ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na tretí deň ide Juro s kufríkom do sveta. Žena ho vyprevádza. Decko v hlavnici nesie na rukách a utiera si slzy. Darmo je — Francúzsko je nie na záhumní. Vyjde i Eva Ručenech Janova, sotva sedemnásťročné ružové dievča, s batôžkom na chrbte.

— Hotoví sme? — obzerá sa Juro, ako by sa odoberal i od toho stavania.

— Môžme ísť, — povie Evka. Veľké oči plávajú jej v slzách. Mať stojí za ňou, ako by nevedela, čo a ako, tiež sa podchytáva.

— A už sa tam len obzri o ňu, — nakladá Jurovi. — Však je len decko.

— Nebojte sa, strynká — nestratí sa.

Beňo vyjde zo dvora a podíde za Ručeňovcami. I Holúšovci vyjdú, Jano, mať, i Eva, i ostatní. Z Bolvanech dvora sa to tiež vysype. O chvíľu už je pospolu celé Orechové, chlapi, ženy, i drobné deťúrence.

— S Bohom, sused, — stisne Juro Beňovi ruku. — A už sa len zastaňte tých našich!

— S Bohom, — odoberá sa i Evka, dievčica, od neho. Usiluje sa zasmiať, ako by nič. Ale do očú nepozrie.

— A nestrať sa tam, dievča! — pohladí ju po líci.

— Čoby! Však nejdem sama. Ide nás celý transport z Klenova.

— Také decko — diví sa totka Bolvanech v tureckom ručníku na hlave, — že sa to nebojí! Však veru, keď išiel kedysi Chomút z dediny do Ameriky, celá dolina plakala. A toto ako by nič.

— A píšte nám hneď! — volá ešte na nich Eva, Holúšech, kreolka, keď sa pohnú s kopca chodníkom. — O týždeň-dva pôjdeme za vami.

— Napíšeme. S Boho-óm!

Dlho sa ešte dívajú za nimi zpod Orechového. Najbližší idú s nimi. I kudlatý Brondo ich odprevádza, ako by rozumel, čo sa robí — pritiera sa k nim a krúti chvostom. Na hradskej čaká ich voz. Vysadnú a zmiznú ľuďom s očí.

Tak je to na celej doline. Do sveta sa stroja i z lepších domov — jedni na majery, druhí do Francúzska a tretí hen do Argentíny.

V nedeľu síde Beňo s Annou navštíviť krstných u Stankov pri Šupákech mlyne. Tu nájdu i Svarínskovcov s deťmi. Pekne sa jarí, škoda ostať doma. Diškurujú si v čistunkej a vzorne upratanej svetlici s gazdinou. Dievčatá, Anna a Mariša, pristrojené v kroji, sedia si obďaleč pri okne, plnom rozmarínu, pelargónie, a naslúchajú. Stanková je v rokoch, zato svedčná ešte vždy. Doniesla jedenásť detí, z nich je deväť nažive. Sníma obrázky zpod zrkadla radom a predkladá hosťom fotografie.

— To je Martin so ženou v Amerike. Ona je z Bašty, z poriadneho domu. Pozrite, pani farárka, — podáva snímku príjemnej moletke, tichej ako vždy, s pevným obočím nad miernym sivým zrakom, — to je ich svadba!

— Pekný pár.

— Aká pani, — všíma si i Beňová. — Samý závoj a kvet!

— A toto je zas ich decko, — podáva im počerná Mariša iný obrázok.

— Aký chalan!

— Tu je zas Eva, — ukazuje Stanková na hodnú slečnu. — Tá išla ešte včas. — Dobre jej je tam. Teraz by sa už nedostala do Spojených štátov.

— To veru nie… A ostatní kde sú vám? — spytuje sa Svarínsky.

— Starý šiel kdesi, iste k Žeruchovi. Jano, ten zas medzi chasu. A tie mladšie budú u susedov.

— Šatia sa tiež ako vy, tetička?

— Ó nie… tie sú suknárky. Čo mladšie s roka na rok viac sa odhadzujú od toho nášho pekného rúcha, — osmutnie gazdiná.

— Škoda, — pohladí Svarínsky zrakom kvet pestrých výšiviek, prejde i po vykropených vzorkách na hlinenej podlahe. — A s tým krojom všetko sa mení akosi.

— Veru všetko, pán farár. I tie pomery. I tie dievky ako sa chovaly predtým a ako dnes. Veru je málo takých, čo idú vo venci…

— A čo je s tým neraz trápania, — túži sa farár. — Ja sa už vypytujem, vyzvedám, keď prídu na ohlášky. Len aby sa mi aspoň ľudia nesmiali. I pokuta je už na to, ak sa ktorá neprizná. Aj sa to tají, ak sa dá. Tejto zimy mi však povie jeden náš človek — pán farár, vy by ste mali študovať i medicínu. — Prečo, reku? — Aby ste to vedeli odviziterovať. Tak by vás nepreviedli.

— No, hľa… To tu ešte nebolo, — vzdychne si Stanková, veľká biblistka. — Len od tej nešťastnej vojny.

— To je dnes vari všade tak, — vraví Beňo.

— Ba mal by som ísť ešte niekde inde skúsiť, — nazrie Svarínsky i do podávaných listov z Ameriky.

— Len by ste nás nenechali? — lapí ho Stanková za ruku celkom dôverne. — Musíte ma pochovať! Ja si vždy, keď vás vidím v kostole na tých pohreboch — keby ste ma aspoň pochovali!

— Ešteže, krstná! — smeje sa Beňo. — Však máte najprv dcéry povydávať.

— Azda naša mamenka myslia na nás? — blysnú veľké dievčenské oči vyčítavo.

— Myslím, myslím, — pozrie na ne s láskou. — Ale ja dlho nebudem s vami. Prisnilo sa mi — prišli po mňa na voze a na takých čiernych koňoch, ako toť zo mlyna. Už som si ver’ našla i text, pán farár.

— A ktorý?

— Žalm: Hospodin jest můj pastýř… ten sa mi ľúbi. Z toho mi povedzte kázeň, dobre?

— Ale, ale, tetička, — snaží sa ju Svarínsky prehovoriť, — ešte kvitnete. Nedáte sa ani mladým v práci, — točí sa rozhovor.

Deti sa bavia so strakatou mačkou a obdivujú okrasu, čo visí s povaly. To spravily dievčatá cez zimu. Guľa, naskladaná zo staniolu, do nej je napichané, ako pichliače ježka, slamy rovnučkej, bielej. A na konci každej slamky je koliesko, vystrihnuté z farbistého papiera.

— Pozri, mama, — ukazuje Elenka vedľa ježka na druhú ozdobu, visiacu ako luster v chráme.

— Aký oni tu majú hrach. Zlatý… U vás sa taký rodí? — spytuje sa Mariše.

— Taký, taký, — zasmejú sa na dievčatko veľké tmavé oči a plné červené pery pritisnú sa na čielko.

— Čo vy to všetko len viete! — obzerá i Beňo okrasy. — Ako ste to spravily?

— Ľahko, — usmeje sa Anna, nápadne podobná Beňovej pleťou i očima. — Narobily sme si z prútikov obrúčok, nastrihaly a vyruskaly plátenko, nastýkaly sme na nitôčky pozláteného hrachu a daly sme to dohromady.

— Vy už len rady krášlite. A pekné je to, — chváli Svarínsky.

— Len také ako u sedliakov.

— A tie zvony kúpime, pán farár? — zvedavá je Stanková. Vidieť, ľpie na chráme ako na svojej domácnosti.

— Kúpime!

— Aké? Veľké, a či len — ako nám zobrali?

— Ja som za veľké — ale ľudia si rozhodnú. Bude to konventovania! Uvidím, čo sosbierame groša.

Podrichtár si už dávno všíma pomeru, v akom je ľud so Svarínskym. Netituluje ho, ale je k nemu dôverný a vďačný. Príde do chalupy? Tu posháňajú, čo sa dá, a sveria sa mu ako rodine s tým i s oným. A on poradí, keď treba — pomôže.

To je pravá demokracia!

Vtom sa s hurtom otvoria dvere a do izby vojde mohutný Srdovan i s chlapčiskom Ičom. Zastane vysmiaty, veselý, s kytičkou fialiek v kabátovej dierke.

— No, že som vás len našiel, — zažiaria mu tmavé oči zpod srastených obŕv. — Tušil som, že ste tu. Bol u mňa Breda, i pán Gmunt z Osady. Chceli byť s vami, pán farár. Tú cementáreň počneme stavať, a to hneď. Peniaze sú a budú. I textilku vystavíme na Židáčke — nebojte sa! — vraví jedným dúškom. — Inžinier Edo Kertzer má už i plány hotové.

— Však len už, len, — víta ho gazdiná a usadzuje k ostatným.

— Ľudia sú za to. Pôjde to, — dodáva si Štefan chuti. — Len sa nebáť! Ja čož’ — nemám ani groša, a jednostaj staviam. Len sa nebáť! — zelektrizuje prítomných dobrou vôľou. — A ešte niečo, priatelia, — hľadí na Beňu a Svarínskeho. — Tým našim pánom musíme tak niečo o nos otrieť. Na Vysokej má sa stavať útulňa. Strojí sa veľká schôdzka…

— A čo s tým? — hľadia s údivom na Srdovana, hotového azda boriť sa s celým svetom.

— Čo? Prídu ta páni z Bratislavy — Čremošný, Borovec, Vrbina, Kabáč, možno i váš bratanec Dr. Macho. Po okolitých obciach plakátov a plakátov! Pozývajú ta i ľud — radi by sa dať oslavovať. Dobre by bolo opýtať sa ich, ako sa to starajú o nás?

— To — to!

— Hneď dám znať svojim priateľom na okolí, drobným slovenským pracovníkom, — žiari Štefan. — Vyjdem si ta s nimi a vyoslím to pánom.

— Nie tak, nie, — zarečie Beňo. — To treba inak! Ty, Janko, napíš rezolúciu. On ju tam prečíta, a ak ju prijmú, pošleme ju do novín. Dobre?

— Dobre! — smeje sa myšlienke i Svarínsky. — Len to už potom múdro zariaďte.

— Zariadim — o to niet strachu!

Stanková ani nezbadá, len keď jej hostia vstávajú.

— A už ponáhľate? — zdržiava ich, ako vie.

— Musíme, — vravia farárovci. — Vieročku sme nechali doma. — Keby sme to mali takéto varovkyne, — mrknú na hodné dievky, vyčervenené od smiechu. — Mohli by ste nám jednu dať.

— Však si len vyberte. Prečo nie? Mám z čoho… Annu nie, tá je načim doma. Ale Marišu, Kaču, či Betu — ktorú chcete! — vyprevádza ich až po brvno, prehodené ponad Šibicu. — A len nás príďte pozrieť aj inokedy! — volá ešte za nimi.

— Prídeme, tetička, prídeme!

Beňovci sídu s nimi až po Jozekov hotel, prostý domec, vystavaný nad samou Šibicou. Ak sa rozvodní — vezme ho. Z krčmy vyjde Veston, trochu červený. Za ním neogabaný, neoholený krčmár.

— A čo ty tu? — spytuje sa Beňo učiteľa.

— Našiel som veľmi múdreho človeka na doline, Jozeka!

— Ba, — rozosmejú sa všetci ako na povel, kým zas Jozek zmeria ich pohľadom, vojde do krčmy a buchne dverami.

— To je hotel Rukzak, — vysvetľuje Srdovan.

— Prečo práve Rukzak? — divia sa okolo.

— Keď Jozek všetku spotrebu vynáša v rukzaku. Preto…

— Ste vy, Lesňania! — kára ho farárka. — Zo všetkého posmech spraviť.

— I zo seba, pani farárka, i zo seba!

Beňovci s Vestonom obrátia sa nahor, Svarínsky zas robí i cestou plány so Srdovanom. Stromy počínajú pukať a všetko má sa k životu. Obzrú si lúku Židáčku, kde by mala stáť textilka. I Homôlku, pod ňou by sa otvoril lom na cementový kameň.

Smutný stav, čo zalieha na pospolitosť, rozrušuje vždy viac i Svarínskeho. Tvrdý, zhustený verš, čomu sa posledne venoval, nevábi ho viacej. Píše do novín o nesrovnalostiach a biede, ťažiacej na slovenskom ľude. Rozhliada sa pomaly nielen po doline, ale i po okolí. Po celom Slovensku i Republike.

— To je nie — čo sme čakali! — vypráva svojej tichučkej žene nervózne. — To je iné, celkom iné čosi. Vidím to len teraz a trápi ma to.

— Nemysli na to, — zdvihnú sa ťažké mihalnice, blysnú veľké sivé oči skoro prosebne, kým hladká, drobná rúčka s ihlou spočinie na mušelíne. — Nemysli!

— Keby sa dalo, — chodí muž po izbe, s rukami založenými za chrbát. Na vysoké čelo sadá mu akýsi mrak od detstva. Teraz je ešte chmúrnejšie. — Čo sa to tu deje? Svet sa mení — ľudia ostávajú tí istí. Čo je dnes z toho Borovca, Vrbinu a iných. Ani bratanec Macho sa mi nezdá — robí, robí, čo však z toho? Reční sa o bratstve, o jednote národa, a v živote robí sa opak. Ľudia sa triedia, klikária, aby si mohli viacej urvať. To je smutné a môže byť fatálne…

— A ty to napravíš?

— Aspoň probujem.

— Iba si získaš nepriateľov. I tak vraj už hovoria v Klenove všeličo.

— Nech, — vzpriami sa Svarínsky v celej svojej výške, — nemôžem inak. Čo, konečne! Ak sa nepohne, vyjdú mi na mizinu cirkevníci, vyjdeme i my. Z čoho udržíme školy — vychováme deti a čo všetko?

Ľudia sa rozchodia húfom na všetky štyri strany sveta. Mnohí zájdu i na faru odobrať sa. Príde i Betka Šaragech, počerné, živé dievča. Aj sa smeje, aj jej slzy hrajú v očiach.

— Tak aj ty, Betka?

— A čo tu?

— A kam?

— Rada bych do Ameriky, — hovorí rozvážne. — Ta sa však už dnes nedá ľahko. Pôjdem najprv do Francúzska a potom…

— V Spojených štátoch mám i ja brata, Ondreja. Keď dôjdeš ta, možno sa s ním stretneš.

— Možno.

— A ho pozdravíš?

— Pozdravím. A vy sa za mňa pomodlite, — vychrlia dievčaťu slzy z očú, oprie sa o stolík, až na rameno Svarinskeho a fiká, kým sa neuľaví. — S Bohom, pán farár!

— S Bohom, Betka! A Pán Boh ti pomáhaj! — vyprevadí ju až na ulicu.

Ešte toho dňa dôjde do fary karta od Evky Holúšech. Posiela pozdrav z Francúzska. Podpísali ho brat Jano i iní.

Svarínsky cíti, ako ho to stŕha so dňa na deň. V Úvernej sa schodia — Beňo, Srdovan, legionári — a všetci horia prácechtivosťou. Upisujú sa podiely na cementáreň. Inžinier, Edo Kertzer, veselý mladík — ženy, poľovka a niekedy kartičky — tento prinesie i plány. Pod Homôlku vozí sa už i materiál a skoro sa ľudia chytia do stavby.

— Ani zohnúť, ani zlomiť! — stavia sa Srdovan. — A kto strachom umiera — lajdáci mu zvonia!

„Nový život!“ myslí si farár a čelo sa mu jasní, hoci len na chvíľku.

Zájde do Klenova za Bredom, ktorý je finančníkom sľubného podniku. Náhodou stretne sa i s profesorom Spořilom, čo hrá veľkého znalca slovenských vecí a rozpisuje sa o tom po všelijakých novinách.

— Nie je to dobre, pán profesor, — vraví mu. — Ľud nám uteká v šíry svet. Inak sme si to predstavovali.

— Máte svojich zástupcov — pohnite ich, nech robia za vás! — poznamená tento lakonicky.

— Však ich pohneme. A čo vy?

— Pracujeme — pracujeme.

— Za jednotný národ? — uškrnie sa Svarínsky.

— Tak sa zdá, pán profesor — tu je heslom práve rozdeľ a panuj, miesto správnejšieho — sjednoť a slúž! My Slováci sme len nešťastní…

— To sú počiatky. To sa napraví, — uspokojuje Spořil, ale z očú svieti mu čos’ ľahostajnosťou. — Ináč chystáme sa i k vám do Lesnej. Z osvetového sboru prednášať.

— Tak ma navštívte, a ak sa chcete informovať o našich veciach, som vám vždy ochotný poslúžiť.

Na rínku stretne zas študentov i študentky z Čreníc i Lesnej. Chodia pešo do Klenova deň po deň. Prekonajú dlhú cestu v daždi a blate, len aby dosiahli niečo.

— Ako sa vám darí, deti? — pristaví ich.

— Len tak, — povie jeden, podľa parsúnu iste Dučkov z Čreníc.

— Tým pred nami bolo lepšie, — doloží druhý, vyhúknutý ani konopa. — Teraz nám jednostaj vravia — choďte za učňov. My máme učených ľudí hockoľko!

— No, len sa držte! — posmeľuje ich Svarínsky. — Našich je ešte málo. Učte sa z chuti!

— Veď v prvej — druhej triede ešte to ide. Ale potom nás už cúdia ani jačmeň na rajtári. Koľkí už nešli s nami tohoto roku. V minulom prepadol každý tretí žiak.

— Však my vieme, čo je v tom! — ozve sa akýsi septimán, — i prečo nám to naše málo chvália, — zaiskrí mu v tmavých zrakoch, — vieme, kam to smeruje. My starší povedali sme to otvorene i profesorom. Vydávame i časopis. My sa nedáme!

— Nie, nedáme sa, — svieti z tých jarých očí dookola, ešte len i z tých dievčenských tam naboku.

— Len sa učte, deti, nech je z vás niečo najprv! — pobáda ich Svarínsky s úsmevom. — Potom si ochránite svoje. Tak…

Po tomto rozhovore myslí viac na študentov. Predtým ich skoro nebolo, teraz ich jednako len prirástlo i na doline. I chudobnejší rodičia obetovali by všetko možné, len niečo vychovať z dieťaťa. Na vysokých školách sú už dvaja — Gelovič a Kaliniak, teolog a filozof.

„Musím si ich zachytiť nejak,“ mihne Svarínskemu. „Však tu rastie človeku pred očima nový svet — ani z vody.“

Na veľkonočné sviatky nájde ich u Gelovičov. Sišli sa po kamarátstve a počuť ich až pod návratie, ako besedujú. S nimi je i Danko Solovčík z Klenova, poslucháč medicíny v Prahe, otvorená, búrna hlava.

— Čo nenazriete k nám, šuhajci? — privraví sa im nehľadano a úprimno, len čo sa zvítal s domácimi.

Gazda, obstarný, biely muž v belasom prucli, v konopnej košeli s vyšívaným obojkom okolo hrdla, odtisne na stole práve otvorenú Bibliu. Zvedavo upiera živé sivé oči na študentov, tu zas na svoju vychudnutú, chorľavú ženičku, s ňou už vychoval, a veru hodne detí.

— Veď som i zvedavý, ako to teraz v nových pomeroch s tým naším študentstvom, — sadá si farár k stolu na lavicu.

— Všelijako, pán farár, — ozve sa rozrušene Miško Gelovič, vybiedený tým štúdiom, bez farby, ale bystrých očú. — Práve sa hádame so Solovčíkom. On už nasal toho svetového ovzdušia.

— Však preto sa ta vybral do Prahy, čo, Danko? — poznáva ho Svarínsky, všimnúc si hneď povedomého pohľadu. — Čo je to medzi vami?

— Nič, — chladno prižmúri veľké tmavé oči filozof Kaliniak, na ktorom ešte najviac poznať nedostatok. — Nič, — potrasie kučeravou hlavou, — len my sme Slováci, a on až kozmopolita. Svetoobčan!

— Som, čoby tajil? — sovrie Solovič vzdorovite pery. — Otec mi je robotník, vidím, čo je to. K tomu i vy prídete, len trochu pozdejšie. V tom je duch novej generácie — pokrok! Vy hovoríte — sme Slovania, a nevidíte, čo sa v Slovanstve robí!

— Na čo myslíš, kamarát? — bodne doňho Svarínsky zelenkastým zrakom. — Na Rusko?

— Na revolúciu, čo je počiatkom celkom nového veku v histórii. Tým sa stavajú spoločenské a výrobné pomery na celkom nový — ľudskejší základ, — vraví v póze človeka, ktorý vie, čo myslí.

— Dosiaľ toho ľudskejšieho základu nebadať. Toľko teroru a vrážd nebolo ani za francúzskej revolúcie. Vyše pol druha milióna ľudí, inteligentov, roľníkov i robotníkov… Okrem toho v Rusku je hlad, čo kosí na státisíce práve z tých najbiednejších.

— Veľký cieľ — veľké obete, — nedá sa študent.

— Ale toľké obete! Na milióny… Stojí to za to?

— Keď sa ostatným otvorí tým nový život, slobodný, radostný, stojí.

— A sa otvorí, braček? Je to isté? — mení sa farár naraz v profesora. — Pozri, komunistická revolúcia zlomila sa na hraniciach Ruska, kedy bude z nej revolúcia svetová? Ten nemecký a anglický robotník je natoľko rozumný, že pre revolúciu nezničí sám seba. V Rusku je kultúra — povedal by — prízemná. Roľníctvo opiera sa na zem a mestá tiež, i fabriky. V Anglicku je kultúra už na poschodie a opiera sa na svet. Skrúš ho, a zrútia sa tie milióny robotníctva do biedy a ničoty.

— To sa zariadi! Bude univerzálny štát.

— Na papieri. Keby však aj ovocie nových foriem, bolo by hneď nejaké sumum bonum? Veľmi sa mýliš. To nové zriadenie zdedilo by starých ľudí so všetkými ich vášňami a náklonnosťami. Všetko to by prišlo zdolať zlého a nespravodlivého, čo i dnes. Možno viac a ťažšie…

— Naopak, pán farár. Nová forma má výhodnejšie prostriedky poruke…

— Forma, forma, Danko — novota! Čo sa už foriem namenilo. Má to svoj význam, uznám a napokon nemám nič proti tomu. Ale tak sa mi zdá, priatelia, — hľadí Svarínsky na mládencov ako najstarší brat, — nie forma je problém, ale človek…

— Lenže človek je zas výsledkom formy, — zablysne to v Solovčíkovom zraku. — A tu ide o formy, čo jednotlivca premiesia v kolektívum, preinačia celé človečenstvo… áno!

— Nedaj sa vysmiať, Dano, — skočí mu do reči temperamentný Gelovič a hneď je hádka. Za stoh argumentov!

— Nechajte to, kamaráti, nechajte budúcnosti! — tíši ich farár. — Ale počujže, braček, — chytí Solovčíka za ruku, — a to vy v Prahe všetci tak smýšľate?

— Dobrá časť.

— Tak — ak sa ťa smiem spýtať, — zvážnie Svarínskeho hlas, — čo tým mienite dať tomu národu, z ktorého ste pošli a ktorý na vás čaká? Myslite, obstál by medzi európskymi národmi, nech sa dnes pridá k Moskve — obstál?

— Za deň, dva revolučným rozkladom rozbitých pritlačia nás susedia k stene, — podotkne filozof Kaliniak.

— To by ste nám dali vy pokroku! — ironizuje Miško rozrušene.

— My to tak nemyslíme. Chceme vec len pripraviť. Revolúcia pôjde po celom svete — príde i k nám!

— Však si počul pred chvíľou — pokiaľ došla. A pokiaľ dôjde i ako, je ešte otázka. Čo chce dobrého — môže sa uskutočniť aj inak.

— Ako?

— Evolúciou.

— Jakživ, len — revolúciou.

— Evolúciou! — revolúciou! — hádajú sa mládenci ohnivo.

— Ale, chlapci, — ozve sa napokon gazda, Jano Gelovič, zpoza stola, krútiac už dlho hlavou na podivnej výpravke. — Čo sme my nemali už dosť revolúcie? Čo to bolo i len tu v Lesnej za tej slobody? Myslíte len revolúcia a nám, sedliakom, bude potom lepšie a bude vám? Však ste vy jeden pán ako druhý, a všetko dovedna nemáte nič. A azda vám nebudú závidieť? Taký Župica, Strunka alebo Adam Ručeň z doliny jakživ vám neodpustí, že máte nielen čierny kabát, ale i viac rozumu ako on. Tak veru!

— Veru tak, deti moje, — prikývne i drobná Gelovičová, tmoliac sa po izbe, ako by ani nenaslúchala. — Ako vás to len učia na tých školách? Miesto myslieť na Boha — zháňať sa po revolúcii. Azda by ste tým pomohli našej chudobe?

— Nech rozmýšľajú, tetička! — bráni ich Svarínsky. — To je ich právo. Tak je i v Písme: všetko skúste… Ale pozrite, priatelia, — vezme s okna časopis nápadného zovňajška a prehrebá sa v ňom, — i pri všetkom priznaní vášho práva upozornil by vás na niečo…

— To je ich časopis, pán farár! — vraví mladý ženáč, Juro Gelovič, otcova pomoc.

— Viem… Tak pozrite. Všimnite si tohto verša: My vztýčime prápor na Himaláji… Prečítajme si ho.

Janko prečíta verš povýšeným hlasom, zato nezdrží sa irónie pri siláckejších slovách.

— Nuž, Danko — poviem ti čosi a povedz to i svojim kamarátom, — ukladá zas už Svarínsky vážne slovo na slovo. — Vy, mládež naša, chcete utvoriť nový svet. Jedni hľadia do Paríža, vy zas hľadíte do Moskvy, radi by ste až na Himaláju. Dobre! — Lenže zabúdate na svoje Slovensko. Radi by ste pomôcť celému svetu, a nepríde vám na myseľ, že ste povolaní pomáhať predne svojej vlastnej krajine a svojej dedine. A ešte jedno, ak chcete počuť.

— Prosím, — zmäkne Solovčík, hoci sa vzdor netratí z jeho tmavých očú.

— Len nám povedzte, pán farár! — žiari Gelovič. — Dávno sme si mali o tom pohovoriť.

— Poznáte Beňu? Viete, aký je to človek?

— Čudák!

— Povedzme — ale najvzdelanejší človek zpomedzi nás. On to, na čom si my zakladáme, vyhodil proste na povalu. Tam sú debny jeho kníh — myši ich žerú. A tiež túžil po tom dokonalejšom svete. Ten, čo poznal po veľkých mestách Europy, zošklivil sa mu. Nezahľadel sa do Moskvy, ani na Gaurizangar. Vrátil sa k ľudu a v prostote jeho sveta tvorí si svet svoj. Pritom pretvoruje i svet tejto doliny. Nie je to zaujímavé, priatelia?

— Ach, aká som rada, pán farár — aká som rada, — pristaví ho, odchádzajúceho v pitvore, gazdiná. Jej zdrobnelá, chorobou i vekom zvráskavená tvár poleje sa ľahkým zápalom vďačnosti. — Keď ste im to len povedali. Však by tí svet prevrátili na ruby. Neraz sa veru i bojím, aby sa mi ten Miško nestratil.

— Nie, mamenka, — usmeje sa Svarínsky. — Oni majú svoje hlavy, ale sú dobrí chlapci. Rozmýšľajú, a to je ich čas. Tak to musí byť.

— Však naša mamka sa len všetkého bojí, — doloží starý Gelovič, pohladiac ženu šibalským pohľadom ako kedysi. — Nedávno ma hrešila, keď som jej čítal z Písma svätého.

— Ba zo Starého zákona, — ohradzuje sa ženička s malicióznym pohľadom. — Čítaj, keď chceš, evanjeliá, alebo z Pavla… alebo o Jóbovi. Ale on len o Noachovi, ako ho dcéry opily, o tej krásnej Dine a o takom. Veru je tam o tých Židákoch všeličo popísané! Načo nám to vedieť? Oni majú svoje a my svoje — či nie, pán farár? — rozhorlí sa gazdiná, až namrzí.

Na fare už čaká Beňo, samý oheň a odhodlanie.

— Sostavme tú rezolúciu, — vraví Svarínskemu. — V nedeľu má byť tá vychádzka na Vysokú. Má sa vraj položiť i základný kameň pre Útulňu slobody.

— A sem má zas vyslať osvetový sbor prednášateľov.

— Veď ty i tak ostaneš doma a my so Srdovanom pôjdeme.

— Dobre! Dáme sa teda do toho… Čo si žiadajú slovenskí drobní pracovníci a náš sedliacky ľud od svojich, vodcov… bude to dobre?

— Bude!

„… žiadame si starať sa o nás — nie sľubmi, ale skutkom,“ píše Svarínsky. „Sľubov už bolo dosť — ľud to zunoval…“

Za pol hodiny je rezolúcia hotová. Beňo ju vezme a ide s ňou k Srdovanovi.

— Buď spokojný, my to už zariadime! — uisťuje bratanca ešte i pod bránou.

V sobotu sa počasie veľmi neukazuje. Ľudí sa však strojí z Lesnej i z okolitých obcí. Srdovan si pozval svojich a tí istotne prídu. Chystajú sa i zo starších, totička Malekech, tanečnica, ujec Šupákech, čo pozná všetky studienky pod Vysokou, Cícor, bojovník za právo a spravodlivosť, a iní. Borovec, Vrbina a vôbec páni z Bratislavy i z okolia majú nocovať hore pod šiatrami. Bude i zbojnícka pečienka a čo všetko.

Svarínsky večer, vyprevádzajúc ohláškárov, vyjde na ulicu. Očima hľadá Vysokú — nevidieť ju. Halí sa v ťažký mrak. Kedy-tedy sa zablysne a tupo zahrmí.

„Panstvo bude mať planú noc!“ pomyslí si farár, zamykajúc starú, azda i storočnú farskú bránu.

Svitne, ako po búrke. Obloha vyumývaná — lepšieho dňa ani si nežiadať. Ľudí je v kostole menej. Z Čreníc, ale i z kopanickej mládeže chybuje veľa. Svarínsky zbadá prázdne miesto tam pri stĺpe pod chórom. To si starý Kužela-Hospodin, už sedemdesiatdeväťročný, neprepasie príležitosť vyjsť azda po stý raz na Vysokú. A stará Malečka už tiež iste vyvíja sedliacku so Srdovanom pri harmonike.

Po nešpore zastane koč pred obecným domom.

— Nech sa ľúbi, páni, — víta príchodzích, profesora Spořila a mladučkého, červenajúceho sa učiteľa Tlustého — okrúhly, vyholený notár Mrávik. — Prednášať sa má v Sokolovni. Ešte príde i pán farár z Jahodného.

— No, pán Tlustý, — vraví profesor mladíkovi, čo ešte nemal času nabrať na seba, — tu bude prednášateľov i nazvyš!

— Vy tiež ráčite, pán profesor?

— Nie — prišiel som len tak.

Zájdu i na faru k Svarínskemu. Prijme ich, ako sa patrí, so srdečnou pohostinnosťou.

— To je dobre, keď vrchnosť sama nástojí na tom — známosti popularizovať. Pravda, my sme to robili i tak po našich dedinách. Potom vážne je i to — čo prednášať. Pán učiteľ, — pýta sa Tlustého, diškurujúceho práve s drobunkou slečnou Valerovou, — aký máte predmet?

— O vývoji zeme a vzniku človeka, — červenie sa mladý človek.

— Dosť háklivé a ťažké. Veľmi sa netrápte s tou vývojovou teóriou. Prijmite dobrú radu!

— Prosím, prosím, — vyznačuje si hneď prednášateľ niektoré čiastky v rukopise červenou ceruzou. — Veľmi vďačne.

Dôjde i farár z Jahodného, vychudnutý, s cvikrom na hlbokých očiach. Taký puritán. Sotva si sadne vo fare — ide sa prednášať.

Sokolovňa je nabitá. Prednášky boly ohlásené i v kostole. Prišli teda počuť múdre slovo gazdovia i ženy. Mládež tiež, hoci jej dobrá časť šla i na Vysokú. Ale čož’ — v Lesnej sa toho vždy hodne nájde.

— Aj ty si tu, Anna, — počuť z radov prekárať Lúštikech nevestu.

— Čoby nebola? — osopí sa hodná žena na mládenca, čo ju doberá. — Azda len ty máš byť múdry? Aký mi ho…

— Dnes chce byť každý múdry! — vyzdvihne ujec Želovič, ten, čo bol u Jeho Jasnosti. — Každý! A i treba, — doloží ťahavým kazateľským tónom.

— Ticho, ticho! — ohliadajú sa tí zpredku. — Pssssst!

V prednom rade sedí Svarínska s učiteľkami. Drúzikovou a drobnou Valerovou. Nelly Simorová šla v bielom krepdešíne na Vysokú kvôli Aňutke Povolovej, Bratislavčianke, s ňou sa obznámila v Luhačoviciach. Ani jej priateľku, Irmu, nevidieť.

Richtár Pokryváč pozdraví hostí i predstaví, ako sa svedčí. Tlustý si odkašle a číta rukopis o vývoji zeme a vzniku človeka. Počne od hmlovín. Svarínsky si pozorne všíma prednášateľa i obecenstvo? Ľudia naslúchajú monotónnym slovám — počul by i muchu preletieť. Čím diaľ však, tým viac ustáva. Ozve sa šepot tu i tam.

— Pssst, nešeptať! — upomenie farár, keď je toho mnoho.

Susedia si sveria jedno-druhé. Usadliny, geologické vrstvy — ich nezaujímajú. Prednášateľ to i sám cíti, prejde na predmet o človeku. Číta, číta — snaží sa preskočiť časti, ako si to bol poznačil. Zmotá sa ešte viac.

„Človek vznikol z nižšieho tvora,“ udrie o sluch ujcovi Želovičech, čo si sedí s kmotrom Zrídeným v treťom rade.

„Ej, no-no,“ pokýva si hlavou a myslí — „čo to tí páni len nasnášajú a napokúšajú sa Pána Boha!“

„Ba ty, ty, ty si pošiel z opice, človiečatko,“ drží Zrídený v ruke nezbytnú fajočku a očima pichá do prednášateľa. „To, na moj’ dušenku, ako náš Župica…“

— Všimnite si poslucháčstva, pán profesor! — pošepne Svarínsky Spořilovi.

Atmosféra je dusná, a nie je teplo. Hlavy sem-ta sa klonia, a čím diaľ do úzadia, tým väčší šepot. Na tváričke Valerovej je akási úzkosť. I na farárkinom obličaji.

— Ach! — vydýchnu si všetci, keď je reč na konci. Zato tlieskajú srdečne.

Vystúpi druhý prednášateľ. Hovorí priamo, bez papierov. Prednáša o úpadku mravnom v poslednej dobe rímskej ríše. Hovorí o skvelých hostinách, o kúpeľoch a hýrení pôžitkárskych patricijov… Predstaví pred oči neodvratný pád celej veľkej, mocnej ríše. Napokon shrnie naučenie, aby sme sa my neutopili v podobnom bahne.

Ľudia naslúchajú — skoro staja dych. I Svarínskemu sa zdá, ako by kolega rástol do výše, mohutný, pri všetkej svojej puritánskej vychudnutosti.

— To je už pre nás! — prikyvujú si ľudia.

Ujec Želovič s kmotrom Zrídeným, hoci si takto i dožičia, jednako ani oči nespustia s prednášateľa, kým nezakončí. Sokolovňou ozve sa mohutný potlesk. Obecenstvo hrnie sa na ulicu.

— Ten prvý mohol si to radšej pre seba nechať, — počuť poznámku.

— Pán farár, — zaskočí prednášateľa gazda Plavčo na ceste, — mohol by ja dostať tú knihu, kde je to, o čom ste prednášali?

— Znak, priateľ, žes’ to uhádol, — stisne Svarínsky kolegovi ruku. — Však je to tak, pán profesor, — postúpi za Spořilom, — nie dosť je ľudu prednášať, ale čo a ako…!

— No, pravda, — vy domáci viete to najlepšie. Poznáte svojich.

Ľud sa rozsýpa po hradskej. Mládež promenuje na slnku. Výšivky sa pestrejú, oči sa stretajú, až to srdcia šteklí.

Neskoro večer staví sa Svarínsky i so ženou vo dverách podvysockého hostinca. Kačkin, Klupka, niekoľko mládencov a dvaja Balážovci hrajú sa v kúte preferans, kým sa nerozídu po svojom za dievčatami. Z vážnych hostí iba obrovský Hobla dojedá údlovinu a zapíja si kyslým modrianskym.

— Prišiel otec? — pýta sa farár Boženy, čo už vyrástla na posluhovačku.

— Pred chvíľou, — odpovie preblednuté dievča. — Práve si šiel ľahnúť.

— Tak čo, Srdovan? — odchýli dvere a zavolá za ním do izby. — Ako?

— Dobre, pán farár, dobre! — počuť veselý hlas hostinského. — Vyplatili sme ich. Narečnil som sa, až ma huba rozbolela. Rezolúciu som prečítal… všetko je v poriadku. Aj sme sa dali odblesknúť. Ale páni — tí to zavetrili. Odišli ešte za rána.

— A ľudí bolo veľa?

— Dosť! Došli i naši z okolia. Však uvidíte na fotografii. Boli tam i z Moravy mnohí. Kládli sme kameň pod tú útulňu. Aspoň som sa vyrečnil. Ľudia sa len dívali a ja som sa i sám divil, ako mi tá huba šla. Všetci súhlasili. Nech sa páni starajú o chudobného človeka, na to sú… Na to ich národ platí…

— A kde je tá rezolúcia?

— Tu — ja ju mám. Pošlem ju do novín. Uvidíme, či ju uverejnia!

Na tretí deň iba keď sa zjaví v novinách zpráva o vychádzke na Vysokú — pekne i s rezolúciou. — No, nech si to páni prečítajú! — dopáli Srdovan za Svarínskym i s novinami. — Čo nás budú vždy len za nosom vodiť? Len sľubovať? Čo má z toho náš človek? Aspoň som im to povedal. Hej, na moj’ dušu, — mrkne očima škodoradostne, — mali tam byť. Jakživ by to nezabudli! A na dvadsiateho prvého povolal som už drobných slovenských pracovníkov. Vy nám spravte program, však viete, čo chceme, a my pôjdeme za vami.

V označený deň skutočne sa schodia domáci i cezpoľní k Srdovanovi. Beňo zájde po Svarínskeho.

— Poď, prosím ťa! Čakajú nás!

V priestrannej bočnej izbe hotový snem. Hláv a hláv, tvárí a tvárí — známych, neznámych. I Juro Venduš došiel z Bodovej, ten, čo toho Šimúna zajal za slobody. Svarínsky sa už ledva pretisne. Na žiadosť prítomných vyloží, ako si majú ľudia pomáhať sami, keď nemému ani jeho vlastná mať nerozumie. Srdovan zas prečíta program — sedliacky program.

— Súhlasíte s tým? — pýta sa nakoniec.

— Súhlasíme! — zvolá richtár Pokryváč, piliar Zuzic a ostatní. — Všetko je dnu, čo nám Slovákom načim.

— Treba to dať pánom pod nos! Tak… — počuť výkriky.

— A teraz to všetci popodpisujeme. Každý svojou pracovitou ťažkou rukou.

Podpisujú radom, Jesenák, Spica, Valko — gazdovia z Čreníc. Cícor, bojovník za právo a spravodlivosť, Venduš… Oči im žiaria ako pri vážnej, slávnostnej práci. Beňo i sám rastie od radosti.

— A ty by si mal byť sedliackym vodcom, — volajú naňho, keď pero skladá po podpise. — Mozolíš ako my, trápiš sa ako my — ty nám rozumieš!

— Nech žije Pavol Beňo, náš vodca! — schytia podrichtára a zdvihnú ho dohora. — Nech žije!!

Ľudia sa vyhrnú a sadnú ku stolom v priestrannejšej miestnosti. Jazyk sa rozviaže. Srdovan so svojimi obsluhuje a ukazuje snímky z vychádzky na Vysokú.

— Tých pánov naozaj tu niet! — obzerá veľkú skupinu odblesknutých Svarínsky.

— Kde by sa vzali?

A po Lesnej sa nesie: — U Srdovana tvorí sa nová republika. Zasadá už i snem!