E-mail (povinné):

Martin Rázus:
Svety 2

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Slavomír Danko, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 25 čitateľov


 

I

Beňovi len doma príde na myseľ, čo bude robiť s tým dobytkom, keď ho už kúpil.

— Eh, poradím si nejak! — poškrabká Kvetule pomedzi rohy. — Čo bych i tak robil? Čítať? Dosť som sa natrudil hlavy, a čo z toho? Takto zas hneď ti je veselšie v stavaní, ako vravel i ten Martin u Želoviča.

— Tak čo? Pekné sú? — nadíde Kozák ako domov. — Veru, hoviadka, len radosť! A ako si ťa obzerajú, ako si rúkajú. Prihovárajú sa, len im načim rozumieť. A neublížia ako ľudia.

Mladý gazda sa skutočne vážne vpráva do hospodárstva. Kúpi i sečkovicu a režú s Kozákom, až pot tečie s čela. Príde Holúška, zadíva sa, pokýva hlavou a pomáha. Nakukne i Jano a pokrúti. Nazrú i dievčatá. A ten Martin len okolo maštale. Ani sa mu do školy nechce. Anna, ako najstaršia, chodí s belasým hrotkom v okrúhlej rúčke — podojiť.

— A majú niečo? — posvieti Paľko večer lampášom.

— Čoby len nie! — odokryje dievča plnučký hrotok speneného mlieka, zaváňajúceho sladkosťou a teplom. — To budú dojky!

— A čo s tým počneme?

— Precedíme do hrnkov, a keď sa skýši, zmútime na maslo. Ak ho bude veľa, zájdeme do mesta. Kýšku zas odvaríme a narobíme tvarohu. Také homôlky.

— Ty si už hotová gazdiná, Anička, — pohladká ju po sčervenenom líčku.

— Len taká, — zrumenie dievča šťastím, a zastrevší hrotok zásterkou, beží do kuchyne.

— Počujte, Holúška, — doberá zas Paľko mater, keď príde miesto Anny, — a je to pravda? Niektoré gazdiné preciedzajú vraj mlieko zrovna cez rubáč.

— Ba kieho? Ktože to povedal?

— Srdovan!

— Čo ten len navymýšľa. Taká ohava!

— Ba hej. To vraj len rubáčom zastrie šechtár a cú-cú-cú-cú… No, usporí si práce.

— To sú len výpravky — ženy hnevať. A pôjdete na Ručenech svadbu? — zájde na iný predmet.

— Keď som už bol Jurovi i nahovárať. Však včera bol družba s vystužkovanou paličkou, podperený rozmarínom…

— Anna má byť prvou družicou, keď sú s Evou krstné deti.

— A Stankech na Božej Hrsti sú vám tiež kmotrovci?

— Sú. Však to máme i po viac pároch. Tak pôjdete?

— Hádam, keď sú fašiangy.

Prídu i susedia na pár slov a obzerajú si kravy. Ujec Bolvan i Juro Ručenech sú čochvíľa tam. Kozáka už oslovil Beňo stať mu do pomoci. Však doma nemá veľmi okolo čoho robiť. A starému sa to pozdáva. Robí si ako na svojom.

— Hej, no, — povráva si jednostaj. — Kvetuľa, však ti načim hnoj odchrániť. Ale čím? Musím si najprv nejaký ten tiežtik ustrúhať. Nôžku, nôžku, moja! A sečka vám chutí, ha? Trochu zemiačikov do nej nakrájať.

— Ba z tých neúrekom budú kravy! — pochvaľujú sedliaci. — Len ich i umyť a očesať, budú ani panie.

— Ako sa to vy len viete pekne shovárať s tým statkom, — naslúcha Beňo a všíma si všetkého, ako dobrý žiak.

— Čož’ taká kravička, — hmká Ručeň. — S tou si nejeden gazda lepšie rozumie ako so ženou.

— Veď to božie hoviadko má tiež rozum! — prisviedča i Bolvan. — Len mu daj tu i tu niečo do huby, prihovor sa mu, a uvidíš. Keď vojdeš do maštale, hneď má na tebe oči a privraví sa ti veru múdrejšie ako nejeden človek.

Pri starosti o kravy a iné potreby zabúda Beňo na všeličo. Ani Kačka mu už nepríde na myseľ. Kedysi boly mu dni dlhé, skonané, teraz sa mu zdá — iba svitá a mrká. Tu treba spraviť to, tu zas oné. Dnes-zajtra je tu jar. Treba opatriť pluh, brány, valec a všeličo k tomu. Nech sa sedliaci nevysmievajú z pána, že nevie ani, čo treba. U Bolvanov tiež sa chystajú. I u Ručeňov — Príbelských i Mašicech. Niekedy si i zájde pozrieť. Naučiť sa čomu-netomu.

— Susedko, však si si len narobil starosti, — vraví mu Juro. — Ja, Kristu, na tvojom mieste ani nepozriem na lajno a som pán. Čože sedliak? Samá starosť!

— I to baví človeka. Čo by sme robili bez starosti?

— Ale keď jej je veľa, i škodí. Veru škodí! — prikyvuje si ujec Príbelských ako pre seba. — Hľa, čo je toho teraz u nás s tou Jurovou svadbou. Páni? Tí si to spravia len tak. Na dva koče. Ale takýto človek, kým si to len všetko dá dovedna. Vravím toť Holúšech Janovi — počuj, budeš družba, vezmi papier — tam ho je ešte na polici z cukru. Vezmi a píš. Zavoláme kmotra… švagra, druhého švagra… brata Jana… i toho Mašicech… deti po bratovi na bodovských kopaniciach… Má to byť asi desať chalúp, a je z toho i sedemnásť. Najedol si sa, napil u nich, ako ich vynecháš? Potom — vravím Janovi ďalej — povedz tej Anne oných, neveste Lúštikech — tá bude široká. A vaša Anna — odkázala mladucha — nech je sučia mati…

— A to je čo za zázraka? — zasmeje sa Beňo.

— Čo? Azda si nepočul? Zváčka no… Teda Anna sučia mati a cechmajster Stránik nech je starým svatom, keď vie tie verše i tú Bibliu. Vidíš, čo sa i takýto človek naturbuje hlavy, — uľavuje si ujec a utiera prešedivené dlhé vlasy červenou šatôčkou. — A stará, — volá za ženou do kuchyne, — ktorúže to zabijeme z tých kráv? Tú Lysaňu, či tú Brezuľu? Keď má raz byť svadba, nechže je!

— Hádam tú Brezuľu, tá je slabá dojka a nemôže sa nám akosi nabehať. Chuderka, nevedela, na čo padne, — hľadí ľútostivo gazdiná, založivši si vychudnuté, zvráskovené a opálené ruky. — Človek ani nevie, čo prv. Aspoň keď som si už po dierach vymazala. I chalupu i komín. A potom, — nahne sa k mužovi, ako by sa bála, že nedopočuje, — priprav si pre muzikantov miesto pod návratím.

— Mh-hm, — mykne tvárou gazda, — poďme pozrieť do maštale.

Beňo ide za ním. V maštali je teplo a tma. Niekoľko kúskov dobytka pomaly rozoznať.

— No, mám vás rád, kravičky moje! — potľapká po jednom tri hoviadka. — Ty budeš teda na to veselie, Brezuľa, — zastane pri kravičke a smutno sa zadíva na ňu. — Len si porúkaj! Ešte máš trochu času. Tebe ten Jurisko vykrúti krky.

U Holúšov je tiež ruchu. Treba sa prichystať, ako sa patrí.

— Mamenka, zajtra už ponesú partu neveste, — zvestuje Mariša, dochádzajúc práve z mesta. — Koláče sa môžu nosiť.

— Veď už osievam z tej najbelšej. Boli nám dobrí kmotrovci.

Na druhý deň ukladá gazdiná koláče do koša, previnutého pekným, pruhovatým podchlebákom. Lekvárový zavinák pre kuchárku… makovníky, zákrutáky, tvarožníky. Nastavia toho vrchom, vstrčí ta i fľašu kvitu a potom sviatočne pristrojená — hop, vezme všetko v čistunkom obrúsku na chrbát.

— Prišla som k vám, — pozdraví o dobrú polhodinku u Surovcov v Škriatkovom Žlebe trochu i vyparená, — či ma vďačne prijmete. Ak nie, vrátim sa.

— Veru vás máme vďačne, — víta ju hneď kmotra. — Ako by nie? A keď nám nesiete taký kôš koláčov.

— Máme to, pani kmotra, trochu i prihorené, — skladá sa vdovica a odhŕňa obrúsok i pruhovaný podchlebák. — Nechytil nám dobre zánet.

— Ba, neúrekom máte to krásne, — berie gazdiná kus za kusom, červenkavý, vypuklý. — Kto vám len mlel tú múku?

— A veru ten Šúpačisko na Božej Hrsti.

— No, tam naberú, odberú i podberú, ale vedia peknú múku spraviť. To sú koláče, len radosť.

— Ale len také, ako nám Pán Boh požehnal.

Kým kmotrovci častujú mater, Anna doma vyberá-preberá, ako sa pristrojiť.

— Vieš čo? — radí jej Mariša, — vezmi si škrobku a tie rukávce, maľované všelijakým. Tie ti svedčia!

— Nie! Vezmi si tie nové, červené, — nahovára Evuša. — V tých sa mi ľúbiš najlepšie.

— Ba obleč si tie trojím šíkové, — ozve sa i malá Betka. — Ja som videla. V tých si ťa najviac všímal.

— A ty, Eva, čo si oblečieš?

— Ja nejdem. Nech ide Mariša!

— Ani mne sa nechce akosi.

— A pozrite, — nahne sa Betka do okna, popred ktoré prejde pristrojená, driečna žena plavno, ani labuť, — kde tá stvora ide?

— To je Kača! Sedlárova Kača…

— Lezie za ním, — hľadí Anna. Krvi by sa jej nedorezal.

— Ale blázon, — tešia ju sestry, — však má muža!

— Čo ona dbá?

Kača vskutku mieri do Beňovej chalupy. Pred bránou sa ohliadne a skočí dnu ako do svojho. Nazrie do kuchyne i do izby — nikoho! Zájde do dvora a tu gazda práve ide z maštale s hromadou hnoja na železných vidlách.

— A ste doma? — ružovie sa proti mládencovi. — Bola som tu na doline, či nedostať cukru u Ciecesbeisera. Skočím, reku, i k vám — pozrieť to vaše gazdovstvo.

— Pekne, Kačka, pekne, — vyhodí hnoj na kopu pred stajňou. — Tak poď, pozri! — vedie ju ku kravám. — Čo povieš na to? Dobre ich opatrujem?

— Neúrekom, svedčné kravičky! — potľapká Kvetule. — Pozdali sa mi i v meste. Tu sú však ešte krajšie. Ja bych vám ich vedela opatriť, — blysne Kačka zdravými zúbkami, keď sa Paľo nevie zdržať a poštipká ju po tvári.

— Ale čo by na to ľudia?

— Nech si vravia, čo chcú!

— Potom — máš muža. Nevieš, kde sa podel. Nech ti raz príde, — cíti mládenec, že ju nesmie odvrhnúť len tak. Tie zúbky sú bielučké, ale i ostré a dravé. — Myslím, Martin príde…

— Tak nech sa vám ľúbi aspoň na posledné fašiangy. Nemusíte na Mokradie, aby neboly reči. Počkám vás u mamenky v Slávikove. Viete, kde je to? Od Srdovanovej záhrady nahor hore jarkom. Ta sa preniesli z Priekopy na otcovizeň, keď do Višnech chalupy mali aj iní čiastku. Príďte, — chytí ho za obe ruky a zadíva sa mu ohnivo do očú, — napražím šišiek, len radosť! Prídete?

— Ty čert, ty čert! — mäkne Beňo a nevdojak chytí ju okolo pása. Vtom začuť kroky zpod návratia a v maštaľných dverách stane — Mariša.

— Ach, koho my tu máme?! — díva sa pichľavo. — Kde sa tu berieš, Kača?

— Prišla som i k vám opýtať sa, či sa chystáte na to veselie!

— A ty? — trhne plnými perami ironický úsmev.

— Však bych šla, ale nemám párnika.

— Čo len to. Toho si ľahko nájdeš. I dvoch!

— No, vieš, Mariška, — obráti Kačka žihadlo, — hodná žena nemôže zato, keď ju majú chlapi radi.

— Ale by si už nemusela aspoň za tým Beňom loziť, — pichne ju zas táto pri vyprevádzaní, keď sú samy.

— A vy môžte, ha? — blysne jej hnev z tváre. — Myslíte si, máte ho na povrázku, nevídali? Toľko, vieš? — pukne prstami. — A ty si ešte nedošla pred oltár s Adamom zpod Višňového. Pamätaj!

Beňo hľadí na ne zpod návratia a počína chápať. Vidí, hádajú sa, a veru ostro. Obráti sa a ide do izby. Kača mu nejde s mysle. Ani to, ako je v nej čosi démonicky nebezpečného.

— Šiel som s ňou priďaleko, — mrzí sa na samého seba. — Z tých šišiek už nebudem jesť. Nie veru! — a ide do Holúšov za Marišou, nech nenavraví čosi.

— Anna, ale sa pristroj čo najkrajšie! — vojde veselo do chalupy.

— Pristrojím. Ešte mi i Kača zazávidí, — pozrie dievča na mládenca, ako by mu chcela z očú čítať.

— Kača? Eh — tá je už stará. Len sa robí mladou.

Anne ako by len kameň sňal s pŕs. Smeje sa veselo a preberá sa v rukávcoch. — Ktoré — no, ktoré? — rozvíňa proti svetlu jedny po druhých.

— Tie si vezmi! — ukáže jej Paľko na jedny.

— S tým čiernym blyskom?

— Tie, — prikývne Beňo a je rozhodnuté.

V utorok je sobáš. Chystania a behania vyše miery. Okolo desiatej sú už u Ručeňov muzikanti. Čaptavý Martinko Kľučkech repetí bubon a mohutný, kučeravý Gužvara trúbu ako svet. Pomaly sa schádzajú hostia. I ujec Stránik je už tu so svojím cechmajsterským umením, v ňom sa mu nevyrovná, iba ak Kubis, vyše tridsaťročný kostolník. To je potom starý svat, i do reči i do misy, a najmä do pohára. I Krivošiak dôjde — mal odtiaľto mater. I spevavý Peterec, ten je zas s domácimi pokmotrený. A potom — druhý kmotor, švagor, druhý švagor, i tí Mašicech. Dve tetky, staré, staručké, z bodovských kopaníc… i deti po bratovi… a kto všetko. Nasbiera sa toho raz-dva plná chalupa.

— Nech sa ľúbi… nech sa vám ľúbi… kmotorko… kmotrička… i vy, ujec Krivošiak! — ponúkajú sa páleným.

Na stoloch je koláčov nakrájané. Kto má hlad, nechže je. Nanosili toho svadobníci koše. Prikvitne i Anna Holúšech, svieža, šuštiaca, ružová, v rukávcoch hýrivých farieb s čiernym blyskom, so škrobkou na hlave. Za ňou vchodí i Beňo v peknej bielučkej halienke, podperený rozmarínom na bielej stužtičke.

— Ej, tým dvom by to svedčilo! — obzerajú si ich zvedavé oči. — Tým už áno!

Bubon zhrmí, trúby zvreštia. Ide sa do Škriatkovho Žlebu pre mladuchu. U Surovcov už čakajú. Eva, pristrojená do najkrajších rukávcov, s partou na hlave — samá pestrá stuha. Stará Malečka ju pristrojila i prežehnala. Nik to nevie lepšie, iba ak stará Srdovanová z Čreníc. Tej je však sem ďaleko. I odievka je už na posteli — odievka na ruky. Hostí je tiež dosť. Surovec, kostnatý, krvnatý sedliak, nedá sa zahanbiť. Zabil Rekušu. Koža je vystretá pri humne na žltej pažiti.

— Moja Rekušienka, ako ťa zabudnem, — vykladá, čo raz prejde okolo nej, Surovcová, suchá žena, a chová sa vraj dobre. Má však so zlým do činenia, preto to na nej nepoznať. — Ako si mi len pekne skákala! Ako múdre rúkala… i Evu stratiť… i Rekušu? To je veľa! Bodaj ho vred hádzal toho Juriska, a keby už bol aspoň podarený. Ja mu dám dcéru, vychovanú, ako sa patrí, a čo deň — vždy sú akési vyprávky. Však mu bohyne sotva darmo lialy to olovo.

Veľký červený kocúr díva sa na gazdinú, ako by rozumel jej bolesti.

— Maco, netúlaj sa! Maco, doma buď! — má i preň slovo. Ako by sa strachovala, že stratí i jeho.

— Už idú… Už sú tu, — počuť kŕdeľ detí. A ozaj hudba zahučí neďaleko chalupy.

— Pekne vás vítame! Vypite si u nás, vypite! — ponúkajú družbovia i gazda domu hostí medzi dverami pohárikmi páleného. — Vítame vás!

— Za prepáčenie, keď ideme do vášho domu, — reční starý svat, len mu tak drobné očká behajú. — Chceme si tu trochu pobesedovať.

— Ba, vy azda chcete nejakú tú jalovičku?

— Len nám prichystajte dobrú ohlávku!

V izbe je horúčosť, ledva vydržať. Najmä keď sa naplní. Ľudia si vinšujú, častujú sa a smejú na plné ústa. Tu sa čosi chytí na sporáku a všetci počnú kýchať.

— To iste nasypal ktosi papriky, vred ho uhodil, — tisnú sa hostia ku dverám.

— Prosím vás pekne, neodchádzajte, — ozve sa gazdiná. — Otvorí sa okno. To nám nepriatelia. Ono ju chceli aj tí Klankech. To nám veru z pomsty.

— A však, na moj’ dušenku, — smeje sa Stránik naširoko, — máte už i kachle na hromade.

Patrí to k veci. Veselo sa tancuje, ako by nič. A ponúka: — No, veďužno, však vieme… ale veď si len!

— A tak naši milí domáci, — odkašle si starý svat a začne od Jakuba, — my sme v mene božom prišli k vám s týmto naším priateľom, aby ste nám… — a už to ide na rozum i na srdce.

— A ja vás, drahí rodičia, pekne prosím, — postaví sa i sám ženích pekne po vojensky, — dajte mi túto vašu dcéru za ženu…

— Nuž, keď to už má byť, vezmi si ju, syn môj, v mene božom! — utiera si Surovec oči kostnatou rukou. — A už len spolu pekne nažívajte!

— Ďakujem vám, milí rodičia, za dobrú výchovu vašej dcéry i za toto vydávanie, — povie ešte Jurko vo tri razy, ako sa svedčí. Vidno na ňom, aký je rád, keď je už po tom.

— I ja vám pekne ďakujem, tatenko i mamenka moja, za všetku lásku. Za dobrú výchovu i za toto vydávanie… — rozplače všetkých Eva v mentieke, s odievkou na rukách, hotová na cestu.

— Ako už len budem bez nej?! — uteká mať do komory s nárekom. — Ako? Ako?

— No, darmo je, bola dcéra usilovná. Tej materi je ľúto! — vraví Stránik, natiahnuvši náramne vážnu, až zbožnú tvár.

— Ako len pekne ten svat vypráva! — šepocú si ženy.

— Však mu dajú za to makovník, — sekne hneď ostrý jazyk do toho. — Dostane o jeden viac.

— Poďme už v mene božom, poďme, — počuť hlasy. — Kde je nevesta? Hej, sučia mati, kde je nevesta?

— Keď mi neviete krajšieho mena, nepoviem, — červená sa Anna.

— No, zváčka… krásna družička, ani tá ružička, — lichotí jej šelma Stránik. — Povedz, kde je?

— V komore, — ustupuje dievča do kuchyne. — Ale si ju musí ženích vykúpiť.

— Nech vyjde, — ozve sa Juro. — Však nekupujem mačku vo vreci!

— A čo dáš za ňu? — vypne sa Anna v plnej kráse svojej postavy.

— Koľko pýtaš?

— Aspoň päťtisíc!

— Hohoho, dievka moja, — volá starý svat, — spusť niečo! — Nevesta je neúrekom švárna. Ale sedliak by nebol sedliakom, aby nesjednal voľačo. — Dostaneš tisíc, pravda, Juríčko? Tisíc jej je dosť.

— Nech je dva, — doloží tento.

— To nie! Aspoň štyri! — drží sa Anna, kým Beňo nespustí s nej očú a smeje sa.

— No, nech sú tri! — pridá zas svat. — Nemáme času! Musíme sa ponáhľať.

— Ale nech sú štyri, — uštedrí ešte mladý zať. — Žena je žena. Tak ju doveď! Tu je štyritisíc… — vyčíta na dlaň štyri koruny.

Z komory vyjde dievča, zakrútené do vlniaka. Tváre jej nevidieť, iba oči jej blýskajú. I to ako vo tme.

— Tak si ju vezmi, — núka ju družica. — Ona je?

— Neni, — pomáha Jurkovi Krivošiak. — Tá má šúrom oči.

— Azda táto bude, — postrká Anna druhú, čo ide z komory.

— Ani. Tá je rapavá, — ohlási sa zas Peterec. — A naša je pekná biela.

— Teda bude táto, — nasleduje tretia.

— Ani tá! Má veľkú hubu.

Konečne vyjde štvrtá, pekne pristrojená.

— No, to je ona! To — to!… — nesie sa búrlivo, — To je, to!

Čaptavý Kľučko praští na bubon, Gužvara dúchne do ohromnej trúby, až sú mu líca ako bochníky. Hudba zatrasie chalúpkami v Škriatkovom Žlebe. Veselo, pri speve sa hrnie dolu kopcom do dediny. Mladuchu vedie Beňo, ako prvý družba. Pri Cigánoch zas udrú ma bubon. Vyhrnú sa Balážovci, Piškovci, Kuvici. Vyjde Cigória, i starý Peter dá sa vyviesť, hoci nevidí nič. Chlapci výskajú a poskakujú si popredku pekne do taktu. Divákov na všetky strany, až po chrám. Dnu v kostole už horia sviece, hučí organ a rechtor Kremenáč spustí svojím výborným hlasom: „Šťastný jest muž bohabojný.“ Farár vykoná svoje. Dá poučenie neveste — a sú muž a žena.

— Vypite si, — ponúka družba vínom pred kostolom najprv mladý pár, potom i ostatných. — Nože si, no.

— A vezmite si toto jabĺčko, — podá Lúštikech široká mladým po polovici. — Buďte takí zdraví a sladkí, ako je ono.

— Však je kyslé. To je s našej jablone, — uškŕňa sa prostopašná Kačka Klankech.

Za nevestou vyjde farár Svarínsky — odobrať sa.

— Ako sa máš? — stíska Beňovi ruku.

— Dobre, ako vidíš!

— Poďte s nami, pán farár, — volajú ho ten i onen.

— Ešte mám práce. Možno!

Svadobníci stavia sa na chvíľu u Želoviča. Zaskočia si, aby tí dedinári videli, čo sú zač. Potom pri huku a tresku, až okná rinčia — pohnú sa hore pod Orechové do Ručenech stavania.

„Klaďte lyžičky po stole, už idú zdoly hosťové… hoj… hoj, Ty Pane Bože môj…“

ozýva sa spev a hudba zhučí pred chalupou. Nevesta dostane na lyžičku medu, aby bola dobrá — mater poslúchať, muža milovať. Vítania, vinšov bez konca. Starí idú dnu. Mladší tancujú pod návratím. Prichodia i oneskorení hostia. Starý Hrebenár. Mal vážnu robotu okolo chlievov, nemohol. O toľko je však teraz veselší. Niet však nad Krivošiaka a Peterca. Tí si tlieskajú do dlaní a vykrúcajú ženy i dievky ani mládenci.

— Kačo, a henten je kto? — šepocú si družice.

— Petrík Majerech z dediny. Azda ho neznáš? Bol i u Žeruchu na muzike.

— Dobrý tanečník!

— Len si hrdo vedie. Tomu hociktorá neni!

— A farár prídu?

— Vraj — boli u nich i družbovia. Chceli by mať chýr!

K večeri sadajú si podľa poriadku a dôstojnosti. Tí najvzácnejší pri osobitnom stole tam pod zrkadlom. Mladý pár, starý svat, široká zváčka i s družbom… Tam sú i taniere. Pri druhom a treťom stole ostatní. Až po najmladších.

— Farár idú. Farár… — zašumí medzi družinou. Skutočne vchodí Svarínsky a víta sa so svadobníkmi. Usadia ho za vrchstola k neveste.

— Ba čo im len dajú? — šepoce bielušká Anna Lúštikech, široká, susede.

— O to je nie strachu. Nachystali na chýr. Varia a smažia i u Holúšov. Mariša kuchári, a tá to vie!

— Pani kuchárka, a bude dosť lyžíc? — počuť v kuchyni.

— Ba polievky či budeme mať? Prišli i Peterec so ženou, i Hrebenár.

— Vody dosť, — usmeje sa stará Malečka, čo kuchári u Ručeňov. Aj hneď šustne za dobrú varechu do veľkého hrnca.

— Jano, na — Jano! — šepce druhá z kuchárok mládenčekovi za dverami, vyťahujúc zpoza sáry mäso v papieri, — na. Podaj to tam nášmu chlapcovi. On je tu hladný.

Misy sa nosia na stôl s vinšami. Beňovu úlohu prevzal Jano Holúšech. Ten chlapčisko, ešte je mladý a je na všetko. Svat predriekajúc, počne nábožnú pieseň. I pomodlí sa precíteným, spevavým hlasom: „Príď, Ježiši, drahý hosti. Nakŕm a napoj nás do sýtosti…“

Polievka je dobrá — výborná. Samé oko! Pri druhých stoloch načierajú zo spoločných mís lyžicami. Prinesú mäso — jedno, druhé, tretie. Zapíja sa vínom i pivom ako u pánov.

— Ej, máte dobré kuchárky, — chváli farár, až rastie gazdiná.

— Len také, prosím ponížene, — uskromňujú sa domáci. — Na kopaniciach nie je to už tak ako v dedine. V Čreniciach ani nespomínam. Tam sú už i torty a cukrové.

Družba po každom jedle vždy povie i svoje. Nevystane ani kaša, hoc sa tej zje málo. Práve pre obyčaj.

Žarty a vtipy letia ani iskrice ponad hlavy.

— Biela ani húska. Oči veľké, sivé, spravodlivé. Zúbky ako perličky. Údy okrúhle. Kasanka prilieha, ako by ulial. A keď si dá tylanger na hlavu — ani bábika… — hľadí Beňo na svoju družicu a v mysli zopätuje si Kozákove slová.

— Ako si omladol, Paľko, — hľadí Svarínsky bratancovi v obličaj, prv chorľavý, žltý — teraz svieži a s nádychom červene. — Celkom si iný!

— Nič mi nechýba.

— Nie div, pri takom švárnom dievčati.

— Jaj, pán farár! — zapýri sa Anna, ako by ju len zamaľoval.

— Aké jaj? Kedysi hovoril istý Lilge, kamarát za študentstva — chudák, zahynul kdesi vo vojne: „Na tých našich dedinách, tam máš opravdivé, nenašminkované krásky.“ — Bol i spisovateľom, zaujímal sa o to.

— Lilge? — ozve sa vtom Peter Majer, ktorého, ako majstra, tiež uctili pri prvom stole. — Azda ten farár?

— Ten.

— Vidíte, dobrí ľudia, ja som s tým človekom vojenčil.

— Kde? Čo vieš o ňom? — pýta sa Svarínsky s nevšedným záujmom.

— Ja som ho tiež znal, — spomenie Beňo. — Schopný človek a zmizol ako kameň vo vode.

— Nuž, tento človek, — vypráva Peter ochotne, — bol roku 1914 vojenským kňazom 71. regimentu v Sásvároši. V ktorýsi sviatok zájde do kaviarne. Čo-to má v hlave, počne vychvaľovať Slovanov, a najmä Rusov. Z reči do reči a spoločníci vrhnú sa na neho. On schytí stoličku. Príde pohotovosť — nedá sa ani tej. Kaprál, Slovák, i vyhorí preto. Musí prísť poručík, ktorému sa poddá. Dajú ho do vyšetrovacieho väzenia. 1915-ho mám práve vymeniť stráž v kasárni. Kamarát Mišuga oddáva mi službu a šepce mi — ten v tej izbe za mrežami, to je Slovák. Posiela i spisy. To bol farár Lilge, degradovaný a zaradený na rumunský front. Tam je potom ako rechnungsunterofizier, chodieva fasovať a také veci. Po osemnástich mesiacoch príde zpät k súdu. Stále ho strážia, ale neustrážia. Káder je práve v Kragujevci. Raz sme v profesionisteckej miestnosti, kde sú krajčíri, šustri a takí, keď sa zjaví. — Čo ma nepoznáte? — privraví sa nám trom Slovákom, jednému z Turčianskej, jednému z Bánoviec, v predizbe. — Lilge! — poviem prekvapený. — No, nebojte sa, chlapci, — zažiaria mu oči. — Na ruskom fronte tvoria sa naše légie. V Galícii už i zvíťazili. A tu to tiež nepôjde len tak. Srbi sa nedajú. Však viete… — Ahá, panslávi! — skočí vtom medzi nás ako hrom major Žambokréty, — no, ja sa už postarám o vás! — Na druhý deň už mám maršrutu do Prahy k 68. regimentu. Odtiaľ zas ako telefonunterofizier musím na ruský front. Tých dvoch tiež rozhodili, Lilgeho však zobrali na okrskové veliteľstvo v Kragujevci, do budovy, kde bol Okresný úrad. Ta vošiel, a nevie sa viac o ňom.

— Zabili ho…

— Čo inšie? Ľudia tam padali ani muchy. Roku 1916 napríklad vykomandujú dve kompánie 71. pluku a batalión žandarmerie proti komitáčom. Chytia do dvesto mužov i žien. Po skupinách ich zavierajú. Na tretí deň odstrelia z nich päť mužov a jednu ženu. Ešte dvoch zabijú na strelnici. Veliteľ skupiny spieva si pred smrťou národné piesne a vraví: — Obetujem svoj život za srbskú vlasť! Srbia nezhynie! — To je učený človek! — počuť. Má hodnosť poručíka… Chcú mu oči zaviazať. — Nie, nedám si! — povie a umiera ako junák.

— Junácky národ tí Srbi, — naslúcha Svarínsky ako prikovaný.

— A o našich čo vieš? — zvedavý je Beňo na všetko, čo vidieť i počuť na doline.

— Koho myslíš?

— Tých od 71-ho, čo ich pobili v Kragujevci.

— To by vedel hen Jano Vieška, — ukazuje Majer na vysokého, švárneho mládenca pri stole pod pecou medzi dievčatami. — Ja som bol už na fronte a chodil som po všetkých raportoch s poručíkom Bogányim, čo mi nadal do panslávskych svíň. Šlo to až po kriegsgericht v Motta na Piave. Tam mi pošepli českí dôstojníci — nič si vraj nerobte z toho. Nemôže sa vám nič stať. — Najviac — môžu vás odstreliť!

— To bola potecha! — vzdychá Anna.

— Nemali času. Bogányiho rozsekal anglický dôstojník, keď i ranený strieľal z revolvera. Ja som sa dostal do zajatia. Ale hen Jano, ten to vie. Hej, Jano, Jano…

— No? — blysnú Vieškove oči zpod pece.

— Poďže bližšie, Janíčko! Tu sa spytujú, ako to bolo v tom Kragujevci?

— Všelijako, — prisadá si mládenec ochotne. — Dobre, že je už po tom. Z našej obce viseli sme na vlásku viacerí. Daniša Šíverech iba mladosť zachránila. Stalo sa to takto: Na jar roku 1918 pozháňali nás, zajatcov, po Ukrajine. Mysleli sme, na front už nepôjdeme — dajú nám službu v zázemí. V Rusku sme prežili revolúciu a nemali sme viac chuti bojovať. Najmä proti Slovanom nie. Dovezú nás ku kádru do Kragujevca. Čakáme dovolenku, a nič. Miesto toho ideme vraj na taliansky front. — Hej, ideme my tebe bojovať! — povráva sa medzi nami. — Čo my máme z toho? Istého večera príde niekoľko vojakov neskoršie z mesta. — A viete, kedy je štraich? — pristaví ich feldvébel. — Čo chceš? Čo ťa do toho? — chlapi rezko naňho. Už to prestane! — a už mu i vsypú niekoľko zaúch. O chvíľu zalarmuje sa celá kasáreň do zbrane. — Kde sú dôstojníci?… Tých však niet nikde. — Ta sa do arzenálu, zachytiť guľometnú rotu. Stráže sa postavia. Tak — ja idem ta, ty ta! My zas do arzenálu! — komandujeme sa sami. Cestou stretne nás major Marx. — Wer ist hier der Kommandant? — pýta sa. — Hier! — zvolá desiatnik, istý Rizy z Bodovej, a namieri puškou na neho. Kohútik cvakne — nie je nabitá. Marx vtom vytiahne revolver a strelí chlapovi rovno do čela. Prejdeme cez riečku. V arzenáli zoberieme guľomety i tri ľahké kanóny. Nepriateľ už obstreľuje mesto. Naše stráže sa mätú. Nepoznajú sa. Najväčšia chyba — vodcu niet! Boj trvá do štvrtej rána. Okolo ôsmej sa utíši. Nastáva ochablosť. Čo, necháš sa zabiť? — počnú hneď odhovárači. — Načo to všetko? Front je ďaleko a Bosniaci sú už okolo mesta.

— A čo občianstvo? Ako sa chovalo k vám?

— Pekne! Tešili sa, radovali! — vypráva Vieška, až mu tvár horí. — Posmeľovali nás. Len vraj vytrvať! — príde tisíce komitáčov! Škoda, popustilo sa. Ale nebolo vodcu. Keby bol s nami aspoň jeden-jedinký dôstojník. Ale… do kasárne príde kapitán Špíra, akýsi Žid z hornej Trenčianskej, major Marx, Orlický. — Soskupiť! — zaznie povel. — Kvery do piramíd! Farár, Slovák, povie reč. Počúvame. Prehovorí major Marx — počne sa hundrať. Špíra vyvoláva chlapov po mene. Koho vyvolá, toho odvádza patrola na okrskové veliteľstvo. A my stojíme. Nehýbeme sa…

— Slamená slovenská povaha…

— Tak asi. Srbi by to boli skončili inak. Kapitán Špíra súdil sám na smrť. Na koho kto povedal, že bol v Rusku členom česko-slovenskej organizácie, tomu odzvonili. Tých vo vyšetrovacej väzbe súdili zas chorvátski dôstojníci. Dostali po osem až dvanásť rokov.

— A koľkých zastrelili?

— Štyridsiatich dvoch.

— Bol si pri tom?

— Bol. Ôsmeho júna to bolo. Vykomandovali nás na strelnicu — celý pluk. S jednej strany stáli sme my, s druhej obyvateľstvo. Medzi nami odsúdenci v dvoch skupinách na dvoch krajoch. V prostriedku dve čaty Bosniakov. Tá druhá, keby prvá nechcela strieľať, mala streliť do nej. Naši si kľakli, farár im dal rozhrešenie a za amen je všetko hotové.

— A nevraveli nič?

— Nič! Len jeden zvolal, keď sa ho pýtali, čo má za žiadosť: Keď ste ma už upiekli, teraz ma i zjedzte! Všetci sme trnuli, čo bude s nami. Poslali nás k Udine na taliansky front do obce Lovaria, kde bolo naše cvičné komando. Štrnásť dní boli sme bez zbrane. Keď sme nechceli bojovať, roztrhali nás a zadelili po dvadsať-štyridsať do iných plukov…

— Čo to všetko vytrpeli tí naši ľudia, — zabúda Svarínsky za vyprávania, že sú na svadbe.

— Len by už teraz bolo lepšie, — vzdychne si Anna.

— Bude! Musí byť! — pripijú si mládenci.

— Čo ste na pohrebníku? — volá Peterec ku hlavnému stolu.

Do izby, i tak plnej, tisnú sa ešte hudobníci so svojimi nástrojmi. Kučeravý Gužvara s ohromnou trúbou a Martin Kľučkech s bubniskom ako svet.

„Zahraj nám, muzika, vesele, nech sa nám naša mladá nevesta zasmeje…“

spustia družice. Kačka Klankech vývodí trochu ostrým hlasom. Všetky oči oprú sa na nevestu, na jej tvári mihne sa úsmev.

„Ešte ni muzika nehrala, už sa nám naša mladá nevesta zasmiala…“

spieva sa a žartuje. Družba reční, hudba hrá — všetkým, radom, ako si kto rozkáže. Keď dôjde na Beňu, nevie si hneď vybrať. Rozmýšľa.

— Ej, Beňo, — volá Peterec, — ja ti zaspievam takú richtársku:

„Čiaže je to kopanica na tie štyri kopce? Richtárova, richtárova, čo nakradol z obce…“

Hudba zopätuje — čiaže je to… Huku je plná chalupa. Poháriky štrngajú, oči sa smejú.

— Podrichtár, ale sa nehnevaj! — potriasa Peterec hlavou. — To je u nás tak. Kradnúť nemusíš, ak však nekradneš, i tak ti to nikto neuverí. Kedysi bolo horšie, keď chlapcov chytali na vojnu. Vtedy sa spievalo:

„Tí lesnianski úradové roboty nemajú, len si oni u Marháša za stôl posedajú. Tak sa oni radia — husacinku jedia — ktorého synáčka na vojnu dať majú? Bohatého škoda, nech gazduje doma, a chudobný prenevoľný musí ísť do vojny…

Keď už nachytali chlapcov, otcovia mohli si ich vymeniť, — stŕha spevák pozornosť ešte i tých mladých pod pecou. — Otec mohol kúpiť druhého za svojho. Aj milá si ho mohla vymeniť. Je i taká pesnička:

„Keď mi do hôr vyjdeme, dobrý si pozor dajme, aby nás na ceste nezastali, aby nám šabličky nepripäli! Na ceste nás zastali, šablenky nám pripäli, lesnianskych mládencov pochytali, lesnianske dievčatá zaplakaly… — Ak ma, milá, rada máš, predaj všetko, čo len máš: vinice, štepnice, vinohrady, vymeň ma, moja milá, vymeň z vojny…“

Keď sa mládenci skrývali po horách, nosili im jesť na označené miesta. Tam žili i muzikanti, ktorí si robili husle i gajdy sami. Ešte i dnes povedia na mládenca, keď je hodný: to sú prsia, ani Šiverove husle. Tak si nôtili tí mládenci:

„Spravím si husličky z bieleho javora a pôjdem vyhrávať mej milej do dvora. Budem jej vyhrávať na šíkovej strune, nech ona počuje o smutnej novine. Za Višňovou skalou Hrubová dolinka, príde ti, má milá, žalostná novinka. — Novinka, novinka, čo je za novinku? azda si si našiel druhú frajerenku? — Nenašiel, nenašiel, dievča, duša moja, lež ja musím kráčať zajtra do tábora!…“

spieva si Peterec pekným, vysokým, trochu trasľavým hlasom, ako bez konca. Hudba hrá pomedzi. — To sú pesničky, čo? — zasvietia mu oči. — Nie ako terajšie! — a už i začína do novej.

— Dosť, dosť! — protestujú tí zpod pece. — I my si chceme zaspievať.

— Nuž veď spievajte, ale radom. Teraz ide Hrebenár.

— Ja? Čo ja? — ohliada sa ujec, majúc kapusty plné ústa.

— Ten si nedá. Lakomý je!

— Krivošiak!

— Ja si zahrám svoju sám. Len počkajte. Teraz jem…

— Anna, družica, ty si ešte nespievala.

„Mamenka moja, prosím vás, vyprevaďte ma preč od vás, vyprevaďte ma, mamenka moja, preč od vás…!“

spieva Anna, rozčervenená, plným zvonivým hlasom. Svadobníci stíchnu a počúvajú starú pesničku. Dievča sa pýri ako ruža a dodáva si chuti.

„S Bohom, dcérečka, s Bohom idz, ej, však ty ešte za mnou prídz, ej, však ty ešte, Evička moja, za mnou prídz…!“

obracia sa k mladuche, ako by to len jej patrilo.

„Prídem, mamenka, neraz, dva, abo aj dva razy do týždňa, abo aj dva razy, mamenka moja, do týždňa!“ „Musíš tam, Evička, poslúchať, budú ťa všetci radi mať, budú ťa všetci, Evuľka moja, radi mať!“ „Najprv mamičku, tatíčka, potom i svojho Juríčka, potom i svojho, Evuľka moja, Juríčka…!“

končí Anna a hudba zopätuje nôtu.

— Ďalej nevieš? — ozve sa tetka z bodovských kopaníc a hneď i spieva tenkým, piskľavým hlasom:

„Musíš, Evička, včasráno vstávať, s mužom v posteli dlho nespávať, tak sa ty budeš, dievenka moja, dobre mať…!“

— Ha-ha-ha… — smejú sa mládenci a strkajú hlavy dovedna. — To je tá, čo našila ten najvyšší titul farárovi, keď ich navštívil v chalupe.

— Aký?

— Pekne vás vítam, pane Ježiši Kriste… ha-ha-ha… — stúpa dobrá vôľa.

— Veselo je, veselo, — chváli sa gazdiná v komore, kde častuje koho-toho. Hudba hučí, dobre tie hrady nepadnú.

„Nič sa my, panenky, nestarajme, len si my venečky zachovajme, ako je to pekne pri sobáši, keď sa tej neveste hlava krášli…,“

vyspevuje zas Kačka Klankech s družičkami. Dobre im to ide. Beňo naslúcha a nevdojak zájde mu myseľ na Sedlárovú. Mala tiež byť na svadbe a neprišla.

— Ako dobre!

… Keď ide na sobáš ovenčená, jak by jej nebeská hudba hrala, anjel jej ľaliu v ruke nesie, až sa tej panenke srdce trasie…“

— Hej, ale takých je už dnes málo! — nahne sa starý svat k farárovi.

— Veru!

„Keď ide na sobáš očepčená, tá neni panenka, ani žena, Syn Boží na ňu sa s neba hrozí, že nezachovala príkaz boží…“

— Dievča, — zavolá Stránik Kačke, — dobre to spievaš. Len si to i zachovaj!

— Veď! — červenie sa táto. — Ó, ja si!

— To je ľud — samá poézia, — vraví Svarínsky Beňovi. — Z toho by mal vyrásť veľký slovenský básnik, i hudobník. Len to už všetko mizne pomaly. V Čreniciach je toho už málo.

— Škoda, je to pekný svet! A náš!

— To-to!

Večera sa končí. Sbiera sa na to i na oné. Svarínsky povie zdravicu. Zavinšuje mladému páru i rodičom. Príde i kuchárka s oviazanou rukou. Prosí pre milosrdenstvo božie, keď sa popálila. Starý svat sa poďakuje, zaspieva i pomodlí. Mládež chystá sa do tanca.

— Ichuchú! — počuť zvonku — Ichuchú!

— Duchnárky idú, duchnárky… Ešte nevestu začepčiť!

„Dole, dole, môj veneček zelený, nebudeš ty na mej hlave nosený…“

spieva Anna s družicami nad nevestou a soberá jej vienok a partu. Kúsok po kúsku odkladá sa nabok. Pekný vyšívaný čepiec je už prichystaný. I tylanger.

„Bár bych chcela, bár nechcela, nebudem, složila som své panenstvo pred kňazem. — Ešte sa ja vás, mamička, pýtať mám, či ja s vami, má mamička, bývať mám? — Nie, dcéruška, nie, dcéruška, nie so mnou, koho si si vyvolila, ten s tebou! — A ja som si vyvolila z ruže kvet, radšej ťa mám, môj najmilší, jak ten svet…“

— Ichuchú! — počuť už výskať pod návratím. — Ichuchú…!

„Nová posteľ, nové duchny, len sa, Juro, do nich buchni… ichuchú!“

vchodia ženy s perinami ako srieň, v bielučkých obrúskoch. Mládenci trhajú hlavnice za rohy. Nejde to.

„Ej, jačmeň, jačmeň, zelený jačmeň, vari ťa, dievčatko, tej noci načnem… ichuchú!“

zvŕtajú sa ženy po komore, kým ich mládenci chytajú a naťahujú sa s hlavnicami. — Nedáme si, nedáme! — volajú. — Založili by ste nám ich u krčmára, vtáci!

„Ide káčer po barine, šije boty Kataríne…“

— Pst, pst, farár sú tu! — mrká Hrebenár duchnárkam. Ale tie nič. Majú už čosi pod čepcom — darmo je.

— Ja im len takú, celkom peknú, — volá Malečka. — Nie mrzkú.

— Ktorú…?

„Pán farár, pán farár milostivý, spravili obrázok, ale živý… ichu-chú!“

— Ach, mršiny, budete ho ticho…! — vyjde starý svat a dáva znať ženám rukami, nohami i hlavou. — Radšej sa starajte o posteľ toť Jurovi. Nech sa mu dobre spí!

— Ó, Juríčko, — zasmeje sa vtom i Kača Sedlárka medzi ženami. — My ti dobre postelieme. Neboj sa!

— Daj si pozor, synu, aby si sa nenašiel na dlážke, — smeje sa Krivošiak, ktorého tiež vylákala haravara. Potom sa však vráti do izby, už skoro prázdnej. Vezme si s pece harmoniku. Prehodí remeň cez hlavu a spustí s Petercom.

„Už je, milá, biely deň, :] ako pôjdem od vás ven? :] — Nestaraj sa, môj milý, :] vyvediem ťa ven humny. :] Vyvediem ťa chodníčkom, :] prikryjem ťa ručníčkom. :] — Budú sa ťa spytovať, :] kdeže si bol, Janíčko, v nedeľu včas ráničko? — Pozeral som na lúčku, :] na zelenú trávičku…“ :]

hrá starý Krivošiak, preberá prstami a spievajú s Petercom, až im slzy stúpajú do očí. Beňo a Svarínsky hľadia na nich. Len ich odmaľovať.

„Tam je tráva zelená, :] na nej rosa studená. :] Kto tú trávu žať bude, :] švárne dievča mať bude. :]

— Eh, boly to časy, — zavzdychne Krivošiak, — keď sme my mládenčili!

— Veru boly, — prikyvuje Peterec peknou striebristou hlavou. — Všetko sa to míňa a mení sa, mení. Čo prv? Všetko bolo pekne v sedliackom. Chlapi v halienkach, ženy ani to kvieťa na poli. Teraz? Všetko berie skazu.

Pod návratím počnú tancovať. Beňo vyjde za Annou — vykrútiť ju. Ale Anny nikde. Iba ľudia akosi divne hľadia a šuškajú si, čo nechcú nahlas povedať.

— Evka, a kde je Anna? — opýta sa jej sestry.

— Šla domov! — hľadí i táto akosi splašeno.

— Prečo?

— Sedlárova Kača prišla a iste len preto… Povedala jej pred všetkými, že sa darmo driape za vami. Chodíte vraj za ňou, za Kačou, a sľúbili ste si ju vziať… a…

— Dosť, nevrav! — pohne to Beňu. Ide von. Skoro sa buchne do kohosi. — To si ty, Kača? Čo si to spravila?

— Nič! Nech vie!

— Zlé sú tie tvoje oči, zlé! Dobre si to povedala.

— Aké sú, také sú!

Paľo vyjde na cestu. Zadíva sa na Holúšech chalupu. Tma… Na oblohe jagajú sa hviezdy. Schladilo, mrzne. Hudba hrá pochod. To sa Svarínsky poberá. Niekoľkí ho vyprevádzajú na dolinu, kde má u Žeruchu vozík. Beňo je rozorvaný, uchýli sa. Cíti, tá Kača už nie je tá… K láske nie je dosť len vášeň, divá, zžieravá. Holúšech chalupa ho tiahne. Ide tíško. Otvorí dvere na vrátach. Pred pitvorom stojí ktos’. Postava štíhla a mĺkva, ako by hľadela pred seba…

— Anna, — zašepce Paľko. Sovrie dievča do náručia, ústami hľadá jej pery. — Anička!

— Nie… nie… nie! — vymkne sa mu. Skočí do dvier a spustí rígeľ. Zmätený prejde si dlaňou po ruke. Čosi tam vlhne a páli. — Slzy!




Martin Rázus

— básnik, prozaik, dramatik, publicista, politik — kritik pomerov 1. ČSR, kňaz Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.