Zlatý fond > Diela > Keď sa život začínal


E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Keď sa život začínal

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov



  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 7 kapitol
  • Zmenšiť
 

1

Slnce odumieralo za horami, deň sa tratil, keď zastal som na rozhraní borových hájov, čo ako zelený veniec objímali dedinku, rozloženú na úpätí hôr. Topoľová bola vlastne len veľkými kopanicami, prislúchajúcimi k obci Váľkovce. Bol to tu malebne krásny kúsok nášho Slovenska, ktoré duchovne kriesiť a hmotne budovať sme si sľubovali v ten svätokrásny okamih lúčenia v p.-ských hájoch. Zorami poliata dedinka ukázala sa mi ako raj. Bola jeseň. Stromy zaodiate do najkrajšieho rúcha farieb. Tak to bol teda ten kúsok zeme, ktorý svetlom Božím osvietiť posielal ma Pán Ježiš. Medzi nízkymi, zväčša len slamou krytými chalupami, trochu na pahorku stála zanedbaná budova, ohradená kedysi plotom, z ktorého už iba kde-tu stál stĺp a pár latiek.

„Ach,“ vzdychlo srdce, „to je iste škola. Keď zvonku tak vyzerá, ako asi budú vyzerať ľudské srdcia v malebnej dedinke!?“ Že stesk zavládol dušou, nie div. Ba, či môj milovaný Pán, keď sa blížil čas Jeho prorockého účinkovania a zastal na vrchu nad Nazaretom alebo aj nad Kafarnaumom, či necítil to isté, čo ja v tejto chvíli? Prichádzal žiť pre nich a medzi nimi, no vedel, že im pomôže len svojou smrťou. Aj ja som sem išiel žiť, pracovať, keď bude treba obetovať sa, áno i mrieť. On bol na zemi sám a sám, ale mne sľuboval, že so mnou zostane. Jeho vôbec nik nerozumel, ale ja mám bratov a sestry, ktorí v srdci so mnou majú rovnaké ideály. Sľúbili sme si listovne jeden druhého podporovať a sľúbili sme si písať skúsenosti prvého roku nášho učiteľovania, aby sme si ich mohli prečítať, až sa dakedy cez prázdniny zídeme.

Odovzdajúc sa ešte raz Pánovi Ježišovi, zbehol som odhodlane k prvej chalupe pod horou spýtať sa, kto mi dá kľúč od mojej pustej rezidencie[1] a či moje veci, pred týždňom sem poslané, už prišli. So sebou som mal len malý kufrík s najnutnejšími predmetmi a trochu proviantu.[2] Keď som otvoril dvere stavania, čo vyzeralo, ako keby nemalo obyvateľov, vkročila so mnou červenozlatá zora. Pozlátila pustú, prázdnu, začmudenú kuchyňu, kde neďaleko ohniska ležalo trochu slamy a na nej muž v ošumelom vojenskom šate. Pri pohľade do jeho tváre mimovoľne preľaknuto som ustúpil. Zore plným prúdom ožiarili ešte mladý, dakedy iste pekný, dnes žltou farbou i tuhosťou smrti pokrytý obličaj. Áno, tu na troške slamy ležal môj mŕtvy slovenský brat, v tom pustom mieste sám a sám. Pokľakol som k nemu. Čelo mal studené, ruky tuhé. Zmocnil sa ma hlboký žiaľ nad ním a nevýslovná túžba, aby som ho mohol ešte vzkriesiť a ešte mu preukázať lásku. Vtom počuť kroky. Do kuchyne vošla žena. Pozrela na mňa zadiveno. Pozdravil som i rozpovedal, prečo sem prichádzam.

„Ach, oni sú náš nový pán učiteľ?“ zaradovala sa. „Dobre, že sem vošli a natrafili na mňa. Kľúč od školy mám ja. Trochu som tam čistila aspoň v jednej izbe a práve som chcela ísť zaniesť čerstvú vodu i drevo. Už včera, keď muži priviezli ich veci, čakali sme aj ich, len — neviem,“ ukázala na mŕtveho — „nemôžem ho opustiť, chudáka, hoci on už nič nepotrebuje. Čakám, že príde pán doktor a pán richtár z Váľkoviec, oznámili to tam naši chlapi, že sme ho dnes na poludnie našli tu mŕtveho.“

„A kto je to?“

„Martin Zápoľa, majiteľ tejto chalupy. Vrátil sa až dnes ráno z vojenčiny, zo zajatia a chudák, dávno bol už v Topoľovej oplakaný ako mŕtvy. Aj kázeň mu pán farár držali. Vrátili sa boli najprv susedia, ktorí tvrdili, že ho videli medzi mŕtvymi. Potom však to prišlo potvrdené aj na úrad aj na faru. Mal ženu, veľmi za ním smútila. Až po štyroch rokoch vdovstva vydala sa za dajakého železničiara. Keď je tu po ňom chlapec, sirotská vrchnosť nedovolila chalupu predať, stála len tak pustá. Tak si ju našiel, ale ženu a dieťa už nie. Nikdy som nevidela človeka tak plakať, ako on plakal. Nemohli sme zvedieť ako je to vôbec možné, že žije. Volali sme ho ktorý-ten, aby išiel k nám, nechcel, len trochu slamy si pýtal, že je po ceste ustatý. A keď sme sa po obede prišli naňho podívať, takto sme ho našli. No, musím povedať, chudák, dobre sa mu stalo, veď s takou žalosťou sa nedá žiť. Chuderka tá jeho žena, má už s tým druhým mužom dieťa, sú poriadne sobášení, čo by to len bolo aké bývalo!“

„Prosím vás, susedka,“ povravel som po chvíľke smutnej tíšiny, „ja tu pri našom spolubratovi zostanem a tých pánov dočkám. Vy mi choďte spraviť, čo ste chceli.“

„No, keď zostanú, budem rada, však ja ich tu dlho samotného s tým nešťastným chudákom nenechám.“

Žena odišla a ja som sa nad úbohým spolubratom do chuti vyplakal. Nevýslovná túžba — môcť ho vzkriesiť, môcť priniesť tej nešťastnej duši svetlo — tak ovládala moje srdce, že som sa nemohol zdržať pokusu kriesenia. Veď pri otváraní zapadnutého viečka pravého oka — keď som si ho osvietil elektrickým lampášom — zdalo sa mi, že oko nie je zlomené a že sa pod tým svetlom trhlo. Modlil som sa predtým hlasito v tom mojom plači, aby mi ho Pán Ježiš pomohol ešte vzkriesiť, ak nie je zachránený, aby nemusel z tej veľkej zemskej žalosti do večnej žalosti. I teraz, probujúc umelé dýchanie, hlasito som volal o pomoc. Ach, a nie darmo…

Mužova hruď sa zrazu zdvihla, srdce začalo biť, ústa zastonali. „Vody!“ splynulo z nich sotva počuteľne. Vyňal som rýchlo svoju fľašu s kávou, priložil plný plecháčik k ústam. Silný, teplý nápoj napojil smädného, no i občerstvil a nasýtil. Konečne otvoril oči a prv ako som sa nazdal, sadol si.

„Ako vám je, brat?“ spytujem sa sústrastne.

„Už mi to celkom prechádza,“ vetil ticho. „Ďakujem vám, pán učiteľ, ratovali ste mi život.“

Pokľakol som k nemu a poďakoval za ten život Pánovi Ježišovi.

„Mohli by ste vstať?“ pýtam sa.

„Keby ste mi trochu pomohli, áno.“

O chvíľočku kráčal už pomaličky kuchynkou.

„Poďte, prosím, so mnou do školy,“ volám ho, „tu zostať nemôžete.“

„Máte pravdu, tu zostať by znamenalo, že by sa tá žalosť a s ňou srdcový kŕč zase vrátili.“

„Bol to teda kŕč, ktorý vám spôsobil zdanlivú smrť?“

„Bol. Vo vojne, následkom hrôzy, dostal som ho po prvý raz. Potom ešte raz pri jednej hroznej bitke. Vtedy ma odniesli medzi mŕtvolami. Stadiaľ tá správa o mojej smrti a toto moje terajšie nešťastie. Pán učiteľ, keď ste mi preukázali toľko lásky, vezmite ma so sebou.“

„Vezmem rád, poďme. Ale ako viete, že som učiteľom?“ pýtam sa už vonku.

„Však v tom kŕči som vedel o všetkom, i ako ste prišli i čo vám hovorila suseda. Počul som vás plakať nad sebou a modliť sa, aby som vraj z tejto žalosti nezašiel do večnej. A ja by som tam istotne bol zašiel, nech ma necháte, lebo som človek hriešny, veľmi hriešny…“

Nedovolil som mu ďalej vravieť, veď ledva kráčal. Podopierajúc ho, rozprával som mu niečo o našom Pánovi; tak sme prišli do školy a netak poľakali, no i potešili ženu, ktorá práve ustieľala moje periny. Keď som jej podal vysvetlenie i toho, ako Zápoľa ožil i prečo som ho vzal, starala sa, kde ho uložím, keď je tu len jedna posteľ. Potom si na niečo zmyslela, vyšla von a o chvíľu doniesla hodný oklep[3] slamy, prestrela ho v kúte na zem. Vyňal som zo svojich vecí ešte jednu plachtu, aby ho ňou mohla prikryť. Potom sa už ponáhľala, aby, ak páni do chalupy prídu, nenašli ju prázdnu.

Nemal som kedy teskniť nad pustotou, ktorá ma vítala v novom domove. V izbe, okrem môjho kufra, rozbaleného balu s perinami a menšieho kufríka, bola len stará, rozheganá posteľ, taký istý stolík a stoličky. Povedomie, že mám človeka, ktorého mi môj Pán umožnil zachovať pri živote — aby si ho On, dobrý Pastier, mohol ešte nájsť — zaujalo celú moju pozornosť. Žena doniesla nielen vodu, ale i mlieko a čierny chlieb. Nasýtil som sa ním. Keď som Zápoľovi ponúkal, ďakoval, že už nemôže. Hoci sa aj zdráhal, o chvíľu som ho uložil do mojej postele. Jemu som dal perinu i podušku, mne zostala pokrývka a menšia poduška. Hneď zaspal. Ja, sotva som si prečítal Slovo Božie a pomodlil sa, tiež, ani čo by ma hodil do vody.

Je ráno, môj hosť ešte spí. Otvoreným oknom počuť hrkútanie holubov, ktoré sa tu kdesi usadili, a milý smiech hrdličiek. Vyšiel som von, pochodil som po dvore, po záhrade; nazrel som rozbitým oknom do školskej učebne. So závzdychom som si pomyslel, že budem asi najprv budovateľom zborenín, prv, než začnem ako učiteľ žiť medzi svojím ľudom. Som hotový ísť tou najužšou cestou, Pane, len ma sprav zo dňa na deň hodným tej cti smieť Ti slúžiť.

V to prvé ráno, keď pri hrkútaní holubov a smiechu hrdličiek začal som písať svoje skúsenosti, pomýlil ma pán doktor Skala. Len dnes prišiel hľadať mŕtveho vojaka, pretože ho včera doma nenašli. Sotva som mu pozrel do mužnej, širokej tváre, cítil som, že mi môj Pán poslal v ňom priateľa. Niekoľkými slovami objasnil svoj oneskorený príchod a žiadal krátke vysvetlenie udalostí. Doviedol som ho za Zápoľom, (dobre, že som okrem svojho slameného lôžka ostatné veci trochu usporiadal). Chudobný som ako kostolná myš, je pravda, ale neporiadok okolo seba nestrpím, keď Ty máš so mnou bývať, slávny môj Kráľu. I Tvoja tesárska dielňa bola iste chudobná, ale neviem si ju predstaviť bez súladu.

Pán doktor dlho pozorne skúmal spiaceho Zápoľu. Keď skončil, volal ma posunkom von. Vzal som pre neho svoju jedinú stoličku, sadli sme si v kuchyni k oknu, ja na rímsu.

„Prebrali ste toho muža, pán učiteľ, no sotva na dlho. Srdce je veľmi slabé, celá telesná schránka úplne vysilená. Dám ho zaviezť do nemocnice, postarám sa, aby dostal silnú stravu. Musí ležať a mnoho spať, snáď ho ešte zreštaurujem. Len to je zlé, že sú teraz nemocnice preplnené nákazlivými chorobami.“

„Dovoľte, pán doktor,“ prerušil som ho, „vravíte, že dlho žiť nebude. Čo ten muž počas toho krátkeho života popredne potrebuje, je láska. Tej v nemocnici nenájde. Tam zhasne ako číslo postele. Kvôli tomu nekázal mi ho Pán Ježiš vzkriesiť! Ak sa tam má utrápiť, to mohol mať už za sebou.“

„Originálne,“ usmial sa doktor ironicky. „No tak načo ste chudáka vzkriesili!?“

„Aby poznal, že jestvujú dvaja, ktorí ho milujú.“

„Jeden ste, pravda, vy! A druhý?“

„Syn Boží, Pán Ježiš. Ak už skoro má ísť údolím tieňov smrti, musí sa najprv dozvedieť, že jestvuje láska, ktorá ho ním prevedie. Nechajte teda Zápoľu u mňa.“

„Aby ste mohli byť taký zdvorilý a prepustiť mu svoju posteľ! Však pán učiteľ sa vyspí aj na slame.“

„Spalo sa mi výborne!“ usmial som sa veselo. „Pán Ježiš, môj Kráľ, kvôli mne nejednu noc spal pod holým nebom.“

„Vy ste akýsi svätý! Odkiaľ ste to, prosím vás, prišli s takou pesničkou? Predpokladajme, nechám vám chorého tu. Čím ho budete živiť, môj milý novopečený pán učiteľ? Dom ako po rabovke, taký pustý, čaká vás hotová robinzonáda.[4] Alebo vám dali polročný plat napred?“

„To viete, že nedali. Ale s Božou pomocou sa nejak preživíme, kým ho dostanem.“

„A ak budete čakať polroka, ako môj synovec? Ten bol sám a zadĺžil sa po uši. Čo spravíte vy? Povedal som vám predsa, že Zápoľa musí dostať prvotriednu stravu. Kde mu ju vezmete?“

„Mám sto korún a ešte dvesto vo výhľade za herbár[5] po mojom strýcovi.“

„No, to ste Kroisos![6] A tam vám nesú raňajky.“

Príchod susedky Zelkovej prerušil rozhovor. Kým sme sa radili, poprosil som tetičku, aby si nás vzala na starosť. Keď si usporiadam veci, potom sa finančne vyrovnáme. Pán doktor ešte raz zašiel k Zápoľovi.

„Pošlem vám pre chorého lieky i čo treba, dnes by sme ho i tak nemohli hýbať,“ hovorí pred odchodom, „a ďalej, však uvidíme. Majte sa dobre, pán Kroisos! Keby Zápoľa celý deň spal, musíte ho nasilu zobudiť a dať mu pár lyžíc polievky a každé dve hodiny za lyžicu toho vína, čo pošlem.“



[1] rezidencia — sídlo vyššie postavených osôb

[2] proviant — zásoba potravín, potraviny

[3] oklep — vymlátený snop obilia

[4] robinzonáda — dobrodružný život na osamelom mieste

[5] herbár — zbierka sušených a lisovaných rastlín

[6] Kroisos — (561 — 547 pr. Kr.) kráľ v starovekom Grécku (ríša Kimmériov a Lydov) neobyčajne bohatý





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.