Zlatý fond > Diela > Svadba v Jasenovej


E-mail (povinné):

Pavol Socháň:
Svadba v Jasenovej

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov

Svadba v Jasenovej (v Orave)

Opisuje Pavel Socháň.

Keď mládenec s dievkou chce sa spoznať, kúpi jej na jarmarok srdce (za 50 kr.), alebo šatku (za 1 zl.), alebo záušnice (za 50 kr.), keď ona nemá vôľu, vráti mu to, ale ak áno, prijme to a dá mu zelenú mašľu so špendlíkom na čiapku (za 10 kr.).

Dievča dá mládencovi, ktorého rada má, keď príde k nej v sobotu večer na zálety, pierko: rozmarín, klinček a fialku. Mládenec, ktorý nemá frajerky, sám si vstrčí za klobúk pero.

Keď šuhaj chce sa ženiť, pošle v sobotu večer ženy na prepačky, nahovárať. Ženy na prepačky idú v obrúsku. Keď mládenec čuje, že môže prísť, vyberie sa potom s niektorým chlapom zo svojej rodiny „na prepačky“. Títo vezmú si výhovorku, po čo prišli, na to sa „nadhadzuje“, až prídu na ženenie a dievča pýtajú. Keď mu ju sľúbia, dohovoria sa o výplatok, koľko s ňou dostane, a v nedeľu idú písať ohlášky; keď mu odpoveďä (aj dajú lopár), nechá ženenie tak a čaká ďalej; ale keď „mu je náhlo“ (so ženením), ide ďalej nahovárať.

Potom sa už pripravuje ku svadbe. Mladucha si najde oddavača, starejšiu zo svojej rodiny, a družice; mladý zať starejšieho (pytača) zo svojej rodiny, družbov a zváčä.

V nedeľu ráno pri prvej ohláške mladucha donesie mladému zaťovi do jeho domu pero: 3 byľky rozmarínu so šnúrkou, špendlíkom a s perlami (kúpi v sklepe za 50 kr.). A to mu donesie každú nedeľu iné pero s inakšou stužkou. Na sobáš musí byť stužka zelená. Mladý zať chodí v nedeľu do kostola vše so starejším. Mladucha nechodí na ohlášky, lebo sa hanbí.

Na svadbu zvú po prvej ohláške vo štvrtok a volajú len rodinu.

Hneď od prvej ohlášky pripravuje sa mladucha s rúchom, aby mala do svadby všetko hotové:

Košiel 12 — 15; sukieň bielych spodných 5; na vrch súkenných od Turčana 20; štófky (červené, belasé, na kvietky) 4; bielu na kvietočky na vrch 1; k sobášu belavú polhodvabnú 1; spolu 31 sukieň po cene 3 — 5 zl. Pri sobáši má 6 sukieň na sebe. Šät (šiat) 5 — 6 po 3 zl. 50 kr.; farba ich je čierna. Kabátov, veľký súkenný za 14 zl., listerové 3. Brusleky (pod kabátom) 5 kusov (listerový, hodvabný, čierny zamatový, čierny na kvietočky) po 2 — 3 zl. Zásterky 2 po 30 kr. Čepcov 7 (so zúbkami i bez zúbkov) po 50 — 60 kr. Stužky 3 — 4 po 20 kr. až 3 zl. Šatky na hlavu so 30 kusov po 1 zl., hodvabná 2 zl. 20 kr. Oplecká 7 z mušlínu po 1 zl. Čižmy 2 kordovánové po 4 zl. Krpce 1 s remencami, mestské za 3 zl. 40 kr. Pančuchy z domášneho súkna 2 páry po 1 zl. 20 kr. Nohavice z barchanu 1 za 1 zl. Periny, 1 vrchnú za 6 zl. 50 kr., 1 spodnú, 5 vankúšov za 12 — 14 zl. Funt pieraťa stojí 70 kr. Oblečenie z domášneho plátna (farbené „na mäteňä“, „na ugorky“, „na bamburky“, „na viličky“, „na nožničky“, „na pavúky“, „na šľahaňä“, „na mesiačiky“, „na ploštičky“, „na klieštiky“, „na stoličky“, „na ovsík“). Plachty 5 po 1 zl. Obrusy posteľné 2, do kostola 1 z domášneho plátna. Zrkadlo 1 za 1 zl. Taniere 3. Hrnčeky na kávu 3. Lyžku 1. Truhly 2 po 5 zl. Do jednej nasypú 2 miery jačmeňa a po vrchu dajú háby, aby bola truhla plná a ťažká. Motyku, kúdeľ, hrable, trepačku, kiahnicu.

Rúcho hotoviť chodia pomáhať dievčence, peria párať a šiť, a mládenci protiveň robiť. V dome traktujú rodičia pálenkou, mäsom a chlebom. Mladý zať chodí každý večer a zostane tam spať.

Po prvej ohláške v tú nedeľu večer je oddávaňä. Mladý zať zájme si (zavolá) dvoch starejších a s tými ide do domu mladuchy pýtať od rodičov a oddavača, ktorý tam už čaká. Pritom vinšuje starejší, potom oddavač:

„Mnohovážni páni prätelé! Prosíme, aby nám pocestným z ďalekej krajiny prišlým lidem vaší lásky k malému pobaveniu, odpočinku a hospody popriať ráčili a naše reči, ktoré by boli Pánu Bohu milé a príjemné, nám ale užitočné, slobodne mluviť dopustili, — od vás si prosíme a žádáme. Nám velice milí prätelé! Cit prätelského navštívení tohoto predsevzetí našeho za to máme, že vám jest dačo i povedomo, protož prvé nežli by mnohými rozprávkami a historiami vám snáď obtížni mohli byť, když krom toho ani času natoľko nám nezbýva, umínil jsem na krátce reči tuto predniesť. Hospodin pri stvorení prvního človeka Adama to povedeti ráčil, že není dobre býti človeku samotnému a že potrebuje pomoc, která by pri nem byla, že by zde Pán Buh svú múdrosť a lásku k lidem zjevil, to z každodenného zkúšení dostatečne poznávame, samotný zaiste stav človeka jest stav smutný a nešikuje sa k jeho prirození, nebo se n??? vnítrního v nás nachází, ?? nás k společnosti s jinými lidmi ponúká a táhne, to jest všickni žádáme v tovarišstvu jiných lidí, zvlášte nám dobre prejúcích práteluv živi býti. I tento náš poctivý mládenec (N. N.), posaváď v samotnosti zustávaje, nynejšího času umínil sobe k boku svému vernú a statočnú tovarišku pripojiti, aby on své štestí na tomto svete vo svazku manželském a v spoločnosti hledati mohl. Meziiným ??k zvolil sobe zde v tomto dome zustávající šlechetnú pannu (N. N.), kterážto, aby se jemu pri prítomnosti naši za budúci manželku slíbila a s ním dnes v oddavky vstúpila, srdečne prosíme a žádame.“

Na to odpovie oddavač:

„Mnohovážni páni prätelé! Z vážnych rečí vašich vyrozumel pan hospodár i my, na ten čas jeho shromaždení prátelé, kterak o stavu manželském pobožnú reč ste vedli, že tento stav manželský sám Hospodin ustanoviti ráčil, po druhé k čemu by tento stav smeroval, totižto aby Buh veliký počet služebníkuv nasbíral, ktorí by meno jeho oslavovali naveky. A tak, když i pán hospodár a rodičové s céru túto, kterú vašemu pánu principálovi za manželku žádate, vidúce, že vúle Boží v tom jest, nechtejí ani oni od porädku odstupovať, vúli Boží se podávají a mluviac: staň se vúle tvá, Pane, dcéru svú vašemu pánu ženichovi do manželstva slibuji. A tak aby toto manželství bylo šťastlivé a pobožné, k tomu jak rodičové, tak aj my prítomní zde vinšujeme, aby se vespolek snášali a aby hojne Boží požehnaní obdrželi zde časne a tam potom večne, to srdečne vinšujem a žádam. Medzitým, poneváč sme na začätku rečí vašich vyrozumeli, že ste z veľmi ďalekej cesty k nám prišli, aby ste na ceste nezahynuli, obetujeme vám toto malé občerstvení, aby ste ho zdraví užili a sa na ďalšú cestu, ktorá ešte pred nami stojí, máličko občerstvili a posilnili. Že ste vy tak velice dobrí a uprimní prátelé z ďalekej krajiny s pobožnými a kresťanskými rečami prišli, nie len malé zabavenie a hospody vám prepustíme a dovolíme, ale aj vážne reči vaše, ktoré ku nám hovoriť chcete, vďačne preslyšíme.“

Na to obráti sa oddavač k dievke:

„Úprimná dcéro! Dobrotivý Pán Boh poprál tebe štestia k budúcemu manželstvu, tak že tento poctivý mládenec N. N. prichádza k nám z vnuknutia božieho, žiadajúc teba mať za pravú a vernú manželku. On ti sľubuje vernosť a lásku do úplnej smrti. Tak teraz pred nami povedz, či sa sľúbiš, či chceš byť tomuto poctivému mládencovi za manželku? Uprímní rodičovia! Pýtam sa slušne i vás, chcete-li túto vašu dcéru tomuto poctivému mládencovi za manželku dať?

Mnohovážni Páni! Poneváč rodičove i panna tomu privoľují, aby sa žädosť vaše a pána principála naplnila, tedy ja osobu, kterú žádate, ve jmenu Páne vám s požehnáním oddávam, prímte ji vdečne, a tak ruku jeji v ruku vaši dávam.“

Dovedú im ženskú v starom kožuchu oblečenú, s riečicou na hlave a s košíkom na ruke, v košíku chlieb a krpočku pálenky, ponúka ich, zalieča sa mladému zaťovi; ale ten ju nechce, ona sľubuje, že ho bude dobre chovať, a tak sa mu neustále ponúka. Dovedú potom inú ženskú, oblečenú obyčajne; ani ku tej sa mladý zať neprizná. Konečne oddavač sa poberie hľadať mladuchu, a keď ju dovedie, pýta sa, či je to tá pravá. Mladý zať sa tejto už prizná, a oddavač prehovorí: „Uprímná dcéro! Dobrotivý Pán Boh poprial tebe štesťä“ atď.

Keď starejší prijíma mladuchu do rúk, takto vinšuje:

„Když Hospodin naši nynejší cestu šťastnú učiniti ráčil, za to máme jeho Božské velebnosti díky činiti. ?? ??k, mladoženíchu, prími ruku panny této na zosvecení toho, že se ona tobe verne pred nami za budúcí manželku slibuje. Hospodin ??k laskavý, který vám vec túto šťastne začíti poprál, nechať z milosti své i to popreje, aby se časem šťasne i dokonati mohlo. A tak vám, novomanželský sňatku (!), vinšujem, aby vás sám Pán Boh ráčil upevniť, zmocniť a utvrdiť. Co Buh spojil, človek nerozlučuj. Milosť Boží budiž s vami! Ameň.“

Na to si posadajú: mladoženísi do kúta za stolom, lebo to je hlavné miesto („že by boli na spájaní vždycky spolu, jako ten uhol na izbe sväzaný“.) Jej rodičia nesedia za stolom. Najprv si vypijú, potom si zajedia: rezance s polievkou, na to kyslú polievku, kapustu, grísku, opekance s makom, kutle alebo droby, mäso s cviklou a slivky varené.

Po jedle rozbije kuchárka hrnec o dvere na kuchyni, začne plakať, že sa obarila a príde so zakrútenou rukou, držiac v nej varechu; na tú si vyberá od prítomných po groši.

Zabavia sa aj do 9. ráno.

Po večeri pijú a spievajú, seďačky pri stole, menovite:

Načô sa ženíš, keď nevieš; prečô sa ľudí nedovieš? Dosť som sa ľudí dovedau, každý mi inak povedau. * Žeň sä, šuhaj, žeň sä, tebe dievča treba; jä by sä vydala, mne muža netreba. Vydajte sä, dieuky, ’šetky jedným razom; jä by sä vydala, môj frajer je kňazom. Jeden mi je kňazom a druhý rechtorom, a tretí mi píše za kráľovským stolom. * Bože môj, pane môj, pre koho ma tresceš? Koho jä milujem, toho mi dať nechceš. Milujem jedneho zo srdca verného, ale jä dobre viem, že nebudem jeho. * Miluje ma ktosi, ej, aj jä kohosi, ale sa ma ktosi do vôle naprosí. * A jä som zo sveta debnár, a jä ťa, dievčatko, neznám; jä si len za vrštek zájdem, tam si jä frajerku nájdem.

Vinš starejšieho pri pýtaní poklony (koláča):

„Drazí a uprimní Spoluprätelé! Každý pocesný človek o to sa usiluje, aby svým domácim ze své cesty n??? veselého donésti mohl a aby nejakový znak ukázal, že se mu na ceste v jeho predsevzetí dobre podarilo. Aby sme tedy mohli i my našim domácim dúvodne to preukázati, že sme cestu naši nadarmo nekonali, tedy prosíme vaše slovutnosti, aby ste nám na znamení našeho šťastného putování aspon nejaký znak dati ráčili, s nímž bychom našich domácich ujistiti mohli, že naše cesta daremná nebyla a že nám Pán Buh podle žádosti naši pomáhal, a tak si to od vás vyžádame a vyprosíme.“

Niektorý deň po oddávaní kúpi mladý zať svojej oddanici čižmy a donesie jej ich do domu, ona zase v deň pred sobášom pošle mu košeľu a hodvabnú šatku na hrdlo.

Svadba je vo štvrtok po tretej ohláške.

Ráno o 9. hodine zväč soženie družbov, títo prídu do svadobného domu a tam pri dverách vinšuje predný družba:

„Mnohovážni páni prätelé! Velice se z toho teším a radujem, že vám milý Pán Boh poprial toho štestí dočekati, že váš milý syn do stavu svätého manželského poctive vstupuje. Vinšujem vám tedy, aby nejen toliko počátek tohoto svadobného veselí, ale i prostredek, i konec byl šťastný, požehnaný, k sláve Boží i celé této poctivé svadobní ríši, takové posedení a zabavení, které by bylo Pánu Bohu milé, to vám z úprimného srdce vinšujem a žádam.“

Zavolajú ich ku stolu a ponúknu hriatou pálenkou. Družbovia sú obyčajne štyria, ale dakedy býva ich aj šesť. Prednému družbovi visí pri boku pripätá šabľa, ostatní majú paličky. Idú zvať od kraja. Prvá družica, ku ktorej prídu, pripne prednému družbovi na šabľu jednu alebo dve šnúrky (stuhy), jednu belasú, druhú zelenú (dlhé po zem alebo aspoň do pol šable); druhá družica pripne červenú šnúrku a tak rad-radom. U prvej „družice“ poskladané ležia „perá“ pre družbov, od každej družice jedno. „Perá“ sú všetky rovnaké: červené ružičky, belavé, dve červené perly a zelený vrchovec. Cestou, keď družbovia idú zvať, spievajú:

Ej, a veru ideme z kraja veselieho, ej, veď sme sa napili vínca červenieho. Ej, a veru ideme, ale nevieme kam; otvor, dievča, dvere, najprv vôjdeme k vám. Ej, otvor, dievča, dvere, ide frajer nový, ej, aby ti nezlámau zápor javorový.

Predný družba, prijdúc do izby, vinšuje:

„Velice se z toho teším a radujem, že vás pri dobrom a stálom zdraví spatrovati múžem. Náš pán principál i se všechnemi domácimi zkazuje poníženú službu, aby ste si nesťažovali na jeho svadbu prísť a jeho svadobný dom obveseliť. Skrze nás družbov prosí a žiada.“

S družiciami a so starejšou, ktoré rad-radom s sebou pojímali, idú do svadobného domu, kde si zapijú a zatancujú pri muzike. Tam sú už dvaja starejší. Družice zostanú tam, družbovia však vyberú sa po mladuchu spievajúc.

Mladucha sa vtedy v komore „rädi“ ku sobášu. Zavinšuje predný družba to samé, č? pri mladom zaťovi. Potom pýta od „oddavača“ a od rodičov:

„Mnohovážny pán oddavač a pán hospodár! Majíce jednu inštanciu pred vaší milosť predložiť, o ktorú by som vás prosil, aby ste mne ráčili vyslyšať a čo mi potrebné jest, k rukám odovzdať. Náš pán principál, majíce jeden drahý klenot od času onehdajšího pri rukách vaších a pri vaší milosti sverený, to jest poctivú pannu N. N., o ktorú tehdy náš pán principál, též i celá kompánie naše zkazuje poniženú službu, aby ste mne na maličký čas k rukám mým odevzdať ráčili, prosia a žiadajú.“

Za tým prednesie:

Tak som bežau, ako zajac, sto inakších ako najviac. A tú našu, ešte vašu, zvať sme prišli ku sobášu. Na veži zvon hlasom volá, sbierajte sa do kostola. Pán principál, ten už vie, kde tých krivých podeje. A tým, čo odvisly hlavy od pálenky, od prhľavy, tých zavreme do komory, pokiaľ ten jed z nich vyhorí. A vy, ženy, pijavice, tie krčiažky a sklenice ta do pekla postrkajte. Ženy, ženy, rozum majte, veď to škandál na ulici, keď ide smrad zo sklenici.

„Oddavač“ dovedie mladuchu a oddá ju prednému družbovi do rúk s vinšom:

„Milí prátelé! Nezapomenuli sme na ten slib, když sme poctivému mládenci N. N. poctivú pannu N. N. za manželku slíbili, aniž chceme odvolati a zmeniti, a protož na žádosť vaši ji nietoliko propustíme, ale i v ruce vaši oddati chceme. Najprv ??k i samé panny zeptáme se, zdali o tom slibu nezapomenula. A tak, milá panna, po učineném slibu vašem teď vás již k svatiemu sobáši žádají, stojtež v tomto úmyslu a tohoto poctivého mládence manželkou buďte; a tak jditež v pokoji, milosť Boží budiž s vámi. Ameň.“

Mladucha sa odpýta od otca, matky, bratov a sestier atď.:

Vy uprimní moji rodičovia milí! Poneváč sa čas mého odchodu chýli, v ktorom mám učiniť vám poslední vale, dosvedčiť uprimne srdce dobré, stále; pritom mú korunu s hlavy dnes složiti, panenskú slobodu na bok odložiti: Pekne vám ďakujem za vaše staraní rodičovské všecko, ctné vychovávaní, že ste mne nejednu prsemi kojili, áno i teď svazkem manželským spojili. Buh nech vás otcovskú pravicí podpírá, slzy v pakušení z očí vašich stírá. V čem koli sem ale proti vám zvinila, protivenství mnoho posavaď činila, prosím, že by ste mi odpustiť ráčili a na dobrú stránku všecko obrátili. Môj drahý otec, mať, jako vás milujem, zo všech zlých výstupkov od vás odpytujem; i vy, moje sestry, spolu aj s bratami, ak sme boli nekdy spolu pohnevaní, i vy mi odpusťte, za zle mi nemajte, ja vám podám ruku, i vy mi podajte: nech vás Buh požehná a zdržuje stále. Tu vám všem prítomným ja tiež činím vale.

Druhý, inakší vinš mladuchy pri odpytovaní:

Moji rodičovia, má milá rodina! Nastala mne nyní žalos(t)ná novina: ja s svojím ženíchem musím se preč bráti, vás smutných rodičov tuná zanechati. Môj venec, který sem šťastlive znosila a v cnosti panenskej již sem ho složila. Zato vám ja, moji rodičové milí, ze srdce ďakujem, nech vás Pán Boh živí. Mívali ste starosť, tež i peči o mne, a k cnostem kresťanským vodievali ste mne. Ja se nyní na čas musím odebrati od pánov rodičov a vás zanechati. Takto vám ostatním prátelom vinšujem, neb se s vami lúčim a vám dobre prajem. I milej družine tež mám dekovati, že mi tu poctivosť chceli prokázati. S Bohem tu zostante, rodičove milí, a kvíliť prestante, že ja v túto chvíli od vás se odberám a vám vale dávam, však milý Pán Buh zas dá shledati se nám. Svatá vúle Boží nech sa stane s vami a nech Buh rozmnoží milosť svú nad vami. Prestante kvíliti, nermúťte se více, Buh bude tešiti vaše smutné srdce, a po tomto časném putování dá v živote večnom radosné skonání. Žehnej vás Buh tedy, bratia moji milí, všecku mú rodinu, že ja v tuto chvíli v pokoji se od vás nyní musím lúčiť a pod Boží ruku všeckých vás poručiť. Mejte se tu dobre, sestričky uprimné, kamarátky moje a které ste vy mne byly líbe a premilé, by ste cnosti nesly, dokud vám čas príde, by ste v radosť vešly, ten venec panenský by ste zachovaly, v čistote panenskej by ste prospívaly. Již všeckym ostatním tuná vale dávam. Již vám vale dávam a pekne ďakujem, z kamarátstva panenského vám sa poďakujem.

Tretí vinš. (Odobierka mladuchy od matky a otca aj bratov ku sobášu idúcej.)

Drahomilovaná matka aj tato! Významný je veľmi pre mňa dnesniaší deň, kelčo (?) práve teraz mienim vstúpiť v stav ten, ktorý sám Hospodin pre všetkých nariadil, keď sňatok manželský medzi ľuďmi sriadil. Chcem ísť ku oltáru, by ma tam Boh spojil s manželom budúcim, ktorý si ma zvolil. Ku oltáru kráčam s venčekom na hlave, ztade ale idúc, som v manželskom stave. Preto, keď tento dom za sebou zavieram, od vás, drahá matka, sa ešte odberám, za starosť a lásku mne preukázanú, za vašu pečlivosť, za výchovu danú, ďakujem vám pekne, Boh nech to odplatí, On mnohonásobne, nech Vám to navráti. Jestli som dakedy Vás tu nahnevala, a poslušnú úctu ak som Vám nedala, ráčte mi odpustiť, keď sa už rozlúčam, Božej opatere keď Vás odporúčam. Zostaňte tu s Bohom, dobre sa tu majte, len mi ešte Vaše požehnanie dajte. I Ty, brat môj drahý, dobre sa tu mávaj, a na mňa, prosím Ťa, nikdy sa nehnevaj; Boh nech Ti pomáha konať práce Tvoje, On nech Ti posiela požehnanie Svoje.

Keď sa mladucha odpýtala, družbovia vedú ju na sobáš, družice zase vedú mladého zaťa a sídu sa vo fare. Ostatná družina, svätovia, nejde ku sobášu. „Predný družba“ nesie koláče od mladuchy na faru; cestou všetci rozhadzujú svetu výsluhu, ktorú dostali jedni od mladuchy, druhí v svadobnom dome. Mladý zať má halenu v rukávoch natiahnutú, za klobúkom „pero“ z rosmarínu o troch byľach, čižmy po kolená. Družbovia krpce, družice čižmy a venčeky na hlavách. Z fary idú do kostola k sobášu pár s párom: „predný družba“ s mladuchou, mladý zať s prednou družicou, potom ostatná družina; naostatok muzika, ktorá zostane pred kostolom čakať. Mladucha cestou k sobášu plače, nazad idúc už nie. („Veď ona ani jedna neplače, len si očistom šatku drží na očäch“.) Pred oltárom hľadí mladucha stupiť mladému zaťovi na nohu, „aby mala vrch“. Ľudia, čo prišli na diváky, strežú mladý pár a vynášajú potom o nich všelijaké priepoviedky:

Žena veľká a muž malký, to sú dva od Boha darky. Žena malá a muž veľký, to sú iba dve oberky.

Z kostola zase idú v tom samom poriadku do fary, tam zapíšu, zaplatia a idú do mladuchinho domu, spievajúc.

K sobášu idúc spievajú:

Svätý Mikulášu, žehnaj cestu našu, oj, veď my ideme k svätému sobášu. Ej, a veru ideme, chodníka nevieme: dobrí luďä veďä, azda nám poveďä.

Od sobáša idúc spievajú:

Ej, neplač ty, Zuzička, veď si ty už naša, ej, veď sme zaplatili od tvojho sobáša. Ej, veď sme zaplatili päťadvadsať groší ej, veď teba, Zuzička, nik to nevyprosí. * Ej, od sobáša idú, za rúčky sa vedú, ej, ľuďä im záviďä, že sa radi viďä. * Niže Jasenovej lúčka preoraná, už si ty, Zuzička, Janíčkovi daná. Na lúke králiky, na zemi pšenička, bude z teba, Zuzka, poriadna ženička.

Sprievod tiahne do mladuchinho domu. Tam vinšuje predný družba, oddávajúc mladuchu oddavačovi:

„Jakový klenot sme boli od nášho pána oddavača vyžiadali, takový opät i prinavracujeme, jen toliko, že je svätým sobášem potvrdzená a do stavu manželského uvedená. Vinšujem ja tedy týmto novomanželom, aby oni v lásce a svornosti nažívali. To im s uprimného srdca vinšujem a žiadam.“

Na to zavinšuje starejší:

„Drazí a uprimní prátelé! Poneváč sme s pomocí Pána Boha hlavní vec ku konci provedli, když novotní manželé skrze svätý sobáš v zvazku manželském utvrzení sú, za to buď Pánu Bohu chvála, on ráčiž i ostatním nám všem milostive prítomen býti, predne novotných manželuv, potom všech nás vespolek požehnati — srdečne vinšujem a žádam.“

Oddavač ďakuje.

Na to jedni si posadajú, druhí tancujú. Za stolom sedí oddavač, starejšovia a jedia a pijú hriato a koláče. Jedlá predkladajú „svätom“, ako pri oddávaní. Mladucha ako príde, vojde hneď do komory preobliecť sa do tanca. Predný družba ju dovedie a tancuje s ňou; za ním všetci ostatní družbovia ju rad-radom vykrúcajú. Zabavia sa tam do 9. večer. Keď sa natancovali, predný družba vypýta mladuchu s vinšom:

„Spustne dum bez panny, keď ju preč odvezú, jak slávik spevavý keď odletí z lesu; spustne jak zahradka strhaná do vencuv, jak klasnaté pole pod rukami žencuv, jako strom, keď s neho ovocie otrasú, jak zelená lúčka, keď ju na jar spasú. Spustne, jak dedinka, keď spadne vežička, jako keď s koreňa sa odtrhne ružička. Panna je pozvaná, v svadobném pohrebe ide do pul pekla, aneb do pul nebe; a mnohá z panenství, z rája veselého prijde, nebožátko, do pekla celého. Nejedna panenka ve svadobnú dobu pochovala svoju veselosť do hrobu; uvadne jej krása jako list z javora, keď s konárka svojho odpadne do mora. Opadnú s nej ruže, ružičky červenie, smútok nosí v srdci, krýlka opustenie. Opustená chodí, jak by svet ztratila, jak by ľutovala, že sa narodila. Ej, mladá nevesta, drahé obrácení (?), poručme na Boha tvoje zarmúcení; Boh ti podá kľúče neba vysokého a dá večnú slávu Otca nebeského. Ružičky uvädnú, hory opadajú, A v nebi radosti, tie večne trvajú. Zešli ji, zešli ji, ó dobrý Bože náš, moc radostí z nebe, však ich ty dosti máš. Ameň.“

Mladucha odoberie sa od rodičov.

Rodičia zostanú doma a plačú, ani neprídu na veselie do svadobného domu.

Mladý zať už popredku obstaral voz (cudzí), a ten čaká vo dvore: kone majú biele šatky s ružičkami na kantároch. Na voz uložia družbovia najprv truhly a na to periny. Rúchovnica (jedna) s mladuchou vysadnú do voza, ostatní vysadnú na druhý voz, tiež s vystrojenými koňmi. Muzikanti idú peší za ostatnými. Oddavač s radostníkom príde peší pozdejšie, keď je už mladucha v svadobnom dome. Vozár uteká popri koňoch a drží ich pri pysku za „cugle“, a tak bežia s ňou („ako keby hú ukradli“), spievajúc a výskajúc:

Ej, a veru, vozáre, poháňaj tie háčä, ej, nech nám tá Zuzička tu dlho neplače. Ej, a veru, vozáre, poháňaj tie háčä, ej, poháňaj ich ostro do Kompanov prosto. * Ej, hybaj hore na voz a chytaj sa dievča, ej, aby si doniesla na takto rok dievča. Ej, hybaj hore na voz, na hustú drabinu, ej, že by si poznala tú tvoju rodinu. Ej, hybaj hore na voz! Nemôžem pre žalosť; ej, starú mater ja mám, ako tú tu nechám. Ej, hybaj dolu s voza, nestoj ako koza, ej, dosť si sa nastála, kým si sa vydala.

Keď prídu pred svadobný dom:

Ej, otvárajte bránu pekne maľovanú, ej, nech si nepolámem perko z majeránu.

Keď vojdú do dvora:

Ej, hotuj si, gazdiná, hotuj si palicu, ej, veď ti my vezieme hodnú paškrtnicu. Ej, hotuj si, gazdiná, hotuj si zámočky, ej, čo budeš zamykať pred nevestou štočky. Ej, neboj sa, nevesta, neboj sa ty núdze, ej, veď tam majú štyri veľké vedrá bryndze.

Nechcú im otvoriť dvere na pitvore, oni búchajú a spievajú:

Ej, otvárajte dvere, novotná rodina, ej, ideme zďaleka, veľká nám je zima. * Nedajte nám dlho státi, lebo sa nám trasú hnáty; hrdlo sa nám rozsušilo, treba, treba ho zaliati.

Potom im už otvoria. Najprv pustia mladuchu s predným družbom do pitvora, dajú mladuche koláč a naň medu, aby privykla a aby sa s mužom radi videli. Mladucha vyhodí koláč s medom na pôjd, aby sa gazdovstvo „dvíhalo“. Potom zavolajú mladuchu, družbov a družice do komory a tam ich uhostia praženicou. Družbovia idú zatým truhly skladať; keď složia, idú tancovať. Keď trochu sa zabavia, idú mladuchu pokladať. Mladucha čaká v komore, predný družba ide pre ňu, ona mu dá sviečky zapáliť (12 kusov) a horiace povkladá mu ich pomedzi prsty do jednej ruky, a on ich tak zanesie do izby. Tam ich rozoberú družbovia, družice a starejšia každý po jednej, len mladuche dajú dve. Predný družba zaspieva:

Odstúp sa, družina, celá na stranu, čô si ja prevediem vo venci pannu.

Postavajú si do kolesa; predný družba drží mladuchu za ruku a tak sa chytia po dvaja a krútia sa a spievajú, držiac v rukách horiace sviece:

A kozička bľäčí, krivý rožtek má, a Zuzička plače, že sa vydáva. Ach, môj milý otec, moja milá mať, akože ja budem s vaším synom spať. * Studená vodička medzi brehami, poctive si vedla medzi pannami. Poctivá panenka v zelenom venci môže sa prirovnať na nebi slnci. * Ach, venek môj krásny, venek zelený, veď som ho sbierala po šírom poli. Veď som ho sbierala lalakajúci, a teraz ho skladám nariekajúci. * Pozri si, Zuzička, hore na vežu, už tvoju slobodu do uzla väžu. Ach, veď mi hu väžu na dva uzlíčky, väc hu narozväžu žiadne ručičky. Väžu ti hu, väžu na štyri uzly, veď hu nerozväžeš, Zuzička, nikdy. * Parta že je parta sama perlová. Kto hu bude snímať? Šabľa družbova. Parta že je parta zelený venec, už ti je, Zuzička, ostatný konec. Parta že je parta parta z hatlasu, nenosila som hu iba do času. Ztratila som partu, nemôžem hu nájsť; našiel mi hu družba, nechce mi hu dať. A ja vás, pán družba, tak pekne prosím, dajte mi tú partu, rada hu nosím. Keby si ty partu rada nosila, krajšie by si družbu za ňu prosila. Ale že ty partu nerada nosíš, tak i pána družbu pekne neprosíš. * Vlasy že sa vlasy, prečierne vlasy, veď vás už prikryje čepec belasý. Ďakujem vám pekne, švarní mládenci, že ste mi dávali poctivosť v tanci. Ej, aj vám ďakujem, poctivé panny, čo som sedávala v kostole s vami. Ach, poďteže, poďte, družičky moja, budete rozpletať vrkoče moje.

Mladucha utečie do komory a všetci za ňou, sviečky vyhasia a tliapkajú rukami. Mladý zať celý ten čas sedí za stolom a díva sa.

V komore sníme predný družba mladuche venček s hlavy, zavesí na šabľu, na ktorej má už pečienku a koláč, a pritom takto vinšuje:

Ej, mladá nevesta, pekne s’ pripravená, všetka tvoja hlava pekne ozdobená. Kým si tento venec na hlave nosila, zatiaľ si slobodná, kam chcela, chodila; ale už nebudeš ho dlho nositi, hneď v túto hodinu musíš ho složiti, lebo už na venci stužky rozväzujem a tým ťa panenskej slobody zbavujem. Daj, daj dolu s hlavy ten venec zelený, ktorý položily na tvú hlavu ženy. A keď ja rozpletiem na tvej hlave vlasy, budeš sa zvať ženou na budúce časy.

Na to ide predný družba do izby odovzdať starejšiemu venec, a tam prehovorí:

Milí páni svadobníci, vážni a poctiví všetci! Ráčte dobrú vúli míti, prišiel sem se pochváliti. Nechcem mluviť mnoho rečí; viete, čo nesiem na meči: Bojoval som s jednou pannou, istému mládenci danou. Snáď budete v tom domnení, že to kumšt veliký není, že to jest len žertovati s panenkami se v boj dati; než ale to jest vec jistá, kteráž múže mati místa, že i láska má své strely, kdyby jen k srdci letely. Nič težšího nemuž býti, človek musí omdlévati. A ja sem byl v takém strachu, jak by sem byl v cudzom hrachu. Když sem povstal proti panne, musel som si popľuť dlane, bych zkúsil chvály nynejší, kto z nás dvoch bude mocnejší. Prijda k ní, nohy postavil, silne sem ji takto pravil: Dej, mladucha, venec dolu, bo ti ho strhnem pospolu; nesmíš ho více nositi, musíš ho nyní složiti. Tu se oborila na mne veľmi silne a náramne. A všelijak se bránila, aby svoj venec chránila. „Proč mi, rekla, bereš moje, ja tobe nechávam tvoje; jaké ty právo máš k tomu, nechej, ?? náleží komu; nejedol si toľo kaše, že bys’ bral to, ?? je naše.“ A ja na tie hrubie reči hned sem vztáhnul ruku k meči. „Dej, pravím, tvuj venec dolu, vidíš moju šabľu holú.“ Ona se toľme ulekla, že hneď na kolená klekla, a ja sem rýchle učinil, co sem učiniti mínil: vzal sem venec s její hlavy. Nechať mi žádny nepraví, že sem v tom n??? prohrešil, bo som hu s tým aj potešil, že na miesto tohto vence bude nosiť biele čepce. Dobrý sem boj bojoval do mého skonání, a víru sem zachoval i dobré svedomí. Naposledy koruna večného dedictví bude mi darem daná v nebeském království. A ja sem si vypil z mojej fľašky trošku, preto si vyprosím aj zaskočiť trošku. A tak ty, muzika, probuď sa zo spaní, a zahraj vesele ku poskakování.

Rozkáže si zahrať:

Oženil sa kulifaj, vzal si kulifajku…

Keď si tak sám predný družba s prednou družicou zatancuje, držiac šabľu v ľavej ruke do hora, vinšuje:

Veliké vítezství Judita získala, když Holofernesovi králi hlavu sťala. Ale ja že to mám veliké vítazství, mne se pripisuje k svadbe tovarišství. Avšak nie s fortielstvom, ale z úlisnosti korunu sem získal bez ošemetnosti; avšak nie korunu, ale i koristi, ktorými se vdečím k svadbe tovarišství. Jedzte tú koristi s velikú chytrostí, keďže vám ju dávam s velikú vdečností.

Sosníme so šable pečienku, koláčiky, položí na stôl pred starejšieho, venček nechá na šabli. Keď by mu ho niekto ukradol, platí 50 kr. pokuty. Potom ešte zaskočí jeden tanec s tým vencom, ale z druhou družicou, a odíde do komory oddať mladuche venec nazpak, ktorá si ho musí však najprv vymeniť za 50 kr. Vtedy ju rúchovnice v komore začepčia.

Za ten čas v izbe tancujú bez mladuchy, potom vyberú sa muzikanti mladuche vyhrávať do pitvora.

Muzikanti vráťa sa do izby a predný družba ide po mladú nevestu a dovedie ju do izby už začepčenú v červených stužkách. Ona nesie krpočku hejnovku, pečienku a koláčik, a to oddá starejšiemu na stôl, a družba zavinšuje:

Velice se z toho teším a radujem, že vás zdravých a čerstvých spatrujem: čo se mne dotýče, primnoho sem vystál, však prece s triumfem korunu sem dostal. Znak mého vítezství sem vám presentujem, tak pánem starejším tiež se komendujem. Na zelenej lúce kopa sena, včera bolas’ dievka, dneska žena.

Tu rozkáže si tanec a vytancuje ho sám s mladuchou. Za ním mladý zať rozkáže si druhý tanec. Akonáhle tento tanec vytancuje, ujde mladucha do komory, ostatná družina však tancuje ďalej so dva tance. Nevesta si za ten čas preloží druhý čepec so zelenými stužkami, naberie výsluh do bielej zásterky a rozdáva ich poza pec ženám, čo neboly povolané; rúchovnica jej pri tom svieti sviečkou, aby žiadnu neobišla, alebo niektorej dva razy nedala.

Nasleduje večera, ktorá je podobná ako pri oddávkach. Po večeri rozdáva mladá nevesta dary: šatky a koláče: radostníky (menšie koláčiky vo tri voje pletené) starejšiemu, družbom a družiciam, košeľu svokre, plátno atď. Mladucha vyberá to z košíka a oddavač, niekedy aj starejší, rozdávajú dary svatom.

Starejší poďakuje sa za venec:

Prätelé premilí! Z toho sme veľmi potešení, že sme obdrželi ten venec zelený. Již sme teraz v dome hospodáre veselí, z čehož ženích má radosť a ja utešení; i jeho rodičä i my sa radujme, všetkým srdcem Boha oslavujme, že sme dostali takovú pannu, která nám podáva ratolesť a schranu; tu se spatruje panenská čistota, že strávila vek svuj poctivá, svá letá. My všickni na tom dosti máme, když ctnosti panenské pri ní nalezáme. Buh dej i na zatím milosti, aby mohli vždycky v lásce a svornosti medzi sebou živi byť, i ve společnosti. Pri skonání jejich života aby mohli prijiť do večnosti sveta, k tomu hodu nebeskému, na tú svadbu beránkovu!

Vinš, keď oddavač s „radostníkom“ príde:

„Milí prátelé! Že totižto naša mladá pani Pánu Bohu dekuje, že hu ráčil do stavu manželského povolať, i ze všeho teší sa ona a raduje, a i všemu shromaždení svadobnímu podekování činí. Na dosvedčení svej lásky a úprimnosti jak naproti svým novotným rodičum temito maličkými dárčeky se vdečí, a tak prosí a žádá skrze mne, aby ste vdečne prijať ráčili.

Mladucha, keď príde dary rozdávať, vinšuje:

Vy uprimní rodičové milí, také, kterí by ste koli z pokrvnosti byli, všeckých vúbec menom mojím pozdravujem, do lásky prätelské se vám komendujem, aby ste mne vdečne, ochotne prijali, a vždy bez prestáni verne milovali.

Vinš, keď oddavač starejšiemu dar dáva:

Milý, mnohovážny pane seniore, mám vám n??? predniesť v hlubokej pokore. Protož prítelkyne mladá panna táto, nemajíce stríbra ani žiadne zlato, kteráž by príslušne vás obdarolava, protož takavýto present mne podala, bych vám ho odevzdal za vše ustávaní, které ste konali verne bez prestání. Prímte to srdečne, mejte na tom dosti, prosí vás srdečne dle mé povinnosti.

Zatým sa rozchodia. Muzikanti ostanú u mladého zaťa spať. Na zem postelú im slamy, plachtu a hlavnice dajú pod hlavu. — Družbovia idú obyčajne na zálety ku družiciam; ostatní idú spať.

Ráno schodia sa hostia poznovu. Najsamprv príde starejší duriť muzikantov, aby hrali. Zatým prídu družbovia, dajú si zahrať, vypijú si pálenky hriatej a zajedia si koláčov, niekde dajú i kávy. Príde zváč a s ním idú i s muzikou po družice a po starejšiu. Keď všetkých posháňali, tancujú. Kto neskoro príde, toho natiahnu na dereš a vytnú mu 12 piestom.

Potom pripravia zváča: dajú mu pero (forgov) zo slamy, zvonec na hrdlo, oči mu zaviažu šatkou, na nohu uviažu povrieslo, za ktoré ho družba vedie, a idú s muzikou ku mladuche do komory, „po kúdeľ.“ Tam si zatancujú, zajedia, zapijú a „pripravia kúdeľ“: uviažu na kúdeľ (praslicu) červenú šatku kvetovú (asi za 2 zl.), druhú bľado-ružovú, naviažu stužiek a pripravia malé zrkadielko. Kúdeľ ponesie predný družba napred všetkých. Prv však, než by sa pobrali, berú všetko, čo vidia: zrkadlo, obrazy, tanierky, šálky, trepačku, kahanicu (kyjanicu), hrable, kosák atď. Idú tancujúc ku mladému zaťovi, muzika vyhráva. Keď donesie predný družba kúdeľ, musí dať mladuche 2 šestáky. Potom si zatancujú a zasadnú jesť. Po hostine dajú muzikantom výsluhu do kapsy, to poberie jeden pre všetkých (bassista) a títo sa odoberú. Družina ich ide odprevadiť, ohlásia sa do krčmy, tam ešte zahrajú a družina zatancuje. Pomaly sa i ostatní hostia rozchodia, každý nesúc domov koláče na výsluhu.

V nasledujúcich dňoch prichodia z rodiny na otrusky, pojesť, popiť, čo zostalo od svadby. Nevesta v najbližšiu nedeľu navštívi s mužom svojich rodičov. Mať ich pohostí tým, čo od veselia zvýšilo a potom im dačo prihotuje: mäso, rezance, rizkaše.

*

Ešte nasleduje zaznačiť nápevy svadobných piesní.

Na nápev I spievajú sa 1 — 5 a 8 — 17,

na nápev II len číslo 6,

na nápev III len číslo 7,

na nápev IV čísla 19 — 23 nasledujúcich piesní:

1

Ej, svitaj, Bože, svitaj, že by skorej deň bol, ej, že by som ja vedel, v ktorom som dome bol. Ej, v ktorom som dome bol, v ktorom som nocoval, ej, v ktorom som si dome dievča zamiloval. Ej, zamiloval som si dievča na Závade, ej, ak mi ho nedajú srdce mi vypadne.

2

Ej, dievča, doma bývaj, na kraj pece líhaj, ej, ak sa ti čo stane, na mňa nepovedaj. Ej, nepovedaj, dievča, na mňa na samého: ej, škoda by mňa bolo šuhajka švárneho. Ej, šuhajíčku švárny, len sa mi nezmárni; ej, do horičky nechoď, do vody nespadni.

3

Ej, a veru kade k vám, dievčatko, chodiť mám? ej, či oknom, či dvermi: dievčatko, otvor mi.

4

Ej, nepi, šuhaj, vody, rybka po nej brodí. Ej, napi sa pálenky, tá ti nezaškodí. Ej, keby si, šuhajko, pálenky nepíjal, ej, veď by sa na tebe rozmajrín rozvíjal.

5

Ej, už som všetko prepil, má milá, beda mne; ej, i tú košieľočku, čos’ videla na mne. Ej, košieľočka tenká, šila ju milenka; ej, šila ju cez týždeň, plakala každý deň. Ej, keď ju vyšívala, pekne si spievala; ej, keď mu ju dávala, žalostne plakala. Ej, načo ti, milenký, tá košieľka bude, ej, keď pôjdeš na vojnu, kto ju nosiť bude? Ej, ak ma porúbajú, bude mi na rany; ej, ak ma postrieľajú, bude mi do jamy.

6

Načo sa ženíš, keď nevieš, prečo sa ľudí nedovieš? Dosť som sa ľudí dovedal, každý mi ináč povedal.

7

Žeň sa, šuhaj, žeň sa, tebe žienka treba. Ja by sa vydala, mne muža netreba. Vydajte sa, dievky, všetky jedným razom. Ja bych sa vydala, môj frajer je kňazom. Jeden mi je kňazom, a druhý rechtorom, a tretí mi píše za kráľovským stolom.

8

Ej, veď som sa vydala, Bože Hospodine, ej, mámže sa nachodiť s hrncom po dedine. Ej, čo by po dedine, ale i po meste, ej, ako je to mrzko tej mladej neveste. Ej, veď som sa vydala, na malý, krátky čas, ej, veď som sa nazdala, že budem dievkou zas.

9

Ej, a veru ideme z kraja veselého, ej, veď sme sa napili vínka červeného. Ej, a veru ideme, ale nevieme kam. Otvor, dievča, dvere, najprv vojdeme k vám. Ej, otvor, dievča, dvere, ide frajer nový, ej, aby ti nezlámal zápor javorový.

10

Ej, svätý Mikulášu žehnaj cestu našu, ej, veď my ideme k svätému sobášu. Ej, a veru ideme. chodníka nevieme, Dobrí ľudia vedia, azda nám povedia.

11

Ej, rozmajrín zelený, neuvädajže mi, ej, nebudem ťa nosiť iba do jaseni. Ej, rozmajrín zelený, veď si mi uvädol; ej, veď si mi,šuhajko, od srdca odpadol. Ej, veď si mi odpadol od mej dobrej vôle, ej, ako to jabĺčko od sladkej jablone. Ej, odpadlo jablko, odrazilo vodu; ej, a teba, šuhajko, odo mňa nemôžu.

12

Ej, neplač ty Zuzička, veď si ty už naša, ej, veď sme zaplatili od tvojho sobáša. Ej, veď sme zaplatili, päťadvadsať groší; ej, veď teba, Zuzička, nikto nevyprosí.

13

Ej, od sobáša idú, za rúčky sa vedú. Ej, ľudia im závidia, že sa radi vidia.

14

Ej, a veru, vozáre, poháňaj tie háče, ej, nech nám tá Zuzička tu dlho neplače. Ej, hybaj hore na voz a chytaj sa lievča, ej, aby si doniesla na takto rok dievča. Ej, hybaj hore na voz, na hustú drabinu, ej, že by si poznala tú svoju rodinu. Ej, hybaj hore na voz! Nemôžem pre žalosť; ej, starú mater ja mám, ako tú tu nechám. Ej, hybaj dolu s voza, nestoj ako koza. Ej, dosť si sa nastála, kým si sa vydala.

15

Ej, otvárajte bránu pekne maľovanú, ej, nech si nepolámem perko z majeránu.

16

Ej, otvárajte dvere, novotná rodina, ej, ideme zďaleka, veľká nám je zima.

17

Ej, hotuj si, gazdiná, hotuj si palicu, ej, veď ti my vezieme hodnú paškrtnicu. Ej, hotuj si, gazdiná, hotuj si zámočky, ej, čo budeš zamykať pred nevestou štočky.

18

Nedajte nám dlho státi, máme nohy, ako kláty.

19

Odstúp sa, družina, celá na stranu, čô si ja prevediem vo venci pannu.

20

A kozička bľačí, krivý rožtek má; a Zuzička plače, že sa vydáva.

21

Poctivá panenka v zelenom venci môže sa prirovnať na nebi slnci. Studená vodička medzi brehami; postive si viedla medzi pannami.

22

Ach, môj milý otec, moja milá mať, akože ja budem s mojím mužom spať?

23

Pozri si, Zuzička, hore na vežu, už tvoju slobodu do uzla viažu. Viažu ti ju, viažu na štyri uzly; veď ju nerozviažeš, Zuzička, nikdy.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.