ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Aleže mi doneste stade medovníka i cukrkandlu, ňaňka!“ takto jačí za mnou, po dvore šliape a bičom šmičká môj Ďurík, keď sa ja poberám do Martina. Poberám, poberám – ale len pešky ako pán pes, lebo pán farár ísť nestačili, lebo sa vraj musia pripravovať na vianočnú kázeň. Nuž ale, vďakabohu, išlo to zdravo, pravda, som len zadok zaháňal, ale som predsa ta prišiel, kde aj druhí.

V štubnianskych kúpeľoch som dopadol pár martinských pútnikov, ale tiež už len doháňajúcich. Tak nového nič, medzi hosťmi najviac múch ako vše, voda ešte vše teplá tečie, trebárs ju nikto nehreje, a víno vše kyslo merajú, trebárs ho nikto nepije. – Tuná minulú jar „stála bitka, stála“ ako výsledok toho uhorsko—rak—úzkeho „gleich—aus“^[249], a či ako sa to zdúvalistickô vyrovnania^[250] volá. Bola to srvátka, čiže šarvátka volebná – ale nie velebná, trebárs aj velební páni tam nechybovali. Hnali útokom a útekom náležite a krv nemškutárska^[251] strašne tiekla, i teraz som ju niže teplíc dolu vodou zočil, aj sa mi zdali byť kusy podivných kostí v nej, ak to ozaj neboli… onie – banky.

Naťapil sa mi voz s petrovým olejom, tam ho kdesi pri Hornej Štubni vŕtajú. Viezli ho nebohému Peterekovi – Pán Boh mu daj večné svetlo – a tak som sa vylepil naň a ku mne ešte jedna Podlavičianka s mrkvou a cibuľou, a keďže tieto veci do odboru prírodovedy, a tak do múzea patria, tak sme sa, pekne sa znášajúc, do Svätého Martina viezli vedno; chyba jedine tá bola, že pri – bodaj by bol skamenel – na tom kamennom oleji bolo tvrdo sedieť.

Už počalo hodne mrkať, keď sme došli do Martina. Pán richtár, vrtký ako švehla, nám dal kvartieľceduľu. Gazda pod numerou, dobrá duša ako chlieb pod maslom, ale pustovník – pozrie na nás a s porúčaním sa do vôle božej otvorí dvere a pustí do extracimry^[252]. Preblahoslavená Panna Mária svojho jedinkého synka v maštaľke porodila a ho do jasličiek uložila, tak môžete vraj i vy v tejto chyžečke nocovať, prebývať. Ak ste – v tom po mne a po mrkvo—cibuľo—predavačke okom hodil – ak ste spojení stuhľou manželstva, tak môžete v tejto, i keď nie veľkej postelôčke vedno spať. Ukázal na posteľ máločo väčšiu ako hodná slanička. V odpornom položení budete vy – ukáže na mňa veľkým palcom pravej nohy – tamto na kanape ležať. Pozriem, kde tá kanapa, tu vidím čosi takého, akoby hrable hore zubami o stenu opreté stáli. Srdce mohol mať ten chlap dobrô a veľkô, ale posteľ malú, a ja by na tej kanape, či konope, bol musel spať ako kohút na pánte. Hm, kdeže – päť šúchov, osem côľov a tri štrichle mám, a ešte vše rastiem, mamuna.

Opustiac teda tichý stánok, duluvali sme ďalej miesto, kde by sme pohodlne svoje dlhé kosti – lebo tiež cibuliarka dlhá štandára bola – mohli vystrieť. A tu, hľa, sa našiel samaritán, s mäkkým srdcom človek, čo sa z pračiek, zvád a hašterenia ľudu poctivo živí, on nám otvoril svoje mäkké srdce i postele. Našli sme tu už aj druhý ajnkvartílunk^[253], troch pánov. Jeden z nich, matičná prvôstka, sľubuje dačo byť. Chlap od vrchlavy až po obe päty kapitálny, ačkoľvek to u neho veľká diaľka nie je. Ten druhý pán bol voľakde ďaleko vo svete, že vraj v Carihrade – to má byť kdesi naľavo od Piatichkostolov – aj v dakom ausgúse, či kanále, či ký čert je, dákysi – švédsky kanál, i tam že vari bol a či nebol – nuž ale mohol byť. Nuž ale dosť na tom, z tohoto už môžete vidieť, aký sme my to fajn ľudia tam boli. – Po chvíli sme sa oprášili, ja som si kečku pričesal a krpce vyviksoval, a tašli sme dáke kumšty, takô zaslepenia očú, viete, ako to aj pri Prmpulíkovi robia, obzerať. – Zaplatím, rúče vojdem do dvorany, tak volajú matičnú sálu, čo tu samô prvô vidím? Vidím ti veličiznú tmu, vlčiu tmu, akoby do sáry hľadel, a prostred tej tmy svetlú bodku, ako keď ti na zapekačke v noci uhlík tlie, a v tej bodke všelijaké zázraky, pravdivé i nepravdivé, tohoto sveta, keď nie ešte aj druhého. Morské a dvorské potvory, potom ako svety padajú, ako psom zadky brúsia a chvosty zvárajú, ako kométy chvostami muchy oháňajú, tu zase mušle a šneky na všetky veky, tam sa zase český lev krenkuje, tváre strúha, takže sa už sám ku svojmu pokoleniu priznať netruia, tam ti zase usazuje, ako mora dlávi atď. Toto všetko a ešte viac bolo v tej tme vidieť a makať – len už vysiakať som sa nepotrafil. Dôrazu dodal celému predstaveniu pána komendiantov obrovský, ako zo suda hlas, musel som sa o valašku opierať, aby tu i tam z nôh nepadol. Veru, kde sa svety lomia, tisnú, mrvia, tlačia, tam treba aj hlasu. Ej, škoda, že sa tá moja Zuza nevedela priredikať; tá by bola oči tam nechala, a ešte na tých patelátoch, čo tak vykrúcal. Ej, furták, no! A nazbieral on do osemdesiat zlatých, hodnú to oferu pre slovenské revúcke a kláštorské gymnázium, počujem do osemdesiat zlatých; no pekná bola tá tma s tou svetlou bodkou, ale tých osemdesiat zlatých bolo najkrajšie. Zatým som si odfukoval na kvartieli, ale som nebárs spal, tí všakoví čertíci mi naporad popred oči lietali.

Ráno sme šli na rekvie za nebohého nášho tatuška Štefana Moysesa. Bolo to nádhernô, kostol čiernym zaodiaty. Zo zaprášených stien starobylé pomníky Révayovcov, štandáry^[254], šišáky, brnenie, piky, šable zádumčivo zazerali na vysoký katafalk, veľkým počtom sviec ozdobený, za čo si aj zaplatiť dali. Ja som takto rozumom hýbal: Ej, fratres^[255], keby pán biskup žil, nedali by ste si vy za jeho rakvie platiť, dali ste teraz, keď zomrel, nuž je kvit, hľa! – Aj mu spievali, a žalostne! – Smutnú veru srne my to vykonávali úctu. Bože, keď si pomyslím pri prvom a druhom zhromaždení, aká to veselosť, a teraz, smútok; ale duch pevný, oj, neohrozený. Tisíce biskupov bolo a veľa ich ešte i bude, ale pamiatku Štefana Moysesa v národe slovenskom nepriam druhý mať bude. Po svätom Cyrilovi a Metodovi prvý slovenský biskup, prvý slovenský misionár bol Štefan Moyses. A tak i v chráme evanjelickom trúchloslužby slávne vydržiavané boli. Má v každom slovenskom vernom srdci mohylu vystavanú ako egyptské pyramídy. Amen. – Hej, bisťubohu, kde som ja to zašiel! Curuk, curuk!^[256]

Keď sme Pánu Bohu dali, čo jeho jest, hrnuli sme sa do dvorany. Keď už všetko bolo na poriadku, ľudu na garéliách a v stoliciach plno, keď už nič, ba ani pán komisár nechybeli, padlo mi do očú, že tam za našimi matičnými pány úradníci, za doživotným a dosmrtným nad— a podpredsedom, akýsi nepovolaní ľudia sa rozťahujú, neogabaný drotár, haviari, miškári, a to s postavenými klobúky na hlave, aj dákasi bleduša – čo ju pevne včera mora dlávila, sa presúšala. Tí by sa, reku, stade odpratať mali dakde na garéliu, keď sa chcú dívať, ale nie pánom na krku stáť. „A klobúky dolu!“ zavolám nahlas. Ale tu ma jeden pán, čo krem druhých vecí i noviny tlačí, poučil, že je to len malovačka. Ach, tak reku, no veď preto, kdeže by také potvory mohli aj žiť.

Pojednávanie prišlo do toku, medzi mnohými podarenými rečami sa mi najlepšie zdala reč večného čestného pána podpredsedu, poťahom na obete. Vrelými slovami kládol on Slovákom národný dom na srdce, ale nemusíte rozumieť, že nám národný dom na srdce kládol, ale jeho kúpu. A tu by ste boli videli zápal za vec národnú, ako sa to všetko hrnulo svoju obeť položiť svojmu národu: malô i veľkô, chudobnô, bohatô, videl som, videl na vlastné moje okále, ako nevesta oberučná, sťaby verthajmská kasa, v krásnom národnom kroji desiatky niesla na oltár národnej veleby, národa, ktorého je budúcnosť! Poď, Štefan, za ňou, i podpísal som svoje ostatné dva najtvrdšie toliare. Tie som už viac rokov, ešte hen, keď som junáctvo stváral okolo Čiernej Hory, vše na svätého Štefana kráľa trojkráľovou kriedou leštil. Nate ich, reku, blink! – Zapísalo sa tam do štyritisíc zlatých r. č.

Čítali, ako každoročne i teraz, zprávu našej matičnej pokladnice. Na tej ležala hmla, nebolo nič vidieť – ako včerajšie hmlisté obrazy. – Les nevidieť pre stromy, pre veľa peňazí našu kasu. Čo nevidieť a nevedieť, je tajomstvo, tajomstvo je sekrétum a stade zase sekrét a sekretár pochodí. To jest hmlistá neurčitosť tohoročnej lôncedule^[257] pochodí od tajomného sekretárstva, alebo sekretárskeho tajomníctva. To ale všetko do poriadku a vysvetlenia príde. Toľko isto je, že naša kasa, chvalabohu, rezko stojí.

Keď sa duch nasýtil, požadovali prvý minister, to jest žalúdok, svoje. A šli sme azda na obed? Horkýže! Kdeže sa zase meliete, kamže sa ten počet duchovníkov tisne? „Na ženskú hromadu!“ Ozaj, no na to sa pôjdeme podívať. Haj, bračekovci, čo sa Vám tam robilo, ako sa Vám to tam tlačilo! Chudák pán prvý podpredseda, ktorý všade predok vedie, sa už, chudák, div nerozpučil, kým pre tesnosť miesta nevyšli pod historické lipy. Sprvu som sa na oblok vylepil, potom som sa vyredikal na jednu z kože odranú, teda slovanskú lipu a díval som sa s potešením na tento nový rákoš. A úprimne vyznám, že sa mi tá myšlienka páči, a keď je počiatok i skromný, ale sa rozvinie a bude mať budúcnosť. Poloomdletý od hladu som už len tak visel – ako zosušený list.

Konečne sme šli podvečer k poludňajšiemu obedu na banket – divnô meno, a o bankách ani chýru ani slychu. Pre tristo šesťdesiat osôb bolo prikrytô a ešte museli tridsiati opozdili z raja vyvandrovať a svoju živnosť v potu tvári inde vyhľadúvať. – Mňa hlava bolela, dávny môj neduh, motolica v hlave; náš starý bača mi povedal, že na to najlepšie pár prázdnych makových hlávok užiť. Učinil som a bolo lepšie. – Obsluhovali nás dievčatká – čo dievčatká? – anjeliky, chybovali im len krídelká, druhô nič, ale lietali, nebožatá, ako strídžatá. Oblečené boli bielo—modro s čiernymi frumbiery, na znak smútku, ktorý sa i pri obede zachovával. Preto sme ani červené víno nejedli, ani paradajkovú (rajskú) omáčku nepili. Obsluha bola pekná, jedlá dobré, a dosť. Už kto sa tam nenajedol, musel byť aspoň prísažným z Hladomeru. Ja som toho mal dosť, až po tretí, či koľký hrtan a plný opasok tvarožnej štrúdle, čo miesto medovníka som odložil pre môjho Ďuríka. Po obede tiekla čierna káva ako fľúdrami a zmývala nám žalúdkové habausy. O rečnení pri stole nejdem hovoriť, lebo ak by na to všetko bol mal dať pozor, bol by ostal lačný. Ale sa to dobre znesie, je to paprika k jedlu, a ja pri obede radšej počúvam, ako hovorím, a tak mi nič neujde. Darmo, človek musí pohnúť rozumom ako krava chvostom.

Vypotení, vyzváraní sme vstali od stola, keď sa už Kuriatka s Nebožiecom po nebi krútili. No všetko za národ! Pre lepšie strovenie, na kompas či pospas, či ako to volajú, vydržiavali ešte výborovô zasadnutie po stojačky, kde sa o prenášaní Múzea rokovalo a šťastlivo dokonalo. Hneď nato sa šlo do divadla. Hrali mlynára s dcérou a – bodaj ma stislo – veru dobre. Ja som sa kedysi dívaval vo Veňadiku cez škáru, keď som na varte stával pri Tiatro delá Penice i v Majlande Tiatro delá Škola^[258] – ale títo naši lepšie hrali. Hra sa skončila, keď začali mátohy chodiť a keď kohút hlásiť mal. Po polnoci sa ešte pri pohárikoch jedno—druhô podiškurovalo, veci popretriasali, ktoré často rozhodujúci vplyv na osudy národné majú, veci priateľské i národné, však to u nás jedno s druhým spletené býva, ktoré sa pri vrelom besedovaní dúkladne pouvažovať dajú. Na „avrúra musíš amiká“^[259], ako latinák povedá, ešte omladina svoje stanovy hotovila. Však ste vy, omladina, úsvit budúcnosti našej.

Odoberúc sa od nášho do—bruškavého domového pána, pobrali sme sa 5. augusta o ôsmej ráno do Kláštora na porady prvého slovenského katolíckeho autonómneho gymnázia. Keď sme sa hojným počtom zišli, sadli sme ku poradám v záhrade pod stromy. Ako dobrý znak sa mi zdalo visiace nad nami ovocie. Konca dlhého stola v lône stála Lótova žena bez hlavy. Veci sa diali spešne. Kde Gotčár a Čulen, tam to len dobré byť môže. Ktože vo veciach školských ústa otvorí, keď títo nie! Herský náš opát Gotčár si nesťažoval prísť z ďalekých ciest, aké konal po Nemecku, Francúzsku, napokon aj vo Švajčiarskej (to je tá krajina, viete, skade aj nášho pána farárov chýrečný býk pochodí). – Pri tejto porade sa aj náš pán doktor Lesebuch široko rozložil, hovoril múdro veľmi múdro, taká hlávka ani inakšie nemôže, len jedno—druhô pripomenúť chcem. Odporúčal správe gymnaziálnej, aby sa žiakom prísne zakázalo svine robiť, a keď sa to aj priťapí, aby ich nevylizovali, lebo že by sa atramentom potráviť mohli. Aby ďalej kancelária zprávy gymnázia bola zaviazaná z úcty, akou sa slovenské školy pre zásluhy oproti pôvodcovi chovať majú – jedine a len výlučne pána Zarzeckého cingrezle, čiže švabliky kupovať atď. Tieto a týmto podobné amendamenty boli s pochvalou prijaté.

Prítomný porade našej pán kráľovský škôldozorca ako hosť s nepopustenou pozornosťou pojednávanie sprevádzal, a keď sa o obsahu poučil a o solídnej podstate presvedčil, prikročil sám, zložiac ihneď päťdesiat zlatých, ako skutočný člen. A ja povedám, na moju kresťanskokatolícku dušu, nemá čo banovať, lebo Slováci sú už nie šaľovia. Sedel som pri jednom pánovi, riekol by mojom kolegovi – on mal červený pás, ja červený nos, teda obidvaja hodnostári, ten pán kdesi zo Závodia, s tou najstatočnejšou tvárou na svete, a predsa by skoro myslel že – s valaškou chodí! – ten Vám takú hŕbu nakládol peňazstva, až na strach. Z pravého vačku vytiahol tisícku, z nohavíc päťdesiatdva dukátov, a to tak šlo bez prestania, takže napokon, aby už raz koniec bol, ruky mu držať museli. A tak sme, ďakujúc Pánu Bohu za všetky obetované dary, išli na obed, pristrojený u pána rechtora. Ja som si ozaj chutno rezol a prial by som srdečne, aby sa aj alumnistom takéto obedy dostávali, potom by už bola z nich slanina.

Kraj je tu utešený, i chlapi, i ženy, domy biele ako tie labute, ľud prebudený, obetavý; len kováč sa mi neľúbi, strela okovaná, draho okúva! Pán doktor Lesebuch podkovu stratil – prišiel na tom vychýrenom gelosipäť^[260] – a ten ho voljako draho pokúval. No nič to, nech sa len otvoria triedy, dostane perlíkom feruľu.

Ráno sme sa lúčili s jedným a teraz s druhým statočným Martinom. – Boh vás posilňuj!

„No, Štefan, či idete či nie,“ povie doktor Lesebuch, „nechám vás tu.“ Vyleziem hore, sadnem napredok, pán doktor aj s Podlavičiankou sedeli, ako obyčajne, na zadku. Vteperil sa nám do gelosipeda aj dáky nešťastník, čo pri Sulferíne šesť prstov na jednej ruke stratil a viac ich ani nenašiel. – Táto hromada dosť chytro uháňala, akoby si čerta posviacanými púzalkami naháňal.

V turčianskych kúpeľoch sme si kus pohodili a tak nocou ďalej jachali. Fúra, pravda, ťažká, sedíme ticho ako glezgy, len raz – prásk! Gelosipäť sa schýli, zastane. „Čože je?“ vykríkne pán doktor. Skočím; tma ako predvčerom v divadle. Počkajte, toto je porobenina pána Cocheva. Hó! Zapálim zaržeckú^[261] – koleso fuč, – dolámanô, podrúzganô, roztrepanô je, tomu ani svätomartinský, strašne zázračný váš kolega nepomôže, to je perdii. Tu sme boli volajúci na púšti. Inšej pomoci nebolo, len dolu, pasažieri! Zložil som koleso, podložil osekanec a Podlavičianka so sulferínskym nešťastníkom, ktorý ešte teraz pušným prachom razil, museli gelosipeda ťahať, a pánu doktorovi Lesebuchovi som – i tak sme boli na kremnickom grunte a Kremnica má vo vápne, či vappni^[262] alebo herbe svätú Katarínu s polkolesom – tak som mu pol kolesa vyrebril na chrbát, a tak heroldovi kremnickému a s jeho komonstvom dal požehnanie na cestu. – Skoro mi potom z očú a ušú zmizli.

Ja som pre kratšiu cestu udrel vrchom na Vtáčnik, Kordíky, Prašné, Ráztoku, Zákľuky, Sebechlebie a tak domov. – No, nazdar!

Pán Boh s nami a zlé preč.

Štefan Pinka,

vyslúžený virkli kaprál.