ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List 135. Jozefovi Kohútovi (Bánovce 8. I. 907) ^[771]

Blahorodý pane! Na Váš ct. list z 8. I. 907 — prosím Vás mi tie obrazy odoslať v cene určenej.^[772] Som presvedčený, že sú znamenite prevedené a tak niet pochybnosti, žeby sa mi nepáčili.

S náležitou úctou Vám oddaný

Dr. J. Jesenský

List 136. Oľge Kraftovej (Bánovce 8. I. 907) ^[773]

Drahá Oľga!

Bol som zo 12 dní doma, v Bytči, v Mikuláši a v Žiline a ledva som tu pár dní, už by zutekal preč. Nuž, ale nie o tomto. Keď som sa vrátil, našiel som tu doma Tvoj list, za ktorý Ti ďakujem. Ako obyčajne, i teraz máš len Ty pravdu, a síce, tuším, vo všetkom, menovite v tom, že v šafárení musí mať ruky žena, čo sa do toho rozumie, lebo mládenec len čo do krčmy nakukne a chlipne si vína, už praskne 5 — 10 zlatých, len čo drnkne strunou tou najtenšou cigán, už sa vyťahuje pätina, za pohár limonády platíš 25, za čaj 30 grajciarov — v krčme atď., kým doma máš klavír a prípadne aj spev, ak žena vie tak spievať ako Ty, máš limonádu temer zadarmo, čaj za nič, pumpátori^[774] sa vyplatia tri razy tak lacno ako teraz, ešte aj proti dani sa ľahšie spraví apelácia pomocou ženy, ako bez nej. Krčma sa stane vecou rozpomienky, neduhy ťažšie prídu, alebo vystanú v poriadnom živote, etc. etc. No a najhlavnejšie som zabudol spomenúť, žalúdok a srdce sa napraví pri dobrom koste, ako sa pokazí pri krčmárskom, hnusnom jedení. Na mne napríklad konštatoval mikulášsky doktor, že som človek nervózneho srdca, reku, snáď žalúdok je nie v poriadku. Jedno s druhým — vraví. A reku, teda čo? Nuž, nepiť ani víno, ani pivo, ani čiernu kávu, ani čaj, ani šnaps, ani ťažkú, minerálnu vodu. Teda čo? Ľahkého vína pohárik s minerálkou, ľahkou vodou. Potom nefajčiť nalačno, nefajčiť cigarety vôbec, ani ťažkú cigaru. Ale ľahučkú cigarku. Tu máš karlsbádsku^[775] soľ, tú treba piť ráno nalačno.

Podľa tohto vidíš, mal by som zgazdovať tisíce, lebo mi je všetko zakázané, čo bolo dobré a čo groše stálo, a predsa myslím, kým budem na tomto mizernom koste, budem mať zlý žalúdok a následkom toho nervózne srdce, lebo žalúdok som si už raz, ale doma, vykuroval a s hostinským kostom zase pokazil, lebo i teraz, keď som doma, nikdy nemám tlačenie v prsiach, a akonáhle dve noci tu spím, už ma tlačí. Čert aby to bral! Nuž, i k vyliečeniu je potrebná žena. Nech žije teda manželstvo, aby Markovič nemultiplikoval.^[776] Dosť mi toho narátal. Ako počúvam, 26 000 korún. Servus, ženička moja radostná, budúca, ak si. Biedna naša kasa. Musíme žiť na kapuste a na zemiakoch. Teda radšej ani žiť nebudeme. Kapusta je síce dobrá, aj zemiaky, teda spolu pomiešané je to a musí byť tiež dobré, lenže potrebujeme spolu mimo jedenia na topánky aspoň 40 zlatých, na šaty, pretože som fiškál a Ty fiškálka, aspoň (budeme sa moderne nosiť, lebo sme fiškáli), minimo kalkulo,^[777] tak by sa mi to videlo — 200 zlatých, na klobúky 80 zlatých (moje stoja v zime 10, v lete 10 zlatých), na rukavičky (v rukavičkách treba chodiť), ja potrebujem dva páry, okrem bálových, lenže i na bály pôjdeme, (či ako?) 4 zl., žena aspoň 8 zl., ďalej musíme bývať, to stojí už mňa ročne 300 zlatých, potom nejaká tá slúžka, neviem čo to stojí, ja platím obsluhovačke bez kostu mesačne 6 zl., 6 × 12 = 72 zl. Nuž, a keby sme sa my aj s kapustou a zemiakmi uspokojili, slúžka sa zaiste neuspokojí, teda už kvôli nej treba rátať na kost mesačne, ja platím 25 zl., teda 25 zl. to je 25 × 12 = 300 zlatých, a povedzme, že mám 26 000 zl. dlžoby, od toho 6 % úroky (ačpráve dnes na 6 % nedajú) je 980 zlatých, na kapitál, povedzme, ročne 600 zlatých, teda rátajme, spolu to činí, ak som sa nemýlil v rátaní, 2584 zl. Ja mám príjem mesačne brutto 600 korún, teda aj so štempľovými^[778] výdavkami, ktoré činia mesačne asi 100 k[orún], potom pisár 60 k[orún], je 600 k — 160 k = 450 korún. 450 × 12 = 5400 korún, 2700 zlatých. Teda ajhľa - 2584 zl. Zostáva 116 zl. To je na cigarky, čibuk, špendlíky a gombičky.

Pretože ale ja som zlým matematikom, akiste som polovicu výdavkov vynechal. Hľa, napríklad svetlo, časopisy, národná daň, štátna daň, cirkevná daň, štátny žalár, na ktorý človek musí rátať, doktor medicíny, ľahučké výlety, kedy-tedy Luhačovice — vzťahom na zlý žalúdok, žobráci — a tých je moc, pumpátori — a tých je ešte viac; nedôverujem mojím rátaniciam, teda — placeat^[779] ženiť sa, nech sa páči. Zostaňme teda tak, ako sme. Aj to je pravda síce, že v mojom rátaní žena robí plus asi 88 zlatých (šaty, rukavičky, klobúk, topánky), ale už len z lásky k nej musíme jej taký život poskytnúť, aby sa tak cítila, žeby mohla povedať, že jej len vtáčie mlieko chybuje. Ergo.

Predbežne dosť. Očakávam Tvoje rátanie. Ako Ty budeš rátať. Hlavná vec postaviť sa na to stanovisko, že sme v očiach sveta v takom položení, že by sme si aj automobil alebo kone mohli držať. Dáta máš, praktikantkou budeš, rátaj, slečna Oľga, a odpíš. Maj sa dobre.

Tvoj Jano

List 137. Jozefovi Kohútovi (Bánovce 23. I. 907) ^[780]

Blahorodý pane! Obrazy som obdržal.^[781] Páčia sa mi. Peniaze pošlem asi okolo 15. februára, alebo, ak prídem na Živenin večierok Vám ich oddám, ale jestli by som mal hneď platiť i to môžem urobiť.

S úctou Dr. J. Jesenský

List 138. Oľge Kraftovej (Bánovce 17. V. 907) ^[782]

Drahá Oľga!

Ty by si aj tak nepísala, ako si povedala, a i bez toho je na mne rad, teda Ti píšem, nie preto, že som Ti sľúbil, ale preto, lebo rád by som sa s Tebou poprechodil ako včera, pri Tebe šiel, a ako som to už raz napísal, vyčaroval také minúty…

Nuž ale nemôžem sa s Tebou prechodiť, nehovoriť alebo hovoriť, a tak Ti aspoň píšem. Však som ja naivný? Takouto pravdivou frázou robiť introdukciu do listu!

Sľúbil som Ti (a aj Ty si bola zvedavá) napísať Ti pohnútky toho, že, ako Ty vravíš, vrátil som sa k Tebe. Ja som sa nevrátil, ja som bol vždy s Tebou, drahá Oľga. Prišiel som k Tebe, aby si mi odpustila moju nevšímavosť, moje špatné chovanie sa, chcel som Ťa presvedčiť, že vo mne pri tom všetkom, že som nebol dostatočne kamarátskym, nič neochladlo. Pravda je len to, že v mĺkve časy myslel som na to, že Ty, aká si dobrá, aká si ženská, čistá a duševná, nezaslúžila by si ani omrvinky nešťastia — a ja nemohol som Ti povedať: poď! Uvidíš, že so mnou šťastnou budeš. Nielen nevedel, ale neveril som, že by som Ťa ja mohol šťastnou urobiť, a to som nechcel, premáhal som sa často v písaní, t. j. nechcel som Ti písať, ačpráve všetko volalo vo mne na mňa: píš! píš! odpovedz! Prešli dni, týždne, a ja potom zrovna hanbil som sa Ti písavať a nepísal som. Veď je tak, že ani teraz ešte neviem, kto som, čím som, ale tak sa mi zdá, že ja sám osebe nikdy nebudem voľačím a šiel som k Tebe pre odpustenie, pre staré kamarátstvo, preto, aby si nechladla voči mne — lebo, uver, ja len Teba chcem rád vidieť, Tebe sa so všetkým zdôveriť a Tvoju lásku mať. Nikto nebol posiaľ pre mňa tým, čím si mi Ty, od nikoho som nechcel ešte to, čo by [som] rád od Teba. Rád by Ťa mal vždy tu pri sebe, ak by si Ty chcela. To som Ti tiež chcel povedať, ale človek je taký akýsi roztratený, hlúpy, že to ani nevie vyjadriť.

Dnes len toľkoto. Smutno mi je veľmi, akoby ma srdce bolelo.

Srdečne Ťa bozkáva Tebe oddaný

Jano

List 139. Oľge Kraftovej (Bánovce 20. V. 907) ^[784]

Drahá Oľga!

Tvoj list som dostal a po jeho prečítaní prečítal som si aj tie dva listy, ktoré si mi tohto roku písala. Skoro som neuveril, že som Ti na tieto dva listy neodpovedal a že si mi Ty len dva listy písala tohto roku. Ako sa všetko redukuje! Ako sám človek scvrká rokmi, tak aj jeho horúci cit niekedy pomaly, pomaly chladne. Za päť mesiacov tri listy! Pravda, ja som bol príčinou, ale predsa tri listy za pol roka! Oľa! To neni ani možné, žeby si Ty takou tvrdou bola bývala. Ináče, sľúbil som Ti, že Ti udám počet Tvojich listov. Ty si vravela, že som ja napísal 50^[785] — a pravdu si mala, že viac si písala Ty. Ty si mne posiaľ napísala 79 listov. Malá štatistika Tvojej lásky, poťažne Tvojich listov, čo je ináče jedno, je nasledovná.

Roku 1904, kedysi v lete, sme sa na jednom výlete oboznámili. Jeseňou raz, keď sme sa spúšťali z Kamennej, proponoval som, že Ti budem písať kamarátske listy. Kamarátstvo bude Tvojou ochrannou baštou. Kedysi po „Halme“ som Ti písal prvý list, keď si odišla do Kochanoviec! Ale dávno predtým túžil som po Tebe, lebo, pamätám sa, raz večer, len aby som bol bližšie Teba, dal som sa previesť proti Kochanovciam. Item: roku 904 písala si mi za jeden jediný mesiac, a či pol druha, totižto

Ajhľa! Báječné klesanie numier. Šesť listov nemôžem nájsť. Alebo som sa zmýlil v numerovaní. V mnohých je mnoho pekného; aj v ostatnom je ešte láska, ale tie numerá hovoria vysokým tenorom a presvedčujú, že láska je teplomer. To striebro, ktorým ona k nám hovorí, stúpa a klesá. Ale, Oľa drahá, my sme ešte vždy pri vriacom stupni. Ja aspoň áno. Ty, bohvie ako sa to stalo, rozvarila si moje srdce zase po stupeň 80. Ale neprofanizujme.^[786] Ja som sa odhodlal výlučne Tebe žiť a či už s Tebou. Mládenecký život s celou jeho poéziou strčiť do pekla, a pretože človek bez ženy žiť nemôže a musí milovať a miluje a Teba miluje — tak. Niekedy prídem k Vám a vypýtam Ťa od pani matky, lebo to tuším tak musí byť. Mohla by si mi v tomto ohľade poradiť. O tomto akosi nepíšu v románoch a ja sám som sa nezaujímal posiaľ o tieto veci, nuž neviem. Vieš, vážnosť nemám rád, aspoň nie na povrchu, aby bola viditeľnou, a tu človek musí byť vážnym. Tie formality — dešperátna vec. Pýtanie, zasnúbenie, či ako to ide, ma zrovna sprostým robia. Poraď! Ty písavaš také múdre listy, nuž len Teba sa radím.

Človek ako mládenec ustavične klesá, kazí sa kvôli minútovým radostiam. Dnes cigán hrá, a zajtra hlava štiepa. Dnes mám noc veselú, a zajtra čierny deň. Jem pečienku, a o hodinu ma bolí žalúdok. Príde nejaká ženština, nejaká perdita,^[787] a ja ako liberálny človek, pretože sa nemá kam podieť — ešte jej aj prístrešie dám. Stalo sa so mnou! Ak sa interesuješ, vyrozprávam Ti bohémsku lásku perdity. Ale čo Ťa traktujem takýmito vecmi. Len to chcem povedať, čo ináče vieš a čo som Ti už aj hovoril, že tak myslím, poézia mládenectva nie je v pomere s láskou čistou k dievčaťu a pokojom v manželstve. Dosť! Nechcem byť vážnym.

Jedno je sväté. Nezaslúžim si Ťa. Nie som hoden tých pár sĺz, čo sa Ti v oku zablysli pri ostatnej príležitosti! Nie som hoden, nie. Viem si vážiť všetko na svete, čo ide zo srdca, každý úprimný, čistý cit, zatrblietanie každej vrelej slzy, čistotu, lásku, oddanosť, každý jeden vlások nezafarbených vlasov, každučký nezašminkovaný pór kože, všetko prirodzené, nezalíčené viem si vážiť; čokoľvek som popísal — ženu so svojou mäkkou, neodolateľnou, prítulnou ženskosťou, viem si vážiť a milujem — ale pritom bojím sa dotýkať všetkého toho, aby som nezaškvrnil, bojím [sa] svojím nazvať, aby som zdroj nazakalil, aby som neurobil nešťastným.

Vtáčie mlieko! Oľa moja! Ja by [som] rád, nevýslovne rád svoje radosti s Tebou deliť, ak Ťa potešia, ale svoj žiaľ sebe ponechať. A žiaľ v živote prichádza častejšie ako radosť. Mňa by bolela každá Tvoja slza, ako boleli ma ostatné; každá z nich, ako bola pekná, ako som si ju ctil a vážil, tak ako kvapky roztopeného čertovho kameňa^[788] padali do môjho svedomia.

Oľa! Nemiluj nikoho, len mňa vždy tak, ako ja Teba rád mám. Neplač nikdy a odpusť za tieto riadky. Nepoznávam sa — takým som bol vážnym.

Odpíš, čo robievaš, kde chodíš, kam pôjdeš? A pošli mieru svojho prsta, ak chceš.

Bozkáva Ťa Tvoj Jano

List 140. Oľge Kraftovej (Bánovce 25. V. 907) ^[789]

Drahá Oľga!

Je osem večer (Ty tak počínaš: je zavčasu ráno etc.), ešte všetci pred domami sedia a postávajú. Ja som už zapálil lampu, spustil rolety, a hoci som veľmi ustatý, píšem Ti. Bol som totižto na pažiti a vypil [som] s bývalým junákom našim Igorom Hrušovským 4, t. j. štyri fľašky piva. Bánovský cigán hral v zelenom, t. j. 6 slabých, dengľavých agátikov bolo tam a 2 oleandre, no pritom mnoho židov — ako by človek neustal, najprv dolu brehom a potom hore s dvoma fľaškami piva. Vôbec akosi ťažko prichádzam ku svojej predošlej sile a pružnosti. K tomu taký akýsi smútok mám na duši, ničoho nieto tu, čo by ma potešilo, zaujalo, tým menej oduševnilo. Všetko mi je takým malým, mizerným. Často pozdáva sa mi, že by bolo najlepšie prejsť k Vám, ale keď ma tam údajne také vážne úlohy očakávajú a ešte som ani nepísal domov.

Divná vec, že keď neženatý, cudzejší človek príde do domu, kde sú dievčatá — je [to] nápadné. Tvojej pani matke to tiež napadlo. Nuž, a keby som bol k Tebe šiel, ako ku kamarátke? Čo potom? Takého kamaráta by nakoniec z domu vyhodili, či čo?

Tvoj posledný list Ti nešiel od srdca. Ale napadá mi, či si Ty už nazrela za kulisne mládeneckého života? Ja myslím, nemá ten kulisne. Otvorená hra. A ešte, že si niekedy o tom podiškurujeme! Čože Ty vieš o mládeneckom živote? Zlého mnoho, to sa vie. Mládenec si vypije, sedí v krčme snáď aj do rána, miluje hore-dolu, život neporiadny etc. Aj to sa rozumie, že to platí o každom. Zvedavý som na ten diškurz.

Interesantná si! Kostujem sa u Hrušovských!? Kto Ti to povedal? Vtedy mi to prvý raz napadlo, keď si mi to radila. Ale Ty kvázi nevedomky, no dobre vediac o všetkom, sprostredkuješ také veci, ktoré navrhovať zoči-voči sa ostýchajú patriční. Už aj spýtal som sa Hrušovského, či by to bolo možné, aj povedala pani, že nech sa mi páči, aby si vedela, akurát dnes. Nedávno som bol tam na obede. Ju som ale tri mesiace nevidel. Zdalo sa mi, že sa veľmi premenila následkom junáka, ale to zaiste len frizúra robila, lebo predtým nosievala hladkú, pričesanú, čo jej tvár okrúhlejšou robilo, a teraz má takú, čo ju zdlžuje. Videl som aj obra.^[790] Nebol spokojný zo svetom. Mňa vôbec fumigoval, ani ma nezbadal.

Šuba^[791] nevydala počet z vladárství svého. Chcel by do Ameriky, čomu by som sa ja veľmi tešil, lebo by si mohol vziať koncipienta. Takto by ma to stálo mesačných 90 zlatých, čo je moc.

Do hájov vôbec nechodím, lebo sú sčiastky ďaleko, sčiastky na vŕškoch a mne je neradno hore vrchom. No ale aby si sa nenazdala, že je so mnou zle. Nie pre ten vŕštek, ale čo by som tam sám robil; zase by sa mi žiadalo preč, trebárs do čerta, len preč! Načo sa teda rozčuľovať a utekať, keď človek stojí v háji a vonia všetko dookola. Zato chodím každý večer o šiestej na pažiť, tam si vypijem pohár piva, zajem syra, aby som si apetít k večeri pokazil, posedím asi hodinu, a o pol ôsmej som doma, navečeriam sa, potom píšem mimokancelárske veci, o desiatej [si] ľahnem, čítam Conana Doyla a spím do šiestej-siedmej. Ráno o siedmej vstanem, navarím fruštik, zjem ho, umyjem a oblečiem sa o ôsmej som v kancelárii až do šiestej. Poobede síce teraz za dva dni som spával, ale zobúdzam sa nanič, lebo som to nezvykol. Aby chutil poobedňajší spánok, treba sa k tomu navyknúť; navyknúť sa je ale zle, lebo potom chybuje.

Že máš toľko starostí s toaletami a toľko musíš prešívať. To Ti nezávidím, nuž ale veď je to Vaša úloha — šaty šiť, a potom sa blýskať v nich. Aká to radosť môže byť, v prešívaných šatách zablesnúť!

Zajtra, t. j. v nedeľu máme valné zriaďujúce zhromaždenie potravného spolku, úč. spol. Inak by som bol prišiel k Vám. Takto bohvie kedy, ale veď to, tuším, vopred oznamovať netreba. Ty mi oznám, až pôjdeš preč, aby [som] nejako vtedy neprišiel, keď si Ty nie tam.

Ešte jedna poznámka. Moje listy bývali dlhšie a hustejšie písané ako Tvoje, teda sa to vyrovnáva, ba iste moje by ešte viac litier vykázali ako Tvoje. Škriepiť sa nebudem, ale stavil by som sa, že je tomu tak. Ak chceš, prijmi stávku no nie s tou podmienkou, že zosumuješ litery mojich listov. Však by sa Ti to nechcelo? Ergo dosť som toho Tebe popísal, tak mnoho, že by si ani litery neprečítala. Teda vidíš.

Jedno som konštatoval v Novom Meste. Že sme boli jeden proti druhému akísi cudzí, predpojatí… Hovorili sme, a myšlienky po inom chodili. Vysvetli mi to.

Pá! Tvoj Jano

List 141. Oľge Kraftovej ^[792]

Obzreli sme si tento kaštieľ^[793] dnes za celé poobedie! Pozdrav!

List 142. Oľge Kraftovej (29. V. 907) ^[794]

List 143. Oľge Kraftovej (Bánovce 5. VI. 907) ^[795]

Drahá Oľga!

Píš hneď, písala si, a ja, ako vidíš, len na druhý deň či večer som sa chytil pera. Včera som to chcel urobiť, ale prišiel Igor, potom Lapár, potom môj domáci a zadiškurovali sme sa do pol jedenástej. Pol jedenástej! Tu v Bánovciach to mnoho značí, inde by ani ranných 6 neznačilo toľko. Čertvie! Po tej mojej chorobe^[796] som akosi veľmi skrotol, zdá sa mi, akoby som ani krvi nemal — nepomyslím, že by som ja ešte mohol tak vystať do rána. Nemysli si ale, že sa pekným robím pred Tebou. Aký som, taký som. Všetko mi je jedno. Zmalátnený ako lekvár. Zmelknul potok roztočitý, ako Hurban píše.^[797] Nazdával som sa, budem ešte rásť, ale rastiem do zeme, krčím sa. — Ale dosť! Aby si nepovedala, že sú to povedačky.

„Už zomrel som a tma ma zastrela.“ Takto zneje môj ostatný sonet.^[798] Možno, že ho budeš niekedy čítať. Ale ani vtedy mu neuver celkom. Tí v Obzore^[799] sú takí moderní, že im len taký sonet zodpovie, ktorý je moderný, a keď človek o nevere povie niečo kvôli kráse, t. j. že je neverným pre krásu, alebo im povie napríklad takto:

Toto by Slovenské Pohľady neuverejnili,^[800] ale Slovenský obzor by zas neuverejnil sonet bez kokety a galantérie… Čo myslíš, kam by patril nesledujúci sonet (písaný nie z pravdy, len z akomodovania, teda nehľadaj v ňom pravdu):

To je nie o mne, ani o Tebe, ani o nás dvoch, aby si sa nenazdávala. Lenže pardon! Traktujem, Ťa básňami! Keby to boli aspoň cukríky, ale verše. Prepáč! Akosi mi to prišlo do myšlienok a ja hotový — napísal som. Pardon ešte raz!

Minule sme veru ešte mohli sedieť u Vás. Ku vlaku sme síce došli, ale Igor, že ešte musí hovoriť s kýmsi, aby som mu to kvôli spravil. Nevedel to povedať u Vás. Rýchlik akurát s nami prišiel, a nechali sme ho rýchlikom. V krčme sedeli Tóth a Dovina.^[802] S týmito sa mal čo zhovárať Igor? Horký, nehovoril nič. Povedal, aby sme naspäť išli. No reku, komediantom už nebudem. I minule i teraz sa vracať. Máš pravdu, Igor je motaj a nevie panovať nad svojím jazykom. Ľutujem, že som sa mu zdôveril ohľadom našej veci. A potom badal som u Vás, na Tebe nie, ale na ostatných, akúsi mĺkvosť, všetci boli dopoly zamrznutí. Ovšem, že som nevedel príčinu. Tvoj pán strýc napríklad ak povedal štyri vety pri večeri — som huncút etc. Teda len preč. I teraz ešte cítim akúsi hanbu, že som do poslednej chvíle zostal, a potom pádil ozlomkrk. Tak ľahko sotva prídem — čosi, vari tá hanba, mi prekáža. Igorovi som… Pretrhli ma v písaní listu páni Lapár a Kubík^[803] štrangár a zase sme sa rozhovorili do jedenástej, a tak opäť len večer pokračujem v liste. Je pol desiatej. Akurát pred chvíľou prestala hrať pľacmuzika. S týmito istými pánmi som sedel pri pive. Vypil som až tri poháre a po nich celú čiernu, čo som už neurobil pol roka. Prichádzam do starej koľaje.

Divné je to, že akonáhle prídem do Bánoviec, hučí mi v ušiach. Neviem si to vysvetliť — akonáhle som preč, prestane hučanie. Čo myslíš, čo je to?

Ozaj, to sa Ti podarilo. Kostujem sa u Hrušovských. Dobre to ten Igor zmotal. Povedal to Tebe ako hotovú vec. Ty si to mne odpísala a ja od 1. odtiaľ jem, pravda, doma. Turbovať^[804] ich nechcem a aj ku mne prichádzajú ľudia aj cez obed. Aby človek ani na minútu nezavrel dvere, práve vtedy Ti prídu, keď niekam odídeš. A ja sa teraz ani nehýbem z Bánoviec. Za tých šesť týždňov som mnoho škody utrpel, mnoho musím doháňať a veľa platiť, preto neposielam ani Tebe tých 400 zl. za ten klavír!^[805] Ale veď by si Ty bez neho zomrela. Pamätám sa, ako si sa mu tešila, keď si ho dostala — ani by som Ťa nechcel oň orabovať.

Vidíš — tak ja píšem hneď, vždycky tak ako teraz. Chytím sa do niečoho, pretrhne ma niekto, list poleží a potom už nedajbože v ňom pokračovať. Aký výlet sa strojí? Pravda, až v auguste, keď ja narukujem.^[806]

Bozkáva Ta! Tvoj Jano

List 144. Oľge Kraftovej (Bánovce 26. VI. 907) ^[807]

Drahá Oľga!

Akurát som prišiel z Bytče, kde som dva dni bol, a nájduc Tvoj list, odpovedám Ti hneď. Darmo zatváraš z môjho mlčania to, že by si ma Ty bola niečím urazila, alebo niekto druhý by mi bol ublížil, alebo že by mi nejaká duša bola všeličo povravela — nie. Ani jedno, ani druhé, ani tretie. Stalo sa čosi iného, drahá Oľga. Mal som a mám už aj snubné prstene kúpené, chcel som už aj ísť pár razy k Vám, ale najprv som chcel domov písať, nuž kým z domu nedostanem priaznivú odpoveď — dávam Ti, drahá Oľga, voľnú ruku.^[808] Ja som Ti nie istým, a preto do tých čias, kým Ti budem istým, cíť sa ničím neviazanou ku mne, dávam Ti Tvoj sľub, a či čo bol, naspäť a ja svoje slovo tiež naspäť ťahám, beztak ako čo by sa nič nebolo stalo medzi nami. Ja som bol ticho posiaľ, okrem H(rušovského) nevedel nik o ničom. Neboli sme zasnúbení, nebol som zradným nikdy, lebo som Ťa rád mal a rád Ťa vidím a budem Ťa rád mať. No nechcem Ti vstupovať do cesty, a jestli som Ti vstúpil — odpusť mi. Tak rád by (som) bol s Tebou, tak rád by sa zhováral s Tebou, ani nevieš… Jeden návrh: raz prídem k Vám, ale Ty tak ber, že neprídem a vypýtam si Ťa, ak budeš voľnou ešte vtedy.^[809]

Jedno ma zronilo veľmi. Počul som nedávno, že prídu k Vám Rusi a Teba jeden chce vziať do Ruska. Nuž, ja odstupujem, ja neexistujem viac beztak — ale možno, že niekedy budem existovať a prídem, a potom…

Vieš už, čo je istota? — Cíť sa celkom voľnou, slobodnou, ničím neviazanou — ale nehnevaj sa na mňa, lebo Ty si mi v duši, Ty si mi v srdci a na rozume vždy a všade, a keď sa náhodou zídeme, neodvráť sa odo mňa, lebo ja som Ťa nikdy neoklamal. — Tak rád by s Tebou byť, ale nie u Vás, niekde inde, osamote… Oľga, a vtedy možno nedbal by na nič a šla by si so mnou. Prosím Ťa, nežiaľ, ešte sa nič nestalo — ale Ty tak ber, ako čo by sa už všetko bolo stalo, čo sme nechceli — ja tak beriem, že sa ešte nič nestalo a že sa ešte všetko stane, čo chceme.

Bozkávam Ťa mnohokrát! Tvoj Jano

List 145. Oľge Kraftovej (Bánovce 5. VII. 907) ^[810]

Drahá Oľga!

Ďakujem Ti za obidva listy, čo som posledné časy dostal. Odpusť mi, keď konštatujem, že ten rekomandovaný mal hlbokú pravdu, ani čo by som bol mamku počúval, keď som niekedy neskoršie prišiel domov. Tie isté slová. Mrhanie zdravia, groší etc. Ja som to obyčajne chladnokrvne vypočul a povedal: máš pravdu. Koniec bol debaty a mamka bývala odzbrojená, ale ani mamka vtedy, ani Ty teraz neboli ste celkom spravodlivé — mamka síce ešte bola troška, lebo mala pred sebou fakt, že som neskoršie prišiel, ale ani tá nevedela, čo som ja robil do noci, že som totižto ani nekartoval, ani nepil, ani iné špatné veci nerobil, lebo chvalabohu vždy som prichádzal triezvy, pretože ja, keď som aj pri poháriku, mne mnohé a veľké pitie nechutí, vysedím pri ňom aj do rána, ak je dobrá spoločnosť, ale ráno som zato triezvy, ako včera, keď som sadol ku kompánii. Potom sám lump, keď príde ráno, je najsvedomitejší, a keď ešte prídu kázne — to je potom do nevydržania.

Ty ale ani tohto faktu nemáš. Ty len predpokladáš, o mne súdiac z poznámok akýchsi, čo som porobil v listoch… Neviem už o nich, ale to neboli doznania, že lumpujem, pijem, hýrim, čo Ty zahŕňaš do poézie mládeneckého života. Nie toto je poézia mládenca. Poézia mládenca je celkom druhá vec, je samota, je celý svet, je neviazanosť pri viazaní, bezuzdnosť aj pri uzdení, je voľnosť široká a vysoká, je rátanie iba s vlastným svedomím, je bezohľadnosť na druhých a nehľadenie na seba etc. Ani pri žene by (som) tieto veci nechcel stratiť, lebo by som si myslel — nerob, tam je domáci korbáč, vyšibú ťa ako decko… A Ty si, hľa aj poukázala naň. Máš pravdu, ale si ukázala naň. Ukázala si zrkadlo, aby som sa pozrel, akoby (som) ja nemal v duši svoje zrkadlo a nevedel, kedy som špinavý. Zrkadlo neumyje, sám sa musím umyť.

Ty si zvláštna, že sa hneváš, keď Ti týždeň nepíšem. Veď by aj mal kedy, ale k listu je potrebná akási nálada, trocha smútku, nudy malinko a rojčenia… a to mi niekedy chýba; potom minule som bol v Bytči a hneď nato zase som musel odísť do Trenčína urgovať veci niektoré, ktoré už tam dlho trčali. To sú hneď štyri dni. Potom, človek viacej píše niekedy a rád je, keď odhodí pero. Nuž, neber tie veci, drahá Oľga, tak tragicky, keď Ti aj nepíšem, Ti predsa píšem mnoho razy. Ty neuveríš, ale je tomu tak. Ozaj aj to: učím sa denne dve hodiny po francúzsky, vlastne pokračujem v nej po jedno ôsmich rokoch. Čítam so slovníkom a učím sa slovka. Potreboval by (som) ale dobrú mluvnicu; ja som ich pár mal, ale neviem, kde sa podeli. Nemáš Ty nejakú? Mohla by si mi ju požičať na dva-tri mesiace, aby mohol prezrieť niektoré zvláštnosti. Ty si sa učila tiež po francúzsky a budeš mať mluvnicu.

Najnovšia udalosť, že som Šuba dal preč. Zle šafáril a mnoho nepríjemností mi narobil. Menovite poinkasoval peniaze a nepopísal do kníh, nekvitoval^[811] a nezúčtoval, za posledné tri dni som našiel do 200 korún peňazí, čo zobral a neoddal, popritom ťahal popredku plat za nerobenie, okrem toho pumpoval podchvíľou peniaze, že nemá čo jesť, každé ráno bol pod forgom,^[812] chcel moje topánky, šaty a bol by pristal deliť sa vo všetkom za leňošenie. A popritom, že sa temer delil s ním, zaiste teraz ja budem vinným, že som ho odpudil, jeho, otca dvoch detí, vyhodeného zo všetkých úradov a kompromitovaného u mňa. No dosť.

Mala by si tu návštevu urobiť — u Hrušovských. Domov na augusta^[813] ja sotva pôjdem, lebo som povedal a či písal, že kým ma oni tu nenavštívia, do tých čias sa doma neukážem. Keď budeš v Trenčíne, odpíš, alebo v Tepliciach, alebo keď pôjdete do Luhačovíc, aby som sa eventuálne mohol pripojiť.

Srdečný pozdrav! Tvoj Jano Jesenský

List 146. Oľge Kraftovej (Bánovce 17. VII. 907) ^[814]

Motto: „A jövő zenéje!“^[815]

Drahá Oľga!

Za poslané knihy^[816] Ti ďakujem. Jedna z nich, tá konverzacionálna sa mi zíde. Už posiaľ som sa z nej podučil. Keby som mal trpezlivosť ju pár ráz prečítať a pár razy sa tie veci naučiť, keby som aj nehovoril francúzsky, aspoň by som porozumel čítanie, a jedine o toto sa mi jedná. Tie najkrajšie veci sú francúzsky písané, a Slovák to musí v maďarčine alebo češtine čítať. Je aj to pravda, že nemčina je bližšia a aj v tej by sa bolo treba zdokonaliť, ale do tej nemám takej chuti, ako do francúštiny. Rozpomínam sa, že keď som sa prvý raz učil, mi tiež radosť spôsobila, nie ako matematika, ktorá sa mi vždy hnusila a z ktorej som vždy zlé klasifikácie dostával.

Vy teda idete do Luhačovíc. Ja by som sa veľmi rád pripojil, ale vôbec neviem ešte, či pôjdem.^[817] Budete tam síce Vy, ale bude tam mnoho nepríjemných slovenských pasažierov, ktorých síce môže človek fumigovať, ale ktorí predsa nepríjemne dojímajú. Ak by som sa teda, drahá Oľga, nepripojil v určitý čas k Vám, nemaj mi to za zlé a neber vec tak, že nejdem ta, kam Ty ideš. Môže byť aj to, že keď aj nie ráno, tak lebo predtým, lebo potom. Vôbec určite nie som Ti vstave povedať nič. Môže prísť súrna práca a hybaj — trč doma! Špatná vec, to advokátstvo. K tomu stále plesnivieme a už aj nudiť sa počíname. Nie, nie som vstave tu privyknúť. Všetkých posielam do pekla, čo mi sem naradili — a ľudia nedajbože žeby platili, ešte aj taká filiálka vrbovská dá si vypisovať sto ráz pre 320 korún zásluhy, a nič nepošle. Ďakujem za také intabulácie,^[818] kde musím čakať za grošmi toľké časy. Ale pardon! O tomto nevravieť. Privátna poznámka. Kancelárska tajnosť. To mi len tak do pera vtieklo, sam neviem ako?

Že by si sa mi Ty za pisára hodila — svätá pravda, ale len potajomne. Čožeby bánovskí chrapúni povedali? Chrapúni, chrapúni! Mešťania bánovskí! Hyd naničhodný! — Hohó. Ale veď dáme píšem. Odpusť!

Šuba prišiel s červenými očami, bledý ako stena, ani hovoriť nevedel — nuž vzal som ho, kým zas niečo nevykoná, nepopchne, alebo do Ameriky neodcestuje, s pasom alebo bez pasu. Dal som mu termín do začiatku septembra.

Ponáhľam sa skončiť a oddať list. Teda pá! Dobrú zábavu, eventuálne dovidenia!

Tvoj Jano

List 147. Marienke Bottovej (Teplice 15. VIII. 907) ^[819]

Hlboký pozdrav!

Ráčte i Vieru^[820] pozdraviť!

J. Jesenský

List 148. Štefanovi Šubovi ^[821]

NB. Prežeňte Hajšovskú vec.^[822]

List 149. Fedorovi Jesenskému ^[823]

NB. Robím preventívnu kúru proti reume.

List 150. Vladimírovi Jesenskému (V Bánovciach 25. okt. 1907) ^[824]

Drahý brat,

v prvom rade Ti gratulujem, že si konečne na slobode.^[825] Čo sa správ týka, tých je zaiste veľa o mne a všetky sú nepriaznivé, — ľudia postarajú sa o všetko aj vtedy, keď sa človek nestará o nich. Exkuzovať^[826] sa nejdem, časom sa všetko ukáže, ale podotýkam, že ako iné tak aj správy o tom, že by som si ja úroky neplatil sú bezzákladné, lebo, keď možno vždy aj na kapitál pošlem. Dlhov mám moc a preto po 100 korunách nemôžem splácať a trafí sa, že termín niekedy zabudnem a nedodržím, lebo si ho nezapíšem, lebo zabudnem pozrieť. Čo zarobím, mimo úrokov, zhltne kancelária, do ktorej vždy treba strkať groše a potom za nimi bohvie dokedy čakať. Advokát potrebuje kapitál, keď ten nemá, veru ťažko je sa mu hýbať.

Mamku^[827] som ja síce viacej stál, ako Vy, ale dalo by sa to porátať, veď ja od 23. roku žil som na dlžobu, len kedy, tedy si mi Ty poslal z Trnavy, keď som bol vojakom,^[828] — tedy aj vojenčinu, aj rigoróza, aj advokátsku som ja skladal na dlh. Tedy nie sú to tisíce, o čo som ja viacej stál mamku a Vás. Pritom všetkom, keď sa to Vám a mamke tak páči, ja nereflektujem ani na piaď materského fundusu,^[829] ani na centimeter materského domu, — rád Vám prepustím všetko, ani osvedčenia z Vašej strany nechcem, lebo i to osvedčenie by mohol založiť, prepiť, predať, alebo nejakým spôsobom zmámiť. Slovom, mňa sa ohľadom materinského majetku nič nespytujte, ja som sa ho dávno zriekol, ja nemám v Martine nič čo dediť, ani inde a svoje zaviazanosti chcem do poriadku uviesť, nakoľko stačiť budem.

Idea sklep tak nechať je dobrá,^[830] ale Ivan^[831] veľa vraví, málo spraví a čo sľúbil nič nesplnil, aspoň posiaľ.

Do ženby ma predbežne nič, ani Vás.

Srdečný pozdrav!

Tvoj Jano

List 151. Marienke Bottovej (Zay-Uhrovec 22. XI. 907) ^[832]

Srdečný pozdrav!

J. Jesenský

List 152. Správe skalickej banky (v Bánovciach 26. XI. 1907) ^[833]

Ctená Správa!

Prosím Vás úctive mi túto zmenku vyplatiť a peniaze na moju adresu poslať. Potrebujem ich a pri zroku myslím, že by ich vyplatil. Do tunajšej banky nechcem byť dlžen, ako jej advokát^[834] a tak som nútený obrátiť sa na inú. Vy tam zaiste najviac peňazí máte.

Žiranti sú bratia Vlado a Fedor, obidvaja nateraz úradníci v banke Tatre, jeden vo filiálke v Bytči, druhý v centre a dr. Milan Ivanka, advokát v Trnave a ablegát. Iste poznáte všetkých.

Peniaze, 800 korún potreboval by len asi na dva mesiace.

Ak by ct. Správa nebola naklonená mi túto pôžičku povoliť, prosím si úctive zmenku naspäť.

S výbornou úctou

Dr. Jano Jesenský

List 153. Antonovi Štefánkovi (V Bánovciach 26. XI. 1907) ^[835]

Drahý brat,

poneváč neviem adresu sl. skalickej banky, na Teba posielam tento môj list s prosbou, aby si ho odovzdal banke a prehovoril s pánom drom P. Blahom,^[836] aby zmenku odporúčal správe. — Prosím Ťa, urob, mi to kvôli, potrebujem tie peniaze. Preto sa obraciam na sk. banku, lebo tá bude mať iste veľa peňazí. — Ak by sa Ti nepodarilo, alebo nebol p. dr. Blaho doma, prejdi sám do banky a upovedom ma hneď o veci, ako aj zm. pošli eventuelne naspať.

Ku posl. číslu Obzora^[837] Ti gratulujem. Skúsim sa už aj ja prichytiť, žeby niečo napísal.

Srdečný pozdrav

Tvoj Jano Jesenský

List 154. Pavlovi Blahovi (V Bánovciach 26. XI. 1907) ^[838]

Veľkomožný pane!

Na p. Antona Štefánka som poslal jeden list^[839] aj so zmenkou, ktorú ja akceptujem, bratia u dr. M. Ivanka žirujú.^[840] Prosím Vás úctive ju odobriť a v Správe protežovať. Potrebujem peniaze aspoň na dva mesiace a v tunajšej banke^[841] nechcem byť dlžen, ako jej advokát.

Zostávam poníženým sluhom

Dr. J. Jesenský

List 155. Anne Bottovej ^[842]