Pehemovho tvrdenia žalovalo sa zemianstvo a na kráľovskom dvore sa baviaci veľmoži na zlé peniaze. Táto žaloba sa týkala najmä medených peňazí, ktoré sa razili od začiatku roku 1525, hoci aj strieborné peniaze boli vo svojej vnútornej hodnote oveľa horšie než pred niekoľkými desaťročiami.

Avšak aj raziči peňazí sa žalovali na zlý plat, ktorý dostávali na Pehemov rozkaz.

Malá cena, ba takrečeno bezcennosť medených peňazí a zhoršenie vnútornej hodnoty pri strieborných peniazoch zapríčinili veľkú drahotu, biedu a nespokojnosť, takže baníci a ostatní pri baniach pracujúci robotníci hrozili už zjavnou vzburou. Následkom toho najmä Kremnica, Banská Bystrica a Štiavnica boli vo veľkom nebezpečenstve.

Tieto smutné pomery oznámila Kremnica kráľovi a prosila ho, aby zaviedol poriadky, aby sa zlepšilo smutné položenie chudobného robotníckeho ľudu. Následkom toho vydal kráľ Ľudovít dňa 24. júna 1525 krajinskému pokladníkovi Jánovi Dóczymu a hlavnému grófovi Pehemovi nariadenie, aby kremnickým razičom dávali zase taký plat, aký bol v obyčaji pred razením medených peňazí. Tento plat pozostával z toho, že dostávali z každej hrivny pagamentu čiže kovovej zmesi dva pisety pagamentu v hotových strieborných peniazoch. Súčasne zastavil kráľ razenie medených peňazí a nariadil, aby sa zase zhotovovali len strieborné peniaze.^[982]

V druhom nariadení, vydanom 1. septembra t. r. (1525) nariadil kráľ, aby sa prestali raziť strieborné peniaze malej hodnoty a aby sa robili zase také dobré ako za starších čias. Súčasne rozkázal, že dva nové, t. j. menej hodnotné strieborné peniaze majú platiť len toľko ako jeden starší denár majúci väčšiu vnútornú hodnotu a aby sa za dva horšie denáre predávalo z každého tovaru toľko ako za jeden lepší. Cena jedného denára sa mala rovnať cene starodávneho obolusa.^[983] Týmto nariadením chcel kráľ na jednej strane utíšiť reptajúcich veľmožov a zemanov, a na druhej strane skoncovať so všeobecnou drahotou a biedou. Samo sebou sa rozumie, že z toho mala osoh aj krajinská pokladnica.

Tento kráľovský rozkaz zostal však nepovšimnutý, lebo ľud si cenil staré peniaze tri aj štyrikrát viac než nové. Preto vyzval kráľ už 22. januára 1526 vrchnosti a medzi nimi aj Kremnicu, aby ho podporovali v jeho úsilí a aby potrestali tých, ktorí sa protivia jeho rozkazom a prinútili ich plniť kráľovské nariadenia. Preto splnomocnil vrchnosti, aby všetkým tým, ktorí budú ceniť peniaze inakšie než znie príkaz, zhabali ich veci alebo aby ich, keby mali základnú žalobu, poslali do Budína k hlavnému grófovi cieľom zámeny nových peňazí za staré. Na iných miestach prísne zakázal zámenu peňazí a lepšie strieborné mince dal raziť len v Budíne, hoci nedávno potvrdil Kremnici jej výsady a práva vzťahujúce sa na mincovňu.^[984]

Avšak úcta ku kráľovi a jeho vážnosť v tom čase už hlboko poklesla a tento rozkaz sa v živote vôbec neuplatnil.

I sama kráľovská pokladnica bola v zlom položení a jej bieda sa stala ešte citeľnejšou, keď začala vojna s Turkom. Tejto biede snažil sa kráľ odpomôcť a zohnať peniaze potrebné na vydržiavame vojska tak, že siahol po časti kostolných pokladov a vyzval cirkevné a svetské vrchnosti, aby mu ich vydali.

Do Kremnice prišiel dňa 12. júla 1526 budínsky arcipresbyter Ján a tekovský hlavný župan František Dóczy a odtiaľto odniesli kostolné poklady vo váhe spolu 54 hrivien striebra.^[985]

Podobne pochodili aj kostoly v iných častiach krajiny. Všetko takto zozbierané striebro bolo donesené do Budína, kde sa v tom čase už vo veľkom pracovalo na razení peňazí.

Keďže však nebolo možno platiť vojakov striebornými nádobami, krížmi, monštranciami a podobnými vecami a pretože razenie peňazí nešlo v tom čase ešte tak rýchlo ako dnes (t. j. okolo r. 1881), kedy stroj za hodinu vyhotoví viac kusov peňazí, než začiatkom 16. storočia sto razičov cez deň, vyzvala kráľovná Mária Kremnicu, aby ihneď poslala čo najviac razičov i s nástrojmi potrebnými na razenie peňazí do Budína.^[986] Či Kremnica uposlúchla túto výzvu, nevidno z listín opatrovaných v tunajšom archíve.

Pehem teda dosiahol svoj cieľ a mohol dať raziť peniaze v Budíne, kde sám sídlil. Avšak jeho radosť netrvala dlho.

Baniami, najmä banskobystrickými vtedy kvitnúcimi banskými závodmi na meď a obchodom sa Pehem neveľmi zaoberal a nebol proti tomu, aby sa tieto bane prenajali.

Thurzovci vrátili banskobystrické bane a k nim patriace závody iba roku 1525 a už v máji 1526 vzali ich do prenájmu zas augšpurskí Fuggerovci.^[987]

Po nešťastnej moháčskej bitke vyhlásil sa Ján Zápoľa za jednohlasne zvoleného a korunovaného kráľa a vyzval Kremnicu v liste písanom z Budína dňa 29. novembra 1526, aby mu vydala všetky kráľovské dôchodky. Oznámil tomuto mestu, že vymenoval Jakuba Tornallyaiho za pokladníka a vyslal do Kremnice istého Jakuba, aby prevzal kráľovské dôchodky. Dôchodky patriace kráľovnej Márii mali však zostať nedotknuté, lebo sám Zápoľa vyhlásil v spomenutom liste, že na ne nemieni siahnuť.^[988] Pretože však kremnická komora a mincovňa mala patriť podľa názoru Zápoľského medzi korunné majetky, požiadal Kremnicu, aby pomáhala spomenutému Jurajovi pri preberaní tejto komory.

Kremnica odpovedala, že kráľovná Mária tu nemá iný dôchodok len lucrum camerae. Avšak Zápoľa požiadal v inom liste dňa 18. decembra z Ostrihomu Kremnicu, aby práve lucrum camerae, ktoré patrí ku korunným dôchodkom, vydala jeho poslovi Jurajovi a aby aj iné platby odvádzala nie kráľovnej, ale jeho ľuďom.^[989]

No Kremnica nebola ochotná splniť Zápoľovu vôľu, lebo sa už vtedy prikláňala ku kráľovnej Márii a jej bratovi Ferdinandovi a podporovala ich krvou i peniazmi. Preto poslala 25. septembra 1527 102 vojakov pod Jánom Vernekerom Katzianerovi a dala im plat na pol mesiaca.^[990] V októbri znovu vybrala od svojich obyvateľov na vydržovanie tohto vojska potrebné peniaze^[991] a vydržiavala ho v Katzianerovom tábore, ešte i v prvej polovici roku 1528, ba v druhej štvrtine tohože roku mu zaobstarala i 12 koní.^[992]

Za túto náklonnosť a za preukázané služby potvrdil kráľ Ferdinand Kremnici už v decembri 1527^[993] výsady a práva na mincovňu a z jari nasledujúceho roku 1528 obnovil starodávne výsady a stanovy razičov peňazí kremnických, sibínskych, košických a veľkobanských („et rivuli Dominarum“) a pridal k nim, že do týchto mincovní sa nemajú povolávať cudzozemskí raziči, ani v nich zamestnávať.^[994]

I kráľovná Mária dbala o udržanie kremnického baníctva. Pretože Kremnica musela pre veľké vojenské náklady opustiť veľkú časť svojich baní a ponúkla ju kráľovnej Márii, nariadila táto kremnickému námestnému grófovi Jánovi Dobravickému,^[995] aby jednak podporoval Kremnicu peniazmi pri udržovaní čerpacích strojov a pri kopaní dedičnej štôlne, jednak však aby mestské bane na istý čas prenajal a na jej trovy dal v nich pokračovať v práci.^[996] Okrem toho vyzvala „regentes consiliarios regni Hungariae“, aby nezaťažovali banské mestá rozličnými daňami^[997] a vojvodcov, aby týmto mestám neškodili a ich neznepokojovali.^[998] Slovom, kráľovná Mária podnikla všetko možné v prospech banských miest, len aby ich zachránila od každej možnej pohromy.

Takýmto pokračovaním získali kráľovná Mária a kráľ Ferdinand banské mestá úplne pre seba a utvorili z nich strediská, z ktorých sa Ferdinand dlhý čas bránil proti svojmu súperovi Zápoľovi a jeho spojencom a udržoval svoje panstvo v tejto čiastke krajiny.

I Zápoľa sa viacráz pokúsil dostať banské mestá na svoju stranu, a to hneď lichotiacimi slovami,^[999] hneď sľubmi,^[1000] hneď hrozbami^[1001] a zbraňou,^[1002] avšak jeho úsilie zostalo dlhší čas márnym.

Rozumie sa, že banské mestá takto stáli medzi dvojitým ohňom a museli veľa trpieť. Ferdinand im síce sľúbil, že onedlho príde s veľkým vojskom do Uhorska a vyženie Turkov aj Zápoľu, avšak tento sľub im veľa nepomohol, lebo tých 100 ozbrojencov,^[1003] ktorých udržiavali na ochranu banských miest raz Mária, raz Ferdinand, bolo primálo proti presile Zápoľových stúpencov. Banské mestá tiež vydržiavali svoje vlastné vojská a roku 1529 sa premenili na tábory.^[1004] Napriek tomu neboli schopné dlho vzdorovať Zápoľovi a keď z jari a potom opäť v lete osobitnými posolstvami oznámili Ferdinandovi hroziace nebezpečenstvo^[1005] a miesto vojska dostali len sľuby, podarilo sa Zápoľovým vodcom a prívržencom, ktorých počet vzrastal zo dňa na deň, pretože Ferdinandove nemecké vojsko nešetrilo ani prívržencov svojho vlastného kráľa, ale utláčajúc ľud, plienilo a pálilo dediny,^[1006] podmaniť v septembri a októbri 1529 konečne i banské mestá Zápoľovej moci.^[1007]

Takýmto spôsobom stal sa Zápoľa pánom aj kremnickej hlavnej komory a mohol s ňou nakladať podľa vlastnej vôle. Pamätajúc však na svoj sľub z roku 1526, že sa totiž nemieni dotknúť majetkov a dôchodkov patriacich kráľovnej Márii, nechal túto komoru na pokoji, ba nedovolil ani odstrániť Máriiných úradníkov, najmä námestného grófa Jána Dobravického, ktorý patril medzi zjavných Zápoľových nepriateľov, hoci sa Ľudovít Gritti všemožne usiloval dostať túto komoru do svojej moci a vymenovať v nej za úradníkov svojich ľudí.^[1008]

Nevedno, či dal Zápoľa raziť peniaze aj v Kremnici. Že sa však v tom čase razili v Budíne, najlepšie dosvedčuje tá okolnosť, že už 14. novembra 1529 vyzval Kremnicu, aby bezodkladne poslala 20 razičov peňazí do Budína.^[1009] Pretože Kremnica ihneď neodpovedala na túto výzvu, žiadal 24. novembra znovu razičov.^[1010] Zdá sa, že sa tomuto Zápoľovmu rozkazu protivilo nie tak mesto, ako skôr raziči a že nechceli ísť do Budína, lebo roku 1531, keď Zápoľa znovu žiadal vyslať razičov, dostavilo sa 31. januára vyslanstvo razičov pred mestskú vrchnosť a protestovalo proti tomuto kráľovskému nariadeniu.^[1011]

Do iných komorských záležitostí sa Zápoľa nemiešal, kým panoval i nad týmito banskými mestami, ba dovolil, že kremnickí a banskobystrickí vyslanci smú slobodne cestovať na dvor kráľovnej a mať s ňou ustavičné spojenie.^[1012]

V septembri a októbri 1532 podarilo sa Ferdinandovi zase získať banské mestá do svojej moci a konečne si ich ponechať.

Medzitým banské mestá pre ustavičné vojnové výdavky,^[1013] náramne veľké dane^[1014] a najmä pre úpadok baníctva a s ním spojených prác natoľko upadli, že boli nútené väčšinu svojich baní zanechať a zapustiť. Aby teda baníctvo úplne nezahynulo, usilovala sa kráľovná Mária poskytnúť majiteľom baní peňažnú podporu a týmto spôsobom ich podoprieť, prikážuc, aby sa im z komorských dôchodkov dávali potrebné peniaze ako pôžička. Ba sama prevzala niektoré bane v Kremnici a nariadila pracovať v nich na svoje útraty.

I kráľ Ferdinand nariadil v máji alebo júni 1533 Bernardovi Pehemovi, ako aj jeho námestníkom Jánovi Dobravickému a Bertoldovi Pehemovi, aby tých 15 dukátov, ktoré dávali každý týždeň mestu Kremnici na vydržovanie jej baní a komory ako pôžičku, nepýtali naspäť a sľúbil, že pošle do Kremnice skúsených baníkov a takých ľudí, ktorí sa dobre rozumejú baniam, aby vyskúmali, prečo tieto bane tak veľmi upadli a aby porobili potrebné poriadky na ich opätovné zotavenie a rozvoj.^[1015]

Možno, že by sa úsilie Ferdinanda a jeho sestry bolo podarilo, keby bol po viacročnej vojne nasledoval pokoj. Avšak ustavičné nepokoje a neistota pred zbojníkmi a násilníkmi, sídliacimi aj na zámkoch, naplňujúcimi všetky lesy a panujúcimi nad verejnými cestami, vytvorili veľmi nepriaznivé pomery pre baníctvo, takže sa toto nijako nemohlo zmôcť a pôžičky dávané jednotlivcom z komorských dôchodkov dosiahli nakoniec takú výšku, ktorá sa zdala byť priveľkou i kráľovnej Márii a ktorá ju primäla k tomu, aby si tieto pôžičky pýtala späť. Tu vysvitlo, že napr. bývalý štiavnický námestný gróf Peter Hiltprand dostal na udržovanie svojich baní spolu 15 574 zlatých a 75 denárov ako pôžičku, ktorú nemohol viac vrátiť a kráľovná, nechtiac stratiť tieto peniaze, musela prijať Hiltprantove bane ako výplatu.^[1016] Podobne sa stalo i s kremnickými súkromnými baňami, lebo i tieto musela Mária roku 1548 pri vyúčtovaní pôžičiek prijať za dlžobu. Potom boli odovzdané Ferdinandovi.^[1017]

Toto účtovanie sa však uskutočnilo už len po Pehemovej smrti.

Týmto hlavným grófom ukončil sa dlhý rad kremnických hlavných grófov a správa tejto komory sa dostala do rúk dolnorakúskej komory.

V Kremnici nasledoval po Jánovi Dobravickom, ktorý zložil hodnosť námestného grófa 14. júla 1541 (ako druhý námestný gróf bol mu roku 1533 pripojený brat hlavného grófa Bertold a roku 1539 ešte aj Baltazár Himmelreich) Baltazár Himmelreich^[1018] a po ňom roku 1553 Wolfgang Roll, ktorý úradoval až do roku 1589 ako námestný gróf. Avšak rozsah pôsobnosti týchto námestných grófov bol už veľmi malý a kremnická hlavná komora prestala úplne jestvovať.

1880 — 1881