Zlatý fond > Diela > Cesta do Sedmohradska


E-mail (povinné):

Pavel Križko:
Cesta do Sedmohradska

Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Michal Belička, Katarína Tínesová, Slavomír Danko, Andrej Slodičák, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov


 

Cesta do Sedmohradska

Kto zná zpomedzi ct. čitateľov, kde leží Vulkoj?

Kým som ešte sedával na školských laviciach a učieval som sa potrebným i zbytočným veciam, už vtedy bol zemepis mojím miláčkom a kdekoľvek som pochytil nejaký zemevid alebo zemepisnú knihu, všade a vždy oddal som sa s chuťou do čítania a sliedenia po zemevidoch; no Vulkoj nenašiel som ani v žiadnej knihe, ani na žiadnom zemevide, znakom toho, že to musí byť akiste veľmi nepatrné hniezdo. A práve preto domnievam sa, žeby málokto bol v stave odpovedať kladne na moju otázku, kto práve nebýva v juhozápadnom Sedmohradsku.

A vidíte, tento nepatrný Vulkoj zdá sa byť vyvoleným, aby jeho príkladom poznovu ožily zlatonosné bane, zdá sa byť novovekým Betlehemom, v ňomžto vzišla hviezda, predpovedajúca znovuzrodenie baníctvu, tomuto na Slovensku tak veľmi rozšírenému a preto i veľmi dôležitému veľkopriemyslu.

Dňa 7. decembra min. roku vyzvalo ma riaditeľstvo Karlovej bane v Kremnici, abych šiel čím skorej do Vulkoju i zkúmal tamejšíe rúdne stupy, a ja, podvolivší sa tejto žiadosti, vydal som sa 16. tohože mesiaca na cestu.

Vyznám pravdu: tešil som sa tejto ceste, bo som dúfal videť dolnú zem a Sedmohradsko, ktoré kraje som posiaľ znal len z opisov a — — nevidel som nič.

Bolo práve v piatok (dľa starodávnej pranostiky je to pre vyberajúcich sa na cestu ominósny deň) po odpoludňajšej štvrtej hodine, keď zahvizdnul rušeň a počal unášať mňa i môjho spolucestovateľa a priateľa Julka preč z domova. O desiatej večer doveslovali sme do ústrednej stanice štátnych železníc v Budínpešti, plávajúcej v úplnom skvoste svojich početných svetiel elektrických, jíchžto papršleky lámaly a odbleskovaly sa na sňažnej ploche, ktorá i hrdé veľmesto uhorské práve tak pokrývala, ako i naše skromné podtatránske obce.

Darmo je, ale tomu je tak, že totiž jestvujú i od štátnej moci mocnejšie mocnosti a pred tými je všetko rovné; Budínpešť práve toľko platí, ako ktorákoľvek chudobná slovenská dedinka!

Nasledujúci deň strávili sme, zamestknaní úradnými povinnosťmi, v Budínpešti, ktorá sa len zovnútorne zmenila natoľko, že povstaly v neďalekej minulosti v nej prepočetné skvostné budovy a takmer vonkoncom maďarské vývesy, ktoré hlásajú urbi et orbi, že… no po uliciach počuť všelijaké reči, a v skutku je Pešť i teraz bývalou Pešťou, len strach pred Rusom mátal hosťov po kaviarňach a hostincoch a politisujúci páni vše si nadhodili otázku, že ako sa vraj budú držať v najbližšej vojne „naše“ národnosti. Hja, mrcha strach, keď koho tlačí zlé svedomie! Maďarské vývesy po Budínpešti a zmaďarisované mená zvolenských obcí veru ešte neurobily celú krajinu maďarskou; ona sa len takou zdá byť, kým šovinistom jasné slnce svieti, že môžu beztrestne prevádzať svoje bohopusté dielo; kadenáhle začnú vystupovať mraky na oblohe, hneď je po jích zhubnej sláve.

Veľmi prípadne a trefne nakreslila prítomné zmätené pochopy a pomery pani B. v Hodruši, rodená to Nemka z Budínpešti. Ona totiž hovorila, že príduc na naše horniaky, držala Štiavnicu za čisto maďarské mesto, bo — vraj — „kamkoľvek som sa obrátila, všade som počula iba maďarskú reč; i páni i panie v salonoch i na zábavách, i sluhovia v čelnejších domoch, i kupeckí pomocníci, i akademici a študenti, všetci, ale všetci tvárili sa, akoby inej reči ani neznali, ako maďarskú, a ja som mala zriedka príležitosť hovoriť v mojej materčine. No osud ma doviedol do tejže Štiavnice pozdejšie v auguste a moje prekvapenie bolo ozaj veľké. Po maďarčine ani slychu; i po ulici, i v sklepoch, ba ešte i v súkromných domoch rozliehala sa slovenčina a na moju otázku, kam sa podela v tak krátkom čase maďarčina, odpovedali mi, že odišla s akademikmi na vakácie. Teda práve dakoľko sto akademikov bolo prv prevrátilo Štiavnicu na ruby. Also der Schein trügt.“ Takto skončila pani B., a mala úplnú pravdu.

Ešte jednu, ba práve dve zaujímavé veci chcem spomenúť.

Bol som v dome p. L., jednoho z hlavnejších úradníkov v ministerstve premávky, kde boli okrem mňa i dvaja iní páni, totiž inšpektor G. a staviteľ F. Tento poslednejší bol prišiel práve zo Sedmohradska a cestujúc domov, do Košíc, zastavil sa, prácou vedený, v Pešti.

Sotva sa ukázal, hneď bol zasypaný otázkami, zkade ide a čo ho sem doviedlo, a on odpovedal, že sa vracia z Koložváru, kam bol vyslaný, aby obzrel kamenolom, z nehož majú sa dovážať skaly potrebné ku stavbe uhorskej snemovne.

„Teda až z Koložváru chcú voziť skaly do Pešti?“ opýtal som sa p. F. „A či niet bližšie vrchov, z níchž by možno bolo dostať potrebné skaly a doviezť o veľa lacnejšie do Pešti? Veď je Koložvár 402 kilometre od Pešti, kdežto celá dĺžka peštiansko vrútockej čiary iba 312 kilometrov a nejeden vozeň rušia dolu celou touto čiarou prázdny a derie sa bez všetkého osohu. Už medzi Šalgov-Tarjanom a Fiľakovom sú, a to v bezprostrednom susedstve železničnej čiary, otvorené, teda ani 145 kilometrov od Pešti vzdialené, kamenolomy, či by nebolo možno z tých dopraviť o veľa lacnejšie kameň pre snemovú budovu?“

„Hja!“ odpovedal staviteľ na moje otázky a poznámky, „nepochybujem, že i vrchy okolo peštiansko-vrútockej železnice kryjú v sebe dosť mnoho dobrej stavebnej látky a každý rozvažitý hospodár by radšej tieto kamenolomy použil a shospodáril vďačne pekné súhrny, avšak keď vláda chce mať kameň zo sikuľskej zeme, proti tomu my stavitelia nemáme námitky, znajúc dobre, že nebude nám to na škodu.“

A mal pravdu; no nechtiac odkryl jednu z mnohých tých „pekných“ strán, ktoré tak jasno hovoria o rozumnom a svedomitom hospodárstve s krajinskými peniazmi!

A pravda, ako chodí veľký rak, i malý sa učí tak, hovorí jedno z našich porekadiel, a preto si snáď pomysleli i múdri pätikostolskí páni, že keď má byť snemovňa vybudovaná — iste nie k vôli lacnote — zo sikuľského kameňa, prečo by i oni mali upotrebiť ku stavbe svojho kostola kameň z pätikostolského chotára, bárs ho je tam i mnoho, i výborného. Nasledujúc príklad krajinský i Pätikostolania kupujú a dajú dovážať kameň až hen zo Štýrska. To už potom znamená hospodáriť zo šafľa do šechtára.

Ba keby tak tí dobrí ľudia boli spolu so mnou bývali na štedrý deň v Pešti a videli hodný počet vybľadlých deťúreniec, ktoré, nedbajúc na zimu, ani na sychravý vetor, bárs jim mrazom zúbky drkotaly, predsa obkolesily predavačku, okolo nejž ležalo niekoľko malých jedličiek a svrčiniek, vianočných to stromčekov, a dívaly sa, dívaly na tieto snáď prv nikdy nevidené veci, ktoré maly tak veľkú radosť spôsobiť nie jim, lež dietkam bohatých rodičov, — keby, reku, boli tí múdri gazdovia videli tieto dietky a tú túžbu, ktorá sa v jích ťahoch zračila, čiby neboli radšej vynaložili rozdiel dovozný, keď už i nie kúpnu cenu, k tomu, aby i týmto chúďatom radosť urobili? Sotva; staväjú chrám ku pocte Božej a vyhadzujú peniaze nemilobohu, lebo je to móda. No má tento svet i lepších ľudí. Práve keď blížil som sa k hromádke tých dietok, vstúpila medzi ne jednoducho v čiernom oblečená pani a kúpila asi desiatim z nich po halúzke, každú za 20 krajciarov, i spôsobila jim nesmiernu radosť, lebo s vyjasneným zrakom, ďakujúc svojej dobroditeľke, chvátaly utešené, aby sa akiste každé z nich pochválilo svojim rodičom, že už i ono má vianočný stromček. Dobrá tá pani iste lepšie slúžila Hospodinu, bárs nepotrebovala ku tomu skál ani zo Štýrska, ani z Koložváru.

Dobre padne človeku, keď môže byť nebadaným svedkom takých opravdu šľachetných činov, lebo nad duševnou, základy ľudskej spoločnosti sťa jedovatý rak podžierajúcou biedou rozbolené srdce okreje, a viera, že ľudstvo v krajšej svojej čiastke ešte nevymrelo, poznovu ožije.

Bolo už po deviatej hodine večernej, keď rozličnými dojmami rozochvený a dennou prácou utrmácaný sadnul som i so svojím spoločníkom poznovu do vozňa. Rušeň hvizdnul, pohnul sa, hrmotil za chvíľku pod sklenou klenbou štátnej ústrednej stanice, no elektrické svetlá mizly rýchlo a v málo menšinách uháňal náš vlak pustou nocou ta na lenivú Tisu. Nesmierne sňahové polia, pokrývajúce dolnozemské roviny, belely sa iba potiaľ, pokiaľ zasahovaly blesky našich lámp vo vozňoch; len kedy-tedy, keď rušeň kŕmili, vychrlil jeho komín milliony iskier a ožiaril bielu plochu vo väčšej miere. Kraj sám zostal však nočnou rúškou zahalený, ten sme nevideli; iba stanice, do ktorých sme z času na čas dojachali, oznamovaly nám, kde sa práve nachádzame. Hlavné staviská sú na tejto čiare v inom slohu stavané, o veľa vkusnejšie, ako na peštiansko-vrútockej železnici. Solnok ponáša sa na Pešť; pravda, jeho doštená klenba nespočíva na liatych, lež iba na drevených stĺpoch. Keby nám nebol prezradil hrmot, že ideme dlhým mostom, ani by sme neboli vedeli, kedy sme prešli ponad Tisu. Veru naše vreckové hodinky ukazovaly vtedy už jednu hodinu po polnoci a našim čabianskym rodákom, jachajúc neďaleko nich, priali sme o štvrtej hodine dobré ráno.

Čaba, Čaba! Ty slovenská Čaba! Veľká si počtom svojích obyvateľov, kedyže budeš i svojmu národu veľkou? Či i teba šovinisti zmaďarizujú? Neverím. Sňah a zima kryje tvoj duševný život, ako kryly, keď sme vedľa teba cestovali, tvoje žírne polia; no zasvieti slnko a bujará zeleň rozloží svoj stánok tam, kde teraz panuje krutá zima.

Ba, odchodiac z domova, nebol bych sa nazdal, že sňahová rúška siaha až po Arad, a predsa tak tomu bolo dňa 18. decembra minulého roku. Až po samú aradskú stanicu belela sa zem sňahom, ale od Aradu na východ ho nebolo.

Po prebdenej noci, lebo hrmot vozňových kolies nedal mne, na hlbokú tichosť navyklému, spať, dobre mi padly raniny o šiestej hodine ráno v aradskej stanici, len som si mal vziať i zväčšujúce sklo, abych bol mohol videť i rožky, ktoré sme dostali na raniny. Bodaj že jich i s Araďanmi! Tí musia mať jazvečie oči, keď tamejšie pečivo i vidia; veď je môj malý prst väčší, ako ten aradský rožok. O káve neviem, či bola čierna a či zelená, ako tá, ktorú som bol pil pred siedmimi rokmi v Sučanoch, lebo nás v piatich menšinách po vystúpení zase hnali do vozňov, nuž nezkúmal som, vidiac že bola i tekutá, i mokrá, i teplá, a tak že bola hodná svojej ceny. A cena? Taká, ako všade na uhorských železniciach.

Brieždilo sa; ej, ale nie v Arade.

Dosť na tom, že som pomaly mohol už i čítať nápisy na železničných staniciach. No neveril som vše svojmu vlastnému zraku, domnievajúc sa, že, bdiac, spím, alebo že som už naskrze zabudnul čítať.

Vlak náš jachal hodný kus rovinou, len na východnej strane bolo vídať vo veľkej diaľke nizunké vršky, no prišli sme až ku nim a videli v jejich úzadí i vyššie kopce, ba i tmavé, čiže vlastne ešte mlhavé útvary vysokých vrchov.

Asi o hodinu boli sme už v marušskom údolí.

Týmto značne širokým údolím tiahne sa lenivo rieka Maruša v hadovitej podobe, tvoriac dosť zhusta menšie i väčšie, tu i tam i snáď do 20 jutár veľké sihote. Jej mutné vody prerývajú starobylú veľmi hlbokú náplavu, v ktorej zriedka vídať skalu, a jej brehy vypínajú sa obzvlášte na tej strane, kam voda bije, na dva i tri metre kolmo nad riečnou hladinou. Povedali nám, že jich lanské povodne takými urobily. Voda teda odniesla sedmohradskú zem dolu Marušou, Tisou a Dunajom do Čierneho mora. Hia, nielen Tatry sú mu tributárnymi. Príroda chce mať rovnováhu, musia teda vrchy dať z prebytkov svojich, aby sa mohlo pomaly dvíhať dno morské.

Údolie marušské velmi upomína na považské kraje, ale je o veľa širšie a nesúsedí bezprostredne s vysokými vrchmi. Mne zdalo sa byť pôvabným; snáď preto, že ma upomínalo svojou polohou na moje rodné Pohronie. Ešte i zvolenské stožky, alebo nitrianske kopanice v ňom nechybujú; pravda, že tam teraz už sedia Rumuni.

Sotva tomu tak bolo v minulosti.

Vlak náš zastal a sprievodčík volal: „Radna-Lipa.“

Tak? Teda tu v rumunskom kraji Radna a Lipa? Akože sa tieto mená sem dostaly?

Lipa, hrad, stála už vtedy, keď mohutný český vojvoda Ján Jiskra z Brandýsa hospodáril na Slovensku, lebo ju dostal od Mateja kráľa za to, že sa mu podrobil. Matej kráľ potreboval Jiskru a jeho čierny pluk proti Turkom, preto ho presadil do Lipy. Tento hrad je teda staršieho pôvodu a predsa neznie rumunsky, ani maďarsky jeho meno.

Zase stanica.

„Milova“, volá sprievodčík.

Hm, i to je sotva rumunské slovo.

Neveril som svojmu sluchu; čítal som nápis na strážnickom domci a i tam stálo napísano: „Milova.“ Môj spoločník, spišský Nemec, čítal tiež „Milova“ a tak som nemohol viac pochybovať o tom názve, jemužto i môj spoločník neupieral slovanskosť.

Hneď za Aradom je stanica Glogovac, potom pozdejšie Radná-Lipa a zase Milova, ba —

„Konop“, vyvoláva sprievodčík.

„Čo tu za ľud býva?“ opýtal som sa cudzieho pána, vstúpivšieho k nám do vozňa.

„Už počnúc od Aradu sami Rumuni“, znela odpoveď.

Videl som tu sedľač na každej stanici, konajúcu rozličné železničné práce, no domnieval som sa, že mám pred sebou našich Kysučanov. Veľké krpce, po rumunsky opanky, pripevnené na nohách širokými, až takmer pod kolená siahajúcimi remennými podväzkami, úzke nohavice z bieleho valaského súkna, až po lýtka siahajúca halena z tejže látky a hodná baranica na hlave, to oblek, ktorý tunajší chlapi nosia. Nápadným mi však bolo, že každému z nich trčala zpod haleny u spodku ešte asi na dve dlane košeľa z hrubého plátna, ktorá bola vzdor nedeľnému dňu veru zriedka čistá a biela, lež obyčajne ufúľaná a okrem toho bol každý z týchto Rumunov opásaný žinkou z vonku na halene. Ináče je to ľud strednej veľkosti, úžemčitý, najviac peknej, mužskej tváre. Krpec je obyčajne o raz dlhší, ako noha, teda nepeknej podoby. Zriedka ktorý z týchto železničiarov mal miesto krpcov čižmy až po kolená siahajúce; obul jich vraj k vôli nedele.

Za Konopom nasledovala hneď stanica Berzova, teda Brezová, potom miesto Slavínhradu pomaďarčený názov Tótvárad, za tým Soboršín, všetko ešte v aradskej župe, konečne v Sedmohradsku Gurasada (= Hora sadená), Branička a Déva (= Deva; na Dunaji hrad Devín), dostavšia svoje meno od starobylého hradu, jehož rumy vypínajú sa nad týmto mestom na homolovitom kopci.

Keď sme cez tieto kraje, parnou silou ťahaní, rýchlo ubiehali a počuli vyvolávať slovenské názvy i spomenutých staníc, i iných z ľava i z prava vedľa Maruše ležiacich obcí, tu mi zišiel na um proslov ku Kollárovej „Slávy Dcére“ a ja šeptal tíškom: „Aj zde leží zem ta pred okem mým selzy ronícím, někdy kolébka, nyní národu mého rakev.“

Topografické názvy obcí, riek, nív a hôr svedčia nad slnko jasnejšie, že tu niekdy Slovan býval, teraz už — nuž ľud vymrel a o jeho dedictvo podelili sa cudzinci, nechajúc posvätné mená netknutými. Divno mi len to bolo, že moderný šovinismus i v týchto krajoch už dávno nenarobil z Dév dákychsi Leány-várov a z Konôp Akasztófáravalóv.

V železničnom vozni pripevnený oznam hlásal, že možno obedovať na staniciach Piški a Gyula-Fehérvár, a poneváč už bolo blízko poludnie, sostúpil som so svojím spoločníkom na prvej stanici, odišli sme však bez obedu, lebo vlak stál tu iba za päť minút. Tešili sme sa, že si reku nahradíme na tej druhej stanici, lebo sme po aradských raňajkách veru už boli hladní; no i tu nás koplo.

Bolo práve pol jednej, keď sme zočili sedmohradský Belehrad a v málo minútach za tým vhrmel náš vlak do tamejšej stanice.

Vrátil som sa ešte raz do vozňa, abych pozrel, či som dobre čítal, ale som sa i hneď presvedčil, že mám dobrú pamäť; tam stálo vytlačeno čierno na bielom: „Közös ebéd kapható… Gyula-Fehérvár.“

Teda o jednu úradnú nepravdu viac.

Šťastie, že sme našli hneď pri stanici voz a kone (fiakra), ktorý bol hneď hotovým odviezť nás do mesta, lebo ináč by sme boli museli hladovať ad majorem uhorsko-štátnej železničnej direkcie gloriam až do večera.

Tu teda ležala pred nami starodávna Alba Julia, prekrstená Maďarmi na Gyula-Fehérvár a Nemcami na Karlsburg, poneváč cisár a kráľ Karol VI. dal vystaviť a či len vo väčších rozmeroch obnoviť pevnosť, vypínajúcu sa na úložitom kopci nad týmto mestom.

Očakávali sme, že uvidíme v ňom veľkolepé stavby a množstvo pravidelných ulíc, poneváč je tento Belehrad jedným z najväčších a dôležitejších sedmohradských miest, no sklamali sme sa základne, lebo okrem niekoľkých jedno- a dvojposchodných, na rovine ležiace námestie okružujúcich stavísk, videli sme v ňom iba samé prízemné, jednoduché domy, v ktorých má bývať v celku asi 8000 duší, z najväčšej čiastky Rumunov.

Vzdor tomu, že bola práve nedeľa a už i odpoludnie, bolo na belehradskom námestí dosť živo, lebo ešte ustavične trval trh na ovocie, rozličné pečenky a hračky. Tunajší ľud zabudnul na tretie božie príkazanie.

V pestrej smesici boli najnápadnejšími rumunské sedliacke ženy, a síce hlavne pre svoj kroj. I rumunské ženy a dievčatá nosia chlapským cele rovné, nemotorné krpce, z ktorých vychodia asi na 3 prsty široké, kožené, kožušinou k telu obrátené stuhy, nimiž sú vraj celé nohy obvinuté. Okrem tejto obuve záleží iný odev z košele z hrubého plátna, na ktorej je opásaná jedna zástera z predu, a jedna, a síce vždy červená zástera na zadku; tieto na bokoch ledva týkajú sa jedna druhej; potom nosia ženské chlapským úplne rovné, haleny z bieleho, zeleného alebo jasnočerveného súkna, avšak bez žinky alebo iného opasku, a mimo toho vydaté osoby majú ukrútené hlavy v početných, pestro barevných šatkách, z níchžto ledva vídať kúsok tváre. Dievčatá obyčajne nenosia šatky na hlavách, no češú svoje husté, sťa havran čierne vlasy tým spôsobom, že je pútec vždy na ľavej strane, takmer hneď nad uchom rozdelený a väčšina vlasov na pravú stranu shrnutá a tam do mohutných vrkočov spletená, ktoré si na zadnej čiastke hlavy svíjajú a ihlicami pripevňujú. Stužky nebolo badať vo vlasoch.

Medzi týmito sedliackymi dievčatmi vídať dosť zhusta intelligentné, ba až nápadno krásne tváre, z ktorých vždy žiara dve sťa uhol čierne oči. Celá jích iná okrasa záleží z naušníc a prsteňov, strieborných i zlatých.

Naproti tomu u žien vyše tridsaťročných nevídať, nepoviem peknej, ale ani len z polovice poriadnej tváre; Rumunky, ako som počul, veľmi včas odkvitajú a staršie osoby vyzerajú sťa opravdivé strygy.

Vediac dobre, že máme ešte toho dňa 32 kilometre vozmo precestovať, pobrali sme sa so svojím fiakrom o 2. hodine popoludní ďalej.

Krajinská, zo sedmohradskéko Belehradu do Zalatny a ďalej do Abrudbani vedúca cesta, ktorou viezli sme sa okolo spomenutej pevnosti, bola dobrá a preto sa nám i rýchlo míňala, len škoda, že mhla nedovoľovala nám výhľad do ďalších vidiekov. Z oboch strán tejto cesty vyskytovaly sa dosť zhusta hneď drevené, hneď kamenné, najviac na koncoch rolí nachodivšie sa kríže, ktoré sme prvotne držali za pomníky, vystavené padlým v bitkách 1848/9 roku vojakom, lebo sme už prv boli upozornenými na honvédsky kamenný pomník, stojací pri samej alkenyérskej železničnej stanici, no náš vozka, rodom Rumun, poučil nás o inšom, hovoriac, že keď daktorému Rumunovi niekde prihodí sa dáke nešťastie, teda že na tom mieste alebo on sám, alebo dakto z jeho rodiny na pamiatku hneď postaví kríž; často dostačuje vraj jednoduché prevrhnutie s vozom, aby bol kríž postavený.

Či je tento, sám v sebe nie špatný obyčaj, výplyvom hlbokej nábožnosti a či snáď len púhou módou bez hlbších základov, o tom som sa nemohol presvedčiť, no na cudzinca, týmito krajmi cestujúceho, ak je len nie zásadným nepriateľom tohoto všeobecného odznaku kresťanského, robí prajný dojem.

Okrem týchže krížov a ďalekopisných dubových a bukových stĺpov sú vedľa tejže i drevené míľniky, čiže vlastne kilometerníky, ukazujúce diaľku od sedmohradského Belehradu.

Boli sme asi pri siedmom z nich, keď belehradská rovina premenila sa v dolinu, jejž prostriedkom tečie neveľký potok Zalatna, vlievajúca sa do Maruše pri Belehrade.

Vršky a kopce, zaujímavšie nás už prv podobou, sblížily sa k nám z oboch strán a sbiehaly miestami až ku samej ceste. Na jích výmoľoch, často i 4-5 metrov hlbokých, bolo vídať, že sú to napospol kongerie, náplava, opierajúca sa o úpätie dosť obďalečne ležiacich vrchov. I tu výšilo sa kedysi za pradávnych čias dno morské, no búrne vlny nedovolily usadnúť sa hlienu, snáď z ďalekých krajín prinesenému v úplnú rovinu, lež zahrávajúc sa s ním dľa ľubovôle, tvorily z neho hneď homoľovité, zo všetkých strán okrúhle kopce, sťa senné kopy, hneď zas dlhé, ploché, no pomerne značne vysoké hroble. Na jednom z týchto homoľovitych kopcov, a síce práve na temeni, sedí ozrutný balvan z trachytu alebo z trachytovej brekčie, majúci v priemere asi 50 metrov a do 20 metrov výšky, a i ten je sťa koleso okrúhly. Pohľad na tento kopec je veľmi zaujímavý. Na inom mieste zas pne sa nad samou cestou asi 20 metrov vysoko z podobného kameňa záležajúca, asi na meter hrubá, do 8 metrov vysoká a okolo 30 metrov dlhá skalná stena v naklonenom smere; v diaľke niekoľkých metrov od tejto je rovnobežne s ňou druhá podobná stena, ktoré obe spolu tvoria sťaby zrumené hlavné steny velikánskeho hradu. A medzi nimi tiahne sa veliký výmoľ, sťa opravdivá prepasť. Človek by myslel, že obe tieto steny, svojími plochami značne naklonené, v každom okamihu zrúťa sa do prepasti; no ony pritom všetkom stoja pevne už od tisíce rokov a budú stáť bezpochyby ešte dlhé veky. Pekná to hra prírodná.

Obzerajúc takto kraj, stretli sme náhodou viac rumunských žien, nesúcich batôžky nie ako naše sedliačky nosievajú, na chrbtoch, lež na hlavách. Každá z ních mala na šatkách, okolo hlavy poobväzovaných, akýsi z plátna, v podobe hrubej obruče zhotovený veniec, čiže kruh a na tom batôžek, ktorý znala veľmi obratne niesť. Ba videli sme medzi nimi i jednu matku, nesúcu podobným spôsobom na vlastnej hlave svoje malé dieťa.

I Nemkyne som už bol videl nosiť balíky na hlavách, avšak deti svoja nekládly tam, lež trímaly jich na rukách. Teda jediná rumunská matka môže v doslovnom smysle hovoriť, že jej maznáčik jej hlavu tlačí.

Avšak ešte väčmi som bol prekvapený, keď sme pozdejšie dohonili dvoch ženských jazdcov, matku s dcérou, sediacich na koňoch nie tak, ako som vídaval ženské sedávať, lež práve tak, ako ktorýkoľvek husár. Zprvu som jich ovšem držal za chlapov, lebo mladšia z nich mala na hlave opravdovú rumunskú baranicu, no prejdúc popri nich, videl som, že som sa mýlil. Zadivenému nad týmito ženskými jazdcami, vysvetlil mi náš vozka, že to všeobecný rumunský obyčaj v tomto kraji a rumunské ženské že sa len vozia, keď sa vyberú, obyčajne viaceré spolu, do susednej dediny piť a ked jich opilé potom povykladá krčmár na voz a pohne zapriahnuté koníky, aby svoju gazdinu a jej spoločnice domov zaviezly.

Domnieval som sa, že náš vozka preháňa, hovoriac takéto veci o rumunských ženách a túto domnienku sdelil som i svojmu spoločníkovi, Julkovi, ktorý bol medzi mnou a naším vozkom tlumočníkom, lebo ja som posiaľ nemal príležitosti naučiť sa hovoriť po rumunsky, kdežto môj Julko úradoval za úplných 17 mesiacov medzi Rumunmi v Banáte a osvojil si za ten čas rumunskú reč dosť obstojne; náš vozka zase neznal ináč vraveť, len rumunsky.

Môj tlmač chcel práve sdeliť vozkovi, že mám jeho zprávu za prehnanú, keď sme prešli náhodou vedľa rumunského vozu, v ktorom ležalo, sťa ryby jedna vedľa druhej, ba i jedna na druhej, päť rumunských žien. Dôkaz sme teda mali v zapätí a náš vozka ukázal naň prstom hneď za horúca.

No bol to povoz. Z hrubých dosák sbitá, asi na meter široká, na dva dlhá a na pol metra hlboká truhlica na štyroch kolesách, k tomu oje a vedľa neho dva somárskej veľkosti zapriahnuté koníky, to bola celá sláva. Pravda, že z takej truhlice ani ten najopitejší opilec nevypadne; jazdiac by tieto stvory sotva boly s celými hlavami domov prišly. Bola to pekná kompania; no ztratili sme ju za dakoľko minút z očí, lebo spomenuté koníky sotva lezly, sťaby boly vedely, že vezú taký tovar, ktorý potrebuje len pokoj a odpočinok.

Nebol som spokojný ani s týmto povozom, ani s predchádzajúcimi ženskými jazdcami, a preto som sa pozdejšie dopytoval na tento zvyk i jednoho úradníka v Zalatne, no i ten mi potvrdil vozkove rozprávky, dodajúc ešte k tomu, že poneváč je taká jazda tu všeobecným zvykom, „i naše ženy a dcéry častokráť v hodbabných šatoch jazdia tým istým husárskym spôsobom.“

Nuž koľko krajov, toľko obyčajov.

Cesta naša do Zalatny viedla nás cez viacej dedín.

Pri čítaní týchto slov však nech si nikto nepredstavuje naše slovenské dediny, lebo neznám medzi nimi ani tú najchudobnejšiu, ktorej by sa mohla prirovnať taká rumunská dedina.

Dom, v ktorom býva rumunský sedliak, je asi na 6 — 10 metrov dlhý, o niečo menej široký a 3 — 4 metre vysoký, i pozostáva z polooteseného dreva; z vonku je nie ničím mazaný, a preto vyzerajú tieto staviská, obzvlášte staršie, veľmi pošmúrne; krytý je slamou, zriedka šindlom, a krov je začasto i poltreťa raza tak vysoký, ako sám dom. Ak je gazda majetný, teda má i bránu na dvore; to sú dva kolmo do zeme nasadené stĺpy, na tých priekom položené dve žrďky a na týchto miesto šindola alebo slamy nahádzaná paprutina a na tej väčšie skaly, aby taký krov vietor nejako neuchytil. Dvere alebo vráta som videl len na jednej takej bráne; iné jich nikdy nemaly, lebo v stĺpoch, tu i tam už dosť starých, nebolo vídať ani najmenšieho znaku po čapoch, ba ani len dier, v ktorých by boly kedysi vbité bývaly. Okrem toho sú ešte i takí gazdovia medzi rumunskými sedliakmi, pravda, že veľmi, ale veľmi poriedku, ktorí majú pri svojom dome i hospodársky stav, totiž štyri v zemi upevnené stĺpy, na tých z jednej jedinej strany daštenú, i to riedku stenu a nad tým všetkým slamený, ozrutný krov. Človek, neznajúci tento kraj a jeho obyčaje, by nebol v stave riecť, či tento stav má byť stajňou, či sýpkou, či komorou, či kôlňou, či humnom a či čím; v našich dedinách niet vôbec takýchto hospodárskych stavísk. No zdá sa, že slúži ku všelijakým potrebám. Stajeň, podobnú našim sedliackym stajňam, zbadali sme na celej 63 kilometre, teda asi 8 zemepisných míľ dlhej, vozmo prekonanej ceste iba jednu jedinú a i tá bola malá a nízka, až na podiv.

„Nuž a kdeže držiavajú svoj statok v zime? Či tam asnaď niet sňahu, mrazu a ľadu?“ Takto sa ma bude pýtať istotne každý, čítajúci tieto riadky.

Na túto otázku odpovedám, že veru je ten kraj i ohľadom zimy našim krajom veľmi podobný. Pravda, keď som cestoval do Zalatny, nebolo tam ešte žiadneho sňahu, bárs naše kraje už vtedy pokrýval v hojnej miere, no zato nechybovala ani v Sedmohradsku v ten istý čas sychravá, citlivá zima, avšak statok vzdor tomu nebol v stajňach ubytovaný, lež i kone, i rožný dobytok, i ošípané, i kozy, i ovce, i somári, i drúbež ponevieraly sa svobodne po poli i po zahradách, a síce bez všetkého dozoru. Mať príroda opatrila jich nápadne hustou a dlhou srsťou, poťažne vlnou, a drúbež pierim, aby nepomrzly, následkom toho necíťa prílišne zimu a i nocujú pod holým nebom u stohu, alebo ak je jích gazda majetnejším človekom a má i dva, tri, alebo práve i štyri, ba i päť stohov (viac sme nikde nevideli) sena i slamy, teda medzi týmito stohmi. Nech si však pri spomínaní stohov nikto nepredstavuje také veľké hromady sena alebo slamy, aké u nás robia stohy; taký rumunský stoh je rovný asi našej strednej kope: u spodku asi na poldruha metra široký, v prostriedku vydutý, na vrchu končitý, tenže stoh je asi na päť metrov vysoký a má v prostriedku hrubú žŕďku, ktorá z neho na vrchnom konci von trčí. Všetky stohy boly, keď sme Sedmohradskom cestovali, ešte celé, znakom toho, že rumunskí gazdovia svojmu statku dotiaľ suchý krm ešte nedávali.

Spomenul som bol prv i zahrady, svedčno teda i tieto opísať. Akože vyzerá tá rumunská zahrada? Je to vlastne iba trávnik plotom z tenkých kolíkov a prepletanej pomedzi ne haluziny záležajúcim opravený. Lenže i tento plot má krov celkom taký, ako prv spomenuté dvorné brány. Ovocné stromy sú v tých zahradách pravou zriedkavosťou, miesto nich trčia tam vŕby, jelše a buky, i to nie v prílišnom množstve. Predstavme si ešte k tomu kúsok zkopanej zeme a máte obraz rumunskej sedliackej zahrady hotový.

Jediné kostoly, opatrené štíhlymi väžami a na tých najviac jednoduchými a len veľmi poriedku i dvojitými krížmi, sú obyčajne peknými a veľkými staviskami. Všetky, ktoré sme videli, stály na vrškoch a bolo jich vídať z ďaleka.

Školské budovy sme videli len v mestách Belehrade a Zalatne a v dedinách Izbete a Bučume; ináč sme počuli, že rumunské obce nemajú škôl, ani učiteľov a ľud že nezná ani čítať, ani písať. Možno, že to bolo iba osočovanie, lebo ten, kto nám to hovoril, nebol Rumun, ani sa nezdal byť priateľom tohoto ľudu.

Posledný z kilometerníkov, ktorý sme ešte videli, bol označený číslom 27; dľa našich výpočtov boli by sme teda mali viezť sa po tme ešte na päť kilometrov, čiže vyše pol míle, teda asi za dobrú polhodinu. No tá sa minula a my sme ešte vždy neboli v Zalatne, bárs naše kone stále dobre uháňali. Už sme boli medzi vysokými vrchmi a tma ako v rohu; nie div teda, že nedočkavým bol nám čas náramne dlhý. Dľa našich výpočtov malo už byť 32 kilometre z cesty za nami, a možno, že i bolo, a my ešte vždy na ceste. Celkom prirodzená vec, lebo ten znalec svojho rodného kraja, ktorý nám udal vzdialenosť z Belehradu do Zalatny, mýlil sa o celé tri kilometre, poneváč je Zalatna nie 32, lež 35 kilometrov ďaleko od sedmohradského Belehradu.

„Kedy že sa už pod krov dostaneme?“ opýtal sa ma zavše Julko.

„Neviem“, odpovedal som mu stereotypne.

Náš vozka nás tešil, že sme už nie ďaleko, no poneváč nám oči pre mhlu a hustú tmu vypovedaly službu, spoľahli sme sa na svoje nosy, že nám reku tieto prezradia blízkosť zalatnianskej huty. A vskutku zdalo sa nám, že zavadil o naše nosy hydrotion, alebo sirkovy zápach. Zkúmali sme oba; zkúmali, či nás nosy neklamú, avšak zápach sa ztratil a my oddali sme sa s tichou resignáciou svojmu osudu.

Po chvíľke zmizly i ďalekopisné stĺpy z nášho obzoru a náš voz začal sa kolembať zo strany na stranu.

„Zišli sme z cesty“, hovoril som Julkovi a ten hneď oznámil moju poznámku vozkovi.

„Tu niet cesty“, odpovedal tento, „lebo ju v lete celú voda vzala; avšak o chvíľku výndeme z potoka zase na cestu, len aby sme sa do tých čias neprevrhli.“

„Postavíme na pamiatku kríž“, doložil som ja k tomu žartom.

Naše nosy vždy boly na stráži, a síce nie na darmo.

„Hydrotion!“ zvolal som i ja, i môj spoločník jedným vrzom.

O malú chvíľku vtiahli sme v Zalatne do „Hôtel Moškovič“.

Nevideli sme toto mesto prv, kým sme neboli vo dvore jeho jediného poriadneho hostinca.

Bolo práve polšiestej hodiny večer, i padlo nám dobre po celonočnej a poldennej železničnej, k tomu ešte tiež takmer poldennej vozmo vykonanej ceste dostať sa do príjemne zakúrenej izby.

Mienili sme odobrať sa včasne na odpočinok, lebo naše údy toho už veľmi potrebovaly a ku zajtrajšej ceste do Vulkoju chceli sme nasbierať nových síl, avšak nebolo nám súdeno vyplniť si vôľu.

Môj spoločník bol sa totiž dozvedel, že jeho bývalý spoluakademik p. K. v Zalatne úraduje, i chtiac sa ho poradiť straniva zbývajúcej nám ešte cesty, poslal mu svoju karotku.

Odpoveď prišla, že keď ten pán chce s p. K. hovoriť, aby prišiel za ním do kasína.

Môj priateľ sa mrzel.

„Pošli mu ešte karotku a podpíš svoje akademické vulgo a, ak ti ani na to nepríde, potom sa mrz!“ radil som svojmu skormútenému spoločníkovi.

Posol vzal karotku, na ktorej nebolo nič iného napísano, iba slovíčko „Pump“, a sotva odišiel, už sa zase roztvorily dvere, v nichžto sa zjavil zadychčaný p. K. a dávno nevidení priatelia ležali si v náručí.

Rodinné meno môjho priateľovo vytuchlo jeho bývalým rovesníkom z pamäti, no slovíčko „Pump“ doviedlo nám o chvíľku ešte i pp. H. a T. na krky.

A častokráť prichádzajú akademici dosť divným spôsobom k takým vulgo-menám.

Nie tomu ešte dávno, čo jeden taký mladý človek, predstavivší sa istému pánovi, chcel mu odovzdaním svojej karotky oznámiť svoje krstné i rodinné meno. Siahnul teda do vrecka a vytiahnul omylom miesto svojej karotky tarokovú, pekne maľovanú kartu škýza. Zbadal ovšem hneď svoj omyl, no nechtiac sa smiešnym urobiť, podal ju tomuže pánovi s hlbokou poklonou, doložiac zvučným hlasom: „Škýzo!“ Od tej doby zostal milý mladý človek škýzom a jeho rodinné meno pošlo medzi staré železo.

Naši traja hostia zabavili sa u nás až do jednej hodiny po polnoci, náš odpočinok teda sa značne opozdil. Boli sme však tým odmenení, že sme sa dozvedeli od naších hostí, z níchžto p. H. za dlhší čas vo Vulkoju úradoval, mnohé zanímavé veci o tom, čomu k vôli sme boli do Sedmohradska cestovali.

I náš cestovný programm bol zmenený v ten smysel, že si najprv v zalatnianskej hute všetky možné dáta opatríme a len potom konečnú cestu nastúpime.

Dľa tohoto dohovoru šli sme teda nasledujúceho dňa predovšetkým iným do štátnej, s hutou spojenej chemickej, čiže lučbárskej dielne, v ktorej zkúmajú, čiže probujú všetky pre stopenie ohňom určené baňské plodiny, totiž bohaté rúdy a šlichy. Šlichmi zovú drobný, v stupách z rúd dorobený piesok, ktorý držal by neznalec za rýdze zlato, bárs by sa veľmi mýlil, lebo nie je všetko zlato, čo sa bliští, a tento jagavý piesok záleží z najväčšej čiastky zo slúčeniny železa so živým ohňom, čiže sirkou. No obsahuje v sebe v malej čiastke i iné kovy. Z početných, v spomenutej dielni (probovni) úradne zaznačených dát o šlichoch vulkojských videli sme, že sa v nich nachodí 7 — 19 desaťtisícin, totiž v každých 100 kilogrammoch alebo v metrickom cente 7 — 19 grammov striebro-zlata, z ktorého je potom asi polovica zlato a väčšia polovica striebro. Z rúd vulkojských dobýva sa riadne 2%, teda z každého metrického centa niečo vyše dvoch kilogrammov šlichu, a následkom toho je v každom metrickom cente rúdy obsaženo 1,4 až do 3,8 grammov striebro-zlata. A tieto rúdy patria už do radu bohatých rúd.

Pre tú čiastku ct. čitateľov, ktorí znajú zlaté bane len dľa chýru, nebude snáď od veci spomenúť, že je zlato z najväčšej čiastky v rúdnych skalách sťa drobulinký, v najviac pádoch holému oku neviditeľný prášok roztratené; treba teda veľmi mnoho takýchto malulinkých zlatých zrniek, kým odváža jeden gramm. No nachodia sa i také, väčšie alebo menšie kúsky rúdnych skál, najviac kremeňa čiže kvarcu, v nichžto sú i hrubšie zlaté zrnká, sťaby dohromady sbité, ktoré sú buďto bezforemné (zrnisté zlato), buď tvoria útle nitky (machom podobné zlato), buď i celé väčšie-menšie pliašky (listnaté zlato), ktoré bývajú obyčajne tiež z prepočetných, útlych zlatých ihlíc složené a vyzerajú cez zväčšujúce sklo sťa poskladané, malé svrčinové alebo jedľové vetvičky, alebo sťa obločné sklo, keď je obtiahnuté tenkou ľadovou, pekné krystálové kresby predstavujúcou kôrou. Takéto rúdy volajú baníci jarcami a jích cena býva často veľmi značná. Sťa päsť veľký kúsok takého jarcu stojí zavše viac, ako sto metrických centov obyčajnej rúdy. Keby len bola príroda viac jarcov zlatým baňam nadelila, lež to je chyba, že nachodia sa najviac v úzkych kremencových čiže žabičných žilách a nie i v širších ložiskách, preto je i jích dobývanie nie ľahké a obyčajne s veľkými nákladkami spojené.

Kremnické rúdy majú obyčajne viac šlichov, z Karlovej bane dávajú i 4-5 %, a jích šlichy obsahujú v sebe 4 — 24 desaťtisícin striebro-zlata, avšak z tohoto dobýva sa len asi jedna tretina rýdzeho zlata a ostatné dve tretiny sú striebro. Poneváč však za každý kilogramm čistého zlata platia v mincovni 1395 zl., kdežto za kilogramm čistého striebra platia iba 90 zl. r. č., teda majú kremnické šlichy o veľa menšiu cenu, ako vulkojské, lebo keď tieto predstavujú hodnotu asi 10 zl. za metrický cent, tak sú tamtie iba 5 — 6 zl. hodné; za to jích je však v Kremnici viac, ako vo Vulkoji.

Boli by sme radi dozvedeť, koľko centov rúdy vyšlo v posledných troch rokoch z vulkojskej bane, aby sme boli v stave vypočítať jej hodnotu aspoň príbližne, a tomu k vôli vyhľadali sme v Zalatne i baňský kapitanát, dúfajúc, že žiadaný vývod najľahšie a najistejšie tam obdržíme, poneváč dľa baňského zákona každý majiteľ bane povinný je každoročne udať baňskému kapitanátu správne i koľko rudy zrobil, i koľko z nej vyťažil, i iné závodné dáta.

Naša nádeja nás však sklamala; baňský kapitanát nemal z toho, čo sme hľadali, a nedal nám nič. Hia, uh. kr. úrad a jeho spoľahlivosť!

V odpoludňajších hodinách navštívili sme hutu a obzreli sme si v nej obzvlášte dorábanie sirkovej kyseliny a sirkovitého uhličníka, i samej sirky.

Všetko toto dorába sa zo spomenutých šlichov spôsobom veľmi zaujímavým.

Nebude však od veci, keď pokúsim sa aspoň v stručnej krátkosti opísať túto prácu, čo priam len tým k vôli, ktorí dačo takého nikdy nevideli, a tých bude iste mnoho.

Sirkovú kyselinu teda dobývajú nasledujúcim spôsobom:

Šlichy dajú do zvlášte ku tomuto cieľu zhotovenej, obyčajne na viacej čiastok rozdelenej pece, z ktorých čiastok možno každú osobitne kúriť. Zalatnianska pec má päť takých čiastok a je len na dva metre vysoká. V každej čiastke je päť železných, dosť hrubých dosák, priekom jedna nad druhou upevnených, avšak tak, že striedavo jedna až ku zadnej stene v peci a druhá až ku dvierkam na predku nesiaha. Na najvrchnejšiu železnú dasku dajú surové šlichy, totiž v tom stave, v akom jich sama huta od baní prijala, a zakúriac patričnú čiastku, začnú šlichy „pražiť“, totiž najprv sušiť, potom hriať a konečne i vypaľovať.

Keď jich na najvyššej doske dobre poobracali, spustia jich na druhú, potom na tretiu atď., až kým nesídu celkom na spodok pece. Čím hlbšie padajú šlichy, tým väčšej pálčivosti sú vystavené, lebo i horľavé, v nich samých obsažené plyny pomáhajú v značnej miere hroznú pálčivosť ešte lepšie rozmnožovať, tak že konečne žiara sa šlichy sťa do svetlej barvy zabiehajúce žeravé uhlie. Následkom veľkej pálčivosti premení sa sirka v šlichoch obsažená v plyny a tie uchodia zrovna z pece do mocných olovených trubíc a tými ďalej do iného veľkého staviska, v ňomžto sú postavené štyri velikánske, tiež z čistého olova zhotovené a sťa veľké kocky vyzerajúce bedny (reservoáre). Tu vedú z huty dochodiace plyny najprv cez sanitrovú kyselinu a potom trubicami ďalej cez vodu, ktorá tieže trubice ustavične chladí a tým samým cez ne idúce plyny v tekutinu mení. Táto tečie potom z jednej bedny do druhej, kde ju rozličným spôsobom čistia a sosilňujú, až konečne vyteká v prízemí sťa úplne hotová, 50 stupňov dľa Beaumés silná, sirková kyselina, ktorá už tvorí obchodný článok. Pravda, že sirkovú kyselinu tak silnú zriedka kde potrebujú, a preto ju pred upotrebením každý riedi vodou dľa svojej potreby. Tie vzdorovité plyny, ktoré prešly i cez sanitrovú kyselinu, i cez vodu, i cez všetky početné trubice a štyri veľké bedny bez toho, aby sa boly v tekutinu premenily, tlačia silou do drevenej, štyruhlastej, velikému komínu podobnej cievy, ktorá je nabitá drobným koksom, cez ktorý preteká stále studená voda. Tu konečne poddajú sa i tieto vzdorovité plyny a stanú sa tekutou, pravda, značne preriedenou sirkovou kyselinou.

Jednu čiastku z takto zhotovenej kyseliny sirkovej, zriedenú až na 20 stupňov, potrebujú na dorábanie sirkového uhlíka, tekutiny to iba k lučbe potrebnej. Táto práca koná sa v inom odľahlom stavisku, lebo pri nej vyvinuje sa i spomenutý hydrotion, plyn to, ktorý nielen veľmi odporne páchne, ale je i veľmi jedovatý. Práve pre túto jeho vlastnosť usilujú sa ho, hneď ako vychodí z pece, najprv úplne spáliť a potom, čo ešte z neho pozostalo, vedúc do studenej vody, v tekutinu premeniť, no vzdor tomu ujde ho predsa jedna čiastka i do povetria a naplňuje ho po vetre nepríjemným zápachom. Okrem sirkového uhlíka dostávajú pri tejto práci i sirku.

Vypražené šlichy topia v osobitnej, ešte veru dľa starodávnej vzorky vystavenej peci, dobývajúc týmto spôsobom z ních zlato i striebro, poťažne i meď a olovo. Len samé železo prichádza do trosky, ináče sa mi lepšie zdalo tunajšie vykorystenie baňských surovín, ako v Štiavnici, kde okrem zlata, striebra, mede a olova púšťa huta všetko do dymu. A hodnota tých vecí, ktoré stúpajú cez vysoké komíny v Štiavnici do povetria, robí ročite viac desaťtisícok zlatých; tak som sa aspoň dozvedel v samej tejto hute, teda na najhodnovernejšom mieste.

A prečo že štiavnická huta i dymom pustené kovy a sirku nevykorystí?

Nuž hľa, štátne hospodárstvo! Uhorsko už bez počtukráť dokázalo svoju úplnú neschopnosť ku spravovaniu priemyselných závodov.

Zbývajúci ešte čas vynaložili sme na to, aby sme si i Zalatnu obzreli.

Zalatna, obdržavšia svoje meno istotne od okolitých zlatých baní, leží v dosť úzkej doline vedľa rovnomenného potoka, a síce na oboch jeho brehoch a môže mať okolo 2000 duší obyvateľov, v prevažnej väčšine Rumunov. Asi u prostred tohoto mesta vypínajú sa tri veľké kostoly, totiž pravoslávny, katolícky a kalvínsky; synagogy tu niet, lebo židia tento kraj, vzdor zlatým baňam a hute, neobľubujú. Ináče je v Zalatne i niekoľko na poschodie vystavených domov; ostatné sú prízemné, dosť úhľadné. Trudný pocit budia v človeku početné rumy, s nimiž stretá sa v každej ulici, takmer z kroka na krok. Na polozborených stenách, v ktorých vídať povsádzané starorimské pamätné tabule, najdené prv na území tohoto mesta, rastie bujná tráva, ktorú, pravda, teraz už bol mráz spálil a ktorá visí z týchto zrúcanín sťa zvädlé a uschnuté náhrobné vence. Sú to smutné upomienky na desný rok 1848, v ktorom Rumuni siahli ku zbroji a razom napadli v Zalatne, Abrudbani, Enyede a iných obciach bývajúcich Maďarov a jích prívrženov a vykynožili, koho len zachytili, nenechajúc ani len bydliská svojich obetí v pokoji, i tie srovnali miesty až so zemou. Celé rodiny vyhynuly týmto spôsobom razom a tak nemal kto zboreniská odpratať a novými stavmi zameniť. I štát sám dal obnoviť len najpotrebnejšie staviská, ostatné nachádzajú sa, podobne súkromným, až posiaľ v smutných rumoch. Pred 1848 rokom bola Zalatna kvetúcim mestom a mala v lone svojom i vyššie gymnasium, teraz podobá sa veľkej, polopustej dedine bez všetkého života. Okrem baňského kapitanátu, huty a chemickej dielne má v Zalatne svoje sídlo i štátny hlavný baňský úrad a pošta i ďalekopisná stanica, a mimo toho jestvuje tamže i kasíno, počitujúce asi 40 členov, vonkoncom úradníkov.

K vôli našim známym od včerajška, no po pravde rečeno, hlavne k vôli tomu, aby sme mohli počuť od znalcov úsudky o vulkojskych stupách, navštívili sme večierkom i kasíno, a tu sme počuli všetkých, s nimiž hovorili sme, chváliť tieže stupy a jích prácu; len niektorí hovorili, že kazia primnoho rtute čiže živého striebra. V celku sme jasne videli i predpoludním v probovni, kde sme sa náhodou sišli s p. Bauerom, terajším pokladníkom a dočasným správcom vulkojského baňského závodu, i večer v kasíne, že sú vulkojskí úradníci v zalatnianskych úradníckych kruhoch nie obľúbení, a preto sú jích diela až nadmier prísnej kritike vystavené, keď však ani tajná táto zášť a či nenávisť inej chyby najsť nemohla, ako tú o rtuti, tak sme boli istí, že uvidíme niečo posiaľ nevídaného.

Ostatok večera strávili sme v rodinnom kruhu u p. T., ktorý nám k vôli povolal do svojho domu i iných dvoch pánov, z níchžto bol jeden kedysi tiež spoluakademikom môjho spoločníkovým.

Tu bolo ustáleno, že zajtrajšieho dňa pôjdeme koňmo do Vulkoju, bárs som sa tomu spieral z celej moci, a to z dôležitej príčiny; nemohol som však prebiť so svojou mienkou, lebo môj spoločník, ktorý bol kedysi sťa jednoročný dobrovoľník delostrelcom, a tak v jazdení vycvičeným, chcel silou-mocou jazdiť, a jeho priatelia, chtiac, aby sa mu vrelá túžba vyplnila, tvrdili, že do Vulkoju nemožno ináč, ako pešky alebo koňmo cestovať.

Ja som do tých čias len raz v svojom živote bol jazdil, i to sa mi nedobre podarilo.

Vracajúc sa totiž v septembri 1857. roku z polovačky, po ktorej bol som vyliezol ešte i na Krížnu Hoľu, deliacu od seba Liptov, Turiec a Zvolen, ledva som vliekol ustaté nohy. Pán T., u nehož bol som cez školské prázdniny inštruktorom, maliarom cestových tabúľ a poštárom, ako i pri častejších polovačkách na Japni kuchárom, videl moju umdlenosť i ponuknul mi svojho koňa, Tatára, abych sa na ňom až na Staré Hory odniesol. Jeho nabídnutie som, pravda, prijal s najväčšou ochotou a pri jeho laskavej pomoci bol som čosi-kamsi v sedle. Tatár zdal sa vedeť, akého jazdca nesie a šiel hodný kus pomaly, kým sme prišli až do dediny Tureckou zvanej. Tu vyšla môjmu Tatárovi trpezlivosť; zrehotal, vyhodil zadnými nohami a už letel prázdny, nestaviac sa iba doma v stajni. No súčasne som i ja letel, a síce ponad nevysoký plot sťa anjel a rozprestrúc vo štyri strany sveta i ruky i nohy, padnul som sťa čert do kapustnej hrady. Môj nevoľný let však videla i gazdina, ktorej zahrada i s kapustou patrila, a nechtiac takú produkciu nechať bez odmeny, pochytila omelo a chvátala, hromžiac, zrovna ku mne. Mne zdalo sa, že mele sa stryga. No páni polovníci chutne sa rozosmiali a ten smiech pôsobil na milú gazdinu sťa ľadová voda; utiahla sa do domu; ale homrala až milá vec. Veselým, niekdy až rozpustilým smiechom a viac-menej vtipnými poznámkami sprevádzaný, musel som predsa len pešky ísť až na Staré Hory.

Od tých čias som nikdy viac nejazdil.

Po tridsiatich rokoch mal som zase podobný let zkúsiť? K tomu nemal som vôle; avšak núdza láme železo, a ja, chtiac videť Vulkoj, odhodlal som sa konečne i k jazde.

Ráno boli sme už o piatej hodine na nohách, lebo Vulkoj mal byť od Zalatny 28 kilometrov vzdialený a my by sme boli chceli ešte predpoludním ta doraziť.

Medzitým, čo sme spali, chvíľa sa základne premenila, lebo večer bolo ešte ľavné počasie a o sňahu ani slýchu, ani chýru, i nebo bolo ešte pred samou polnocou jasné, sťa rybie oko, a keď sme vstali, pokrývala už sňahová rúška celé okolie; napadnul prvý tohoročný sňah v týchto stranách.

Naše kone a vodič, zalatniansky Rumun, došli však o veľa pozdejšie, tak že mohli sme sa vybrať na cestu iba o šiestej hodine. Opatril nám jich náš hostinský, Moskovič, ktorý staral sa o nás, sťa otec o svoje deti.

Ja vyvolil som si menšieho koňa, abych, reku, neletel z vysoka, akby sa mi malo to isté prihodiť, čo pred tridsiatimi rokmi. No nezdalo sa to byt pravdepodobným, lebo môj koník nebol mi ani Tatárom, ani Tátošom. Malé zviera, snáď ani o piaď nie vyšší, ako obyčajný somár, mal môj koník hustú, kostrbatú, červenú srsť, malú a takmer okrúhlu hlavu a brucho naduté, ako sud. Keď som naň vysadnul, tak ho celého zakryl môj menčikov, čiže — dľa novšieho názvu — mexikáner; len hlava a chvosť zostaly svobodné. Môjmu spoločníkovi boly by sa iste nohy po zemi vláčily, keby si bol sadnul na tohoto koníka.

Druhý kôň bol čierny, asi o dve piade vyšší, no tiež mal hustú, kostrbatú srsť a vyzeral sťa opravdivý rarách.

Sadajúceho na koňa upozornil náš starostlivý hostinský môjho priateľa, že budeme museť ísť cez vrchy až do 1400 metrov vysoké, kde bude istotne panovať citlivá zima, i súril, aby vzal bundu na seba, ten však nechcel na žiaden pád poslúchnuť, hovoriac, žeby ho ľudia vysmiali, bárs hostinský tvrdil, že celou cestou sotva dakoho postretneme. V obyčajnom zimnom kabáte vydal sa môj spoločník na cestu a hostinský doručil vodičovi svoj vlastný kabát pre tvrdohlavého pána.

Sňah padal husto, tak že nebolo vídať ani na sto krokov ďaleko, keď pohli sme sa konečne z hostinského dvora, lež o vetre nebolo ani slýchu, ani chýru, a následkom toho nebola ani zima.

Hneď vyše Zlatnej (Zalatny) začali sme stúpať do vrchu; vopred šiel vodič, za ním ja a konečne môj spoločník. Liezli sme teda jeden za druhým, sťa husy.

A vskutu sme len liezli; ani hio, ani ní, ani hajda, ani dí, ani iné podobné slová, ba ani len môj vŕbový prútik neboly v stave pohnúť naše tátoše ku bystrejšiemu kroku; tie vždy sa len pohybovaly voľno, sťa by boly, kto vie, ako ustatými. Môjho priateľa začala opúšťať trpezlivosť, lebo zdĺhavú chôdzu pripisoval hnilobe, avšak v skutočnosti bolo ju treba pripísať opatrnosti a prozreteľnosti, akú naše nepatrné koníky celou cestou veľmi skvele dokazovaly a dôsledne i dokázaly.

Zpočiatku tiahla sa v rozličných zákrutách hore vrchom hlboká, cele sňahom zapadlá cesta a vedľa nej na zvýšenom, hrebenitom brehu úzunký chodník. Naše kone vyhly ceste, poneváč boly na nej hlboké, podobne sňahom cele zasypané koľaje, a pustily sa chodníčkom. Nejeden raz bolo mi dosť tesno, vidiacemu, akým hrebeňom ma ponesie môj tátoš; len jeden chybný krok a ja bych sväto-sväte bol v najbližšom okamihu ležal hlboko na ceste, no prešiel všade šťastlivo a istým krokom.

Neviem, čo bych bol dal za to, keby bol býval po ruke nejaký fotograf, ktorý bol by nás mohol svetlopisne zvečniť tak, akými sme práve boli. Istotne boly by to bývaly pekné a zaujímavé obrázky.

Vo veselom rozmare a takmer ustavične žartujúc stúpali sme vždy vyššie a strmšími úbočiami a za malú hodinu boli sme už dobre vyše 400 metrov vysoko nad zalatnianskou dolinou. Tu zrazu počal duť ostrý severný vietor a premenil sa v okamihu v opravdivý víchor. Hustý sňah, obrátený čosi-kamsi v tuhé ľadové kúsky, nepadal viac kolmo dolu, lež šibaný vetrom, hnal sa vodorovným smerom i bodal nás každý kúsok v tvár, sťa ostré šidlo. O hore, ktorá by nám bola mohla poskytnúť akej-takej záslony a ochrany, nebolo ani slýchu, ani chýru, lebo jednotlivé buky, nachodiace sa na týchto vrchoch, stály od seba často i na viacej sto metrov vzdialené; len tu i tu, keď náš chodník, lebo o ceste tu viac nebolo ani chyrovať, tiahnul sa južnou stranou vrchu, dočkali sme sa na krátky čas malej úľavy. Najviacej sme šli samým hrebeňom a tu sme boli hroznému víchru práve najväčmi vystavení.

Naše žarty prestaly, veselý rozhovor zamrznul a len kedy-tedy prehovoril jeden lebo druhý z nás niekoľko slov, hromžiac na vetor, sňah a zimu. Môj priateľ už istotne videl v duchu svoju bundu, ako sa v Zalatne suší a hreje v teplej chyži.

Čím vyššie sme stúpali, tým väčmi rástla i zima a naše fúzy, brady a zpod klobúkov vyčnievajúce vlasy boly už dávno premenené v opravdové ľadové kusy. Ja som ináče v tele necítil zimy, menčikov konal mi znamenitú službu, len nohy mi mrzly, vše jedna a zavše druhá, avšak môj spoločník, hrkotajúc zubami, žaloval sa, že ho v celom tele veľmi mrazí; Moskovičov kabát nemohol upotrebiť, lebo mu bol primalý a tak teda musel len trpeť.

Len náš vodič, brodiac stále sňahom a bojujúc ustavične s vetrom, bol celý vypotený. Aby chránil tvár pred štipľavým sňahom, postavil si klobúk celkom na ľavý bok hlavy a položil naň a na hlavu Moskovičov kabát.

Asi okolo poludnia došli sme vo výške 1000 alebo i viac metrov na západný svah vrchu, ktorý vypínal sa veľmi strmo asi na 300 metrov nad susednou dolinou. Tu náš vodič, nemohúc pre sňah ani oči dobre otvoriť, pochybil chodník, alebo vlastne uzunkú pirť, akou sme už hodný kus boli šli, a my razom octli sme nad hlbokým výmoľom, tiahnucim sa asi z dvoch tretín výšky tohoto vrchu prosto do doliny.

Zastali sme, lebo cez výmoľ nebolo možno preísť.

I položil som ruku nad oči, chtiac jich pred sňahom chrániť, a videl som popoď ňu, že nachodíme sa neďaleko od toho miesta, kde začínal sa výmoľ, a preto obrátili sme kone zrovna proti vrchu i jazdiac krajom vedľa výmoľu, dostali sme sa šťastne ponad tento ďalej. Tu sme však prišli v krátučkej chvíľke na tak príkru stráň, že naše kone nemohly sa viac udržať na nohách. Jích kopytá boly plné sňahu a ten bol úplne zmrznutý, ostré podkovy teda nič viac nepomáhaly. Môj kôň padol podo mnou na predné nohy, stal však v najbližšom okamžení. Mňa prešiel mráz. O niekoľko krokov, bárs liezol veľmi pozorne, ako mačka, padnul zas, a ledva povstal, padnul po tretí raz. V tom okamžení bol som dolu z neho, lebo som videl, že mi život visí na tenulinkom vlásku. Keby sa boly vyšmykly tomuto skutočne neoceniteľnému zvieraťu i zadné nohy, bol bych istotne sletel s ním až do doliny. A sotva bych sa bol ta dostal živý, lebo asi 200 metrov hroznej strminy je veru iste nie maličkosť.

Vidiac, čo robí sa so mnou, sišiel i môj spoločník z koňa. Hrúza premohla v ňom na chvíľku i pocit zimy a ňou zapríčinených boľastí.

Asi 40 metrov vyše nás bolo badať v sňahu úzunký čierny pásik, ktorý považoval som za pokraj nejakej pirte. Ak sme nechceli zmrznúť v tejto príkrej a opravdu bohopustej púšti, museli sme sa dostať ta, aby mohly naše kone ďalej stúpať. Náš vodič bol už ďalej napred a značne hlboko pod nami. I pochytajúc uzdy do rúk, liezli sme štvornožky prosto do vrchu a po namáhavom plazení dostali sme sa na spomenutú pirť. Mne prekážal veľmi v tejto nezvyklej chôdzi môj dlhý menčikov, kde sa naproti tomu môj spoločník v svojom zmrznutom kabáte pohyboval o veľa ľahšie a preto i o veľa prv k pirti sa doškriabal a vysadnúc zase na koňa, ďalej jazdil.

Mne nebolo možno bez cudzej pomoci do sedla vysadnúť, lebo môj tátoš nebol už viac bachratý a následkom toho prevalilo sa mu sedlo pod brucho. Volal som teda na vodiča i na môjho spoločníka, no pre hrozný víchor nedošiel k ním môj hlas.

Hrúza ma objala.

Moji spoločníci mi už mizli zo zraku v sňahovej chumelici a ja sám bezpomocný nevedel som, čo počať. Koňa som nikdy nesedlal a preto nemohol som si sám pomôcť. Okrem toho bál som sa pustiť uzdu z ruky, aby mi kôň za svojím spoločníkom neodišiel, lebo potom bol by som v skutku úplne osamotnel a ztratil i posledný spôsob a výhľad na vysvobodenie z hroznej tejto púšte, ba kým by môj kôň bol dohonil mojich spoločníkov, mohol som už byť dávno zmrznutý a zaviaty pod sňahom, tak žeby moji spoločníci neboli našli ani len to miesto, kde ležím.

Sobral som teda všetku silu a volal poznovu, koľko mi len hrdlo stačilo, no všetko marne.

Pokúsil som sa teda ísť pešky za svojími spoločníkmi, avšak i tu som videl, že ak neshodím menčikov, dlho nevydržím, lebo som už bol celý vypotený.

No, keď je núdza najvyššia, vtedy je i pomoc Božia najbližšia, môj priateľ náhodou sa obzrel, a vidiac, že ma niet, obrátil svojho koňa nazpät, vezmúc i vodiča sebou.

Tento potom osedlal mi koňa, dávajúc posunkami na javo, že je môj tátoš už veľmi vytrovený a preto že spadlo sedlo z neho.

Vedel som to dobre i bez vodičovho vysvetlenia i bol bych milerád nakŕmil toto dobré zviera nielen ovsom a senom, ale trebárs i paštétami, no nemal som pri sebe ani len kúska chleba a v tejto púšti bolo iba vetra na dostač, iného nič.

Kým mi sedlal vodič koňa, žaloval sa môj priateľ na boľasť v celom tele.

„Ó, prečo som len neposlúchnul Moskoviča a nevzal na seba bundu? Už som nie v stave pohybovať údami a ak nezhyniem zimou, tak istotne aspoň ťažkou chorobou zaplatím dnešnú cestu.“ Takto bedákal môj Juľko.

„Poď dolu z koňa,“ odpovedal som mu, „a choď aspoň za istý čas pešky, aby si sa zohrial aspoň pohybom.“

„Nemôžem, lebo nevládzem,“ bola smutná odpoveď.

„Obleč si teda môj menčikov a mne daj tvoj kabát,“ navrhoval som ďalej.

Ani toto nabídnutie neprijal a tmavo-svetlej čiže tmavo-modrej soche v tvári podobný jazdil smutne ďalej. Jediná nádej, že dľa vodičových slov prídeme do hustej jedľovej hory, dodávala mu ešte koľkej-toľkej sily.

Ej, tá hora, tá milá hora! Keby len čím skorej tu bola!

Došli sme síce konečne i do nej, no predbežne bolo nám súdeno prestáť ešte jednu zkúšku. Pred nami vypínal sa asi 200 metrovej výšky ešte jeden holý a strmý vrch, najvyšší to sokorec na celom pohorí Korábie, o jehož úpätie opieral sa hrebeň iného vrchu, po ktorom sme práve jazdili. Z oboch strán hrebeňa vedľa samého toho sokorca boly výmole, takmer prostopádne do dolín sbiehajúce. Ponad samý taký výmoľ vinul sa hadovito, sotva na dve piade široký, no veľmi strmý chodník, ktorému sme nijak nemohli vyhnúť. Tento chodník bol pokrytý ľadom a sňahom a náš vodič, ledva stúpil naň, sklznul sa a len malému kríčku, o ktorý sa v páde zachytil, mohol ďakovať, že nezletel do stométrovej priepasti.

Naše kone, vidiac to, zastaly a nemaly vôle pustiť sa týmže chodníkom, len po malom núkaní a pobádaní začaly predsa pomaly liezť za predchádzajúcim vodičom. Pri každom kroku zkúmaly najprv nohou miestečko, kam maly stúpiť, a len potom snažily sa pevne vykročiť na šmykľavej ploche. Nemálo obťažovala chôdzu i tá okolnosť, že jednotlivé skrútky na tomže chodníku boly veľmi krátke. Len slepý nebol by snáď tŕpnul pri takej krkolomnej jazde.

Najmenšie šmyknutie a človek i kôň musel by zleteť do zívajúceho výmoľu na mnoho metrov hlboko.

„Hospodine! V Tvojich rukách je náš život, neopúšťaj nás, lež buď naším hradom i paväzou!“

Takto šeptaly ústa moje, lebo hrúza ma bola obkľúčila a mráz mi prebiehal kosťami.

Môj úbohý priateľ, polozmrzlý, nezdal sa cítiť už nič, a preto vo svojej lethargii ani nezakúsil tak trapné okamihy a pocity, ako ja, len potom, keď sme dosiahli najvyšší bod našej cesty, kde práve začínala sa túžobne čakaná a žiadaná jedľová hora, zastavil koňa a zúfalým hlasom vyrieknul: „Ďalej nemôžem, už mi stuhla krev v žilách. Úbohá žena! Úbohé dietky moje! Už vás viac neuvidím!“

Mne stisklo srdce.

„Poď dolu z koňa!“ hovoril som, „len chôdza ťa obráni pred zamrznutím.“

„Nemôžem,“ znela zase stereotypná odpoveď. „Ty choď a ratuj sa, ako budeš môcť, mňa ponechaj môjmu krutému osudu.“

„Nepôjdem!“ odvetil som určite. „Alebo spolu dôjdeme, kam sme sa vybrali, alebo spolu zahynieme.“

„I ty máš ženu a dietky,“ počal zase môj priateľ, „pamätaj na ne a ratuj sa!“

„Nezúfaj! Ešte starý Pán Boh žije,“ odpovedal som mu, „a ten nám nedá zahynúť. Lež pomáhajme si i sami, koľko môžeme.“

Sostúpil som z koňa a chytiac druhého za úzdu, velel som určitým hlasom:

„Julko, dolu z koňa!“

Môj priateľ už neodporoval; zhodil sa v pravom smysle tohoto slova dolu, lebo riadne sísť nedovoľovaly mu jeho v ľadovú kôru premenené šaty, tak že nemohol vystreť v nich ani nohu, ani ruku.

Môjho priateľovho koňa som oddal vodičovi a kázal mu ísť vopred, zatým poslal som môjho úbohého spoločníka a konečne som šiel tiež pešky i ja, aby mi priateľ môj nezávidel jazdu, sám vedúc svojho koňa za sebou.

Toto chúďa bolo našlo ešte prv na ceste neveľký bukový konárik a na ňom dakoľko suchých listov, i súc hladom morené, vzalo ho vzdor zubadlu do papule a nevypustilo, kým ho celý nezhrýzlo. I úbohý kôň mal teda svoju biedu.

Celý ten vrch, ktorý sa nám mal stať tak osudným, pokrytý je samými, husto vedľa seba ležiacimi hrobmi. V nich práchnivejú kosti tých prepočetných otrokov, ktorí starodávnymi Rimanmi sem dovlečení, pre svojich otročiteľov v tunajších baňach zlato dobývali. Veliký, na samom hrebeni tohoto vrchu urobený prielom, je dielom jích rúk. Z podajedných hrobov povykopávané rozličné veci opatrujú sa čiastočne v súkromných sbierkach a čiastočne v koložvárskom museume.

Naša cesta bola vzdor tomu, že šla dolu vrchom, dosť tvrdou, lebo sme brodili miestami až po pás sňahom, hustá hora však chránila nás pred zúriacim víchrom.

Môj priateľ zpočiatku ledva liezol; zmrznutý kabát a nohavice prašťaly na ňom pri každom kroku a veľmi mu obťažovaly chôdzu, no čím ďaľej sme šli, tým viac okrieval a vše čerstvejší krok bol istým a neklamným znakom, že stuhnutá krev začínala zase ožívať v jeho žilách. Mne bola pešia chôdza zase nad mieru obťažná pre dlhý menčikov, ktorý ma v hlbokom sňahu i v kráčaní značne hatil i celé potôčky potu z môjho tela vyluďoval.

Značne široká, úbočím hadiaca sa a pravidelne padajúca cesta poukazovala patrne na to, že je nielen naschvál robená, lež i pečlive opatrovaná a nutno mi vyznať, že som v takej výšave a toľkej pustine, akou je pohorie Korábia, takej dobrej cesty ešte nikdy a nikde nevidel.

Ďakoval som vrúcne Hospodinu, že sme už tu, považujúc už všetky neresti za prestáte a moja radosť bola značne rozmnožená, keď som asi po štvrťhodinovej púti počul i môjho priateľa chváliť sa, že sa mu počínajú rozohrievať údy.

Práve v tom čase sme došli ku dvom osamele stojacím, pustým domom, v jíchž úzadí bolo vídať do vrchu otvor čili takzvanú štolňu.

Po ďalšej štvrťhodine sišli sme z cesty dolu neveľkým briežkom a tu ležal pred nami Vulkoj.

Dva domy, jedno z netesaných brván vystavené skladbište a zase štolňa, to ten Vulkoj.

Oh, čiže sme sa sklamali v očakávaní!

Pán Bauer vyšiel nám oproti a vítajúc nás, hovoril: „Sľúbili ste sa síce, páni moji! No ja nemyslel, že prídete v takomto i pre naše vlčie hniezdo prihroznom čase. Obdivujem vašu neohroženosť a mám vás…“

„Za bláznov, alebo z rozumu pošlých ľudí,“ skočil som mu ja do reči. „Tu sme však, a bárs nechtiac, vážili sme a skoro i zaplatili životom našu dnešnú cestu.“

V celom Vulkoji býva iba p. Bauer, jeho mladší brat a jeden sluha, ktorý stará sa i o kuchyňu, mimo týchto troch nechyrovať v tých krajoch ani ptáčika, ani letáčika.

Z môjho priateľa zvliekli len s veľkým namáhaním zamrznutý kabát a dali ho spolu i s mojím podobne značne zľadovelým menčikovom a našími na dva prsty hrubou ľadovou kôrou pokrytými klobúkmi do osobitnej zakúrenej chyže, aby sa ten ľad stopil.

Fúzy, brady a vlasy podarilo sa nám osvobodiť od ľadu len po dlhšom namáhaní. I môjho priateľove okuliare boly hrubo obtiahnuté ľadom.

Ináče sme boli celkom spotení namáhavou dolu vrchom chôdzou.

Že nám potom v teplej izbe dobrý obed, čo i polievka chybovala, výborne chutnal, netreba, tuším, ani dokazovať. Vulkojská, starodávna, teraz už petropavlovskou zvaná baňa, patrí účastinárskej spoločnosti, jejžto najčelnejším údom a spolu i správcom je Ladislav Lukáč, zalatniansky obyvateľ a nateraz ministeriálny radca vo finančnom uhorskom ministeriume.

Prv obrábala táto spoločnosť sama svoju baňu, a síce s rozličným úspechom, najčastejšie však so ztratou, obnášajúcou ročite i na tisíce zlatých. A keď i bol osoh, teda i ten nevystúpil vyše tisíc zlatých za rok.

Pri takých neskvelých pomeroch vzala počiatkom roku 1885 skupenina parížskych kapitalistov túto baňu od jej majiteľov na tri roky do prenájmu i zaviazala sa jim platiť ročite 30.000 zl. prenájomného. Milí účastinári prišli teda tým spôsobom ku dvojnásobnej výhre, lebo nielen že majú zo svojej bane za tieto tri roky stály a veru dobrý osoh, ale jich Francúzi ešte i naučili, ako majú z nej zlato dobývať, dajúc jim dôkaz, že i mimo Ameriky jestvujú kalifornické zlaté bane.

Vo Vulkoji videli sme z petropavlovskej bane vynesené zlaté jarce, ktoré sú kremnickým sťa vajce vajcu podobné. Ten istý útvar rudnej žabice čiže kvarcu a ten istý útvar i zrnitého, vláskovitého a listnatého zlata. Pravda, tu bolo pohromade väčšie množstvo jarcov, ako pri pojediných kremnických baňach, to však bol iba prirodzený následok toho, že tu i o veľa viac ľudí v bani pracuje, ako v Kremnici, a na viac bodoch i viac zlata nachádzajú. Petropavlovská baňa má vyše 400 robotníkov, a medzi tými do 300 baníkov, teda o desať ráz viac, ako mestská, a o dvadsať ráz viac, ako Karlova baňa v Kremnici. Okrem toho ženú sa tu i za najužšími rúdnymi žilami, a práve v tých býva najviac jarcov, no pre stupy málo rúdy, kdežto v Kremnici vyberajú len mohutnejšie ložiská, dávajúce stupám potrebné zásoby. Nectným, z takých žíl vybratým skálim zaplňujú hrubšie, už celkom vyprázdnené ložiská, v Kremnici zostávajú takéto, lež o veľa širšie prázdniny najviac nezaplnenými. To zapríčinilo poplach pred ôsmimi rokmi, keď počaly sa domy pukať, — tomu padnul v obeť skvostný farský kostol v Kremnici. Na Korábii nemalo by sa čo popukať, ani zrútiť, ak nie spomenuté hroby, a predsa pracujú francúzski cudzinci v tamejšej bani, ako načím. Nemajúc posiaľ žiadnej jamy, alebo ako to v našich bývalých nemeckých mestách volajú, žiadnej šachty, kopú a hľadajú vulkojskí Francúzi ešte i tam, kde už boli baňskú prácu držali za dokončenú niekdajší rímski otroci, a nachodia ešte vždy dosť zlata i v týchto miestach. Nuž veď i tí otroci nešli za úzkymi rúdnymi žilami, sťa by i oni boli študovali baníctvo na štiavnickej akademii.

Po poldruha-hodinovom pobyte vo Vulkoji, kde novozvolenému predsedovi francúzskej republiky, Sadi Carnotovi, pripili sme na zdar a slávu, pri čom všetkým trom, síce nemecké mená majúcim, lebo z Elsaska pochodili, no za Francúzsko telom i dušou zaujatým našim hostiteľom iskrily sa oči radosťou, dal nám p. Bauer dvoch robotníkov, rumunských mladíkov, ktorí boli práve zo štolne vyšli, za vodcov a my sme nastúpili o tretej hodine ďalšiu púť do Hermani, kde sú vystavené petropavlovskej bani patriace stupy.

Nášho predpoludňajšieho vodcu, spolu i s koňmi nechali sme vo Vulkoji, poneváč môjmu priateľovi celkom prešla chuť ku zpiatočnej jazde, ako bolo vídať z jeho rečí, lebo tvrdil, žeby nešiel do Zalatny zpät cez Korábiu, ani keby mu hneď vyplatil za to niekto tisíc frankov v zlate; ba on sám prosil pána Bauera, aby nám obstaral voz alebo sane, ktoré by nás zajtra odviezly do Zalatny.

Sťa piaty spoločník pripojil sa ku nám na ceste do Hermani istý horár z Abrudbani, ktorému bol oddal p. Bauer list pre polesného, v ňomž ho požiadal o príležitosť pre nás na nasledujúci deň.

Cesta nás viedla najprv hodný kus hore vrchom, potom dosť veľkou planinou, a konečne ustavične strmo na dol. I táto nachodí sa v dobrom stave, len na spomenutej planine leží v hlbokom priekope a bola sňahom snáď na dva metre vysoko zasypaná.

Aby sme toto miesto obišli, vyviedol nás spomenutý horár na pravý breh tohože priekopu, kde bol sňah vetrom do hola zmetený, no po dlhšej chôdzi museli sme zase dolu na cestu a to stalo sa pre nás veru nezvyklým spôsobom.

Breh, na ňomž sme stáli, vypínal sa takmer kolmo, asi na päť metrov vysoko nad cestou, a tu rozložil nám náš horár, že touto príkrinou musíme sa jednoducho zosankovať. Vysvetliac takto v krátkosti, čo robiť, sadnul prvý na kraj brehu a… šups! už sedel na ceste, že mu len hlava vyčnievala zo sňahu. Jeho príklad najprv nasledovali naši vodičia a potom za nimi i my. Nohavice nám boly sánkami.

Za dobrú radu počastoval som milého horára cigarou, ktorú si ihneď zapálil, a chtiac sa mi bezpochyby tiež privďačiť, stal sa veľmi shovorčivým. Najprv mi rozprával mnoho, no ja z toho nerozumel som ani slova, a držiac sa starodávneho pravidla: „si tacuisses, filosofus mansisses“, mlčal som sťa ryba; keď som však pozdejšie zbadal na jeho hlase, že sa ma čosi opytuje, bol som predsa prinútený hovoriť, i povedal som mu: „Ňu šti rumunešti“, to je: neviem rumunsky. Začal teda maďarčinu lámať, no tam zase on mohol plným právom povedať: „Nem tudom ín šemi maďarul, mert in Rumun vaďom.“ A tak rozhovor náš zamrznul.

Sotva sa však to stalo, dohonil nás p. Chomés (čítaj Šomé), vulkojský baňský merník, a ukazujúc prázdnu pipku, pýtal od horára dohánu. Ten ale nemal nič.

Nevyzvaný podelil som sa ja s pánom merníkom o cigary, dajúc mu z posledných dvúch pravú polovicu.

I ten si hneď zapálil a pukajúc chutno, rozprával mi podobne dosť dlho, z čoho som zase nič nerozumel a preto i velemúdre mlčal, lebo hovoriť je vraj striebro a mlčať zlato. Keď mi však i pán Chomés začal predkladať otázky, tu som predsa len musel pretrhnúť mlčanie i povedal som mu: „Je ne parlepas française“, to je: nehovorím francúzsky.

Bodajže vás i s rozličnými rečmi! Znám jich štyri, počitujúc viac slavianskych iba za jednu a túže reč, a predsa som nebol dosť obrneným.

Slovensky alebo inú slovanskú reč, nemecky, maďarsky, latinsky, — všetko, ale všetko toto som proboval, no nedaj Bože, môj Francúz len vše krútil hlavou.

Bolo teda zase po rozhovore.

Šťastie, že dostali sme sa o malú chvíľku do Hermani.

A čo je to za obec?

O niečo väčšia, ako Vulkoj.

Vedľa otvoru zo štolne stojí prvý dom a v ňom býva p. Chomés so svojou slúžkou.

Dolu nižšie je druhý dom, v ktorom bývajú štyria žandári so svojou gazdinou, a ešte niže toho je tretí dom, slúžiaci za byt p. Heyovi, dozorcovi nad stupami, jeho gazdinej a dvom amalgamátorom.

Okrem týchto troch domov nachodia sa tu v polozborenom stave staré a povyše týchto iné, nové stupy; to celá slávna obec, počet jej duší obnáša číslo 11.

I Vulkoj i Hermani ležia vysoko nad morom a uprostred vzdialených vrchov.

A načo je tu žandárska stanica?

To má svoju dôležitú príčinu.

Dňa 1. marca roku 1886, práve keď začínalo sa brieždiť, zahučala vo Vulkoji razom zo všetkých strán streľba a obločné sklo na tom dome, v ktorom býval vtedy baňský pokladník, plnokrevný Francúz, rozlietalo sa v tisícich kúskoch po zemi. Okrem toho hučaly i všetky dvere (je jich tam štvoro) na dome pod mohutnými úderami sekier. Nie menej, ako 38 rumunských sedliakov dobýjalo tento dom. „Auri sarca fames“, alebo po našsky: „dychtivosť za zlatom“ primäla jich ku tomuto hroznému činu.

Úbohý pokladník, tušiac, čo sa deje, vyskočil z postele na rovné nohy a vezmúc do jednej i druhej ruky nabitý revolver, vyskočil oblokom von z domu, chtiac zahnať guľkami nevolaných hosťov, avšak súďac dľa výstrelov, že je tu primnoho zlosynov, dal sa na útek, strieľajúc voslep v pravo i v ľavo, kým mu stačily nábitky. Na nešťastie dostal sa na veľkú hromadu z bane vyvozeného nectného kamenia, na takzvanú halň a zletel touto dolu, pri čom si zlomil nohu a dochrámal i ruku. Takto dokaličený kotúľal sa ešte hodný kus dolu dolinou, aby mohol zachrániť aspoň holý život. No nepodarilo sa mu ani to; našli ho jeho robotníci po dakoľkých hodinách polozmrzlého bez seba ležať i doniesli zpät do spustošeného domu, kde vzdor všemožnej lekárskej opatere na tretí deň v hrozných boľasťach vypustil ducha.

Zbojníci, vlámavší sa do domu, našli tam a odniesli so sebou tridsať kilogrammov striebro-zlata v hodnote 30.000 zl. r. č.

Celá stotina vojska sliedila za nimi i po pohorí Karábie, i po pohorí Magure (lebo i v Sedmohradsku volá sa jedno pohorie Magurou) cez celý mesiac, avšak darmo. Púha náhoda doviedla pozdejšie jednoho z ních pred súd, kde vyzradil i ostatných svojich súdruhov. Pred nedávnom jich posúdili do žaláru od 5 — 20 rokov.

Ukradené zlato našli zakopané v zemi vedľa domu, patriaceho jednomu z tých zločincov.

Aby neopakovaly sa také pády, založili v Hermani žandársku stanicu, lebo od tých čias zamyká sa zlato v samých stupách do mocnej wertheimky a keď ho nesú do zalatnianskej huty, vždy idú s ním aj dvaja žandári.

Okrem žandárov chovajú v Hermani i štyroch veľkých, sivosrstých, našim valaským podobajúcich sa, ale veľmi zlobivých psov a jednoho vlka.

„Lupulu“, predstavil mi ho p. Chomés, keď sme prišli k bytu p. Heyovmu, a mľaskajúc jazykom, volal ho k sebe.

Jednoročný tento vlk, na retiazke priviazaný, vybehnul z búdky a lízal p. Chomésovi ruku, zazrevší však mňa, zagánil očima a mal vôľu vrhnúť sa na neznámeho, no p. Chomés vpratal ho zpät do búdy, zachlopiac na nej dvere.

Po tomto intermezze viedol ma p. Chomés hore schodmi do Heyovej pisárne. Šiel vopred, ja za ním. Zrazu však som nemohol ďalej napred, lebo ma niečo silou nazpät tiahlo. I obzrem sa a vidím jednoho zo spomenutých psov, držiaceho v ostrých, vycerených zubiskách spodný koniec z mojej palice. Ani nebrechnul, len hneď kúsal. Pán Chomés, mocný to, územčistý chlap, pracoval i rukama i nohama, kým ma osvobodil. Otvoriac najbližšie dvere, vstrčil psa silou do chyže i ponáhľal sa obrániť ma pred druhým, ktorý už tiež chvátal hore schodmi.

Podobnú prácu mal p. Hey, kým obránil môjho priateľa; pred štvrtým dunčom sme ušmykli všetci do blízkej pisárne a zachopili dvere. Psi títo sú schválne vycvičení a konajú svoju službu verne a svedomite či vo dne, či v noci. Ani len baníkov nepripustia ku svojmu pánovi do domu a keby sa snáď zase nejakým zločincom zachcelo vulkojského zlata, tí by mali robotu nielen so žandármi, ale i s týmito psy a jích spoločníkom-vlkom.

Vzdor tomu, že už boly štyri hodiny a deň úplne u konca, šli sme po krátučkom predstavení hneď obzreť si stupy.

Podrobne jich nebudem opisovať, lebo to patrí do oborného časopisu, mám však za to, že nezhreším, keď ct. čitateľov aspoň povrchne s nimi oboznámim.

V 18 metrov vysokom drevenom stavisku pracuje dvadsať okrúhlych, železných tĺkov v štyroch, z liateho železa zhotovených mažiaroch, teda po päť v jednom mažiari. I val a palce na ňom, ktoré dvíhajú tĺky, záležia zo železa. Každý tĺk váži 375 kilogrammov a zvŕta sa okolo svojej osy pri každom zdvihnutí, a síce preto, aby sa jeho podošva rovnako drala. Taký tĺk zdvíha sa a padá za minútu 90 — 100 ráz, a síce na výšku 17 centimetrov. Zodratú podošvu alebo inú čiastku takého tĺka možno veľmi ľahko zameniť novou, a bárs sa val i ustavične rýchlo krúti, predsa možno vypnúť trebárs i všetky tĺky jeden za druhým za veľmi kráťučkú chvíľku. Jeden jediný robotník je ku tomu dostatočný, aby zastavil a zdvihnul dľa ľubovôle 33 metr. centa ťažké železo.

Rúdu, dovážanú konskou železnicou zrovna z bane, sypú pod samým krovom tohoto staviska na železné mreže, kde drobnejšie kúsky prepadnú a zídu pomaly až ku samým mažiarom. Väčšie kusy sklznú sa dolu mrežou a padnú až ku zubnici. (Nemci zovú tento stroj Backenquetsche alebo Steinbrecher), stroju to sostavenému dľa toho istého principu, na ktorom sú stvorené ľudské alebo zvieracie čeľuste. Tieto kusy hádže jeden jediný robotník lopatou do zubnice a tá jich drobí jediným stisknutím na také kúsky, ako komu ľúbo; i najtvrdšia žabica má úplne dosť na jednom jedinom stisknutí; rozpadne sa na marné kúsky, ktoré tiež zrovna ku mažiarom padajú, a síce najprv do korčuhu, mlynským korčuhom celkom rovnému, a potom na železnú, kosmo ležiacu tablicu — podavača, ktorú osobytný prístroj pravidelne napred a nazad stále pohybuje. Následkom týchto pravidelných pohybov padá vždy rovnaké množstvo rúdy do mažiarov, a síce vždy iba toľko, čo prostredný tĺk v jednom-každom mažiari razom roztlčie. Zpod prostredného tĺka prechodí rozdrobená rúda pod vedľajšie a ztadiaľ ďalej i pod dva ostatné. Kým túto cestu vykonala, je už v drobný prášok premenená, alebo dľa banského názvoslovia úplne otvorená a jednotlivé jej drobulinké čiastočky, medzi nimi i zlato, plávajú vo vode, osobitnými železnými trubiciami do mažiarov vedenej, i robia ju mutnou a hustou. Na prednej strane v mažiari je pripevnená polovypuklá, z úplne čistej mede shotovená a amalgamom, totiž rtuťou so striebrom spojenou, obtiahnutá tablica a nad ňou z najjemnejšieho švédskeho železa urobené a miesto dierok úzunkými švíkmi posiate syto. Čo raz padne daktorý tĺk, to vždy zvlní v mažiari nachodiacu sa vodu a následkom toho styknú sa v nej plávajúce zlaté prášky s amalgamovanou meďou a zostanú na nej pevne lipeť. Poneváč však tým samým i amalgam tuhne a stal by sa konečne i celkom necitlivým, čím by ztratil i svoju príťažlivú moc, teda dávajú každodenne do mažiarov i rtuť, ktorú tĺky tiež roztlčú na drobulinké guľôčky a tieto spoja sa potom s amalgamom a obnovujú stále jeho príťažlivú silu. Z každej takejto amalgamovanej medenej tablice zoberajú dvojtýždenne nashromaždené striebro-zlato dlátami a pílnikmi, lebo je tak tuho o ňu prilepené.

Nadbytnú mútnu vodu tlačia jej vlastné vlny cez spomenuté sito z mažiara a tá potom tečie najprv cez inú, celkom ploskú, tiež medenú a amalgamovanú tablicu, potom žľabom, tak že amalgovanými, medenými pľachmi vyloženým, ešte i na tretiu podobnú tablicu.

Tie zlaté prášky, ktoré nemaly času alebo príležitosti primknúť sa ku prvej, v samom mažiari upevnenej tablici, zostanú lipeť na druhej, alebo na tretej, alebo i v žľabe, a len málo jích prejde až do potoka. I tejto ztrate sú príčinou obzvlášte šlichy, ktoré následkom svojej váhy vždy spodkom lezú a tým zlatu hatia cestu ku amalgamu. Aby sa tomuto zlu, koľko možno, odpomohlo, zmývajú tieto tablice a žľaby častejšie čistou vodou, ktorá šlichy ďalej ženie, a sberajú z nich amalgam každodenne ráno i večer metličkami z rýžovej slamy a kaučukovým nožom. Z amalgamu toho istého dňa, totiž 20. dec. m. r., dorobeného spravili guľu, ktorá vážila 1181 grammov, keď už bola vyšla z lisu, kde z nej dľa možnosti už boli rtuť vytlačili; bolo v nej teda striebro-zlata okolo 400 grammov, v hodnote asi toľkých zlatých.

Z tretej amalgamovanej tablice tečie mutná voda na „früvanery“, stroje to dľa svojho vynálezcu Frue Vaninga (čítaj Frü Vaner) takto nazvané. Každý takýto stroj záleží z kaučukovej, asi na poldruha metra širokej a na dvanásť metrov dlhej, z jednoho jediného kusu záležiacej obruče, ktorá sa stále točí okolo dvoch hrubých valcov, z níchžto predný leží o veľa vyššie, ako zadný. Následkom toho je i vrchná plocha tejto obruče ku zadu šikmo naklonená. Zvláštny a skutočne obdivuhodný stroj pohybuje túže obruč celkom pravidelne súčasne i napred i z boka na bok a tým spôsobom koná táto obruč práve tú istú službu, čo vymývacie korýtko v rukách zručného stupára, lenže o veľa pravidelnejšie a správnejšie. Nad obručou, asi v tretine jej dĺžky od predku, je celý rad malých železných žliebkov, z ktorých stále tečie čistá voda.

Kadenáhle v prostriedku na obruč padajúca mútna voda príde až ku týmto žliabkom, hneď začnú sa deliť šlichy od iných, v mútnej vode obsažených čiastok, ktoré, súc o veľa ľahšími, plávajú dolu šikmou plochou nazad a odtekajú do potoka. Šlichy, súc ťažšie, zostanú lipeť na obruči, a kadenáhle sa vrchná jej plocha na spodok obrátila, hneď začnú padať do škryne, pod früvanerom sa nachodiacej. Ktoré nepadnú samy od seba, tie konečne zmyje neveľký síce, no mocný prúd čistej vody, striekajúci stále na obručnú spodnú stranu.

Jeden rumunský chasník opatruje všetkých osem früvanerov vo dne a jeden v noci. Každý z nich má ročite 300 zl. platu, a jích práca záleží z toho, že dávajú pozor na riadne tečenie mútnej i čistej vody, potom že prekladajú šlichy zo zadnej čiastky škryne do prednej, a konečne že mastia, keď treba, stroje.

Tretí, podobne rumunský chasník, pracujúci denne za 10 hodín pri zubnici, má denne 60 kr., alebo ročite 219 zl. platu.

I pri stupách sú riadne zamestknaní len dvaja robotníci, takzvaní amalgamátori, oba cudzinci, Nemci, títo však dostávajú mesačne po 150 zl., alebo ročite po 1800 zl., teda viac, ako mnohý, vyššie postavený úradník. Avšak len od jích schopnosti a svedomitej práce závisí, či viac alebo menej zlata ujde dolu vodou, a preto sú i tak skvelo platení. Prácu zaiste nemajú nadmier ťažkú a namáhavú, a pracuje každý z nich len za dvanásť hodín denne, ale pracuje každý deň, lebo stupy nesmú stáť ani v najväčšie sviatky, ináče by sa amalgamy zkazily.

Zubnica zdrví cez každú hodinu tri metr. centy, no každý tĺk zrobí denne 1,6 až i 2 tonny, teda všetkých 20 tĺkov 32 — 40 tonn, čiže 320 — 400 metr. centov rúdy, a z toho dostanú 600 — 800 grammov striebro-zlata. Asi 18% odpláva ho dolu vodou.

Stupy a všetky v nich nachodiace sa stroje pohybuje v nedostatku vodnej parná sila a stroj, majúci 32 konských síl, kúria drevom, ačpráve jich každý meter v hore stojí 1 zl. 80 kr. Kamenné uhlie by ovšem bolo o veľa lacnejšie, no museli by ho nosiť sem na chrbte, a taká doprava by ešte o veľa viac stála.

I na čistenie a prešovanie amalgamu sú pri týchto stupách osobitné stroje, podobne je tu zariadená i pec na vypaľovanie, a iná na ztápanie, a ešte iná na probovanie striebro-zlata, táto poslednejšia spolu i s malou, ku nej patriacou lučbárskou dielňou; slovom, hermanské stupy sú vzorným závodom, ktorý úplným právom môže a má slúžiť za nasledovania hodný príklad pre všetky kraje, kde sú zlaté bane.

Srdce ma zabolelo, keď som porovnal s týmito naše, kremnické stupy.

Tu za malú štvrťhodinu je z rúdy striebro-zlato i šlichy hotové, u nás ani za 24 hodín; tu zrobí jeden tĺk denne 16 — 20, u nás 11 — 2 metrických centov; tu sú podošvy rovné a vždy sťaby nové, u nás končité, ostré a, kto zná, akej všetko podoby; tu padá tĺk za menšinu 90 — 100, u nás 30 — 40 ráz; tu počuť iba silný, zdravý buchot ťažkých padajúcich tĺkov, u nás vedľa slabého, nepravidelného buchu len rozličné vŕzganie a škrípanie; tu dostanú z rúdy 80 — 82% zlata, u nás 40 — 50% atď., atď. Títo tu za deň vyťažia, čo my často za jeden, ba práve i za dva mesiace. Ani tu tak nebývalo, no šťastlivá náhoda doviedla cudzincov, aby stali sa učiteľmi pre kraje slepotou ranené. Bodaj by len jích nauky padaly nie na skalu, lež do úrodnej pôdy, aby čím skorej mohly i v Uhorsku niesť želané ovocie.

„Či neželieš, Julko, nad vykonanou cestou?“ opýtal som sa svojho priateľa, keď boli sme si už náležite poobzerali stupy.

„Vďačne znesiem k vôli takémuto závodu i desať ráz väčšie dnešným podobné desné útrapy,“ znela odpoveď a spokojnosťou žiariace oči svedčily, že môj priateľ hovoril z úprimného srdca.

Chceli sme sa vrátiť do Vulkoju, avšak p. Hey už pred hodinou bol odoslal naších vodičov nazpät a nechcel ani slova čuť o našom odchode. Vrátili sme sa teda do jeho pisárne, ešte ustavične sprevádzaní i p. Chomésom, a tu predovšetkým podopytovali sme sa na petropavlovskú baňu. Pán Hey bol nám tlmočníkom a p. Chomés odpovedal s veľkou ochotou na všetky naše otázky. Z jeho odpovedí videli sme, že tunajšia baňa líši sa od kremnických baní len tým, že zelený zlatonosný trachyt sedí na sienitovej bridlici, ktorá vraj nemá v sebe zlata. Ináče sú vo Vulkoji tie isté pomery, ktoré i v Kremnici. Pán Chomés domnieva sa, že je zelený trachyt bridlicou len prelomený a na spodku žeby ho zase bolo možno najsť i s jeho rúdnymi žilami, no myslí, že bude bridlicová vrstva dakoľko sto metrov hrubá a tak vyhľadanie trachytu že bude stáť mnoho peňazí a potom že bude i dobývanie rúdy spojené s väčšími nákladkami. Výhľady to nie potešiteľné a predsa chcú terajší prenájomníci kúpiť túto baňu a ponúkajú za ňu už 800.000 frankov v zlate. Pán Lukáč žiada okrúhlym počtom jeden million frankov. Pre toto vyjednávanie sú pomery medzi prenájomníkmi a ním teraz veľmi napnuté.

Ako p. Chomés ohľadom samej bane, tak nám porozprával p. Hey po večeri o iných tohoto závodu týkajúcich sa vecach celkom otvorene a obšírne.

Keď pred troma rokmi vzali jeho predstavení petropavlovskú baňu do prenájmu, hneď videli, že sú tutejšie stupy vo veľmi primitívnom stave a následkom toho že je i zrábänie rúdy veľmi nedokonalé a ztrata na zlate že obnáša i 50%. Poslali teda p. Heya do Ameriky, aby zkúmal, ako tam zrábäjú zlatú rúdu, a on, cestujúc od jednej bane ku druhej, videl rozličné spôsoby a stroje, ktoré viac-menej zodpovedaly cieľu. Napokon prišiel i do Kalifornie a tu našiel stupy, ktoré sa mu najlepšie páčily, lebo i veľké množstvo rúdy pomerne lacno zrábäly, i najviac zlata dávaly; ztrata obnáša len 10 — 20%. Objednal teda takéto kalifornické stupy v Chicagu za 100.000 frankov a dal jich vystaviť v Hermani. Doprava týchto stúp, pravda len železa a kaučuku, lebo drevené čiastky boly v Hermani zhotovené, stála po mori až do Triestu 20.000 frankov, odtiaľ železnicou až do sedmohradského Belehradu 7000 zl. a konečne vozmo do Hermani 2000 zl., teda vcelku bolo vyplateno len za dopravu 19.000 zl. r. č. I strojníka, ktorý tieže stupy sostavil a v Hermani i postavil, musel p. Hey dať doviezť z Chicaga, poneváč nemohol takého najsť v Europe. Ba, keď stupy, počnúc od 1. aug. 1885, už pracovaly a vzdor všetkej pilnosti a prozreteľnosti do 50% zlata dolu vodou uchodilo, musel dať doviezť zrovna z Kalifornie zkúseného amalgamátora, ktorý vyjednal si okrem povozného sem i ta denne 50 zl. platu. Tento skutočne drahý robotník ztrávil v Hermani úplne tri mesiace, kým totiž terajší dvaja amalgamátori nevycvičili sa v jeho umení dokonale. Hia, veľké dielo tvrdo sa rodilo.

A predsa sa dosiaľ znamenite vyplatilo.

Za neúplného poltreťa roka ztĺkly tieto stupy asi 24.000 — 30.000 tonn, teda 240.000 — 300.000 metr. centov, a dorobily z ních niečo vyše 700 kilogrammov, čiže vyše sedem metr. centov striebro-zlata v hodnote 720.000 zl. r. č.

Posavádne, s týmto závodom spojené výdavky udal p. Hey na 400.000 frankov čiže 200.000 zl., z čoho vysvitá, že petropavlovská baňa dala Francúzom za poltreťa roka vyše pol milliona čistého osohu, a tak ročite 200.000 zl.

Tieto číslice hovoria zreteľne, netreba k nim kommentáru a kto jim nerozumie, ten je ozaj mechom podšitý.

Súďac z toho, čo sme videli a počuli na vlastné oči a uši, presvedčený som úplne, žeby pri takýchže kalifornických stupách daly kremnické štátne bane najmenej jeden million zlatých ročitého čistého osohu krajine, kdežto jej pri terajšom zariadení donášajú značnú škodu. No niet v uhorskom ministeriume ľudí, ktorí chceli by uhorským baniam o pravdu pomôcť na nohy a krajine zadovážiť peniaze tam, kdeby jich mať mohla bez toho, žeby na svoje obyvateľstvo nové a ešte ťažšie dane uvaľovať musela. Pustá negácia zmocnila sa patričných smerodajných kruhov, a síce spojená s pravou egyptskou slepotou. Pán Barthelémy, Francúz z Paríža a hlavný baňský merník u jednej väčšej spoločnosti, ktorá vládze kapitálom 100 mill. frankov a má rozličné bane okrem Francúzska i v Asii, Amerike a Austrálii, hovoril mi asi pred rokom, že po viacročnom pobyte v Amerike a Austrálii úplne presvedčil sa o tom, že Europa už úplne sa sostarela a nadetá samoľúbou pýchou a spokojnosťou zkostnateľa, majúc seba za osvietenú a vo vedách i umeniach neprevýšenú, kdežto v skutočnosti račkuje a neschopná je prispeť k uživotvoreniu nových a životných myšlienok a vynálezov. „Schopného a opravdu umného človeka,“ hovoril, „prenasleduje v Europe z kroka na krok čierna závisť, a keď opováži sa vystúpiť s novou myšlienkou, držia ho i jeho priatelia za blázna, tak že mu nezbýva iného, ako vysťahovať sa do Ameriky. Tam potom najde vskutku nový svet, hľadá a nachádza spojencov, ktorí zaujmú sa jeho myšlienky, túže varia, dajú peniaze ku zkúškam a o niekoľko rokov píšu potom europejské časopisy o novom amerikánskom vynáleze, bárs ten, v jehož hlave sa zrodil, neuzrel svetlo sveta v Amerike, ale bol a je plnokrevným Europčanom. To dosvedčujú mnohopočetné prípady.“

A p. Barthelémy mal skutočne pravdu.

Naše baníctvo stojí v celku a veľku ešte vždy na nízkom stupni a čo je najhoršie a opravdivou kliatbou pre tento priemysel, je to, že sú jeho správcovia, česť zriedkavým výnimkám, nie schopní pokroku.

Tu dôkaz.

Pán Barthelémy dal doviezť r. 1886 na vlastné nákladky z Chicaga kalifornické stupy na desať tĺkov do Vyhieň pri Štiavnici, aby slúžily za vzor štiavnickému a okolitému baníctvu i p. Kachelmanovi, keď bude treba zhotoviť iné stupy, lebo práve vtedy boly dohotovené nákresy pre štátne nové, veľké stupy, ktoré maly dľa výpočtov stáť blízko 200.000 zl. r. č. Chtiac krajinu zachrániť od tohoto značného výdavku, lebo videl z nákresov, že i tie vystaviť sa majúce stupy budú spočívať na starodávnom principe a tak neveľmi zodpovedať cieľu, obetoval svojich vlastných 8000 zl. Avšak nedosiahnul, čo chcel; komora zostala pri svojom pláne a kalifornické stupy odviezli do Veľkej Bane.

No dľa tejže vzorky dal u p. Kachelmanna lanského roku zhotoviť stupy na šesťdesiat tĺkov p. Berks pre Schöpferštolňu v Hodruši, avšak bez amalgamácie, lebo nemá zlatú rúdu, lež striebornicu.

Tieto stupy som si 29. nov. m. r. i sám obzrel a videl, že sú hodné všetkej chvály, lebo nielen že o veľa viac zrobia, ale i pravidelnejšie tlčú, ako naše všetky dľa vzoriek ešte zo šestnásteho storočia pochodiacich nastavané stupy.

Na to sišiel som sa s viacerými komorskými baňskými úradníkmi, ktorí všetci tieže stupy odsúdili.

„A kedy ste jich videli, páni moji?“ opýtal som sa priprísnych kritikov, znajúc dobre, že ešte sotva minul týždeň, ako začaly pracovať.

„Nevideli sme jich,“ bola odpoveď, „no nemôžu byť lepšie, ako naše.“

Po návrate z Vulkoju dopytoval sa ma jeden vyššie postavený komorsko-baňský úradník na moju cestu a sosbierané zkúsenosti, a keď som začal vychvalovať prednosti kalifornických stúp, vskočil mi do reči, hovoriac, že tomu vari nebude celkom tak a značnú dôrobu zlata že načím pripísať o veľa bohatejšej vulkojskej bani.

„Pane!“ odpovedal som, „keby naše bane boly i o polovicu chudobnejšie, predsa by sme z nich o raz viacej zlata dostali, ako teraz.“

„Nem ösmerem,“ rieknul môj pán a pobral sa ďalej.

Toto „nem ösmerem“ je charakteristikou našej doby, to je jej kliatbou. Čo nezrodilo sa v hlave daktorého vyššieho uhorsko-kráľovského baňského úradníka, to je „nem ösmerem“, to je všetko nanič, nie súce.

Zkúsil to a je živým dôkazom toho i p. Makuc, rodom Horvat, ktorý v šesťdesiatych rokoch tiež bol v Kremnici komorským baňským úradníkom (naňho sa istotne budú mnohí starší páni ešte pamätať). Baník s telom i s dušou a pri tom otvorená hlava snažil sa pozdvihnúť a výnosnými urobiť kremnické komorské bane, no v odplatu za svoje snahy musel ustúpiť; jeho predstavení boli tiež naplnení duchom „nem ösmerem“. Teraz je riaditeľom olovených baní v Bleibergu v Korutanoch, ktoré pozdvihnul svojím umom a neunavnou pilnosťou na nebývalú výšku. Z jeho baní pochodiace, villašským zvané olovo stalo sa svetochýrnym a on sám pravou autoritou v odborných kruhoch.

Či div, že pri takých zkostnatelých pomeroch, uhorské baníctvo hynie a mysliaci človek že tratí všetku nádej na vysvobodenie z tohoto zakliateho stavu?

Kdeže je Magurka, Boca, Jasenie, Staré Hory, Pukanec, Nová Baňa a iné prepočetné banské kraje? Že niet viac rúdy? To nie pravda! Ešte nikde neprebili ste sa až po roztopené vrstvy zemskej gule.

Naše kraje pustnú, bane zapadajú, huty a stupy obracajú sa v rumy a ľud, ten usilovný, len vernej práci žijúci ľud ide na žobrotu, lebo ho jeho skalné vrchy neuvládzu ani pri najlepšej pilnosti zrnom, kapustou a zemiakmi zaopatriť; tomu je nie príčinou nedostatok rúdy; oj, chovajú naše vrchy v sebe ešte veliké množstvo zlata, striebra, mede, železa, sirky, antimonu, kobaltu a iných pokladov, ktoré daly by výživu tisícom a tisícom ešte po mnohé roky, ale spôsob jích vyrábania nestojí fajku dymu.

Zaspali ste, veslári na štátnej lodi, a vaši podriadení obľubujú si v starých šleandrianoch a v lieni pod heslom: „nem ösmerem“.

Nedlávte žobrákov daniami a pilných robotníkov nedostatkom práce, aby nemuseli hľadať spásu v ďalekej Amerike, lež choďte do Vulkoju a nasledujte skvelý príklad! Vy ste zodpovední za bane i za ľud pred Bohom i pred svetom; na vás padá kliatba, keď tisíce ľudu boria sa s hladom.

Pánu Heyovi zračila sa radosť v tvári, keď povedali sme mu, že vynaložíme všetko možné na to, aby i v Kremnici čím skorej podobné stupy pracovaly.

„Budete iste žehnať tú chvíľu, keď odhodlali ste sa ku terajšej svojej ceste,“ hovoril v hlbokom presvedčení.

Verím.

Prvý, ktorý stavia dľa hermanskej vzorky kalifornické stupy neďaleko Zalatny, je Viedeňčan, rytier Stach, k čomu ho pohnul jeho tamejší baňský správca p. Hezky. S prvým májom majú už začať pracovať.

V Sedmohradsku sa teda pomaly už brieždi; dá Bôh, že tam už skoro svitne baníctvu jasný deň.

Po znamenitom nočnom odpočinku obzreli sme si dňa 21. decembra ráno ešte raz hermanské stupy a okolo deviatej hodiny, keď náš od včerajška známy horár z Abrudbane zase došiel a oznámil, že nás už čaká voz v Izbete, odobrali sme sa od milého pána Heya, rodom to Štrassburčana, no telom i dušou francúzskeho vlastenca.

Stúpali sme dolu dolinou pešky asi za tri štvrte hodiny a videli za ten čas asi päťdesiat rumunských sedliackych chatŕč a pri každej pod holým nebom vodné koleso a stupy, totiž tri, naším úplne rovno shotovené drevené tĺky, vedľa ktorých boly do zeme vykopané po dve, alebo i po tri jamy.

Podobných stúp videli sme i v Izbete i v Bučume na stá a stá, no maly niektoré i po šesť, ba tu i tu i po deväť tĺkov.

Cez Izbetu i Bučum viezli sme sa takmer za dve hodiny a všade sme videli patrné znaky, že sme na baňskom území.

Každý tunajší rumunský sedliak je spolu i baňským účastinárom a pracuje cez zimu v bani. Dobývanie a vyvážanie rúdy z bane je spoločnou prácou všetkým, jednou baňou vládnucim účastinárom. Niekde konajú túto prácu i najatí robotníci. Z bane vyvezenú rúdu a jarce si z času na čas jej majitelia dľa počtu svojich účastín podelia a každý odvezie svoj diel domov.

Koncom apríla, alebo ak nedovoľuje počasie, teda najďalej v máji počne sa stupárska práca, ktorá trvá obyčajne až do novembra. Tu potom rumunský sedliak cez zimu nasvážanú rúdu sám si tlčie a ňou nasýtenú, mútnu vodu vedie do jamy vedľa stúp vykopanej, kde sadnú ťažšie čiastky na spodok a voda, nakoľko možno, sa vyparí. Keď je jedna jama už plná, napustia mútnu vodu do druhej a keď je i táto až do vrchu naplnená, teda i do tretej jamy.

Z odstátej jamy potom vyberá stupár usadlinu a vymýva ju na drevenom, ku dorábaniu zlata a šlichov schválne ustrojenom korýtku tým spôsobom, že tože korýtko, držiac ho stále v oboch rukách, napred i nazad a pri tom i na jeden i na druhý bok pohybuje. Následkom tejto práce sosbiera sa zlato, sťa najťažšie, na dne korýtka pri samej hlave, na ňom a poniže neho uloží sa pekne šlich, konečne iné, v mútnej vode jestvujúce látky, totiž nekovy, zaujmú ostatné miesto v korýtku, alebo plávajú po a vo vode. Tieto látky najsamprv odlejú sa preč, potom pomocou čistej vody roztiahnu sa šlichy a oddelia od zlata na korýtku, za tým odrežú sa šlichy a odstráňa z korýtka, a konečne zmyje sa i zlatý prášok do osobitnej nádobky, kde ho za istý čas sbierajú, kým nenahromadí sa ho väčšie-menšie množstvo.

Z času na čas treba nasbieraný zlatý prášok amalgamovať, čo deje sa tým spôsobom, že ho na obyčajnom malom korýtku smiešajú so živým striebrom čiže rtuťou a potom trú a miesa tak dlho, kým sa so rtuťou úplne spojí a tvorí látku cestu podobnú. So zlatým práškom ešte pomiešané šlichy nepriťahuje rtuť k sebe a tak zostanú svobodnými. Na to sa amalgam dobre vyumýva čistou vodou, ktorá vymyje z neho i ostatné šlichové zrnká, a potom ho tlačia cez mocné plátno, aby vytiekla z neho rtuť, čo sa i zpolovice stane. Vytlačený amalgam má podobu väčších alebo menších guliek, ktoré musia vypaľovať, aby z ních odstránili i ostatnú rtuť. Táto premení sa pri vypaľovaní v paru, a preto, kto chce dostať nazpäť rtuť, ten vypaľuje svoje amalgamové guľky v zatvorenej železnej nádobe, z nejžto je vedená tiež železná cieva do studenej vody. Touto cievou musia tiahnuť rtuťové pary a premenia sa v studenej vode zase na obyčajnú rtuť.

Vypálené amalgamové, teraz už takmer z čistého striebro-zlata záležajúce guľky nosievajú rumunskí sedliaci do zalatnianskej huty, kde jim jich stopia za istú cenu a dajú v jeden kus sliate nazpät.

Z viacej strán a od spoľahlivých ľudí počul som, že pojedni rumunskí sedliaci majú po viac, často i po 20, ba i po 30 kilogrammov takéhoto zlata v svojich chalupách, lebo že Rumun len vtedy predá svoje zlato, keď ho najväčšia núdza k tomu tiskne; a keď človek mnohého takého Rumuna v jeho vetchých šatách vidí, bol by mu hotovým dať almužnu. A on ti vládze taký chlap na 20 — 30.000 zl. v čírom čistom zlate.

Na celej našej, vyše dvojhodinovej ceste Izbetou a Bučumom videli sme len jedny väčšie, 48 tĺkmi opatrené stupy, ktoré patria „Konkordiou“ zvanej veľkej baňskej spoločnosti, no tie boly už šindlovým krovom opatrené. Majú byť vraj onedlho zamenené tiež kalifornickými stupami.

I táto cesta vzbudila vo mne trudné city.

Bože môj! My domnievame sa, že sme všetku múdrosť svetskú do prenájmu vzali, a menovite baňské umenie a čo s ním súvisí že sme už dávno ližicou pochlípali a ono tu ti ho máš, rumunský, ten nami nadutými mudrákmi za polobarbara, za pravzor hlúposti a, kto vie, ešte čoho všetkého držaný a vyhlasovaný sedliak stojí ohľadom svojich stúp s nami na jednej úrovni, ba ešte nás predčí v tomto obore, poneváč nezná šliamov a pracujúc sám, o veľa viac dorába zlata, lebo mu ho neujde toľko, ako nám, dolu vodou.

Nie diplomy, bystrý um je hoden cti a chvály.

Čo mi bolo i v Izbete i v Bučume okrem stúp veľmi nápadným, to bolo veľké množstvo menších-väčších krížikov, ktoré som videl. Každý krov, či na jednostenej kôlni, či na stupách, kde ho totiž bolo, má na prednom i zadnom konci hrebeňa po drevenom krížiku, miesto u nás obvyklých hálek. Teda nielen po poliach, i na domoch stavajú Rumuni kríže.

Majúc Bučum za chrbtom, dostali sme sa na krajinskú, z Belehradu do Abrudbane a ďalej vedúcu cestu, ktorá na vrchu Bučumgura (= bučumská hora) zdvihuje sa do znamenitej výšky. Nachodí sa síce v dobrom stave, ale až prílišne strmá, a beda ťažkému vozu a jeho záprahu, ktorý musí ňou stúpať.

Bolo poltretej hodiny popoludní, keď sme vtiahli v Zalatne do hostinca.

Moskovič vybehnul s krikom proti nám; bol celý vytešený naším príchodom, lebo keď sa vrátil náš včerajší vodič s koňmi málo predpoludním z Vulkoju domov a nevedel nič o nás povedať, okrem toho, čo sme spolu s ním zakúsili, dal náš hostinský zvolávať chlapov, aby nás šli hľadať do hôr Korábie, domnievajúc sa, že sme z Hermani do Vulkoju cestu v tme pomýlili a v noci, blúďac neschodnými horami, snáď už zahynuli. V tejto domnienke potvrdil ho i náš bývalý vodič, ktorý hovoril, že sme sa mali vrátiť z Hermani do Vulkoju ešte včera večer a on že nás do siedmej raňajšej hodiny marne očakával.

I naši známi a priatelia zalatnianski dohrnuli sa máličko po našom príchode, aby nám blahoželali, že sme nezhynuli, lebo zvesť o našom príchode rozšírila sa, ako bolo vídať, v krátkej chvíli po celej Zalatne.

Nasledujúceho dňa včasne ráno nachodili sme sa už na zpiatočnej ceste a predpoludním boli sme zase v sedmohradskom Belehrade, teda pri samej železnici.

„Chvála Bohu!“ tešil sa môj priateľ, „už sme sťaby doma.“

„Nevískaj!“ miernil som jeho radosť, „nechváľ deň pred západom slnka, lebo sme ešte ďaleko od domova.“

Tušil som, že sme ešte všetko nepreskočili, a moje tušenie nebolo bezzákladným.

Ešte v hoteli „Hungaria“, kde sme obedovali, bolo nám rečeno, že sa z Aradu jachajúci vlak opozdil o 20 minút, keď sme však prišli na stanicu, oznámili nám, že tenže vlak sňahom zaviaty v Soboršíne trčí. Osvobodili ho síce, no opozdil sa o celej poldruhej hodiny.

V Töviši nás opustil, obráťac sa južnou stranou a my museli sme presadnúť do druhého, zo samých starodávnych vozňov poskladaného vlaku.

Od samého rána bola ostrá zima, no proti večeru vystúpila snáď na 20 stupňov. Na našom vozni boly obloky na prst hrubo ľadom a osuhľou pokryté.

Ja som natiahnul kapce na nohy, môj priateľ ukrútil sa až po uši do svojej bundy; to isté urobil i jeden vedľa mňa sediaci tučný pán. Štvrtý náš spoločník nemal ani kapcov, ani bundy; ten sa ukrúcal len do svojho zimného kabáta, zakrýval si kolená osinelýma rukama a pohyboval ustavične nohama, sťaby bol organoval na pedále.

Vo vozňoch nekúrili.

„Ministrom a jích železničnej správe bolo by treba takto zakúriť,“ hovoril nevrle ten bez bundy.

„Štát gazduje,“ poznamenal na to vedľa mňa sediaci pán.

Ľutovali sme ho srdečne, snažiac sa aspoň jeho nohy ochrániť pred treskúcou zimou svojími šatami.

Vlak letel sťa divý a v Koložváre mali sme už len polhodinu opozdenia. Táto okolnosť a teplý vozeň, do ktorého sme presadli, obživilo našu nádej, že zajtrajšieho dňa o jednej hodine popoludní už zase uvidíme svojích milých.

Došli sme však len na štedrý deň o poldruhej hodine popoludní do Kremnice.

Náš koložvársky vlak nielen že nedohonil ztratený čas, ale ho ešte i zväčšil. Miesto o šiestej vtiahnul o poldeviatej hodine ráno do peštianskej stanice; veľké sňahy na dolnozemských rovinách boly toho príčinou.

I okolo Hatvanu bola v ten deň premávka celkom prerušená a preto nešly vlaky. Najbližší rýchlik odniesol nás dňa 24. decembra o polôsmej hodine ráno z Pešti v naše rodné strany.

„Chvála Pánu Bohu!“ vzdychnul som i ja, vkročiac konečne do svojho domu.




Pavel Križko

— autor historických štúdií a článkov, pedagóg, archivár Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.