ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— No, už je naša Beta šťastlivo doma, — povrávajú si ľudia.

— Jednako je len pravda, že má viac rozumu ako všetci lesnianski úradskí dovedna.

— Keď sme my tomu nevedeli konca, spravila ho ona, — smejú sa na histórii Svarínsky s Beňom a Pokryváčom spravodlivým u Srdovana.

— A myslíte, bude tomu koniec? — zvedavý je richtár. — Zastaví ohlášky?

— To asi sotva — aby jej trov nenarobil. Ohlášky sa vyhlásia, ale ona je na svojej ceste.

Svarínsky to dobre tuší — ohlášky nepríde nikto zastaviť. Beta si však kŕmi i dojí svoju Brezuľu a Ružanu, ako by nič. Dala to četníkom a teraz sa viac nestará o vec. Iba keď ju istého dňa volá Žuták na obecný dom.

— A po kieho šľaka to mám ísť?

— No, je tam ten tvoj frajer, — vysvetľuje sluha. — I akýsi pán.

— Tak dobre, — postaví si ručník na hlavu, pohodí sliepkam zrna a privrie chalupu.

Na obecnom dome uškŕňajú sa na ňu notári i s richtárom. Sirotný Želovič a vrchný Šverc hovoria si tíško čosi medzi sebou. Tu je i snúbenec Kuřek a akýsi červenastý, vysoký pán. Čo však Gabajka zbadá na prvý pohľad, to sú vrecia, lenže prázdne. Pekne poukladané na lavici.

— Ach, pozrime, — skočí za nimi. — Tu sú moje vrecia…! — Na Kuřeka ani sa neobzrie.

— Ale, dievča, — podíde za ňou richtár Pokryváč, — tu ten pán, — ukazuje na červenastého, — predal vám vraj ten dom v Kudlaticiach. Teraz žiada náhradu — päťtisíc korún!

— Žiadať môže, — fľochne po ňom Beta, — ale od toho, komu predal dom.

— Však má pravdu! — mrká richtár na Mrávika.

— Lenže tu pán Kuřek zakúpil dom pre ňu a z toho povstaly trovy, — bráni sa pán.

— Ó, ten si kupoval dom pre seba, ak si ho kupoval. Len chcel, aby som mu ho ja zaplatila, — bráni sa dievka. — Ale z toho vajca nevylezie prasa. — Nie — na moj’ dušu!

— Tak si ja to budem súdne konať, — mykne červenák plecom.

— Pre mňa… Ak toť pán Kuřek nemá nič, ja veru nemám ani toľko. Na mojom majetku, tam je zaintabulovaný pán Friedländer z mesta. Nič mi nespraví ani čert, ani diabol… Radšej mi povedzte, kde je to zbožie z týchto vriec?

— No, to je už tam, — ozve sa Šverc. — Toho už niet!

— Hneď som vedela. Ale nech! To má za to vozenie na aute. Nech nepovie, že som mu niečo ostala dlžna… — soberie si Beta spokojne vrecia a kráča na vyšný koniec do svojej chalupy.

— To je čert dievka, — vraví pánom Pokryváč. — Nie je ona, že by mohol povedať — du eselgoj!

Ohlášky sa shodia po druhý i po tretí raz. Ľudia sa i divia — načo to? Pomaly sa však zapomína. Dolina sa príjemne rozvoniava ako rok po rok a záujem obracia sa inde. V Slávikove sa stavia. Neďaleko od dediny v utešenom zátiší vyrastá vila Mahuliena, a to ako z vody. Už vybadať výklenky i terasy i napodobnenie bášt. Nelly s Irmou vychodia deň po deň pozrieť, ako to rastie. Pán Krkas, rezký štyridsiatnik, sympatický, len trochu neogabaný, víta ich vždy s úsmevom a ochotne vysvetľuje, čo kde a ako bude. Kde prijímacia, kde spálňa, obedovňa, salón… Ako sa upraví záhrada a hen onen breh… Všetko, kým sa drobné, vychudnuté psíča obalkuje okolo.

— Aký roztomilý človek, — všíma si Nelly okrúhlej tváre a dosť zrednutých vlasov. — A aký schopný. Karol to ani nemohol na lepšieho sveriť.

— A akého len má malinkého psíčka, — diví sa Irma. — Do rukáva by sa vmestil. Ako ten u Chrenkov.

— Ako mu je meno, pán staviteľ? — pýta sa Nelly pri najbližšej návšteve.

— Fifi, — usmieva sa Krkas zdvorile. — Dostal som ho v meste. Fifi, sem, — zavolá na psíčatko tmavožltej farby a len kosť a koža. A to šteká, až človeku kála v ušiach. Kde sa to len berie ten hlas? — Nedal by ho za neviem čo, — dokaruje sa s ním podujímateľ, ktorý prevzal od Kabáča plány a celú stavbu na svoju ruku, keď ten je stále inde zaneprázdnený.

— A ja by veru rada také šteniatko, — poznáva ho i Simorová. — Fifi! Fifi!

— To je už starý pes, slečna. Má už roky, — mazlí sa Krkas s Fifim.

— Však ja viem.

— Dobrý deň, — pozdraví sa im vtom s chodníka pri potoku driečna pani, moderne vyobliekaná a v plnom kvete. Tiež si obzerá stavbu.

„Kto je?“ háda Nelly. Keď sa však nazrie dáme do súmernej tváre a do pekne uložených očú, žiarivých, ani uhlíky, spľasne rukami od prekvapenia.

— Ach, pani Sedlárová, kde ste sa tu vzali. A ako vám to len krásne svedčí!

— Prišla som pozrieť mater Višnech, dedinu a známych, — odpovie, šľahnúc okom po Krkasovi, ktorému Fifi práve vyskočil do náručia. — Myslela som, keď starý nemôže, nejdem ani ja. Ale, viete, omrzí i mesto — omrzí!

— Čoby len. Nehovorte! — nechce veriť Nelly.

— Uvidíte, keď sa vydáte! Počúvam, bude to už skoro.

— Možno na jeseň. Trochu sa nám to s tou stavbou odďaľuje. Karol má síce krásny byt v Bratislave, ale rád by toto dohotoviť. Tiež je jednostaj zaujatý na všetky strany. A čo váš muž, prečo neprišiel?

— Nedostal voľno. Ale príde o dva-tri týždne.

— A ako sa máte?

— Nuž viete, slečna, ako je to, keď sa dievča nevydá po vôli, — zablysne jej zlatý zúbok medzi prednými. — Poznáte tú pesničku o tých jahodách?

— Ktorú?

— Nepoznáte, ako si to ženy spievajú na doline?

— Nie! Povedzte mi.

Páči sa vám? — smeje sa Sedlárová. — Dajte si teda dobrý pozor, aby ste neobanovali! — ide si veselo hore potokom do neďalekej materinej chalupy.

— Pekná žena, — sleduje ju Krkas zrakom prekvapený. — A aké má oči!

— Hja, tá, — hodí rukou počerná Irma. — Nejednému pomútila rozum. A má takého dobrého muža. Druhý by jej bol už dávno zlámal rebrá.

— Keď sa zle sišli, — bráni ju Nelly. — Kto môže zato?

Od toho dňa však čosi napadne i robotníkom. Krkas je nie taký stály na stavbe. Prídu vozy s materiálom: Kde je staviteľ? Čo je s ním? Niekedy ho nájsť — niekedy nie. A pri takej rýchlej stavbe potrebný je každú chvíľu robotníctvu i palierom. Nadíde i inžinier Kabáč, vyholený, pekne pristrojený. Každým pohybom pán. Rozhliada sa po stavbe vedno s Nelly a s jej priateľkou Irmou.

— Kde je pán Krkas? — spytujú sa toho i onoho.

— Kamsi musel odbehnúť. Hneď je tu, — vyhovára ho kamenársky majster, fúzatý, zasypaný jemným prachom.

Dôjdu i vozy z cementárne s plnými vrecami nákladu. Palier ich odoberá, lež Krkasa kde nič — tu nič.

— Azda ho zem zhltla? — mrzí sa Karol, pozerajúc na hodinky. On má totiž čas vždy presne vyrátaný. — Kde je? Mal by mu povedať…

— Ja viem, kde ten bude, — ozve sa legionár Lúčan, došlý s fúrami cementu.

— Kde? — obráti naňho Nelly nebové oči zvedavo.

— Tam, kde šteká jeho Fifi, — usmeje sa Jurko. — A nebude to ďaleko. Asi desať minút.

A skutočne Fifi kdesi havká — ostro, vreskľavo.

— Poďme za štekotom! — radí Nelly.

— Poďme!

Hrnú sa hore jarkom popod krásne, košaté stromiská. Vyjdú na čistinu, kde po roliach dozrieva obilie. Štekot Fifiho stáva sa vždy určitejším.

— Jeho hlas! Iste jeho! — uisťuje Irma. Zpomedzi stromovia vynorí sa niekoľko chalúp. Slečny so svojím vytiahnutým gavalierom obskakujú blato, pridŕžajúc sa ohrádok, prútím poopletaných. Konečne dôjdu na dvor, odkiaľ štekot počuť. Ani živej duše, iba malý Fifi štekoce do dverí, vyvaľuje vypuklé očiská, okrúhle ako guľky, a vyskočiac na zadné nôžky, škraboce drobnulinkými prednými labkami na dverách.

Kabáč probuje otvoriť. Ani hnúť.

— Čo to? — pristaví Irma akési plavovlasé dievčatko v červenej sukienke do kolien. Práve si húsky zavracia. — Kto to tu býva?

— Babička Višnech. Tá, viete, čo má tú pani Sedlárovú. Oni bývali v dedine. Ale to predali a toto majú.

— A nie sú doma?

— Babička nebudú. Tí si iste vyšli kamsi za kozou. Ale tá pani budú doma.

— Čoby len boli. Veď majú zamknuté.

— To ti tak. Ale sú doma.

— Vec je asi jasná, — uškrnie sa Kabáč. — Nie sme príležití. Tu nemáme čo hľadať.

Vtom sa však i otvoria dvere. Z chalupy vyjde pán Krkas, vysmiaty, červený… Pani Katuša ho vyprevádza.

— Čo sa vás len nahľadáme, človeče! — volá naňho inžinier. — Nebyť vášho verného Fifiho, jakživ vás nenájdeme.

— Ale tu pani Sedlárová nemá čo robiť, — vyhovára sa, naťahujúc ľahostajnú tvár. — Chytila sa učiť francúzsky z dlhej chvíle. A práve ma pýtala nadísť a vysvetliť jej, čo je to tá nosovka.

— Veru, — zažiari Katuša čiernymi očami, — u nás je to totiž len šatôčka na sopeľ.

— Ha-ha-ha! — zazvoní Nelly smiechom, — máte ešte ďaleko do francúzštiny!

Krkas je trochu v rozpakoch. Hneď sa však vynájde. Ide s Kabáčom na stavbu. Vysvetľuje ako vždy, čo… kde a… ako. Sotva sa však Karol vzdiali, soberie sa i on k Srdovanovi, kde má neveľkú izbicu. Fifi, radostne vyskakujúc, pobehuje za svojím pánom. On sa však ani neobzrie naňho. Iba v izbe keď zrazu sníme korbáč so steny.

— Fifi, sem… — skríkne na psíča prísnym hlasom, držiac korbáč tesno za chrbtom.

Zvieratko vypúli naňho nepomerne veľké oči a zašteká. Myslí si — je to len žart ako inokedy.

— Čo si ty hľadal tam pri dverách? — zabodne sa prísny zrak pánov do vysadlých očiek. — Som ťa volal, čo?

— Hav-hav, — zašteká Fifi, nechápuc ešte vždy, o čo tu ide.

— Musíš sa mi ty všade vláčiť za pätami, i kde ťa netreba?

— Hav-hav, — ďafká malý tvor trochu prestrašeno.

— Chodím ja za tebou, keď ty ideš za svojou Pufínou, ha? Starám sa ja do tvojich súkromných vecí? Ty… ty…! — a zatiahne psíčka korbáčom, až sa svije po zemi a s divým vyskom vyletí na dvor odchýlenými dverami.

Krkas vie — Fifi, dosiaľ jeho radosť, bude mu už teraz len na protiveň. Nelly to neudrží u seba. A ak i Nelly, ale Irma. Iste to už vie pani Ganslová, a keď už raz po tú príde — nezakryť to ani neodtajiť…

— Pán staviteľ, — volá na Krkasa pani Ganslová nedlho po tom výstupe, — ten Fifi bojí sa vás akosi.

— Ba ja sa ho bojím, ja, — uškľabí sa tento so staromládeneckým humorom a otvorenosťou, vediac i tak, že je už všetko márne. — On je môj detektív, ha-ha-ha!

— Múdry psíček. A aký je malý, taký je múdry, — usmieva sa Ganslová. — No, neboj sa, netras… — prihovára sa mu. — Slečna Nelly hovorí — neviem, čo by vraj nedala za takého psíčka.

— Ozaj? Tak viete čo, pani? Ona bude rada, keď ho dostane, a ja zas rád, keď sa sprostím. Vezmite jej ho do prezentu.

— Veľmi bude rada, — volá Ganslová na psíča.

— Fifi, — pozrie Krkas ostro, udrie si dlaňami kolená, potom schytí psa prudko so zeme a dá mu po hube pár faciek, až zaskučí.

— Jaj, nieže ho tak, chudáčika, nieže! — ľutuje pani drobného tvora.

— Inak by neodvykol, — podá mu ešte jednu a hodí štekajúce psíča pani Ganslovej.

Od tých čias chodí už Fifi so švárnou Nelly. Tá mu dá peknú červenú mašličku na hrdlo a vodí si ho na hodvábnej šnúročke. Psík je múdry a na dobrú opateru navyká ľahko. Keď sa niekde stretnú s Krkasom, zašteká doňho ani do Cigórie. Ako by ho jakživ nebol videl.

Zato staviteľ tým spokojnejšie si zachodí do Višnech chalupy učiť ohnivú Katušu po francúzsky. Mater to najmä zpočiatku i hnevá. Aj dovráva dcére.

— Kača, Kača, nemala si toho už dosť?

— A čo len budem robiť, keď som sama?

— Snesiem ti vrecia — plátaj. Máme veru deravé.

— Ach, čož’ som sa dosť nenaplátala, keď to muselo byť?

— A ja ťa veru neskryjem viac do postele ako vtedy! — vyhráža sa stará. — Myslíš si, ľudia to nevedia? Tu všetko zvedia, a čo by to hneď sám čert držal pod skalou. Všetko… Hľa, keď idem do dediny, už mi ho tu — čo som to vraj prisadila za psa. Šteká i vtedy, keď to nenačim. Myslíš, nešiel už list Martinovi? Príde ti, ani nezvieš kedy, a poláme ti rebrá…

— Azda by sa ja dala biť?

— A čo, keď ťa nechá?

— A čož’? Neostanem sama.

— A ten si ťa vezme?

— Hádam aj…

— Kača, Kača, maj rozum! Ja ti len toľko poviem — zle obídeš! — vystúpi obava na materinu tvár, na nej i cez vrásky vybadať, kedysi musela byť tiež pekná.

Čo však naplat? Pán Krkas nadchodí deň po deň. Sadne si oproti Kačke, čo sa zväčša baví vyšívaním, a díva sa na jej peknú postavu a do očú, čiernych ako uhoľ. Stará, ak nemusí, nehne sa z domu, hoc ju ako posiela dcéra po to a po oné. Kto by však takých vystriehol?

„To je žena — samý oheň!“ myslí si staviteľ a cíti, ako prestáva byť pánom samého seba. „Tej by bol treba muž.“

Zem sa rozvoniava, kvietie kvitne. Vila Mahuliena pomaly vystupuje v celej kráse a impozantnosti v Slávičom údolí.

„To by bolo,“ myslí si Kačka, „mať takého pána! Z Martina už jakživ nič nebude.“

V nedeľu hneď popoludní vyberie sa na kopanice. Zájde až pod Orechové za Evou Holúšech, na ktorú je veľmi zvedavá. Vyfintená pansky ohliada sa cestou ani gazela.

— A čo ty, taká dievka, — vraví hneď Evuši, — nebudeš sa vydávať?

— Nemám za koho, — usmeje sa kreolka.

— Si mi ty len za ona! — všíma si jej prostého rúcha, hoc ju čakala tiež v panskom. — Tak si nájď. Sedávaj, panenka, na rohu, kto ide tade — chyť ho za nohu. Mám ti ho chytiť ja?

— Ó, ja takého nechcem! — oháňa sa Eva.

— A čo si už zodrala šaty ako tá Ručenech?

— Čoby. Ale načo sa mám tu obliekať? Komu kvôli?

— Ba povedz pravdu — Beňo vás všetky komanduje. To ty jemu kvôli.

— Ó, nie, — začervenie sa dievča, príduc skoro do rozpakov. — Čož’ azda on nemá komu rozkazovať?

— Nič netaj, Eva! — pošepne jej do ucha. — I ty sa mu zaliečaš. Myslíš, neviem? Všetko viem! Čo by si len počala, keby ťa chcel?

— Čoby ma mal chcieť? On má svoju ženu.

— Čo ty vieš. Anna je už nie, ako bola. A mužskí sú lipkaví. Čo ich nepoznám? — naberá Evušu. Robí to radosť jej búrnej krvi.

— Ale Paľko je nie taký.

— Ha-ha… že nie? — uškrnie sa diabolsky. — Ba povedz, dievča, už bol taký a omrzelo ho to.

— No, hoc…

— A čert nespí. Raz by si sa k nemu primkla bližšie, topilo by sa mu srdce ani vosk.

— Akosi ho veľmi poznáš.

— A čož’ nepamätáš, ako Anna žiarlila? Nech som taká zlá, akou ma robia — nikdy ho nemá.

— To si len namýšľaš, — krúti Evuša peknou hlavou. — Paľko má Annu i dnes rád… — vyvráva jej i sebe, ale ako by len vlastné srdce chytala dlaňou, aby stíchlo. Krv sa jej ženie do počerných líčok a podfarbí ich ružovo.

— Nechže ti bude, — figľuje žena, ako len pre to stvorená. — Ale panský frajer je len panský frajer. Iné je to čosi ako sedliacky, Kedysi i naši chlapci boli iní. Kúpili dievčaťu stužku, kdektorí i čižmy. Teraz len liezť za dievkami. Keď prinesie čokoládu, ukáže ti ju a zje sám. Azda nie?

— Nuž veď…

— A za našich čias to ešte len bolo, — zamieša sa i Holúška do reči, nakuknúc z pitvora do izby.

— Čož’ to dnes! Všetko sa to mení akosi na tejto doline. Iné svety — iné.

Sedlárová zájde i do Beňov — ukázať sa i poobzerať. Nájde len Kozáka. Gazda si vyšiel do poľa so ženou i s deťmi, ktoré akosi potrebujú vzduchu… Kačka si podiškuruje s Bolvanech nevestou i s Ručenech tetičkou, tou Mašicech. Vyzvŕta sa pred nimi, ukáže im bližšie tie kratučké rukávy, priesvitné pančuchy, povypytuje sa na všetkých dopodrobna. Už je pomaly večer, keď sa zpod Orechového púšťa na dolinu.

Vyše Žeruchu neďaleko hradskej postáva akýsi pán. Ohliada sa, vyčakáva. Staviteľ Krkas.

— Ty si to, Katuška? — osloví ju v polomrku.

— Som, — poobzerá sa žena ani mačka okolo.

— Myslel som, ani už nedôjdeš…

— Keď som vám riekla, — šľahne plameň v tmavých očiach. — Čo sa vám tak ruka chveje? — podrží ju vo svojej. — Čo vám je?

— Čo ja viem? Však vieš. Nechoďme odtiaľto — pekne je.

— Nie… nie. Videli by nás. Čož’ — tadeto chodia ľudia každú chvíľu.

— Čo tu kto? Počkajže — aspoň jeden bozk… — a strhne ju, horúcu, do kostnatých ramien.

— Nie, — odtíska ho od seba, zavetriac i zápach nápoja na rozpálených perách. — Pôjdeme k nám… — a beží na cestu, ohliadajúc sa, či ich nestriehne niekto.

— Eh, beštia, — zašomre si Krkas popod nos a chtiac-nechciac kráča mĺkvo za ňou.

Zem sa rozvoniava a dráždi smysly. Nablízku žblnkoce bystrina a príjemne zaváňa chladom. Na oblohe jagocú sa hviezdy a z úbočí nesie sa spev. Kdesi flauta, inde harmonika.

— Tu sme všade ako na priedomí, — šepce Kačka svojmu spoločníkovi. — Nech nás tak vidia, je toho hneď plná dolina. A kým k nám vyjdeme — mať už spia.

— A kde si bola?

— Tu pod Orechovým. Sriekla som sa, ako na návštevu…

— Ty sa len rozumieš do toho, — uštipne ju Krkas.

— A vy nie? — odsotí ho Kačka rýchlo od neba, začujúc kroky na hradskej. Ten sa však má k nej tým odvážnejšie. Prejde jej dlaňou po chrbte. — Jaj!

V bučine naproti voľačo zaškrieka.

— Vlha, — vzdychne ona. — To je zlý znak!

— Ba dobrý, dobrý, — zachveje sa vtom hlas i staviteľovi, ktorý skočí s cesty ako náhodou, zachytí sa jej a stiahne ju so sebou, ako by sa nevládal staviť, až k samej Šibici.

— Vy… vy… vy, čo ste taký divý? — zašemotí žena, a zjajknúc, prevrhne sa na krtovisku do mäkkej, mladej trávy.

Hradskou prejdú akísi Šibania — zhrkoce i voz. Odkiaľsi z Mokradia nesie sa tiahly, sladučký zvuk flauty:

Keď bledý mesiac vychodí zpoza štíhlych topoľov, kráčajú Kačka s Krkasom k Višňovie chalupe.

— Jakživ som nezažil krajšej noci, — šepce jej do ucha.

— Naozaj?

— A smiem dnu? — zastane pri dverách.

— Čo sa pýtate? — nevie mu nijako tykať, hoc si to už žiadal od nej. — Ale čo, ak raz prídu na to? Ostanem vám na krkoch…

— Bude to sladké bremeno!

— Vy to len tak.

— Čoby len. Prisahám!

Dvere vrznú… najprv vojde ona, za ňou on. Zdnuky počuť kašeľ. Stará kašle a tak, ako keď sa človeku nechce. Odŕha a odŕha! Milenci vojdú do izby. Kačka sa rozhliada, ako by cítila čosi vo vzduchu. V pološere nevidieť nič zvláštneho. Prostriedkom podlahy vinie sa bledý jas mesiaca.

— Pekne vás vítam, — pretne vtom tvrdé ticho ironicky mužský hlas. — Už sa vracia holubica i s holúbkom?

— Ježiš-Maria, Martin, ako si ma naľakal! — rozpozná Sedlárová v momente kritický stav a chce sa vrhnúť mužovi okolo krku.

— Iď! — odstrčí ju tento, a skočiac naprostred izby, nahne sa proti Krkasovi, ako by sa mu chcel do očú nazrieť. — Tak to je tu ten pán, čo ťa učí francúzsky? Hej, pane, počkajte! — chytá ho za kabát odzadku, keď sa ponáhľa obrátiť. — Nebežte! Nemám revolvera… Neľakajte sa… Pane, ja vám ju dám…

Márne sa však Sedlár vynukuje. Len čo okom mihne, a po gavalierovi ani stopy.

— To máš veru len za kurizanta. Keď je s tebou zle, stratí sa ti ako smrad, — vrhne žene s výsmechom do tváre.

— Aký kurizant? — počne Kačka podľa starého receptu, ako by jej bolo navrchu. — Bola som u Holúšov pod Orechovým, stretla som sa s ním — odprevadil ma. A ty miesto vďaky — vyrútiš sa na človeka. Čož’ by on bol ostal tu? Nevidíš mater na peci! Či ti zaspia? Kašľú…

— Veď to, že kašľú, a ty… ty, suka akási! — zasŕkne Martin, a shodiac jej širák s hlavy, otočí si chlpy čiernych vlasov okolo ruky. — Ty to ešte chceš zamaľovať?… Skap… na!

— Jojój, zabije ma, mamenka… zabije! — sbiera sa žena so zeme.

— Nerob, syn môj, nerob! — skočí mu starena do cesty. — Prídeš do zlého. Keď si ju chcel zachloštiť, mal si ju prv.

— Ba mal som vás obe zadrhnúť, — zachrčí chlap, ťažko vydychujúc. — Choď ta za ním, — zavlečie ju ku dverám, vytiahne do kuchyne a vysotí na dvor… Potom sa vráti do svetlice, a sadnúc si za stôl, oprie hlavu do dlaní. Nepovie ani slova.

Mať sa tiež neodváži muknúť, hoc je to nie prvý raz taká búrka v dome.

„Prejde ho,“ myslí si. „Sám si pôjde za ňou.“

Kača brnkne na záhumnie ako srna. Keď vidí, nejde nik, zastane a rozmýšľa — kam? Spať by sa vyspala i toť v susedovie stodole. Ale čož’…? Ísť za Krkasom, ako jej vrhol muž? Ohliada sa, či ho ešte nevidieť niekde… Rozišli sa len pred chvíľou. „Tu kdesi musí byť,“ dá sa cez Slávikovo najkratším chodníkom rovno do dediny. Vila Mahuliena stojí, obliata mesačným svetlom, ticho a velebne. Za budovou mihne sa tieň pomedzi stromy. Žena sa mu priznáva a ide za ním.

— Tys’ to, Kačka? — obráti sa zrazu.

— Ja, — vidí pred sebou svojho milenca. Pobehne k nemu a vrhne sa mu do náručia. — No, už som vaša… tvoja… zabil by ma…

— A čo ja budem s tebou robiť? — vyhŕkne naraz z chlapa po dlhšej prestávke, chladno, zmätene, ako by len šlo o vrece zbytočného cementu.

— Čo? — zachveje sa ona, ako azda prvý raz v živote, vyprosťujúc sa mu z náručia. — Však si mi sľuboval…

— To nemôže byť… Ja… ja mám ženu!

— Ty máš ženu? — sekne ostro otázka do noci.

— Áno… tak ako ty muža.

— A prv si to nevedel povedať? — pozrie mu Kača divo do očú, cítiac v duši hrôzu, ako by ju Pán Boh len práve teraz trestal za všetky tie kúsky, čo porobila v živote. — Nevedel si to povedať? — zapotáca sa.

— Načo by to bolo bývalo? — zachytí ju a pritiahne k sebe. — Neboli by sme zažili toľko radosti.

— Nie… iď! — odstrčí ho. — A maj sa na pozore! Poviem mužovi. Zabije ma, ale i teba!… — zvrtne sa žena, a než sa Krkas spamätá, už i zmizne za vilou Mahulienou.

„Tá žena vie ohnivo milovať, a ohnivejšie sa pomstiť,“ mihne mu v hlave. Obzrie sa ešte niekoľko ráz, kade odišla, a pohvizdujúc si akúsi odrhovačku, ponáhľa sa na svoj byt do podvysockého hostinca.

Na doline je ticho, tichučko, ako by tu snila len samá nevinnosť. Ticho a tma i vo Višnech chalúpke. Sedlár usnul, ako si sadol ku stolu. Ťažká hlava spočíva mu na vyrobených rukách. Keď otvorí oči, slnko už vychodí — veselé — ohnivé.

— Syn môj, už si hore? — odváži sa starena, čo zjavne nezohla oka, privravieť zaťovi.

— Som… a posledný raz u vás, mamenka… — zmyká mu svalmi na tvári tlmený bôľ. — Mám sa takto s čertom trápiť? Celý život mám otrávený. Cudzí mi musia vypisovať, čo sa tu robí.

— A ty, syn môj, hneď všetkému veríš?

— Však som to videl na svoje oči.

— Čo si len videl, syn môj? Však ja ju nevyhováram, vieš… Dosť som sa jej nahrešila — suka je suka! Ale si si i sám vina.

— A to ako? — zadiví sa Sedlár, nerozumejúc narážke.

— Načo ju púšťaš so svorky, keď ju znáš? Mali ste prísť spolu.

— Ach, vred tú natiahol, — vybuchne zas z neho. — Veď som myslel, už je inakšia. No, ak ju popadnem…! — navrú mu zasa žily nad uchom.

— Nepreklínaj, syn môj, nepreklínaj. Možno už niekde visí na dube, — spustí Višňová, zastrúc si zásterkou oči. — Čoho som sa ja to len dožila na staré kolená?!

— Čo ste si zaslúžili — máte! Vy ste veru, ako počúvať, tiež neboli lepší, — odsekne jej zať a poberá sa zo stavania.

— A ani si len nezaješ? — volá testiná za ním.

— Nie!

Sedlár sbehne chodníkom cez Slávikovo. Na vilu sa ani neobzrie. Kráča s pohľadom, zarytým do zeme. Vtáčatá veselo šveholia, ľudia vychodia do poľa. Na ďateline smejú sa lilavé chlebíčky a voňajú medom. Vyhučaná je do kolien a rosa sa na nej trasie.

— Martin, azda si to ty? — volá za ním ujec Krtko, ten, čo ho to kedysi strašilo. Kráča za svojimi kravičkami na ďatelinu a prihovára sa im ako obyčajne. — No, Lysaňa, ako to ideš?… Ako to len kráčaš? Či ťa dobre nechovám? Brezuľa, čože ju odtískaš v tom jarme? Čož’ nevieš, ako sa svedčí? — pohmká si pritom, ako by počul i odpoveď. Veľká vec, keď takto pohrúžený zbadá i Sedlára, a v panskom odeve. — Ty si to, Martinko?

— Ja som, ja, — pristaví sa pri ňom a zahľadí sa mu do poctivého obličaja. — Povedzte mi, ujčenko, kde ten človek býva, čo stavia tú Mahulienu?

— Mahulienu? Čo za Mahulienu? — nechápe Krtko, zarastený počerným strniskom na tvári.

— Ale ten dom pre toho pána v Slávikove.

— Či tak?… Jaj, ten fľochatý? Vídam ho vždy ísť do Srdovanov. Iste je tam, A čo si sa zle vyspal, keď hľadíš ako hrom do duba? Neboj sa, Lysaňa — ho…! — musí držať kravy.

— Len tak, ujčenko. S Bohom…!

— Podivný človek, — obzrie sa za ponáhľajúcim a ďalej sa diškuruje s kravičkami. — No, vidíš, Brezuľa? To by veru nebol gazda ako ja. Ja ti i povolím — aj statočne ťa nachovám… a ty sa len vždy mykáš. Dobre to jarmo neshodíš… Lysaňa, nôžku — hajs!

Pri Cigánoch stretne Sedlára Krupica. Ide hore do kopaníc.

— Ach, starý známy, — pristaví ujec pána. — Skoro by ťa nepoznal, Martinko. A som i myslel na teba večer. U Malekov vo Svíbovom tušil som prasiatko. Idem, reku, obzrieť si ho — v tú svätú nedeľu ľudia bývajú doma. Kráčam si po ceste tam pod Pántové, tu vidím — ktosi chráni hore. Pozerám, je už neskoro a akási pani plače — narieka. — Kto si? — zavolám na ňu. Tá však ani slova, len prefuní popri mne. A mne sa celkom tak vidí, Martinko, bola to tá tvoja Kačka… Taká neúrečná, nie? Išla kamsi hore dolinou…

— Čo ma po nej!

— No, tam sa muselo čosi skrútiť! — svraští ujec čelo a stiahne ústa, zazrúc Sedlára, ako čmára. — Hm! Ja mám oproti mojej žene už tiež šestnásť pozícií…

U Srdovanov práve otvárajú. Krčmárka sa Martinovi ani neprizná, keď je v panskom. Iba keď vyjde Štefan.

— Už je čas, že ideš, — privíta priateľa.

— Však… a kde je ten?

— Krkasa myslíš? — pochopí hneď Srdovan, vidiac ten rozrytý obličaj.

— Toho!

— Ešte v noci sa sobral. Musel vraj narýchlo do Brna odcestovať.

— A kedy sa vráti?

— Nepovedal.

— Má ten šťastie, — myknú sa zasa svaly na Sedlárovej tvári. — Nech ho dostanem — zachloštím ho.

— Ba mal si tu už dávno byť, nebola by sa ti žena nudila… — vyčíta mu priateľsky. — Odkedy ťa čakáme — ona tu, a ty tam, je to rozum? Ozaj to robíte po pansky. A čo si ich vyspovedal?

— Chcel som ich, — zamračí sa znova. — Lenže on pošiel a ona tiež. — Tu jej nebolo.

— Išla kamsi hore dolinou. Ale ja už nechcem s ňou nič mať. Podám žiadosť o rozsobáš. Taká… taká… — uľavuje si, ako vie.

— Vieš čo? — chlácholí ho Štefan. — Už si na ňu navykol, a jedna baba kríva na pravú — druhá na ľavú nohu. Kravy bez chyby nenájdeš, a tobôž ženy. Prejď ty na faru k Svarínskemu a s tým sa poraď.

— Veď mám i ta ísť. A ten má tiež dosť, keď i nie so ženou.

— Každý človek čosi má, — prisvedčí Srdovan. — Čo toho mám ja na hlave. A s týmito svojimi babami, — ukáže posunkom na ženu a mater. — Jednostaj sa mi to tu háda. Ale zjedz si voľačo a vypi! Iste si nič nejedol.

Hostinský hneď uhádne, ako sa človek najľahšie utíši. Kamaráta počastuje, ako sa patrí. Vyrozpráva sa s ním, a vie prečo. Keď sa Martin soberíe za Svarínskym, už je inej mysle. Aspoň sa s ním dá hovoriť.

Farára nájde besedovať s bratom Ondrom. Včera došiel sem z Mýtnej odobrať sa.

— A vážne by ste mysleli rozsobášiť sa? — zadíva sa naňho Svarínsky.

— Vážne! Čo takto? Jedna búrka zmĺkne a druhá nastane.

— A ja by som bol rád, keby sa to ešte napravilo nejak.

— Ťažko, pán farár. — Dám si ju zavolať.

— Ako myslíte. Ale ja — akože si my len môžme za jeden stôl sadnúť? Hoc viem, i ja som blázon. Nemal som ju pustiť samu.

— Ostanete tu? — nechce rozoberať vec úmyselne naširoko. Dnes by to len rozčúlilo.

— Neostanem! — vraví Sedlár. — Čo by som tu robil? Idem do Bratislavy… — a vstanúc, popodá Svarínskovcom ruku. — Majte sa tu dobre.

— Škoda ľudí! — pozrie Janko na brata, keď vyprevadil človeka. — Mohlo by im byť ani páru holúbkov. A to takto! Obávam sa — ešte vykoná nejakú hlúposť. Ičo, — zavolá zo dverí na mendíka, obalkujúceho sa na dvore. — Vieš ty, kde býva tetička Višnech?

— Ktorá? — ohlási sa chlapec. — Tá, čo majú tú peknú Kaču?

— Tá… Teda zájdeš k nej a povieš jej tak — nech mi pošle dcéru sem. Chcem sa s ňou povyprávať. Rozumel si?

— Áno… ale však tá kamsi ušla.

— Už to i ty vieš? No, len choď — ona sa vráti. To už tu vždy niečo, — obráti sa k Ondrovi, — jedna komédia sa skončí a druhá začne. Ozaj sa nemáme čo nudiť, — a vypráva mu o Švihulovi, o kocúrovi Knugech, i o Bete Gabajech a jedno-druhé.

— Dobre vám je tu, — odvráti sa brat do okna, ukryť zvlhnutý zrak.

— A ty nemôžeš ostať? Ostaň… priveď svojich a budeme vedno.

— Nedá sa to! — ovláda sa Ondro. — Čo tu počať? Lepšieho miesta niet — všetko je obsadené. A kúpiť nejaký podnik, to sa nevyplatí. Ja som si to vyrátal. Čo mám, utratil by som, a musel by som začať znova.

Popoludní vyjdú ešte bratia do dediny. V záhradkách odkvitly biele ľalie a ružovejú vysoké slezové ruže. Je plno farieb a jasu. Na ceste postretnú Betku Šaragech, vyobliekanú, vysmiatu. Pohovoria si s ňou.

— Tak vy už idete zpät? — pozerá dievča na Ondra zvedavo.

— Zpät! A vy?

— No, ja ešte nejdem. A keď ja ani nemôžem prejsť z Kanady, iba ak sa vydám za nejakého citizena. Ale možno tiež pôjdem skoro…

— Ó, počúvať, máš sa vraj vydávať, a to ani nie za citizena, — nadhodí jej žartovne Svarínsky.

— To len ženy pletú, — podáva im ruku na rozlúčku.

Pred Stankovou krčmou pristaví ich Šverc.

— Pán farár, — vraví tento Svarínskemu dôverne. — Čo vy to máte s tým Spicom? Podal vás úradu — dostal som to vyšetriť. Bol som uňho a vybavil som to. Je to človek?

— Ďakujem, pán vrchný, — potrasie mu priateľsky ruku. — To je už môj lós. Snažím sa byť hrdý na to, že si na mne chcú ľudia zásluhy vytĺcť.

— To máš za tú prácu? — povie Ondro, keď zájdu ďalej.

— Za tú, braček!

— To by už nezniesol.

— A pozri, ten Šverc, — sníži Janko hlas. — Myslel som o ňom všeličo! A niekedy ti je cudzí lepší ako svoj. Vidíš?

Po dedine, ako pred niekoľkými dňami o Bete Gabajech, hovorí sa o Sedlárovej Kači.

— Kde sa len prepadla? — hádajú tu i tam.

— Ale by jej bol Martin tie krásne hnáty ponaprával!

— Hodila sa vraj do vody, — pustili odkiaľsi zo Svíbového.

— To veru, — smejú sa kopaničiarky z doliny, — pod Orechovým je u Evuše Holúšech.

— A vraj už bude rozsobáš.

— Čoby len bol? Azda to ona habla prvý raz? Pani Ganslová má sa čím zavďačiť pani Schatzovej, že ju presne informuje o Jarošech Danuši. Ten Gedeon jej vraj posiela kvety každučkú nedeľu… čerstvé, i s rosou.

— Tá mala ísť k filmu s takými očima!

— Už budem mať o čom v Amerike vyprávať, — hovorí Ondro na fare. Aj je veselý, pobaví sa s deťmi, zahrá si na husliach, ako by mu nebolo nič odísť za tie hory-doly. Ale keď už svitne chvíľa a Fraštackého vozík zarachotí pred farskou bránou, hoci je chlap, stisne mu to srdce. — Tak majte sa tu dobre! — objíma ich radom — brata, švagrinú i deti. — A nedaj sa, Janko! Vydrž…!!

— Povedz to tam našim! Nech vedia a — nezabúdajú!

— Poviem, neboj sa! Ja to už viem — nazrel som do toho.

— Pozdrav všetkých…!

— Ďakujem, — vystúpi Ondro na vozík, oblapí brata ešte raz okolo krku a kŕčovite pritisne ho k sebe. — S Bohom…! Takto musí Slovák i dnes utekať zo svojej rodnej vlasti…! — vraví zťažka a zalejú ho slzy.

— Hio! — pohne vtom Fraštacký. Vozík shrčí na hradskú a Svarínskovci dívajú sa za ním.