ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Holúšov sa chystajú. Šijú nové sovky na periny.

— Ale, mamenka, nech to ostane do ohlášok medzi nami, — žiada Paľko nastávajúcu testinú.

— Nech! Aspoň nám ľudia nebudú závidieť.

Márne však skrývať, ak sa čos’ nedá skryť.

— U Holúšov sa chystá čosi, — povrávajú si ženy pod Orechovým. — Stará bola v meste i s dievčatami a nakúpily toho, ledva to uniesly.

— Ach, idete sa vraj ženiť, pán podrichtárko, — pristaví Beňu v ceste na Dom pani Ganslová. — Pekné dievča, veľmi krásne dievča. Ale ktosi bude za vami banovať. A nóbldáma!

— Ba kto? — usmeje sa Paľko, keď vidí — daromné je tajiť.

— Slečna Simorová, — sníži hlas Ganslová dôverne.

— Ej, čo! Slečna má iné plány. Tá je do mesta, a nie do kopanickej chalupy.

— No, čo vieme — vieme.

— Ako len môže hneď tak všetko zvedieť?

— Vetríček prinesie, pán podrichtárko, vetríček, — žmurká pani figliarsky očima. — Ale ja nič. Anna si to zaslúži. A kto želie, nech si hľadá náhradu. I viac ich je, čo si zavzdychnú za vami. Kačka Kaliniakech z Čreníc, krásne dievča a bohaté. Raz ste sa jej prihovorili, keď išla z kostola. Nedávno mi jej mať — pani Ganslová, keby toto, keby oné. Ale, reku, kde tam toho! A tá Klankech zo Svíbového tiež dievča ako ryba. I ten Jano Vieškech sa tam otiera, ale jej sa vraj len sníva o vás. To je však len decko, a už sa rozumie do všeličoho. A koľké ešte! I Sedlárová Kača všade hovorí — len ju vraj máte rád. Len ju!

— To by bolo priveľa, — snaží sa Paľko vyhnúť skúmavému pohľadu. — A pani moja, viete, i dobrého veľa škodí.

— Veď tak, — prisviedča mu rukami i hlavou. — Len čo sa komu najlepšie páči. Môže sa páčiť, i väčšmi páčiť, ale čo sa páči najväčšmi, to je to pravé.

Na dvore obecného domu stretne ho pani Chrenková.

— A vy sa ženíte? — pýta sa ho s maďarským prízvukom. Jej veľké, čierne oči, vidieť, vedia už odpoveď. — Máte pravdu — čo budete takto? Anna je krásavica. I Nelly vraví — niet jej páru na doline. Ale povedzte, keď sa zoberiete, necháte ju v sedliackom?

— A ako inak?

— Môj hovorí — bude sa vraj pansky šatiť. Ale však by ste si mohli slečnu vziať, keby ste chceli. Pribudly nám dve. Obe učiteľky. Do Čreníc prišla akási Drúziková, vysoká, rumenná blondínka. Sem zas počerná Ľudka Valerová. Už ste boli s nimi?

— Čoby. Mám iné starosti.

— Veď je tak, — udrie sa prstami po pekne krojených ústach. — Čo vám to len hovorím? Viete, — preletí jej mráčik po čele, — keď trochu zabudnem na svoju biedu, hneď som prostopašná.

— Čoby ste len boli, — pochopí náražku. — Pán notár je v kancelárii?

— Podnotár, Strnádka je tam. Myslím, i pán richtár a exekútor Rodler. Môj veru leží a kašle. Doktorujeme sa a vždy je akosi horšie.

— A vy ste z Pešti? — všíma si jej pravidelnej, počernej tváre, ako prechodí z jasavého rozmaru do najtmavšieho smútku. — Veľkomeštianka?

— Áno, — sklopí Chrenková zvlhnuté, čierne oči. — A teraz vidíte, mám troje detí a muž mi hynie.

— Bolo vám ťažko privykať dedinskému životu?

— To ani nie. V svojom dome, kým muž bol zdravý, mala som náhradu za celú Pešť. Teraz však počínam sa už báť tej dediny.

— Prečo báť?

— Keď sme tu cudzí. A ak niečo príde…

— Nebojte sa, pani! Nedáme vám zahynúť. Môžem ho pozrieť?

— Nech sa ľúbi!

Vojdú do obedovne s mäkkými kobercami a tmavým, ťažkým náradím. Oveje ich chlad. V susednej je jasnejšie. Náradie je biele, záclony ľahké ako para, v kúte umývač s veľkým zrkadlom, pod ním rozkladá si svoje bávečky asi trojročné, chutné dievčatko. Na posteli leží otec, notár Chrenko. Tvár vychudnutá, obliata potom.

— Nie som dobre, priateľu, — sadne si na lôžku, keď vidí Beňu vkročiť. — Ale vstanem… — letia mu plecia dovedna.

— Čoby si vstával? — zdržiava ho Paľko. — Dnes je štvrtok, keď richtár prisluhuje spravodlivosť. Mám tú švihulovskú vec na starosti. To ma ženie. Počúvam, tata je podnotár. Teba tam netreba.

— Ale roboty je veľa, veľmi veľa…

— Neutečie!

— Mama! — odbehne dievčatko bávečky a pritúli sa k notárke. Tvárička počerná, okrúhla, vlásky tmavé, kučeravé, očká ako uhlíky… Celkom ako ona.

— Čo chceš, Ilonka? — kára ju mať. — Ty by si vždy len chcela niečo.

— Ako deti, — vyhovára Beňo, pohladiac dievčatko po hlávke.

— Keby už bolo aspoň väčšie! — pozrie notár smutno a zakašle.

— I to raz bude.

— Len či budeme i my. Uver, priateľu, niet nič smutnejšieho ako naše panstvo. Sedliaci nám závidia, ale… — a zas ho schytí kašeľ.

— Škoda ti na to myslieť. Si chlap pri sile, — snaží sa ho odvrátiť od ťažkých myšlienok, — zmôžeš nemoc a bude. Ešte ťa treba i nám. Na doline bude práce, železnicu stavať, fabriky…

— Len zdravia, — posbiera sa Chrenko. — Človek ani nevie, čo má, kým ho nestratí. A tá železnica? Však vieš, prosba už šla. I protekcia bude.

— Bolo by to ohromné šťastie… A my by sme mali aspoň radosť!

— Ale ty ani nevieš, starký, — nahne sa notárka k mužovi, — pán podrichtár sa žení.

— Začul som čosi o tom v kancelárii, začul, — prejde záblesk úsmevu po uvädnutej tvári. — K nám ľudia všetko prinesú.

— Keď príde na to, pošlem družbov, — usmieva sa Beňo. — Neohrdíte ma?

— Len zdravia, len…

V kuchyni hádajú sa chlapci. Jeden asi desaťročný, druhý niečo mladší.

— Karol, maj rozum, — kára mať staršieho. — I ty, Petrík. Nevidíte, v čom sme?

Chlapci zvážnejú a svesia hlavy.

— Čo poviete? — pozrie notárka placho na Beňu. — Pravda, je zle?

— Azda to zdolá, — teší ju na dvore, kde nad chatrným trávnikom zelenajú sa dva krehké ružové pníčky. — Už je von z nebezpečnej vekovej doby. Len by potreboval pokoja a kamsi do Tatier. Dúfam, zariadi sa to a bude dobre.

— Ach, pán podrichtár, prosím vás…

Ľudia, idúcky pokonávať sa, pozdravia ich i obzrú — čo tí takto spolu? Tetička Šaragech v červenej šatke a kasanke, trochu požmolenej, gazda Plavčo, maličký Kvíčala z Pántového prejdú a zapadnú v kancelárii. Vtom počuť štekot, silný, ostrý, ale psa nevidieť.

— Máte psa?

— Á, — usmeje sa notárka zas tak rozmarne, bezstarostne, — to je Fifi! Fifi, Fifi!… — zavolá a z drevárne vybehne tmavožlté, suchučké psíčatko, mohol by ho do vrecka vložiť. Iba oči má veľké, ako čerešne, stoja mu navrchu a svietia ako karneoly. — Fifi! — pohladká krehunké, prítomné zvieratko. — To môj dostal po istom priateľovi, čo prehral majetok na burze.

— To teda nenosí šťastie! — zgáni Beňo na psíka, až nešeredne zašteká.

— Ó, nie. Ono neublíži nikomu. A všetko rozumie. Vidíte, preto šteká!

— Aký zázrak!

Na obecnom dome richtár, Martin Pokryváč, spravodlivý, ako každý štvrtok, i dnes prisluhuje spravodlivosť. Tu sú už stránky pre všelijaké delikty — ako kury, husi, zlé jazyky a tomu podobne. Pokryváč odloží dlhočiznú fajku, postaví si okuliare na znak dôstojnosti, s obdivuhodnou trpezlivosťou vypočuje toho i onoho a vyhlási rozsudok pre kasu chudobných. Ak sa neľúbi, môžu ísť stránky rovno k Altmanovi, Straussovi, alebo — Bože uchovaj — hoci i k Hirschovi do mesta.

— A ver’ ja to nenechám tak! — upraví si tetička Šaragech chladnokrvne šatku na hlave. — Ona mne nadá, a ja ešte platiť? To by bola pekná spravodlivosť!

— Však si jej ty tiež, toť susede Zúbkech! — usiluje sa Pokryváč vyrovnať, čo sa dá. — A ona tiež položí desať korún. Nech ste na jednom.

— Ó, nie! To ja už nie. Veď by ma ľudia vysmiali.

— Tak si spravte, ako chcete! — odsekne richtár a obráti sa k iným delikventom. — A vy dvaja, čo s tým káčerom? — pýta sa Plavču, gániaceho na majstra Vrúblika, zdobeného červeným nosom a nezriadenými, bielymi fúzmi. — Pokonáte sa? Ako je to vlastne?

— Nuž tak, pán richtár, — vypne sa Plavčo, povedomý svojej čistunkej pravdy. — Tak, že mi toť Vrúblik vzal toho káčera. Veru on, a nikto iný.

— A ako vieš?

— Ako? Videl som na vlastné oči. Káčer — a uverte, ľudia, — obráti sa k prítomným, — taký bol na moj’ dušenku ani hus, ten káčer vošiel do jeho dvora a odtiaľ nevyšiel. Budem na to i pred dvanástimi sviecami prisahať.

— Čo vy na to, pán majster? — pozrie hlava obce.

— Nuž ja len to, čo som povedal i pred farárom, — odvetí lakonicky. — … Odprisahám i pred štyriadvadsať sviecami, že som mu ja nevzal toho káčera. Tak!

— A čo vám na to pán farár?

— Nuž že sa vraj oni v toľkých sviecach nevyznajú, aby sme si šli pravdu hľadať, kde sa nám páči.

— To vám vravím i ja. Ďalej, Kvíčala, chlapiatko, čo to máš?

— Čo by, pán richtárko, — uškrnie sa oslovený.

— Veď je štvrtok — žalobu!

— Akú?

— Tchor sa mi chytil do železa, — usmieva sa Ičo furtácky.

— Tak stiahni s neho kožu a zanes Židovi. I Marháš kupuje, i Ciecesbeiser.

— Práve to chcem, — napína sa na prsty, ako by len chcel byť väčší. — Ale prosím vás, pán richtárko, nevezmite za zle — ten tchor je nie ako naozajstný tchor. To je veru Frčka, ten môj slávny sused. Moja badá, ako nám sliepky nenesú vajcia od istého času. Ja zas, ako sused, starý žgrloš, zachodí cez hnoj do nášho dvora. — Počkaj, reku, však ti ja ukážem. Založím na hnoj železo, silné, veľké. Náš dedko chytali doňho líšky, ale i psa našli v ňom niekedy. Aj ho založím na noc. On zas, zlomyseľník, ak rozmýšľa — čím by ma len napálil? Ide okolo dvanástej a do toho železa — odpusťte, poctivé hlavičky — to spraví. Tu však — chvat — železo ho lapí a drží, drží.

— Žena, ratuj — volá Jano na starú. Tá si však nevie rady. Nakoniec zobudím sa i ja. Vidím, čo sa stalo, bežím po kľúčik… No, na moj’ dušu, mal ten časy! — Čo s ním, pán richtár?

— Počuj, Ičo, — prehodí sudca vážne po dlhšom rozmýšľaní. — Za čo by si pobudol tak v tom železe?

— Za čo? — skrčí sa chlápä a počne sa smiať.

— No, za čo! — nástojí Pokryváč spravodlivý, kým viacerí z prítomných naťahujú krky, čo z toho bude. — Povedz, za čo?

— Ja? hahaha… Nuž veru ani za celú chalupu!

— Tak pozri, ten Frčka ako by bol prehral chalupu. Vaše sliepky budú odteraz niesť len pre vás. Ak by nie, potom ešte príď! Dobre?

— Dobre, pán richtárko. Ja, vidíte, dám na vaše slová. Ale nech mi ešte raz príde…

— Potom si to už odsedí, — skladá richtár okuliare s nosa na znak, že je o jednu kauzu menej.

— Teda sa chytil? — naťahujú Iča so všetkých strán.

— Chytil!

— Naozaj, chytil? — zamieša sa i vyhúknutý Strnádka a vyžitý Rodler, ktorí si komédie nevšímali dosiaľ.

— Naozaj! — smejú sa ľudia, chichocú. Frčku, ako vidieť, nikto neľutuje.

— Ďalej! — nastrčí si richtár znova okuliare na nos ako sudcovský odznak k funkcii. — Kto nasleduje?

Do siene vstúpi Beňo, vážny, ako ustatý trochu, rozhliada sa po rozosmiatych tvárach. Uzrúc Kvíčalu, pochopí hneď, že tu musí byť veselo.

— A ty sa ženíš? — prekvapí ho i Pokryváč a kamarátsky stisne mu ruku. — To sa budeme svadbiť?

— Ako to len už všetci viete? — diví sa podrichtár.

— Čo by tu len baby nezvedely? Prv, než si čo pomyslíš! A potom to už letí po doline ani telefón… A ty čo?

— Stavil som sa pre toho Švihulu a — čo nového?

— Mal si prísť pred chvíľou, bol by si počul, ako sa chytil tchor do železa… hahaha! Počkaj trochu, len nech si ešte vybavím čosi…

— Dobre… — prejde Beňo na druhý koniec siene, kde sedí podnotár, zahĺbený už do akýchsi písem. — A vy čo? — pýta sa ho, hodiac pohľad i na vyžitého exekútora, čítajúceho noviny.

— Ako vždy! — zdvihne tamten hlavu. — Ale, pán podrichtárko, je to pravda, že sa vraj ženíte? Mali by ste sa s nami, mládencami, ešte na rozlúčku zabaviť.

— Veru, veru, — složí hneď noviny a žmurká mdlým zrakom i exekútor. — Sloboda veľká vec — zaslúži si to!

— Ešte na to času… — všíma si Paľko lepšie ľudí a toho, čo sa to tu deje.

— Tak ešte vy dvaja, — volá richtár na sedliakov, učupených jeden v jednom, druhý v druhom kúte. Do popredia vystúpi Lúštikech mládenec a asi jeho vrstovník, ženáč, Jano Mišuga, chudý, ale ako by ho len z húžev naviazal.

— Teda, Adamko, ty žaluješ, pravda?

— Ja, — vystrie sa Adam ako pokrkvaný.

— A čo?

— Azda to len vy neviete, pán richtár, — uškŕňa sa žalobca. — Však to už veru vie celá dedina. Už i sliepky o tom krákoria po humnách, a vy by ste nevedeli?

— Viem-neviem, — hľadí naňho Pokryváč cez okuliare. — To je však bočné. Keď žaluješ, musíš povedať…

— No, keď musím — poviem! V sobotu sme boli u Želoviča, — vraví, ako by mal na to hneď i prisahať. — Nevesta, Anna, opatrila kravy a ja, reku, idem medzi svet.

— Však sa i patrí, Adamko, — prisviedča mu richtár. — I oženiť sa ti načim.

— Veď to… Teda sedíme toť s Janom. Bolo nás tam i viac, a čo je pravda, mali sme čos’ i vypité. Ja vravím — uvidíte, ľudia, ešte bude vojna. A toť Mišuga hneď na moj’ dušenku do mňa — čo by si ty len vedel? Čo si bol na vojne? Ja mu čosi-kdesi a tu mňa on prásk-prásk po hlave a roztrhá mi nový, novučičký pruceľ. Prvý raz som ho mal na sebe.

— Čo mi nedal pokoja? — bráni sa žalovaný. — Mal som v hlave — mohol ma nechať. Ja veru neviem, čo tam bolo.

— Počkaj, Jano, počkaj! — tíši ho richtár. — Len pomaly. Tak čo, Adam, o čo ti ide? O tú hlavu?

— Čože hlava, pán richtárko? — natiahne tvár nažalostno. — Tú mi doma okrútila Anna mokrou konopnou handrou. Tá sa srastie. Ale pruceľ…!

— Ide teda o ten pruceľ, pravda?

— O ten, pán richtár!

— Tak, Jano, — pozrie na Mišugu prísne ochranca lesnianskej spravodlivosti, — ty si mu ten pruceľ roztrhal?

— Čo ja viem? — zadíva sa ako zo sna prebudený.

— Nerob sa sprostým, keď si nie! — pritlačí Pokryváč. — Vidíš, tu sú i svedkovia. Keď si roztrhal — roztrhal si!

— Nuž teda! — povznesie čelo vzdorovite, — roztrhal som, no!

— Tak mu ho kúp a tento, — ukazuje na corpus delicti, — nechaj si na pamiatku! Lebo, vieš, Jano, hlava sa srastie, ale pruceľ sa nesrastie. Rozumel si?

— Rozumel.

— A aby bola spravodlivosť na jednu i na druhú stranu, — dokladá richtár, — dáte obaja do kasy chudobných po desať korún. Spokojní ste?

— Sme! — pokrčia plecami jeden za druhým.

— Aspoň jedna vec skončila sa dnes prajne, — skladá si richtár okuliare, s uspokojením berie zpod okna dlhočiznú fajku. — Ale vidíš, — vraví Beňovi, — nech to nie, je tu pravôt!

— I tak ich je dosť, — ozve sa sirotný, Želovič, od svojho stolíka. — Niet dňa, žeby nedošla citanka.

— A s tými Švihulovci ako to zariadime? — napomenie podrichtár.

— Musíme sa tej veci ujať, — odkladá Pokryváč okuliare do futrála. — Však som ti chcel povedať. I teraz je tu hen starý Šupák z doliny. Švihula mu vraj núka role na predaj — či ich môže kúpiť? A tá história len nie je vyriešená. Šverc len — je to Švihula! A nám sem jednostaj behajú ľudia a jeden tak, druhý inak.

— Veru to, ako ma tu vidíte, Švihula jakživ nebol, — vykladá sirotný Želovič a on je odborník v tomto ohľade. — Azda som ho nepoznal? Tento človek nedávno príde ku mne — ujčenko, podpíšte mi obligáciu. Poslali ma z banky, potrebujem peniaze. — Ach, ja tebe — spustím hneď — chlape, a si ty Švihula? Jakživ si nebol ním! Prac sa mi hneď!! Ale i pálil.

— Fatálna história, — krúti Beňo hlavou.

— Musíme si sohnať celé príbuzenstvo sem na obecný dom, — rozumuje richtár. — A ty, čo môžeš, sprav tam hore!

— Ale počuj, ešte jedno. Ten pravý Švihula bol i vojakom.

— Bol.

— Pri 71. regimente v Matúšove.

— Tam! — hľadí richtár zvedavo na svojho druha.

— Tak je vec dosť prostá. Nech vrchný Šverc zoberie toho chlapa do Matúšova. Tam je kmeňová kniha — môže údaje na mieste porovnať.

— To je dobrá myšlienka.

— Ja sa hneď teraz stavím na četníckej stanici a poviem im to.

— Dobre! Veď je to už s tou vecou i do hnevu i do zlosti. Ešte i my by sme mohli prísť do kalamity. A kam ešte ideš?

— Na faru.

— No, to som mohol vedieť, keď si už raz v tom. Ale nezabudni…— zdupluje mu Pokryváč. — A potom sa zaveselíme. Celý obecný úrad!

— Celý!

Pred obecným domom stojí Jurko Prepela. Nakrivuje ústa a doháňa sa s rechtorom Kremenáčom, ktorý si tiež rád zažartuje.

— Tunu-tunu-hať-hať, no — tak, — hudliká rukou na ruke, ako by hral.

— Strunu by si chcel? Dám, dám! — smeje sa rechtor, až mu krv stúpa do tváre. — A komu budeš hrať?

— Tomu, tomu, tomu! — ukazuje na Beňu, idúceho práve po ceste.

— Teda to už vieš i ty? — staví sa podrichtár.

— Hja, čo náš Juro nevie? — doberá ho rechtor ďalej. — A ako len strážil chorú mater v noci. S kosou pod návratím.

— Juro, Juro, — volajú naňho chlapci, — kto to bol v noci za tebou?

— Hen, hó, — otvára ústa ako police a ukazuje dvoma prstami, — mala také huby… Áno!

— To že mala také zuby. — A ty čo spravíš, ak ešte príde?

— Hen, ho — pif… paff, — ukazuje, ako ju zastrelí.

— Koho? — pýta sa Beňo.

— Smrť! — vysvetľujú chlapci. — Juro sa tej s kosou nebojí. I on má kosu, čo?

— Hen, hó! — vysvetľuje ďalej a rozhadzuje rukami.

— Ty si najšťastnejší človek na doline, — podáva mu Beňo cigaru s úsmevom.

— Ha? — vypleští oči a nakriví ústa.

— Že si najšťastnejší človek, — zopakuje mu rechtor.

— Mne je jedno, — pokrčí plecami a nahnutý dopredu hľadí za odchádzajúcim podrichtárom, naškľabujúc ústa k cigare. — Dobre! Dobre!

— Už som ťa čakal, — víta Svarínsky bratanca, keď vojde do kancelárie. — Vedel som, v tieto dni prídeš. Sadni si a počkaj, prosím ťa, kým odbavím túto babičku Mišugech… Tam máš noviny, hneď som hotový. Len čo si poznačím, čo mi treba.

— Však si vybav! — zahľadí sa do nového slovenského časopisu, akých vzniká za niekoľko mesiacov celý rad. Hneď ho však i složí a všíma si vráskavej stareny, ale ešte vždy s ružičkami v lícach. „Aká len mohla byť za mladi,“ háda z tých zaujímavých čŕt a už i vidí, do ktorej sorty ľudí by patrila na doline. On totiž už zbadal dávno, že dobytok má svoje fajty a ľudia tiež.

— Teda koľkože to bolo tých detí, babička? — vezme Svarínsky pero a kúsok čistého papiera.

— Štrnásť, pán farárko, štrnásť, — usiluje sa žena zakryť, že má už len dva-tri zuby v ústach. — Osem nažive a šesť u Boha.

— A ako to idú jedno za druhým? Ešte raz…

— Nuž najstarší je Jano, — zamýšľa sa a vyratuje. — Ten je v Amerike. Potom Martin. Ten je priženený u Mikulov. Za ním Anna. Tá sa vydala do Bodovej. Potom Adam — Michal — Mariša — Eva — Kača — Juro — Beta —

— Ale Juro bol pred Kačou a pred Jurom Michal. Tak ste mi to prv hovorili.

— Tak, tak, pán farárko, — prikyvujúc sbiera rozum Mišugová. — Teda Michal, Juro, Mariša, Kača, Beta… tak už bude dobre.

— Nasleduje?

— Matej, potom — Anička.

— Hohó, mamenka, — pristaví ju farár, — Annu sme už mali.

— Ale toto je už druhá Anna — Anička!

— To ste začali s menami nanovo?

— Pravdaže! Však sme už vyšli z nich. A keď sa nám vydala Anna, chceli sme zasa mať Aničku.

— To je najkrajšie meno, pravda, tetička? — ozve sa Beňo, zabávajúc sa na ženinej spokojnosti a Svarínskeho trápení.

— Najkrajšie! V niektorom dome sú i tri Anny. I štyri!

— To je tak, — značí si farár presné poradie detí na papieri. — Nenadarmo sa spieva v slovenských piesňach najviac o Aničke. Narodilo sa nám to dievčatko, Elenka. Naša slúžka hnevala sa so dva týždne, keď sme ju nedali Aničkou krstiť. A kedy sa to narodili? — obráti sa zase k tetičke. V ktorom roku? V ktorom mesiaci?

— Môj bože, pán farárko, — svraští čelo Mišugová, — kdeže bych si to ja všetko udržala v tej mojej sprostej hlave? Nuž Jano by už mal mať vyše tridsať. Narodil sa práve pred bodovskou púťou. Dobre sa pamätám, ako ten Mandelík pekne predspevoval popod naše okná, keď som bola v kúte.

— A koľkože ste mali rokov, keď sa vám narodil? — probuje to Svarínsky s inej strany.

— Veru mi práve minulo šestnásť.

— A teraz koľko vám je?

— Na Michala už by mi malo byť päťdesiatdeväť.

— Tak ten váš Jano už musí mať vyše štyridsať.

— No, nasbiera sa to, — neprieči sa tetička. — Veď sa to nájde v tej matrike.

— Počkajte, pozriem to, — hodí Svarínsky okom na priateľa. Keď vidí, ako sa ten zabáva na veci, otvorí matriku a hľadá, hľadá… — Jano, Jano Mišuga… Tu je akýsi Jano, ale ten nemá otca, len matku — slobodnú Alžbetu Stránikech.

— Však som to, na moj’ dušenku, hádam ja. A to bude on. Ono som ho mala toho chlapčiska voľačo prv.

— No, no — a ani ste si ho nedali do poriadku s tým vaším starým, kým bol tu na svete. Ako bude dediť, keď je nie ani na otca zapísaný?

— No, na moj’ dušu. To ho teda len nejak prepíšte, pán farár. Však veru je na to svedkov a svedkov, že sa nikdy od neho neodhadzoval.

— A tie druhé ako nasledovaly?

— Tak rok-dva jedno za druhým. Veru som ja jedno pridájala, druhé pestovala, tretie sa mi držalo sukne. Dosť to bolo na jednu stvoru, dosť!

— A nemáte to popísané niekde v Biblii? — javí sa už pomaly i úzkosť na Svarínskeho tvári.

— Však môj starý to písal, — zjasajú jej vpadnuté oči, — ale čož’, keď z tej karty už je iba polovica.

— Prineste mi aspoň tú, — poškrabe sa farár za uchom. — Inak nahľadám sa toho i do súdneho dňa.

— Prinesiem, — vstáva babička. — Hneď som tu!

— Je to roboty, — žaluje sa priateľovi Svarínsky, sotva Mišugová privrie dvere. — Farári vraj nemajú práce od nedele do nedele. Tu sa však nazháňaš, pri toľkom ľude! Kde tu potom napísať niečo? A čo, Paľko, — zvľúdnie mu naraz obličaj, — má to už byť naozaj?

— Rozhodol som sa, — zvážnie Beňo. — V sobotu prídeme ohlášky zapísať.

— Nuž vieš, ja ťa neodhováram, — chytí ho za ruku. — Na tvojom mieste možno neurobil bych inak ani ja. Iste si si to rozmyslel a z Anny spravíš si, čo chceš. A strýčkovi do Mýtnej si napísal?

— Som. On nebude proti tomu, najmä keď ju uvidí. Myslím, bude z nej dobrá žena.

— Bude ti oddaná ako ovečka. Ty ju spravíš paňou.

— Gazdinou, — usmeje sa Paľko.

— Teda gazdinou! Ty si rozumieš najlepšie. Ľudia povedia: čudák. Ja ťa nenahováram, ani neodhováram.

— Bolo by to daromné. Však vieš, obaja sme sedliaci, ty i ja. Ty si sa prebil a našiel si si svoju životnú úlohu. Pracuješ pre celý národ a máš meno. Mňa tiahne čosi zpät — zpät k tomu ľudu, z ktorého pochodím. Nenašiel som šťastia v neustálom bádaní a vo veľkomestskom huku, chcem ho nájsť v práci a v prostote života… — vykladá skoro s nadšením. — A k Anne? K tej ma tiahlo čosi dávno. Hneď, ako som ju uzrel prvý raz. A nebola to len túžba krvi a mladého, divého srdca…

— Ty v nej vidíš asi voľačo viac ako ženu.

— Áno, viac! Dobre si to povedal… Vidím voľačo krásneho a nesmierne zaznaného. Vidím vtelesnenú prostotu, nadanie a vkus mojej krvi… Porovnávam v duchu ženy veľkého sveta… ich koketnosť, líčenosť a jej prostotu, krásu, o nej nevie — vlohy, vkus a umenie, čo si v sebe necení. Nevie francúzsky, anglicky, načo by jej to však i bolo? Ani filozofovať nevie a rozumkáriť. Vie však veriť, nájsť i pri mále spokojnosť a usmiať sa, keď je zdravá, v chalupe. To je, čo chýbalo mne. Preto ju chcem mať. Patríme dovedna…

— Vezmi si ju, braček! — stisne mu ruku Svarínsky. Vtom zahľadí sa do okna a nezdrží sa smiechu. — Poď, pozri ho! — potrhne Beňu. V rámci spodnej tably vidieť nakrivenú Prepelovu tvár. Cigara v ústach a od seba utekajúce oči blýskajú sa radosťou. — Hľa, koľko komu treba k šťastiu. Jurovi hen nezapálená cigara, niekomu celý svet a tebe, možbyť, tvoja tichá sedliacka chalúpka.

— Pánko doma? Doma…? — počuť zpod okna.

— Doma, doma! Choď do kuchyne! — ukazuje farár Jurovi posunkami — Aké je to len divné na tom svete! Ten človek, myslíme si všetci, je nešťastník. On však nevie o tom a smeje sa nám všetkým do tváre. Nedávno — sme práve pri obede, keď zrazu čuť: — Pánko, a papáš? Obzrieme sa a tu v otvorenom okne Jurova hlava smeje sa na nás, usmieva. Koľkí sa nesmejú, čo by sa mohli smiať! A prečo? Musí to byť v krvi. Môj svet je tá cirkev, ten široký verejný život, papier a atrament. Učil som sa dosť, však vieš. Kebych sa ja naučil viac sa smiať. A ak už nie, kebych mohol zachytiť na pamiatku tento podivný, primitívny, hynúci pekný svet!

— Ty ho chceš zachytiť a ja prežiť. To je rozdiel medzi nami.

— A veľký, priateľ, veľký, — položí mu Svarínsky na plecia obe ruky a díva sa mu bratsky do otvorenej, úprimnej tváre.

— Veľký, ale patríme dovedna.

Na ulici stretne Beňo Mišugech babičku, ako nesie starú Bibliu do fary. Pred četníckou stanicou zarazí ho rámus. Ženy vychodia z chalúp a postávajú na uhloch, naťahujúc krky zvedavo.

— Čo je, ľudia? Čo sa robí?

— Ale to ten Švihula, podrichtárko, — hneď mu je k službám pani Ganslová, ktorá je jednostaj na ulici. — Už sú obaja tam u četníkov.

— Kto? — nerozumie Beňo dobre.

— Švihula i Švihulová.

Práve mu je vhod. Vojde do četníckej kancelárie, kde už nájde Švihulovcov i Šverca, ako sa chytá za hlavu.

— Žena mi chodí za Rusom, — žaluje sa záhadný človiečik.

— Azda vám ju ja mám strážiť? Karhajte si ju, veď je vaša! — seká vrchný strmo.

— Aká vaša? — skríkne Eva ešte strmšie. — Len ma neondite! To je nie on. Ja nebudem s ním! Však mi ten všetko premárni. Privedie ma i s deťmi na žobrotu.

— A prv on bol, — on? Teraz je nie? — hnevá sa Šverc. — Však má i znamienko pod lopatkou.

— To je nie také, ako mal Švihula.

— A o mene na gepli ako zvedel, keď je on nie on?

— Povedala mu sestra. Však tá s ním duje proti mne.

— Povedala, povedala. Čo s vami? — vojde si vrchný nervózne prstami do čiernych vlasov.

— Pán vrchný, — preruší ich Beňo, — je ešte istý spôsob.

— Aký?

— Práve som preto nadišiel. Ak je tento človek Juro Švihula, tak je zaznačený a opísaný vo vojenskej kmeňovej knihe. Vezmite ho so sebou a preskúmajte.

— To! — položí si Šverc ukazovák na čelo. — I ja som myslel na to, — vyjasní sa mu obličaj — Počujte, človeče, — obráti sa k sedliakovi, — kde ste slúžili?

— No, v Matúšove.

— Pri sedemdesiatom prvom?

— Tam!

— Tak viete čo? Zajtra o ôsmej ráno buďte tu. Pôjdeme spolu do Matúšova.

— Dobre!

— A dovtedy sa znášajte, ako sa patrí, — prikazuje vrchný podivnému páru.

— To je už potom komédia, čo, pán podrichtár? — zapaľuje si Šverc cigaretu, keď sa tí dvaja vzdialili. — Dobre, že ste prišli. Zapáľte si, — podáva mu tabatierku. — Musíme tých ľudí mať pod stálym dohľadom. Neviem, čo bych nedal za to, keby sa nám to podarilo rozriešiť. Však je to i protiveň, nie?

— Jojój, ľudia, zabije ma! — počuť z ulice ostrý výkrik.

— Sakra, už ju vypláca, a — palicou! — vyletí z izby Šverc a za ním Beňo.

— Jojój, nedajte ma! — bráni sa Eva proti rozpajedenému človiečikovi a kričí na ratu. — Však on nie je Švihula!!

— Tak ti načim, tak, — zneje sem i tam škodoradostne.

— Zabije ma!!!

— Hodna si toho! Nech ťa vyčistí! — sbiehajú sa ľudia, smejú sa i hučia.

— Hej, chlape, — vykrúti vrchný človiečikovi palicu z ruky, — ja som ti to tak nekázal!

— Da, da! — vypleští ten podbehnuté oči. — Ale ja som tomu takto rozumel!

Chýr o tom nesie sa zas, ako obyčajne, od chalupy do chalupy.

— Švihula vybil ženu pred četníkmi palicou.

— Dobre spravil!

— Však to nie je Švihula!

— Ba je! — rozpadá sa mienka za a proti.

— No, Kristu, nie je! Kde by bol?

— Tak načo sú četníci, keď nevedia, či je a či nie je? — vysvetľuje u Želoviča ujcovi Zrídených Adam Jozek, invalid, ktorý tiež si špekuluje otvoriť krčmu, ak nie v dedine, tak kdesi na doline. — Keď nevedia, načo sú?

Beňo vidí na vlastné oči, ako sa tu chýr rýchlo vlní a roznáša. Myslí i na svoju vec, a nie je mu to príjemné.

— Už to vedia všade, — hovorí večer Anne u Holúšov. — Pani Ganslová, notárka, richtár, ešte len i Juro Prepela…

— Čo? — nerozumie Anna.

— Nuž, že sa máme zobrať!

— Vedia? — zarazí sa dievča. — Mamenka, vy ste to niekde nepovedali?

— Ale nie, — stavia sa táto. — Kde by? Iba krstnej materi Surovcech, bola som s ňou v Šupákech mlyne. Ale som jej i prihrozila — neceknúť o tom nikomu!

— Vidíte! — mrzí sa Anna, — nemali ste veru ani tým.

— Ale buďte isté, detičky, — uspokojuje vdovica, — ľudia u nás vyzvedia, i čo budeš pod pokrývkou držať. Videli nás nakupovať v meste — domysleli si.

— Veď je nič, — chlácholí ich Paľko. — Deň-dva nerozhodujú. I tak by sa dozvedeli.

V nedeľu stane sa, čo už čakajú všetci. Medzi inými ohlasuje sa i kresťanský mládenec Pavol Beňo… a kresťanská panna Anna Holúšová. Poslucháčom stavia sa dych a ženy vstávajú v laviciach od napnutej zvedavosti. S kazateľne vidieť najlepšie, ako sa hlavy klonia k hlavám, ústa šepocú a oči hovoria. Svarínsky sa už sám nemôže zdržať a úsmev vhryzne si do vravných perí.

— Tá Anna to zhabla! Takého muža! — povráva sa cestou. — Musely ste toho občankať!

— Však darmo nechodily za ním, — mrkne Zuzka Vieškech, švárna ešte vždy, i čo sa muž nevrátil a Maxim odišiel. — Čo to už len bude za pani!

— A tej Kaliniakech z Čreníc kleply zuby naprázdno, — spomína tetička Sladonech z Mokradia Eve Šípalech, parádnici z Vlčích Jám.

— Ba, tetuška, skôr tej Kači Klankech. Taká stála v kostole ani konopná plachetka.

— A pozrite len Sedlárovu Kaču. Ide s materou, a aká tichá!

— Azda si namyslela i tá, že si ju vezme. Však má muža!

— A že žije, — tvrdí tučná Sladonka. — Predvčerom prišiel Adam Klankech zo sveta. Videl ho na hauzírke kdesi pri Lučenci.

— Čo dnes, ak muž i žije? Tam je Švihula, a žena o ňom ani počuť.

— Ale či je to on?

— On, ľudkovia, — svedčí Jozek, invalid, ktorý sa zas zabudol na nedeľu oholiť. Ale čož’, keď sa mu len ruka veľmi trasie. — Ja sa mu síce nepriznávam, — hovorí, — ale v tieto dni bol s ním vrchný v Matúšove. Tam je zaznačené, aký bol Švihula, keď ho odobrali — výška, oči, zuby…

— Azda sa i trafilo, — čuduje sa vopred vysoký Kužela-Hospodin.

— Všetko do litierky! Iba je vyšší o čosi. To však mohol i narásť.

— Veru mohol. Prečo nie? — pripúšťa ujec. — I my, Kuželovci, rastieme vraj až do päťdesiateho roku. A čo ten teraz?

— Švihula? Prišiel domov — babu zbil. On je malý, ona veliká — ohava, ale chlap je len chlap. Ani jej niet doma. Utiekla kamsi k rodine.

U Holúšov si už nič nerobia z rečí.

— Už to inak neni, — chystá si jedno-druhé Holúška. — Ani to už nebude inak! Beta, — vraví dievčaťu, — napíš tým na tých majeroch, nech už prídu domov. Tu je roboty. A potom… celý obecný úrad má byť na svadbe.

Beňo chodí po svojom hospodárstve. Veselý je a vravný. Poorané a posiate je všetko, ako sa patrí. I zemiaky sú už von zo zeme. Z kráv jedna dojí, druhá na veľkú radosť, ale i starosť Kozákovu, má sa oteliť.

— Anna, teba tie Kvetule poznajú, — prekára Paľko nevestu, keď ide s hrotkom ešte pocvrkať. — Ako sa len obzerajú za tebou! Vedia, že im máš byť gazdinou.

— A švárnou gazdinou, — mľaskne si ujec Kozák znalecky.

— Jaj, akí ste, — začervenie sa Anna a chce utiecť, ale vbehne svojmu ženíchovi rovno do náručia.

— Tak vieš! — pošepne jej do ucha, — v ten týždeň po Duchu nech je to! Povedz mamke, ďalej nečakáme.

Dolina sa rozvoniava. Večery sú sladké. Vetrík hladká líčko, ale i dušu. Na Beňovie čerešni vyspevuje si slávik svoje žiale i radosti.

— Pravda, je sladko žiť, Anna?

— Je — s vami!

— S tebou… Ako, Anna? Veď som ti snúbenec.

— S tebou!

— Vidíš, tak si budeme bývať v tej našej chalúpke. Nikomu nebudeme prekážať, nikomu zavadzať. Myslel som i novú postaviť, ale načo? I tak je to dobre. Tu vieš už všetko, kde čo je.

— Neviem! Tam na povale sú debny. Už sa mi i prisnily. Takú čiernu mačku videla som na nich sedieť — huh! Čo je tam?

— V tých debnách? Ani sa nepýtaj. Tam je svet, čoho som sa zriekol, abych našiel iný a v ňom teba.

— Tam sú knihy, pravda? — vymotá sa mu z náručia, ohliadajúc sa placho ani gazela.

— Sú!

— A ja bych sa tak rada učiť. Čítať…

— Daj pokoj! Stratila by si svoj krásny svet a nikdy by si ho nenašla viacej. Ty to nechápeš. Ani nerozmýšľaj o tom! To je tá zakliata trinásta izba, kde to vábi, ale človek ľahko stratí — seba. Mysli radšej na to, ako sa zariadime! Ja budem robiť na poli, ty mi budeš variť. A v nedeľu pôjdeme spolu do kostola…

— Pôjdeme — hah!

— Čo ťa tak striaslo?

— Smrť ma preskočila. Závidia nám!

— Lepšie je závidieť, ako ľutovať, — šepce Paľko a ruky sa popletú, srdce k srdcu tiahne a búcha, buchoce. Nikto ich nemýli — patria sebe.

— Krásne je, Anna!

— Krásne!

Ďaleko za Bystrou zpoza Sivého vrchu vychodí tenký, ubúdajúci kosák mesiaca. Na čerešni vyspevuje sláviček veselo.

— Spím, spím, čapica mi horí, — napodobňuje ho Anna.

— Kde si to zas zobrala?

— No, keď sme ako deti pásly húsky, ľahly sme si na pažiť a hádaly sme, čo ktoré vtáča vyhvizduje. Stehlíkovi volali sme — čilin-čilin-čilin. Sýkorke činčrrr. Žlne — chichichi. Tá volá dážď, i vlha, keď škrečí. I prepelicu už bude počuť — poďte pleť, poďte pleť! A keď príde leto, celkom zmení hlas a volá — poďte žať, poďte žať! Ako by ten vtáčik i sám vedel, čo sa má robiť…

— Spím, spím, čapica mi horí, — opätuje si Paľko za slávičkom na čerešni. — Máte vy len obraznosť!… — Vtom do súmraku žiaria vatry po kopcoch. Blkocú, svietia. — Pozri, oheň, i hen… i tam! I tu, hľa, celkom blízko! Aj chlapcov vidieť, ako sa mihajú. Poďme bližšie! Harmonika, počuješ? I trúby i spev. Čo je to, Anna?

— Ďura!

pospevuje si i Anna za kamarátkami. Nájdu ich ľahko za spevom na peknej ráte urastenej oziminy. Ručenech dievčatá, Malekech, Klankech a kdektoré z doliny. Veselé sú, až prostopašné.

— Čo robíte, dievčatá? — volá na ne Beňo.

— Chĺpky viažeme, chĺpky na ozimine, hahaha!

— Chĺpky? A načo?

— Ktorá koľko naviaže jednou rukou — toľko bude mať frajerov. A do roka sa vydá…

— Tak si len toho naviažte.

— Však si my i naviažeme. Ale čo — keď sa to teraz v republike všetko plní ináč — hahaha!

Vatry horia po kopcoch. Na Mokradi, na Toporci, na Homôlke nad dedinou, i hen kdesi na Hradisku nad Črenicami. I na hore nad Jahodným a kde všetko.

— Ako by to len vyblkovalo zo samej zeme, — túli Paľko Annu k sebe, keď jej už neprichodí chĺpky viazať. — A tie chalúpky rozhádzané, ani v obrovskom parku. Nikde niet viac lásky na svete! — uťahuje sa s ňou od chasy pod krídla láskavej noci. — Pravda, nikde!

— Nikde!

— A… — schytiac ju tuho do náručia, pritisne horúce ústa náruživo k jej perám, nadlho, omamne, až dych počína tratiť, — nikde bozk nechutí lepšie, — dokončí započatú vetu, — ako tu. Čo, Anna?

— Nikde!

Chlapci prikladajú na vatry. Dievčatá, tu i v dedine, pochytajú sa za ruky, dívajú sa na ne a spievajú. Vyjde za humnami i Nelly Simorová s kamarátkou Irmou, dcérou po nebohom klenovskom obchodníkovi, Herzovi. Žije v Lesnej utiahnuto so staručkou matkou. Vyjdú Ľudka Valerová i Pavla Drúziková… Anny i Mariše, Evky, Kačky i Betky. Zahľadia sa na vatriská, ako na vyblkujúcu prasilu oživenej vonnej zeme, ktorej oheň podpaľuje aj ich mladé, divé srdcia.

— Ichuchú…!

— A na prvého mája, kedysi bývalo to o Duchu, pnú sa sem-ta vysoko ponad chalupy vystužkované, vymašličkované jedlice.

— A Anna má? — spytujú sa dievky jedna druhej.

— Má!

— A Kača nemá?

— Tá veru nie. Ten jej Jano už tiež asi zachodí inam. A ty máš?

— Nač’ by mi to bolo? — zdŕha sa Kačka Mišovicech pred počernou Želovicech Evušou. — Už to i tak vychodí z módy.

Najkrajšie máje sú v Čreniciach. Aničke Čerenech, chutnej černoočke, dostal sa vyšší ako veža. A vraj jej to dal zasadiť akýsi úradník z mesta. Má si ju vraj i brať.

Muziky sú tri. Vo sviatok práce veselo je na celej doline. Iba niekde robia. U Žeruchu na kopaniciach veselia sa hutiari. Majú groša — míňajú ho. Tu sa zabáva i Veston. Vykrúca švárne sedliačky, až sa mu pot leje s tváre. Má sa najmä okolo Kačky Kladkech, ohnivej okane. Evuša Klasných príde sa už len ukázať, ako jej prisvedčia panské šaty. S učiteľom Ondrejkom postávajú obďaleč. Na pondelok majú mať už sobáš.

— Tá Evuša sa vytiahla, — počuť poznámky. — Však je veru ako nejaká pani.

— Ona už i tak pozerá.

— A ty by si nie?

— Čoby len nie! Však je to i v poriadku, keď sme v republike. Čo by zo sedliačky nemohla byť pani učiteľová?

— Len keď sa to vždy nepodarí, — vysvetľuje Kačka Krachajech, ktorá zas prešla z bodovského na túto stranu. — To len takej Evuši Klasných, alebo Anne Holúšech!

— Veď je to chyba. Treba si to však vedieť i okrútiť.

— Kačka, počuj, — privráva sa Veston dievčaťu, — v tých tvojich očiach vidieť celé Páterové.

— Ako sa jej len fatinuje. Ako ju chváli!

— Veď má i pekné tie očiská.

— Čoby mala. Ako druhá!

Dolina sa pestrie kvetom, vystiela sa zeleňou, prekýpa životom i dobrou vôľou. Ľudia spokojno idú do práce. Na štvrtý deň však zlý chýr letí z mesta, nedobrý.

— Generál nám padol s lietadla. Náš slovenský generál.

— Kto? Kde? — sháňajú sa ľudia a spytujú sa poplašení.

— Nuž ten Štefánik, čo nám vybojoval tú republiku, — vysvetľuje sirotný Želovič pred obecným domom. — Letel domov z Talianska. Tam kdesi padol pri Bratislave a zabil sa, i s kamarátmi.

— Na veži je už čierna zástava, — volajú chlapci. — Už ju šli vyložiť i na obecný dom.

Skutočne o chvíľu vystrčí Žuták čiernu zástavu. Smutno sa vlní v sviežom májovom vzduchu.

— Škoda chlapa! — chodí Svarínsky zronený pomedzi ľudí. — Už sme my, Slováci, len nešťastný národ! Kohosi máme — zabije sa nám!

— Ktovie, kto tam mohol mať prsty, — počnú tu-tam hádať a pochybovať.

— Počujte, ľudia, zlý je to znak, nedobrý, — veštia inde.

— Veru i keď mala prísť tá cholera v šesťdesiatom šiestom, — prikyvuje i Peterec, keď to k nemu príde, — i vtedy boly znaky. I pred svetovou vojnou. Áno. Na hore nad Jahodným ukázal sa oheň. I jedna chalupa stála v plameni, ako bych ju teraz videl. A keď sme prišli ta, nebolo nič.

— Ktovie, čo všetko môže za tým byť! — rozumujú ľudia.

— Štefánik sa zabil. Štefánik sa zabil, generál! — volajú deti, idúc zo školy, — Štefánik… Štefánik!

— Aká hrozná nehoda! — zachmúri sa jasná Beňova tvár. — Anna, budeme mať smutnejšiu svadbu. Zahynul najväčší Slovák.

— A slobodný? — osmutnejú i jej veľké, sivé oči.

— Mal snúbenicu — Talianku.

— Chudina, tá sa už vydala! — poľutuje Anna neznámu.

— Ale veď ja vravím, — ozve sa Kozák, po ktorého to už tiež prišlo. — Kto by si len so zdravým rozumom i sadol na takého ancikrista? To je pokúšať Pána Boha! Kto to len vymyslel? A nenadarmo sa mi snívalo s divými koňmi. No, ja už asi nepadnem s toho zázraka. Ale bych ani, na moj’ dušenku — nesadol na to. Eh, generál, náš generál…