ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kancelária pani Ganslovej má pod dohľadom dolinu ako riadne. Večierkom sídu sa členovia, riadni i mimoriadni, a snesú i preberú pre verejnú mienku, čo sa dá. Niečo dôjde z Čreníc, niečo i od pani Schatzovej z mesta… Tu vedia, pod Orechovým pohádal sa vraj Beňo s testinou, keď Evu, kreolku, neťahá domov z Paríža. Ani o švagra, Jana, tak nestojí ako o dievku. Iste sa mu páči…! Doniesla to Jolana z cesty za kurencami.

— Ba tá Holúška kde podela rozum, — upravuje si Ganslová zodratú pančuchu na drevenú hubku. — Mať takého zaťa. Však by ho tak poslúchala.

— I med sa ľahko skyslí, — mrkne múdro ujec Roztopčin. — Ja mám včely — viem.

— A ten učiteľ Veston zas sa spúšťa, — spomenie Trúsková, čo sa akosi nič nemení vo svojom vdovskom stave. — Takých som ich nedávno videla u Jozeka. V noci vraj ani nespí, iba duchov vyvoláva na Klábovom. Mal by sa už konečne oženiť.

— Chcel si vziať Kačku Klankech zo Svíbového, a akosi nič.

— Čož’ on by bol pristal i na učiteľku Simorovú. Lež tá ani počuť, — ozve sa Kača Prepelech, gazdiná v najlepších rokoch.

— A bol by z neho inakší chlap. Teraz sa už ani s Beňom nevodí, ani nejde za pánom farárom. Tyká si s Polevom, a keď má čas, sadne si v krčme medzi sedliakov i s tým Jarkovičom z Mokradia.

— A veru tá Klankech mohla byť pani. Však teraz už naše dievky iba za takým… — háda obstarná tetička, ako len štopká tá Ganslová, keď nemá dobré oči. — Čož’ čaká?

— Ó, Kačka má rozum. Ona vie, prečo to spravila.

Takto presypú celú dolinu. Pospomínajú najmä — kto ktorú a ktorá ktorého.

— A slečna Nelly sa vraj vydáva…

— Má i snubný prsteň. Ja som ho i videla, — prisviedča Metielková.

— Tá sa vždy vydáva, a nechce sa vydať. Ktože už len príde pre ňu?

— Ten, čo jej je súdený. Kto iný?

— Ale Edo Kertzer to nebude. Tomu načim peňazí…

— Však ona má.

— Lenže jemu načim mnoho peňazí. Mnoho… On vraj i v cementárni len prerobil. Na majetku majú zasa veľa dlhu.

Zahnú v rozprávke i do mesta. Tam sa žení Šimúnov syn, Arnold. Ten, čo paradíroval z Bodovej v tom cylindri.

— Ako sa tí teraz len dobre majú, — diví sa tučná pani Marhášová i sama na tom, čo vraví. — Tak sa veru v Čreniciach nemali.

— No, Židovi je u nás vždy dobre, — zahryzne si prineskoro do gamby vdova Trúsková.

— Ach, Anička moja, — kára ju hneď domáca, složiac ihlu i okuliare na chvíľu, — ty si vdova a ani tebe neni zle. Kto si robí — ten má.

— Veď tak, — necekne viac vdovica tohto večera.

— A to ste počuli? — pokníše sa na stoličke objemná tetička Súčanech, — naša bývalá notárka len tak kvitne v Pešti. Vraveli to v meste pani Schatzová…

— O Chrenkovej?

— O tej.

— Však sa jej i zíde, chudine!

— Ešte sa i vydá.

— S toľkými deťmi?

— Čo ich má azda toľko ako ja? A samé dcéry? — žaluje sa Pobelavá.

— Načo si si toľko naliahla? — pozrie na ňu s výčitkou Metielková.

— Nuž načo — načo? Však si i ja neraz myslím — načo? Však je toho už plná kuchyňa, a všetko len pre toho syna. A ten nič. Čo už teraz?

— Musíš sa spriahnuť so Šíverech Evou na hornom konci, — radí Ganslová. — Tá si zas naliahla plnú kuchyňu chlapcov pre jedno dievča, a tiež nič.

— Však sa musím. Vravíte niečo.

— A Kača Sedlárech kdesi pri Bratislave uliahla dvojčatá.

— Ba kieho, — zašomre si Roztopčin popod nos. — Tej sa to stalo. Aspoň už nebude toľko sem-ta zháňať.

— Len či sú obidve od Martina.

— Ba aspoň či jedno? ha-ha-ha! — rozosmejú sa všetky štyri kúty.

— Čo ťa nepáli — nehas! — ozve sa výstražný hlas Roztopčinov.

Takto zájde reč na ujca Ferovičech, ako predáva roľu za roľou. Zas sa hovorí o inteligencii. Najmä o farárovi Svarínskom.

— Veru teraz, odkedy sú oni tu, naši farári dobre nažívajú, — pochvaľuje si tetička Súčanech. — Aj sú to človek, ten váš farár, — obráti sa k Metielkovej. — Ako len pekne zaďakujú na pozdrav.

— Len by sa nemali starieť do vecí, do čoho ich nič, — pohodí suseda. — Môj starý tiež len to vraví.

— Ach, sú to človek, — nedá mu ublížiť Ganslová už z inštinktu vlastnej fajty. — Musia len byť veľmi múdry.

— Niekedy je lepšie, keď je človek sprostejší, — vyfrkne Pobelavej.

— Veru onehdy vravel i starý Gelovič, toť Jano — nám by stačil i sprostejší farár. Ale on to nevie, — uvažuje Metielková. — Nemôže slepý slepého viesť…

— Veru tomu farárovi i darmo ubližujú.

— To bolo i bude. Farár je na to. Koho veľa ľudí platí — veľa sa mu dostane.

— A teraz radia ísť ľuďom na akúsi parceláciu. Zo zapperovskéhp rozdelí sa len tak — zaslepiť oči. Má tu vraj byť zbytkový majetok. Preto majú sa ľudia inde hlásiť o zem…

— Ja by veru nešiel so svojho, — vstáva Roztopčin a dá si ruky za chrbát. — Ktovie, ako to ešte môže byť?

— Číručká pravda, Mišianko, — súhlasí Ganslová, už zas v tej štopkavej robote. — A ktože sa chystá?

— Kurátor, Paľo Burý…

— Čož’ nemá ten ešte dosť?

— Na dosť mnoho načim. Zapísali sa už i Stránik, Cícor, Šívera z kopaníc a iní.

— Môj starý tiež chcel, aspoň vraj pre Jana, — pridá Metielková. — Ale ja som veru bola proti tomu. Ty si, reku, nedáš svoje, a druhý si dá?

Pohovorí sa o poriadkoch v krčmách i v cirkvách, i na obecnom dome. Už ako kedy príde. Včera boli v prádle četníci, akí sú vraj veľkí páni. A najmä tie ich paničky. Dnes je zas najvábnejším predmetom cigánska svadba. Koľko sa tam prejedlo? Koľko popilo?

— Ten Fero, to je pán, — uznáva Roztopčin. — Všade ho vidíš na jarmoku. A veru prekupčí i slepého koňa.

— Ale včera už tiež išiel holý. Ten Srdovanisko mal deň. Ostaly mu i husle, i basa, i prstene, i zlatá retiazka…

— Tak je to po pansky.

— Lenže Joža Balážech akosi dobili, — pohmká si Ganslová. — Aj leží.

— Čož’? Dobrý pes sa vylíže.

O tomto sa teraz diškuruje po doline až pod samé Orechové.

— Mal by si si obzrieť, gazdíčko, takú cigánsku svadbu, — puká si Kozák z fajočky v kuchyni, kde trochu razí z váry pre ošípané.

— Trafí sa to ešte, — odvetí Beňo akosi bez vôle.

Anna, gazdiná, skrúca sa po kuchyni a upratuje. Anička už spí, len malý Janko stružliká čosi pri sporáku. Na lavici vedľa starého Kozáka sedí dáma. Vlasy načuchrané, tvár a pery nezvyčajne červené, šatočky priliehavé a na nohách, hoci je von zima, ľahké poltopánočky. Smeje sa na plné ústa a vypráva domácim o svojich skúsenostiach.

— Veru je tam slobodnému dievčaťu lepšie ako tu, — pokrčí nosom dohora.

— A kde si to vlastne bola, Eva? — nevie sa Beňo nikam priznať niekdajšej sviežej dievke Ručenech. — V Paríži?

— V Paríži. Tam veru nepoznať sedliačku od panej.

— To už ozaj nie, — usmeje sa gazda. — A ako si sa ta dostala?

— Bola som s vašou Evkou na roliach vo Vixurren. Neľúbilo sa mi to. Sadla som teda na vlak a poď… Juro Ručenech nám písal, že je kdesi v Issy, kde by sa vraj našlo práce. Zastanem v Paríži na nádraží. Nik ma veru nečakal. Vidím domy vysoké… aj sa mi to počína ľúbiť. Idem k autu. — Na Gare des Invalides! — poviem. Šofér sa usmeje, pokýva hlavou a vrrr… Také krásne ulice som veru ešte nevidela. — Čo som, reku, dlžná? — pýtam sa, keď pristaneme. — Desať frankov — ukazuje mi na prstoch. — Desať frankov? Dám… — A mne vraj nič? — Pridám mu ešte frank, aby si nemyslel, keď som z lieskovských kopaníc… Potom zas železníc a schodov. Kam mi ukážu podľa lístka, ta idem. Dôjdem do Issy a hľadám hneď Jura po adrese. Musím čakať do večera. Prejdem sa a tu fabrík… aeroplánka, zepelínka, železná, cementová, autová a ktovie aké. Večer nájdem Jura na byte. — Tak si tu, Eva? — pýta sa ma. — Tu, len mi opatri nejakú dobrú prácu. — A máš certifikát? — Kde by mala, keď som veru utiekla. — To bude ťažko… A mal pravdu, nikde ma nechceli vziať. Konečne som sa dostala, ale do planej roboty. Ku flóbertkovým patrónam… za päť frankov na deň. Brala som sa k mašinám. Tu som už vyrobila desať frankov denne…

— A koľko si platila za byt?

— Dvadsať frankov týždenne… — pohládza si Eva rozčuchrené gaštanové vlasy. — Na stravu a jedno-druhé mi neostalo veľa. Šla som do Paríža. Dostala som prácu najprv u záhradníka v Bobigni a platu sto osemdesiat frankov…

— A čo si tam robila? — pozorne načúva i Anna, mysliac na sestru kreolku.

— Nuž kropila hriadky, šalát vyrezávala, zeleninu nakladala na voz každého rána. To sme balili po 50 kg na také dvojkolky. Bolo mi však samej smutno. Šla som do Paríža, kde som dostala miesto u istej panej. Dali mi i šaty, pekné, ako oni nosia, i ten klobúk, čo mám, ešte len i mačku… Nablízku mala som dve kamarátky, dievčatá z Bodovej. I vaša Eva je tam…

— Tu ti už teda bolo dobre? — všíma si jej gazda vždy viac.

— Dobre! Roboty som mala dosť, keď som obsluhovala osem persón. Ale som mala i voľno niekedy. Vzala som si mačku na hrdlo, bajtlíček do ruky a poď ja na špacír po tých krásnych uliciach. A keď som prišla tam pri Sajne pod tú vysokánsku vežu. — Ísť, či nejsť? — rozmýšľam. Ale išli mnohí — idem i ja. Vojdem do liftu a hrrr… už sa i dvíham. Pristane prvý raz… pristane i druhý. — Jaj, len či to, reku, nepadne? Keď sa mi však nič nestalo potiaľto — idem výš… Vyjdeme hore, vidím rešpektíre. Ohliadnem sa — jaj, počne ma triasť. To je strach, čo to len tam dolu… Ulice, rieka, mosty, kostoly… a tí ľudia maličkí, malilinkí ako mravce. Autá ako chrústiky alebo len lajniaky… Veru som bola rada, keď som sišla dolu celá. Ani by už viac nebola zvedavá na takú parádu.

— A čo si prišla domov, Eva, do tejto biedy, — baví sa už Beňo na výpravke, — keď ti tam bolo dobre? Čo…?

— Nuž prišla som sa podívať, ak si tu nájdem niečo. Ak nie, pôjdem zpät. Však vy ste tam vraj tiež boli.

— Bol, Evka, bol — ale bolo to už dávno.

— A tá veža stála?

— Stála. Ako by nie!

— Aj ste boli na nej?

— Bol.

— Pravda, nešialim. Tam sa človeku hlava zatočí.

— V Paríži, — usmeje sa na ňu, — najmä dievčaťu zatočí sa hlava aj inde. Čo, Eva, nezatočila sa ti na tých trotoároch, keď si išla s bajtlíčkom na špacír?

— To sa môže stať i na našej doline.

— Veď tak!

— A našej Evuši ako je? — prisadne si Anna na lavicu.

— Tej je dobre. Má i akéhosi štramáka, len by ju neošialil. Keby ste videli, aká je to pani. Veru má inakšie šaty ako ja.

— Však by si veru i ty mohla shodiť tie handry aspoň tu doma, — bafne si silnejšie Kozák z fajočky, čo mu gazda priniesol z Bratislavy, keď bol na výzvedy. — Myslíš, si v nich krajšia ako vo svojich šatočkách?

— Keď to človek navykne.

— Načo robiť zo seba opicu. Veď sa ti chlapci iba smejú.

— Čo ja dbám, — pokrčí Eva plecom. — Keď sa na mne nesmejú v Paríži, na lesnianskych kopaniciach sa — pre mňa — môžu!

Kopanická Parížanka odchodí trochu rozmrzená. V ošúchanom dámskom kabáte a klobúku je z nej divná dáma, ale jednako… Anna vyjde za ňou dvere zavrieť.

— A čo tá Šaragech, je ešte tam? — pýta sa jej pod návratím.

— Ó, tá je už dávno v Amerike. Ktovie, ako prešla, — prepustí Eva ledva cez zuby.

— Sadlo jej to na nos, — vraví dnu gazdiná ujcovi.

— Nech! — zastane sa Beňo Kozáka. — Však má pravdu. A tá naša tiež by mala prísť! — zamračí sa pri pomyšlienke. — Už som sa i s mamenkou podoháňal pre ňu. Ale čo? Veď sú tie matere ani na voz vziať, ak sa im dcéra popanští… — pohoršuje sa, a nie div. Vidí, ako to ide na doline. Bieda sa množí, a panstvo rastie. Z veľkých plánov je nič. Cementáreň sotva započala pracovať, už má ťažkosti s odbytom. Zuzicova píla len že dýcha. Iba zo zapperovského má sa niečo rozdeliť. Železnica tam, fabrika tam — a zo sveta ide všeličo, len peňazí málo.

V nedeľu zájde medzi sedliakov. Stretne sa s nimi i v Úverovom spolku.

— Ľudia, — posmeľuje ich, — mali by ste sa pohnúť niekde na parcelačnú pôdu. Tu na tejto doline sa podusíte.

Aj sa hlásia viacerí. Niektorí zasa prídu sa o tom porozprávať hen pod Orechové.

— Ja bych sa vybral ta, k Nitre, — vykladá kurátor Paľo Burý, všímajúc si vzorný poriadok u Beňov. — Tam bude pôda lepšia ako niekde pri Dunaji. A ja sa nebojím. Ja som sa nikdy nebál, — jasajú mu oči dobrou nádejou. — Mám pekný majetoček, ten predám. Mám peknú rodinku, i niečo groša, kone, kravy, náradie — pôjde to. Ale, priateľko, mali by sme si to ísť najprv obzrieť.

— Rozumné! — naslúcha Beňo slovám rozvážneho gazdu.

— Lež čo by si i ty šiel s nami, podrichtár. Vieš, ty si rozumný. My ti vďačne zaplatíme cestu a ty nám poradíš.

— To je najmenej. Vyberieme sa, nech len poľaví trochu.

— A že budú i tu deliť zo Zapperovho?

— Čosi má byť tieto dni. Ale nebude to veľa.

— A Malek sa už teší, vieš, ten najbelší z čiernych Malekov, že mu nadelia zrovna predo dvermi.

— Keby mu len.

Čo sa vraví — vyvraví sa: naozaj sa počne čo-to parcelovať na doline. Po meričke, po dve. Obecná parcelačná rada má plné ruky práce. Legionár Lúčan ani nevie, kde má hlavu. Dvaja merači už to i rozmeriavajú po kopaniciach a jest huku dosť.

— Počuj, bratku, — ponáhľa sa Malek za Lúčanom, — ale ja to len dostanem. Veď mi je to Zapperovo zrovna predo dvermi.

— Dostaneš, čo dostaneš, — uspokojuje ho tento. — Len maj strpenia!

— Strpenia? Keď sa však človek bojí, ako môže mať strpenia? Kým je železo žeravé — ťahať ho! Len, Juríčko, nech to mne prídu pekne vymerať, — požmurká si Malek. — Ja si to tiež pekne obrázdim a potom bude už i strpenia hockoľko!

— A k nám pod Višňové kedy prídu? — domáha sa trochu pokrútený ujec Gužvarech. Holúškin svat. Invalid.

— Čo? — vytreští už naňho Lúčan oči od vysilenia.

— No, deliť. Však ten vŕšok pod Kobylím načim rozdeliť. A sme do toho tria.

— Ba povedzte — piati! A však prídeme… — uspokojí ich radom. On sám dostane tiež niečo — tri meričky. Aj mu patrí — je sedliak a nachodil sa okolo toho.

— A ty nemysli len na seba, — volajú hneď naňho. — Nebol si len sám na tej vojne.

— A ty si azda bola, Anna? — odsekne statnej gazdinej Paráčech, veľkej, z rodu mohutných Kuželov.

— Čoby… ale bol môj nebohý.

— Máš už druhého. Rada si, že si ho dostala s krku, nie?

— Eh, šľak ich trafil i s tým Srdovanom, — šomrú si ľudia, — oni len sebe!

— A čo by to malo byť inak? — zapáli si fajočku Krivošiak, medzi ľuďmi pred Stankovou krčmou. — Videl si na svete blázna, čo by bol hrnul od seba?

— Ale počuj, Jano, — zachytí Lúčan nespokojného Drglu, obecného sluhu, — vezmi si ty ten kus v Úbočinách pod Homôlkou. Je toho so šesť meríc, a nik to nechce.

— To si vezmi ty, — odsekne Jano. — Však je to nanič. Pluh do toho nevojde. A je to ešte hore brehom.

— Máš z toho lúku. Alebo môžeš to i popriek rozorať. Dosť je široké.

— Ja to nechcem.

— Tak si to vezmi, Ondrej, ty! — núka Strunkovi.

By sa mi chcelo.

— A ty čo, Činčurák? Nevezmeš to?

— Azda som huby pojedol?

— Tak to vezmem ja, — ozve sa im za chrbtom Srdovan. — Ale potom nešomrite.

— Dobre!

— Počkajte, ako ja to vyrobím, — vyjasní sa mu neoholený obličaj. — Aká tam bude lúka, aký strom. Ešte sa mi našľakujete, ako za tú záhradu. Veď to veru tiež nebolo k ničomu.

— Kto by ti to závidel? — posmrká i Hrebenár. — Môžeš si tam, Ičenko, kozy pásť.

Takto sa parceluje v Lesnej. I z toho je hriechu dosť.

— Počujte, pán farár, — pristaví Lúčan Svarínskeho na ceste do kopaníc, — šťastie, že ste nie v tej parcelačnej rade.

— Prečo?

— Hlava by vám oplešivela.

— I tak má od čoho, Juríčko — i tak. Azda mi dajú pokoja?

— A kto?

— Nuž ľudia — pre tú pozemkovú vec, — hovorí farár. — Včera došli ku mne gazdovia z Čreníc, zobrali so sebou i notára Mrávika.

— A načo?

— Boli vraj na pozemkovom úrade. Tam im povedali, aby šli ku mne. Na moju intervenciu vraj to dostanú.

— A vy čo ste im?

— Nič, — pokrčí Svarínsky plecami. — Čo som to raz žiadal? Však viete. Teraz by asi radi nájsť barana, na ktorého by sa dalo zvaliť, prečo sa u nás vážne neparceluje.

— A v meste je tiež plno hriechu. Ľudia i tu čakali, že sa im niečo dostane, a majetok dostal akýsi advokát. Dobre si to páni nerobia, — rozhorčuje sa legionár. Ľud si už povráva všeličo. Neverí už ani mne. Zárobku je málo. Ísť do cudziny — niet ani peňazí. Trpezlivosť klesá. Môže to ešte niekedy zle dopadnúť.

— Čo tí páni dbajú? — odoberá sa Svarínsky v ceste do školy na Toporec. — Pôjdeme gazdovať na svoje majetky! — povedal Borovec. Pamätáte?

— Ej, šľak ich trafil — však by sme ich i tam našli.

Takto sa to melie všade na doline. V krčmách a kdekade. Krčmári prehovárajú ľudí, i tíšia. Srdovan, Stanko, Svetlý sú ako na stráži. Teraz by videl Kedráš, že je i dobrý krčmár k niečomu. Ten však neupustil od svojho. Miesto krčmy otvoril si obchod v Čreniciach a žije si ticho, bohabojne so svojou polovičkou.

— A veru je to takto nie v poriadku, — vyrazí i zo spevavého Peterca u Srdovana. — Naši otcovia mali zeme dosť. Nás je viac — bolo by nám jej i viac načim. Keby nám však nenasľubovali — sme spokojní. Takto však nasľubujú, a nedajú. Z toho je potom hriech.

— Mali by ste sa vybrať k pánu prezidentovi, ako my niekedy k Jeho Jasnosti, pánu cisárovi a kráľovi, — narádza dlhovlasý Adam Želovič. — Pán farár Svarínsky napíše vám prosbu pred Jeho Jasnosť.

— Ale nepleťte, ujec, — zahriakne ho ešte vždy slobodný Peter Majer. — Kdeže je teraz aká Jeho Jasnosť?

— Kde je? Čo ty vieš? Čo sa ty ohlasuješ?? — zdvihne Želovič hlavu a prevráti oči. — Nuž, v Prahe je… na zámku… v Burgu. Že sa on nevolá kráľ a cisár? Však je to jedno.

— Čoby len bolo. Nie je jedno, — neustúpi Majer ako starý vojak.

— Ba je jedno. Len choď ta a uvidíš, koľko ráz ťa pristavia tí poboční. Čo ty mňa budeš učiť? — Pán ako pán. Čo vy, luteráni, viete? — zatne hneď po svojom.

— No, luteránov nespomínať, ujec! — zamieša sa Srdovan. — Viera z hádky von. Ja, viete, nechodím do kostola, keď mi ten stolík vyhodili na oči. Však som ho i dolámal, viete. A potom tam tí pod tým kancľom, však sú to tí najhorší… Zato si ja svoje zadržím a som azda lepší cirkevník ako ten, čo stále drieme pod kázňou…

— A však vy ani neviete, kto je váš farár, — dožiera ďalej Želovič.

— Čoby sme nevedeli?

— Veru neviete, keď jednostaj letíte doňho. My katolíci vieme. On by tým pánom ukázal, nech by len vládal.

— Veď čože je, — stiahne pery Majer. — Však to je to!

— Aj im ukáže, len nech sme všetci s ním… — zdôrazní Srdovan. — Ale všetci do chlapa. Hneď sa tu inak parceluje.

— Všetci pôjdeme s ním. I my katolíci, — zdvihne vysoko fajku ujec Želovič. — I my, na moj’ dušenku.

— Čoby ste len šli.

— Ba pôjdeme, — osopí sa na majstra Majera. — Čo ty vieš? — a hneď by bol oheň na streche. — Čo budú zem pánom rozdávať? Zem patrí tomu, kto ju obrába.

— Tak je, — posmeškuje Krivošiak. — „To jest jistě věrná pravda!“

— Ani to nemôže byť inak, — obracia sa sem-tam, živo vykladajúc, i drobný Mišo Ferovič. — Ale ty, — blysne ostro na Srdovana, — ty si si tiež vraj dal namerať z toho Zapperovho do šesť meríc.

— Však ich nikto nechcel, — pohne to už i hostinským. — Počkaj, ešte ti len vypadnú okále, keď ja to všetko vyčistím, zriadim, strom vysadím. Pukne ťa.

— Čož’ by ma malo puknúť? — postaví sa sedliačik ako chrček. — Ale — chcem ti povedať, Ičo — ty — ty tiež nežiješ z toho. Ty — ty si pán. Ty si — si sa vozil na autáku a teraz chceš zem? Si ty — ty sedliak ako ja?

— Ale som sedliacky syn a roboty sa nehanbím.

Práve keď to už došlo v reči priďaleko, vhupne dnu dverami oberučná dievka. Napraví si červenú šatku na hlave a vyvalí oči najmä na chlapcov, čo sa šachujú v kúte.

— Beta… Beta Gabajech, — strkajú sa mládenci. — Čo ju sem vred nesie? — Pozri, Jano, doberajú Iča Čelkech, harmonikára, — frajerka ti prišla.

— Ba tebe.

— Čo chceš, Betka? — podíde za ňou hostinský zdvorile. — Kvit ti načim na nejaké to veselisko?

— Však ja veru mám poriadne veselisko, — odvalí Beta. — A nebol tu ten obesenec?

— Ktorý, keď ich je u nás i viac?

— Nuž ten Žilovatý… ten Mišo, šľak toho šľakovitý trafil krížom-krážom! Však ho len nemôžem nájsť. Ľudia len že je tu a už som, ako ten náš Kešo, ubehaná.

— A čo by si rada s ním? Ísť na faru? — zabudne sa naraz v krčme na všetky hádky. — Na faru, Betka?

— Ba šľaka… s takým… takým… veď mi zobral zpod povaly osemsto korún.

— Osemsto korún? — zamrvia sa sedliaci. — To je dosť!

— A však ste sa mali brať, — uškrnie sa Kačkin Pišta do očú. — Hádam šiel nakupovať do Brna.

— Eh, Kristu, — zatne Beta päste, — veď ja tomu ponakupujem. Dosť sa ten už iných napodvádzal! Ja ho dostanem! Myslí, nemám rozumu? Kristu, ja mu ukážem, holomkovi… — ponáhľa do druhého šenku, či by ho dopadla. — Ak má peniaze, bude piť.

— Ha-ha-ha, — smejú sa mládenci. — Kde je ten už!

Beta sa zháňa za Mišom po dedine. Nikde nič. Bola už i na četníckej stanici oznámiť, že je tu ten…

— Jakživ ty toho viac neuvidíš, — hovoria Bete ľudia. Niekde si ju i podávajú, že je tam či inde ten obesenec, a nie je. Keď máš škodu, o posmech sa nestaraj.

— Kristu, to by sa ja uvidela, — zastrája sa dievka, — Že by ho ja nedostala? Dám ho chytiť, hoci i v Prahe.

— Ale peniaze už budú tam.

— Nech, ale mu ukážem… — vypne sa hrdo, ako sa svedčí na bohatú nevestu.

— A ak šiel na tú parceláciu obzrieť si niečo? — dopaľujú.

— Eh, neondite! Čoby len šiel! Keby mu dala groša ja. Ale nie, Kristu — to sa nedožije!

U Ganslov majú zas večer čo pretriasať. Eva Dubcech, tá strapatá so zakaleným zrakom, vyšíva prelámky pre Čelkech nevestu. Naraz sa soberie, podivne sa uškľabí a ide rovno do Gabajov.

— Joj, ty. — nájde Betu sháňať čosi pri lampe. — Že ti peniaze vzal ten Žilovatý?

— Azda si ho videla? — zadíva sa gazdiná na došlú.

— Čoby len.

— A tak čo si prišla? Nemám ja dosť bláznov i bez teba??

— Prišla som ti povedať — ten chalanisko kedysi aj mňa pokúšal. Mala si mu dať po hube, a nie peniaze.

— Ale iď… To ja viem i bez tvojho rozumu.

Juro Prepela chodí po dedine a tiež len o tom. Zájde hneď ráno k peknej Aničke, ako volá Nelly Simorovú. Napne oči nakríž a ukazuje rukami.

— Hen… vzal… preč. Kde ma-a? O-o-o… — položí si prst na čelo, — tá?

Od Aničky zahne k Vydrovi, financovi, potom do rechtorov, na obecný dom, na faru. Všade rozkladá rukami a spomína Betu.

— A kde je ten Mišo? — potrhne ho mendík Ičo za kabát.

— Hu?

— Kde je ten Mišo — vieš?

— Vzala tá ubatá… — strká si prsty do úst, otvoriac ich čo najširšie.

— Smrť?

— Aha, — stiahnu sa mu oči došikma.

— A ty nepôjdeš za tou? — volá na Jura Mariša farských.

— Nie. Ja teba ubim, — hodí jej so dve hubičky.

— Ale ja ťa nechcem. Ja mám druhého.

— Mne je jedno! — mrdne plecom a ide ďalej.

— Hej, Juro, — zavolá naňho zrazu kurátor Burý od chlievov, obzerajúc si čosi na farskom dvore. — Tebe je najlepšie. Jesť si vypýtaš, cigaru dostaneš, nehrdlačíš ako my, sedliaci. A ľúbi sa ti tá Mariša?

— Ubi, — neobráti sa Juro, len vyvráti hlavu a oči smerom hlasu. — Dobre, — vezme kus baby, čo mu farárka poslala od Elenky, a ide.

— A sú pán farár doma? — pýta sa dievčatka kurátor.

— Sú… v kancelárii.

Burému, vidieť, nejde len o to, obzrieť sa po farskom dvore, ako rastú ošípané, čo sám bol priviezol v jeseni z Moravy. Čosi vážnejšieho mu vŕta v hlave.

— Idem o radu, pán farár. Čo mi poviete vy na tú parceláciu? Vy ste človek múdry, skúsený, — vykladá mu svojím spôsobom, kladúc dôraz na každé slovo. — A my len sprostí sedliaci. Čo poviete na to?

— Na to tunajšie?

— Ach, čoby. Ale na to, čo tú zem delia tam okolo Nitry. Ten Paráč-podkovičiar z doliny — však ho iste znáte — išiel od nás kamsi ku Bratislave, ale si to veľmi nechváli. Toto nám však radí i Beňo, i kdekto iný. Nuž čo vy o tej kolónii?

— Chceli by ste zbohatnúť? — nazrie sa mu Svarínsky do prostých očú.

— Dobre by bolo, pán farár, — sadá si kurátor. — Však i múdry Sirách píše — synu, podle možnosti své učiň sobě pohodlí… Je to múdre a nás je tu veľa, čo je zas nemúdre.

— A ako si to vy predstavujete, kurátor?

— Myslíme, je to tam veľký majetok. Veľká zem. Povráva sa — ktorý sedliak chce, vystavia mu tam dom a dajú mu i zeme, čo len oko dovidí. Nebolo by to ešte najhoršie.

— Nebolo!

— A cena je tiež nie veľká — dvetisíc korún za jutro. U nás stojí merica šesť — sedemtisíc. Podľa toho bolo by to skoro darmo. Ibaže páni žiadajú od nás podslinku, a to od päťadvadsať jutár 2500 korún. Ja bych si nedbal vziať tri porcie — jednu pre seba, jednu pre syna a jednu pre zaťa. To by činilo dovedna 7500 korún len toho podslinku. Pravda, za to ešte nič nekúpim. To mi len páni vezmú… Ale i tak je to ešte dobre. Čo myslíte, pán farár?

— Viete čo, kurátor, — položí mu farár ruku na plece, — ja vás neodrádzam, hoc mi bude ľúto, ak ma opustíte. Ale vám radím — choďte si to aspoň obzrieť. Nech to neobanujete!

— Však práve o to idem. Beňu sme poprosili, ako nášho sedliackeho vodcu, ísť s nami. Pôjdeme ako posli, čo hľadali tú zem zasľúbenú.

— Múdre. A kedy?

— Pozajtre. Čas sa ukazuje. A vy by ste nemohli s nami, pán farár? Však by sme vám hradili cestu.

— Keď pôjde s vami Beňo — to je dosť.

— Dobre. Však on je múdry človek.

Svitne určený deň a náhodou ani Beňo nemôže s nimi. Anna akosi v noci prechorela, azda od toho pestovania. Musí jej pre doktora. A dom bez ženy je hneď naopak.

— Odložte to, — odkáže Burému do dediny.

— Ej, nie, odkladaná práca nebýva dobrá. — rozumuje gazda, naťahujúc si ten lepší pruceľ. — Však pôjde môj syn, i Poplužný z Čreníc. I kmotor z Teplian písal, tiež sa strojí. Však si to ten Dlhý dvor obzrieme i sami a uvidíme, čo je to.

Aj sa vyberú — Burý so synom, Poplužný z Čreníc s cigarou v ústach a klobúčikom nakrivo. Na stanici v Teplanoch hlási sa i kmotor, objemný a už len v takom štofovom.

— Idete? — volá ešte pod železničným oknom, zbadajúc známych.

— Ideme! — vyhne Burý. — Ja sa veru len na panskú lásku nenechám, — vysvetľuje kmotrovi vo vozni, keď sa ho už vypýtal na všetko. — Idem i so synom.

— Ej, no, Janko, aký z teba vyrástol chlap, — pochváli ho krstný. — Škoda, že si už ženatý. Naša Kačka práve dorastá a je veru švárne dievča. To by sme potom spolu gazdovali na tom panskom.

— Už mám — ďakovať Bohu — všetky deti v poriadku, — hľadí Burý spokojne pred seba. — Iba malá Anička. Ale čož’ tá? Ešte len husi pasie. Tú ja nedožijem jakživ…

— Čoby si nedožil? — teší ho kmotor. — Však si lepší chlap ako terajší mladí.

Zastanú v Nitre, prejdú i za Nitru dve-tri stanice. Čas sa míňa pri výpravke. Len keď už treba vysadnúť.

— Tatenko, — vstáva Jano, — však sme už tu!

— Neboj sa — počká, — neponáhľa starý, majúc hockoľko času, ako vždy. — Čož’ on azda nevie, kto sme, he-he…

Pekne, spokojno schodia kmotrovci, ako by len so svojej osobnej železnice. Vyjdúc zo stanice, zachytia starého sedliaka.

— Povedzte nám, dobrý človek, kade sa má ísť na Dlhý dvor?

— Na Dlhý dvor, — zmeria ich tento zvedavým pohľadom. — No, tu sa dajte napravo. Tam je cesta… tá vás dovedie. Len iďte — iďte — iďte — prídete na Dlhý dvor.

Idú, idú — pol druhej hodiny blatom. Rozhliadajú sa po rovnučkom poli. Naberú zeme do priehrštia, okúsia i poťažkajú, ako by ju chceli odvážiť.

— Tá zem je pekná, i dobrá, — poznamená Burý. — Ale tu bude veľa ohnice v jačmeni.

— Ako to viete, tatenko? — naberie i Jano zeme do hrsti. — Ešte vidno len ozimné.

— Ja to už cítim. Nie je to ako naša na Krížnickom. Tej by sa mohol i najesť.

— Ale je to cesta, šľak ju! — mrazia sa sedliaci.

— Bolo by tu načim kamenia, — obráti sa Poplužný, idúci na samom predku, — vyrobiť ju.

— Kamenia — ale kde ho vziať? Takej cesty tu jakživ nebude, ako je naša.

— Všetko sa spraví, — posmeľuje kmotor.

— A hen sú už azda tí kolonisti — ukáže Jano na dve chalupy, ešte ani nedostavené.

Zájdu k nim. Sú to Slováci, osadení z Juhoslávie. V prvom domci nájdu ženu s deťmi.

— Ženička, — prihovorí sa jej Burý, keď vojdú do obstojnej svetlice, — nezľaknite sa nás. Ideme k vám o radu. Chceme zem ako vy. Ako sa tu máte?

Zažitá, silná gazdiná musí najprv utíšiť deti. Posadí ich na lavicu a len potom obráti sa k došlým zvedavo.

— Všetko nám povedzte, ako vám je, — snaží sa kurátor hľadieť čím vľúdnejšie. — Ľudia sme, ako vy, a kresťania.

— Nám je tu dobre… celkom dobre, — povie žena.

— A drevo kde máte?

— Drevo? Tam von…

— Ukážte nám ho.

Vyjdú. Gazdiná zavrie dvere za sebou.

— No, kde je to drevo, — ohliada sa Burý po dvore.

— No, hen…

— Kde hen? Nevidím, — otvára sedliak oči a s ním ostatní.

— No, hento kukuričnište.

— Hento — a to je drevo? Ja že máte kúsok hory, ženička. To je teda na tej hŕbe — vaše drevo?

— To je naše drevo! — hľadí táto akosi ospanlivo.

— To je plané drevo, — pokrúti hlavou kurátor, — slama, kukuričnište. Ľúbi sa vám to?

— Ľúbi.

— Keby ste vedeli, aké my máme krásne drevo na doline. Naše ženičky idú si len navyberať, aké sa im trafí — tenké a či hrubé. Toto je, ľudkovia, veru smutné drevo. A kde máte vodu?

— Ako?

— Kde periete?

— No, hen, — ukazuje žena, zdvihnúc buclatú ruku.

— Kde hen?

— Hen je studňa. Na studni.

— A to je všetka vaša voda? Kde máte potok?

— Potoka nemáme. Máme len studňu.

— A ako periete?

— No, naťaháme si do šafľa a perieme.

— To máte, priateľka moja, špatnú vodu. Zakalenú. Aké my u nás máme vody, čo, Janko? — obzrie sa na syna. — Čisté ani sklo. Potoky nám tečú po doline, krásne, milé bystriny. Keď nám načim, naše ženičky nás operú. Čisto napigľujú. A kde máte kameň? — spytuje sa ďalej gazdinej.

— Kameň? Nemáme!

— A ako chodíte? Tieto cesty ako si zavážate?

— No, keď prší — sme doma. Keď je sucho — vozíme, — usmeje sa mamka na taký exámen.

— Joj, to máte hrubo zle proti nám. My máme kamenia a kamenia — krásneho, milého. Cesty si vyvážame, každú barinku zavezieme, dvory, ulice vydláždime… kamením. A ovocia, povedzte, máte?

— Nemáme!

— Ach, a ako je to u nás, — vykladá Burý skoro zbožne sedliačke, kým ostatní rozhliadajú sa sem i ta a naslúchajú. — Máme krásneho ovocia, nasušíme si, lekváru navaríme, slivovice napálime a dobre si žijeme. Hrušky, jabĺčka, slivky — aké len chceme, také jeme. Surové, suché, zavarené… Predávame, peniaze tŕžime. Ach, jak je to milé životu!

— Ale zeme nemáte toľko ako tu, — rada by sa už i táto pochváliť niečím.

— Čo po tom, hoc je zeme veľa, keď niet na nej nič, len to zrno a tá repa? Na čom sa mi duša poraduje?

Po dlhej výpravke lúčia sa s kolóniou. Zas prejdú pol druhej hodiny po blate. Sadnú si na železnicu a vyprávajú. Poplužný zapáli si ešte cigaru. Jemu sa zdá, tá zem je jednako len pekná a nie drahá.

— Doma predám draho, tam si kúpim i niekoľko ráz toľko za ten peniaz.

— Ale sa i narobíš, kým sa usporiadaš, — pripomenie Burý. — Aj sa zoderieš!

— Sedliak musí všade robiť a zoderie sa tu či tam, — poškrabe sa v kupé kmotor z Teplian za uchom. — Ako vidím, Pavolko, ty v tom asi nemáš veľmi zaľúbenia.

— Poviem pravdu — nemám!

— A prečo?

— Nie je tu len tá zem, to zrno a tá repa. To je nie všetko. Ja ostanem len na našej krásnej doline. Naša dolina je, akej nikde niet. Predať svoj majetok, svoju dedovizeň? To je nielen predám — predám… Ako len budeš predávať — svoje rodisko? Veď mi musí duša plakať vo dne, v noci. A keď i predám, a dobre predám — z toho daj do obce jedných 7500 korún, na podslinku druhých 7500 korún, s 5000 korún, ak nie viac, bude stáť prenáška… Už je dvadsaťtisíc Kčs, a ešte — za nič. Oj, nedám ja toľké tisíce a nepôjdem! Nepohnem sa veru zo svojho rodiska. Keď všetci pôjdu — ja nepôjdem. A som si myslel — pôjdem. Mám hodného syna, zaťa i nevestu. I ja som ešte dobrý chlap. Mám kone, kravy, tri vozy, dva pluhy, mašiny. Aj peniaze mám, však robím, robím. Bolo by z čoho vydávať. Ešte by i zostalo. Ale nie — nepôjdem! — vypráva Burý kamarátom, kým hľadí Janko oknom, ako rozsýpa rušeň žeravé iskry do noci.