ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Srdovanov podávajú si ľudia kľučku z ruky do ruky. I teraz sú tam traja — jeden z Jahodného, druhý z Bohušova a ten tretí z bodovských kopaníc. Na stole okolkované bankovky. Srdovan ešte vo vojenskom, ale akosi neogabaný, berie ich jednu po druhej, povystiera, podrží proti svetlu, pozrie i cez zväčšujúce sklo. Nuž ozaj znalecky.

— Tento paprček je nie dobrý, — ukazuje tomu z Bohušova, a to je nie nikto iný ako gazda Kocheľ, čo našiel tie starožitnosti.

— Ten hádam je? — škrabe sa sedliak za uchom.

— Čoby len bol. Veľmi je ohnutý!

— A hen na tej stovke?

— Tu je zas krk veľmi tlstý. Táto päťdesiatkorunáčka je dobrá. Na tej tisícovke má lev jazyk málo vyplazený… — triedi Štefan peniaze na dobré i zlé a čísla zapisuje do lajstra.

— Už to len ponaprávajte, priateľko, ako viete, — žobroní Kocheľ, mykajúc ostrou bradou. — Však viete, ja som vám tie bronzy dal a ľudia hovoria, bol si vraj somár — mohol si mať za to tisíce!

— Čo vás po sprostých ľuďoch? — uspokojuje ho Srdovan. — Však som ja za ne tiež nedostal ani haliera. Zaniesol som ich do Martina. Tam sú v múzeu. Keď pôjdete ta, alebo syn, či dcéra — môžte si to obzrieť. Tam je to odložené na večné veky. Mňa veru len vystískali za to od radosti a vás, Kocheľko, dali pekne pozdraviť.

— Ďakujem! I to je voľačo…

— I starú kázali pozdraviť! I syna! A čo Eva? Už má nejakého opichača?

— Čož’ by len nemala! Však by sa už mohla i vydať. Bolo by jej do truhly nakúpiť, a tu vred vždy popadne tie peniaze. Musíte pomáhať. Však ku komu pôjde človek? U vás sme i asekurovaní…

— Ale pomôžeme, pomôžeme! — naslúcha už i Beňo s Fraštackým, ako Srdovan potešuje utrápených ľudí. — Čo by sme len nepomohli? Všetkému jest rady, len hlavu netreba stratiť… — prezerá ďalej bankovku za bankovkou. — Tak viete čo? — zdvihne ježovitú hlavu, keď to už má roztriedené. — Tieto dobré si vezmite a za tieto druhé probujeme niekde niečo kúpiť. Plátna, látky a čo sa dá… Dám vám potom znať. Alebo príďte o týždeň-dva i sami. Dobre?

— Však už len nech to aspoň nevyjde navnivoč! — uspokojujú sa sedliaci.

Ešte sú tí dnu, otvoria sa dvere a vojde cechmajter Stránik.

— Eh, eh, eh, Srdovanko, — pokyvuje si hlavou raz napravo, raz naľavo, — pomôž mi, prosím ťa, ak vieš! — vyberá bankovky, zakrútené po niekoľko kusoch v novinovom papieri. — Tieto sú za voly a tieto sú za kravu. Mám ich už od tak roka. A tieto, hľa, sú za svine…

— Tu máte i neokolkované, — vyvalí Srdovan oči zpod srastenýeh čiernych obŕv. — Kdeže ste ich mali?

— Kristu… to som si ja dal! — chytí sa cechmajster za hlavu. — Tie baby len nemajú rozumu, ani ho nebudú mať nikdy. Tá moja stará len ak spomína, tak spomína — Štúra, Škopa, Váhy a čosi-kdesi. A ja jej dobre hovorím, nedaj to do kalendára na Štúra. Tá však nič. Tam položí cedule. Aj sme ich šťastlivo zaboli. To máš deväť stovočiek fuč…

— Dajte to na cirkev!

— Ak nič nestoja?

— A ak stoja?

— Zídu sa i mne… — usmieva sa cechmajster Stránik, usmieva na všetkých. — Len mi, Srdovanko, pomôž, ako môžeš!

— Čo počneš s tými peniazmi? — pýta sa Beňo priateľa, keď už prelistoval všetky cedule.

— Kamsi sa vyberiem a nakúpim, čo sa dá. Však by im Židáci zobrali tie groše za facku. Je s tým oštary, ale nemôžme tak nechať svojich ľudí. Mnohí sú i poistení u mňa, a to je už tak — služba za službu, ako šuch za šuch. A u vás v Čreniciach čo nového, ujec Fraštacký?

— Aké noviny? Všetko staré, — stisne plecami ujec. — Ba Jano Harušín prišiel z Ameriky. Chce si dom vystaviť.

— A má dosť peňazí?

— Má ich za širák, ak nie viac. A ak mu bude chýbať — vraví — strýčko, zaručíte sa mi, pravda? Ja pôjdem ešte za more, žena ostane tu a… pošlem.

— A vy čo na to?

— Čo bych mal? Sme kresťania — musíme si pomáhať. A písať ma dobre naučili nebohý pán učiteľ.

— Načo by vedeli sedliak písať, nech niet tých zmeniek na svete? — smeje sa Srdovan. — Len nejeden našľakoval i tomu učiteľovi, ktorý ho naučil pero do ruky chytiť.

— Ó, tu sa niet čoho báť! Horšie som ja veci povyvádzal, a nebolo nič.

— Veď ja nevravím, — opatrí Srdovan i jeho cedule. — Ale sú i fígle, čo sa nevyplatia človeku. Pravda, sú?

— Sú, — prikyvuje Fraštacký. — Však skoro každý stojí niečo. Ale fígeľ je fígeľ. Bez žartu bol by svet hluchý a nemý.

— To je tak.

— A čo je s gardou? — spytuje sa Beňo. — Aj sa hanbím. Prihlásil som sa, a doma som.

— No, bol si chorý. Čo by si bol tam robil? Niektorí z našich vrátili sa. Niektorí ostali tam. Ale sa im nepáči všeličo. Akosi divno hľadia na nich. Oni vravia — nepôjdeme domov, kým je Slovensko nie zaistené. Nedávno zašli sme s Vendušom do Ružomberka. Pamätáš sa naňho, chlapiska, čo tak toho Šimúna opatril na bodovských kopaniciach.

— Ale áno. I na muzike som ho videl u Žeruchu.

— To len odskočil, ako i viacerí mládenci, čo si chceli dievky vykrútiť. Niesli sme pluku krásnu zástavu od klenovskej Národnej rady. Bolo to vítania. Ja som sa narečnil. Tu máš! — vyťahuje papier zo stolíka, — prečítaj si, ako nám ďakujú.

Veliteľstvo 1. slov. pluku… prebehne Beňo list od prvého riadku:

J. č. 122. duv.

Ružomberok dňa 25./III. 1919

Národnému výboru, v Klenove

V nedeľu dňa 16. marca 1919 bol prvý raz shromaždený celý 1. slov. pluk a pri tejto príležitosti slávnostne rozvinutý prápor, darovaný Národným výborom v Klenove. S pohnutím hľadeli naši hrdinskí vojaci na krásny prápor, čo prvý raz vial nad ich hlavami… prápor, čím slovenský ľud preukázal lásku a vďačnosť k mužom, ktorí prví povstali na vlastnej pôde shodiť nepriateľské jarmo so šije národa…

— Pekne! — dočíta Beňo a podá prípis priateľovi. — Odlož to na pamiatku! Môže to byť niekedy vzácne!

— Ja všetko opatrujem. Menoslov, prípisy, všetko…

— A o Sedlárovi nevedieť?

— Nič! Ako by sa prepadol ten človek. Ale, potvora, môže prísť, ani nevidieť. A Kača ti už dá pokoj?

— Čoby len.

— To si daj pozor, kamarát! Včera bola u Hosa-Ivy. Moja mať zašla tam pre akési zelinky od záduchu. Vypočula v pitvore, ako ju učí čarovať.

— Čarovať? — zadiví sa Beňo.

— No? To si nepočul? Čo sa dievčatá načarujú!

— Však je ona žena.

— Hja, ale sa počíta za dievku. A ešte za takú frčku, vieš? Čo má, aké starosti? Len daj pozor! Neviem, či ju nestretneš večer na niektorom môstku nad Šibicou zariekať.

Fraštacký za rozhovoru utkvie najprv pohľadom na umrlčej hlave, vyloženej hore na skrini. Podíde, natiahne sa, složí ju pozorne a obracia — prezerá od čela i bokom.

— Ty, Ičko, — vyruší zrazu priateľov, — požičaj mi toto kadečo!

— A načo by vám bolo, ujčenko?

— Rád bych sa prezentovať mojej starej!

— Ako?

— Zažnúť takú malú sviečočku, vložiť do toho a položiť na pec.

— Ó, na to sa ja nedám. Však by vám ju mohol šľak trafiť. To ste vy jakživ nemali k nej lásky, keď vám po takom ide rozum.

— Ej, mal, Ičenko, mal! — uškľabí sa Fraštacký. — Dobre som tú moju Betu nezjedol pred sobášom od samej lásky. Lenže sa stala chyba.

— Aká?

— Že som to nespravil. Teraz bych mal pokoj. Však mi do každého fígľa bečí. Stále len — ak maj rozum, tak maj rozum. I sliepky už máš vraj na rozume, a ty si ešte ani to kurčiatko — len fígle a fígle. Preto ti nosím len samé dievky, keď nás Pán Boh tresce.

— Veselosť je tiež dar boží… — zdvihne hlavu Srdovan.

— Ja jej tiež tak. Čože by nás preto Pán Boh trestal? Však on fígeľ miluje i sám. Azda je väčší fígeľ na svete ako práve ľúbosť. Bozky-tlosky, a koniec všetkého — syn alebo dcéra. Ty si v tom, — obráti sa k Beňovi, — ťažko tí to chápať. Keď budeš po tom, ako ja — pochopíš. Niet huncútskejšieho fígľa na svete, ako je ľúbosť, ktorú Pán Boh stvoril…

— Jano, Jano, čo len vravíš? — ozve sa naraz stará Srdovanová z kúta, kde si podriemkavala nad akýmsi obšívaním.

— A čo, mamenka? Azda nemá pravdu? — zahriakne ju syn. — Človek je ako ochmelený, a keď vytrezvie, už je neskoro.

— Musíme prísť, ako Pán Boh dá.

— Však čo robiť?

— Už ide! — skočí Trúskech chalan a stane pred Beňom, ktorý mu vtíska čosi do hrstí. — Tam je pred Želovičom.

— Kto? — obzrie ho Srdovan.

— Ale Anna, — prizná sa podrichtár. — Bude mi veselšie.

— Hja, tak? To len choď!

— Ale, prosím ťa, rozprával si sa tam v meste s doktorom Hôrkom, — pristaví sa ešte vo dverách. — Probujeme vymôcť tú železnicu? Pre mňa, vieš, mne je jedno! Ale tomu ľudu…

— Žiadosť je podaná na Ministerstvo železníc.

— Keby sa to pohlo, ostatné by šlo samo sebou. Kapitál sa nájde a vystaví sa pod Homôlkou cementáreň a na Židáčke hoci textilka.

— Peňazí je všade dosť. Náhle bude trať, — prikyvuje Srdovan, — budú sa i hlásiť. A potom má sa i parcelovať. Zapperovský majetok je pekný kus pôdy. Svarínsky a Lúčan myslia najmä na to. Hlad po zemi utíšil by sa na niekoľko rokov.

Beňovi sa ide s Annou veselo. Smejú sa a škádlia ako deti. Ľudia ich stretajú i obzerajú sa za nimi.

— Ej, pekná potvora, ale si ho len ovíja!

— Je to poriadne dievča. Ani mu niet páru na doline. I mať má poriadnu, — chvália zas druhí.

— Ten boží fígeľ je najlepší fígeľ, — myslí si zas Beňo a cesta sa mu míňa, ani čo by ju zpod nôh vyťahoval.

— Pán podrichtár, pôjdete s nami do Švihulov, — čakajú ho už četníci u Žeruchu.

Nechce sa mu veľmi. Ale ide.

Anna musí sama odbočiť a ponáhľa sa drobným krôčikom do vŕškov. Sukienka sa jej zachvieva. Cíti, ako ju on sprevádza pohľadom. Za svet by sa však neobzrela. Čo by si pomyslel ten napuchnutý Šverc? Ani za svet! Na Dieloch vidí Kozáka orať. Kvetule sa ohliadajú, naťahujú po trávičke pysky i odšklbnú si tu-tam.

— Ej, no, Kvetuľa… a ty druhá, čože ste sa nenajedly? — počuje Anna vykladať. — Čože sa naťahuješ? Čože neťaháš?

— Pomôž Pán Boh! — pristaví sa dievča.

— Pán Boh uslyš, dievka moja, — obzrie si ju vyhriatu a štíhlu ani topoľ. — Ale mohla by si mi veru i ty pomôcť. Neviem, ale tieto kraviská len sa mi nejak nadrapujú, naťahujú. A však som ich nachoval.

— A máte ešte veľa?

— Dosť, ako vidíš!

— Ja bych vám aj, — podväzuje si obrúštek, — ale keď mám doma robotu. Máme šaty zvárať.

— Však si ja pomôžem.

Ujec kutre po vreckách. Anna vykročí a nevidí už, ako vyťahuje špagát a rozreže si ho nožíkom napoly.

— No, Kvetuľa, počuješ? Sem daj hubu, — privráva sa najprv náručnej. — Najprv ty! Hľa, vidíš, — ovije ju špagátom a zatiahne, — bolo ti to načim, ha? Aj ty daj! — podíde k druhej a uviaže i tej náhubok. — A teraz hajs, moje, brázdou, tak! No, už to ide. Čo si starý Kozák nevie azda rady? — Práca ide ľahko. Kravičky kráčajú ani baránky.

— Ten Beňo by veru nedostal ľahko takého paholka, — povráva si ujec za pluhom, kde sa chystá ešte jačmeňa zasiať.

Beňo to i vie. Preto sa i uspoľahne a ide za úradnou povinnosťou, čo ho neraz i dobre baví. I teraz vyjde s četníkmi hradskou na Kozobľaky až po Ciecesbeiserov krám, kde sa odrazia napravo. Ľudia vychodia z chalúp. Tušia už, kam mieria, a dávajú hlavy dovedna.

— Nuž čo, ľudkovia? — pristaví sa podrichtár pri jednom hlúčku, — je ten človek, čo sa priznáva k tej Eve, Švihula, či Nešvihula?

— Veru, prosím ponížene, — svedčí predčasne uvädnutá Frčková, sesternica Švihulovej v prvom stupni, — to on neni. Však ten mal iné oči. I chôdzu inú. Azda sa naňho nepamätáme!

— Ba veru to bude on, — tvrdí o niekoľko chalúp vyššie jeho bratanec. — Ona ho i chcela, kým si myslela majetok predať a s Rusom, Osipom, ujsť. Lenže si teraz Juro predáva pre seba, nuž je zle. Ale nech sa len páči do Hruškech chalupy hen na vŕšku. Tam žije sestra, Beta. Ona bude najlepšie vedieť.

— Jojój, Matka Božia, — zarazí sa žena, zháňajúc napochytre šatku na posteli, keď hlavný Šverc odchýli dvere na chalupe. Vráskavá tvár jej zbelie, nohy sa pod ňou zachvejú.

— Nebojte sa, mamka! — tíšia ju četníci i podrichtár.

— Len sme sa vás prišli opýtať, — podáva jej Beňo ruku, — či je to váš brat, čo prišiel…?

— Viete, — dokladá hlavný Šverc, — to či je ten Švihula — Švihula, či Nešvihula?

— Ale Švihula, prosím, ponížene. Juro Švihula. Kto iný? — napráva si ženička ešte vždy rozpačite šatku na hlave. — Ja som ho hneď poznala, keď povedal, že je on. I hubu má tak — trochu mu je väčšia. Však sa to natiahne. A čo to má chybu na tej reči? Hovorí — bol medzi samými Srbmi — navykol.

— Aj by ste odprisahali, že je to on?

— A ako inak? I pred sviecami a pred svätým krížom! To len ona, tá jeho žena vykrúca raz tak a zas inak.

— To bude on, — stiahne Šverc ostré oči a zapaľuje si cigaretu. — On to bude.

— On a kto iný, — istí sestra. — Človek sa ľahko zmení na vojne a za toľké roky!

Z chalupy zahnú ešte vyššie. Mokro je, zle sa stúpa. Konečne domec, ako ostatné, s neveľkými oknami, pletenou záhradkou a na bráne slnková ozdoba. Vojdú do Švihulov.

— Doma ste?

— Doma, — ozve sa gazdiná, plná, dobre chovaná. Deti ako kurence rozutekajú sa po kútoch. — Kde je gazda?

— Aký gazda? — podoprie si gazdiná boky.

— Nuž Švihula, — počne Šverc skúmavo.

— Švihula? Kdesi na božom súde! — odvetí Eva spokojne.

— Však vám prišiel…

— Ten? — usmeje sa štipľavo, — to nie je Švihula. Jakživ nebol.

— A keď prišiel, vraveli ste — on je to.

— Vravela — nevravela. Príde večer a hovorí podivným jazykom. Ani mu nerozumieť. Bol vraj kdesi v Rusku, potom medzi Srbmi… I do hlavy ho vraj ranilo. A kde-čo. Nuž, čo si počne s chlapom sprostá žena? No, veď je tu, — ukazuje na neveľkého, počerného chlapíka, vyšlého práve z komory. Oči tmavé, ústa veľké a nohavice, ako by ich len v rukách držal. — vypýtajte sa ho! Však ste na to! — ide jej jazyk. — Ale ja budem i prisahať, to je nie on. Čo si svojho muža nepoznám? Hoci o polnoci.

— Vtedy si ma hneď poznala? Teraz ma nepoznáš? — zgáni na ňu chlapík a oči mu prebehnú nepokojne.

— Vy ste Švihula? — pristúpi k nemu hlavný a zadíva sa mu do tváre.

— Da… da!

— Prečo da? Prečo nie áno?

— Bol som so Srbmi, zabudol som, — vypráva svoju históriu divnou hatlaninou.

— A na dom ste nezabudli, kde bývate?

— Nie! Ja viem i role, ktoré sú moje!

— Čoby vedel. To len s Hruškovou kujú dokopy. On už pochodil všetku rodinu. I do mesta zachodí k pánomm. Len že je Švihula, a nie je.

— Nie je? — zamieša sa i Beňo. — A nemal tvoj muž nejaký znak?

— Aký? — nechápe Eva.

— Taký na tele.

— Či tak? Mal znamienko kdesi pod lopatkou.

— Nuž teda. Soblečte sa, — rozkazuje Šverc človiečikovi. Ten hneď shodí so seba pruceľ i košeľu. Četníci i Beňo hľadia na vychudnuté telo. Znaky rán vidieť i na viac miestach. A pod lopatkou…?

— Svätá Panna Mária… Ale nie! To bolo iné, — premáha sa Švihulová.

— Hej, iné, Boga ti…! — vzbĺkne nevdojak oheň v tmavých chlapských očiach. — Ona chce len toho Rusa, Osipa! To je to! A gepeľ kde je, ha?

— Aký gepeľ?

— Čo si predala na dolinu!?

— Čo teba do gepľa?

— To je môj gepeľ, Boga ti! Choďte pozrieť na Božiu Hrsť k Šupákovi. Ten ho kúpil, — vyrozumejú prítomní zťažka smysel slov. — Tam mám naspodku i meno. Moje meno!

— Žena, tak je on váš muž! — pozrie Šverc gazdinej do červenkastej tváre.

— Nie je! — povie ona sucho.

— Deti, poďte sem. To je váš tatko, pravda? — spytujú sa najstaršieho chlapca. Ten však len pokrčí plecom a nepovie slovka.

— Sakramentská história, — šomre Šverc namrzeno. — Človeče, — chytí chlapa za ruku, — poďte s nami na dolinu k Šupákovi.

— Hneď, — oblieka šaty na seba.

Starý Šupák je doma. Kde by bol? Pravda, on rád chodí sem i ta. Najradšej v meste do banky, ale i na Vysokú ku studienke, čerstvej a čistej ani kryštal. Zdravý starec a striezlivý. Hneď ich zavedie do dvora a ukazuje gepeľ.

— To je ten od Švihulovej?

— Ten!

— A kde je meno?

Záhadný človiečik krčí sa, pozerá.

— Tu je, tu!… — zvolá víťazne. Skutočne tam na spodku stroja dá sa čítať určite vryté do železa: Juro Švihula, Lesná, — Tak to je čo?

— A vy ste vedeli o tom? — spytujú sa Šupáka.

— Nevedel!

— Švihula, — obráti sa ku človiečikovi Šverc s úradnou rozhodnosťou, keď vidí, i podrichtár je zarazený, i kratšia než dlhšia Anička Šupákech a ľudia, čo sa nasháňali. — Povedzte tej svojej starej, nech si druhý raz nerobí z nás bláznov, rozumiete? A chyťte si ju nakrátko, čertovskú babu. Veď je vaša.

— Však jej ja dám Osipa! — vyhráža sa sedliak, keď odchodí.

— Krátky je, tŕň, ale ostrý, — hľadí za ním starý mlynár. — Ten ju trafí. A má na čo udrieť.

— A vy, ujec, poznali ste ho pred vojnou?

— Koho? Šivhulu? Čida! Chodili sme spolu na Vysokú. Niekedy i na jarmok.

— A je to on?

— Ja neviem, páni! — stisne Šupák plecami. — Ja sa mu neviem priznať.

— Pre Krista Pána, — znervóznie Švec, — tak kto je tento človek?

— Alebo veľký nešťastník, alebo prefíkaný podvodník, — mieni Beňo. — No, treba tu človeku chodiť do divadla? — dokladá, keď na môstku, skladajúcom sa z veľkého, nakresaného topoľa, lúči sa s četníkmi. — Tu sa hrá divadlo… opravdivé a vo veľkom.

Idúcky domov musí cez Diely, kde videla Anna Kozáka orať. Tí sú však už preč a zem zoraná. Bude pod zemiaky, keď je blízko. Zajtra musia nasadiť do kopcov. Okolo je ticho, iba horevyššie zazrie mladého Jura Ručenech s Evou, ako orú na kravičkách. Muž pridŕža pluh a mladá žena poháňa. Lysane aj idú, ale ako by vyskakovaly z brázdy.

— Nevieš, čo je hejk a čo sas’…? — okríkne zrazu svoju ženu.

— Na, poháňaj si sám, — hodí mu táto bičisko na zem a odíde stranou. Beňo vidí, ako si zavinie sukne, sadne si na medzu a díva sa s netajeným rozmarom, či to pôjde nejak.

— Hejk, Lysaňa, hejk… — nevyjde Juro z rovnováhy. Márne čaká Eva. Obráti sa na úvratí a kravičky ťahajú, zem sa rozsýpa, len radosť. — Idú lepšie ako s tebou, — pohodí tej tam na medzi.

Vtom sa kravy zhačknú a počnú strečkovať. Juro skríkne na ne, ale nič. — Ach, šľak vás trafil, — schytí bičisko a vypláca ich, kade zachytí.

— Jojój, ale ti len idú! — vyskočí ženička s medze, pobehne k nemu bosá po sypkej prsti, a podoprevší si štíhle boky, počne sa mu chichotať.

— I ty ma hneváš? — udrie chlapovi krv do tváre. Rozženie sa bičom a zatiahne, len tak pleskne na sukniach. — Na, i tebe sa zíde!

— Iích, mamenka moja! — zvrieskne Eva a hneď si sadne na úhor.

— Mohol som si, mohol radšej vziať Kaču Cigánech! — vybuchne to z Jura. — Krava sprostá, a žena ešte sprostejšia!

— Juro, Juro, čo to robíš? — zavolá s chodníka Beňo, ktorý je očitým svedkom komédie. — Čože to vystrájaš?

— Čož’ robím, podrichtárko? — prechodí hnev chlapa, ani keď vykypené mlieko opadá. — Nič! Len si ženu prepisujem na svoje meno…

— Veru, pekné prepísanie, — zafiká Eva, posbiera sa so zeme a ide so susedom domov, ani sa neobzrie na muža. — Veru sa poberiem ešte dnes k mamenke.

— Ó, dnes je už neskoro, Evička.

— Nuž tak zajtra. Však to mám iste celú klobásu… Ó, ja mu to len tak nedarujem. Má sa ma naprosiť.

Doma Beňo nájde akosi všetko bez chuti. Kozák, Holúška, ešte len i Anna smutne chodia okolo.

— Čo vám je, ľudia? Čo sa stalo?

— Kravy nám nechcú jesť, — vyrazí nakoniec z Kozáka. — Prídem pekne z poľa, vypustím ich z jarma, uviažem. Nasýpam im sečky, i pomastím — ako vždy, keď si zaslúžily. A tie nič. Veru nič — na moj’ dušenku. Len sa dívajú do válova a dívajú. Snesiem im ďateliny za rebrinu. I na to len hľadia, pozerajú.

— Nuž nežerú?

— Nie!

— Keď vyhladnú, chytia sa do toho.

— Hm, neviem, — krúti Kozák hlavou. — To sa mi ešte nestalo!

Už je okolo desiatej, keď zažnú lampáš a vojdú do maštale. Kvetule len stoja a stoja. Ani nezarúknu ako inokedy. Do válova hľadia.

— Nuž, Kvetuľa, — prihovára sa ujec raz jednej a zas druhej, — prečo neješ? Čože ti je? Však mi už aspoň povedz, čo ti je?

I gazda obzerá pekné hoviadka. Aj ich potľapká… ale tiež nič. Len dívajú sa a dívajú. Ako by im oči chcely z jamôk vyskočiť.

— Nie je to po dobrom, — vzdychne si Kozák.

— Nechajme trápenie na zajtra, — usiluje sa Beňo prevravieť svojho pomocníka. Nehne sa od hrantu. Darmo príde preňho i jeho stará. Navarila mu polievky so štíkancami a on to má veľmi rád. Všetko darmo. Ustelie si v maštali. Keď ho omína, vstane znova a znova. Zažne a ide ku kravám, ktoré len stoja a stoja.

— Nuž čo? Čože vám je? — pohodí vždy skoro plačlivo. — Čo len nejete? Veď mi už aspoň povedzte, prečo nejete?

Nad ránom zájde ho sen, ako to už býva po zlej noci. Kohúty kikiríkajú, i Brondo si zašteká. To však Kozáka nepreberie. Zobudí sa len na známy hlas vdovice, Holúšky.

— A žerú? — vojde žena s hrotkom v ruke.

— Čoby len! — pretiera si ujec oči. — Čo ja viem, aká bosorka sadla na ne? Mala by si prejsť poradiť sa. A či zájdem ja…

— Kde?

— K Hosa-Ive. Alebo hoci k tej Surovcech do Škriatkovho Žlebu.

— Čo by tá vedela. To by ste museli na bodovské kopanice. Alebo kdesi na Žitkov…

— I Hosa-Iva to vie, — otriasa sa Kozák zo slamy. — Však mne to tiež tak raz, keď tie kravy tak dochly. Mal som kravičku, stratila mi mlieko. Taká brezavá. Zavolám Hosa-Ivu. Tá vyjde hore. Na noc dá sa do maštale zavrieť. Ale ja som si ešte vo dne spravil dieru na dverách. Ide polnoc a ona, tá žensko — chodí popod Brezuľu a veru tak, ako ju sám Pán Boh stvoril. Ráno vraví: pod válovom sú čary zakopané. Vykopte to. Vyvezte na fúriku do potoka. A ktorá baba sa vám obzrie, tá si požičala hrotka u vás na Štedrý večer. Zaliala ho vodou, oplákla a dala svojej krave vypiť.

— A bolo čo pod tým válovom?

— Akože. Našly sa tam kosti, škrupiny a z hada lien. Aj som to všetko vyviezol i so zemou. Viem i kto bola tá… vred ju natiahol, však sa i tak stalo. Veru nikto iný ako nebohá Švihulka z Kozobľakov. Plané mala očiská, na moj’ dušu. Ale krava bola hneď na mieste.

— Radšej pošlite chlapca za Petercom, — stane im za chrbtom Beňo, ktorý je, vidieť, najspokojnejší. — To je vraj celý doktor. I Krivošiak sa vraj dobre rozumie kravám.

Stane sa. Jano Holúšech sbehne do dediny. Kozák čaká, vyčakáva a nevie sa dočkať. Vyjde z maštale a zas sa ta vráti.

— Prečo len neješ, Kvetuľa, prečo? I ty druhá… Však keby ste mi aspoň povedaly. A zajtra mali sme ísť do hory po drevo… — opätuje si ujec znova a znova.

Konečne popoludní prikvitne Peterec veselý, usmievavý. Okrúhly klobúčik na vrchhlave, zpod neho poletujú striebristé kučery.

— Nuž čo? — volá už zďaleka na Kozáka. — Ako je s tými kravami?

— Ako bolo, tak je. Včera ich popadlo čosi zlého. A boly veselé, len tak virgaly, — vypráva, čo a ako.

— Horkej soli im vliať do huby, — rozhodne Peterec, len čo sa prizrie na vypúlené oči dobytka. — Horkej soli! To im pomôže!

— Ozaj, — klopne si Hološka prstom na čelo. — Mohli sme to i my probovať.

— No-no, moja, — pohladkáva Peterec nepokojné hoviadka, idúc k válovu. Chytá Kvetuľu za pysk. — Však tej ani hubu rozdrapiť, — diví sa a pomykuje hlavou. — A druhá? No-no… To veru i tá. Nože ich odviazať a trochu sem s nimi na svetlo. Ľahšie sa to spraví… — obzerá si kravičky veľmi pozorne, kým ich odväzujú. — No, bohuprisahám… — skríkne naraz a skočí bližšie, obrátivši pacientky pyskami ku dverám…

— Čo je? — strhnú sa všetci prítomní, ešte len i Beňo i Anna, ktorá práve čo nadbehla. — Čo je?

— Však tie majú huby zaviazané! — rozosmeje sa Peterec.

— Čím, preboha?

— Špagátom. Môžu tým i oči vypadnúť, sníma kravičkám náhubky. — Kde ti tie môžu žrať?

— Čo to len bol za blázon? — mrzí sa Holúška.

— Ale ja, ja, ľudkovia, — spraskne Kozák rukami a chytí sa za hlavu. — Ja, starý somár a nikto iný. No, to sa ešte nikomu nestalo. Tak je to, keď už človek tiahne do sedemdesiatky! — vypráva, ako si pomohol a naučil kravy poriadku.

Okolo sa smejú, najmä keď sa Kvetule obrátia a vhupnú pyskami do válova. Beňovi div nejdú slzy do očú.

— Keď sa len horšie nestalo! — teší ujca. — Všetci sme na vine. Mali sme mať oči…

— Ej, čo sa všetko postáva u nás, — vykladá Peterec zjavne v ružovej vôli. — A za starých čias čo sa postávalo. To už teraz ľudia ani nechyrujú. Hen do Šíbu prišli kedysi páni a nastavili daň na dobytok. Tridsať šajnových od páru volov, čo majú dva zuby. To bol ten tridsiatok, — hľadí krásny starec na Beňu a prihŕňa si vlasy.

— Poďme do izby! — ťahajú ho domáci. — Aspoň na chvíľu, no!

— Vtedy mal náš ľud len Pána Boha a hôrnych chlapcov. A tí hôrni chlapci pomáhali chudobe, — vypráva ďalej pri čaji. — Tí ťahali volom zuby, aby sa v Šíbe nemuselo za ne platiť. Keď ich po niekoľko rokoch omrzela robota, obostali dom, ten tridsiatok, a zobrali všetko. Ani nikto nevie, kde sa tí páni podeli… A hen na tej Vysokej, čo tam všetko bolo…!

— Vraveli ste — pôjdeme raz ta spolu, — prisadne si Paľko bližšie. — Povyprávajte mi o tom.

— A chceš to vedieť?

— Keď som už tu medzi vami…

— Tak vieš čo? Zajtra nie. Musím s úradskými do Lupanín. Tam mi ten veličavný Hobla preoral. Ale pozajtre ak chceš! Pôjdem na koňoch do Klábového i vyššie po drevo.

— A my tiež, Kozák, čo? Zajtra mám i tak robotu ma Okresnom súde ešte pre ten majetok, ale pozajtre, — ohliadne sa Beňo na ujca, ktorý je už lepšej vôle a veselo si popíja z kvetavého hrnka.

— Ja už nič, keď len žerú…

— Tak teda pôjdem, — odpíja si Peterec a prilieva slivovice, čo sa žltie v hodnej fľaške na stole. — Ale počkajte, ešte vám poviem, ten tridsiatok vyčistili hôrni chlapci. Peniaze zobrali a delili sa s nimi na vysockej lúke pri studničke na kroky, lebo nikto z nich nevedel rátať. Tam mali i kolibu a Janko Žuchla bol ich vodcom. Peniaze zakopali pod starý klen, zavalili ich kameňom. Janko bol švárny chlap, ale aký bol veselý kedysi — teraz osmutnel. — Čo ti je? — spytujú sa ho kamaráti. — Všetkého máme — i potravy, baraniny i peňazí. — Čo mi zo všetkého? — zdôverí sa konečne Janko — keď moju milenku, Aničku Poplužných z Jahodného, dala zavliecť Báthorička na Baštu. Tam má položiť svoj krásny, mladý život pre toho krvavého zázraka. Už som tam i bol, ale kasnár, sprepadená potvora, poznal ma. Ledva som sa dostal do húšťavy. — Osmutnejú kamaráti a vodca ochorie. Iste od veľkého žiaľu. — Musíme pre liek do apatieky — povedia si chlapci medzi sebou istého večera. — A hoc by tie múry boly zo železa. Aj sa poberú, nerieknuc Jankovi slova. Majnoch nechá gajdy, Juro Vták schytí pušku, kremenicu a idú cez hory i skaly.

— Nože si, no! — ponúka Holúška Peterca. — Však ste nás veru sprostili strachu.

— Čož’ to? — zabúda ujec pri rozprávke i na dobrý nápoj, v ňom je už viac slivovice ako čaju. — Len počkajte! Vy to neviete. Ja som to Srdovanovi rozprával a ten napísal o tom i knižku. — Sídu tí vrchom, Bokšinami zvaným. Pri višňovskom potoku vybehne im do cesty krásny jeleň. Juro Vták natiahne kremenicu a — prásk — jeleň sa vystrie. Čo s ním teraz? — Vezmeme ho do zámku — povie vtipný Majnoch, — že to posielajú panstvu poddaní z Jahodného. Aj tak spravia. Na Bašte ich prijmú vďačne. I prácu im dajú, ale i jesť a piť. Oni však len po Aničke striehnu. Aj ju vystriehnu v zámockej záhrade. Dohovoria sa a istej noci majú sa i s ňou spustiť oknom z hradu. Keď už všetko utíchne, sídu sa vo veľkej izbe, otočia prichystaný povraz na okno a dobre priviažu. Povraz je krátky. Nadviažu halienky a tak sa spustia dolu. Aničku snesie Juro Vták. Za nimi sídu i ostatní. Vtom sa stráž počne hýbať. Nastane krik. Chlapci sletia dolu ako vo vetre. A ten oblok na Bašte menuje sa i dnes oblokom vetra…

— A ušli šťastlivo? — zdvihne zvedavo Anička Holúšech veľké, sivé oči.

— Jak by nie, — vidieť na Petercovi, ako je presvedčený o pravdivosti deja, — ale s trápením. Oni idú horami-dolami a stráž všade zápäť za nimi. Oni po hrebeňoch vrchov a hajdúsi dolinami. Juro Vták má Aničku na starosti. Ostatní spúšťajú s vrchov na stráž ozrutné skaliská. Višňovania chodia okolo nich. Tam sú i dnes vo vode. Anička je silná, medzi chlapcov súca. Ponáhľajú sa horami. Nad Jahodným odpočinú si v jaskyni a konečne šťastne prídu na vysockú lúku, kde nájdu Janka Žuchlu ešte smutnejšieho, keď ho i kamaráti opustili. Bolože to objímania a radosti. Aničke s Jankom vystrojili hôrni chlapci svadbu na chýr ani kráľovnej hôr. Ľudia tam boli zďaleka a nik sa ich neodvážil vyrušovať. Potom ešte dlho pomáhali našim otcom. Tam to bolo pri tej studienke. Však ti to ukážem. I kde je vraj zakopaný Klábov poklad — ukážem ti veru.

Už je večer, keď sa Peterec pohne trochu neistým krokom. Kravy žerú, ako by len vymetal z válova. I oči majú inakšie. Nie také vypúlené… Všetko je v poriadku.

— Iba mlieka sotva so dva streky, — ukazuje Anna Kozákovi prázdny hrotok, idúc z maštale. — Ktosi nám ho vzal…

— Ach, keď len žerú! — zavzdychne ujec. — Keď len žerú!