ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mor ho!

Ďeju, tu ospievanýmu, ňevenovali našinci až posiaľ tú pozornosť, ktorú zasluhuje: predňesiem tedy o ňom tu aspon toľko, koľko potrebnô je, aby čítaťeľ báseň moju rozumieť mohol.

To bývalo príčinou mnohých a veľkých ňeštastí pre Staroslovanov, že oni ňemávali žiadnej spoločnej hlavy ani žiadnej úsrednej vlády: aľe žili, rozdrobení na ňesčísolnye obce, pod rodovými náčelníky svojími. Tým stávalo sa, že niekdy dosť malá čata cudzých nájazdníkov opanovala i mohútne slovanskye rody, skorej, ako ony k odporu posbierať sa mohli.

Tak dialo sa to ai s Lemiaky (Limigantes), kmenom slovenským, obydľeným za dávna po oných žírnych rovinách, ktorye prestierajú sa od Dunaja pres Tisu až ku horám Sedmohradským.

Okolo 50. r. po Kr. vrazili sem od Čierneho mora hore Dunajom Jási (Jazyges Metanasta), divokí to nad mieru a lúpežní kočovníci sarmatskí; a podbivše tuzemkov pod seba, žili medzi ními ako páni medzi poddanými.

Zo Zátisia ích sice okolo 90. r. vyhnal mocný kráľ Dákov Decebal; a po pádu jeho opanovali Dáciu svetovládni Rimania: aľe Jásom stalo sa s tým iba dobre. Teraz-bo sosredili všetky svoje sily na onom, pre bojovných kočovníkov tak príhodnom, na tučnye pastviny bohatom a príčinou mnohých močarín a luhov vtody ňeprístupnom uzemí, ktorô tiahne sa od hôr Novohradských, medzi Dunajom a Tisou, až ku stoku riek týchto. Tu založili Jási lotrovskú pelaš svoju, zo ktorej do Pannonie, Moesie a Dácie temer neprestajnye vpády činili. Ňeraz zbilo vojsko rimskô ích lúpežnye čaty: aľe žiadna ňehoda ňebola dosť veľká, aby týchto divokov bola zkrotiť mohla. Koňečňe keď Rimania r. 272. pred Góty z Dácie vystúpiť museli, poponáhlali sa Jási zo Zátisia aspon tú čiasť znovu opanovať, ktorá medzi Marušou a Dunajom ľeží.

Kraj od Maruše až vary po Kriš (Kőrős) zaujali Tajfali; a za Krišom a po Someši (Szamos) osadili sa Viktofali, oba to národy gótske.

Či títo bojovní a lúpežní susedia, Jási a Góti, dluho pokojňe spolu žili, ňeviem: ale r. 332. vypuklá záhubná vojna medzi ními. Jási vidiac, že sami ňepriaťeľom ňeoddolajú, prosili a dostali pomoc od císára rimskeho Konstantina Veľkyeho, s ktorou Gótov tak porazili, že jích do 100,000 padlo. Ňevdační Jási odmenili sa za to cisárovi, hňeď nasledujúceho roku, novým poplieňením jeho krajín. — Aľe zločin ten dostihla ňezadluho zaslúžená pokuta. Roku 334. obrátili Gótovia znovu proti Jásom zbroj svoju; a vo velikej bitve nad Marušou padol kvet jásskeho národa spolu s ích kráľom Visimarom.

Sbití Jási, ňeznajúc sebe inej rady a pomoci v ňebezpečenstve tomto, ozbrojili poddaných svojích Slovanov. Slovania zvítazili štastňe nad Góty: aľe zkúsivše v tom boji sily svoje, udreli teraz na utlačiťeľov svojích, a rozprášivše ích na všetky strany, zlomili jarmo, pod ktorým temer 300 rokov úpeli.

Čiasť Jásov dala sa na dolnô Pohronia v područia ňemeckých Koldov čili Kvádov, verných to spoločníkov svojích i pri potlačovaní Slovanstva i pri lúpení rimských zemí. Jiná čata padla vo službu gótskych Viktofalov. Vatšina aľe, — 300,000 hláv, — utiekla k Rimanom, ktorí ju po rozličných krajoch panstva svojho porozsádzali, a čo bolo pod zbroj súce, do vojska svojho vradili.

Aľe tá milá slovanská svoboda, sotva že sa trochu zotavila, už zase novye a tažkye podstupovať musela boje. Cisár rimsky, Konstantius r. 358. s mocným vojskom pritiahnul do Pannonie, aby potrestal súsednye národy, Koldov, Jásov a Lemiakov, pre ích lúpežnye nájazdy na panstvo rimskô. Ňevola jeho zvlášťe proti posľedním bola namerená. Jás a Kolda bol ovšem zbojník od rodu: aľe Slovan miloval pokoj a žil zo svojho a na svojom. Možno aľe, že i naší Lemiaci naučili sa lúpežiť, mavše v tom výborných učiťeľov, bývalých svojích pánov. Možno i to, že už ai Slovanov bola popadla myšlienka, ktorá vtody temer všetkye s Rímom do styku prišlye národy pohybovala, — myšlienka tá: Poďme na Rím; a jako on činil iným, tak my učiňme jemu. Aľe k takým vpádom Rimania často i sami príčinu zavdávali. Pýcha rimská žiadala, aby ublíženia, svevoľným úradníctvom a ňekázaným vojskom rimskym čiňenye, každý v pokore prijímal. Akže aľe niekto vetu za vetu odplatil, to pokladalo sa za úraz veľebnosti národu rimskyeho.

Pravá aľe príčina zloby cisárovej proti Slovanom zdá sa mi byť, svobodnomyselnost slovanská.

Čože mohlo Rímu, všetky národy zotročujúcemu byť nebezpečnejšie a tak i ňenáviďenejšie, ako zásada obecnej svobody a rovnoprávnosti, ktorú tej doby, okrem Slovanov, u žiadneho národu ňenaľezáme. — Slovania zbrojou dobyli sa svobody (armis libertatem invaserant. Ammian Marcell), a vyhnali svojích pánov. Ten príklad mohol nakaziť ai inye, a najma Slovanskye národy, po okoľných krajinách Rímu poddanye. Preto žiadal cisár od pokojných Slovanov, čo ňežiadal ani od lúpežných Koldov a Jásov, aby sa od pomedzia rimskyeho daľeko odsťehovali. Preto stál silou-mocou o to, aby Slovania pod jarmo jássko zase šije sklonili; ačkoľvek rozmnoženia moci ňepriaťeľov jemu samyemu ňebezpečným stáť sa mohlo. Preto ňeprijal pracovitých a úžitočných Slovanov do svojích krajín, i keď sa mu ponúkali, a od zeme, sebe vyďeľenej, daň i vojakov sľubovalí; ačkolvek dosť ničomnej hávedi do svojho panstva bol naosádzal.

Jási a Kvádí, sotva že sa cisár s vojskom v ích zemi ukázal, metali sa na preťeky k jeho nohám a dosiahlí milosť. Nie tak to šlo so Slovany. Títo postavili sa smelým čelom pred cisára, hotoví všetko podníknúť, ľen to nie, aby sa Jásom zase poddali a vlasť svoju opustili. Cisár predviďevši, že budú odporní žiadostiam jeho, dal ích vojskom svojím úkladňe obkoľesiť. Ňezastrašilo to, aľe ľen urputňejšími učinilo Slovanov. Vyjednávania pretiahlo sa do večera. Zrazu voztýčilo vojsko rimskô prápory, a zo všetkých strán udrelo na Slovanov. Boj bol krátky aľe zúrny. Slovania bojovali so strašnou údatnosťou. Ňepoddal sa ani jedon. Rana, ani najkruťejšia žiadnemu hlas bóľu z úst nevynútila. Žiadon ňežaľel za životom; ľen to ľutovali že ím štastia tak ňeprialo, akoby podla údatnosti svojej boli zasluhovali. Padli všetci: každý s mečom v pasti.

Na to zpustošili Rimania vlasť slovanskú medzi Dunajom a Tisou ohňom i mečom; a povolavše na pomoc Jásov i Tajfalov, vrazili trimi prúdy do onoho požehnanyeho medzirieča, ktorô Dunaj, Tisa a Maruša tvoria (do terašnyeho Temešskyeho Bánstva). Lud tamošný, utiahnuvši sa medzi močariny a na hory, hotovil sa k odporu. Ale vidiac, že proti toľkým nepriaťeľom sily jeho ňedostačia, na radu starších svojích dal sa do rokovania s Rimany a privolil na pokon, že zem svoju opustí.

Novye, ňepríhodnye bydlištia skoro zunovaly sa Slovanom. Ňedočakavše ani jara, navrátili sa zase k Dunaju. Cisár, ktorý v Sirmiume bol zimoval, sobral hňed vojsko proti ním a u Acumincum (Petrovaradína) položil sa táborom. Družiňe Slovanskej, ktorá s ním o záľežitostiach svojho národu jednať mala dovolil, aby prešla Dunaj; prešievšej aľe cestu zpiatočnú lodami zavrieť rozkázal. Badali Slovania, že sa tu predošloročná zrada opakovať iďe. Ako tedy cisár na vyvýšenô miesto, kďe mu priestol pripravený stál, vystúpil; jedon Slovan, zapáľený hňevom vylučivši do ňeho svoj šišak, Mor ho! Mor ho! zvolal. Ostatní, vytasivše meče, udreli prosto na císara. Ťeľesná jeho stráž postavila sa na odpor: on sám, smetavši so seba všetky znaky dôstojenstva svojho vyhodil sa na kona a utiekol do táboru. Celý tábor sa zburil; všetko divým útokom rútilo sa na slovanskú družinu, ktorá po údatnom boji zahynula všetká.

Cisár zkúsivši po dvakrát zbroj Slovanskú, ňeopovážil sa prekročiť Dunaj, aľe navrátil sa do Sirmiumu.

Zbavení najhoršího ňepriaťela svojho Slovania, poprávali po dakoľko rokov pokojňe, spustošenú svoju vlasť; až ích nový zločin rimský do novyeho boja vypelal.

Marcellian, správnik pannonský, povolavši krála kvádskeho, Gabinia na hostinu, zabil ho. Úkladná táto vražda pobúrila všetky súsednye národy. Kvádi a Slovania napadli Pannoniu, Jási Moesiu. Jásom zľe sa povodilo. Obkľučeni od správnika Moesie, potomnyeho cisára, Theodosia, prinúťení boli prosiť o pokoj, a vrátili sa s hanbou a stratou do zátisskyeho kočovišta svojho. Kvádi aľe a Slovania, zničivše vojsko rimskô, spustošili Pannoniu od kraja do kraja, mestá vypálili, ľud povraždili aľebo zajali a s ňesmiernou korisťou dostali sa štastňe domov.

Po tejto raňe nezotavila sa tu viacej moc rimská; až ju búrka hunská po ňedluhom čase koňečňe vyvrátila.

V dobe sťehovania národov žiadon kmen slovanský toľko nepodstúpil, ako naši Lemiaci. Ňemci i Uralci, národ za národom, valili sa čez ích vlasťe. Každý lúpil, vraždil, nivočil. Ale oni prebudli všetky tyeto ňeresťe. — Slovan okolo Vranova, v Zemnanskej stolici podňes menuje sa Lemiakom.

Pevný hrad a t. d. — t. j. Acumincum, Acimincum, terašný Petrovaradín. V jeho súsedstve je osada Kamenica, a hrad za dávna menoval sa bezpochyby Kameňec aľebo Kameník. Meno to zpotvorili cudzojazyčníci na Acumincum.

Riman-cár t. j. Rimský cár. Sloh to starobylý a temer u všetkých Slovanov bežný. Na Slovensku vo Zvoleňe: Breznan-Mýto, v Riečan-doliňe, na Kákaj-vršku; v Gemeru: Muráň-Lehota, Rozložnan-kút, na Chyžnan-voďe, pod Marvan-kameňom; v Malom Honťe: na Magin-hraďe; V Lubtove: pri Uhorštian-mosťe, na Rybár-poli. Staroslovanský hrobový nápis: Vnuk starago Car-Uroša. (srov. za Matiaš-krála, za kráľ-Matiáša). Russky: Jar-Bog, Dažď-Bog, Kitaj-gorod, Son-trava, Savor-mogila; Horvatsky: Na zelen-gorah, imen-dan (Namenstag); Serbsky: U Jablan-planinu; Česky: Smrt-hoľka; v povestach: O orol-pánovi, o Had-pánovi a t. d. — Cár ten bol Constantius, syn Constantina Velkyeho.

Zdalo by sa ti, že ích jedna maťer mala. Procop. Cas. de bello Goth. Lib. III. cap. 14. Sclaveni et Antes nec forma corporis inter se differunt. Sunt enim proceri omnes et robustissimi. Colorem nec summe candidum habet cutis, nec flavum coma, neque is plane in nigrum deficit; at subrufus est, et quidem omnibus. — Srovnaj zpievanku: Slovaci, Rusnaci, šici sce jednaci; jako by vas mala šickych jedna maci.

Moravy — roviny mokrye a trávnatye

Biť čelom — bol russký, padać do nóg — poľský obyčaj. Slovák takto ňeponížil sa nikdy, ani v čas najhoršieho potlačenia svojho v 16. a 17. století. Jási a Kvádi činili tak pred cisárom rimským, keď do ích zeme vrazil.

Chlieb a soľ komu Slovan podal, toho si mal za priaťela. Tak je to posiaľ na Rusi. Že tak i u nás bývalo, dosvedčujú daktorye porekadlá; na pr.: Dost sa najedol volakedy u mna chľeba i soli, a teraz ma nezná.

Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom. Celá starožitnosť slovanská nasvedčuje tomu, čo Kopitar v Glag. Cloz. XXXI. píše: Slavi Panonici more patrio assueti iuste potius ex agro, sua opera et labore facto et culto, quam ex rapto vivere.

Cudzô nežiada. Vita Scti. Ottonis. II. 40. (Slavi in Pomerania) furtorum et fraudium penitus inexperti, cistas et scrinia non habent serata.

Keď na naše dvere a t. d. Leo. Imp. Tactica. Cap. XVIII. nro. 102. Erant autem Sclavorum populi hospitalitatis, nescio quomodo dicam. supra modum studiosissimi. Adam Brem. Hist. II. 12. Moribus et hospitalitate nulla gens honestior aut benignior (Sclavis). — Helmold. I. 82. Nulla gens honestior Sclavis in hospitalitatis gratia. — Po úrodňejších krajoch Slovenska najďeš i dňes v každom dome chlieb na stoľe, v obruse zavinutý, ktorým príchodzích núkavajú.

Pravda Bohý vydaná. Slovan veril o zákonoch svojích, že sú mu vydanye od Bohov. Nemal pravdu Mickievicz, keď vo svojích Parízskych „Prednáškach“ hovoril, že u Slovanov ňenalezáme nikďe dajakyeho „Zjavenia“. — „Po zákonu viekožizných bogov“ súdila Lubuša. (Rukopis Zeľenohor).

Slovan vážil si svobodu i svoju i cudzú; a že táto vážnosť v jeho náboženstve svoj koreň mala, o tom nemôže byť žiadnej pochyby. Život národa je najľepšie ukazadlo jeho viery a náboženstva. Ňepreskúmali sme náľežiťe život Staroslovanstva, preto nemôžeme prave pochopiť ducha náboženstva jeho. Staroslovania česťili svobodu zosobenú v bohyni Svobe, (Feronia), ktorej meno nám najstarší slovník český, Mater Verborum, zachoval. — Preto niebezdôvodne povedám: Slovan to mal za pravdu, od Bohov sebe vydanú, že

Pána mať je neprávost! Procop. Cas. Lib. III. cap. 14. Sclaveni et Anta non uni parent viro; sed ab antiquo in populari imperio vitam agunt. — Mauricii Strateg. XI. 1. Sclavorum gentes et Antum libertatem colunt, nec ulla ratione ad serviendum vel parendum persuadentur. — Jestli aľe verili Slovania, že po pravďe božej „pána mať je neprávosť“: veriť ím prišlo i to, že ešťe

Vatšia ňepravosť je, byť pánom. Preto ňezotročovali na úrek ani svojích ňepriateľov, zajatých vo vojňe, jako svedčí Mauricius na hore spomenutom miesťe: Qui sunt in captivitate apud eos, non omni tempore, ut apud gentes alias, in servitute tenentur; sed certum eis definitur tempus (ot-rok), in arbitrio eorum reliquendo, si oblata mercede velint dein reverti ad suos, aut manere apud ipsos liberi et amici.

Človek nad človeka u nás ňemá práva. U Staroslovanov ňeďelil sa ľud, ako u iných národov, na pánov a poddaných aľebo práve otrokov; u ních panovala zásada obecnej svobody a rovnoprávnosti, ktorej stopy ešťe ai v uhorskom zákonodárstve nachodíme. Viď Tripartitum. Colomani Regis Decret. Lib. 1. cap. 80. Liberi hospites, sicut Slavi a t. d. (Srov. s tým listinu Bamberskú od r. 1136. v Erben Regesta Boh. et Mor. I. str. 100, č. 220. Gothelindis, libera, sicut Sclavi solent esse). — Z doby Kolomanovej máme listinu od r. 1103. vo ktorej Godofred, opat Zuborský (Zubor je pravô meno vrchu nad Nitrou: lebo v jeho blízkosti stojí iný, Zubrica menovaný), takto hovorí: Quum seditione Atha, ducis Moraviensium sedata, homines ecclesia, qui prasumptuose liberos se esse dicebant, ipsi ecclesia reparassem, a t. d. Fejér Cod. Dipl. Hung. Tom. II. pag. 41. — To je dókaz, že staroslovanská svoboda za Kolomana ešťe na Slovensku živorila.

Ňeprehreším sa proti pravďe, keď poviem, že u pohanských Slovanov viacej nachodilo sa ľudskosti a pravdomyseľnosti, jako u najosvieťenejších pohanov; a dojista nie meňej, ako u tých preslávených vzďelancov Krestanských, ktorí posial ňeumejú si vážiť človeka v človeku.

Tá zem hrobom každyemu vrahovi staňe sa. Nie je to marnomluvnosť, aľe pravda na historii založená. Kďe-že sú tí gallskí Bojovia a Kotíni; tí nemeckí Kvádi, Goti, Gepidi, Rugi, Buri a jiní; kďe tye ňesčisolnye ordy aziatskye, Sarmati, Hunovia, Avari, Plavci, Tatari, Turci a t. d., ktorí vpelašili sa boli volakody do našej vlasti? Tu zahynuli, ak nepobrali sa za času daľej.

Mor ho! bolo u Staroslovanov hoslo k útoku: Quod est apud eos signum bellicum. Ammian. Marcell. XIX. 10.

A môj Slovan a t. d. Čože mohlo Staroslovanovi byť nad život drahšie? Jeho hrad, sriedišťe to jeho rodu, zasvaťený chrámom jeho Boha; jeho dom a mohyly jeho otcov; to jest inými slovy: jeho obec, jeho náboženstvo, jeho rodina a sláva jeho rodu.

Žiadna rana a t. d. Ammian. Marcell. Lib. XVIII-cap. 13. č. 10. (Slovania raňení) cruciatus alto silentio perferebat. Nec eorum quisquam inter diversa supplicia veniam petiit aut ferrum proiecit, aut exoravit celerem mortem: sed arma jugiter retinentes, licet adflicti, minus criminis astimabant, alienis viribus potius, quam conscientia susa iudicio vinci: mussantesque audiebantur interdam, fortuna non meriti fuisse, quod evenit.

Starý væzeň

Základ tejto básni je spievanka, ktorej viacej variantov z rozličných strán Slovenska som dostal. Najstarší z ních, prostotou nad ostatnye vynikajúci, tu podávam:

Počul som túto krásnu povest v Gemeru, v Chyžnom, od jednej Umrelo-Lehôtčianky. Prespevovala ju rečitativom, pri častom opakovaní jednotlivých veršov, asi tak, ako naše Rusínky na Horehroní svoje prostonárodnye poviedky prednášajú, vo ktorých rým málokedy sa ozve, aľe rhythmus nachodí sa v ních znamenitý, podobný onomu, ktorým sa Zaboj, Čestmír a Jelen vo zpevoch Kralodvorskych vyznačujú.

Kupa, župan šumavský, (zdá sa mi, že to bolo staroslovanskó meno terašňej Šumegy comitatus Simegiensis), ktorý pomocou ešťe ňeocúďených od pohanstva Madarov, krála Štefana I. o otcovský priestol oľúpiť a krestanstvo v Zadunajsku zničiť, sa usiloval.

Čud, ščud, ščut = Skýta. Rusi tým menom nazývajú finnskye a ím súrodnye kmeny po Uralsku, od ktorých ai Madari pošlí.

Moravami nazývali Staroslovania všetky krajiny, po oboch stranách Dunaja Svatoplukovi poddanye. Poňevádž aľe ai v Bolgarsku naľezala sa Morava: tedy pre rozdiel, menovali túto nižnou a tam tye, — preddunajskú a zadunajskú, — vyšnými.

Velehrad, hlavnô mesto Velkej Moravy, stolica krála Svatopluka, stálo u rieky Moravy, tam, kďe teraz Hradišťe stojí.

Bratskye nám rody, kde Visla i Lába a t. d. Kráľovstvo Svatoplukovo prestieralo sa na západ až za Čechy, a na polnoc pres Vislu až po Styr.

Križiak

Povesť táto, ktorú som ešte r. 1831. v jakomsi starom nemeckom časopise bol čítal a zpracoval, je od zátoky Plávnanskej (Quarnero). Rimania menovali zátoku tú Sinus Flanaticus, od mesta Flanony, kterô Staroslovania asnad Plavnom nazývali. — Mesto Rieka; na horvatskom pomorí, volalo sa vo sredoveku latinsky: Ecclesia Scti Viti apud Plavon (pri zátoke Plavanskej?); nemecky: St. Veit am Pflaum; na rozdiel od inýho mesta tohože mena, vo Friaulu ležiaceho. Pflaum pretvorili Taliani na Fiume a podla mesta prezvaný bol potom potok u ňeho do mora padajúci Fiumarou. — To je moja domnienka, ktorá sama sebou padňe, keď sa dokáže, že Fiumara vo sredoveku u Slovanov meno Plava aľebo Plavna nosila. Rimania a Greci volali ju Oeneus-om.

Moslem — Muhamedán.

Branko

Pamať tohoto junáka zachovala sa posial na Ďetvianskych Lazoch. Čo som o ňom vyzvedel, to tu podávam. Branko čili Braniak bol rodom z Novohradu, od Sečian; a žil, vraj, dávno pred Jánošíkom. Turci, ktorí už Novohrad pod jarmo svoje boli podbili, a súsednye, ešte svobodnye, kraje ňeprestajnými nápady trápili, olúpili ai nášho junáka o všetko a zajali i ženu i ďeti jeho. Branko ušiel na hory, a po malom čase stalo sa meno jeho strašidlom pre Turkov. Dobrodruhovia z blíza i z daľeka radi hromadievali sa okolo ňeho, tu aby Turkom cestu založili, tam aby ím lúpež a zajatých odňali aľebo na týchto ukrutníkoch sa vyvetili. Tri vatry, po vysočinách (na Polani, na Vepre a inďe), jedna blízko druhej zapáľenye, bývavaly znamením, ktorým Branko družinu svoju do zbroje volával. Junákov sbehlo sa dakody ai na stá a konaly sa veci velikye a hroznye.

Aľe Branko ňeodpúštal nikomu, kto krivdu činil; a krivdy bývalo v tedy mnoho, keď pre ustavičnye ňepokoje a zmutky spravodnosť vinníkov zasiahnuť ňemohla. Tím popúdil proti sebe mestá i stolice. Raz, keď sa na blíze Zvolena zjavil, rozkázali pání mestskí na zvony surmuvať a vypelali na ňeho všetko meštanstvo. Naposledy vlúdili ho na území Breznianskom do akejsi naň nastrojenej záruby a tam ho zahubili.

Vyše Brezna, na vrchu Makovom, pres ktorý stará cesta na Horehronia išla, ukázal nám Breznan, ktorý nás zo škôl do domu viezol, hrob jednoho chýrnyho „hôrnyho syna“, na ktorý sme každy trochu zeme aľebo kameň hodiť museli, aby nás, vraj, nemátal.

Známa spievanka: „Vo Zvoľeňe zvony zvonia“ — zdá sa na tohoto junáka byť složená.

Boj pri Jelšave

V Jelšavskej Ťeplici, v Gemeru, našiel som u nižných Vargovcov písaný a už veľmi porušený Lutherov Katechismus, a v ňom na konci dakoľko duchovných i svetských piesní; medzi ními jednu o bitve s Turký pri Jelšave. Žiaľ Bohu, práve táto čiasť knihy bola najhorši zkazená; listy čez poly predrapenye, tak že ľen vyšnia ích polovica zostala, a i na tejto černidlo tak vybladlo, že som mnohô už ani prečítať nemohol. Liuto mi bolo tohoto pamætihodnýho výtvoru staršej poezie našej: preto vplietol som pozostalé verše (3. 4. 10.) do tejto piesni, a medzery doplnil som vlastnými dômysly a výmysly. — Počínala sæ pieseň takto:

Krem toho naľezli sæ v ňej ešťe ai tyeto verše:

O udalosti, v piesni oslávenej, ňemohol som sa posial nikďe dočítať. Čo o ňej viem, to viem ľen z podania ludu, a zvlášťe z úst Teplickýho obyvatela, Ondreja Molnára, Paľovie. Starec tento znal mnoho o svojom kraji, a vypravoval to takým jadorným a pravoslovenským slohom, že som sa veľmi rád s ním bavieval. Mladší s posmechom hovorievali o ňom, že „tot i starýho Bebaka (Bebek, vlastne Babiak: mocný to niekdy rod panský v Gemeru) pamatá“. Letopočtu ovšem u takých prostonárodných ďejespravcov darmo dohladávať sa budeš. — Tohoto upozornil som na pieseň, ktorú som u jeho ňedaľekých súsedov bol naleznul. Znal ju za mladi svojej a znal i mnohye inye; ale pamať jeho tak už bola oslabená, že som veľmo málo od neho nakoristit mohol. Dopytoval som sa ho na onú bitvu pri Jelšave. — „Oj, bul vám to za boj, tot boj pri Jelšave!“ — zvolal starec a vypravoval mi toto o nej:

Turci pustošili Gemer i ohňom i mečom. Oni vypálili Ťeplicu tak, že nič neostalo, len pivnica pod panským pivovárom, ktorú pod stodolou Ferencovie podnes vidno. Starci, ženy a ďeti ušli na Straň, príkrý to pahor nad Ťeplicou, kďe ešťe ostatky akýhosi múru sa nachodia; mužstvo chytilo sa zbroje. Podobný osúd potkal ai malú Viesku, severozápadňe za potokom ležiacu. Jej obyvatelia, menovite Vargovci, prešli potom bývať do Ťeplice, a spojili pole svoje s Ťeplickým.

Slovenská junač z okolia stala Turkom v cestu vyše Ťeplice, a harcujúc patila poľom, v tedy ešte jelšinou a krovinou zarostlým ku Jelšave. Tam za potokom Lovnicou, pri rybníku, vzala pevnô postavenia a sviedla s Turký krutý boj. V tom prihučala iná čata od Prihradzian a udrela nepriaťeľom v zad. Porážka Turkov bola úplná; tak že sa ích ľen málo úťekom zachovalo. Pamatnô je v tejto starej piesni slovo Moravy; Meno krajiny Moravy (Mähren) odvodzovanô bolo posiaľ od rieky tohože názviska: aľe pravda je naopak. Morava znamená miesto mokrô, trávnatô, (poľ. murava, vlastňe môrava; rus. murava i morava; bolg. morava = lúka). Dosvedčuje to i jedna hádanka, v sbierke sosnulýho Dôst. P. Sam. Reusa zachovaná, kďe morava podobný má smysel.

Samopal-om menovala sa za dávna paľná zbroj (Flinte), ktorá sa luntou ňepodpaľovala, aľe nástroj k podpaľovaní prachu na sebe mala, — podla terašnýho spôsobu. Slovo to počul som od Molnára, ale ai inďe. Ai Kozáci zvali svoje ručnice samopaľy. — Srov. samokov. bolg. = Hammerwerk; samolov. rus. = Mäusefalle; samomlaty = Dreschmaschine, a t. d.

Muten či Mutno. Na západ od Ťeplice, za potokom, stoja dva vysokye pahory. Na vyššom, kďe sa „Na múrik“ zovie, nalezajú sa zboreniny akejsi starožitnej budovy. Zútorný múr je okrúhly; vútorný štvorhranný. Zdá sa, že to bola starodávna, asnaď ešťe pohanská svatyna. — Druhý z týchto pahorov menuje sa Muten či Mutno, (stslov. = smutnô) a má svoje meno od pohrebišta, ktorô za pohanských časov na ňom bolo. (Ai v Čechách v Rakovnícku, u vsi Žeľenice, menuje sa poľe, na ktorom sa pohanskye hroby nachodia, Na Smutném.) Celým hrebeňom pahoru tohoto, až ku Šivetickýmu kat. kostolu; a odtiaľ pres farskú záhradu až po potok, nachodia sa tu i tam črepy z popolníc. Ba pod včelienom farským našly sa ai celye, ktorye aľe ňerozumní lúdia pokazili.

Badalia (Bedelija) tur. = kôň, kobyla. Slovo to ozýva sa ešťe v Gemeru, na pr. žena vytáľená, mocná, ako badalie.

Bombura

Rok udalosti tejto povedať neviem. Starí Breznania a Mýtnania hovoria, že tí pod Brezno prišlí ňepriaťelia boli Kuruci a Madari. Kuruc znamenalo vlastne Križiaka (miles cruciatus, Kreuzfahrer. — poľ. Kuruc = miles cruciatus Litvanicus, Teutscher Ritter). Poňevádž ale za Vladislava II. ľud, pod zástavu kríža proti Turkovi povolaný, zbroj svoju proti pánom obrátil, a krížiactvo na odbojníctvo sa premenilo: preto Slovák od toho času každýho povstaľca a odbojníka Kurucom prezýval. Možno, že v archíve Breznianskom dajaky pamatník sa najďe a vysvieti nám, do ktorýho povstania súboj tento padá. — Posekáň Bomburov visel predtým na mestskom dome a teraz naľezá sa v Krajinskom museume v Pešti.

Posekáňe čili podsekáňe bývali najviacej vtedy v úžitku, keď junák junákovi, od hlavy do paty v žeľezo oďenýmu, inou zbrojou tak snadno do živýho dostať sa nemohol. Slováci takto si ích pripravujú. Vyvolí sa prostý, mlady dub, javor aľebo jaseň a urobí sa doň nožom dakoľko radov zárezov. To sa nazýva: strom posekať aľebo podsekať. Na tých zárezoch navrú o dakoľko rokov hodnye guče a samorostlý kyj je hotový. Takýto kyj menuje sa posekáň, posekanica, ľebo podsekáň, podsekanica. Zo slovenskýho podsekána povstal madarský budzogány, a z madarskýho budzogánya juhoslovanský buzdován. — Na Bystrických bránach, menovito na hornej, visel ešťe pred polstoľeťím celý rad takých kyjov pod skľepením, datorye mocnými žeľeznými kliny oježenye (Morgenstern), inye ohromnej velkosti. Starý hajdúk, strážnik brány, veďel o ních mnoho zajímavých vecí rozprávať. Ešťe za môjho ďetinstva ozývala sa na H. Lehoťe zpievanka, ktorej jedon verš takto zňel:

Starý strážnik sa pominul, a s ním isťe nie jedna povesť o dávnej našej junači padla do hrobu večnýho zapomenutia. — Teraz tam už, vary, ľen dva podsekáňe vidno; aľe ai o tých nikto nič už rozprávať neumie.

Muráň

O udalostí tejto mnohô sa už popísalo i mnoho natáralo. — Sám nápis na hraďe, ktorý skutok Vešelínov zvečniť mal, pravdy do seba ňemá, ani ohladom na miesto, ktorým náš junák do hradu sa dostal, ani čo do roku, v ktorom sa to stalo. Nápis má r. 1646. a muráň padol už r. 1645 do rúk kráľových. Tu nasľedoval som podania onoho, už pripomenutýho, prostonárodnýho historika, Ondreja Molnára, ktorý ďejiny Muránske dobre znal. On mi vypravoval, že Maria (z rodu Siečovcov, ktorým Muráň náľežal; mladá vdova po Betlén Štefanovi), Vešelína do svojej ložnice, na južnej straňe hradu ľežiacej, vpustila; keď medzitým vojsko kráľovskô ku bráňe sa prikradlo. Odbojná posádka, ňenadalým zjavením sa Vešelína na hraďe prestrašená, a z čiasti od Marie na stranu kráľovu zveďená, složila zbroj.

Stuďeň, v básni pripomenutú, a od ľudu posiaľ „Vešelínovou“ nazývanú, najdeš v lavo od cesty, z Tisovca pod Muráň vedúcej; keď budeš mať za sebou potok, ktorý s Tisovskýho Dielu k Muráň-Lehoťe ťečie. Vydáva ona potok vodohojný, ktorý s predošlým sa slieva.

Lipa, pod ktorou Vešelín a Mária radu svoju proti Muráňu ukovali, stála na západnej straňe tejto studni. Spodok tohoto velikánskyho stromu ešťe živý, ukázala mňe chlapcovi jedna starena Jelšavská. Teraz už po tomto strome ani znaku.

Vešelínovo meno spomína sa ešťe i dňes v ľudu, — aľe nie po dobrom. Na H. Lehoťe prezývajú týmto menom človeka pyšnýho a skrivodlivýho. (Ty Vešelien, Vešelienka, Vešelienča!) — Ovšem keď Muráň zaujal, bol Vešelín ešťe dobrý vítaz a dobrýho mena; ale sbohatnuvší rozsiahlými statký Siečovskými, ktorye mu král daroval, a dostavši sa do najvyšších krajinských hodností, zbujňel a slávu svoju mnohými skrivodlivými a násilnýmí činy pošpinil. Slov. Lubča i dňes s rozhorčením pozerá na bývalye mestkye lúky, ktorye Vešelín, ako palatín sám sebe privlastnil; a keď mesto koscov jeho odohnalo, takú penažitú pokutu naň uvalil, že temer celô meštanstvo na mizinu prišlo. A Varín s kliatbou prípomína si zlopovestnú „Zhádzanú skalu“ na Strečnianskom hraďe.

Turčín Poničan

Za povesť túto dakujem horlivýmu rodákovi nášmu, Dv. P. Maťejovi Kosec, ev. farárovi Ponickýmu. Pán tento zapamatal si ešťe nasľedujúci zlomok piesni, ktorá za jeho mladi na Ponikách o tejto udalosti sa spievala.

Pieseň podobnýho obsahu naľezám i medzi malorusskými, a znie takto:

Lykavský vazeň

Pod jeseň r. 1835. navštívil som s priaťeľom mojím, včasňe sosnulým národovcom Mich. Kyseľom, Lubtovskú Lykavu. Bol piatok, a po okolných osadách zvonili na poludnia. Vstupivše medzi zboreniny, zpozorovali sme tam človeka, po remeseľnícku aľe biedňe oďenýho. Odbavoval práve svoju nábožnosť: prí ňom ležala motyka. Piatok, poludnia a motyka snadno dali uhodnúť, že ten bedár ta poklady kopať prišiel; a tak ai bolo. Zazrel nás: tvár jeho sa zamráčila a ústa čosi zamumlaly. Videli sme, že náš príchod príjemný mu ňebol. Dluho ňedal sa rozhovoriť; až napokon dakoľko srieborniačiky predsa sme ho udobrili. Narozprával nám potom mnoho — nepravýho, aľe málo pravýho.

Medzi iným zaviedol nás do jednoho polozasypanýho podzemnýho sklepu a odhrabavši sutiny, ukázal nám mocnô železnô vo sťeňe zamúranô ucho, o ktorô, vraj, Jánošík retazou lapený bol. Či to pravda ači nie, ňeviem. Lykavu r. 1707. rozborili Rákócovci a Jánošík bol ľen r. 1713. zavazňený. — Datorye aľe hrady, na pr. Lubtovský Hrádok, Trenčín, Muraň a inye, potom keď už zpustli, dluho ešťe ako žaliare potrebovanye bývali: možno, že i Lykava. —

Jánošík čili Jánošiak, (ľebo to je pravô jeho meno), pred odpravením sedel vo starom Malo-Paludzkom kaštieli, v tej važi, ktorá ku Sv. Mikulášu hladí. Tam ho navštívil môj praďed, toho času, vary, súdnik Ňemecko-Lubčiansky. — Čo nám ten pokladník Lykavský o našom junákovi narozprával, to ozýva sa v tejto piesni.

Všeslav

je výjav z rusko-poľskej vojny od r. 1831. — Podobnye výjavy udali sæ pri vojsku ruskom ai za posledního poľskýho povstania.

Zabitý

Báseň táto utvorená je zo známej spievanky: Na zeľenej pažiti.

Juhoslovænom

je složená na názpev serbskej piesni: Prag je ovog a t. d.