Zlatý fond > Diela > Románová spisba a jej kritika


E-mail (povinné):

Štefan Križan-Žiranský:
Románová spisba a jej kritika

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Miroslava Lendacká, Miroslava Lendacká, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

Románová spisba a jej kritika

Nemožno nevidieť, tým menej tajiť veľkú významnosť románovej spisby v svetovej literatúre. A ak by sme my zo svojho osobitného národného stanoviska svojím záujmom románovú spisbu snáď za viac škodnú ako užitočnú považovať mali — čo všeobecne vysloviť sa nemôže — predsa návalu ohromnému tejto literatúry na žiaden prípad by sme odolať v stave neboli. Lebo obkľúčení sme zo všetkých strán spisbou tohoto druhu velikých svetových národov v takej miere, že vzdor našej vôli pole to, na ktorom ono účinkuje, by úplne cudzím živlom zaplavené a z rúk našich vyrvané bolo. I tak posiaľ v národe našom slovenskom len na malý kruh čitateľov ohraničená je literatúra naša, ostatné kruhy veľkej väčšiny čítajúceho obecenstva sýtia sa plodmi susedných veľnárodov — nemeckého, francúzskeho, anglického, no a tiež vo značnej čiastke maďarského.

Zaznať stav vecí z našej stránky bolo by chybou osudnou, nenapraviteľnou, ba počiatkom nepredstaviteľných záhubných následkov. Len slepý totižto nevidí, že všetka temer výchova odrastlej vzdelanšej mládeže leží v objatí románovej literatúry. Pozrime na stolíky, ručné bibliotečky tých najvyšších a najnižších vrstiev spoločnosti vzdelanej, čo vidíme? Diela starších, novších a najnovších spisovateľov románov, pravda, vybraných dľa rozličných náhľadov a vkusov.

Tak ďaleko rozplavil sa tento druh písomníctva po všetkých vrstvách vzdelanej spoločnosti ľudskej, že mužovia naslovovzatí, spisovatelia prísnejší, nevšední, nemôžu vplyvu tomuto vyhnúť, a obracajú svoj zreteľ na pole toto. Áno, nielen to, lež štátnici prvej veľkosti neopovrhujú, nepoviem, čítaním, lež aj spisovaním románov. Ba, vďaka Angličanom a Rusom, román dospel do umeleckej dokonalosti a stal sa nosičom hýbajúcich ľudstvom ideí.

Čoby tedy mládež nehodila sa s celým svojím mladistvým ohňom a zápalom na vyúžitkovanie dotyčne čítania románov? Z románov ona doplňuje svoju suchopárnu, často nezáživnú školskú výchovu a vzdelanosť na všetky strany a smery.

To platí vôbec o mládeži, ale nadovšetko o mládeži krásneho pohlavia. Umné a vtipné hlavičky krásavíc znajú si vytvoriť celé nové svety vo všetkých oboroch vedy a spoločenského života z čítaných románov. Často celá vzdelanosť historická a etnografická, ba i etická má pôvod v čítaní románov. Pravda, či tieto známosti, vedomosti a presvedčovanosti na skutočnosti a historickej pravde sa zakladajú, to je iná otázka, na ktorú by sme nemohli absolútne „áno“ povedať. Faktum ale predsa zostane faktum. Či potom divno, že máme mládež vôbec, a menovite ženskú, exaltovanú, začasto fantastických náhľadov toho najrôznejšieho a najpodivnejšieho smeru a spôsobu chovania sa a žitia? Aká povaha, taký život; aké idey, taký duch; aký duch človeka, taký pochop a spôsob pôsobenia životného!

Preto hádam zatracujem čítanie románov? Nie! Abusus non tollit usum, hovorí sa. Zneužitie dobrej veci alebo vecou dobrou stať sa mohúcej nemôže sa napísať rozumným spôsobom na jej rováš.

Lež — bárs síce „omne simile claudicat“ — ja bych tu vyslovil, ponechajúc, pravdaže, patričné pole výnimkám, že: aké kto veci číta a v nich zaľúbenie má, takého ducha je a spôsobu žitia a bytia!

Je sa tomu čo diviť? — Z mojej stránky naskrze nie.

V školách tlčieme do hláv a hlavičiek tie najrozmanitejšie pochopiteľné a nepochopiteľné vedomosti, idey, a to často tým najodióznejším, najodpornejším spôsobom, vzdor vôli a chuti, vzdor nespôsobnosti a nadanosti, často s hrozbou a pokutou, v strachu a plači, a to bez rozdielu: či sú to svojhlaví šarvanci, abo citlivé, nežné devušky. Niet divu, keď chytia odrastlí mladoni vyšších letov, balzamov najnežnejších pocitov i snívaných sladkých myšlienok zvlnených ňadier i pŕs v túžbach neznámych sa rozplynujúce devy, knihu jednu-druhú románov, kde bez hrozby a kliatby, bez ostudy a pokuty, bez násilenstva a ponuku, ako nektár sladký, vonný, mile, cituplne: tu v rozkošných podobách lákave, tu v hrôzyplných výjavoch neistotou výsledku vábiace prednášky sa im držia; niet divu, hovorím, že dychtivo a nenásytno hlcú prednášané vedomosti a do mäkkých svojich sŕdc i duší voľne a ochotne nechajú si vtláčať pochopy, city, obrazy a presvedčenosti. Veď duch ľudský a srdce človeka nikdy nie je také spôsobné, ba prahnúce po obohatení sa potrebnými a žiadúcimi známosťami a vedomosťami, nežli v tom najpeknejšom veku žitia ľudského, veku májovej mladosti! Ako prútik nežný, tenký skláňa sa mladík a mladica na všetky strany a spôsoby žitia ľudského pružnosťou nikdy predtým a potom nejestvujúcou, kdekoľvek a odkiaľkoľvek sila magnetická svojou priťahujúcou alebo odstrkujúcou mocou na nich pôsobí. Srdce je ako tabula vosková, horúčosťou nevýslovnej sladkej lásky životnej zmäknutá, a preto voľno poddáva sa všetkým vtlakom a účinkom, aby prijala formy nikdy viac nevymazateľné.

Či je ale všetko, čo v románoch jesto, pravdou, skutočnosťou, alebo aspoň rozumné, čestné, statočné, so zákonami mravouky vôbec — a menovite kresťanskej — sa zrovnávajúce a vznešeným ideám sa neprotiviace? Táto otázka je iste na mieste, lež o tom trocha niže prehovoríme.

Teraz nám však prichodí siahnuť na samý základ veci: t. j. či vlastne románová spisba oprávnená je jestvovať a dejstvovať ohľadom idey najvyššej morálky, pravdy historickej a náboženskej?

Otázka to veľká, dôležitá, významná! My ohraničíme sa tu na daktoré podstatné odvetvy na otázku túto; všestranné vyčerpanie a zodpovedanie jej ponechávame iným, povolanejším perám.

Mohli by sme riecť, že ak vskutku jestvuje v takých rozsiahlych pomeroch a s povedomím celého vzdelaného sveta, o oprávnení jestvovania bolo by zbytočné slovo šíriť; bo dľa starých pravidiel logiky: „Ab esse ad posse valet consequentia.“ Lež my tu nechceme konštatovať púhe jestvovanie; ale jestvovanie právne pred zákonami božskými, rozumu, potreby, úžitku. A tu nám staré pravidlo hovorí: „Ab esse ad debere non valet consequentia.“

No my však i túto vyššiu oprávnenosť románovej spisby jednoducho uznávame. Románová spisba stojí na tej skutočnej postati, že život človeka nielen rastie, lež aj kvitne. Príroda nezná skokov; nikto z veku detinstva neskočí razom do veku mužského alebo staroby. Keď sa v románoch opisuje mladosť, jej žitie a bytie, jej sily a slabosti, jej vyššie duševné lety a poblúdilosti, jej krása a pôvabnosť, nízkosť i podlosť, jej cnosti, šľachetnosti i zápal svätý, a zas jej necnosti, hriechy, divé náruživosti — či tu ako v zrkadle nevidí čitateľ seba, z tej lebo onej stránky znázorneného? Koľká tu príležitosť a pohnútka nielen poznania seba, ale prispôsobenia sa s vytýčeným ideálom a zapálenia sa k primeranej činnosti životnej?! — A potom, veď je román nielen pre mladosť; i stárež čerpať môže z neho radostné chvíle a poučenie. Preto často vidíme i starších otvárať duchaplnú knihu románovú; obraz a zrkadlo citov ľudských. No dospelému mužskému veku patrí určovať smer a cieľ, riadiť kroky samé a mierniť vybuchujúce náruživosti a plamene mládeže z medzí pravých.

Snáď erotické líčenia románové sú neoprávnené ohľadom na svoj vplyv na mladé srdcia? Nie, ony sú tiež oprávnené.

Ani rozum v jeho najprísnejších výrokoch, ani mravnosť a náboženstvo nemôže, ani nechce zaznávať to faktum neodškriepiteľné, že spoločnosť ľudská stojí na spojení a pomere dvoch rozdielnych pohlaví: muža a ženy. A čím pravidelnejšie, primeranejšie božským cieľom je toto spojenie, tým istejšie je blaho spoločnosti ľudskej. Erotický pomer v medziach zákona božieho, či to nie je dotýkanie sa neba, zeme, či to nie je napodobnenie spôsobu žitia oných vyšších duchov anjelských, ktorí milujú a ľúbia sa preto, že sú dobrí a milujú stvorenie božie a v stvorení tom samého boha?! Či to nie je, pravdaže, nedostatočné napodobňovanie večnej slasti duševnej, ktorá odložená je dušiam ľudským, v bohu žijúcim? Boh je láska, a kto v láske žije, v bohu žije! Či to nie je závdavok toho sľubu: že boh žiada, aby každý človek šťastný a blažený bol, že on nechce smrť, t. j. záhubu, ale radosť a potešenie večné pre človeka?

No dokonalosti niet na svete. Spokojní byť musíme, keď k tej dokonalosti túžia naši románoví poeti. Veď i sám život je čistý i nečistý. Keď mladoň a deva zahorí citom nežnej, čistej, nevinnej lásky, či nemajú predcit nebeskej slasti? Či necítia tak, že mizne pred nimi každý hmotný pôžitok? Či nie sú vtedy schopní zápalu za tie najsvätejšie veci a záujmy človečenstva a viery, národa a vlasti, rodiny a priateľstva? Či by neobjímali celý svet láskou nezištnou, svätou, milosrdnou, obetavou? A či aj vskutku tomuto nadšeniu a rozochveniu v tom čase i primerané činy nezodpovedajú? — Že to na krátko trvá? Čo potom! Lepšia jedna minúta citu takéhoto zbožno-milostného než celé stoletia hriešnej náruživosti a hryzoty svedomia! Lepšie zrno horčičné skutku z lásky božej pôsobeného ako celé deje a histórie skutkov z hriešnych náruživostí, v zlobe a nenávisti konaných!

Veď keby sa to románmi docieľovalo! To sa však docieľovať má a musí, a dobrými, umeleckými románmi sa i docieľuje.

Romány majú maľovať obrazy zo života a pre život. Deje skutočné alebo len v obrazotvornosti spisovateľa jestvujúce, ničmenej ale predsa zo života a pre život vzaté, a ako také pravdivé, a to zo všetkých vrstiev a pre všetky vrstvy spoločnosti ľudskej, v svetle nadšenia básnického, k jednomu istému cieľu zložené tak, aby sa skutočný prirodzený vývin vecí a deja zo všetkého zračil. Pravda, i tu platí, ako pri všetkých dielach básnických: „Pictoribus atque poetis quidlibet audiendi semper fuit aequa potestas“; avšak tak, že monštróznosti nadovšetko chrániť sa má. Život zidealizovať, život rodinný, obecný, spoločenský k ideálom pravého života napravovať, viesť a takrečeno nevedomky čitateľov eticky vychovávať a zaujímať, považujem za hlavnú úlohu románopisca. Že tu treba ideálom týmto obrazy zo života práve odporné dovádzať, to netrpí tázky: svetlo niet viditeľné bez tieňu, tieň nepochopiteľný bez svetla. Len tak možné je zobraziť tú miešaninu života skutočného, zlého s dobrým, pravého s nepravým, ctného s nectným, statočného s nešľachetným, vznešeného s podlým, dobrodejného so zločinným; a z toho pre svoj cieľ úžitok tiahnuť, ale vždy len tak, aby keď najpodlejšie a najčernejšie účinky ľudské a deje primeranými živými farbami maľujeme, z toho následok má byť ten, že čitateľ s opovrhnutím, s hrôzou alebo s hnusením odvracia sa v duši svojej od obrazov špatných a prilipne láskou k obrazom vznešeným a ku skutkom dobrým. Dobro má víťaziť, zlo má podľahnúť, keď aj nie v deji románu, aspoň v duši čitateľovej.

Pravda, to nie je ľahká práca! Lebo kto má v moci svojej všetky city, spôsoby myslenia, charaktery a časové naladenie, alebo moc a silu náruživosti a vášní ľudských, dotyčne čitateľov a čitateliek tak, aby ich dľa svojej vôle a dobrozdania viesť a sem-tam nakloňovať mohol? — Preto, vzdor všetkej vôli a snahe šľachetnej, môže spisovateľ práve odporný účinok spôsobiť, poťažne zapríčiniť, pri mnohých čitateľoch a čitateľkách svojich. Tak o Hegelovi, jednom z najhlbších filozofov nášho veku, sa hovorí, že on síce nebol panteista, ale že mnohí jeho učedlníci takými sa stali. Že tomu tak je, pochybovať nemožno; lebo ktorému i z tých najvýtečnejších spisovateľov možno je svoj rýdzi pochop veci do hlavy drahého bezprostredne v rovnej miere naliať? Tak mnohí románopisci, ktorí ani nesnívali o terajšom spôsobe socializmu a nihilizmu, bo cieľ bol a snaženie ich hrádze položiť tejto náplave, tejto nebezpečnej spoločenskej cholere, a predsa v tisícich čitateľoch a čitateľkách nechtiac napomohli vyliahnutie nebezpečných ideí týchto. Môže sa im to za vinu pripočítať? Myslím, že takýto smelý výrok ťažko je vyriecť. Kto môže za to, že čitateľ a čitateľka práve to zatracované, odcudzované a takými farbami čiernymi maľované, že samo sebou zdá sa každú zdravú dušu od seba odrážať, si zaľúbi, zamiluje, a to aj v živote nasleduje? Máme toho príklad v románe Otcy i deti od Turgeneva, ktorým nevdojak posmelil zablúdencov. Toho výjavu príčina nie je spisovateľ, ale ten dedičný hriech človeka, ktorý zlé ľúbi a dobré nenávidí. Veď i boh predkladá človeku dvojakú cestu a zreteľne vyjavuje: že jedna vedie k smrti a druhá k životu, a predsa množstvo je tých, ktorí radšej idú cestou smrti ako cestou života.

Tu iba to požadovať sa môže od spisovateľa: aby všetko, čo v jeho moci stojí, vynaložil pri spisovaní diela svojho k účelu vzdelávania, zošľachtenia mravov, vôbec k pravej osvete svojich čitateľov — za ostatné účinky nie je zodpovedným! Lež aby pri všetkej svojej šľachetnej snahe nespravil chybu, vyhľadáva sa od neho, aby pri vypracovaní a prevedení hlavnú váhu nekládol na efekt a šteklenie citov, napínanie, zvedavosť, ale nadovšetko na to: aký účinok, aký etický dojem urobí na čitateľa. Pravda, zabúdať nesmie pri všetkom umeleckú dôstojnosť.

Bohužiaľ však, sú spisovatelia, ktorí iba pre zábavu a priazeň obecenstva svoje diela uspôsobujú, a aký kedy prúd ducha v spoločnosti ľudskej veje, tak i oni k zaľúbeniu jemu svoje práce pristrihujú. Odtiaľ tie triviálnosti a plebejnosti, hriech a prostitúciu na obdiv svetu v celej svojej nahote v tisícich dielach románopisných predstierajú! Odtiaľ tie chorobné zgrmančené, spotvorené a otrávené pochopy o rodinnom, občianskom, štátnom, vôbec spoločenskom živote! Takí spisovatelia sú jedotravci toho najnebezpečnejšieho a najhroznejšieho spôsobu; lebo oni otravujú duše, a to práve toho mladého pokolenia, na ktorom budúcnosť človečenstva leží.

Povedal som, že románová spisba má jednu zvláštnu a záslužnú úlohu popri svojom básnickom a zábavnom zástoji: t. j. pomáhať vychovávať človečenstvo, a to v jeho najpeknejšej, najprístupnejšej a najnadanejšej čiastke. Nie je v moci našej, zrušiť alebo pretvoriť spôsob a rozmery literatúry svetovej a menovite literatúry románovej. My musíme ju tak vziať, ako je, a hľadieť iba na to, aby sme pre ciele naše národnej kresťanskej osvety možná najväčší úžitok z nej tiahnuť mohli. Čoby sme práve i mohli i chceli túto literatúru k svojim zvláštnym pomerom a svojmu duchu prispôsobiť a pristrihnúť, to by sa iba pomaly, časom stať mohlo; nateraz musíme sa my k spôsobu nám už danému, jestvujúcemu a ohromnými literatúrami okolitých veľnárodov užívanému, a tým potvrdenému prispôsobiť pri spisovateľstve našom, a z toho východiska pohliadať na naše pomery. Ináč budeme písať pre svet nejestvujúci a pre ľudí kdekoľvek inde bytujúcich, len nie na terajšej nízkej našej zemi. My so svojím malým národom nie sme v stave ohromný prúd zastaviť, najviac možno nám prúd ten k našim pomerom skloňovať a záujmom našim priaznivejším spôsobovať.

Keď hovorím, že románová spisba má pomáhať vychovávať obzvlášť mlaď, nerozumiem tu obyčajné prísne učenie a vychovávanie, ale učenie v spôsobe zábavného čítania a vychovávanie vtláčaním do duše obrazov a dejov zo skutočného alebo iba napodobňovaného života v románopisných dielach. Tu sa rozumie vôbec ono učenie a vychovávanie, ktoré sebe človek sám samostatne čítaním, považovaním a asimilovaním sa k čítanému alebo k videnému a k cítenému dáva. A ako veľmi mnoho na tom záleží, netreba o tom slova šíriť, keď poviem, že len to, čo samostatne do seba prijímame, nás najviac k samostatnému účinkovaniu vedie.

Obyčajné učenie a vychovávanie mládeže v učilištiach a vychovávacích ústavoch tuto nami nedotknuté zostáva v svojom úplnom práve vážnosti a potrebnosti; čo len preto podotýkam, aby snáď dakto na tú myšlienku neprišiel, že ja učeniu a vychovávaniu mládeže kroz romány snáď dáku prednosť alebo len totožnosť vážnosti podávam. Nie! Tu sa rozumie učenie a vychovávanie vne školy, najviac popri škole, a to len preto, že to okolnosti už jestvujúcej literatúry podobnej samo sebou vyhľadávajú. Myslím tiež, že nie je potreby podotýkať nesmierny účinok na vzdelanie človečenstva ostatných diel literatúry mimo románopisnej, o čom ale rozjímať a pojednávať nie je terajší môj úkol. Že taký dôraz kladiem na románopísomníctvo k potrebe vzdelania a vychovávania mladého pokolenia, robím to preto: že vskutku nielen mládež, ale aj dospelí, áno, starci ženú sa a prahnú po čítaní románov, pre ich zábavný a vábivý obsah. Tu teda v úplnej miere platí poskytovať čitateľom: „utile dulci“, so zábavným a obveseľujúcim aj poučiteľné a vzdelávateľné. Má iste zábava tiež svoju oprávnenosť ako vôbec v živote, tým viac v spisbe tohoto druhu; lebo duch i telo žiada pookriatie a obživu k ďalším prísnejším výkonom života; avšak len pre samú a púhu zábavu písať romány, a to pri terajšej naladenosti takrečenej vzdelanej spoločnosti ľudskej k samým, často nezmyseľným, ba hriešnym zábavám, považoval bych za úplne pochybenú vec, jestli nie za dačo horšieho.

Lež na čo všetku svoju pozornosť a umelectvo spisovateľské obracať má románopisec, sú tie milostné pomery jeho hrdinov a hrdiniek románu. Tento magnetický, nežný plameň má ovšem zohrievať, ale nie páliť popredné jeho hrdinské osobnosti; má ich osvecovať, ale nie oslepovať; má ich viesť, ale nie zavádzať. Nikdy nemá za pohnútku slúžiť čitateľom a čitateľkám k znižovaniu sa k náruživostiam zverským, k zločinským účinkom a k hlúpym, neznabožským, telo a pôžitky zmyseľné nad boha vyvyšujúcim výbuchom zúfalosti alebo fantastickým dobrodružstvám. Naproti tomu má on byť plameňom, ktorý zožiera a páli tie tisíceré podlosti obecného pôžitkového žitia, tie neviazanosti a bujnosť zmyselného človeka; a po spálení toho má z neho vystupovať akoby sfinx prečistených milostných citov, len v sebe a kroz seba horiacich šľachetných zápalov za všetky ideály života rodinného, občianskeho, národného v svetle a v slnci viery a náboženstva, hotovej obetavosti za všetko, čo podporuje blaho jednotlivcov, celých národov a veškerého človečenstva.

Majstrovské dielo potom, ak sa to komu podarí. No dokonalosti iste nemožno očakávať v tamto ohľade ani od najväčšieho výtečníka. Preto tu už blíženie sa k tomuto cieľu za zásluhu považovať sa musí, bo ako latinák hovorí: „Hic iam voluisse sat est.“

(1882)




Štefan Križan-Žiranský

— národný buditeľ, evanjelický kňaz, literát a osvetový pracovník Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.