ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Po Vestonovi ani stopy, — zvestuje Šverc na druhý deň Svarínskemu. — V škole ho niet. Odišiel vraj ešte v noci na Moravu.

— A mne sa i prisnil, bolo práve dvanásť, — spomenie farár. — Ktovie, možno už i visí niekde na dube.

— Čoby len.

Tým sa pomaly i zabúda na históriu. Iba niekde zahovoria o podivnom človeku. U Jozeka, sem-tam i pod Orechovým.

— Dobre, dievča, že si nešla zaňho, — vraví Holúška Evuši.

— Azda som nevedela, čo by bolo z toho?

— Ešte sa ti trafí šťastie.

— Čo tam… — pozrie ľahostajná. — Vrátim sa do Francúzska. Mám ostať ako Šíverová s tým jej Srbom, radšej takto. V Paríži vidím sveta. Aj si zarobím…

Paľko ju probuje prehovoriť — daromne. Veľkým, tmavým zrakom smutne sa zadíva na neho a nepovie slova.

Istého dňa pristrojená hľadá ho po dvore. Nájduc ho v stodole — podá mu ruku, čo sa jej zachveje ako list.

— S Bohom!

— Ale, Eva… Evuša, — sovrie ju švagor do náručia, — nechoď!

— Musím! — podáva sa mu, až cíti teplo jej mladého tela.

— Čoby si len musela? — pritisne si tvár ku tvári, horiacej ako pivónia.

— Musím, — opätuje Evka rozrušená. — Bolo by zle, — a ani nevediac ako, pritlačí si pery na jeho ústa. — Takého ako ty — niet viacej!

Beňovi sa potočí hlava. Vidí pekné oči, privreté hustou riasou. Dych sa mu zrýchli, divo ako voľakedy. Keď sa však mihalnice zdvihnú, tajomná tma krásnych zrakov zarosí sa a slzy prelejú sa po lícach.

— S Bohom! — vyrve sa mu dievča z náručia. — A pekne ti ďakujem za všetko!

Keď sa spamätá, Evuša je preč. Iba kudlatý Brondo sedí naprostred stodoly a díva sa na svojho gazdu. Z pitvora ide Anna s deťmi — sestru vyprevadiť.

— Tatko… tatko?

— Hej!

— Poď, už Evka ide.

— Viem, — prejde si muž rukou po zvlhnutom čele, iste jej slzami. Pobehne za ženou. Pod návratím postávajú kamarátky — z Mokradia i z Kozobľakov. Idú tiež… Vyjde i Evuša… Švagor teraz zbadá… krátku sukničku, poltopánočky a na hlave priliehavý, úzky klobúčik.

— Dobre sa tu majte, — odoberá sa, ale v očiach už nebadať ohňa.

— A kam to ideš? — spýta sa jej ešte Beňo, ako by nevedel.

— Na staré miesto do Paríža. Písala mi pani.

— A mohla by si ostať, — skoro ju prosí zrakom. — Máš všetko, čo ti načim!

— Človek odvykne, — vzdychne si dievča. — Radšej Jano nech príde. Pošlem ho.

— Aspoň ťa odprevadím…

— Idú i mamenka.

Cestou probuje ju ešte prehovoriť. Nejde to! A on vie — prečo nejde. Odkedy sa sobrali s Annou, nikdy mu neprišlo na myseľ porovnávať. Poznal žien dosť. Len teraz badá, aká je Anna uvädnutá popri Evuši, ktorá je hotová sopka.

„Pravdu má,“ pomyslí si i sám. „Takto je lepšie. Ona je rozumná — nestratí sa.“ — Ale, — obráti sa k nej napokon, — aspoň nám píš!

— Napíšem!

— A zas príď, keď ti bude vôľa.

— Veď! — zadíva sa naňho mäkko a žeravo zo železnice, kam jej pomohol batožinu uložiť.

Taký pohľad ťažko zabudnúť.

— Dobré dievča, — povie Paľko uplakanej materi, keď vidieť už len dym nad stanicou.

— Veď-veď, — utiera si táto oči, — a ako vás ona len má všetkých rada.

V Lesnej Beňo zájde za bratancom. V meste sišiel sa s Bredom. Z cementárne treba úroky zaplatiť. Niektoré zmenky žírovali on a Gmunt na prvom mieste. Treba to dať do poriadku. Ani robotníci sú už nie spokojní. Župica, dochodiac z Klenova, kde sa má železná fabrika dnes-zajtra zavrieť, vysvetľuje im každú nedeľu, čo všetko by im patrilo. Adam Ručeň, vareškár z Kozobľakov, usmievavý, ale tým zanietenejší hlásateľ najnovšieho sveta, tiež zachodí za nimi. Ondrej Strunka, hoc teraz má už živnosť doma a nemusí na majery — dáva to ďalej. Iba legionár Lúčan čo to rozptyľuje. Počína sa plniť už i v malom, čo Gmunt predpovedal.

Svarínskeho nájde na dvore neobyčajne rozrušeného. Vedľa jeho žena číta akési Kanadské listy, kým on hľadí do listu práve otvoreného.

— No, to je už potom, — podáva bratanec časopis Paľkovi. — Také niečo!

— Čo sa stalo? — hľadí došlý na rozochvených.

— Lesnianska pomsta, — poznamená Janko, — a pomsta panstva!

— Akýsi Šaraga opísal ho v tých novinách. Je vraj podplatný. Kto mu nedá, ako Cigánke, tomu nadá. Tak kázal za kilo masla proti jeho, Šaragovej, príbuznej. Tak i o susedoch, čo sa hnevajú a i z cudziny si píšu: — Beda ti… a čo všetko! Však mu vraj ten šľachetný Grbalov v Ľadnici ukáže na súde… Vôbec, — trasie sa ruka švagrinej, — nedá sa to ani vypovedať.

Beňo prebehne článok očima a pokrúti hlavou.

— A si ty kedy kázal o tom dievčati?

— Boh môj svedok — nikdy! To je i tak nie moja obyčaj.

— A toho Šaragu poznáš?

— Jakživ som ho nevidel.

— No, to je trik… Tak po kanadsky.

— Nie, Paľko. To je vypočítaná pomsta. Ktovie, kto má všetko prsty v nej.

— No, áno… Stal si sa veľmi nepohodlným. Nemôžu napísať, že si koho zabil alebo kradol, využijú takéto veci.

— A v časopise, čo je tunajším panstvom subvencovaný — eh! — zaiskrí sa v očiach Svarínskemu. — Som si ja to len vyslúžil svojou národnou prácou za odmenu. Tu mi píše priateľ, podať osvedčenie. Predostriem to svojim ľuďom.

— To bude najmúdrejšie.

— A tá Šaragech má práve sobáš… — poznamená Svarínska.

— Áno… Práve ich čakám.

— Tak sa jej spýtaj! Ona iste bude o tom vedieť.

Vtom už i zahučí hudba. Najprv čuť bubon, potom i trúby, a vždy hlasnejšie.

— Poď, budeš mi svedkom, — potiahne Janko bratanca. — Len aby ma neporazilo…

Pred farou rojí sa pekne vystrojený národ. Radosť pozrieť na krásne kroje a vyhriate tváre. Ľudia sú veselí — mládenci výskajú. Do kancelárie vstúpi elegantný ženích s nevestou, bielučkou-bielou a v závoji. Na hlave veniec ani z jabloňových kvetov, niečo myrty a rozmarínu… Vojdú i svedkovia.

— Práve si prišla vhod, Betka, — premáha sa Svarínsky, podržiac prekvapenej neveste pred oči Kanadské listy. — Vieš, čo je tu popísané?

— Neviem, — hľadí naňho zmätene.

— Tak počuj, budeš vedieť, — číta jej od a do z… všetko.

Beňo sa díva na jeho tvár a chápe, ako musí vrieť v tej duši. Všimne si i mladuchu. Tá, sklonená, ledva stojí na nohách.

— Nuž čo ty na to, Betka? — pozrie jej farár smutno do tváre, bielej ako ten závoj. — Povedz mi teraz do očú — kedy som ja tebe ublížil? Kedy som kázal o tebe? Je to pravda, čo je tam popísané?

— Ja neviem, čo sa stalo! — chveje sa nevesta bezradne. Vidieť na prvý pohľad, ona na tom nemá viny.

— To je život, ten môj tu — medzi vami…! Mám vás rád, radšej ako seba a svoju budúcnosť… A potom…

— Nerozčuľujte sa, pán farár, — tíši ho jeden zo svedkov.

— Veď konečne… Už som prežil všeličo, ale tomuto ešte vždy nerozumiem. Aký sused mne čo priniesol… a kto sa mu vyhráža — zabiť ho? Nerozumiem.

— Nechaj to, — ohlási sa i Paľko v obave, aby sa mu vskutku nestalo niečo. — Naši ľudia vedia, čo si myslieť o takýchto spôsoboch. A po ostatných čo ťa tam?

— Veď je tak, — mávne i Svarínsky rukou.

— Ale, Betka, aspoň si to dajte tam do poriadku. Odpíš tomu človeku, nech to napraví.

— Odpíšem! — sľúbi mladucha ochotne. — Ja to sama tak nenechám.

— Tak podpíšte zápisnice, — vraví snúbencom. — Pôjdeme do kostola.

V chráme sodá ich pekne, ako by sa nič nebolo stalo. Zaželá im radosti a šťastia úprimne i pri rozlúčke. Doma mu je však nevoľno na duši. Rád by si prípad rozlúštiť i pre samého seba a vždy ho čosi zavadí. Odkiaľ toľká zlosť v človeku, ktorého nikdy nepoznal, nikdy mu — ani jeho rodine, neublížil. Odkiaľ?

— Ostatné už pochopiť, — vraví Beňovi, keď ho ešte doma nájde. — Koho má Lesňan rád — na rukách ho nosí. Koho znenávidí, hoci pre maličkosť — so zemou by ho smiešal. To je už tak, odkedy je Lesná — Lesnou.

— Ty si sa, Janko, dostal akosi medzi hnevníkov, pánov a dobrodruhov… — prikývne mu bratanec a nechce ho dnes obťažovať ešte i cementárňou a takými vecami.

Dolinou rýchlo sa roznesie, čo to bolo na Betinej svadbe. Dôjdu i celé sväzky Kanadských listov do chalúp. Ľudia si však už málo všimnú toho. Navykli, že sa na ich farára jednostaj nadáva, a vedia i prečo.

— Keď to len i vedia také popísať? — pozastavujú sa dajedni.

— To keď je nie s tými pánmi. Nech je s nimi, mohol by robiť, čo by chcel.

— Eh, čo? Zubadlo nezaškodí koňovi, — teší sa Spica, ale nemá veľmi, kto by mu prikyvoval.

Svarínsky zájde s richtárom Pokryváčom na Toporec do Šaragov. Ledva ich nájdu tam vyše školy, niže Zubkech chalupy.

— Počuli ste, tetička, — vraví materi, — kedy som to kázal o tej dcére?

— Nie… My sme nie, ale ľudia nám priniesli, — hľadí táto, ako by sa nič nebolo prihodilo. — Hovorili ste s kancľa, ako sa vraj niekto parádi, ale hlavné je — čo má v duši. Celkom sa to vraj trafilo na našu Betku.

— Taák? — počína už farár chápať. — No, to ste si len vy namysleli!

— Však mi to napravíme.

— Spravte, ako vám káže svedomie.

Svarínsky pošle za more osvedčenie svojich a usiluje sa na vec zabudnúť, hoci vie, je to už ťah, pripravený neviditeľnou rukou pre Ľadnicu. Ľudia mu, pravda, nedajú pokoja. Dochodia mu listy odtiaľ i odtiaľ. I brat Ondro mu píše celý rozrušený. Nazrie i slečna Simorová na faru, a to rovno z Tatier, kam sa na Karolov telegram vybrala.

— Počula som o tom, pán farár, — zadíva sa so súcitom naňho. — To je nič. Nastupujete na svoju cestu. Všade sa vie, o čo tu ide.

— A tušíte vy, slečna, o čo?

— No, znemožniť vás nejak. Umlčať.

— Hádam i o viac, — skloní sa mu hlava smútkom. — Radi by mi vtisnúť revolver do ruky… zabiť sa sám. To sú pomery! Nech by si ja dovolil desiatu časť toho, čo takí kurtovičovci a kto všetko — to by bola látka. Ale…

— Vy sa im nedáte, — pozrie Nelly tým nebovým zrakom, dodávajúc mu ducha.

— Dnes už nie. Po tomto? Radšej skapať, slečna. Idú voľby — pôjdeme tým tvrdšie do toho. A čo vy? Kedy bude sobáš?

— Už je po ňom, — usmeje sa chladno Simorová.

— Ako?

— Nepočuli ste nič? Inžinier zbankrotoval, — referuje, ako by sa jej to ani netýkalo. — Prehral všetko na burze. Konečne — ani nemal veľmi čo prehrávať. Náradie nebolo jeho. To si hneď rozobraly firmy, čo mu ho dodaly na splátky svojho času.

— Nežartujete?

— Vážne hovorím. Keď nechodil do Tatier, hoc mi telegrafoval, písala som Aňutke, ktorá sa vydala za spisovateľa Granca, čo je. Tá mi hneď všetko dala znať. Zašla som do Bratislavy, a tu už po peknom byte ani stopy.

— A inžinier Kabáč?

— Odišiel do cudziny. Nikto nevie, kam.

— A vila Mahuliena? Veď je už skoro dostavená. Okná, dvere, parkety… okrem maličkostí všetko je v poriadku. Len na pána čaká.

— Už ho i má.

— Koho — preboha?

— Keď vám poviem — neuveríte. Pamätáte sa na Šimúna?

— Na ktorého?

— Na nadporučíka Arnolda, čo mu vtisli za prevratu cylinder na Bodovej?

— Azda len nie?

— Áno. On to kúpil od inžiniera Kabáča.

— Nehovorte, — nevychodí Svarínsky z údivu.

— Veru… Kto má peniaze, všetko dostane, — vraví Nelly, ako by to ani nemohlo byť inak. — Do Slávikova nasťahuje sa pán Šimún. V meste bude mať obchod a tu letovisko. Odkúpil to s poľom i so všetkou príslušnosťou.

— Kriste Pane. — spľasne Svarínsky rukami a nervózne prejde sa po izbe. — Čo sa stará nôta o osude šľachty zasa opätuje? A čo vy teraz, slečna?

— Nesmierne som rada, že sa to stalo prv, než sme sa pobrali. Bola by som s ním prišla i o všetko, čo mám. Na vydaj už nemyslím. Mám svoje povolanie a rada by sa ešte učiť. Pôjdem na medicínu, a keď doštudujem, budem biednym pomáhať. Uľavovať bôľ, ako vravíte vy.

— Človek by nemyslel, koľko je vo vás energie, — diví sa jej spokojnosti. — Iná by zúfala, a vy?

— By sa mi chcelo. Ak by mi šlo len o vydaj, i na to dosť času, — usmeje sa slečna. — No, nevábi ma to. I múdra Aňutka sa vydala za spisovateľa, dnes je z nej pani Grancová a už by nedbala, keby sa to dalo nejak odčiniť. Danuša Jarošová, krásavica, tiež sa neponáhľa, hoc ju Gedeon už pýtal. Teraz sú iné časy. Všetko, i móda ide nám poruke. Dáma môže byť mladá, — zaihrajú jej drobné zúbky, — dokedy chce!

Rozhovory s Nelly bavia Svarínskeho. Je veselá a duchaplná. Chápe jeho zvláštne poslanie v živote a pobáda ho — vytrvať.

Tak sa pomaly blíži i jeseň a s ňou voľby do parlamentu. Schôdzky u Srdovana bývajú vždy častejšie. Trápiť sa tým, čo si popíšu Kanadské listy, nieto ani času.

— Pôjdeme do volieb? — spytujú sa Svarínskeho priatelia v banke.

— Neviem. Nemáme groša. A treba na to sopár stotisíc. Len na lístky, na tlač a podobné!

— To je drahá demokracia! — podotkne pokladník Lúčan.

— Dosť… Kto nemá peňazí, môže mať pravdy, koľko chce — nepomôže si.

— Poskladáme sa, — hotový je hneď Beňo.

— Ty si dal už dosť, — pozrie farár vďačne na bratanca. — Len by si udolel, čo máš na krkoch. S cementárňou je trápenia. I ľudia sú všelijakí. I konkurencia nás počína biť. Ešte viac financi. Tento náš kraj je ako prekliaty. Všetko sa sprisahá proti nám. I elektrizácia v Čreniciach bude — v Lesnej zaviazla. Niet úhrady.

— Však to už len predolieme nejak, — posmeľuje Lúčan.

— A nás Slovákov je dosť, — opätuje Beňo.

— Nech dá každý, ako sa patrí, a hneď je tu kapitál.

— Hja, ľudia radšej bojujú ústami.

V takýchto starostiach míňa sa deň za dňom. V tlači je už čulo. Neznámi ľudia rozliezajú sa po mestečkách a dedinách. Na Lesnianskej doline zas vidieť vyčerveneného Valeka, ktorý nebol tu od Čremošného návštevy. Dôjde na aute so Spicom a Adušom Zuzicom, ktorému už zobral pílu Amerikán s hlavy. Zájdu za Mrávikom a čosi-kdesi rozvravia sa ľudia, ako o takomto čase.

— Pán notár, — pristaví Svarínsky večer Mrávika na ulici, — máte veľa starostí?

— Dosť, — usmeje sa elegán, pokrčiac plecami.

— Buďte spokojný, ja tu nebudem agitovať. Ak sa to pohne na celom Slovensku za vec, táto dolina nám i tak padne do lona a vy nemôžete zato. Ináč ani neviem, či sa dáme na to.

— Prečo?

— Nemáme peňazí.

— Hja, a k tomu veru treba, — usmeje sa Mrávik spokojne.

Jeho spokojnosť však netrvá dlho. Svarínskovci istého dňa zájdu do Matúšova poradiť sa so svojimi. Príde i doktor Žitnák. Peniaze sa nájdu a ide sa do toho. Žitnák vezme si na starosť juh, Svarínsky zas sever.

— Nebojte sa, pán farár, — posmeľuje Kaško, človek samý oheň a odvaha. — My to prerazíme. Len času je málo. Kedy prídete pod Tatry?

— Spravím si doma poriadky a pozajtre som už pod Kráľovou hoľou.

— Dobre. Čakáme vás.

Doma nájde Svarínsky bratanca Machu. Dosť je okrúhly, ale akýsi žltý a ustatý. Vďačne ho privíta, hoci tuší — prečo prišiel.

— Tak, Matúško, ideme do volieb, — povie mu otvorene. Nech vie hneď, na čom je.

— Škoda! Myslel som, dá sa to ešte nejak spraviť.

— Ako?

— Keby ste neboli šli. Takto nás len oslabíte a sebe neosožíte. Nemáte organizácie, nemáte ľudí, nemáte groša…

— Ale máme pravdu — Matúš — pravdu!

— Myslíš, len ty máš pravdu, — počne vznešenému bratancovi stúpať krv do tváre v chatrnej izbietke, kde sú len sami dvaja pod ukrižovaným Spasiteľom na stene. — Myslíš, ja nechcem, žeby Slovensko netrpelo? Nepomáham, čo kde a kedy môžem?

— Áno… pomáhaš jednotlivcom. Lež kedy tak dôjdeš k celému národu, čo hynie a vysťahuje sa v šíry svet?

— To je poprevratový zjav.

— Nech je poriadku a spravodlivosti, hneď je krivdy aspoň len menej. Mal by si to vidieť na doline, čo je s tým ľudom. Nikto sa oň neobzrie.

— Nemal by si nám ťažkosti robiť. Skôr by si mu pomohol.

— Nejde len o dolinu, lež o celok — národ.

— Dobre — o celé Slovensko, — zdôrazní Matúš. — A o celú vlasť. Azda ty zvrátiš svojou pravdou dejinný chod? Treba pracovať s tými, čo majú moc, groš, možnosti, a pomáhať, ako sa dá.

— Ty veríš, že sa dá, — zadíva sa mu Janko do očú. — To je rozdiel medzi nami. Ja viem, chceš pomôcť — i pomáhaš, lenže sa to stratí. Tu je boj nie o zásady, lež borba s výsadami jedných, ruvačka s nesmiernou chamtivosťou, lakomou a slepou. Čo myslíš, ak ju nezarazíme, kam tá zavlečie túto vlasť? Zničí ju na radosť nepriateľov — sotva sme k nej prišli. Pozri, aké prostriedky sa používajú proti nám? Oni nechcú naprávať — preto musí ísť proti nám taký Grbalov a kto všetko. Kto sa z vás ozval proti tomu? A vy viete, kto sme a čo chceme.

— Preto, keď teba napadli — nemusí trpieť celá vlasť.

— To ja ani nechcem. Chcem ju práve brániť so svojimi priateľmi bez moci, bez groša, jedine pravdou. Darmo je — nerozumieme sa. A jednak, — zadíva sa Svarínsky na smutný obraz kalvárie, — čo by sám Pán Kristus prišiel a stal si do služby biedneho nášho ľudu, nemohol by to chcieť úprimnejšie a bezzištnejšie ako ja nehodný! — vyhŕknu mu slzy z očú.

Zamĺknu obaja a nehovoria viac o veci. Na stene visí obraz, s neho smutne hľadí Ukrižovaný. Farárka dáva večeru blízkym, ktorí sú si takí veľmi ďalekí.

Ráno obaja cestujú. V Klenove na stanici sa objímu a jednému cesta nadol, druhému nahor.

Svarínsky ide na Žilinu. Pred večerom zastane železnica v neveľkom podhorskom mestečku. Ohnivý Kaško pripravuje pôdu pod Tatrami. Na stanici čaká niekoľko pánov. Drobné dievčatko, vedené za rúčku mladou mamičkou, podá prišlému za hrsť jesenných astier. Slúžny Klanica… legionár Struhár… účtovník Jankovič — oboznamujú sa. Všetko mladí ľudia.

— Pôjdete s nami, pán farár, — usmieva sa neveľká, bystrá pani slúžna. — Byt máme trochu von z mesta.

— A večer je slávnosť na mestskom dome ako tridsiateho októbra. Prehovoríte, pravda? — pýta sa slúžny, tiež neveľký, ale húževnatý chlap. — Ľudia vás čakajú.

— Dobre!

Za mestom otvára sa krásny kraj. Útulné dolinky, vŕšky a vršiská, porastené bučinou, listnatými stromami. Práve sa žltejú ako zlato a červenajú ako meď. Slúžnych byt je tiež v takej dolinke, veľký, trochu zanedbaný, obstatý vysokými jedľami.

— Nemohli sme dostať v meste. Museli nám tento niekdajší hostinec zrekvirovať, — vysvetľuje pani hosťovi.

— Tu je krásne. Tu by sa dalo písať.

— Mali by ste sem prísť nadlhšie.

— Keby som mohol!

Svarínsky cíti, prišiel medzi ľudí starého slovenského zrna. Oduševnených a obetavých. Počuje, ako zazerá na nich ten i onen. Oni si však nerobia z toho nič.

— A ak vás preložia, milosťpani?

— No, bude nám ľúto. Ale nech…! I tak s mojím nakladajú všelijako.

Večerí sa, keď idú sem-ta na návštevu. Najprv zamieria na luteránsku faru. Svarínsky si všíma obrovskej veže, štvorhrannej, s dutinou. Farára však nieto doma a domáci prijmú došlých nerozhodne, chladno.

— Azda príde pán farár večer na slávnosť?

— Povieme mu.

— Nebol náš pred prevratom a teraz sa tiež nebude páliť, — poznamená ohnivý účtovník. — Na druhej fare je to neinak.

— Tak ma zaveďte niekam, kde boli naši.

— Ideme k baťkovi Lúckemu. Nepôjde s nami, ale bude rád.

— Hoc, — súhlasí Svarínsky. — Je to zaslúžilý pracovník. Nech mu aspoň stisnem ruku.

Baťka Lúckeho, šedivého ako holub, nájdu v jeho izbe pri velikánskom stole.

— Pokladám si za česť, baťko, pozdraviť vás, keď som už tu, — predstavuje sa mu Svarínsky.

— Svarínsky?? — obzrie si starec mladého muža cez okuliare veľmi pozorne. — No, vitajte…! Ale ja s vami nesúhlasím. Tu sme ešte vždy medzi cudzími, a keď sa budeme rozbíjať?

— Máte pravdu, ale hájiť si svoje, to znamená upravovať život tak, ako má byť… — vysvetľuje staručkému spisovateľovi Svarínsky úctivo jedno-druhé.

O štvrť hodiny už je iný výraz na tej vážnej, úcte vzbudzujúcej tvári.

— Srdcom som s vami! — vyprevádza Lúcky Svarínskeho.

— A na slávnosť neprídete?

— Kam?

— Na mestský dom.

— No, nie! To nie! Veď som ja už starý… Odpusťte!

Priestranná dvorana mestského domu je i tak plná. Jedni prídu z oddanosti — druhí zo zvedavosti. Svarínsky má komu hovoriť o duchu, čo oslobodil Slovensko a bez neho sa vlasť neutvrdí správne a neudrží. Shromaždení chápu slová a prejavujú svoj súhlas, až sa okná trasú.

— Pre začiatok je to dobré, — mieni zádumčivý, jemný legionár Struhár.

— Pôjde to. Musí ísť! — dodáva vôle ohnivý Jankovič, dobrovoľný tajomník akcie.

Ráno sadnú na koč v najlepšej nálade. Idú cez vrchy do najbližšej obce. Lenže koníčky slabé, suché, nevládzu. Priatelia musia dolu a najkratšou cestou hore na hory. Svarínsky poznáva krásny a ináč požehnaný kraj, ponad jeho doliny preváža sa ruda vo vzduchu.

— Bieda je tu — teraz všade, — vysvetľuje slúžny. — Fabriky nejdú, alebo len tak, aby šly. Celý kraj vychodí na mizinu.

Občania ich prijmú so záujmom. Z prvej obce môžu už furmana poslať domov. Povoz im dá obec na ďalšiu cestu. Idú do druhej i tretej. Hovoria shromaždeným a tí rozumejú. Veď je v tom vlastne živý duch národa, čo chce žiť a neumierať. Neskoro v noci vracajú sa do Klanicovie samoty.

Na druhý deň je nedeľa. Pred bránou stojí auto, vypožičané slúžnym od istej firmy. Priatelia si sadnú a ženú do mesta. Na námestí príde sa im obrátiť. Tu obďaleč postáva bielučký starý pán… Lúcky. Hľadí na nich, hľadí, a zodvihnúc klobúk — zakýva. Auto uháňa krásnym krajom do hôr, na nich zalieha ťažká hmla. Na braliskách ako rozvaliny zámku. Obec v hlbokom údolí, polepená červenými komunistickými plakátmi.

— Bieda ich ženie do toho, — poznamená slúžny. — To je ľud dobrý.

Romantickou dolinou sídu do významného mestečka. Záujem sa stupňuje tým viac, keď v okrese stoja proti sebe dvaja slovenskí spisovatelia, Breza a Svarínsky. Klanica zavedie hostí do svojho otcovského domu. Tu ich prijmú vďačne. Iba starší brat, Ján, gazdujúci na otcovizni, akosi sa divno chová.

— Načo to? Ten ľud je už i tak celý zmätený. Hneď popoludní sa reční pred obecným domom.

Svarínsky s úsmevom na ústach rozloží, o čo ide. Protirečiť je ťažko. Ani sa nikto neodváži.

— Slovenský národ má byť rovnoprávny vo svojej slobodnej vlasti, — nesie sa námestím. — A to je i záujmom štátu, aby tak bolo…

— Prosím, pane, — ozve sa vtom silný mužský hlas zo zástupu, keď búrka súhlasu utíchne a rečník opúšťa rečnište. — Povedzte to poslucháčstvu… V Prahe skôr priznajú práva Nemcom ako vám. To hovorím ja — Čech!

— Však ste to týmto povedali, — zavolá Svarínsky vo všeobecnom rozruchu.

Rečnia Jankovič i Klanica. Oduševnenie stúpa.

— Česi, volajte, — ozýva sa pri rozchode, — nech žije Ján Svarínsky!

— Nech žije! — nesie sa ulicami.

— A dnes majú mať schôdzku i socialisti.

— Ba i komunisti. Oh, je ten národ rozpratý!

Svarínskovci nebavia sa dlho. Jankovič nástojí ísť ešte do najbližšej veľkej sedliackej obce, kde má práve shromaždenie spisovateľ Breza.

— Počuj, braček, — vraví starší Klanica slúžnemu. — Vezmite ma so sebou. Ešte by som rád počuť toho Svarínskeho.

— Poď! — usmeje sa slúžny. A nakloniac sa k Jankovičovi, pošepne mu: — chytlo!

— A to je tvrdý chlap!

Keď dôjdu do obce, už sa mrká. Breza, územčistý človek, s vlasmi dohora, ešte vždy reční a nechce nájsť konca. Na širokom námestí pred obecným domom celá mrákava ľudí.

— Počuj, zakonč to! — odkáže mu Klanica ako známemu. — Tu je Svarínsky.

„… A tí, čo prídu za nami,“ ozýva sa Brezov hlas, „tí nevedia vola od kravy rozoznať. Nevedia, čo je jačmeň a čo raž…“

— No, ďakujeme pekne.

Konečne skončí rečník a berie sa so svojimi, ako by ho hnal. Vo dverách skoro sa buchne do Svarínskeho.

— Už sa teda neznáme! — pošepne tento Klanicovi. — A kedysi sme sa znali. Tak je to!

Počne sa rečniť. Odrazu však zhasnú elektrické lampy, ktoré pred chvíľou zažali. Nastane tma.

— Rád by vám predstaviť slovenského básnika, Jána Svarínskeho, — počuť potme prvého rečníka.

— Ale nemôžem, keď nám nechcú zasvietiť.

— Zapáľte svetlo! — zahučí vtom zo zástupu.

— My sme mohli vášho počuť, a vy nášho nie? — Zapáľ, lebo…!

Stav počína byť hrozivý. Svarínsky prehovorí.

„… Počuli ste, priatelia,“ ryje sa do tmy mocným hlasom, „my vraj nepoznáme, čo je vôl a čo krava… čo je jačmeň a čo raž. Ale, dobrí ľudia, sme my takí veľkí páni ako tí, čo tu boli pred nami? Či my žijeme po veľkomestách a kaviarňach? Veď som ja dedinský farár. Mám tisíce cirkevníkov na doline: samý sedliak — samá sedliačka. Idem po kolede — pochodím niekoľko chalúp. Nazriem sem-ta i do maštale. Čoby sme my nevedeli to, čo tamtí? Vieme viac. Vieme, čo sedliaka a Slováka bolí…“

— Načo nás idete rozbíjať? — zašpie ostrý hlas.

— Čuš, — okríknu ho so všetkých strán. — Ty máš za čo kričať.

— Podaj mu, ak nemá dosť!

— A on môže mať. Však je učiteľ.

— Hja, pán učiteľ Bríňovec!

Ľudia sa rozohnia. Reční sa, až milá vec. Svetlo už svieti krásne, ako tým prvým, a more národa počúva rečníkov.

Neskoro v noci horko-ťažko sa rozlúčia s občanmi. Auto uháňa zpät do mestečka.

— No, to bolo hodno vidieť! — pochvaľuje si cestou starší Klanica.

— Však!

— Nech mi takto chodíme, popadajú pánom bašty jedna za druhou.

Ráno sa Svarínsky lúči a ponáhľa pod Tatry. V Lipovci stretne sa s doktorom Žitnákom, ktorý mladistvo deň po deň chodí na vychádzky. Bodrý je — ako vo svojom elemente. Až sa mu tá prorocká brada potriasa.

— A vyhráme, báťa? — pýta sa ho Jankovič.

— Hm! — stisne významne pery, — toľko ich je ako kopovov. Ani auta nedostať. Všetko je obsadené… — vykladá večer v kaviarni.

— I doktor Macho je tu. I on kandiduje. Tu je jeho okres, — roznesie sa hneď. — Prišiel i s jedným luteránskym farárom.

— Kde sú? Kde?

— Tam vyjednávajú s akýmsi Földessim. Má to byť ich najlepší človek.

— Čo sa to len robí? — vzdychne si Svarínsky.

— Hja, kamarát, — pohladí si Žitnák svoju sivú bradu, — to ti je ten boj o moc.

Pod Tatrami čaká Svarínskeho ohnivý Kaška. Tu sú starí borci za slovenskú vec. Idú popod Kriváň z obce do obce. Zájdu na fary — prijmú ich vďačne a milo. Tu je ľud, ktorému netreba veľa vysvetľovať — chápe, o čo ide. Iba cesty sú zlé. Blata je veľa.

— Ktorýsi minister povedal, — zvestujú Svarínskemu, — nesmiete mať, ak dvetisíc hlasov.

— To sa preráta, a poriadne, — povie Kaška chladno.

— No, viete… ono sa pracuje tuho. Po ktorýchsi dedinách merajú ženám čižmy a rozvážajú celé klietky plnokrvných sliepok a všelijakého hydu.

— No, nech!

— A vo Vrchovanoch už i platia a popíjajú si na čísi účet.

— Vracajú sa staré časy! — usmeje sa Svarínsky.

Práca je dosť vysiľujúca. Počerný Kačka je obdivuhodný. Ten neveľký, ohybný človiečik stačí byť raz tam a hneď inde.

Dôjdu i do Mýtnej.

— Môj, môj Janko! — ovinie sa po peknom shromaždení dvoje materských rúk synovi okolo hrdla a mäkký, modrý pohľad vpije sa do tej mužskej vzdorovitej tváre. — Otec by mal radosť!

Za niekoľko dní obídu hlavnejšie obce. Zato bolo by kde ísť. Jankovič však telegrafuje z Lipovca pre Svarínskeho. Na druhý deň už ženú autom pod vrchy na kilometre. A tak deň po deň… hovoriť, hovoriť. Hádať sa s nastrojenými ľuďmi. Presviedčať, ukazovať milú tvár. A tie cesty ako by len naschvál posypali štrkom. Tak ťa trasie v aute, dobre tam dušu nenecháš!

— Ó, ja toho budem mať už dosť na celý život, — vyrazí zo Svarínskeho.

— Pozri, pozri, čože my, ale toť, — ukazuje Jankovič na autáčik samé blato.

— Však je to Žitnák so synom, — vyvalí Svarínsky oči na doktora, keď pristanú na chvíľu. — No, vy ste v poriadku!

— Čože my? — vyhovára sa starý. — Ale by si videl bratanca Machu. Ten ešte len má toho na sebe. V jednej dedine ho i obhádzali… Vidiš, Matúš — vravím mu — nemohol si radšej sedieť v Bratislave? — Len tak zazrel na mňa.

V Lipovci sa sídu a veselo besedujú v kaviarni. Už buď, ako buď…! Svarínsky si len teraz všimne, čo to popíšu v novinách. Kde ich skvele vítali, tam ich vraj nechceli ani počuť a tak.

— A s učiteľom Bríňovcom viete, čo sa stalo na Brdovke? — žiari Jankovičov vyholený a vystrihaný obličaj.

— No? — pozrie naňho báťa zboka, poťahujúc z dlhočiznej viržínky.

— Nezabudli mu naši, akú nám robil v Prenčanoch nezdobu. Keď prišiel na Brdovku rečniť, natreli mu voz voľačím a vytiahly mu lôniky. Zo shromaždenia nebolo nič. Bríňovec, nadurený, sadne si i s kamarátmi na voz a tu — fí…! Zatnú do koní a kolesá poď na štyri strany… eh!

— Ten to tiež ľahko nezabudne, — srká si Svarínsky čiernu a príde mu na myseľ — čo sa to len robí doma?