ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je pondelok. Vavrovci už odišli. Dom je prázdny a plný žien, čo čistia byt i školu zvonku i zvnútra. Poprosil som v združení naše ženičky, hoci majú pred sviatkami mnoho práce po domoch, aby sa tej veci zaujali. Ochotne sľúbili, len ja im nesmiem, nemôžem pomáhať, bo deduško mi v pondelok ráno poslal pána doktora. A on ma zavrel do väzenia, a to u tetičky (na jej príhovor). Viac písať nemôžem, som celý obviazaný, len priam čo píšem na dlani.

Že by som bol mal od nedele večera do štvrtka rána na ružiach ustlané, netvrdím. Boli to dni a noci, v akých nemáme zaľúbenie. Hoci od detinstva slabý, nikdy som vlastne pravú chorobu nepoznal, ani pravý zmysel slova bolesť. Zato sa teraz na mne vyvŕšila.

Dnes, keď to zlo pominulo, zdá sa mi to ako ťažký sen. Nech boli akékoľvek, predsa by mi tie dni a noci chýbali. Veľmi si cením, že som ich žil vo veľkopiatkovom týždni. Na Kvetnú nedeľu bolo mi v noci pravým dobrodením, keď som sa zobudil nie vo svojom studenom kabinete, ale v teplej tetičkinej izbičke. Bola mi taká vzácna preto, že Metod v nej ožil duchovne i telesne. Zobudila ma prudká bolesť, ktorá sa tak stupňovala, že som celý stuhol. Povedomie, že tetička je vo vedľajšej izbe, bolo mi potechou. Namáhal som sa bolesť ticho niesť. Prebdel som dakoľko neopísateľných hodín. Prežil som, že i tá najväčšia bolesť, ticho nesená, tratí na moci. No aj, že sa ju človek musí naučiť tak, ako iné ťažké umenie a že je dobre mať nejaký veľký predobraz. Ó, a ja som ho mal slávny! Veď bol veľkopiatkový týždeň. Uvedomil som si, že Pán trpel pre mňa na tele. Aj Jeho tak boleli ruky, nohy, áno, všetky údy a vystupoval studený pot na čelo. Aj Jemu tak chvíľami silne bilo srdce a zastavoval dych pri tom ako mne. Musel som si uľaviť hlasitým zastonaním, bo sa mi zdalo, že sa zadusím. Nechtiac privolal som tým tetičku, ktorá nespala. Ó, aké to bolo dobrodenie, že už do rána neodišla odo mňa. Všeličo skúšala, čím by mi mohla uľaviť, ale najviac uľavovala jej prítomnosť. Ona má taký pokojný spôsob chodenia, konania, taký dobrý materinský hlas. Pritom tá krotká, jednoduchá dôvera v Božiu pomoc! Pán jej odplatí dobrodenie, ktoré mi činila, že mi tú noc pomohla prežiť, no ráno sa netak potešila príchodu pána doktora. Ten ma ale vzal do pácu! Nariadil, že musíme podniknúť všetko, aby ma riadne dostali do potu.

Prešiel pondelok, deň i noc, utorok podobne a suchá horúčosť nijako nechcela ustúpiť. Bolesti, ktoré chvíľami ustali, vrátili sa zas. Ach, mnoho zármutku a starostí spôsobil som nielen Metodovi, deduškovi i babičke, tetičke, pánu doktorovi, ale obzvlášť rodinám mojich milých zachránených detí. Nech tá bieda na mňa nepríde, nikdy by som nezvedel, ako ma majú radi, obzvlášť deduško. V stredu odpoludnia sedel pri mne taký ustaraný.

„Ach, chlapec môj,“ hovorí smutno, „keby si len do tej studenej vody nebol skočil!“

„Ó, deduško, nech ty v mojom veku stojíš na mojom mieste, aj ty by si to isté bol urobil.“

„Sotva, nikdy som nevedel plávať. A nie tak! Bol by som musel mať to, čo ty máš, a to mne chýba!“

„Akokoľvek je to teraz so mnou,“ vravím ticho, „a mrzí ma, že vám pôsobím toľkú prácu a starosť, predsa by som nechcel byť bez týchto dní.“

„Žeby si nechcel byť bez tých bolestí?“

„Práve tých; a toho, že prišli na mňa vo veľkopiatkovom týždni! Viem si konečne sprítomniť a trochu pochopiť, čo stála Syna Božieho moja záchrana. Do akého mora bolestí, ktoré sa nad Ním zavrelo a usmrtilo Ho, skočil dobrovoľne kvôli mne. Až tak sme boli milovaní, ty a ja, deduško, a tak vykúpení. Moje bolesti, keď sú i veľké, neznesú porovnania s tými Jeho už i preto, že vaša láska hľadí mi všetko osladiť. Mne každú chvíľu premieňate obklady na hlave a podušky pod nohu. Jemu prekážala tŕňová koruna, aby si ju mohol čo len oprieť o tvrdé drevo. Ale v jednom Ho už rozumiem. Nie klince, ale láska ku mne Ho držala na kríži, keď ináč nebolo pre nás pomoci, len v Jeho smrti. Ver, deduško, keby som v tejto chorobe i zomrel, neľutujem život, ba vďačne trpím, keď som len tie deti mohol ratovať. Mnoho som sa v tieto dni naučil pre časnosť i večnosť.“

„Ja snáď ešte viac,“ sklonil hlavu deduško, a v izbe stíchlo. Cítil som, že v tomto svätom okamihu ja nemám čo ďalej hovoriť. A tak, keď po chvíli podával mi deduško pohár s vodou, poprosil som ho, aby zbytok vody vylial na moju azalku (stála na stoličke pri hlave v celej kráse obsypaná kvetom). Začal som deduškovi rozprávať, prečo mi je ten kríček tak veľmi drahý, aby sa už toľko nado mnou netrápil. Vyrozprával som mu smutné osudy môjho Jožka; chudák, mal zlé prázdniny. Dostal oznam, že jeho otca zrazilo auto a šiel si ho do nemocnice navštíviť.

„Chudák chlapec,“ vzdychol si deduško, „dobre, že si mi to povedal, snáď mu budem môcť trochu pomôcť! No, čo to s tým kvetom?“

Povedal som, ako sa mi Jožko odmenil, že tá azalka bola jeho jediným potešením, vkladal do nej kus života; tak mi s ňou daroval seba. Keď som tú Jožkovu lásku rozoberal, vošli deduškovi slzy do očí. Hľadel chvíľu na mňa zvláštnym pohľadom, potom mi položil ruku na čelo, ako by mi žehnal. Na mňa išla zrazu zvláštna slabosť, kdesi som sa strácal.

„Aj ty si taký azalkový stromček, ty jarné dieťa,“ počul som kdesi zhlboka. Pomedzi to hučala mi v ušiach voda; nebola studená, ó nie, teplá, čochvíľa som sa v nej ponáral celý. Bolo mi pritom divno, ale dobre. Na druhom brehu kdesi stáli ľudia, no to až po dlhšom čase a volali jeden na druhého: „Topí sa!“ a jeden hlas dodával veľmi radostne: „Chvála Bohu!“ Bol to tuhý, tvrdý sen, čo sa po tých bezsenných nociach zniesol nado mnou. Aj som už vedel, že sa ruky lásky so mnou zaoberajú, že ma príjemne ochladzujú a umývajú, že mi sňali tie tlačiace putá, hruď si už mohla vydýchnuť, mám čistú, suchú bielizeň, plachtu i periny. Ba i že ma ruky lásky preniesli na iné chladné miesto, ale zobudiť sa a prebrať — nemožno. Aj mi dali vodu, a tá bola dobrá, aj silnú polievku a ja som sa im ani nepoďakoval, len spať a spať. To bolo dobrodenie, keď ma nechali na pokoji a už som nič necítil, len jarné povetrie ako mi čelo i líce polieva balzamom. Zrazu akoby sa moja myseľ vracala z nejakej cudzej krajiny. „Kde som?“ hútam, „čo je so mnou, a čo mi to chýba? Je mi tak dobre. Kde sa podela moja bolesť?“ Dakto mi práve podložil rameno pod chrbát, oprel moju hlavu o svoju hruď a mňa to ani nezabolelo. Bol to dakto, kto ma má rád. Cítim, že mi poceloval vlasy nad čelom.

Násilne prinútil som ťažké viečka, aby sa už raz zdvihli. Ach, áno, je to naozaj on. „Otče môj, otče drahý, už si prišiel?“ jasám.

„Už miláčik? Dosť neskoro.“

Ten hlas plný sebaobžaloby láskou diktovanej ma celkom prebral. Ach, to bolo ráno! To bola radosť, obapolná radosť! Vysvetlenie krátke.

Na môj list prišiel Metodovi telegram, on odpovedal pravdu a otec prišiel. Sláva Pánovi, práve vhod, aby z úst lekára počul radostnú zvesť, že nebezpečenstvo pominulo. Otec sa ma nič nepýtal, vedel od druhých všetko, snáď i viac, ako bolo treba. Zato smel som sa ja spytovať a všetko, čo mi o sebe i z domu rozprával, plnilo srdce blahom a hlbokou vďakou voči Pánovi. Dosť skoro zmýlila nás tetička. Priniesla mi výborné raňajky a tuším aj chuť k nim. Metod kľačiac potom pri pohovke, držal mi tácku, oči žiarili mu radosťou, ba vôbec celý žiaril.

„Či som rád, pán Martinec, že ste nemohli prísť prv,“ vravel môjmu otcovi so synovskou láskou.

„Prišiel som už len do radosti,“ prisviedčal otec, „zato nemám ani najmenšiu zásluhu, že by som svojmu synovi čo ako málo uľavil.“

„Neboli by ste mohli, pán Martinec, stáli sme všetci okolo neho — obzvlášť včera — bez rady a moci. Nič nám nezostalo len žalm: Pozdvihujem oči svoje k horám, odkiaľ by mi prišla pomoc!“

„Ten som si aj ja opakoval celou cestou. Ale syn môj, necítiš naozaj žiadnu bolesť?“

„Nie, otče, zdá sa mi to ako ťažký sen, z ktorého ma zobudil Pán Ježiš. Ach, to bolo zobudenie! Podobné zažijeme už len tam, keď uletí sen smrti a my sa ocitneme v náručí nášho nebeského Otca.“

Prosili sme Metoda, aby nám z toho žalmu vyložil daktoré slová, aj sa s nami pomodlil. Potom musel odísť. Čakala ho veľká práca, veď bol Zelený štvrtok — konfirmácia. Môj otec šiel s ním ohlásiť sa do fary. Tetička pustila mi sem už len pána doktora. Prosil som ho, aby mi teraz povedal, čoho sa vlastne obával.

„Hja, môj drahý pán Martinec, nech sa nám nepodarí dostať vás do potu,“ vraví s mračnom na čele, „tak vás čakal alebo dlho trvajúci, veľmi bolestný kĺbový reumatizmus, alebo by sa vám reuma vrhla na srdce, ktoré i tak nemáte pevné, bo ste vôbec „slamka husár“, a odbaví vás.“

„Tak?“ krútil som hlavou. „To teda mala pani smrť úmysel, alebo ten môj strieborný provázok roztrhnúť po kúsku, alebo tú zlatú čašu rozbiť naraz. Našťastie, je tu ešte ktosi, kto má kľúče pekla i smrti, On dal nado mnou poviať južnému vetríku, až som sa z toho tak kapitálne upotil.“

„Vy nám doktorom prenechávate veľmi málo moci a práva nad človekom a jeho chorobou. Pre vás jestvuje, ako vidím, len jeden lekár?“

„To máte pravdu, pán doktor. Veď povážte, keby Toho nebolo, kto by vám lekárom pomohol, keby tak na doktorov prišla nejaká epidémia?“

„S vami niet reči,“ rozosmial sa.

„Len v tejto jednej veci, ináč vás mám rád, pán doktor, a veľmi pekne vám ďakujem za všetko, čo ste pre mňa urobili. Pravda, to vám nikdy nezabudnem, ako ste ma postískali.“

„Teraz priznávate, že ste to moje stískanie cítili, vtedy ste ani len nezastonali.“

„Načo, však by to aj tak nebolo pomohlo. Najtiaž ma vám vydali, už som bol stratený.“

„Dovoľte otázku, kto vás mne vydal, či nie pán farár, ktorý vás otcovsky miluje? A pán kaplán, váš verný, osobný priateľ?“

Skryl som zrak pod riasy. A keď po chvíľke oči prosebne utkveli na doktorovi, vravím pokorne: „Ešte jeden, ktorý ma veľmi miluje, ma vám vydal. On vedel, že ma vkladá do tých najlepších rúk. Prepáčte nemiestny žart! Deduško mi najradšej vraví: chlapče. A má pravdu. Pred vami leží taký veľký chlapec, ktorý sa od radosti nevie vmestiť do kože, že je z choroby vyliečený.“

„Nevyhovárajte sa, veď ja vám rád uverím, radšej dovoľte, aby som vás upozornil, čo teraz predbežne smiete a čo ešte nie. Čerstvý vzduch a slnce potrebujete pre posilnenie. Vlhčiny sa chráňte. Behať, ako ste zvykli, pre slabosť hneď nebudete môcť. Lezeniu na strom musíte tohto roku dať vale.^[33] Hodne jesť, obzvlášť mlieko, ovocie — až bude, dobrý tetičkin chlieb a pánov farárov med k nemu, on vás ním zásobí!“

„Ďakujem, pán doktor, poslušne sa dobrej rade podrobím. No, smiem zajtra do kostola?“

„Nie, pán Martinec, tam je zima, obzvlášť od nôh!“

„Snáď ani na sviatky?“

„Podľa toho, aké bude počasie. V najlepšom prípade jeden raz. Viem, že nám nechcete pôsobiť starosť. S bezpríkladnou trpezlivosťou zniesli ste ťarchu choroby, tak neste i jej prirodzené následky, aby ste sa čím skôr mohli vrátiť medzi vaše deti, ktoré sa vás už nevedia ani len dočkať. Keby som vám všetko rozprával, čo počúvam, spyšneli by ste, a to by bolo škoda.“

„Verte, pán doktor, všetko spravím i prenesiem, len aby som mohol svojim deťom slúžiť. No vidíte, ony po mne túžia a ja som príčinou, že v Pondelok veľkonočný nebudú mať výlet, ktorý sme plánovali a na ktorý sme sa tak tešili, veď ma nemá kto ani zastúpiť.“

„Ony by bez vás ani neišli. Mám návrh! Ak bude pekne slniečko svietiť, dajte si vyniesť pohovku pred školu, položte sa na ňu dobre prikrytý, trávnik je tam už pekný. Nech sa rodičia postarajú, aby deti mali na čom sedieť, bo zem je ešte vlhká. Uvidíte, vďačne oželejú výlet, keď im vy budete rozprávať a keď sa vôbec s vami budú môcť potešiť. No, však vy už to dajak zariadite.“

Ó, to bola dobrá rada. Musel som o nej rozmýšľať, keď pán doktor odišiel. Ale nie dlho sám, bo dvere sa zrazu otvorili a v nich zastal môj Jožko. Čiže som sa mu potešil!

Za chvíľku kľačal už pri mne. Dozvedel som sa, že jeho otec síce utrpel pomliaždeniny, ale zlomené nemá nič.

„S plačom sa mi zaviazal, že prestane piť a fajčiť,“ rozprával Jožko so slzami v očiach. „Rád počúval moje svedectvo a bol za moju lásku vďačný. Keď vyjde z nemocnice po sviatkoch, príde sa sem ku mne zotaviť. Svoje zamestnanie stratí, penziu dostane malú, ale veď Pán Ježiš nám pomôže.“

Vrelo ubezpečoval som kamaráta, že aj v tej nehode vidím zakročenie nášho Kráľa. On jeho otca milostivo ochránil pred časnou smrťou, aby mu umožnil hľadať večný život. Keď sme Pánovi spoločne poďakovali, oznámil som kamarátovi plán pána doktora. Uistil ma, že sa to všetko dá krásne uskutočniť. „Pán nám iste dá i pekné počasie.“ Prosil ma, aby som ho nechal cez veľkonočné prázdniny pri sebe, žeby mi aspoň trochu smel poslúžiť. Keď som sa mu žaloval, že sa na bohoslužbách budem môcť zúčastniť len raz, i to len ak bude teplejšie, poznamenal, že na fare dá radu, aby ma nechali sedieť v zákristii,^[34] tam je drevená dlážka. Tam vraj môžem sedieť v svojom kabáte a pán farár mi požičia kožušinové vrece, ktoré si bráva do voza na nohy. Ach, kus jari, podnikavej mladosti mi priniesol môj kamarát. I kus voľnosti. Veľmi rád som si ho ponechal pri sebe. Pred ním som sa nemusel hanbiť: jeho som sa nehanbil, že si mu dám slúžiť. Poobliekal, poobúval ma, lebo pán doktor mi radil asi na dve hodiny vstať. Doniesol mi stolík k oknu, prichystal papier i pero, aby som mohol písať svoj denník. Tetičku sme potom veľmi milo prekvapili našou návštevou. Dala nám narýchlo obed. Potom rýchlo upratala izbu. A odkedy ma Jožko späť doprevadil a odišiel s heslom: „Do videnia, večer!“ sedím a píšem. No, už som, sláva Pánovi, hotový a dobre, bo počujem hlasy: otcov, deduškov i Metodov, potešíme sa navzájom.