Zlatý fond > Diela > Povesti prastarých báječných časov 4


E-mail (povinné):

Stiahnite si Povesti prastarých báječných časov ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

August Horislav Škultéty:
Povesti prastarých báječných časov 4

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Lucia Muráriková, Marián André, Katarína Tínesová, Patrícia Šimonovičová, Monika Jacková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 20 čitateľov

Svetovládny rytýr

Podal a rozpráva Samko Bodorovský z Baňskej Bystrice.

Bol raz jeden už obstárny kráľ a ten mal troch synov. Ako dobrý otec rádby bol z nich čo najdriečnejších šuhajov vychovať, a povolal tých najmúdrejších ľudí z celej krajiny, aby mladých kráľevičov vo všetkom čo jim vedieť treba učili a cibrili. Ale tí veru z milých kráľevičov nič nemohli vykresať, — a ako boli prišli, tak jeden za druhým zanahali kráľovský palác. Neborák otec sa nad tým veľmi smútil, lebo predzvídal, že jeho synovia pre jich nespôsobnosť ľahko celô kráľovstvo utratia a na večné veky nešťastní ostanú.

Ako sa takto den po dni v myšlienkach trápil: len zrazu strhne sa veliký hrmot, tak že sa od toho celý palác striasol. Kráľ beží von, že čo sa to robí? — a tu vidí na posried dvora pekného ozbrojeného rytýra (Ritter) na koni. Ten zosadol hneď a poberal sa rovno ku kráľovi, ktorý ho veľmi vďačne prijal.

Rytýr sa nič nechcel meškať, ale hneď oznámil prečo prišol. „Počujem,“ povedá, „že máte troch synov, ktorých ste doteraz k ničomu nemohli priviesť; ako sa vám páči prepusťte mi jednoho z nich, trebárs toho najmladšieho, uvidíme, či bude dač z neho.“ — Kráľ na to z radosti privolil, lebo sa úfal, že pri takom hodnom rytýrovi môže sa predca čo to podučiť; len to sa mu nevidelo, že si nevyvolil zo starších, ktorí sa mu ešte predca trochu súcejší zdali byť. Rytýrovi bolo jedno, či ten či ten, a tak si zvolil toho najstaršieho. S tým sa od kráľa odobral; syna pojal za ruku a vyviedol na dvor, kde jich pyšný tátoš čakal. Vysadli oba naň a rytýr zavolal ešte kráľovi: „o rok ti ho zase donesiem!“ Bodol tátoša a ten sa schytil do skoku tak, že sa celý ten palác poznovu od toho striasol.

Čosi kamsi prileteli do rytýrovho zámku, ktorý sa len tak od zlata a sriebra a drahých kamenov ligotal. Tu rytýr povodil chovanca svojho radom po všetkých izbách, poukazoval mu všetky znamenité veci a ku pokonu preriekol: „Toto bude teraz ako tvoje vlastnie, môžeš s tým čo chceš robiť. A máš tu aj všeljaké zábavky, aby ti dlhá chvíľa nebývala. Druhú prácu nebudeš mať žiadnu; môžeš sa jednostajne len ihrať, a zabávať; ale na konci roku mi takú večeru prichystaj, čo ju už na pol míle zavoniam. Ja teraz musím odísť do sveta a cez celý rok ma nevidíš; ale po roku ma istotne čakaj. A keď vykonáš statočne, čo ti kážem, uvidíš potom akú ti pamiatku spravím. No tak teraz s Bohom a zostaň zdrav!“

Milý rytýr odišol; princ ostál v nádhernom paláci, kde z izby do izby chodil, v drahých veciach sa preberal a zábavkami všakovými si čas krátil. Tak mu prešvihol rok ako nič, a on sa zadivil, ked ho jeden sluha opamätal, že zajtra rytíra domov čakajú. Tu mu už aj trochu prineskoro bolo vystrojiť tú večeru; ale on sa pousiloval a spravil ju tak, ako najlepšie vedel.

Zrazu zahrmelo v paláci. Rytýr zosadol z tátoša a rovno sa poberal ku kuchárovi. „Driečny si ty šuhaj,“ rečie mu, „na pol míle sa mi od tej vôni kýchlo.“ — Len čo sa poskladal, hneď si sadol k zakrytému stolu a dal sa do chutnej večeri. Keď už všetky zlaté a srieborné mysy vyprázdnil, vstál hore a obrátil sa k princovi: „No, syn môj, statočne si sa zadržal, zaslúžiš hodnú odmenu. Naber si z týchto drahých vec, koľko len chceš; ja ťa odprevodím k otcovi a na ceste ti ešte inakšiu pamiatku spravím!“ Milý princ bral a pchal do vriec čo najinakšie veci, koľko sa mu len páčilo. V tom zadupotal na dvore tátoš a rytýr zavolal na princa: „Poď a sadaj! — a čo si si tuto nabral, o to nemaj starosť, to ti popredku dopravím k otcovi.“

Vyšvihli sa na tátoša a leteli, leteli, až došli na jednu peknú lúčku. Tátoš zastane; zosadnú dolu a rytýr povie princovi: „Kľakni si na zem a ucho prilož k samej zemi.“ — On urobil tak a počúval, počúval. „Čože vidíš a čo počuješ?“ — spýta sa ho rytýr. Milý princ s veľkou radosťou vyskočil a poviedal: „Všetko som videl, čo sa koľvek vo svete robí; aj môjho otca a bratov, ako sa v mojich veciach preberajú, ktoré som si u teba nabral.“ „No teda, takým ty rytýrom budeš, čo budeš vedieť všetko, čo sa na svete robí; a to budeš mať odo mňa pamiatku. Teraz poďme rovno k tvojmu otcovi.“

Tátoš sa poznovu vychytil s nima a neprestal leteť až v kráľovskom paláci zahrmel, kde jich otec a bratia s veľkou radosťou privítali. — Otec sa rytýrovi poďakoval a zdržiaval ho, aby sa u nich pobavil, „Ja sa nestačím meškať,“ povie na to rytýr; „ale ak sa vám páči, prepusťte mi i toho srednieho na jedon rok.“ Kráľ milerád na to pristál a rytýr pojal hneď za ruku toho srednieho syna; vysadli na tátoša a zaleteli do rytýrovho zámku.

Tu ho hneď povodil po všetkých izbách, poukazoval kde aká drahá vec a sveril mu to všetko pod opateru na celý rok, aby si podľa vôle každô poprezeral a s hračkami všeljakými sa zabával; ale na konci roku, aby mu takú večeru prichystal, čo bude už na míľu páchnuť. To že keď vykoná, dostane hodnú odmenu. S tým mu podal ruku, sadol na tátoša a letel do sveta.

Princ, ako jeho starší brat, nič inšie nerobil, len sa z izby prechodil, v tých drahých veciach sa preberal a zábavkami si čas krátil. Na konci roku sa prichytil ku kucháreniu tej večeri, a dobre sa mu podarila, lebo páchla na míľu zeme.

Rytýr prihrmel, a len čo sa poskladal sadol ku prichystanému stolu a večera sa mu páčila. Keď už bol so všetkým hotový, vstál hore a obrátil sa k princovi: „No, syn môj, statočne si sa zadržal, za to ti chcem spraviť na celý život pamiatku, a sám ťa odprevodím k otcovi.“ — Potom mu kázal tiež, aby si nabral z jeho vecí, čo sa mu len páči, a že to on všetko popredku vypraví k jeho otcovi.

Hneď na to vysadli na tátoša a leteli dlho, až k velkému mori, a tu tátoš na brehu zastál. Zosadli oba a postavili sa na samučičkom kraji. Tu rytýr vytiahol z vrecka tri dukáty, zahodil jich ďaleko do mora a kázal princovi, aby skočil dnu a tie dukáty mu nazpak doniesol. Princ sa len na neho podíval, že či to na ozaj, a či sa len žartuje. Ale veru milý rytýr to tak naozaj myslel, a keď sa princ zdráhal, rytýr vytiahol meč a šibrinkoval mu s nim nad samou hlavou: že ho, ak nechce poslúchnuť, naraz zotne, a všetko mu jedno bude či takto, či tak zhynúť. Chceš nechceš, milý princ skočil do mora. Ale ako sa zadíval, keď zbadal, že je na suchom a nie vo vode. Okolo neho všade voda tiekla, a on stál na suchu, a na ktorúkoľvek stranu sa pohnul, všade sa mu voda vystupovala. Našol šťastlive aj tie tri dukáty a vyniesol jich rytýrovi na breh. „No vidíš,“ ohlásil sa tento, „čo si sa mal tak báť? Od týchto čias budeš takým rytýrom, že kdekoľvek budeš bojovať a trafí ťa nepriateľ nahánať, ty cez vodu prejdeš suchý; kdo sa ale za tebou pustí, každý vo vode zahynie. To budeš mať odo mňa pamiatku. A teraz poďme s Bohom k otcovi tvojmu!“

Keď do kráľovského palácu došli, všetci jim vybehli v ústrety, a vytešený otec nevedel sa dosť naďakovať rytýrovi, že takú starosť o jeho synov má. „Slabá starosť,“ povie na to rytýr, „a keď sa vám páči prepusite mi ešte aj tohoto najmladšieho do jednoho roka.“ — „Vezmite ho, vezmite,“ odpoviedal kráľ, „vďačne milerád vám ho prepustím: bárby sa vám pošťastilo najme z tohoto netrebáka niečo vykresať.“ Rytýr nedbal, či je taký lebo taký, len si si ho mal v moci. „Veď mi tento môže byť ešte inak po ruke, ako tí dvaja,“ myslel si. Hneď sa vyšvihli na tátoša, rytýr pokývnul rukou a poviedal s Bohom! Čosi kamsi stáli na dvore zámku rytýrovho.

Ako zosadli, viedol rytýr chovanca svojho do nádherných svetlíc, a milý princ dobre si očí nevyhľadel na kráse tých všakových drahých a utešených vecí. „No, syn môj,“ ohlásil sa rytýr, „tu inšie nebudeš robiť, len tieto drahé a pekné veci obzerať a s týmito hračkami sa zabávať; to bude tvoja jediná práca. Druhô ti ale to nakladám, aby si ma na konci roka, keď sa bohdá šťastlive navrátim, s takou večerou čakal, čo ju zavoniam, keď ešte na dve míle od môjho paláca budem. Ak mi to statočne vykonáš, spravím ti ešte inakšiu pamiatku ako tvojim bratom.“ S tým sa od neho odobral, vysadol na tátoša a hybaj zase do sveta.

Deň za dňom preletel princovi ako nič; ani nevedel, kde sa vzal tu sa vzal, koniec roku. Tu si vysúkal rukávy a dal sa do chystania tej večeri. Keď rytýr na dvore zahrmel, stálo už všetko pekne krásne pohotove. Ešte len vo dverach bol, už chválil dobrého kuchára, že ho tá vôňa až na poltretej míle zašla. Hneď si prisadol ku stolu a všetko do akomáčneho maku s veľkou chuťou pojedol. Po večeri vstál hore a obrátil sa k princovi: „No,“ povedá, „statočne si sa zadržal, takúto večeru ešte nepamätám a za to ti spravím večitú pamiatku.“ Na to hneď posadali na tátoša a zachytili sa tou stranou, ktorou pred rokom boli prišli.

Leteli leteli za dĺho, až prišli na tú istú peknú lúčku, kde sa s najstarším bratom bol stavil. Tu zase tátoš postál, a bol veľmi smutný, lebo vedel čo sa má stať. Rytýr horko ťažko zosadol dolu a kázal princovi, aby aj on zišol. Ten skočil rezko a rytýr začal k nemu hovoriť: „Syn môj drahý ja už ďalej nevládzem, už ma moje sily celkom opúšťajú, ja musím umrieť. Nemám nikoho takého, ktorému by som sveril môj palác so všetkým bohatstvom, ktorô sa tam nachádza; k tomu aj tohoto verného koníka, ktorý so mnou spolu zriastol a toľké ako ja nebezpečenstvá vystál. Toto všetko oddávam do moci tebe, ty budeš teraz nad všetkým týmto pánom. — Tu sa obrátil k smutnému tátošovi, potľapkal ho ostatní raz a prikázal mu, aby aj budúcemu pánovi tak verne slúžil, ako jemu samému. Potom zase hovoril princovi: „Ty s pomocou tohoto koníka a s týmto mečom, ktorý som vo dne v noci opásaný mal, a ktorý teraz tebe porúčam, staneš sa najslávnejším rytýrom, tak že s ním môžeš celý celičičký svet vybojovať. Ale to ti povedám, daj si naň aký najlepší pozor; lebo akby ti ho dakdo od pása odviazal, na skutku by si skämenel.“ To keď preriekol, odviazal si meč a podal ho princovi. Len čo si ho tento opásal, v tom okamžení starý rytýr spadol na zem a dokonal.

„Čo tu robiť?“ myslel si mladý rytýr; ako ho tu pochoval, keď žiadnej pomoci nieto, a kde ju hľadať, či doma či v rytýrovom zámku? Hneď sa mu ale znevidelo, aby sa mal domov s takým smútkom vrátiť a poviedať, že je ešte ani nepochránený. Vysadol teda na tátoša a šol nazpät do zámku; pojal so sebou ľudí a s pomocou týchto na tej utešenej lúčke pod strom, ktorý v posredku stál, starého rytýra pochoval. Ako už s hrobom celkom hotoví boli, mladý rytýr vypravil poddaných nazpät s tým poručením, aby zámok, už teraz jeho, v dobrom poriadku udržali, až pokým sa sám doň nenavráti.

S tým letel k domu a keď zhrmel na posred dvora, celý palác sa striasol. Otec vynde aj so staršími syný. Najprú sa zľakol: kde mu jeho syn ostál, a že sa len sám rytýr vrátil; ale ako bližšie kročil, videl, že je to jeho syn. Prvá hneď otázka bola, prečo aj sám rytýr s nim neprišol; prečo ostál doma? Syn mu vyrozprával, čo a ako sa stalo na ceste, nad čím sa otec a bratia veľmi zasmútili. Ale ked jim ďalej vykladal, že starý rytýr svoj zámok so všetkým bohatstvom jemu poručil, divili sa veľmi a bratia mu to štestie závideli.

Vnišli dnu, a tu hneď otec vzal všetkých troch pred seba: „Nože mi už teraz preukážte radom, čo ste sa tam každý za ten rok naučili.“ — Lebo tí dvaja, trebas sa jich dosť spytoval, nechceli mu zjaviť čo vedia, pokiaľ sa aj ten najmladší nevráti. — Ako to otec vyriekol, tu sa každý umikoval, nikdo nechcel predok zaviesť, a dvaja starší len toho najmladšieho tiskali, aby on začal. „Po staršom do mlyna“ — povie na to tento, „ja najmladší ostanem na pokon.“ Voľky nevoľky pribral sa k reči ten najstarší a povie: „Ja som taký rytýr, keď ucho k zemi priložím, všetko počujem a zviem, kde sa čo robí.“ Na to sa ohlásil srední: „A ja som taký rytýr, že kdekolvek cez vodu pôjdem, všade sa mi bude voda odstupovať a ja pôjdem po suchom.“ „Čožeby to všetko bolo,“ zvolal najmladší, „ja som taký rytýr, čo týmto mečom a pomocou môjho tátoša celý svet vybojujem, aj vybojovať musím.“ — Ako to bratia počuli, ešte tým horšie jich napajedilo, a keby boli mohli, neviem čoby mu boli spravili.

Za jeden čas potom žili všetci traja doma. — Ale že otec teraz toho najmladšieho najradšej videl, to tí dvaja nemohli strpieť a srekli sa, že si pôjdu inde štestie hľadať. Odobrali sa od otca a matky; po bratovi sa ani neobzreli, ale sa mu zle nedobre zastrúhali, že sa musejú nad ním vyvrchnovať. A tak sa pobrali do širokého sveta.

*

Z počiatku cesty nerozprávali o inšom, len o tom svojom bratovi, a radili sa medzi sebou, akoby ho mohli o to čo má pripraviť a pokaziť mu všetko štestie. — Medzitým len stúpali ďalej, a kde prišli k poddaným otcovym, všade jich ako kráľovských synov vďačne prijímali a potrebnými vecmi na ďalšiu cestu opatrili. Kým na hranicu neprišli, chodili samy dvaja, ale tu vzali k sebe dakoľko chlapov, aby, vraj, v cudzom svete bezpečnejšie mohli cestovať.

Dobre lebo nebars. Ako už boli v druhom chotáre, nespravovali sa viacej tak, ako vo vlastňom. Oni si veľa zakladali v tom, že sú oni takí rytýri, že oni to a to môžu. Kde prišli, nie žeby sa boli ticho a poriadne držali; ale trápili a mordovali ľudí, keď jim niečo nechceli po vôli urobiť, alebo sa zdráhali dať, čo od nich driapali. Tak sem a tam sa túlajúc veľa dedín vyplienili, vypálili a na mizinu doniesli. — A toto zbojstvo sa jim darilo za drahný čas.

Ale tu sa dostal ponos do uší samého kráľa tej krajiny, aká sa škoda od tých zbojníkov robí, a ubiedení ľudia prosili, aby jich pochytať a vykántriť dal. — Kráľ na skutku vydal rozkaz, aby sa vojsko prichystalo a tých lúpežníkov vyplienilo; ale aby tých dvoch driečnych ptákov hľadeli živých dolapiť a k nemu priviesť.

Ako to tí dvaja počuli, že veľkô vojsko proti ním kráľ poslal; mladší brat vedel hneď čo urobiť. Zabrali sa k jednej veľkej rieke, a postavili sa na breh. Nezadlho došlo kráľovskô vojsko, a mysleli si: čoby taká hrstka proti nám spravila, tých ľahko do vody pohádžeme. Ale ako už prišlo na bitku dvaja bratia skočili popredku do vody a za nima celá tá zberba; prešli suchí až na druhý breh, ani len kvapka vody sa žiadneho nechytila. Vojsko kráľovskô, ako to videlo, hneď sa pustilo za ními; ale voda bola hlboká, a všetci sa tam potopili. — Tí na druhom brehu od radosti sa smiali a ujúkali strašne. Ale aj jim potom neslúžilo dlho štestie. Kráľ poslal hneď druhô vojsko, a to jich, nenazdajky keď jednu dedinku plienili, celkom zaobklúčilo, že ani len jeden nemohol uvrznúť. Všetkých do jednoho priviedli pred kráľa a tých dvoch oplanov po predku. — Ako týchto kráľ zazrel, hneď sa jich spýtal: že kdo sú a zkadiaľ prišli? oni odpoviedali, že sú synovia toho a toho kráľa, a že sa vybrali na cestu v druhých krajinách si svoje štestie hľadať. „Nuž na takýto spôsob si vy štestie chcete získať?“ — zvolal rozmrzený kráľ. „Žeby ste vy boli kráľovskí synovia, to vám neverím, lebo by to kráľovskí synovia robiť nemohli, čo ste vy poparatili; sám pozor a celý váš oblek prezradzujú, že ste len zbojníci. Preč s vami do chládku, rozkázal kráľ, a o krátky čas, keď sa súd nad vami dokončí, budete visieť.“

V tú noc za tým, ako sa toto v cudzej krajine s dvoma bratma dialo, otec doma mal už nad samým ranom veľmi smutný sen o svojich synoch. Všetko sa mu to a tak snilo, ako sa s níma naozaj stalo. Skočí na nohy a ide s tým snom k najmladšiemu synovi, ktorý vtedy ešte tuho spal. Priblížil sa k jeho posteli a za chvíľku sa díval na neho, lebo strašne zubama škrípal; potom ho zobudil a vyrozprával mu svoj sen. „Ten istý sen som mal aj ja,“ odpoviedal syn; „to nás teda ani mýliť nemôže, žeby to skutočná pravda nebola. Otec drahý, ja sa musím na cestu vybrať a tým nešťastníkom na pomoci byť.“ — Otec ho nemal vôľu od seba pustiť; obával sa, že aj on tak nešťastlive pochodí. Ale ten sa nedal odstrašiť; rozkázal hneď, aby mu tátoša osedlali a prihotovili čo treba na cestu.

Po chvíli zadupotal na dvore tátoš; otec sa plačúci odberal od syna. „Oj otec drahý,“ tešil ho tento, „nemáte sa čo za mňa báť; kým mi tento meč pri boku zvoní, nesmie sa ma nikdo ani len dotknuť.“ S tým sa vyšvihol na tátoša a letel, akoby ho vystrelil. — Nebavil sa on nikde, len rovno cielil k tomu kráľovi, kde jeho bratia chytení sedeli.

Ako sa ku mestu blížil, tu vidí hromadu ľudí vo veľkom kolese. Na posredku sedel kráľ; na boku stáli jeho už na smrť odsúdení bratia, a pri nich kat. Tu keď zbadal, že je už s jeho bratmi naozaj zle, popchne tátoša, a akoby z neba spadol, postaví sa pred samého kráľa. Bratia jeho sa zadívali veľmi, lebo ho poznali naraz, a naraz aj veselšiu tvár počali ukazovať. — Mladý rytýr pozdravil kráľa, ako sa svedčí, a prosil ho, aby jeho bratom odpustil a živôt jim daroval; že je on ten a ten, jich vlastní brat. „Veď keby boli po rytýrsky a po kráľovsky prišli tak ako ty, aj ja by som jich inakšie bol privítal; ale keď mi toľko škody narobili, toľko ludí pobili: čože inšie zaslúža ako smrť?“ hovoril kráľ. — „Tvoja škoda sa ti trojnásobne vynahradí,“ odpoviedal rytýr; „mojim ale bratom život darovať musíš.“ — „To ma nikdo neprimusí,“ zvolal nahnevaný kráľ, „a na tvoju smelú reč dám jich hneď zotať.“ — Ako to ale počul mladý rytýr, zvrtnul sa s tátošom a ťal jeho vojákov jedno po druhom, a žiadon sa mu naproti postaviť nemohol, ani neosmelil. — „Pokoj, pokoj!“ zvolal teraz naľakaný kráľ. — Hneď mu bratov prepustil a k nemu sa krajšie ukázal, tak, že sa celkom medzi sebou spriatelili, a kráľ ho do svojho paláca zavolal. — Ako ta prišli hneď sa vystrájala veľká hostina a všakové zábavy, kde si najme dvaja bratia po toľkom strachu dobre poskočili. — Keď už bolo po všetkom, odobrali sa pekne od kráľa a vyšli von z mesta. — Tu ten najmladší zastavil bratov a spýtal sa jich: že či ho chcú vo všetkom poslúchať a jeho radu nasledovať, že jich na ďalšiu cestu pod svoju ochranu vezme a šťastlivýma urobí. — Bratia teraz už inak mysleli, ako keď boli z domu vyšli: zmúdreli vlastním neštestím. Pokľakali na kolená a prisahali bratovi, že ho chcú ako vlastnieho otca ctiť a vážiť, a že jeho dobrú radu budú na veky nasledovať. — „No tak teda,“ odpoviedal najmladší brat, — „teraz pôjdete vo meno božie so mnou!“ A tak sa aj zabrali všetci traja spolu a šli cez mnohé slávne mestá a kráľovstvá. Kde len koľvek prišli, všade jich radi a vďačne prijali, lebo nikomu neboli na škodu, ale každému k dobrej pomoci. Najme ten najmladší brat, kde sa len obrátili, všade slávnymi a hrdinskými skutkami krásnu pamiatku po sebe zanahal.

*

Keď už mnoho krajov takto schodili, dostali sa raz do jednoho kráľovského mesta, a tu sa veľmi zadivili, že bolo celô čiernym súknom obtiahnutô. Obsadli v hostinci a spytovali sa: čo znamená ten smútok po celom meste? Tu jim hostinský začal vykladať: že na blízku mesta býva veľký drak s troma hlavami, ktorému musejú každý týždeň dať jednoho mládenca alebo panenku, a že na ráno prichodí rad na samú kráľovu dcéru, ktorú celô mesto pre jej utešenú krásu a dobrotu rado videlo; preto že je celô mesto v takom smútku. „Keď je tak,“ povie na to mladý rytýr, „choďte a povedzte kráľovi, že tu jesto taký šuhaj, čo jeho dcéru od toho pažráka oslobodí.“ „Dajte si pokoj,“ ohlásil sa kdosi z boku, „bolo tu dosť rytýrov, ktorí sa vám bezpečne mohli rovnať, a ktorí sa osmelili biť s tým drakom, lebo sa úfali dostať za ženu tú krásnu princesku; ale ani jeden, neodišol živý, všetci tam zkazu pobrali.“ „No len vy choďte,“ posielal jich rytýr, „že sa zas taký nachodí, ktorý chce za niu umrieť; ale že sa smrti tak ľahko neúfa, lebo víťazstvo drží ako v hrsti.“

Hneď na to zachytilo sa viacej takých, čo sa hodnej odmeny úfali, oznámiť kráľovi to poselstvo, a po chvíli sa s tou odpoveďou vrátili, žeby kráľ a jeho dcéra toho odvážlivého rytýra radi videli, a preto aby si nesťažoval prísť do kráľovského paláca.

Mladý rytýr vyšvihol sa na tátoša a priletel do kráľovského dvora, kde mu kráľ s dcérou a všetci ostatní naproti vyšli, každý obdivoval jeho peknú postavu, a sám kráľ sa nevedel dosť nadívať na jeho utešenú čistú tvár a na celý jeho oblek, ktorý stál na ňom, akoby ho ulial. — Tu ho hneď kráľ uviedol do svojho paláca, hostil ho znamenite a na noc u seba zadržal.

Keď za rána slnko vychodilo, vysadili do koča princesku, ktorá od veľkého strachu omdlievala. Rytýr sa niesol na tátošovi, a kráľ s náramným ľudstvom šli za nimi — srdce každému mocne klopalo. Voz pred jednou káplnkou zastál, do ktorej princeska vošla, sadla si a modlila sa. Rytýr neprestrašený prechádzal sa okolo káplnky, a kráľ s ľudstvom z ďaleka sa dívali, čo sa bude robiť.

Zrazu bolo počuť strašnô revanie; čosi kamsi priletel drak ku samej kaplnke a plameň mu z piskov šibal. Len obchádzal, len ňuchal okolo tej káplnky, a na rytýra sa ani neobzrel. Tento len čakal, čo a ako drak počne. Keď už všetko do okola poobzeral, zvýšil sa do povetria, vrch z káplnky ztrhol a už chcel dnu vleteť. V tom skríkne, až sa len tak ozvalo, rytýr: „Ha čo ty tu chceš a čo tu hľadáš?“ — — „Ba ty čo tu chceš, ty zemský chrobák?“ zaručal drak, „ja si pre to idem, čo je moje, a do toho sa ty nemáš starať.“ — „To je nie tvoje, ani nebude,“ povie na to rytýr, „a keď ho chceš dostať, poď so mnou za pasy.“ V tom schytil drak rytýra a tak ho hodil, že až po členky do zeme uviazol. Ale ten ztadial lahko vyskočil a schytil meč: odťal hneď jednu hlavu drakovi. Tu nahnevaný drak sypal naňho oheň strašne, že už temer nemohol obstáť. Na štestie mu bola dala princeska jednu masť, a tou sa chytro potrel. Ako drak videl, že mu oheň nevadí nič: schytil ho zase a hodil ho tak, že sa až po kolená do zeme zaryl. Rytýr vyskočil po znovu a uchytil meč, odťal aj druhú hlavu drakovi.

V tom sa ozvali radostné hlasy divákov, a niektorí sa zachytili, že mu pomôžu tú potvoru konečne prevládať. Ale on jim nazpak zakýval, aby len ostáli tam kde sú. A ustatý drak si medzitým oddychoval. — Tu si pomyslí rytýr: čo sa ja budem s tebou toľko kasať a čakať, aby ti nová sila prišla; schytil meč, odťal mu aj tretiu hlavu, a sekal do jeho tela, dokial len nebadal, že ho už celkom para opustila.

Teraz už prileteli aj kráľ aj všetci ostatní, vítali radostne víťaza a kráľ ho ako svojho syna objímal. Tu vystúpila aj obveselená princeska; slzy radosti ju zalialy, a nevedela sa dosť naďakovat svojmu osloboditeľovi za jeho ustávanie.

S veľkou slávou vracali sa nazpät do mesta, a tu miesto čierneho súkna boli už domy ozdobené krásnými kvetý a vencami; všade sa len o rytýrovi rozprávalo, a každý sa bližšie tisnul a napínal, aby mu aspoň tvár mohol vidieť. — Ako do paláca prišli, hneď sa chystala veľká hostina. Hostia sa umiestili okolo stolov; na prvšie miesto sa posadil kráľ s rytýrom, a pri boku tohoto sedela princeska v ružových šatách. Keď sa už hodne počastovali, vstál hore kráľ a takto prehovoril: „Milí hostia! Princ tento tak veľký skutok vykonal, pre ktorý niet na celom svete dostatočnej odmeny, a ja som ho tým menej v stave akoby sa svedčilo odmeniť. Medzitým nemám syna, na ktoréhoby som po mojej smrti kráľovstvo nahal; od srdca si prajem, aby rytýr, jestliby sa mu páčilo, na moje miesto tu zostál, s mojou dcérou sa pobral a tak šťastlive kráľoval. Viem to, žeby tento odstránil od krajiny každô neštestia, ktorô by jej zkazou hrozilo.“

Rytýr si už popredku pomyslel na to a poradil sa so svojim tátošom: čo má a čo bude robiť? On chcel dostáť takú ženu, ktorá nebude mať ani najmenšiu chybu. I toto pravda bola utešená panička: očičká čierne ako trnky sa jej vždy usmievaly, a líčka, akoby jej dve ružičky boly na tvári vykvitly; ale to bola chyba pri nej, že mala bradovičku na pravej ruke. Za to sa princovi nepáčila; ale si pomyslel, žeby dobrá mohla byť najstaršiemu bratovi. On vstál hore, uklonil sa kráľovi a odpoviedal: žeby on to, čo kráľ žiada, dosť rád k jeho vôli spraviť; ale že je ešte primladý a neveľa sa ešte vyznačil, že si musí ešte vätšie zásluhy spraviť na svete. Ale že má ešte dvoch bratov starších, ktorí tiež s nim cestu konajú a štiestie si hľadajú; akby teda kráľovi nebolo proti vôli, žeby prosil, keby sa jeden lebo druhý z nich tohoto štestia účastným stať mohol. — Kráľ i na to rád privolil, a dal hneď aj tých dvoch bratov zavolať. Tu sa naraz najstarší brat vystrojil za zaťa, a vydržiavali nádhernú svadbu.

Po svadbe pojal rytýr najstaršieho brata málo na stranu a dával mu radu, ako sa má správať, aby mohol šťastný byť; čo mu ten aj spĺniť prisľúbil. — Napokon ale pripomnel ešte bratovi, že akby dakedy zvedel, že je on v dajakom nebezpečenstve, aby pamätal na neho a neobmeškal na pomoc mu prísť. Na to hneď počali sa dvaja bratia odberať od smutného kráľa a od mladej nevesty, ktorá osloboditeľa svojho so sĺzámi vyprevádzala. Šuhaji vysadli na bystré kone a sprevádzaní náramným ľudstvom, vyšli von z mesta. Tu ešte stisli bratovi ruku a pustili sa ďalej do širokého sveta.

Prišli do tretej krajiny, a tu sa málokde stavili, len sa čím skorej ponáhľali do královského mesta. Už z ďaleka jim do oči padly vysoké väže a veľký palác kráľovský; ale to všetko vyzeralo čierno. Prídu do mesta: tu všetky ulice obtiahnuté čiernym súknom. Čo toto má zase byť? myslia si, a vnídu do hostinca. Tu sa hneď spytujú: čo je za príčina, že celô mesto takto smúti? „Ach, prevelikô neštestie!“ odpoviedal hostinský, „tu za mestom býva jeden drak so šiestima hlavami, a tomu musí mesto dávať každý týždeň jednoho mladého človeka, raz mládenca, raz paničku. Teraz prišol už rad na samú kráľovu dcéru, a zajtra ju majú tomu drakovi odniesť; preto hľa! je v celom meste ten smútok.“

Najmladší brat povie na to hostinskému: aby šol hneď rovno ku kráľovi a oznámil, že je tu jeden rytýr, ktorý jeho dcéru chce oslobodiť, a istotne oslobodí. — „Jaj pane,“ kývnul rukou hostinský, „dosť tu už bolo rytýrov, ktoríby radi boly dostať kráľovu dcéru, a pustili sa do bitky s tou potvorou; ale všetci zle pochodili; nevrátil sa z nich ani jeden živý. Medzitým keď len tak žiadate, vďačne vás oznámim u kráľa.“

Kráľ ako o ňom počul, hneď ho dal k sebe zavolať; objal ho ako vlastnieho syna a v paláci ho zadržal. Princeska sa tieš trochu obveselila, najme keď ju rytýr potešoval, aby sa nebála, že sa jej ani len vlas na hlave nepohne.

Sotvaže počalo svitať, odviezli aj túto princesku do jednej káplnky. Rytýr ostál pred káplnkou; ľudstvo sa obďaleč dívalo, ako tá bitka vypadne. — S velikým revom priletel drak; ztrhol naraz vrch káplnky a na stranu odhodil, v tom sa ozval rytýr: že čo tam hľadá? Drak sa obzrie a zaručí: „hľadám si to, čo je moje.“ — „To je nie tvoje, ani nebude nikda,“ odpoviedal rytýr. Tak z reči do reči, až prišlo na ruvačku. Rytýr schytil meč a naraz try hlavy odťal drakovi. Tento sa na to nahneval a rytýra tak hodil, že po kolená uviazol do zeme. Ale ten skoro vyskočil a odťal drakovi aj ostatnie tri hlavy. — Tu nastala neslýchaná radosť! Ľudstvo so spevom a s výskokom sprevádzalo rytýra s princeskou cez mesto. Keď do kráľovského paláca došli, tu vytešený otec nevedel ako sa má rytýrovi zavďačiť a ako sa mu odslúžiť. Hneď kázal pristrojiť hody, a povolal mnoho hosťov.

Ked sa už hodne počastovali, vstál hore kráľ a začal hovoriť: „Milí hostia! skutok, ktorý tento slávny rytýr dnes vykonal, nedá sa dosť prenachváliť, a ja nemám toľko pokladov, žeby ho mohol dostatočne odmeniť. Medzitým ja som už starý a nemám len túto jednu jedinkú dcéru; ničby ma tak na moje staré dni nepotešilo, ako keby tento slávny rytýr na mieste mňa tu ostál kráľom a s touto mojou dcérou sa oženil.“ — Rytýr sa kráľovi pekne uklonil a vyhováral sa na svoju mladosť, že je on ešte neskúsený, a že má ešte pred sebou druhú cestu; ale keďby sa kráľovi ľúbilo, že má so sebou brata, ktoréhoby rád dakde na dobrom mieste osadiť. — „Keď tak nemôže byť, akoby som si najvätšmi žiadal, nech bude aspoň z tej krve,“ poviedal kráľ. Dal hneď doviesť srednieho brata a svoju dcéru mu oddal aj s kráľovskou korunou.

Po odbavených hostinách a zábavkách, náš rytýr sa odobral od kráľa a od princesky; bratovi si dal dobrô naučenie, ako sa má spravovať, ktorý mu slúbil, že ho vo všetkom poslúchne, vyšvihnul sa na tátoša a letel samotný ďalej.

Prišol do štvrtého kráľovstva. — Tu zastál tátoš a predpoviedal mu: čo a ako má robiť. Aby si, vraj tohoto kráľovu dcéru on vzal za ženu, lebo že niet krajšej princesky na celom svete, a nemá ani najmenšiu chybu na svojom tele. — Ako už boli v samom meste, kde kráľ býval, tu zase to istô videl čo v tých prvších: aj tu bolo všetko čiernym súknom obtiahnuto. Hneď sa dozvedel, čo to znamená: že jeden drak s deviatima hlavami v susedstve sa zdržuje, ktorému musí mesto mladých ľudí dávať, a teraz že prišol rad na kráľovu preutešenú dcéru. Dal sa na skutku oznámiť u kráľa, ktorýho len čo skorej žiadal vidieť. Rytýr mu vyrozprával celú svoju cestu, a že sa pevne ufá aj túto potvoru skántriť.

Na druhô ráno ešte pred východom slnka odviezla sa princeska do káplnky, a rytýr sa okolo nej prechádzal; druhí sa oddialili na stranu. — Tu priletel drak s veľkým ručaním a hneď sa len do princesky mal. Na to rytýr skočil a zaťal doňho tak, že mu naraz try hlavy odsekol. Drak sa rozpajedil a hodil rytýra až po pás do zeme; ale tento sa rezko posberal a odťal mu zase try hlavy. Drak omdlieval a začal ešte z tých troch piskov oheň na rytýra sypať. Ale tento sa nechcel s obludou dĺho zapodievať: odťal mu aj ostatnie try hlavy. Tu hneď prileteli zo všetkych strán, ktorí sa na toto dívali, a vyvolávali na slávu víťazovi, že tomu konca kraja nebolo. Kráľ mu padol okolo hrdla, a od veľkej radosti nevedel ani ako mu má ďakovať.

Pri hostine predniesol kráľ: že sa rytýrovi ničím odmeniť nemôže; len akby bola jeho vôľa tu ostáť, že ho rád za svojho syna príme a jemu svoju dcéru aj s celým kráľovstvom oddá. — Rytýr tomu bol rád, keď len presvedčený bol, že princeska nemá žiadnu chybu, a že krajšej panny ešte vo svete nevidel. Osvedčí sa, že vďačne tu chce ostáť. A hneď na to kráľ zo svojej hlavy korunu na hlavu rytýrovu položil.

Svadba sa vydržiavala taká, akej páru nebolo, ani nebude. Na túto svadbu prišli aj starší bratia, ktorí sa zo štestia jeho radovali, a slúbili mu pred všetkymi, že ho budú poslúchať, ako takého, ktorý nad celým svetom kráľovať má.

Bolo po svadbe. Hostia sa porozchádzali domov, a rytýr si žil vo veľkej radosti s tak utešenou princeskou.

*

Ale nedĺho trvalo toto jeho štestie. Jeden striguoň mal zlô oko na princesku, lebo ju bol za ženu pýtal, ale nechcela za neho ísť. Len veru ako raz samotná na prechádzke bola, prikradol sa k nej a uchytil ju so sebou. Milú princesku čakajú z prechádzky, ale tá nejde a nejde. Volajú ju, hľadaju na všetky strany; ale princeska len zkapala a zkapala.

Rytýr smutný šol ku svojmu tátošovi a začal sa mu žalovať. Ale tátoš o všetkom dobre vedel, a rozpoviedal si pánovi, čo a ako sa stalo. „No ale nič to,“ doložil, „sprobujeme, akoby sme ju nazád dostali.“ — Hneď na to oznámil rytýr starému kráľovi, že sa vyberie na cestu, a bude ju hľadať, dokiaľ ju len nenajde, trebas by ho to i vlastní živôt stálo, lebo že mu bez nej nemožno žiť. — Starý kráľ ho z počiatku zdržiaval, že keď dcéru ztratil, aby aspoň jeho mal; lebo keď ešte jeho ztratí, nebude nikoho na svete viac mať. Ale rytýr sa nedal zdržať; vzal si čo mu bolo treba, odobral sa od starého kráľa, aj od poddaných, ktorí ho všetci radi videli, a keď počuli že odchádza, plakali ako deti; sadol na tátoša a pustil sa do sveta len tak na slepo, kde ho dve oči zavedú.

Išol len išol dĺho smutný, nepreriekol ani len slovíčko. Navela ho sám tátoš oslovil: „Ty, ak budeš moju radu nasledovať, zase sa ti štestie navráti a tvoju milú dostaneš nazpät.“ „Ach,“ vzdýchol rytýr, „veď si ho práve žiadam, aby som čím skorej mohol byť s ňou, a pre ňu som hotový čokoľvek na svete podstúpiť.“ „No keď je tak,“ povie na to tátoš, „pôjdeme ces jednu dĺhú lúku, a tam nič inšie neuvidíš, len jednu hrušku s ovocím, ktorô už na pol míle zavoniaš; ale sa ho neopováž ani len dotknúť, lebo je to nie hruška ale striga, a tá by ťa skántrila, akby si len raz do jednej z tých hrušiek zahrizol. Ďalej prídeme k jednej jabloni; tú tiež na pol míle zavoniame; ale ani z tej nesmieš jest, lebo je to zase druhá striga, ktoráby ťa hneď skántrila, akoby si z tých jabĺk okoštoval. Radšej všetok hlad pretrp, a nejedz z týchto stromov to jedovatô ovocia. Naostatok prídeme k jednej studni, a ty budeš veľmi smädný; ale ty z tej stúdni nepi; vezmi ale meč a rozsekaj ju, lebo je to nie žiadna studňa, ale tá najvätšia striga, tým dvom matka. Keď toto všetko urobíš, čo ti teraz radím, tak ostaneš šťastlivý a my svojho cieľa dôjdeme; ak nie, na veky si nešťastlivý.“

Dobre, idú. Prišli po chvili na tú lúku ktorá sa ďaleko, ďaleko pred ními rozprestierala, a už jim bila do nosa vôna z tej hrušky, až prišli konečne k nej. Rytýr sa len tak metal na tátošovi, a len tak slinky prežieral, keď popri nej šli; ale sa predca toho ovocia ani len nedotkol.

Išli ďalej, a čosi kamsi prišli k jabloni, ktorá ešte lepšie vôňala ako tá hruška. Rytýr sa len tak triasol od veľkej žiadzy, a že bol lačný, i že ešte takô ovocia nevidel. Ledvičičká ledvá sa zdržiaval, a raz už aj chcel zastáť, že si ide odtrhnúť; ale si na štestie spomnel na tátošovu radu, a dal predca aj tým jablkám pokoj. — „No teraz sa mi páčiš,“ chválil ho tátoš, „len ešte jedno zlô obídi a urob ako som ti poviedal, tak bude dobre.“

Ale teraz malo príst najhoršie. Už na ceste hovoril rytýr, že ho smäd veľmi morí, dobre už tam nezkape. — Len čo došli k tej nešťastnej studni, rytýr hneď skočil dolu a rovno ku studni; priľahol si a mal už do seba dúchať. V tom tátoš jeho pustil sa do veľkého behu a rytýra tam nahal. Ako to ale rytýr videl, hneď skočil na nohy a kričal za ním. Tátoš sa vrátil a karhal ho veľmi, najme za to, že tú studňu podla jeho príkazu rozsekať nechcel.

Rytýr vysadol na tátoša, a ten si smutno vykračoval. V tom sa obzre a nevidí už ani studňu, ani jabloň, ani hrušku. Strigy sa obrátily zase na strigy a nasledovali pocestných šeptajúc za jich chrbtom: „My sme veľké strigy; ale ten rytýr ešte múdrejšie musí mať.“ A s tým zmizly. — Teraz len ďakoval rytýr svojmu tátošovi, že ho oslobodil od tak veľkého neštestia, a sľúbil mu, že ho vo všetkom lepšie bude poslúchať. — Tak išli len išli tou veľkou lúkou, až jim celkom z oči zmizla, a prišli do jednoho pekného hájika, kde poľnieho ovocia bolo dosť, a našli tam aj čistú zdravú vodu. I tým i touto sa občerstvili na ďalšiu cestu.

Na veľa sa dostali medzi vysoké skalnaté vrchy a do hlbokých dolín, až jich strach a hrúza obchádzaly v tej samote. Tu prišli k jednej ozrutnej skale, ktorej sa pre jej veľkosť veľmi divili; obzerali sa ponej, až jim prišlo na samý vrch pozrieť. A tam videli jeden veličizný zámok. — Čo to tam môže byť? — rádby bol rytýr zvedieť; len či je ale bezpečno ta tam ísť; či tam dáke strigy nebývajú? — myslel si. „No veď ale,“ povedá, „mám pri boku svôj meč, a tomu sa nikdo nesprotiví; porúčeno Bohu, ja len idem.“

Šťastlive našli cestu, ktorá jich rovno k bráne toho zámku doviedla. Ale sa divili veľmi, že všade do okoľa bolo ticho a nikdo jim v ústrety neprichodil. Tátoš rovno do maštale vošol; rytýr sa obzeral po zámku a potom sa hore schodami poberal. Otvorí jednu izbu, tam ticho; otvorí druhú, tretiu, až do jedenástej a nikde živej duše. Už sa nazdával, že to ozaj bude len bydlo dákych stríg. Napokon otvoril dvanástu izbu, a tu zazrel jednoho šediveho starčoka. Ten pekne privítal rytýra: „Ach človeče!“ povedá, „ako som rád že ťa vidím a pri tebe zomriem!“ — Potom sa vyptával rytýra: kde a po čo chodí? Tento mu od slova do slova vyrozprával svoje príhody, i prečo teraz po svete putuje. „Darmo ty to hľadáš, po čom túžiš,“ povie na to starčok. „Nekonaj sa ďalej; tvoja žena je v takom mieste, z kadiaľ ju nikdy nedostaneš. Medzitým ja ti lepšie poradím: ostaň u mňa; tu budeš mať pokojný živôt, a tento zámok bude tvôj. Ja som len čakal na dákeho statočneho človeka, ktorému bych ho mohol oddať aj so všetkymi pokladmi.“ — „Nepáči sa mne tu tá pustota,“ odpoviedal rytýr; „tu by som o samote býval, a ja chcem medzi ľudmi svôj živôt tráviť. Ja čo som si predsebavzal, od toho neodstúpim, a pokiaľ mi len sily stačia, chcem putovať za mojou manželkou; ak ju dostanem, moje štestie; ale ak nie, poručeno Bohu, bude ako bude! Len ma radšej uprav na cestu, aby som sa čím skorej dostál, kdekoľvek je skrytá.“

„Keď je tak,“ poviedal starčok, „ja ti popredku vyrozprávam tvoje biedno zahynutie. Teraz sa obrátíš jednou druhou dolinou, a na konci tej prídeš na jednu peknú lúku, na ktorej nič inšie neuvidíš, len samé hady. Dva najvätšie z nich hneď vyskočia na teba, a za nima druhé sa budú hatať. Toho sa síce nemusíš veľmi báť; len choď smelo a tvojim mečom rozotni tých dvoch veľkých hadov, a pomasti seba i koňa jich masťou; tých ostatních sa len dotkni mečom, a potom uvidíš, čo z toho bude. — Keď tú lúku prejdeš, uzrieš z ďaleka jednu dolinu; do tej sa pustíš, a pôjdeš ešte medzi inakšími vrchami tou dolinou ten ďalej; tam sa ti tiež z hola nič nestane. Prídeš ale napokon ku jednej skale; tam sa zastavíš a budeš sa dnu domáhať, lebo tam je tvoja manželka, a tam zahynieš. A teraz, keď sa neúfam viacej žiadneho človeka vidieť, môžem bezpečne dokonať.“ Sotva to dopoviedal, bolo po ňom. Rytýr vzal jeho telo a položil do najvätšej izby na posredok; sviece okolo neho zapálil a jeho šablu mu k boku pripäl. Keď so všetkým bol hotový, poberal sa dolu oznámiť tátošovi, čo počul a čo vykonal. — Hneď sa pustili zase na cestu a prišli hlbokou dolinou na tú lúku, o ktorej mu staričký rozprával. Tu sa razom vyhodili na nich dva veliké hadiská, ktoré rytýr mečom svojim v okamihu preťal, a potom seba i tátoša pomastil. Ako to urobil, hneď sa z tých hadov spravili dvaja princovia a volali za ním: „Sláva svetovládnemu rytýrovi, sláva!“ Potom čo ďalej šli, tým viac tie hady na nich skákali; ale len čo sa jich mečom dotknul, všetky tie hady sa prevracali na všakových ľudí, až celá táto zakliata krajina odžila. Tu pristúpili k nemu tí dvaja princovia aj s celým poddanstvom a oddali sa do jeho moci, že chcú jemu na veky byť poslušní.

Keď aj tú druhú dolinu šťastlive prešli, dostali sa napokon k tej skale, v ktorej bola jeho manželka. Vyzeral na tú skalu, vyzeral; zarmútil sa ale veľmi, keď videl, že mu nemožno na hor sa dostať. Čakal, čakal, či sa hádam jeho milá neukáže; ale veru nič, až do samého večera.

Tátoš mu povie: „Teraz tu prenocujeme pod touto skalou; ja sa pôjdem ces noc pásť a nahám ti kantár v ruke; keďby si ma potreboval, potras tým kantárom, hneď som ti tu! Ty si ľahni, a čo sa ti bude snívať, to si zamerkuj. Bude sa ti snívať, že máš jedno krýdlo z muchy; to drž mocne a keď sa prebudiš, povedz: „Nach som taký ako mucha a mám krýdla!“ hneď sa na takého spravíš. A potom vyleť na tú skalu; tam najdeš priechod; tým priechodom sa dostaneš ku dverom, a kľúčovou dierkou vnídeš dnu do prvej a potom aj do druhej izby; ale že potom dobrý pozor daj na seba!“

Tak sa aj stalo. Tátoš odišol na pašu, rytýr si tam ľahol spať. Ráno sa zavčasu prebudil; spomnel si na svôj sen pozrel si do ruky! Tu vidí, že má to krýdelce. Držal ho mocne a poviedal: „Nach som ako mucha a mám krýdla!“ Hneď bol taký a vyletel hore. Tým priechodom prišol ku dverom a kľúčovou dierkou prepchal sa do izby, kde hromadu stríg našol. Prebrknul jim ponad hlavy ku druhým dverom, a tam sa zas prešmiknul ces kľúčovu dierku. — Ako ale to brnknutie strigy počuli, hneď hovorily medzi sebou: „My sme veľké strigy, ale ten rytýr má vätšie a vycvičenejšie; tu voľač brnkalo, dáka mucha, ktorú sme ešte nikda tu neslýchaly. Poďme radšej sestričky preč, žeby s nami nebolo zle.“ — V tom sa všetky schytily a ušly.

Rytýr v druhej izbe hneď sa obrátil na človeka a zastál pred svojou manželkou, ktorá už jeho malého synčoka nadájala. Tá sa na prvý pohľad od laku strhla a temer vlastním očom neverila; potom ale boli oba veľmi radi: láskali sa a objímali do dobrej vôli. Keď sa už takto medzi sebou potešili, — spytovala sa ho manželka: Že ako sa mu od tých čias vodilo, a ako sa predca dostal sem, kďe doteraz žiadon človek pristúpiť nemohol. A rytýr jej vyrozprával od počiatku do konca celú svoju cestu. „To je všetko chvalabohu,“ povie na to ona; „ale teraz si ešte v najvätšom nebezpečenstve, lebo keď ten striguoň príde — ach, ten ťa zmárni!“ „Uvidíme, kdo zvíťazí,“ tešil ju rytýr; „len si si ťa mám, už to moja starosť, ako ťa vyslobodím.“ — Ale to nešlo tak ľahko. On sám pravda mohol v okamžení zletieť; ale aby aj žena s dieťaťom bezpečne dolu sišly, musel z tej skaly od vrchu do spodku schody vyrúbať a vysekať. A do tej roboty bez meškaniu sa i oddal.

Ako tie schody tak vysekával, vidí raz jedno dievča, ktorô veľmi plakalo a prosilo, aby sa nad ním smiloval a vzal ho do služby, že je opustená sirota. — To oznámil rytýr svojej manželke a spýtal sa: čiby sa jej nezišla za pestúňku k tomu dieťaťu? — „Zišla by sa mi, zišla,“ povie na to ona; „ale túto Bože ťa chráň hore vziať; veď je to jedna z tých stríg, a tá by ťa skántrila. Radšej choď a rozsekaj ju na márne kusy.“ — Rytýr si ale nedal poviedať; hneď sa spustil dolu a na vlastních ramenách vyniesol utešenô dievčatko hore ku svojej manželke. Tá sa nad tým neveľmi potešila, ba práve poviedala mužovi: aby teraz dal ozaj pozor na seba, lebo že pri tom dievčaťu zle pochodí. — Rytýr, akoby ani nebol počul ženine reči, konal ďalej svoju prácu v tej nádeji, že sa už skoro budú mócť domov vrátiť.

Ale sa tu inakšie zvrtlo. Pekne raz, keď prišol ustatý od roboty, lahol si do postele a tak tuho zaspal, že čo by mu bol pri uchu strelil, nebol by sa hádam zobudil. — Bola noc a už aj pani s dieťaťom dobre spala; len to dievča bolo hore. Keď videlo, že už tak spia, potíšku sa prikradlo k rytýrovi a odpásalo mu meč. A ten naraz na skutku skämenel.

Ako sa tejto najmladšej strige ten fígeľ podaril a bola už na slobodnom: hneď ju obklopily ostatnie kamarátky a ujúkajúc vyskakovaly od radosti. „No, takto je dobre,“ ohlásila sa najstaršia striga; „teraz môžeme u tej na skale čo sa nám páčí vystrájať, kým sa len ten jej starý nevráti. Potom odídeme zas na druhô miesto. Teraz poďte radom za mnou!“ „Čakajte ešte málo,“ povie na to tá najmladšia; „čože spravíme s týmto mečom, ktorý som mu odpásala. Bolo by ho tak skryť, žeby ho žiaden človek viacej nedostál.“ — Uradili sa na tom, že ho bude najlepšie do mora hodiť, tam že na veky ostane skrytý od ľudských oči. Hodily ho teda do mora, a s tým poď! rovno na skalu.

Tak hľa bolo po slávnom rytýrovi, ktorý si už bol toľké krajiny na svoju stranu obrátil.

*

Dĺho spomínali tí dvaja starší na svojhô brata. Ten najstarší vždy ucho prikladal k zemi, aby zvedel, kde jeho najstarší brat chodí, ako sa mu vodí, a či sa mu dač zlého nestalo? Raz tiež priloží tak ucho k zemi, a tu sa veľmi zarmútil, keď zvedel, že je jeho brat tam a tam mŕtvy. Zvedel on aj kdo a ako ho zmárnil, a kde sa jeho meč podel. Hneď všetko toto zjavil svojej manželke a svojim dvoranom, ktorým rozkázal, aby sa strojili na cestu, že idú jeho bratovi na pomoc.

Ešte len svitalo, už boli na koňach a popchýnali jich hodne. Ale na ceste prišlo najstaršiemu bratovi na rozum: že bez srednieho brata nič nevykonajú, lebo z nich nikdo nemohol na spodok mora ísť, čoby sa nezatopil. Obrátili teda cestu ku sredniemu bratovi. — Tento sa náramne predesil, keď počul smutný chýr o bratovom neštestí. Nedal sa dĺho nahovárať, ale hneď aj on vysadol na koňa a šol s bratom. — Na veľa sa dostali k moru, kde ten meč na spodku pochovaný ležal. More bolo červenô ako krv, a to od toho meča, ktorý toľko krve už do seba popil. Srední brat skočil naraz dnu, a ako skočil, všetka voda sa od neho odstúpila, až na samý spodok sadol. Chodil za dĺhý čas na všetky strany a nemohol ten meč naisť, lebo nevedel istô miesto kde leží; až sa mu zasmial, keď ho uvidel pred sebou. Hneď ho zdvihol a vyniesol na breh. Tu všetci boli veľmi vytešení.

„No, poďme teraz ta, kde je on sám,“ poviedal najstarší brat. Tak prišli pod samú tú skalu; popredku sa poberali hore dvaja bratia, ostatní všetci za nima.

Prídu potichu na vrch až ku dverom; tu sa ešte poradili, ako majú spraviť, aby jim strigy, ktoré o ničom nevedely, nemohly uvrznúť. Teda po tejto rade vtrhli dnuká a rovno na strigy napadli, a rozsekali jich na márne kusy. Potom vstúpili do druhej izby, kde zarmútená žena sedela pri skämenetom mužovi. — Potešila sa neborká nad jich príchodom, a najme keď jej poviedali, že jej muža prišli oslobodiť a ho už oslobodili. V tom opásal srední brat skämenetému meč, a ten sa hneď schopil ako zo zlého sna, a preriekol: „ako som dĺho spal!“ „Ej, veď si spal!“ poviedali bratia, „bolby si na večnosť spal, keby sme my nie!“ — Tu on objal bratov a ďakoval jim, že na neho nezabudli. Potom potriasol kantárom na tátoša, ktorý sa tiež bol na kämen obrátil, teraz ale tiež ožil; — ten hneď bol pod skalou, veselo zarehotal a vyskakoval proti dolu zostupujúcemu pánovi. Tento si hneď na neho i s manželkou a dieťaťom vysadol a tak aj bratia s ostatními posadali na svoje kone.

Ako sa práve pohýnali, prikvitol starý striguoň a strašne zareval: „ako ste sa opovážili sem prísť? Stojte! dajte ju dolu z toho koňa!“ — „Veď ti ja hneď dám,“ ohlásil sa na to rytýr: skočil dolu, vytiahol meč a jedným razom odťal striguoňovi hlavu.

Potom už prišli bez prekážky domov, kde sa hneď veľké hody strojily, aké nikde na svete neboly, ani nebudú. Tam bol prítomný aj jeho vlastní naradovaný a vytešený otec. Tam boli aj kráľovia, kniežatá a rytýri, z celého sveta. Všetci pripíjali na slávu Svetovládnemu Rytýrovi a oddávali sa do jeho moci, že mu stálu vernosť a poslušnosť zachovajú. On zase prisľúbil, že chce nad všetkymi spravodlive panovať. A tak aj šťastlive panoval k veľkej svojej pochvale náš Svetovládny Rytýr nad národami, ktoré mu na veky verné ostali.




August Horislav Škultéty

— spisovateľ, etnograf, podnecovateľ slovenskej literatúry a vzdelanosti Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.