ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ten istý večer sedela pri chodníku nad potokom Juda Lehotská. Čakala muža, ktorý dosiaľ nebol sa vrátil z kostola. Na lone spalo jej malé jejich chlapčiatko; usnulo ida cestou, keď išli tatovi kus naproti; i vrátili sa bez neho.

Prihodilo sa párkráť do roka, že sa Daniš Lehotský dal sviesť do krčmy a že sa i opil; no tak dlho ešte ani raz nezostal z domu. Srdce mladej ženy bolo kamdiaľ viac ztrápené; i starala sa, či sa mu niečo zlého nestalo, i triasla sa, aký príde. Keď triezvy taký rozhnevaný odchádzal, ani jej ruku nepodal, — čo bude až sa napije? Za bratom ísť sa neopovážila, keď nevedela, kedy muž príde. Ó, mala dnes takú smutnú nedeľu. — A predsa, keď k nebu zraky pozdvihla, bola šťastná; ach, veď tej ťarchy hriecha na duši jej nebolo, ona uverila a bola spasená. Vedela už, že tam hore má domov, že tam má Otca i Pána, Brata i Ženicha, áno, že tam má domov. Okolo nej bola len samá márnosť, samé trápenie; v celom dome nemala živej duše, s kým by prehovorila o najdrahšom Spasiteľovi svojom. Daniš, keď mu povedala, aké veliké šťastie ju potkalo, že je s Bohom smierená a že ju nebeský Otec za dcéru prijal, sa na ňu rozhneval a zakázal si, aby mu také hlúposti druhý raz nehovorila.

Odkedy bola Božou, videla tie veľké neprávosti, aké sa vo mlyne páchaly a ktoré ostatní ani za hriech nepovažovali; nemohla k nim mlčať, nemohla ďalej spolu hrešiť; — a keď ústa otvorila, bol hneď krik. Už i Daniš jej vytýka, že robí v dome hriechy. Učila dieťa veršíky z Písma; i na to sa hnevali, že chlapca trápi a hlavičku mu presilí.

Ach áno, okolo bolo len samé trápenie. Lež či nepovedal Pán JEŽIŠ: „A nepřátelé člověka budou domácí jeho?“ A či nedokladalo Písmo: „Kteříž chtějí pobožně živi býti v Kristu Ježíši, protivenství míti budou?“ Vždy si našla nejaké potešenie v tom drahom slove Božom i v tých knihách, čo jim Jano požičiaval.

Dokiaľ nepoznala Pána Ježiša, bolo jej dobre na svete, veď, kromä že staršia nevesta kedy-tedy ju trápila, ostatní všetci mali ju radi, a zvlášte Daniš. Sobrali sa boli z veľkej lásky, a on by ju, zvlášte odkedy mala toho chlapca, na rukách bol nosil; a ona zas jemu všetko robila po vôli, čo mu len na očiach videla. Popri láske mužovej dalo sa trápenie Kačine i tatíčkove hrešenie preniesť; — no dnes už ani on sa jej nezastal, aj on bol oproti nej, už jej môžu koľko chcejú zle robiť, keď nikoho nemala, kto by obránil.

„Snesiem rada všetko,“ sľubovala si v srdci, „veď Pán JEŽIŠ koľké muky pre mňa preniesol; On mňa neopustí.“

A nech bolo tak, jako bolo, a bárs ešte snáď horšie príde, — predsa by nechcela sa vrátiť k tej slepote, kde slnce Božie svietilo a srdcia ľudské blažilo, a ona ho neznala. Neznala piesne:

ale cítila to, čo tam ďalej stálo:

Ani za lásku Danišovu, — a jak veľmi ju táto blažila, nemohla by žiadnemu človeku povedať, — ani za túto lásku nemohla by sladké milovanie Pána JEŽIŠA postrádať. Cítila i teraz, bárs bola sama a opustená, že neni samotná, že On je tu pri nej. Nie, to bolo málo; jej sa zdalo, že má Ho ešte blíž, hlboko v srdci zavreného. Mimovoľne pritisla si ruku, na to srdce, ešte pred chvíľou úzkosťami zmietané. Tak jako tam na mori Genezaretskom, keď Syn Boží do loďky vnišiel, zatíchlo. Složila si ruky na hlavičku svojho dieťaťa, a bárs ústami nehnula, ostatné jej myšlienky boly samá modlitba, vzývanie a oslavovanie Pána, ktorý ju tak predivne vykúpil a vysvobodil, a teraz i jej nielen prisľúbil, lež i plnil; „Neboj se, nebo já jsem s tebou.“

Hľadela na hviezdne nebe, posiate kde-tu hustými oblakmi a snila s otvorenýma očima o tej krásnej domovine, ktorú jej šiel Syn Boží, Pán neba i zeme, prichystať, o tom sviatku ľudu Božieho tam, kde kriku viacej nebude, aby ho porušil. Ach to tam bude nedeľa, nedeľa večná! —

Nepočula ťažké kroky, jako keď sa niekto potkýňa, ju z nadzemskej blaženosti vytrhlo až tesno vedľa nej zavznevšie zavolanie: „Čo tu robíš?“

Vzhliadla a zľakla sa náramne. Tu stál Daniš, jej milý Daniš, ale jaký! — Zabolelo ju srdce tak, že by skoro vykríkla. Vyzeral ošklivo, jako každý opilý človek, šaty porozpínané, od vnútornej i vonkajšej horúčosti, oči podbehnuté, líca červené a opadlé.

„Čo tu robíš, ty…“ vetu dokončil špatnou, urážlivou prezývkou a zatriasol ju za plece. „Zase si sa niekde túlala?“

„Nekrič, Daniš, prosím ťa,“ vetila krátko, „Joženka nám zobudíš. Čakáme tu na teba už tak dávno; ono, chúďa, keď sa po tebe navolalo, zaspalo.“

Vidno, jej krotkosť neminula sa účinku, nechal ju vstať, a keď ho do domu prevádzala, nasledoval ju bez slova. No, jako išli okolo dverí Kačinej kuchyne, otvorily sa tieto, v nich polo vyzlečená so svetlom v ruke zastala táto. Videla, že Juda vedie Daniša domov i že Daniš je opilý; škaredá škodoradosť vyšľahla jej z očí. „No, Daniško, už si ju ženieš? Svätila zas niekde nedeľu? Dobre sa jej bolo túlať, keď teba celý deň nemala doma!“

Nevyriekla zbľadlá mladá žena slova k obrane, vnišla a zažala svetlo. Na stole stála večera prichystaná. Odložila dieťa na posteľ. „Poď večerať,“ volala prívetivo.

Shodil Daniš kabát na zem i klobúk, hodil sa na lavicu, až zaprašťala, chytil si ťažkú hlavu do oboch dlaní. V izbe zavládlo strašné jakési ticho.

„Prečo neideš večerať?“ odvážila sa ho mladá žena prerušiť.

„Mlč, už som navečeraný!“ zkríknul surovo, vyskočil s lavice a zatínajúc päsť, zastal pred ňou. „Kdes’ bola celý deň?“

„Nikde, Daniš,“ odvrávala ticho s pevnosťou neviny. „Keď si k obedu neprišiel, ani k Janovi som neišla, čo som ťa čakala; jak mi neveríš, opýtaj sa malej Betky, to sa pri mne celé odpolednie tmolilo. Ale kde si ty bol, Daniš, keď tak neskoro ideš?“ Smutná výčitka lásky spočinula i v hlase i v pohľade mladej ženy.

Rozdrážilo ho to, jako vždy, keď človek chcel niekoho vo vine pohľadávať, a sám o svojej vine bol usvedčený.

„Čo ma máš na exámen brať?“ vyšiel si srdito „Keď mi život v dome tak ztrpčuješ, že som rád, keď ho nevidím, musím si inde potešenie hľadať.“

„Ó, Daniš, v tom neni potešenie, zajtra ťa bude hlava boleť. Jak nechceš večerať, poď si, prosím, ľahnúť.“

Už sa zdalo, že uzná a pôjde; ale pil mnoho, a div sa teraz nezadusil od horúčosti; každá kvapka krve bola mu jako oheň. Videl, jako ticho chodila žena po izbe a strojila mu lôžko. Hnevalo ho, že je taká pokojná, dobrá, lebo jemu sa chcelo vadiť. Čižmy bol už stiahnul, odmotával onuce; no zrazu napadla ho zlosť, veliká zlosť. Všetka krv hrnula sa mu k hlave. Nemohol rozviazať šnorku, zaškrípal zubami a škaredo zahrešil.

Ztriasla sa mladá žena; no zpozorujúc, čo ho hnevá, pribehla, že mu pomôže, pokľakla a dala sa malými prstami rozuzlovať; ale že bol šnorku veľmi zatiahnul, a že sa jej ruky triasly, nemohla hneď s tým byť hotová; odkopnul ju surovo a keď utratiac rovnováhu na zem spadla, nasledovala za tým chvíľa, kde človek, premenený v zviera, vychrlil si všetku zlosť, ktorú prez celý deň dusil v srdci, na bezbrannej obeti. Lebo zákon chráni ešte aj zločincov, aby s nimi po ľudsky bolo nakladané, — ale nechráni nikdy ženu pred vlastným mužom, trebárs, keď tento sa opije, horší býva nad tygra v ukrutnosti.

„Ja ťa naučím jakýchsi cudzích bohov a cudzie viery shľadávať,“ kričal Daniš; „a ja ťa naučím všetkých nás tupiť a nové poriadky zavádzať. Nech ti ten tvoj Ježiš teraz pomôže, však že je vždycky s tebou.“

Konečne bolo mu samému trýznenia dosť, vzal svoju bezbrannú obeť, — ktorá ho už neprosila, ani biele ruky proti nemu nevzpínala, — vzal a vyhodil ju jako bezcenný kus dreva von zo dverí a zavrel. Chodil ešte chvíľu po izbe, jako lev v klietke, potom hodil sa oblečený na posteľ a o chvíľu prezrádzal už chrapot jeho, že spí.

Vonku ale na tvrdom násype ležala mladá žena, tak jako ju vyhodil, bez hnutia a bez života. Ďaleké dunenie hromov svedčilo, že letí nad svetom rýchla búrka, — než sa nazdáš, bude tu. Rachot bol vždy hroznejší a hroznejší. Vyzeralo to temer tak, ako ohlas veľkých kolies a dusot mnoho kopýt. Šlo snáď nebeské rytierstvo pomstiť krivdy na svete, silnými na slabých páchané, — i tú, ktorá sa v chyžke, mladého kolára udiala, v tej istej chyžke, kde do nedávna len šťastie manželské a rodičovské sídlilo?

Kríž na kríž osvecovaly blesky zem, osvecovaly i schúlenú postavu. Veľké kropaje opovedaly lejak; on nevystal. —

Keď začalo sa liať, vyšiel Imrich Lehotský pozreť po dvore; búrka ho zobudila a spať mu tak nedalo. Ide po násype, potknul sa na čosi mäkkého; zdalo sa mu, že to psov chvost, — no pes by sa uhnul, — nahmatal a drží v ruke hebký ženský vrkoč už dážďom premoklý. Došmátral sa i k hlave, v tom trikráť za sebou sa blesklo a osvietilo mu nečakaný obraz.

„Juda!“ zkríknul, že to až dunenie hromu prerazilo. Zchytil švagrinu do pevných ramien a uteká s ňou cez dvor do Danišovej dielne, položil ju tu na svoje lože a stojí nad ňou celý ztrnulý. „Veď ona nežije, — a je celá ubitá remeňom, lebo čímsi takým. Daniš iste prišiel opilý a zbil ju tak; — ale tak zbiť! — Keby bola zabitá?!“

— Pod mládencom triasly sa nohy. „Je to zlá vec, tá pijatika“ — myslí a dal sa utierať zamazaný, zakrvavený obličaj švagrinej. „Už sa nedivím Zuzanke, že mňa dnes ani videť nechcela. Daniš je o mnoho krotší aj lepší jako ja; keď je triezvy, kurati by neublížil, a má Judu rád, — a teraz ako ju zbil! Keď to Zuzanka počuje, ešte viac sa bude báť za mňa ísť, — ale veď ja nebudem piť, lebo zo mňa by bol celý zver; aj dnes tuším bych im tú chalupu bol zvalil, keby ma neboli pustili. — No ona sa tuším hýbe, začína dýchať, hľa už zastonala — chudera!“ Šuhajovi mimovoľne vstúpily slzy do očí.

Zastonala mladá žena ešte raz a vzhliadla. Krásne oči jej hľadely chvíľu v bezvedomí, potom akoby sa na čosi strašné vzpamatovať musela.

„Judka, čo sa ti stalo?“ sklonil sa švagor k nej. „Našiel som ťa na násype polomŕtvu. Prišiel Daniš opilý, bil ťa? Prečo si neutiekla sem za mnou? Ja bych mu bol dal!“

Chcela sa bez slova narovnať, no s novým zástonom klesla zpät.

„Imriško, prosím ťa, daj mi trochu vody,“ vravila hlasom slabým od boľasti; „a jak máš kúsok Božej lásky v sebe, tak choď pozreť, čo Daniš robí. On bol taký opilý, nevie, čo robí, aby neublížil Jožkovi lebo sebe. A tam mám na truhle šaty, čo som si chcela upratať, dones mi ich.“

„Ona sa ešte o neho stará,“ myslí šuhaj, podal jej vody a šiel žiadosť švagrinej vyplniť.

Leják prestal; zato silný vietor zohýbal stromy v sade, drúzgajú o stenu, a hrom hrozebne dunie nad svetom.

Vnišiel Imrich do izby bratovej, vidí tohoto oblečeného spať, vidí, že i chlapča pokojno spí. Zahrešil škaredo Danišovi, vzal šaty a ponáhľa nazpät za švagrinou.

Bola medzitým vstala, sporiadala trochu na sebe roztrhané, zakrvavené rúcho; prešla s núdzou po džberík s vodou, ktorý tu mali už na zajtrek nachystaný, umyla si tvár i ruky. Ó, jako tá voda dobre chladila boľavé miesta, ktoré už začínaly osvetlievať! Neplakala, netesknila; všetko v nej bolo ešte jako mrtvé. Prijala od švagra podávané šaty, pozrela len na neho; ako by si jakúsi odpoveď odčítať chcela.

„Joženko spí,“ porozumel ju, „a on tiež, ako vôl. Vietor otvoril bránu, idem ju zavreť.“

Keď odišiel, prevliekla sa do čistého, skrútila smutné stopy manželskej vernosti a lásky do uzlíčka. Bola veľmi bľadá. Imrich stretnul ju už vo dverách.

„Ďakujem ti pekne za to, čos’ mi dobrého učinil,“ podávala mu jako oheň horúcu ruku.

Ledva premohol dojem. Hľadel za ňou, jako pomaly išla domov; a ešte raz zahrešil Danišovi a umieňoval si, čo mu všetko povie, až sa ráno stretnú.

Ked vnišla mladá žena do izby sporo osvietenej shášajúcou lampou, zatriasla ňou temer zimnica; ožily všetky rozpomienky na prestáte utrpenie, — a bolo to hrozné. Zastala nad posteľou, zalomené ruky dolu svislé, tak zahľadela sa v tvár drahú, tú najdrahšiu tvár človeka na svete najbližšieho, otca jej dieťatka. Chcela srdce prinútiť, aby si sprítomnilo všetku lásku, áno všetko to, čo zaviera v sebe pre ženu slovíčko ,manžel‘ krásneho a velikého, ale srdce bolo dnešnou krivdou príliš ranené; — ten muž tu ležiaci stal sa jej jakýmsi cudzím. Tá niť, čo dosiaľ spájala dve srdcia, dva životy, zločinom mladého muža jako by sa bola pretrhla. Na miesto oddanej manželskej dôvery vnikla bázeň a zošklivenie. Cítila mladá žena, že keby on teraz razom vytriezvel, zobudil sa a keby po nej vystrel náruč, že ona nemohla by sa k nemu privinúť, nemohla by mu už viacej veriť.

Zastonala z hlboka, odvrátila sa od postele.

„Tak čo tu robiť? Načo ďalej dlieť v tomto dome, keď nebolo miesta na srdci mužovom, keď ten drahý, milovaný Daniš, sa ztratil?“ Otvorila si truhlu, sviazala do uzlíka dvoje oblečenie spodné, jedny vrchné šaty.

„Vyhodím ťa von ako psa,“ sľuboval jej Daniš, keď ju bil, „choď si za svojim svätým bratom!“ Nuž on svoju hrozbu vyplnil a ona pôjde; veď však aj musí. Prídu zajtra ľudia s melivom, každý by ju videl, čo by si o Danišovi pomysleli? Áno, ona pôjde a zakryje jeho ukrutnosť!

Tak už mala všetko, čo najpotrebnejšie sviazané, vzala veľký vlnák, prišla k postieľke dieťaťa. „No ako ho vziať, aby sa nezobudilo. A zobudiť ho z tak sladkého sníčka?“ — Cítila, že nemá vlády v boľavých rukách, že by ho neuniesla, a vonku bol taký vietor, dážď, ešte by s ním niekde spadla. A veď dieťa neni len jej, je aj jeho, musí mu ho tu nechať na potešenie, no kto ho opatrí? Krutý boj bojovalo srdce materinské.

„Pane JEŽIŠI, posilni mňa, ja Joženka tu nechať nemôžem!“ zaúpela. Sobrala všetku silu, zdvihla ťažké chlapčiatko. Otvorilo očká. „Mamička,“ zaštebotal milý hlások, dôverno spočinula kaderavá hlavička na hrudi matkinej, a dieťa spalo ďalej. Nevedelo nič o tom, s akou boľasťou nesie ho jeho dobrá mamička, nerozumelo by pohľadu, ktorý odo dverí ešte raz na muža hodila, to nemé, zúfalé „s Bohom“ šťastiu pozemskému. Ach, nevedelo, že len modlitbou udržovala sa pri sile, aby mohla kráčať v tom blate a vetre. Blesky svietily jej na cestu, hromy hraly smútočný pochod, kedy-tedy padaly ťažké kvapky jako studené slzy.

Nevedela mladá žena, ako dostala sa k domu bratovmu; neraz myslela: „Už neni možné, padnem boľasťou a slabosťou.“ Keby nemala dieťa so sebou, istotne by sa tu v háji položila, a nech by sa potom s ňou robilo čokoľvek; no dieťa musela zachrániť.

Keď už prišla po chalúpku, zaklopala na okno, a z nútra ohlásil sa jej milý hlas bratov; pripadnul jej, ako ohlas z neba.

„Pusti ma, prosím ťa, Janíčko môj,“ zavolala s poslednou silou, opierajúc sa o stenu.

„Judka, to si ty?“ vybehol naľakaný a viac zaniesol ako zaviedol ju do nútra. Odviazal i odobral jej dieťa, spravil na náhlo svetlo. Nič sa jej nepýtal, len si strašnú pravdu domýšľal; ľúbal jej čelo, líce i modriny na rukách. Pritúlila sa k nemu a keď počula ho zaplakať, rozplakala sa konečne i ona na jeho hrudi a v jeho ochrannom náručí.

V tom plači povedala mu pár slovami všetko. A jemu div srdce nad ňou nepuklo. Ó, keby to bol musel on sniesť pre Krista, sniesol by rád, ale že ona takú krivdu musela od vlastného muža vytrpeť, to ho stokrát viac bolelo. Vyzliekal a ukladal ju do postele ako malé dieťa; keď sa stíšila, modlil sa pri nej s plačom; i ona sa modlila a duše sa im utíšily. Cítili, že Pán JEŽIŠ ich ešte neopustil a že je On hodný, aby pre Neho trpeli.

„Neboj sa,“ hovoril jej potom a pohládzal ju po vlhkom čele, „išiel Pán JEŽIŠ tam, kde kriku viacej nebude, ani boľastí, kde sotre Bôh každú slzu z očí našich. Danišovi odpusťme, on nevie, čo urobil. „Toto učiní vám proto, že neznají, Otce ani mne.“

A zase vtiahla tá podivná tichosť do srdca mladej ženy, a bárs pohrúžená bola v more boľasti, cítila sladkosť v duši, ktorú pero neopíše, ústa nevyslovia, ktorou posilňuje Pán JEŽIŠ tých, ktorých za hodných uznal, aby pre Neho trpeli.

Hľadal brat sestre úľavu v jej boľasťach, zakrútil ju do mokrej plachty, mal nádej, — a nesklamala ho, — že tak skorej stíchnu; a keď skutočne premožená vysilením zaspala, kľačal až do rána pri jej posteli a premáhal modlitbou bázeň, aká sa ho zmocňovala: „Ak jej Daniš niečo v nútri zlomil, ublížil, to sa už nenapraví, a ona, taká mladá, bude na celý život žobrákom.“ „Ale nebude,“ plakal šuhaj, „to Ty nedáš, Pane JEŽIŠI, Ty ju radšie vezmeš k sebe. No, keby zomrela, kto bude jej Joženka opatrovať? Mne ho nenechajú a oni z neho vychovajú takého bezbožníka, ako sú sami. Ach, Pane JEŽIŠI, uzdrav ju pre to dieťa, a Danišovi odpusť a daj mu milosť ku pokániu!“

Ó, takéto prosby prerážajú nebesia a nebývajú oslyšané.