ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod Murtimom medzitým netak sa Ondrej ponáhľal, aby, jako sľúbil, všetko pre brata pripravil. Pristavili ešte v jaseni izbu, tak jako si to Pavel predstavoval, opravili od hora na dol celú chalúpku i dvor, očistili sady, navozili dreva. Na miesto predošlých kráv i juncov kúpil Ondrej druhé, lepšie.

Každý deň len o Pavlovom návrate hovorili a veľmi sa naňho tešili.

Jak bol Ondrej rád, že mu v Ilenke taká pravá ruka doriastla! Kto by to bol pred troma rokmi povedal, keď ju do svojho domu doviedol, také biedne, chuďučké stvoreníčko, že z nej o tri roky taká devuška vyraste, ktorá i matku predbehne?! Ako vtedy všade mu bola po ruke a poslúžila, kde čo mohla, tak i dnes všetko spolu robili. Ba jemu už ani tá práca od ruky nešla, ak jej pri tom nebolo. S ňou do syta mohol vraveť o Pavlovi. Ona nadrážala, čo všetko by ešte spraviť mali, aby sa on potešil.

„Keď sa bude mať Pavel vrátiť,“ hovoril jej, „potom my dvaja pôjdeme mu oproti; a tetička zatiaľ takú hostinu prichystajú, akej v našom stavaní ešte nebolo.“

Tak prišiel posledný list Pavlov; ale podľa neho nemohli už ísť bratovi až k železnici oproti, lebo chcel prísť horami. Rozhodli teda, že ho pôjdu aspoň na chotár čakať. Ondrej vzal svoje novučké, sňahobiele rúcho, prehodil si halienku. Dievča oblieklo tiež nedeľné šaty a šli. V sade natrhal ešte Ondrej do uzlíčka skorých čerešieň, ktoré schválne všetky nechávali; padnú dobre Pavlovi, občerstviť sa cestou.

Tak si kráčajú popri potoku, taký rovno-pekný pár, radosť sa bolo na oboch podívať. Mládenec jako ten mladý javor v horách, a dievča jako taká pekná poľná ružička. Tvár bielučká, jemná ani z hodbávu, na lícach pel zorového rumenca, modré oči plné šťastia, mladosti a kol malinových rtov úsmev neviny. Biele rukávce, ružový lajblíček i zásterku, ružovo-biely ručník na hlave, — všetko to pristalo na postavu ako struna. Kebys’ dievča postretnul, ani by si sa nevedel dosť naň nadívať.

Ba či mládenec nikdy nevidel, jaká je devuška pekná? Nevidel to ani dnes? Nie; veď ona sa pod jeho očami rozvíjala priam jako tá vonná ružička v sade. On cítil kúzlo i sladkosť jej peknoty, ale nikdy ešte nebol si povedal, že je pekná. Zato, jako mu tak teraz po boku kráčala, alebo kde hustejšia bola seč, v jeho stupajach, a on zadržujúc konáre, aby ju neuderily, kedy-tedy v tvár sa jej zadíval, bolo mu tak divno, milo i rozkošne kol srdca; ale myslel: „To preto, keď ideme Pavlovi oproti.“

Zrazu prišli po veľkú priepasť, do nejž s hora rútil sa divoký vodopád. Voda podomlela brehy kapradím a kvietim zarastlé. Kráčali predtým strmo hore brehom, museli teraz nad priepasťou odpočívať.

V horách bolo tak ticho, že si temer počul motýľov lietať; ani voda nehučala, veď rútila sa po machových poduškách.

Zrazu pozdvihlo dievča veľké, modré oči, uprelo ich v tvár naň zahľadeného šuhaja.

„Ondrej, a myslíš, že Pavel bude mňa tiež tak rád mať jak ty? Nebudem mu v dome zavadzať?“ spytuje zamysleno.

„Teba či bude mať rád?“ zavrel mládenec pevno ruky dievčaťa v svojich a hľadí naň, — potom po tých horách, akoby sa toho krásneho sveta chcel opýtať: „Čo myslíte, mohol by ju niekto nemať rád?“

„Mamička hovorily,“ pokračuje dievča skoro smutno, „keď Pavel príde, že sa snáď potom už bez nás obídete.“

Mládenca akoby studenou a horúcou vodou oblial.

„A čo by sme vedeli robiť bez vás?“ pľasnul v úžase rukami. „Divím sa veru, jako také niečo tetička povedať mohli! Jako by sme mohli bez vás byť; kto by nás opatril?“

„Však predtým ste tak bývali.“

„Ach, to bolo iné! To si ja ani predstaviť neznám, keby teba v našom dome nebolo.“

Potešilo sa dievča, usmialo a peknou kvetinou zlákané prikročilo až na pokraj priepasti; prehlo sa, že odtrhne — a len-len že nepohltily ho tu pred zrakom mládencovým krištalné vlny vodopádu.

„Ilenka!“ zkríknul šuhaj; zchytil ešte včas padajúcu devušku, ktorej sa pôda pod nohami zrútila, do mocných ramien a skočil s ňou na nižnú skalu.

Skala nebola veľká, len čo oba mohli na nej stáť. Kol nich padala voda, pod nimi zívala priepasť, nad nimi podomletý breh. Mládenec opieral sa o strom zo skaly vyrastlý a vinul dievča pevno k srdcu, ktoré predtým temer mu zastalo ľaknutím, zato teraz tak bilo mocne, akoby sa chcelo von dostať z mladej hrudi.

Zľakala sa Ilenka nešťastia, od ktorého ju šuhaj zachránil; dôverivo privinula hlavu k hrudi dobrého ochráncu.

„Pozri, kam by si to bola spadla,“ vravil zrazu mládenec.

„Vidím; iste by som sa tam bola zabila.“ Ztriasla sa. „Pekne ti ďakujem, Ondrejko!“ Slzy vyhŕkly z modrých očí.

„No neplač,“ chlácholil, „musíme hľadať, jako sa dostaneme hore; hľa ztadeto obídeme túto skalu, ja vyskočím hore, tu neni breh podomletý a podám tebe obe ruky; tak poď!“

Za menšinu octli sa na pevnej pôde, a že pôjdu ďalej; ale nešli, lebo dievčaťu už teraz ľakom triasly sa nohy.

„Zostaň tu, veď už na chotár neni ďaleko, ja len sám zajdem, počkáš nás; ale k brehu už viacej nechoď, aby si nespadla.“

Sadlo si dievča na trávnik, hľadelo za mládencom, jako odchádza, až ho zeleň pokryla; a bolo mu to temer divné, že sa ani raz neobrátil. Však keď indy spolu robili, koľkokrát sa obzrel za ňou, keď niekam odchodil. Nevedela Ilenka, že šuhaj primocnú premohol túžbu; veď sa mu zdalo, že keď sa obzre, že sa bude museť vrátiť a — a čo? Nuž zavreť dievča zase v náruč, opreť si jej hlávku o svoju hruď a zahľadeť sa mu do peknej tváre.

Ó, že to ešte nikdy nevidel, jak bola ona pekná. A ona by mala preč odísť z jejich domu? Ach, len to nie.

„Prežil som, keď Pavel odišiel, ale toto bych tuším neprežil. — Ba prečo?“ — Hory nedaly odpovede a srdce si ju už ani nepýtalo, novým, čarokrásnym blahom naplnené.

Kráča šuhaj hlboko zamyslený; vidí zďaleka, že blíži sa k nemu jakýsi pán. Indy by užasnul, — dnes nemá smyslu pre nikoho cudzieho.

No zrazu pán postál, boli si už dosť blízo; položil kufrík na zem, vystrel obe ruky: „Ondrej!“ — A Ondrej stojí, — stojí ako zkamenelý. Počul hlas dobre známy, drahý — no nemôže očiam uveriť: Ten pekný mladý pán, to že by bol Pavel?

A predsa je tak; veď pán pribehnul k nemu a objíma ho:

„Ondrej, Ondrejko! čo ma nepoznáš?“ Do líc Pavlových šľahly ruže akéhosi zahambenia. „V mestách sa ináč nosia, jako tu u nás,“ vyhovára mimovoľne. „Vo vojanských šatách som prísť nesmel a moje, však vieš, že som poslal domov.“ ,On sa na moje rúcho musí napred privyknúť,‘ — myslí pri tom.

„Je pravda,“ vydýchnul Ondrej, „taký si mi v tej šate cudzí pripadnul, ani som sa k tebe priznať nemohol,“ priznáva úprimno, obzerá brata zo všetkých strán.

„Čo sa ti snáď nepáčim? Vari mi to nesluší?“ zažartoval Pavel.

„Sú to pekné šaty a dobré pre pánov ale pre nás také niečo neni; ináč tebe bude slušať nová halena, ktorú som ti prichystal.“

Pomyslel síce Pavel, že on viac halenu nosiť nebude, ale nechcel hneď z príchodu radosť Ondrejovi kaziť, veď bol rád, že ho už zase má, ani sa dosť nadívať nevedel na neho. Veď jaký pekný mládenec je on!

Počúval ho, keď mu rozprával, s kým to ešte išli mu naproti a prečo Ilenka neprišla až potiaľto. Tak došli na rozhranie hory a postáli.

„Pozri,“ ukazuje Ondrej s radosťou na devušku v ústrety im kráčajúcu, „pozri, jaká je ona!“

Užasnul; Pavel čakal Ilenku jako dieťa, zabudnul, že jej roky nestály. On mal ju v mysli jako bola, keď k vojsku odchádzal a bol sa u tetičky odobrať.

„To sa už nedivím, že ti tak dobre pomáhala, keď toľká narástla,“ prisviedčal bratovi.

V tom zbadalo ich dievča a zardelo sa až po jasné čielko. Úžas, skoro preľaknutie prelietlo mu tvárou, — veď s kým to Ondrej išiel? — Už aj po ňu prišli a vždy ešte stála jako ztrnulá.

„Ilenka, čo ma ani neprivítaš?“ prihovoril sa v tom Pavel. „Či som sa tak veľmi zmenil, že ma nepoznáš?“

„Poznám,“ vykoktala nesmelo a skoro bojácno vložila ruku do vystretej pravice šuhajovej.

„Nič si z toho nerob,“ porozumel zrazu Ondrej, že má Pavel panské šaty; to len preto, keď svojich nemal tam a vojanské si nesmel vziať.“

„Kto by si to bol pomyslel,“ zasmial sa mládenec, „že taký strach budete mať pred tým čiernym kabátom? Čo ste ešte nikoho v panských šatách nevideli?“

„Ach, videli, to je iné; ale ty si nám taký cudzí. Mne samému sa zdá, že ti musím onikať.“

„Veru to; — aby ste sa neopovážili.“

Chcejúc oboch rozveseliť, začal Pavel rozprávať, jako sa mu na ceste viedlo; pritom s chuťou zajedal si čerešní, ktoré mu priniesli. Dopytoval sa na známych. Tak prišli domov; a než tetička večeru nastolili, mohol konečne splniť Ondrej túžbu srdca svojho: ukázať bratovi všetko, čo behom neprítomnosti jeho shospodáril.

Chválil Pavel, bárs pripadla mu tá malá, nízka chalúpka, kde vo dverách musel sa zohnúť, jako keby si orla vzal z jeho hniezda a posadil do jastrabieho.

Keď už zasadli k večeri, povedala Zvarová:

„Mlynár z doliny išiel okolo, stavil sa, že či si už doma.“

„Ktorý, tetičko? Starý, či Juro?“

„Starý.“

„A ešte je zdravý?“

„Ach čo, ten ani na ohni neshorí, to je taký drak pevný.“

„A ostatní, jako sa majú?“

„Stará umreli, — však to sme ti boli písali; Jurova je teraz gazdinou. No, veď tá sa za tým už navzdychala! Ale že jakosi zle robí Danišovej žene.“

„A čo sa Daniš oženil?“

„Ach, ešte pred troma roky, ale za osem týždňov po tvojom odchode. Už majú takého pekného chlapca; ešte má len dva roky a behá i hovorí, taká malá veverička černooká.“

„A koho si vzal Daniš?“

„Voľajakú Trnovskú.“

„Nepamätáš sa,“ hovorí Ondrej, „keď sme boli na tom poslednom jarmoku v M., kúpili sme kravu od jej strýca.“

„Aha, viem už! Bol tam s nimi taký mladý chasník v mojom veku.“

„To je jej brat; oni sú siroty. A ten brat sa sem presťahoval; kúpil si Malkovie dom. A je stolár, že veľmi dobrú robotu robí. Kebych bol o ňom prv vedel, bol bych mu tie okná i dvere dal spraviť.“

„A Daniš robí remeslo?“

„Pravda; ide mu neškodno. Odkedy je už aj Imrich doma, robia spolu. Starý im postavil obom, Danišovi dielňu a Imrichovi výheň. Aj ja som si im dal voz spraviť; natiahli ma pri ňom, je pravda. Nuž neni sa čo diviť; jablko od stromu ďaleko nepadá, — však sú Lehotského synovia.“

„A Imrich kedy sa vrátil?“

„Začiatkom jara.“

„Jurova sa žalovala,“ poznamenala zase tetička, spratujúc so stola, „že mu starý veľmi stranu drží a že je z neho hodný rozpustilec. Rád by ho tiež oženil, lebo že mu chce odísť.“

Tak rozprávala si malá rodina, až prišiel večer, a oba bratia uložili sa v novej izbe po prvýkráť na odpočinok.

„Počuj, Pavel!“ hovorí zrazu Ondrej, „ten Trnovský že je jakejsi inakšej viery, jako my.“

„Je katolík, alebo helvét?“

„Ale neni.“

„A čo je?“

„Ja neviem; ľudia sa moc do neho starajú, ale prácu mu dajú radi, lebo že on nesmie oklamať, ani zahrešiť. Lež čo nás po ňom? Nám je dobre tak, jako sme; a spime radšie.“

„No, poslal bych ho k vojsku!“ myslel Pavel usínajúc. „Uvidel bych, či by tam mohol neoklamať a nezahrešiť.“