ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Versaill 20. decembra.

Mňa sem to doviedlo, čo som ja sem doviedol, to jest – moje kone; lebo keby tie nie, ani mňa by tu nebolo, toto je, ako latináci povedajú: ak si on má.^[75] Kde ale príčina prestáva, prestáva i účinok. Takto povedajú múdri ľudia, ale dosť hlúpo často, lebo keď ma vytnú, a to dokonale, príčina už prestala, a mňa i dva týždne chrbát bolieť bude.

Ale keď to tak múdri ľudia tvrdia, to my sprostáci veriť musíme, už či je ono na písme alebo nie.

Na základe toho teda, keď moje kone vykapú, dokončieva sa i moja významná misia, a ja sa navrátim domov ku opekancovej mise, alebo ako náš pán farár hovorievajú – ad náres paternos^[76]!

A kone? – Sú fuč!

Nuž ale, akoby nie, prosím Vás.

Toť nedávno vyšiel rozkaz, mocou ktorého sa majú všetky v lepšom mäse súce devly popísať a po čriedach do kráľovskej štátnej virštliarne na fabrikáciu klobások lifrovať. Čardáša, ktorému spodná gamba ešte celkom neodvisla a ešte na štyroch stáť vládal, trafil los na konzumáciu do kráľovskej štátnej virštliarne. Protesty sem, protesty tam, neosožili nič, Čardášová para – lebo na môj dušu, vraj dušu nemá – podľa pravidiel metem psíkoži^[77] musela preliezť v podobe naplnených čriev do bytností bavorských junákov. Škoda chudáka, že sa s takým prečarať musel,

I ja som chcel vidieť tú fabriku – kde môjho Čardáša zrobili. Je Vám to dielo velikánske, kdeže pre toľké vojsko ani ináč byť nemôže. A pracuje veru požehnane. Podobu má veličizného kávového mlyna. Do mlynského hrtana vedie silný, oproti korčucha vždy užší a strmší most. Tým mostom ženu bičmi, hurtom, krikom na klobásky určené ošípané, voly, ovce, a v nedostatku druhého statku, ako, hľa, práve teraz, i kone, kde—tu zapletie sa i valaský dunčo. Durené a súrené chudiatka so všetkým činom, ako sú nolens, vôlens a kônens^[78] krkolomne furdes dnu, kde v okamihnutí na drobky pomleté, spodkom, vo forme dlhých, dlhočizných, nekonečných, tovarišmi ťahaných klobás – ako ten papier v Harmanci – pod tempom kontramaršu na božie svetlo vychodia!

Jeden tuná v službe postavený hajčiar pred nedávnom skapal, a nemohlo sa nijakovským spôsobom vypátrať, kam by sa bol podel. Chudobnej vdove so siedmimi deťmi dával erár províziu sedem malých a jednu veľkú klobásku. Horké slzy roniac za milovaným zmiznutým mužom, naťahuje raz večer vyfasovanú burštlu, chrup! „Jaj—jaj—jaj, moje zuby!“ Pozrie, čo je, no čujte, pánovia! Ostro vtipná žena, prúdom lásky hnaná, ihneď poznala – bol to gombík – z kamizole nešťastného muža. Chudáka strhla ho nešťastnou, dosiaľ nevyskúmanou náhodou, hajčovaná črieda so sebou do korčucha, a vzkriesil sa v klobáske…

Ešte mi ostal Tatár, ten sa za kamarátom hrýzol – i tak nemal inšieho čo hrýzť – a chradol, kým tiež prepodivným spôsobom zo sveta nezišiel. Ja som bol usalašený vo vile generála Maca Mahona, čo pri Sedíne zle sa bol zariadil. Ja som býval v palote, môj osamotený, hlboko skormútený Tatár v skleníku, čiže gloshausi^[79]. Tam sa choval za čas na myrte, rozmaríne, palmách, svätojánskom – ale nie liptovskom – chlebe, peralgóniách, a čo ja viem na čom všetkom. Prosím Vás, na slamu taká núdza, že i pre kráľa do čižiem pod onuce jeden šúp hentam od Berlína poštelovať^[80] museli.

Sečka sem—tam sa nájde, ale tú si páni pilne pod klobúky ukrývajú!

Čo teraz počať? Hobľovance – popálené. Srdce mi krvácalo. Tu nájdem na pôjde (podvrchu) hŕbu frolentinských^[81] slamených klobúkov, okrasy hlávok maco—mahonských žien. A bolo plesanie.

Naberiem za náručie, Tatár sa rehoce, hodím mu za rebrinu pomiešané módy pár ročníkov, on chudák chrúma, radostne chvostom oháňa – ale beda! Zduje ho ako bočku. Hádže sa, mece, hlavou prekrúca. No bol zle a zle! Lejem doň kamenný olej, dal som mu zožrať jeden funt miliónových sviec, lebo, reku, i to i to horí, nuž ale veru ani jedno ani druhé nepomohlo. Kôň sa vzpiera, potí a zdýma, len keď sa ti mu kolú všade brušnou kožou pomedzi rebrá drôtiky, a pod hodinou bol Vám špikovaný ako jež.

Nuž, hľa, požral v tých klobúkoch hŕbu tých, takzvaných hornódlí, tie sa mu predrali cez kožu; pretože sa však zaháčikované hornódle vytiahnuť nedali, môj, ostatnú hodinu života svojho ešte strašne vyfrizírovaný Tatár pri strašných mukách zdochol. Ach, môj Tatárik! Tak mi ho bolo žiaľ, a keď som ho pre tie huncútske picháče ani len pohladkať nemohol…

Ako tu rozprávajú, má byť v Paríži veľký hlad. A čože je u nás, kde kone kofpuci žerú?

Ale neverím, žeby pri takom príkladnom poriadku a opatrnosti, akú v Paríži vyvinujú, hlad mohol vzniknúť. V Paríži vraj i potkanov jedia, to je stará história, to jedli i židia pri obľahnutí Jeruzalema. Opatrná teda parížska vrchnosť urobila duševný opis všetkých potkanov a myší. Poľovačka na ne je štátny regál a deje sa len pri asistencii vládnych orgánov. Určený je vraj i počet, koľko v ktorom revíre a ktorý deň majú uloviť, a kde treba, tam ich hája, úplne tak ako u nás zverinu. Predtým do Číny veľa lodí potkanmi obťažených ako zvláštnu lahôdku dovážali, teraz seklo. Čínsky cisár písal vlastnoručný list pánu bratovi in spe^[82] – Viliamovi, prosiac ho, aby vojnu už dokončil, lebo sa obáva, aby pre nedostatok potkanov rebélia nevypukla – v Číne.

Pán Benický zase pani Benickej telegrafoval z Versaillu, že je lavoarská harmáda pri Novejbani, či ako sa to volá, celá porazená a pošinutá. Ale horká vaša bryndza! Je tých Francúzov ako červených myší. Skoro to išlo Prusom, kým Napoleonovi fulajtiari komandierovali, teraz, keď Gambatý zuby vyciera, to tvrdo ide. Bože, čo sa tu ľudí pomordovalo, nemáte, bračekovci, pochopu, a to všetko, že Viliam s božím rídzením, božou prozreteľnosťou, a ešte za hrsť takých božích zázrakov chce byť cisárom nemeckým.

Či je pravda, že má byť vojna s ruským „barbarom“, so „severným medveďom“? Škoda, že sa ten barbar nejde učiť sem ku Parížu, ako sa tu civilizované dva najosvietenejšie národy vedia škrtiť, rúbať, páliť a vešať. Ó, je vám to celkom inšie tu byť obeseným ako inde.

Bendeguzovi plnokrvní potomci, úfajúc sa praotcovskej kolíske, tešia sa vraj už aneksii Samar Kandu.

Tú guľku, čo Napoleon pri Sedabe hľadal a nenašiel, našiel vraj jeden pastier na poli, kde sa kozy pásli.

Štefan Pinka, v. r.,

vyslúžený virkli kaprál.