ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paľko nájde bratanca už doma, a v dobrej nálade. Prišiel v noci, nevyspal sa veľmi. Ale to na ňom ani nepoznať. Je chlap, čo všetko zdolie. Práve sa diškuruje s Betkou Šaragech z Toporca. Priniesla deťom bonbóny — nech majú radosť!

— Ako si sa len zmenila, Betka, — všíma si ju farár. — Kto by bol myslel? Ale to už tak tie naše dievčatá. I Eva Holúšech… Aj iné.

— No, vo svete to nejde inak, — upravuje si dievča krátke sukienky na kolenách.

— A doma ako navykáš?

— Dosť ťažko! Iný je to život. Kým som neodišla, i tí mládenci boli inakší. Prišli večer, nasmiali sme sa. Teraz je to nič. Naši chlapci dovolia si voči dievčaťu hocičo.

— Hádam si to prv len nezbadala… A čo, ak sa ti niektorí jednak len spodobá? Alebo jemu ty, miss Betty?

— Ó, to ťažko… veľmi ťažko. Pôjdem asi zpät.

— Zas by si nás nechala?

— A čo tu, prosím vás? Videla som mater i domácich.

— Bude, Betka, ako Pán Boh dá! — usmeje sa Svarínsky vľúdne. — Zato bolo by nám ľúto, keby si odchádzala. Hľa, i náš Ondrej je doma a nedbal by ostať. Priviesť si i rodinu. Doma je — doma!

— Keď ja tam mám strýca i brata. I sestra je tam vydatá, a dobre sa majú. A tu sú takí zlí ľudia. Tam nemá nikto s nikým nič, a tu sa jednostaj starie jedno do druhého. Naša mamenka tiež veru nemajú pokoja. Raz ten do nich — raz onen. A najmä sused Zúbok. Mali by ste sa ich zastať, pán farár. Nech im bez viny neubližujú.

— Vyberiem sa niekedy k vám. To je moja povinnosť!

— Svedčné dievča, — mrkne Paľko, keď Svarínsky zatvorí dvere za odchádzajúcou. — Len ako sa to mení tá dolina. I naša Evuša…

— Na tej veru nepoznať, že sa narodila u Holúšov na kopaniciach. Pár dní čo bola tu, priniesla mi perá z kvetov na oltár.

— Viem… Kúpili to s Annou v meste a doma skladaly. Majú z toho radosť.

— A počuť čosi… — žena mi vravela, — že by vraj Veston?

— Už je po tom, — mávne bratanec rukou.

— Aj som rád, keď som to skoro ja navliekol. Keď som pozrel naňho, nebol by dbal. Keď zas na ňu, ľakal som sa. Prišlo mi ľúto našej kreolky. Neviem, čo bude s tým človekom.

— Škoda chlapa, — zamýšľa sa Janko ako vždy, keď mu mráčik vyjde na čelo. — Nadaný, schopný… A rozumie i nám… i tomu nášmu ľudu. Košeľu by dal so seba — hovoril mi i Danek, učiteľ z Kozobľakov. — Neviem, čo by nedal, nech sa mi ho podarí zachrániť!

— Ťažko to bude. Nie je pánom svojej vôle. Keď čo dostane do ruky — rozdá. Potom robí dlhy. Jednostaj ho majú ľudia na jazyku.

— Už písali i inšpektorovi.

— Iste ho preložia. Lež čo z toho?

— Veru asi… A práve mi tu čosi píše inšpektorát, — rozškrkne obálku Svarínsky a začíta sa vážne. — No, hľa, — stiahne ústa a prikyvuje hlavou, — aby ho žiadal do prvého zúčtovať. Ideš hore? Povedz mu to, prosím!

— Dobre! A tebe ako sa vodilo? Ani mi nič nehovoríš a ja som len preto prišiel.

— Ale ta… — vypráva mu jedno-druhé.

— A je tomu koniec?

— Horký!

— A bolo by sa nám venovať iným veciam. Cementáreň sa dvíha, len tu treba ešte investovať do stavov i do strojov. I na tú tehelňu bude nám treba kapitál. Písal som už i firme Križka a Vantuch o tie elektrické krosná…

— Kapitál… kapitál, len odkiaľ ho vziať? Podoberáme sa na mnoho.

— Bredovci nám dajú…

— Na teba ešte. Ale na mňa? A i tu sa ti treba mať, Paľko, na pozore.

— Nič… nič sa nestane! Ale kapitál musí byť. Mohol by si so mnou, Janko? Zájdeme na Osadu pohovoriť s Gmuntom. Ten má pre také veci smysel. Má groš a teraz i času. Je tam štrajk.

— Štrajk, — pozrie farár prekvapený. — Ako to? Veď Gmunt zaobchodí s robotníctvom slušne.

— Ale áno! Platil obstojne a poskytoval mu i najrozličnejšie výhody. Lenže nároky rastú. Odbyt tovaru zasekol a robotníctvo žiada podvyšok, keď nemá všelijakých výhod na strave.

— To je uzol. Robotníctvo má pravdu, a pán tiež.

— Gmunt vraví — mám tovaru na celý rok. Môžem výrobu zastaviť. Tak čo? Šiel by si? Máme autobus — o chvíľu ide hore.

Do autobusu, ako z veľkej debny, ledva sa vmestia. So osem osôb je dnu. S Beňom a Svarínskym pribudnú na desať. Robotníci i sedliaci. Motor zhukoce a — ide to. Nech sa to však náhodou vyvalí, alebo počne horieť, tak je zle.

— No, autobus už jednako len máme, — pochvaľuje si farár, vyzrúc cez malý oblôčik, zatiahnutý priesvitným papierom. — Mišovic mal pravdu.

— Len či sa nepodusíme?

— Čoby sme sa mali? — hľadí vážne robotník, najmladší brat majstra Vrúblika. Má domec na Kozobľakoch a chodí robiť do fabriky. — Netrvá to dlho.

— Odkiaľže, ujec Stankech? — usiluje sa Beňo čím menej tlačiť suseda, dobráckej, ustarostenej tváre.

— Čož’ — zo súdu, — uškrnie sa vedľa Malek. — Odkiaľže by sedliačik i mal, keď ide z mesta.

— Veru tak, — prisviedča Stanko z Božej Hrsti. A vypráva o svojich ťažkostiach s fiškálmi. — Veru som ja, páni moji, bol u toho môjho advokáta Straussika. On mi len — vyhrali ste, vyhrali ste! — Ale ako som, reku, vyhral, keď musím platiť? — Hja, ale Kohútik z Rakova musí viac. Tá lipa prišla mu draho! — A čo ste mi aspoň nepovedali, že musím platiť? Už by to mal s krku! — Však som vám vravel — máte platiť. Ale vy ste — nemali peňazí! — Čož’ to, reku — vravím mu — ja peniaze mám — i nemám! Keď mi poviete, že mám platiť — nemám peniaze. Ale keď, že musím — vtedy mám peniaze a platím!

— Len vy s pánmi nemajte veľa! — ohlási sa Vrúblik.

— A vy si nebránite svoje? — fľochne naňho i tak domrzený sedliak. — Neštrajkujete, ha?

— Štrajkujte i vy!

— Proti komuže bude sedliak štrajkovať? — zašomrú tie výrazné kopanické hlavy. — Proti Pánu Bohu?

— Mali by ste sa zorganizovať, — mienia robotníci, na nich už poznať lesk remesla. — Nemuseli by ste všetko predávať, ako sa to páči klenovským Židom.

— Však, priatelíčkovia, — zmeria ich Malek ironicky, — čo chcú oni, to chcete i vy.

— Ako?

— Aby sme vám všetko lacno predávali. Chcete za prácu veľa peňazí — a lacno i dobre žiť. Azda nie?

— My chceme len, čo nám patrí.

— Preto štrajkujete?

— Preto, — prikývne Vrúblik vážne. — Z presvedčenia!

— A keby sme to, čo vy, všetci chceli — všetci my sedliaci chudobní, chudobnučkí, kto by nám to dal?

— No, kapitalizmus a štát. Však by sa to urovnalo.

— Kto by tomu veril, — krúti Malek hlavou. — Ja len tak myslím, ľudkovia, na svete bude vždy somár trávu žrať a líška hus.

— Načim sa nám všetkým organizovať a stať sa líškami.

— Lež keď bude veľa líšok, či bude i husí, — nedá sa ujec zo Svíbového, hoc už musí vystupovať.

— Musí byť, — volá za ním Vrúblik a potom vysvetľuje prítomným. — Pozrite, čo sa len naši páni natrovia. Nemohli by radšej priložiť nám, robotníctvu? Nedávno mali ružičkový ples. Čo tam len to kvieťa muselo stáť. Koľké tisíce!

— Veď vraj i vaši boli tam.

— Akí naši? Ó, tí veslujú s pánmi. Ozajstného robotníka tam nebolo.

— To sú zradcovia robotníckej veci, — vysvetľujú i tí druhí. — I teraz len oni radia do práce a otravujú ľudí.

— A ak prehráte štrajk, kto vám to nahradí?

— Neprehráme. My vieme pána vyrátať. On nám môže podvýšiť a ešte mu i ostane.

— A ak sa mýlite? — podotkne Beňo, ktorého debata veľmi zaujíma.

— Ak? Nuž nech dá z toho, čo nasbieral za roky. Robotníkom krivdiť, to už nepôjde! — rozhoria sa úzke Vrúblikove oči. — My sme prišli na povedomie našich ľudských práv. Vieme, dnes-zajtra svitne iná doba. Nie kapitalizmus — proletariát bude diktovať!

— Ide o to, či bude život pohodlnejší, menej bôľu a viac chleba, — zamieša sa napokon i Svarínsky, ktorý len naslúchal. — Čo by bolo i z diktovania, ak by samo sedliactvo a robotníctvo malo mrieť hladom?

— To je tak. Ale nikto nebude mrieť, kto sa vynasnaží statočne pracovať. Len trúdi vykapú, a nebude ich škoda. Takto sa len národy vyžierajú a všetko je to ani zahrdúsené.

Autobus tu i tu zastane. Sedliaci vystupujú, pričom musia vždy von všetci pasažieri. Napokon ostanú len robotníci so svarínskovcami.

Na Osade je ozaj akosi divno. Fabrické okná lesknú sa na slnku, ale z komínov sa nedymí. Robotníci postávajú po ceste, roja sa pred hostincom, zjavne vyčkávajúc druhov, idúcich autobusom.

— Čo nového? — obstanú ich, keď vysadli.

— Všetko dobre! — hľadia títo veselo a odhodlane.

Svarínskovci nájdu továrnika v pracovni. I na dobre živenom Gmuntovi poznať stopy niekoľkých tvrdých dní. Zato je dobrej mysle a víta došlých milo.

— Ideme v nevhodnú chvíľu, — omlúva sa Svarínsky.

— Naopak, — ponúka ich sadnúť. — U nás sa nepracuje. Času mám ako zriedkakedy. Nech sa ľúbi, — otvorí zlatú tabatierku. — Nefajčíte? Ten ruch tamvon nech vás nemýli. My sme už navykli na to.

— A musí to byť? Nemožno sa dohodnúť? — zaujíma Beňu.

— Nemožno, — zaklope Gmunt prstami na stolík. — Keby bolo — šiel by som do toho. Ale nie je možné. Mám si podrezať krk, radšej počkám. Už som dva razy v živote sišiel na nul. Dnes je konjunktúra zlá, zahraničný obchod, na ktorý sa opierame — klesá. Daňové, sociálne a všelijaké iné výdavky tu doma rastú. Vykalkuloval som si to — ak prijmeme požiadavky robotníctva, musíme dokladať. A dokedy to vydržíme?

— Nedalo by sa to robotníctvu vysvetliť? Nech si nazrú do kníh.

— Však oni majú svojich povereníkov v správe podniku.

— A?

— Neveria ani tomu, čo je tam čierno na bielom. A keď — tak zasa druhovia neveria im. Vždy sú ľudia, čo to podnecujú.

— A čo chcú vlastne?

— Nuž to je tak. My ich vťahujeme za účastinárov, teda spolumajiteľov… To je však málo. Oni by najradšej prevzali podnik do svojich rúk. A ja — nech je to len hračka — aj by som im ho dal. Lež čo z toho? Platy sa podvýšia, suroviny minú, odbytu nebude ani toho, čo dnes. Za pol roka nastane krach… a to so všetkými smutnými následkami tohto stavu. Ináč ja sa hockedy podrobím kontrole, pravda, nezaujatej — určiť, čo je v daných pomeroch možné urobiť. Poukazujú na náš osoh. To je rezerva, bez nej zdravý podnik nemôže byť, i keď bude čisto robotnícky. A ako je s vašou cementárňou, páni?

— Obstojne, — vykladá Beňo. — Ľudia sú radi, keď majú doma slušný zárobok. Tovar je dobrej akosti, len by sme potrebovali kapitálu. Treba nám ešte stavať. I stroje a jedno-druhé.

— Preto sme vlastne prišli, — zahľadí sa Svarínsky nesmelo na Gmunta. — Podnik je zdravý, pôžičku dostaneme. Len potrebujeme ešte žíranta.

— Rozumiem, páni, — vraví továrnik spokojne. — A nie som ani od toho. Hoci vidíte, neraz sa to neoddá. Nech my nepostavíme túto fabriku, tu je púšť. A dnes, hľa — osada kvitnúca s nespokojnými ľuďmi. Vy chcete tiež pomôcť svojmu ľudu k chlebu, a nevedieť, ako sa vám to vyplatí.

— Robíme to bez akejkoľvek vypočítavosti.

— Verím. Ani vypočítavosť nie je vždy zlá. Často je to práve impulz a taj zdaru. Vám to ide i tak. Lenže ešte nevie o vás konkurencia. A potom — nemyslite si, páni, že budete mať ten beznáročný, tichý ľud, ako ho máte dnes. Už som skúsený v takýchto veciach — viem. Nech sa vám tak zdaria všetky vaše plány a na Lesnianskej doline zahrmia stroje a čmudia komíny dňom i nocou — váš ľud zmení sa za chvíľu. Nemusíte ho vykorisťovať, jednak sa postarajú ľudia o to — postaviť vás do úlohy nepriateľa pracujúcich. Nechcem vás znechutiť — božechráň. Pomôžem vám, koľko možné. I štát by mal tu pomáhať a dať ľudu prácu, kde je toľko surovej sily a toľko biedy. Na to by ste však čakali dlho. A čo je s elektrickým vedením?

— Od Klenova po Črenice osadzujú stĺpy.

— Keby sa to podarilo, mohli by sme pomýšľať na všeličo, — robí už plány i sám Gmunt. — Náš Herbert tiež sníva, že by tam naprostred doliny bola dobrá textílka.

— A je doma?

— Ó, nie. Ten je v Londýne. Odtiaľ má ísť do Paríža, do Viedne. On vlastne hľadá pre nás odbyt a pre naše robotníctvo príležitosť na prácu.

— Bolo to vraj krásne u vás za toho plesu, — pripomenie Svarínsky. — Myslelo sa všeobecne…

— Viem, čo sa myslelo, — pretrhne ho továrnik s úsmevom. — Že slečna Danuša… pravda? A uverte, nám by to bolo celkom vhod, Herbert, keď neprídu horšie časy — bude mať, čo treba mužovi. Nemusí čakať na majetok a slečna by zas vedela náš dom reprezentovať. Lenže syn je placho. Zahorí — ale čo by tam bol hneď i farár — sodať ho. A tá slečna, čo tu bola od vás — aké je jej meno?

— Nelly Simorová?

— Áno — Nelly! Tú tiež spomínal.

— Vydáva sa, — vypráva Svarínsky. — Jej snúbenec, staviteľ Kabáč, dostal na našej doline zbytkový majetok zo zapperovského. V Slávikove vystaví si vraj vilu — Mahulienu.

— Už ju i stavia, — zapáli si Paľko cigaretu. — Plán si spravil sám po vzore akéhosi hradu. A sotva sa to začalo, sú i nepríjemnosti. Robotníkov privolal si zkadesi, vlastne jeho povereník, akýsi Krkas. Počul som, naši ľudia hnevajú sa na to.

— Boj o chlieb, — nalieva Gmunt do pohárikov likéru a predkladá hosťom. — Kedysi nebolo tak — dnes sa to ukazuje vždy ostrejšie. Hospodárska výmena vo svete viazne. Ľudí je vždy viac. Čo tá vojna a hoc i španielka? Ani to nepoznať.

— Kam to len dôjde?

— Ale ľudia vždy nájdu spôsob žiť, kým sú tu. I vyžiť, páni! — zdvihne hostiteľ pohárik a zazdravká si s istotou človeka, ktorý spôsob žiť neraz hľadal i sám.

Do pracovne vojde ticho úradník.

— Prosím, smiem vyrušovať? Zástupcovia robotníctva radi by ešte konferovať s pánom továrnikom.

— Prosím!

Svarínskovci sa porúčajú. Beňu doma čaká hodne práce. Kozák sa ešte chlapí, lenže ho tlačí staroba. Gazdovstvo rastie, ako by ukladal, a pomoci málo.

— Jano by mal prísť z Francúzska. Čo on tam? — vraví Paľko testinej. — Tu pri našom hospodárstve vyžijeme všetci. Mohol by i on!

— Mohol by, — prisvedčí i Holúška. — Veď ak i zarobí, ale nepočuť ztade veľa dobrého. Rada som veru, že je Eva doma.

Na záhumní vyprávajú sa ženy. Počuť to až do Benech dvora.

— A tá Hnátkech už tiež tam pochodila, — vypráva Bolvanech nevesta.

— Čož’ ten kratiš? Aký zázrak, — diví sa tetička Ručenech, tá Mašicech. — Ale ona to tam dá do akéhosi inštitútu a príde domov ako panna.

— Čož’ to, — počuť ďalej. — Lež tá Kohútkech Kača. Tá vraj mala decko ani hruda a predala ho akejsi veľkej panej.

— Pre Pána Boha, — zalomí rukami stará Bolvanka. — Či si to kedy? Predať, a svoje…!

— A čo? Má ho — ako kdektorá — zahrdúsiť? Radšej nech ho ta dá. Bude mu dobre.

— A jej tiež.

— Ba čo je to len za národ v tom Francúzsku, — pokyvuje hlavou v červenom ručníku Ručenka Príbelských. — Janova Eva vraví, že tam nechcú ženy deti nosiť. Tu zas by i nechcely, a musia.

— Tam by mali osadiť našu dolinu. Hneď by im mal kto husi pásť.

— Čo to môže byť? — rozumuje mať Bolvanech. — Veď i tu by sa mnohí obišli bez toho, a jednak sa to len naprisádza!

— To robí voda, — povie nevesta.

— Tak veru nepi toľko tej vody! — karhá ju stará. — Ak to pôjde tak ďalej, nebudeš mať o pár rokov miesta na peci.

— A naša Mariša pod Višňovým tiež akosi veľa pije tej vody! — ozve sa i Holúška.

— Aké len majú starosti tie naše ženy! — pomáha podrichtár sostrojiť lojtriak Kozákovi.

— Kto by sa toľko vystarával? — bafká si ujec z fajočky. — I tá zem rodí len, kým Pán Boh chce a je toho načim. A keď bude toho veľa, pošle nejakú choleru, alebo inú pliagu — zobrať zbytočné.

— A keď lekári premôžu choleru? — nadhodí mu gazda.

— Pán Boh vymyslí druhú, azda nie? A hoc by i nevymyslel — tá jabloň rodí len do času. Ustane a vyschne… — povie to Kozák s takou istotou, ako by ani nemohlo byť inak. — A potom i vynájde sa všeličo!

„Títo ľudia ľahko si lúštia i najťažšie otázky,“ príde na um Beňovi.

— Pozdrav vás Pán Boh, — volá zpod návratia starý Kavka, metlár zo Šíbu, v halene a čižmách, s okrúhlym klobúkom na hlave. — Kúpte metly, gazdinka moja pekná, kúpte! Mám už len tri. Bol som dolu v dedine. Vzali si i na jednej, i na druhej fare. I na obecnom dome si vzali. Vezmite si! Neprídem tak skoro.

— Ale tie posledné, ujec, neboly dobré, — vyjde Anna z kuchyne a vezme metlu do ruky. Rozväzovaly sa.

— Ach, a to azda moje? Moje metly? — nechce metlár veriť. — To vám ich potom ani nedám, — berie jej metlu. — Ani neprídem viac, — mrzí sa urazený. — Však ja už robím metly vyše päťdesiat rokov. Už mám sedemdesiatpäť, a jakživ mi to nikto nepovedal.

— Čo vám je, ujec? — vyjde i gazda zo dvora, keď mu je už veľa horekovania.

— Ale keď mi tu vaša pekná panička také povedali! — sťažuje si odborník zdravej, hoci vráskavej tváre s ružičkami v lícach. — A ja to veru tak svedomite robím. Kam ja prídem, hneď sú metly tam, a hoc by som ich mal za voz, — utiera si oči červeným ručníčkom.

— Veď vás to Anna len prekára, čo poviete? Pravda, Anna?

— A akože inak? — rozosmeje sa gazdiná, — Nate, ujec! Zajedzte si! — núka ho jedlom.

— Ach, veď ja nie — no, — strká si šatôčku do vrecka. Mám veľa trápenia. Starká ma nechala, už je tomu dvadsať rokov. Mali sme sedmoro detí. Šesť si ich Pán Boh vzal. Siedma, dievka, mi ostala a tá sa nevie s postele ani hnúť. Musím ju dať kamsi do nemocnice, keď ja nemôžem vždy byť pri nej. Inak ja si všetko porobím. I navarím, i operiem, i kúty vymažem. Všetko!

— A čo nového, ujec, na doline?

— Veru nič dobrého, gazdíčko, — načiera metlár do misky. — Smrť sa tadeto potuluje, smrť. Obávam sa, aby i mňa neschytla. V dedine umrel starý Paráč. Toho ste vy nepoznali. Mal dobre viac než ja. I starý Gabaj z vyšného konca je už tam! Pod Jahodným Bolvan, ten páleník. A tu na Božej Hrsti ochorela Stanková. Vždy som jej nosieval metly. Vyšla ráno na potok, hlava sa jej skrútila. Len čo ju dievky doviedly do chalupy.

— Krstná Stankech? Tá pekná, silná? — hľadí Anna, rozšíriac oči zarazene.

— Tá… tá! — prikyvuje metlár. — Čož’ som ju nepoznal? Azda som sa jej nenanosil metiel? Veru už z nej nebude nič. A mala by ešte roboty. Dievky je načim opatriť. Jedna jej slúži na fare. Už som ju videl domov bežať.

Vtom však už vojdú do dvora Holúška i s dcérou… celé ustráchané.

— A je to pravda, že krstná Stankech ochoreli? — volá Evuša, kreolka, na metlára.

— Veru, dievočka moja pekná, veru! — odsmrkne si ujec a znova vytiahne z vrecka červenú šatôčku. — Sotva ti tá už príde na sobáš.

— Však sa mi i snilo s ňou v noci, — spomína si Holúška. — Po mlákach chodila, konope nosila. Hneď som si myslela — nebude to dobre.

— Čo si len počnú tie dievčatá?

— Už sú, chvalabohu — odrastené, — poutiera si Kavka ústa a vráti misku gazdinej.

— Len je to zle bez matere, a práve v tom čase, — zahorekuje Holúška. — Musíme ich ísť navštíviť.

Sotva metlár nohu vytiahne z domu, nazrie drobunká, vráskavá Jolana, či nemajú niečo zpod peria predať. I Cigória sa ohlási s chýrom. Zápäť za ňou Krupica. Sháňa pre mäsiarov, ak kde čo nájde pod nôž. Chlpatý Brondo nemá ho akosi v milosti a pustí sa do ujca.

— Ach, ty potvora — potvorská, — zastane si proti ďafkajúcemu psovi pod návratím. — Čo toľko štekáš, šľak teba… Čo som ti otca zjedol, ha?

— Ideš ho! — zaháňa gazda Bronda, čo gániac stiahne chvost a berie sa pod kôlňu.

— A veď vám idem len o tej Stankovej povedať, — vraví Krupica, obzerajúc sa, či sa Brondo nevráti.

— Však vám je krstná. Veru tá už nepôjde viac do kostola, ani v nedeľu, ani na pohreb. Ani deti si nepoznáva.

— Pane Bože nebeský! — zalomí Holúška rukami.

— A škoda jej, takej peknej ženy, — ľutuje Jolana. — Dalo sa u nej vykúpiť.

— Mohla ešte žiť aspoň dvadsať rokov, — odŕha Krupica.

— Ona vždy len čakala čosi, — utiera si oči Holúška. — I minule, keď sme šli z kostola, vraví mi — keby ma len tento farár pochovali.

— No, však ešte neumrela, — potešuje ujec. — A konečne — ta pôjdeme všetci. Dosť ešte ostane všelijakého hydu na tomto svete.

Ešte nakukne kdekto zopätovať novinu. Ale Eva s materou už šly na Božiu Hrsť pozrieť, čo sa robí. Anna chcela tiež, ale musí ostať pri deťoch. Janko je akýsi nesvoj.

— Pôjdeme potom spolu, — vraví Paľko žene.

Mať a dcéra vrátia sa len neskoro večer zronené.

— Veru z tej už sotva bude čo. Len spí a spí, — vypráva stará. — Iba ak by sa ešte prebrala. I doktor bol pri nej. Len pokrútil hlavou.

— To je tam plaču! — dodá Evuša, červená, krásna, vyšľahaná vetrom.

— Aj ty si sa vyplakala, — všimne si švagor očú, veľkých, lesklých.

— Ako by nie! Však sme s Mariškou i vrstovnice.

Eva, odkedy prišla, pomaly navyká. Už i staré svoje šatočky berie na seba. Klobúk odložila a viaže si zas ručníček pekne pod bradu.

„Ešte je švárnejšia než Anna,“ zabudne tu i tu Paľko oči na kreolke. „Zvláštna krása. Veru byť slobodným, ťažko by bolo obstáť.“

Niekedy si s ňou i zažartuje. Ona je veľmi priama.

— Počuj, Evuša, — povie jej diskrétne. — Zas ma domŕzal ktosi o teba. Povedz, vydala by si sa?

— Za takého, ako si ty, — zasvietia tmavé oči, až žihajú.

— Však ten je, — uisťuje švagor. — Má oči, uši, ústa, nos…

— Čož’, to má i Jurko Prepela z dediny, — zapýri sa dievča a blysne jej to v zraku.

Paľko zbadá, Annu to mrzí. Nechá to.

„Načo si hrať s ohňom?“

Do Holúšov, najmä odkedy Evuša trhla s Vestonom, schodí sa chasa. Nakukne i Majer, len je akýsi nijaký. Kým Ivan dievča bral, bol by i majster hneď a zaraz hotový s ňou ísť pred oltár. Teraz už zasa rozmýšľa.

— S mládencom, keď ostarie, — vtipkuje kreolka, — je ako s takým vajcom. Nie je to k ničomu.

Zato Petrík holí sa častejšie, príde a posedí si večer. Len kamaráti nevedia, či je to už istý a či nie. Veľmi je nerozhodný. Ale vyprávať vie. A plány robiť!

— Ja, nech mám ešte niečo medzi ruky, — hovorí, — zväčším si podnik. Najmem niekoľko pomocníkov a pôjde to. A moja žena nebude sa mať zle.

— Čoby sa mala mať? — prikývne Evuša. Ale i dosť. Akosi to nejde. Vždy sa jej viac tratí zo srdca. Miesto neho myslí na Paľka, i keď nechce. „Takého by chcela. Takého!“ šepoce jej v duši. — On je sedliak, má srdce k chalupe a vie všetko, ako tí v Paríži. Ako len pekne rečnikuje? A ako sa chová… Anna môže byť šťastná, — povie i materi.

— Hja, dievčatko moje, — pohladí Holúška dcéru po líčku ako broskyňa, — to sa netrafí len tak. Ani azda nikdy viacej!

Beňo už zas žije načisto v kruhu týchto prostunkých ľudí. Stará sa o hospodárstvo. Teší sa v rodine a pomáha ľuďom v biede, ako vie. Rád by videl celú dolinu ako svoje gazdovstvo. Ba celé Slovensko. Myslieť ďalej — no, po celú republiku ešte, ale na celý svet — to mu nepredchodí dosť životným. Svoje myšlienky dáva ďalej Srdovanovi, a najmä bratancovi. Neraz ho to potom však i trápi. Zachodí do cementárne pod Homôlku. I pod Pántové, kde je už tehelňa. Obdivuje, ako ľudia na doline vedia spokojne žiť i pri všetkej biede. Už to i chápe v sile odriekania, ale jest ešte mnoho, čo nevie pochopiť. Keď mať Holúšech vezme do vyrobených rúk ťažký Tranoscius a zaspieva si trasľavým hlasom, povykrúca, započúva sa neraz. Najmä niekedy v nedeľu popoludní.

„Keby sa ja naučil s takou chuťou spievať!“ pomyslí si. „Ale to už nikdy. Už je to tam. A aký osoh z toho?“

Dosiaľ rozmýšľal len o živote. Nemoc Stankovej akosi ho však zarazila.

„Čo je človek?“ zadíva sa do seba a zamýšľa sa i o najvážnejšom, kde všetko časné rozplýva sa dymom — o smrti.

O Stankovej nesú sa zlé chýry.

— Nemôže prísť k sebe. Nepozná svojich.

Beňovci vyberú sa spolu navštíviť krstnú. Ľudia ich cestou stretajú a spomínajú nešťastnú Stankovú.

— Ona sama si to predvídala, — vraví Malečka zo Svíbového, tanečnica, poťahujúc si tuhšie plachetku na plecia. — Keď sme starého richtára, Jurinu, pochovávali, vravela mi — ja vraj tu už tiež nebudem dlho. Ale keď umriem, musia ma vyviezť na Petercových čiernych koňoch. Tie sa mi páčia.

— A ona bola vždy za farárov, — zamieša sa svedčná krčmárka, Toporcová. — I keď ten Jaroš umreli, ona ich oplakala.

— Všetky texty vedela. I ten pohrebný si už vybrala.

— A keď kto umrel z kopaníc, nechybela mu na pohrebe. Však vraj i ju niekto odprevadí.

— Tak si už i kone vybrala? — No-no, — diví sa Klanková, Kačkina mať, tiež dosť ostarená, — Ako to len môže?

— Škoda jej, preškoda!

Vo mlyne na Božej Hrsti klopoce to ako vždy. Na gazdovskom dvore u Stankov zašteká pes. Vrčí a vlečie sa, ako by i sám vedel, že sa tu deje voľačo neobyčajného. Paľko odchýli dvere na pitvore — z izby preniká dusený plač. Vyjde Mariša — oči plné sĺz…

— Sú zle? — pýta sa jej Anna.

— Už je nič z nich, — hodí sa jej ako sestre počerné dievča do náručia a plače, narieka. — Čo sa nám navraveli, čo naprikazovali v týchto kútoch, a teraz odchodia a slovíčka nám nepovedia. Keby aspoň slovko, keby len slovíčko povedali, ale nič… nič.

V izbe sú domáci i susedia. Starý Stanko ledva drží tú svoju prešedivenú hlavu tam za stolom. Tu i tu uprie ustato oči na posteľ, kde vydychuje zťažka jeho dlhoročná polovička. Ženy kľačia a dcéra Anna predčituje pevným hlasom z Tranoscia, ako keď je už všetko isté — modlitbu za umierajúceho.

Paľko stojí dojatý hlboko. Na bojišti videl umierať ľudí, ale toto je čosi iné. Podíde ticho k posteli a zadíva sa na tvár gazdinej. Je zmenená, ustatá, ako za najťažšej žatvy, ale pokojná, ako by len spala.

„Nie je smrť taká hrozná, ako sa hovorí,“ mihne sa mu v mysli.

— Keby len slovíčko. Aspoň slovíčko, mamenka…! — šepoce Mariša, dusiac sa slzami a zakrývajúc si tvár peravou zásterkou. — Ach, moje ručenky dobré… ach, moje noženky! — pohládza mater, ako by ju len chcela zobudiť. — Však sme odkázali i na faru, čo by ešte prišli. Mamenka ich mali tak radi…

Skoro nato naozaj dôjde i Svarínsky. Nemo pokynie hlavou prítomným. Oblečie si luterák a stane k posteli. Stojí dobrú chvíľu, hľadiac bez slova na vädnúci obličaj. Svetlica je vždy plnšia… Mĺkvo, iba tiché fikanie počuť, prerývané ťažkým, hlbokým dychom odchádzajúcej.

Bratancom jedna a tá istá myšlienka tanie na mysli.

„Toto je smrť? Toto??“

— Slovíčko, aspoň jediné slovíčenko! — šepoce Mariša.

— Milostivý Pane Bože, darca života i smrti, — počne sa modliť tvrdým, vážnym hlasom farár, majúc uprený pohľad na ustatý, žltnúci obličaj umierajúcej.

Prítomní pokľakajú si na hlinenú podlahu, na nej nevidieť vykropenej kvetavej vzorky ako inokedy. Kľakne si i Anna Beňová, Vidí to jej muž, a tu, ako by ho len ktosi ťahal… ako by mu rozkazoval… Svarínskeho slová nesú sa pevne s mierom kresťana. Modlí sa za ľahký odchod… za potechu a posilu domácich… dlho sa modlí… Všetci majú už zrak sklopený k zemi, i Beňo… iba jediný zrak upretý je na pootvorené oči a blednúce líca — jeho zrak. Mocne sa kladie slovo na slovo, veta na vetu. On sám preciťuje velebnosť chvíle, a sbierajúc sily, hľadí na tie vždy ťažšie sa zdýmajúce prsia, k nim prikladala tá mať niekedy svoje deti. Pozoruje každý pohyb, každý vzdych. Ústa sa modlia, ale myseľ je rozpoltená. Čosi sa mu v nej stále privráva, predkladá otázky. „Vidíš, to je smrť — smrť oddanej kresťanskej duše! Nie je pekne takto umierať?“

— Amen! — zaznie vtom zo Svarínskeho úst, pevne, ako keď udrieš na kov. Tí kľačiaci však ako by ešte čakali niečo. Nedvíhajú sa s podlahy. — Tak teda, deti, — povie kňaz, — maly ste dobrú matku. Nemáte jej viac… Odišla!

— Mamenka, mamičenka! — zakvília dievčatá.

— Bože, čoho som sa dožil, — rozplače sa Stanko. — Myslel som — pôjdem prv.

— Iba čo mi raz ruku stisli. Tak mi ju stisli, — jasnie sa Marišina tvár. — Oni vedeli! — uspokojuje sa tým, na čo predtým nemyslela.

Zastavia hodiny… čiernym ručníkom zastrú zrkadlo, pred ktorým si neraz upravovaly ručníky a ohliadaly krásne prelámky. Teraz už prídu len pobelavé a čierne aspoň rok.

— Daj dolu, Anna, i tú parádu s povaly, — ukazuje Kačka na luster z naruskaných plátenných strapcov, visiaci nad stolom. — Je koniec!

— Koniec!

Paľko sa lúči od bratanca hlboko dojatý.

— To som ešte nevidel, — hovorí mu. — V tom je sila!

— Ja som už navykol na to. Ináč som rád, že som bol pri tom. Stalo sa jej po vôli.

Práve zhučia zvony v dedine, keď Beňovci dochodia pod Orechové. Velebne nesie sa ich zvuk po vŕškoch a dolinách hen do Vysokej. Z chalupy kde-tu vyjde žena a naslúcha.

— Azda sa jej už uľavilo? — volá suseda Ručenech na Beňovú.

— Sa! — odpovie táto.

— No, chvalabohu… chvalabohu! — pokýva tetička hlavou, ako by sa divila i nie, a pomalým krokom ide s chýrom do Bolvanov.