Zlatý fond > Diela > Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních


E-mail (povinné):

Jozef Miloslav Hurban:
Slovo o Spolkách Mjernosti a Školách Ňeďelních

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Michal Belička, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo, Jana Pálková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

Úvod

Najkrásňejšje zjaveňja v terajšom čase na sveťe sú: láska k osveťe a známosťam, a láska národou k sebu samím a svojím krajom. Tjeto sa spolu aj hlbokje studňe bohatstva, šťesťja, pokoja a slávi krajín a národou. Ňikdá ešťe celí svet tak ňepremišluvau o sebe, jako teraz; ludstvo sa ešťe ňikdá tak ňeusiluvalo seba vzďelať, osvjeťiť, k poznaňú vuole Všemohúceho spuosobním urobiť — jako sa to všetko za naších dňou stáva a robí. Ja pozdravujem s veselosťou srdca muojho tú krásňe sa ligotajúcu zoru na oblohe ludskjeho pokoleňja, ako zoru rannú velikjeho budúceho dňa, jasnjeho príť majúceho slnka obecnjeho šťesťja a slávi spoločnej národou sveta. Teraz sa varja a prepalujú živli sveta, daktorje hinú, druhje sa roďja k preporodu opraudovjeho kresťanstva. Každí národ vzďelanjeho sveta vichádza zo svojich starích hraňíc a rozširuje svoje srdce, svoje túžbi a náďeje, a stavja si vetšje divadlo, ces ktoruo preleťja jeho úmisli v podobe skutkou velikích, slávních, pametních. Národi ale, ktorje už ces dlhje veki pripravuvali príchod terajších časou, ktorje velkuo požehnaňja rozosjali mocnou svojou rukou po polách, rolách, ďeďinách, lúkach života ludskjeho, ktorje vileťeli, jako smelje orli nad oblaki svet krijúce — národi tjeto ešťe aj teraz vštkje sebou stvorenje moci, sveti, sili, spuosobnosťi požičjavajú novšjemu svetu k obživeňú, ku krásňejšemu tužjeb ludskích v skutok uveďeňú.

A kdo že bi sa zo všetkjeho tohoto ňeraduvau? kdo bi tohoto ducha novjeho príchod ňesláviu, ňevítau?

Kdo ho ňeslávi, ňevíta, je ňeprjaťel ludstva. Nach sa ukáže duch a túžba svatá po višom živoťe na ktorej chce straňe sveta, u ktorjeho kolvek národa, čistjemu duchu je to všetko jedno, všetko rovnuo, lebo všetko je to práca ducha ludskjeho, a zo všetkjeho zláštneho viťeká osoh na celok človečenstva.

O kolko ale teraz je vjac cíťená potreba všeobecnjeho ludstva zo službi tmi a slepoti vislobodzuvaňja sa; o tolko sa aj vetšje a hrozňejšje prekážki, odpori a ňesnadnosťi. A ako sa už v najposledňejších dňoch naších časou celí svet zatrjasau, keď sa noví porjadok vecí dreu do života: tak sa od tedi v jednotlivích krajinách a medzi zláštňimi národami novje pokladi ducha a života s celím tích samích čjastok ludstva zatrjasaňím do života ťiskli.

Hlavňje prekážki viviňuvaňja sa ludstva k dokonalosti krásneho človečenstva, našli sa: obmedzenosť ducha a nevedomosť vlastnjeho povolaňja a ustanoveňja na sveťe: za to každí národ híbať sa počínau s vrúcim a obnovením citom láski k sebe a k všetkjemu tomu čo svojim menuvau, k svojmu pripočituvau. Poznaj seba, volá každí národ k sebe samjemu. Ale sotva že sa národi z prušjeho zápalu citlivej láski vimohli, a ku skutočnjemu dokazuvaňú svojej túžbi vňuternej prikročili, hneď ím cesťu zakročila potvora ťisíchlavá, ktorej zubi zaťínali sa dvojakím raňeňím do života národou, ktorej jed sičjací šlahau a otravúvau z obidvoch strán živuot ten, ktorí ešťe len zňikať a krjesení biť mau.

Čo je to za potvora? Hrozňejšja ako nám dakedi báje či reckje, či rimskje, či slovanskje vistavili, ňebezpečňejšja ako boli divje kobilki, ako boli Mongoli, Tatari, Turci, ukrutňejšja, ako boli kedi Neronovja, vražedlňejšja ako mor a cholera a besnota. Tu zastali národi samích seba chťjac poznávať, dvíhať, siliť, slávnimi na stranách historie sveta sa stať: lebo všetkje sili vinaloženje na tjeto ňebeskje pred tou potvorou šerednou jako suchá slama spálili sa, a čím vjac sa obnovuvali, tím vjac a tím hrozňejším úmorom zomjerali!

Ale abi zrovna menuvau tu potvoru, teda povjem, potvora tá, ktorá najkrásňejšje cjele na vňivoč uvádzala, najlepšje duchovnje sili dusila, ba dosjal dusí, kďe sa jej na krk obrouskou silou ňestupuje — potvora tá je pálenka. Pálenka, to jest nápoj vipaluvaní a zas len ohňom, plameňom spálitelní je ten nápoj, ktorí duchovnje sili marí, ťelesnosť rozpaluje a ohňom pekelním bližej k peklu a záhube ženje. Na dvoch stranách hrizje a nakusuje živuot ludskí, čerstvosť, spuosobnosť a krásu chrámu tohoto ducha našho, ťela, obracja vo mdlobu, v bjedu, v hnusotu; misel ale, cit, pameť, vťip, slovom všetkje tje jasnje pásma a punkta, jakími je prepleťení a okrášlení, a z jakích záleží duch človeka prevracá, otupuje, ňičí a spaluje na večnje veki! Tma odstúpi jasnje zraki oka, závrat zachiťí hlavu, sila žíl a čivou (nervou) sa v traseňja zmeňí, obrazi pamatních citou, príbehou, losou vihasnú v človeku tom, ktorí pije tento plameň pekelní, pálenku tri ráz ňešťastnú.

Človečenstvo sa v národach svojich jako slnko v pableskoch chce dvíhať: ale obmedzenje sa národi, neznajúce svoje povolaňja dokonale preňiknúť, si osvedomiť, poznať, za svoje vlastnuo uznať! Ale tu vstávajú proroci, luďja múdri, duchom viším od Boha osvjeťení, tí volajú národi k životu. Národi očúvajú hlas: ale pálenuo morí a marí zrozumeňja, cit, ducha, vuolu, a oňi padajú naspeť ta, odkjal ích hlas prorockí dvíha. Čo že sa tedi má robiť? Opásať sa pancjerom vjeri, láski, povedomosťi, zmužilosťi, posvaťenosťi za cjele svatje národou a človečenstva: opásať sa silou ducha a viťjahnuť meč slova a zapreňja sa a príkladu svetoznámeho aj proťi téj potvore — proťi tomu vímislu pekla, proťi pálenke!

Slováci! čítajťe kňihi — a presvedčíťe sa o pravďe tíchto málo slou mojích. Pomisliťe si, či nepatríťe ťjež medzi tje národi, ktorje bi sa raďi pozdvihli, ale ňemuožú, raďi bi dačo višjeho a slávňejšjeho vikonali a svetu ukázali, ale pálenkou sa obracajú v žabi a červíkou, len hlen a tmu zemskích bjed a trápeňí ňjesť večňe odsúdzení.

Slováci, krajanja moji! pozriťe z višjeho mjesta osveti a povedomosťi duchovňej na živuot svoj, a ňemajťe mi za zluo, keď Vám v tomto maličkom spisku úprimnuo slovo o spolkoch mjernosťi a o ňeďelních školách predňjesť sa osmelujem. Aj nad nami panuvala dosjal ťemnosť, bludi, sprostota a ňevedomosť našho povolaňja: a aj mi sme mali a máme prorokou volajúcích k nám: znajme a poznajme seba samích! Ale aj náš lud je pre mor pálenoví „zotročilí a ňedbajúci“ ňechťjac osveti, keď mu vuolu, čerstvost a souosobnosť ducha otrava pálená berje a v ňom zabíja. Oprime sa proťi tej potvore pekelnej, a hneď pocíťime potrebu osveti; zakladajme medzi sebou a svojmi rodákmi Spolki mjernosťi, a hneď za ňimi puojdu zaráz Ňeďelnje a svjatočnje viučuvanja a školi. O ktorích vecách, abi aj Slováci za príkladom iních krajín a obzvlášť nám najbližšjeho kmena a krajini Českej dačo obšírňejšjeho znali, tímto spiskom po slovenskí pre Slovákou pisanom, potrebe tej vihovjeť sa pousilujem. Pristupujem teda najprú k pojednávaňú:





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.