ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Brloh 27. novembra.

Dostalo sa nám rúbania v Buchláči, tam pod Čertovicou. Ako tak nemilobohu hasím vangou o obuch, pristavia sa mimo idúci murári z Liptova, čo mi, ľa, vlani komôrku podmúrali, fajočky si zapiecť. Pri besedovaní ma volajú, aby sa s nimi vybral do Svätého Mikuláša podívať sa na veľkú parádu, čo strájajú Liptáci novovymenovanému osvietenému županovi, pána Jánovi Franciscimu. Hí, že vraj pán Francisci! Zaraz mi vanga z ruky a slávnemu Adamovi prosto na otlak padla, ústa rozdrapím, až mi slnko do žalúdka zasvietilo, a to na lačnô, a zapekačka poď spomedzi zubov aj s uhlíkom za opasok. – Chvála tebe, jarabečku, prerečiem po chvíli, keď sa mi rozum navrátil, hej, bisťuževýbohu, je to za pána, od klenovského syrca lepší, hm—hm! Ej, veď som vari nosil za ním kedysi na medvedích poľovačkách cedilo s prófuntom do hory. A ja poď, schytím kabanicu z klina, zahodím cedilo a vychytím sa so šuhajci do Čertovice. Ej, ale bola čertovská Čertovica, šli sme v noci do Boce; cestou ľadovica, padali sme ako hniličky a kliny bili až milá vec. V Boci sme nocovali, ale pre paskalujúcich židov nič spať nemohli. Či ste to počuli a videli dakedy, napitých židov! Tu je rovnoprávnosť a emancipácia židov, bodaj by túto posiaľ kresťanskú privilégiu na seba prijali! Dvadsiateho štvrtého včasráno sme sa rozohnali ďalej, bo to ešte hodný kus cesty. Práve ako dochodíme do Svätého Mikuláša, durk—durk mažiare, a my trtúliť, ako len možno, pred mesto ku peknej bráne. Kade sme bežali, všade nám z domov visiace zástavy okolo nosov brngali: národné, krajinské a cisárske; tých prvých bolo najviac. Pre všetky ženy a dievky všetkých našich handlov by na zásterky dosť bolo bývalo.

Pri skvostnej bráne von z mesta ľudu ako dreva, habaus neslýchaný. Tu, reku, ani nevidím, ani nepočujem nič, a ak sa budem strkať, dostanem po hlave a bude koniec. Stisnem klobúk medzi zuby, napľujem do hrsti, ako bude – tak bude, poď na tela—grofov kôl^[292], a fajn mi bolo. A tu hneď celý regiment pánderie^[293] fučal na koňoch so šabľami, ako strigôni, jeden napredku, akoby bol z oka vypadol Jánošíkovi na Zákľukách u Endresov, len sa tak prášilo – keby blato nebolo. Potom prešli pán Osvietený na šiestimi koňmi ťahanom kočiari, zastavia sa pri bráne; tu taký huk, také slávyvolanie nastalo, ani na vlas nechybelo, že som z môjho „vyššieho miesta“ dolu nedrochol. Tam ho vítal pekne jeden pán, potom slečinky ako anjeliky krásne, vo dvoch radoch mimo cesty rozostavené, medzi nimi ho jedna oslovila. Potom ho tak husto kvetmi a venci obhádzali, že by dvanásť oviec na nich prezimovať mohol. Potom mu jeden richtár s veličiznou zástavou v ruke dáku v zlate viazanú, ako desatoro božích prikázaní veľkú knihu doručil. Tu ma naraz dáky strážnik za nohy dolu stiahol, bo neslobodno po tých stĺpoch sa škriabať, bo by mi vraj všetky tie písma, čo po tých drôtoch bežia, do brucha vliezli, a žeby od toho aj vykapať mohol, a tak som škoda—preškoda nepočul, čo pán Osvietený odvetiť ráčili; ale že to dobre do uhelnice patrilo, z toho zavieram, lebo mu tak na slávu zrevali, že zápustom sa z Kriváňa a Ďumbiera zôšusty pustili.

No, tak sa pustil habaus ulicou na rink, mňa šúľali ako v lome, len mi tak pracky pukali. Prídeme na rink, tu ti kone z koča pána Osvieteného vypriahnu a ľud sa predpriahne. Hrmien bohov! Ani ja nechcem zaostať, pustím sa do zmetačky, lomím svojimi lakťami ako víchor, napravo, naľavo prší všetko predo mnou ako vývraty – kým sa neprebijem k oju; stanem si na liacu, a rrr! Syn môj, tak sme ti leteli ako vo vetre! Nikdy by ja nebol pomyslel, že na moje staré dni zo mňa ešte taký dobrý kôň vystane, zadkom som vyhadzoval a trtúlil len milá vec, dííí! V okamihnutí bol koč ako parou hnaný v stoličnom dome. On zostúpil, ale my sme sa vypriahli a vyšli na rink. Bolo nás do päťdesiat toho foršpontu. Ja som medzitým prešiel oproti k Abrahámovi a obročil som sa za šesť nových.

Nastal večer a s nim dobrý večer sviečkárom, to jest ruminácia^[294], všade v oblokoch sviece horeli, tak bolo svetlo, že si mohol vidieť i tú blchu, čo po zemi skákala. Snáď aj tým rozum osvietilo, čo toho ešte potrebujú. Okolo siedmej večer pri Piťových trávniciach – srdce mi od zeme skákalo – dlhý rad fakieľ vyše dvesto ťahá. Mysli si, Štefan, keď ideme z roboty z Dlhého grúňa len pri jednej fakli, koľké to svetlo, no a dvesto! To sa tak ligotalo, že by bol mohol hen tam na Roháči alebo na Solisku kašu žltú oberať. Preľakol som sa, keď voľakto vykríkne, že je stodola pri fakliach. Jaj, táže, reku, to je nešťastie, strhajte ju, reku, zalievajte! – Iba keď sa smejú, že to vraj pán richtár, chlapisko znamenité, Slovák ako repa, menom Stodola, ten že fakle vedie a rečniť bude. No, odpytujem, to je inšie, Boh ho živ a daj nám veľa takých a tak plných stodôl po našich mestách. Najprv pri rečených fakliach spievali ku cti kráľa pieseň. Potom rečnil pán Stodola. Keď si my z grúňa na grúň šepceme, to je pletka oproti jeho hlasu, toto tak dobre v Svätom Jáne počuť mohli ako i tu, a to, čo povedal, bolo ako Svätô písmo, to mi rástlo zo srdca a jemu tieklo z úst ako med. Ale sme mu vykríkli na slávu, ja som tiež dopomohol, hneď sa mi krv pustila nosom.

Pán Osvietený celý ten čas stáli na stoličnom balkáne^[295] a všetkým nám – teda aj mne – sa vľúdne, srdečne poďakovali, nás k poriadku napomínali a lepšiu budúcnosť sľubovali. Synku, znáš dobre v našich pralesoch tam za Klátnym grúňom, v Spádoch keď víchor hučí a viacstoročné smreky ako slámočky praštia, znáš, ako sa to počúva, no tomu podobný krik nasledoval za poslednými slovami pána Osvieteného; samému mi vlasy dupkom vstávali a koža sa mi ježila. – Fakle zhasli, spievalo sa „Hej Slováci“, bol to za chór, hrmien vozov! Hanba – nehanba, slzy radosti mi na vystrčenú gambu kvapkali.

Taký rozmäknutý a rozmoknutý hľadím neodvratne na balkán hore, len ti zrazu sfučí a spraští dáky hrom, zableskne sa a v bledom tichom svetle celé okolie… Zľakaný sa obzriem, nuž div a zázrak, za mojím chrbtom stojí vysoká brána v úplnom ohni ako všetky pekelné horúce pekla. Pretože mi jedna cigánska blcha za košeľu frkla, skočím nabok a hľadím splašený ako srna. V tej bráne v najkrajších živých farbách bielomodro—červeno sa skvejú v ohni litery: Sláva osvietenému pánu Jánovi Franciscimu, županovi stolice Liptovskej! Hviezdy, čo by ich pred rorátmi kriedou vyčistil, nesvietia tak, ba mesiac sa netrúfal ukázať, konečne tie rachédle pukali ako na odrazke na medveďov, a nastalo ticho. Po chvíľke sa vo tri vrhy hromovite vyvolalo pánu Osvietenému na slávu a ľud sa pokojne rozišiel, ulice ako vymetené, ticho, pravda, lebo všetko si po hapatékach hrdlá mastilo, a tak bolo aj osvetlenie celky načase, aby chlapi potom domov potrafili a sa nepotkýnali.

Kukám, kde by hlavu sklonil, ale všade krčmy preplnené, ani nebolo kde jablkom hodiť, no a moja hlava podobná viac tekvici ako jablku. – V tom strachu ma pojme za ruku jeden statočný pán s dlhou bradou a vteperil Ďurka u seba do postele; bolo mi ako v nebi, ba čo viac, ráno som aj kávu pil. – Keď som sa nazad vrátil, nastala zase slota, trebárs pán Schaafka a či Šófka z Moravy suchotu prorokoval. Pán Boh dvadsiateho štvrtého novembra pre Osvieteného pána teplý deň zachoval. – Na Malužinej, kde sa dva nebezpečne porúchané mosty nachádzajú, som zaviazol, až ma haviari dvíhať museli. A teraz večer, keď v kolibe varečky strúham, rozprávam chlapom, čo som počul. – Pán Boh pomáhaj!

Tvoj otec

Ďuro Pinka.