Zlatý fond > Diela > Hry, obyčaje a povery


E-mail (povinné):

Michal Chrástek:
Hry, obyčaje a povery

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Nina Dvorská, Patrícia Šimonovičová, Zuzana Berešíková, Katarína Kasanická, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 7 čitateľov

I. Spoločenské ihry podsitňanské

Opisuje Andrej M. Truchlý.

Keď v biely studený plášť zavinutá Zemargla pusté sitňanské hory a nivy zanechá; keď túžobne očakávaná Vesna jej miesto zaujme, a jej miláčok škrivánik svoju pieseňku „Nesiem Bohu sviecu“ nad zazelenajúcimi sa nivami, vo výsosti sa vznášajúc, prespevuje; keď v úbočinách a na stráňach fijalky, siřôtky, kačičky a kohútiky prekvitať počínajú, a hory a doly vtáčim spevom sa ozývajú; slovom keď celá priroda z clivého zimnieho spánku sa prebúdza: zanecháva podsitňanská mladá chasa prirodzeným pudom hnaná svoje tiché chyžky a poberá sa von, na ulicu pod slovanské lipy, abo do poľa, aby tam svoju radosť nad príchodom mladuškej sličnej Vesny v piesňach a ihrách na jav dala… Čas k takýmto nevinným radovánkam obmedzený je ale obyčajne len na popoludňajšie hodiny nedelnie abo sviatočné, bo naša mládež je pobožná a pracovitá; ona vie, kedy je čas k službám božím, kedy k práci a kedy k radovánkam.

V nedeľu teda, keď je nie chmúrno, shromaždí sa po popoludňajších službách božích veselá mládež na určené miesto k ihrám. Mládenci a devy, chlapci a dievčence, deti a manželia, ba i starí zaujmú svoje obyčajné pohoviská; mládenci ihrajú sa na lopdu abo na purgu; chlapci preskakujú šibenice; deti sa naháňajú ihrajúc sa na blšku atd.; starí ale sediac okolo po stranách dívajú sa na hmiriacu sa veselú chasu. Tu si stanú naraz devy vo dva, tvárami k sebe obrátené a asi na desať krokov od sebä oddialené, rovné rady; devy v tarkavých radoch stojáce chytia sa za ruky a započnú ihru na královnú; totiž rukama podľa taktu spoločne kolembajúce; prední (A) rad začne ľubezným a slávnostným hlasom spievať jedon verš nižej nasledujúcej piesne. Keď ho vyspieva, začne spodní (B) rad druhý verš tejže piesne spievať, a tak to ide cez celú pieseň; a síce:

A: Hoja Duňďa, hoja! Poslala nás kráľovná. Hoja Duňďa hoja. B: Hoja Duňďa, hoja! Načože vás poslala? Hoja Duňďa, hoja! A: Hoja Duňďa, hoja! Po tri vozy kamenia? Hoja Duňďa, hoja! B: Hoja Duňďa, hoja! Načo vám to kamenia? Hoja Duňďa, hoja! A: Hoja Duňďa, hoja! Zlaté mosty staväti. Hoja Duňďa, hoja! B: Hoja Duňďa, hoja! Či hú mosty hotové? Hoja Duňďa, hoja! A: Hoja Duňďa, hoja! Už sú mosty hotové. Hoja Duňďa, hoja! B: Hoja Duňďa, hoja! Z čohože sú staväné? Hoja Duňďa, hoja! A: Hoja Duňďa, hoja! Z toho marvaň-kameňa. Hoja Duňďa, hoja! B: Hoja Duňďa, hoja! Či nás cez ne pustíte? Hoja Duňďa, hoja! A: Hoja Duňďa, hoja! Čo nám za dar nesiete? Hoja Duňďa, hoja! B: Hoja Duňďa, hoja! Čiernooké pahoľa. Hoja Duňďa, hoja! A: Hoja Duňďa, hoja! No bežte a pospešte! Hoja Duňďa, boja! B: Hoja Duňďa, hoja! No bežme a pospešme! Hoja Duňďa, hoja!

Keď spodní (B) rad ostatniu sloku spievať začne, vydvihnú vo vrchňom (A) rade nachádzajúce sa devy svoje ruky, sa držia do výšky; spodní (B) rad ubieha rovným ťahom, rozpustiac si ruky, po pod vrchnieho (A) radu vyzdvižené ruky a dospevujúc: „Hoja Duňďa, hoja!“ zastane si o jedno desať krokov vyše vrchnieho zase do radu; tento (A) ale obráti sa tvárou proti predošlému dolniemu (B) tak, že sa dve a dve v ňom (A) nachádzajúce sa devy popod svoje ruky zvrtnú, a teraz vrchní (B) rad začne prvú sloku tejže piesne spievať; načo druhý (A), ktorý je teraz spodním, druhou slokou odpovedá. A tak sa ihra i vo tri vrhy opakuje, jedine s tým rozdielom, že sa spieva na miesto: „Čiernooké pahoľa“ — „Čiernooké dievčatko“ a ihra sa končí.[1]

Touto ihrou a spevom obráťa tieto podsitňanské Vily všetkých prítomných pozornosť na sebä. Mládenci zabudnú na lopdu a purgu; chlapci polámu, týmto spevom z pozornosti vytržené, svoje šibenice deti zatíchnu, slovom: všetci prítomní dívajú sa so zaľúbením na jasajúce panny. Tieto ale, nedajúc sa mýliť, utvoria dlhú reťaz, t. j. obidva rady spojá sa v jedon dlhý rad, a keď každá, v reťazi sa nachádzajúca, drží sa pravicou ľavej ruky pred ňou, ľavou ale rukou pravice za ňou sa nachádzajúcej družky: utekajú za jednodruhou, kam ich prednia za sebou tiahne; a samým tým behom činia rozličné pravidelné figury, hýbania a prepletávania, a síce: dve prvé vydvihnú ruky, za ktoré sa pevne držia výše hlavy, a prvá na náprotivnom konci reťaze uteká na druhý konec reťaze a tiahne za sebou ostatnie popod tých dvoch vyzdvižené ruky. Ostatne skrúťa sa popod svoje ruky aj tie dve, a rad prebehúva zase, jako predtým, popod prvého páru vyzdvižené ruky. Keď toto činia, spievajú neustále:

Tkáme plátno, tkáme! Šijeme vrecia, šijeme! Prepletala som, zapletala som Červeným, belasým, bielym harasom. Tkáme plátno, tkáme! Šijeme vrecia. Šijeme! Keď som zaplietla, zavolala som: Môj milý, premilý! prepletala som.

Keď toto viac razy opakovaly a hodne ustaly, stanú si zase vo dva, tvárami proti sebe obrátené rady, ale už až k sebe tak, že sa za ruky chytiť môžu. A dve prednie v protivných radoch stojáce chytia sa teraz za ruky nasledujúcim spôsobom: každá z nich chytí si ľavou svojou pravú ruku svoju z vrchu pri samej pästi, potom ale každá svojej protivnej pravou ľavú ruku tiež z hora pri samej pästi. Toto činia i ostatnie páry stanúc si v rovný dvojistý spolu stisnutý rad: a tak utvoria tak rečenú „zahradu“. Nato vyložia jim na tie spojené ruky jedno dievčatko, ktorému ale obuv vyzujú. Dievčatko toto chodí po jich rukách, chytajúc sa rúčkama jejich hláv, aby nespadlo; ten pár, ktorý prešlo, pustí si ruky; uteká na druhú stranu „zahrady“ a zase sa podobne chytí, — a tak to činia i ostatnie páry. Medzitým keď dievčatko po rukách chodí, spievajú devy:

Slávik spieva, Pekne býva: Poďme, poďme do radu, Máme peknú zahradu. Slávik spieva, Pekne býva: Poďme, poďme pospolu, Odhoďme preč zlú vôľu.

Toto viac razy opakujúc stanú si do kola, chytia sa za ruky a ihrajú sa „Na kolo“, t. j. krúťac sa v kole hneď na jednu hneď na druhú stranu poskakujú a spievajú viac prostonárodních spievanok, najmä ale túto:

Pri svätom Jáne studnička, Tam pasie Janík koníčka: A ja rada vodu nosím, Za šuhajka Boha prosím; Kač, kač, kačička.

Vyspievajúc nekoľkokrát túto pieseň ihrajú sa „Na káčera“. Zrušiac kolo, stanú si v dlhý rovný rad; devu, ktorá prvá v rade stojí, chytí nasledujúca obema rukama za šaty na bedrách, túto tretia atď. až do ostatnej. Týmto spôsobom utvoria reťaz. Prvá, ktorá káčera predstavuje, celý rad dľa ľúbosti za sebou tiahne a sem a tam, hneď v ľavo hneď v pravo jich vodí: snaží sa ale ku ostatnej v rade sa dostať a ju lebo chytiť alebo zapleteným ručníkom udreť. Táto ostatnia („kačka“) obratne vyhybuje a snaží sa „káčerovi“ ručník odňať. Keď „káčer“ svoj úmysel uskutoční, dá lebo „kačica“ záloh, alebo sa stane „kačica káčerom“ — a ihra sa opakuje. Činiac ale toto spievajú devy:

Ide káčer po doline, Šije čižmy Kataríne: Jednu šije, druhá pára; Tak on kačku nahovára: Počkaj kačka, bude rvačka A s peraťom omykačka; Počkaj kačka, dohoním ťa; Prídem domov zabijem ťa!

[2]

Za touto nasleduje „Ihra na jastrába“, ktorá podobá sa ihre na „káčera“. Devy utvoria jako prvej dlhý rad, chytiac každá svoju predchádzajúcu za šaty na bedrách. Prednia, ktorá jich sem a tam vodí, volá sa „kvočka“, ostatnje ale „kurence“. Neďaleko postaví sa mládenec majúc v ruke nejaké drevce a kope nim do zeme jamku. Mládenec tento predstavuje „jastrába“. „Kvočka“, držiac dva konce svojej zásterky v rukách, chodí okolo „jastrába“ a hovorí: „Kvok, kvok, kvok!“ — a „kurence“ jej sa držiac a za ňou idúc hovoria: „Čiap, čiap, čiap!“ Naraz zastane „kvočka“ pri „jastrábovi“ a zavedie s nim nasledujúci rozhovor:

K. Jastrábe, čo robíš? J. Kopám jamčičku. K. A načo ti tá jamčička? J. Ohníčka naklásť. K. A načo ti ten ohníčok? J. Vodičku zohriať. K. Načo ti tá vodička? J. Kuriatko obariť. K. Kde to kuriatko vezmeš? J. (vyskočí zo zeme): Kokles! K. Čo chceš? J. Chytiť to zadnie! K. Uchyť si, jak môžeš.

Tu beží „jastráb“ na druhú stranu reťaze zamýšlajúc ostatniu devu chytiť; „kvočka“ sa ale i s „kuriatkami“ všelijako pohybuje a krúti, aby tak jeho úmysel prekazila a svojo ostatnie „kura“ zachránila. Jestli sa „jastráboví“ pošťastí svoj úmysel uskutočniť, dá chytená deva záloh, alebo sa odstráni; kvočka ale stane sa na jej miesto kuraťom a ihra sa opakuje… V Tájovej pri B. Bystrici videl som tiež túto ihru od mládeže provodzovať, lenže s tou výnimkou, že je rozhovor medzi „kvočkou“ a „jastrábom“ dlhší; dodáva sa totiž po slovách „jastrábových“: „Kuriatko obariť“ ešte i toto:

K. Kde si to kuriatko vzal? J. U pánov vo dvore. K. Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov! J. Nepovedz, nepovedz; dám ti z neho krídlo. K. Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov! J. Nepovedz, nepovedz; dám ti z neho nôžku. K. Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov! J. Nepovedz, nepovedz; dám ti z neho hlávku. K. Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov! J. Nepovedz, nepovedz; dám ti ho všetko! K. Počkaj, počkaj; poviem ti u pánov! J. (vyskočí zo zeme): Lokeš! atd., jako hore vyšej.

[3]

Toto dokončiac stanú si devy do kola i s mládencami, pochytajú sa za ruky, a keď medzitým jedna do prostriedku si stane, dva konce svojej zásterky do rúk chytí a ňou povieva, — spievajúc:

Keby boly čerešne, čerešne, višne, višne; Boly žeby slovenské dievčence pyšné, pyšné. Keby kvitla ľalija, ľalija, ruža, ruža; Dostala by naša kráľka švarného muža, muža.

Keď takto a podobne spievajú, krúťa sa voľno v kole, a v stred ňom sa nachádzajúca deva povieva ku každému, kolo, tvoriacemu, sa kloniac svojou zásterkou. Pri ktorej deve viac razy poveje zásterkou, tá vstúpi po dokončení pesničky na jej miesto, a zas šumí ďalej v ihre jich pieseň.

Vyspievajúc všetko, čo vedia, vstúpi do kola taká, ktorú si najviac váža a ktorá sa jim zdá byť najhodnejšou, najkrajšou; a keď krúti sa kolo, poskakuje táto v ňútri dľa taktu činiac na sebe to, čo kolo spieva. Pri slovách k. p.: „Prihlaď si hlavičku“ — hľadí si hlavu, atď.; konečne pri slovách: „Vyndi von z Dunaja zase do Dunaja!“ — vynde z kola popod zdvižené ruky dvoch dievčat a zase obíduc jednu, vníde do kola. Tá, ktorú obišla, vstúpi tiež do ňútra; túto viac razy povykrúcajúc zanechá v kole, ona ale stane si medzi ostatnie na predošlej miesto, a ihra sa opakuje. Medzi ihrou spievajú nasledujúcu pieseň:

Prihlaď si hlavičku Jako makovičku: Milá moja ľalija! Zaves zaušničky, Nalej si vodičky: Milá moja ľalija! Umývaj si líčka, Jako dve jablíčka: Milá moja ľalija! Obleč si oplecko, Ty milé srdiečko: Milá moja ľalija! Podopri si bôčky, Na zlaté vidličky: Milá moja ľalija! Opáš sebe pásik, Zajtrá na sobášik: Milá moja ľalija! Obleč sukňu bielu, Na božiu nedelu; Milá moja ľalija! Obúvaj si bôty, Zajtrá do roboty: Milá moja ľalija! Vyndi von z Dunaja; Zase do Dunaja: Milá moja ľalija! Vyberaj si z kola, Jaká je ti vôľa: Milá moja ľalija!

Keď naspievajú sa takto do chuti, ihrajú sa „Na lopatku“, pri ktorej ihre súčastnia sa i mládenci v hojnom počte. Kolo, v ktorom stály, rozšíri sa; medzi devy stanú si mládenci; chytia sa za ruky a hľadia všetci do prostriedku kola na zem. Okolo nich chodí jedon mládenec lebo deva s lopatkou alebo so zapleteným ručníkom v ruke a hovorí:

Nesiem, nesiem lopatu, Na tú našu kropatú; Navaril som var piva, Upiekol za pec chleba: Kde je moja mladá žena?

To povediac udre jednu z panien alebo jednoho z mládencov po chrbáte a uteká preč. Alebo i podá nekomu do ruky, ktorý potom suseda svojho, nič netušiaceho, začne biť a naháňať. Jestli je utekajúca osoba chytená, stane si do radu, druhá ale osoba ide okolo kola, a ihra opakuje sa pri smiechu viackrát.

Na to vezmú do rúk veľkú lopdu, alebo, čo je obyčajnejšie, k tomu cieľu prinesené staré hrnce a hádžu jich z ruky do ruky ihrajúc sa „Na hrnčok“.

Keď hodí mládenec deve, volá: „Horúci, horúci!“ — keď zase dievča mládencovi hodí, volá: „Studený, studený!“ A toto sa dotiaľ opakuje, dokiaľ neztratí sa lopda, alebo dokiaľ neustanú, alebo, keď majú hrnce, dokial sa všetky nepobijú… Za týmto zavolajú malé deti, posadia ich pred sebä do kola na zem, a devy i mládenci položia každému pred sebou sediacemu dieťatu pravú ruku na temä. Jedon mládenec abo panna chodí okolo kola hľadajúc „hrnčok“ (tak sa volá v tejto ihre dieťa, ktoré na zemi pred mládencom alebo pannou sedí) na predaj, a osloví predavača abo predavačku, udrúc ju po dlani: „Predáš hrnčok?“ Načo oslovená osoba odpovedá: „Nepredám, radšej ti za ližičku múky, — mlieka, — vody, — masla, — mädu, — soly, — atď. dám!“ — Tak obíde skoro celý rad, až príde k takej osobe, ktorá odpovie: „Predám.“ Tu si do dláň udrúc, bežia obe osoby v protivnom smere okolo kola. Kto ku dieťaťu medzitým osamelému skorej pribehne, stane sa predavačom, druhá ale osoba kupuje hrnce. Kto pre ukrátenie cesty cez prostriedok kola prebehne, ztratí výhru, a v ihre zase ďalej pokračuje sa.[4]

Nie menej obľúbená je ihra „Na ovčičku a vlčka“. Mladenci a panny chytiac sa za ruky utvoria kolo. V tomto kole nachádza sa deva, tak zvaná „ovčička“; von z kola ale mládenec — „vlčok“. Kolo, ktoré utvorili, volá sa „košiarom“. Keď sa kolo voľne krúti, chce „vlk“ dnu, oni ho však nepustia; a síce keď vsmyknúť sa chce popod spojené ruky dnu, zpúšťajú ich dolu; keď zase chce ponad spojené ruky preskočiť, zdvihajú ich hore volajúc: „Papal by vĺčok ovčičku?!“ Keď sa vlk do košiara neprestajne dobýva, vpustia ho na jednej strane dnu, vypustia ale i razom „ovčičku“ druhou stranou von. A takto opakuje sa to nekoľko razy, dokiaľ nepošťastí sa „vlkovi“ ovcu chytiť; tu dá chytená deva obyčajne záloh, alebo stane sa „vlkom“, „vlk“ ale „ovcou“, a ihra opätuje sa.

Jestli je suchá pažiť alebo jestli sú na blízku vätšie kamene a lavičky, posadajú si všetci spolu do radu a ihrajú sa na „Ztratený prsteň“ či na „zlaté prasa“. Keď si tak sadly, složia spolu ruky, jako k modleniu, a držia jich vodorovne pred sebou, alebo na kolená opreté. Jedna panna oddiali so medzitým na stranu, súc tvárou preč obrátená, keď jedon mládenec v složených rukách prsteň držiac, všetkým rad po rade očividomo do složených rúk podáva hovoriac:

„Tu máš prasa, zlaté prasa.“ alebo: „Tu máš prsteň, zlatý prsteň“ —

a v tom vpustí ho nekomu nespozorovane do rúk. Na to zavolá onú vzdialenú pannu, aby ho hľadala. Táto chodí po poriadku a hovorí:

Hľadala bych hľadala, U koho bych vedela: U Marasa u Karasa. —

V tom zastane si pri nekom a ukáže naň hovoriac:

Daj mi moje zlaté prasa!

Jestli prsteň od razu u nekoho najde, ide táto osoba, u ktorej sa prsteň nachádzal, na bok žmúriť; oná ale ukrýva ten prsteň. Kto ho nenajde od razu, musí znovu žmúriť, a tak ihra viac razy opakuje sa.

Niekedy ihrajú sa i „Na husy“, lenže to už veľmo zriedkave; ba môžme riecť, že už i na rozhovor v tejto ihre medzi slúžkou či pastierkou, paňou a husami vedený zapomínajú a len kde tu slovo povedia. Ja v stručnom opise tejto ihry držím sa ústneho podania, jako mi to totiž starší ľudia sdelili, a tak doplňujem, čo sa za našich časov z tejto ihry vynecháva. — Najhodnejšia deva, alebo taká, ktorá v predošlých ihrách žiadon záloh pre nejapnosť dať nemusela, predstavuje „paňu“, druhá „slúžku“ či „pastierku“ a ostatnie — „husy“; mládenec ale, ktorý skryje sa neďaleko, predstavuje — „vlka“„Pani“ sberá sa na trh a nakladá „slúžke“, ktorú „husy“ s gagotom obstupujú, aby „húsky“ dobre opatrovala a pásla. „Husy“ neustále gágajú a prosia „paňu“, by jim nečo z trhu priniesla; čo ona prisľúbi a odstráni sa. Oddiaľac sa na kus cesty, pobere všetky zálohy alebo inšie veci, jestli nedávaly sa zálohy v predošlých ihrách, do zásterky a vracia sa domov ku svojej slúžke.

Medzitým, čo baví sa ona na trhu, uletia slúžke husy preč a neustále gágajú. Slúžka volá na ne, a ony jej odpovedajú; a síce:

S. Húsky moje poďte domov! H. Nesmieme. S. Pre koho? H. Pre vlčka. S. Kde že je? H. V dúbrave za krúhom; pri potôčku. S. Čo tam robí? H. Umýva sa. S. Čím že sa utiera? H. Zlatým ručníčkom. S. Ktože ho pral? B. Práčka. S. Ktože ho šil? H. Šovkyňa. — S. Húsky moje lietajte na kriedlach!

Husy nedbajúc na jej volanie neprestajne zase gágajú, až kým nevráti sa pani z trhu domov. Táto príduc domov a vidiac, že slúžke husy uletely, a že veľmo gágajú, opýta ja jej; a síce:

P. Čo tie húsky gágajú? S. Vlka sa obávajú.

Pani počujúc toto potriasa zásterkou a volá na ne:

P. Húsky moje lietajte na kriedlach; Babúš, babúš, babúš!

Tu dajú sa husy do chytrého rozptileného behu utekajúc ku svojej panej. Vlk vidiac toto vybehne z úkrytu (n. p. z krovia) a beží za nimi, aby jich dohonil; ony ale pribehnú ku pane, ktorá jim „trhové“ rozdáva. Keď vlk nektorú chytí, stane sa tá slúžkou, slúžka paňou, iný mládenec vlkom — a ihra opätuje sa tak viac razy.

Mládenci a devy obľubujú si aj ihry na tak zvanú „blšku“, ktorá je trojaká, a síce: behaná, drevenná a kamenná či klokaná. Poneráč sú ale tieto ihry na pospol po celom milom Slovensku veľmo dobre známe, nechcem drahých bratov a sestry slovenské opisovaním jejich nudiť.

Toto sú ihry, ktorými dorastlejšia podsitňanská mládež obyčajne rozveslúva sa, a tak i radosť nad príchodom sličnej Vesny na javo dáva. — — —

Útla mládež zunujúc tiež tichý kútik u kozúbku, kde jej stará mamička nejednu povesť z pradávnych časov rozprávala, zanecháva pri zavítaní Vesny mladuškej v hory sitňanské drevený, slamou pokrytý rodičovský domok; i bežká ta von na kvietim posiatu lúčku, do zelenať sa počínajúceho hájika, ku chrámu, kde košaté lipy stojá, — aby tam do chuti vybehať a poihrať sa mohla.

Keď sa hodné klbko ihrať sa túžiacich deťureniec síde, vezmú traja najstarší chlapci do rúk palicu tak, že ju jedon na konci chytí, druhý vyše jeho a tretí zase vyše druhého ruky; vyše tohto chytí zas prvý atď., až prídu na druhý koniec palice. Koho ruka je na vrchňom konci — ten je vyvolený za „anjela“, druhý za „sudcu“ a tretí za „čerta“. A tak ihrajú sa „Na anjela a čerta“, stanú si totiž „anjel“ a „čert“ asi na 30 krokov od sebä na vyvýšené miesto. Medzitým posadajú si ostatnie deti do radu na suché miesto, — a „sudca“ rad po rad šušká jim každému inší a inší predmet v blízkosti sa nachádzajúci a inú barvu, čo si musia dobre zapamätať. — Keď sa už takto pripravia, stane si „sudca“ (B) medzi „anjela“ (A) a „čerta“ (Č) v rovnej dialke, a „anjel“ to vidiac zavolá naň, načo mu „sudca“ odpovedá; a síce:

A. Gengelenge bombo! B. Kto je? A. Anjel. B. Čo chce. A. Farbu. B. Jakú? A. Bielu ľaliju, — červenú ružu, — belasú fijalku, — zlaté jablko atď. atď.

Keď nekto z detí bielu ľaliju atď. zapamätať si mal; — ide k anjelovi a postaví sa pri ňom. „Anjel“ ale za každým, keď si chce získať nektorého privrženca, opytuje sa „sudcu“, jako hore udano, zavolajúc: „Gengelenge bombo!“ atď. Keď „anjel“ raz neuhádne, začne „čert“ hádať volajúc:

C. Bum, rum, rum! B. Kto je? C. Čert. B. Čo chce? C. Farbu. B. Jakú? C. Žltý krovavník, — popolavý bolehlav, — čierny oblak atď. atď.

I on zachováva to, čo „anjel“. Koho uhádne, ten ide na jeho stranu; keď neuhádne, začne „anjel“ hádať, a toto trvá dokiaľ sú všetky deti nie rozdelené medzi „anjela“ i „čerta“. — „Sudca“, (B) sadne si na zvýšené miesto i svoláva k sebe „čertových“ prívržencov a vypytuje sa jich po jednom; a síce:

B. Pozri do hora! D. (Hore sa obzre). B. Čo tam vidíš? D. Vtáka orla. B. Čo jedol? D. Hrach bo slaninou. B. Čo pil? D. Horúcu krev s vodou. B. Z čoho že pil? D. Zo zlatého pohára. B. Kde ho položil? D. Na kraj stola. B. Kto ho prevrhol? D. Pani sova. B. Kam letela? D. Kam vedela. B. Ukáž zuby. D. Biele sú mi. B. Zasmej sa mi. D. Nechce sa mi!

Kto sa nezasmeje, ide k „anjelovi“; kto sa zasmeje, naspak k „čertovi“. — Za týmto stanú si „anjelovi“ prívrženci vo dva dlhé rady (ulice) naproti sebe, a pomedzi nich behať musia „čertovi“ prívrženci, ktorých z ručníkov upletenými korbáčami bijú.

Za ihrou touto na „anjela“ a „čerta“ nasleduje obyčajne ihra „Na zvon“.

Chlapci stanú si do kola a chytia sa za ruky, ktoré si mocne držia. V kole nachádza sa jedon chasník, ktorý hneď na jednu hneď na druhú stranu kola sa rozbehnúc do spojených rozprestrených rúk sa udiera, tak ako srdce vo zvone, ktoré predstavuje. Keď toto robí, kolo neustále hovorí: „Bom, bom, bom!“ rozdielnym už nižším už vyšším hlasom. Na ktorej strane pretrhne ruky, tam sa „zvon“ rozbije, a „srdce“ ujde z kola. Keď ho hneď chytia, musí byť zase „srdcom“; keď nie, stane sa ním ten, kto prvý ruky rozpustil.

Jestli je mnoho mocnejších chlapcov, ihrajú sa „Na korbáč“. Šarvanci stanú si v dlhý rad, pochytajú sa za ruky tak, že každý chytí pravou ľavú ruku pred sebou stojáceho; ľavou ale za ním sa nachádzajúceho pravú ruku. Najmocnejší chlapci sú na predňom konci — na „porisku“, najslabší ale na protivnom — na „končiari“ (šuhári). Najsilnejší chasník stane si pred rad — „porisko“; chytí prvého obidvoma rukama za ruku a krúti celý rad chlapcov okolo sebä. Ten, čo je ostatním na protivnom konci, musí najlepšie do kola utekať, kdežto sa prvý — na porísku — len okolo sebä na päte krúti. Krúťac celý rad takto hodnú chvíľu, potrhne odrazu „porisko“ na protivnú stranu, a ostatní na druhom konci — na „končiari“, jestli je slabý, ďaleko v protivnom smere utekať musí.

Keď takto ustanú, ihrajú sa „Na žida“, pri ktorej ihre sa i dievčence zúčastnia. Jedon chlapec ľahne si horeznačky na zem; oči zavre a nepohnute leží sťa mŕtvy. Ostatní chlapci a dievčatká, držiac sa za ruky, chodia okolo neho a hovoria:

Umrel nám žid. A my by sme boli radi, Aby pravú ruku pozdvihol!

Čo keď povedia, pozdvihne na zemi ležiaci ruku pravú = a kolo ďalej reční:

Umrel nám žid. A my by sme boli radi, Aby ľavú ruku pozdvihol!

Keď túto jako i pravú a ľavú nohu a hlavu pospomínali a on dľa vôle jich urobil, hovoria ostatnie:

Umrel nám žid, A my by sme boli radi, Aby hore vstal!

On vstáva, a oni sa pustia do úteku. Koho dochytí, ten sa stane židom, a ihra sa nekoľko razy opätuje.

Často ihrajú sa i vonku „Na slepú babu“, ačkoľvek táto ihra ku domášnym patrí. Jestli je totiž, priestor suchý, a žiadno nebezpečie nehrozí, stanú si deti do veľkého kola; jednomu zaviažu oči ručníkom, postavia ho do prostriedku, a jedon ho zakrúti, aby sa nevedelo riadiť, kde ktorý súdruh stojí. Na to mu dá do ruky lopatku abo varečku, často i zapletený ručník, a pýta sa ho, načo ono odpovedá, a síce:

A. Kde ideš? B. K starej mame. A. Na čo? B. Mliečko papať! A. Kde ti je mištička? B. Stratil(a) som si. A. Choď si ju hľadať! —

na to postrčí to dieťa v nektorú stranu kola. Keď na nekoho trafí, udre ho lopatkou abo inším, a tento musí sa ohlásiť s „hm“; jestli ho pozná po hlase, musí im byť „slepou babou“ — a ihra sa opakuje.

Nie menej obľúbená je ihra na „Skrývanky jamky“. Dve najsilnejšie chytia sa za obe ruky, držia ich vystrené, a na ne im položia dolu tvárou nektoré menšie dieťa. Keď ho hučkajúc nesú, hovoria spievavo:

Skrývanky jamky! Kam ťa ponesieme? — Kde si kura hrabalo, Tam ťa zahrabeme.

Toto nekoľko razy opakujúc, položia ho dolu tvárou na zem a všetky okrem jednoho poskovávajú sa do krovia, za stromy, skaly, atď. — To jedno dáva pozor, či „zahrabané“ žmúri, či sa už všetky poskovávaly, a volá: „Žmúr; konôpky merkuj!“ Keď vidí, že sa už skryly, zavolá: „Už!“ — a na zemi ležiac dieťa vstane i hlädá skované, ktoré najde, to vezmú zase najmocnejšie dve na ruky a ihru opakujú.

Najobľúbenejšou ale ihrou pre vätších chlapcov je „Na ošípanú“. Šarvanci títo vykopajú na pažiti palicami abo kyjami 6 lebo viacej jamôk do kola, v prostriedku ale jednu vätšiu, ktorá sa „pastierňou“ nazýva. Keď už takto jamky vykopali, vyhľadajú okrúhlu skalu alebo prichystajú si zaokruhlenú hrču zo stromu a túto vrhnú do tej „pastierne“ a to jim predstavuje „ošípanú“. Jamôk malých musí byť o jednu menej, ako je ihrajúcich sa chlapcov. Všetci vložia svoje kyje do „pastierne“ a držiac ich v rukách, točia sa okolo nej dotiaľ, až kým jedon z nich nezavolá: „Do svojej jamky!“

… Tu sa snaží každý malú jamku kyjom zasiahnuť; kto hneď do nektorej svôj kyják nepoloží, — stane sa pastierom a musí tú ošípanú pásť. Keď ju kyjom von vyhodí, snaží sa ju zase dnu dostať; medzitým mu ju v kole sa nachádzajúci ďaleko odrazia; pri tom dajú ale i pozor, aby im on do nektorého malej jamky kyj svoj nevhodil. Keď sa mu pošťastí ošípanú do maštale vohnať, zastane si a volá: „Von jamky do jamky!“ A tu chytro zanechá každý svoju jamku a strčí svoj kyj do nasledujúceho jamky. Keď to v kole sa nachádzajúci robia, snaží sa pastier nektorého jamku zaujať. Pošťastiac sa mu to, musí ten, kto je jamky pozbavený, byť pastierom. Jestli svoj úmyseľ pastier neprevedie, ostane tým, čím bol, a ihra sa pri veselom rozmare opakuje.

Jestli je veľmo prajné počasie, ihrajú sa často i „Na sliepku“, ktorá ihra jako i nasledujúca na „sluhu“ veľmo cvičia pamäť a výmluvu u útlej mládeže.

Ihra na „sliepku“ provodzuje sa asi takto: Deťurence sadnú si na suchú pažiť do kola; v kole sediace dieťa začne vypráväť: „Kohút so sliepočkou prechádzali sa jednoho dňa v zahrade pod stromami. Dobre lebo nebárs. Keď tak sem a tam chodili, našli pod stromom trnku. Sliepka ju hneď chcela prehltnúť, trnka jej ale zostala v gágore, — a začalo sa milé moje paškrtné kura drhnúť. To vidiac kohút, beží ku studni a volá: (Tu začnú všetky deti spievavo rečniť, predstavujúc „kohúta“, dieťa ale v stred kola všetky iné zástoje).

K. Studňa, studňa daj vodu. S. Komu vodu? (pýta sa vstred kola sediace dieťa; na čo ostatnie odpovedajú.) K. Kure vodu; zadrhla sa trnkou. S. Ja ti nedám vodu, kým mi nedoneseš od panej klúče. K. Pani, pani daj klúče! P. Komu klúče? K. Studni klúče. P. Načo klúče? K. Aby studňa vodu dala. P. Komu vodu? K. Kure vodu; zadrhla sa trnkou. P. Ja ti nedám klúče; kým mi nedoneseš od pána list. K. Pane, pane píš list! P. Komu list? K. Panej list. P. Na čo list? K. Aby pani klúče dala. P. Komu klúče? K. Studni klúče. P. Na čo klúče? K. Aby studňa vodu dala. P. Komu vodu? K. Kure vodu, zadrhla sa trnkou. P. Ja ti nedám list, kým mi nedoneseš od husy pero. K. Húska, húska daj pero. H. Komu pero? K. Pánu pero. H. Na čo pero? K. Aby pán písal list. H. Komu list? K. Panej list. H. Na čo list? K. Aby pani klúče dala. H. Komu klúče? K. Studni klúče. H. Načo klúče? K. Aby studňa vodu dala. H. Komu vodu? K. Kure vodu; zadrhla sa trnkou. H. Ja ti nedám pero, kým mi nedoneseš od kosca trávy. K. Kosec, kosec daj trávy. Kos. Komu trávy? K. Húske trávy. Kos. Na čo trávy? K. Aby húska pero dala. Kos. Komu pero? K. Pánu pero. Kos.. Na čo pero? K. Aby pán písal list. Kos.. Komu list? K. Panej list. Kos. Na čo list? K. Aby pani klúče dala. Kos. Komu klúče? K. Studni klúče. Kos. Na čo klúče? K. Aby studňa vodu dala. Kos. Komu vodu? K. Kure vodu; zadrhla sa trnkou. Kos. Ja ti nedám trávy, kým mi nedoneseš od pekára žemlu. K. Pekár, pekár daj žemlu! P. Komu žemlu? K. Koscovi žemlu. P. Na čo žemlu? K. Aby kosec trávy dal. P. Komu trávy? K. Húske trávy. P. Na čo trávy? K. Aby húska pero dala. P. Komu pero? K. Pánu pero! P. Na čo pero? K. Aby pán list písal. P. Komu list? K. Panej list. P. Na čo list? K. Aby pani klúče dala. P. Komu klúče? K. Studni klúče. P.P. Na čo klúče? K. Aby studňa vodu dala. P. Komu vodu? K. Kure vodu; zadrhla sa trnkou. P. Ja ti žemlu nedám; kým mi nedoneseš od horára drevo. K. Horár, horár daj drevo! H. Komu drevo? K. Pekárovi drevo. H. Načo drevo? K. Aby pekár žemlu dal. H. Komu žemlu? K. Koscovi žemlu. H. Na čo žemlu? K. Aby kosec trávy dal. H. Komu trávy? K. Húske trávy. H. Načo trávy? K. Aby húska pero dala. H. Komu pero? K. Pánovi pero. H. Na čo pero? K. Aby pán list písal. H. Komu list? K. Panej list. H. Na čo list? K. Aby pani klúče dala. H. Komu klúče? K. Studni klúče. H. Na čo klúče? K. Aby studňa vodu dala. H. Komu vodu? K. Kure vodu; zadrhla sa trnkou, atď.

Tu prestane sbor, a len vstred kola sediace dieťa, ktoré studňu, paňu, pána, hus, kosca, pekára, horára atď. predstavovalo, — zakončieva ihru, keď hovorí:

Horár dal pekárovi dreva; Pekár dal koscovi žemlu; Kosec dal húske trávy; Húska dala pánovi pero; Pán napísal panej list; Pani dala studni klúče; Studňa dala kohútovi vodu; A on vskriesil svoju priateľku — sliepku.

Podobná tejto a spolu obľúbená ihra je „Na sluhu“. Mlaď jará sedí jako pri predošlej na zemi v kole, a v prostred kola sediaci chasník začne rozprávať:

Kde bolo, tam bolo: bolo to za skleným morom v sedemdesiatej siedmej krajine: žil tam jedon pán človek a ten mal troch synov. Všetci traja rozišli sa po šírom svete, každý na svoju stranu. Najmladší vstúpil do služby v Kocúrkove, a tu si všetko potrebné do hospodárstva vyslúžil. Keď prišiel domov, rozprával u kozúbku pri večernom plamienku svojmu „ňankovi“: jako sa mu to v tej službe vodilo.

Keď tento dohovorí, začnú všetky deti ihru „na sluhu“ recitando odspevovať; a síce chlapec v prostriedku sediaci zaspieva:

Ch. Slúžil som, slúžil jedno leto; Vyslúžil som si kura za to. Sbor. A to kura harabura Pekne krásne krákorí Cez tie naše pitvory.

Toto dospevuje sbor recitando, jako i dolu nížej.

Ch. Slúžil som, slúžil druhé leto; Vyslúžil som si kačku za to. S. A tá kačka blato tlačká; A to kura harabura Pekne krásne krákorí Cez tie naše pitvory. Ch. Slúžil som, slúžil tretie leto; Vyslúžil som si húsku za to. S. A tá husa trávu kúsa; A tá kačka blato tlačká; A to kura harabura Pekne krásne krákorí Cez tie naše pitvory. Ch. Slúžil som, slúžil štvrté leto; Vyslúžil som si morku za to. S. A tá morka len si dvorká; A tá husa trávu kúsa; A tá kačka blato tlačká A to kura harabura Pekne krásne krákorí Cez tie naše pitvory. Ch. Slúžil som, slúžil piato leto; Vyslúžil som si prasa za to. S. A to prasa kvikom zasa; A tá morka len si dvorká; A tá husa trávu kúsa; atď. Pekne krásne krákorí Cez tie naše pitvory. Ch. Slúžil som, slúžil šieste leto; Vyslúžil som si kozu za to. S. A tá koza zpadla z voza; A to prasa kvikom zasa; atď. Ch. Slúžil som, slúžil siedmo leto; Vyslúžil som si teľa za to. S. A to teľa žere veľa; A tá koza zpadla z voza; Ch. Slúžil som, slúžil ôsmo leto; Vyslúžil som si kravu za to. S. A tá krava mlieko dáva; A to teľa žerie veľa; atď. Ch. Slúžil som, slúžil deviate leto; Vyslúžil som si vola za to. S. A ten vôl zlomil kôl; A tá krava mlieko dáva; atď. Ch. Slúžil som, slúžil desiato leto; Vyslúžil som si žriebä za to. S. A ten žrebec čiernohrivý Skáče, rehce: ihý mihý; A ten vôl zlomil kôl; A tá krava mlieko dáva; A to teľa žerie veľa; A tá koza zpadla z voza; A to prasa kvikom zasa; A tá morka len si dvorká; A tá husa trávu kúsa A tá kačka blato tlačká; A to kura harabura Pekne krásne krákorí Cez tie naše pitvory.

Toto dospievajúc, rozpráva nektoré dieťa povesť z pradávnych časov, zadávajú si rozličné hádanky, abo spievajú príležitostné pieseňky o rozličných predmetoch, ktoré sa jich zrakom nadhodia.

Keď slniečko za oblaky sa skryje, spievajú dívajúc sa do neba:

Dajže Bože slnka Do nového hrnka;[5] Veď ti ho ta dáme, Keď sa poihráme.[6]

Keď letí náhodou vrana nad nimi, hovoria spievavo:

Vrana letí Nemá detí, A ja mám, a ja mám: Do komôrky zatváram.

Keď vidia slimáka, chytia ho do ruky a hovoria:

Slimák, slimák! Vytrč rožky Na parožky; Ak nevytrčíš von, Spálime ti dom.

Keď chytí nektoré chrobáčka, ktorý sa na jar najčastejšie vídať dáva, tak zvanú „Pánbožkovú kravičku“, hovoria spievavo:

Pánbožková kravička, Kde že ti je mamička? Za horami, za dolami, Vínko varí s korienkami; Zaletela k Dunaju Tam si dvorí po háju; Zaletela k dúbrave, Tam si hovie na tráve, atď.

Nektoré brúsa si jazyk hovoriac za dlhú chviľu:

Pred potokom, za potokom, Päť kýt konopí!

Alebo:

Strč prst skrz krk.

Abo:

A tie vrabce zo stodoly Strnk brnk do trnia

Nektoré hovoria chytro do deväť vrhov:

Horí horí — Svät-Vojan; Priletelo deväť vrán: Jedna vraví, dobre horí; Druha vraví, dobre horí; Tretia vraví, dobre horí atď, až Deviata vraví, dobre horí.

Pritom si ale nesmie oddýchnuť, ale na jeden dúšok musí toto dieťa dokončiť. Vidiac, že sa počína mrkať zaspievajú si:

Poďme že už domov, slnko je za horou; Keď domov prídeme bude nad komorou. Poďme domov z poľa, komu dobrá vôľa; Komu je nie k vôli, nech nocuje v poli. Sadaj slnko dolu za zelenú horu; Ak nesadneš dolu stiahnem ťa za nohu.

I poberajú sa do otcovských domkov, kde jich milí rodičia so skrovnou, no chutnou večerou očakávajú.

Toto sú ihry, ktorými si útlejšia podsitňanská mládež kráti jarnie chvílky života svojeho, ktorými i sostavovateľ tohoto skromného nástinu hovel si asi pred 18. rokami, — ktorými si snáď aj inde ľúba junač Tatranská sebe vňadila a vňadi jarý úsvit života svojeho… A či nenie jará mlaď slovenská týmito a podobnými ihrami sa rozveselujúca šťastná?!… Čo teraz i predtým mládeži radosť, rozkoš pôsobilo — — — nedopusťme, by pre budúce jaré naše slovenské pokolenie zahynulo!

Dodatok redakcie

Na daktorých miestach, dotyčne hry na str. 153 uvedenej, Súdca (B) volá pred seba i privržencov anjelových, a vede s každým tento rozhovor:

Kam hľadíš? Do neba. Čo tam vidíš? Pána Boha. Čo robí? Hvezdy číta. Kam jich položil? Na kraj sveta. Kto jich uchytil? Pani sova. Kam letela? Kam vedela. Čis to nie ty? Ba čo ešte. Ukáž zuby! Biele sú mi. Zasmej sa mi! Nechce sa mi.

Ten, kto sa zasmeje, ide k „čertovi“, kto sa ale nezasmeje, zostane u „anjela“.



[1] U Slovákov neni starodávnejšej, pamätnejšej a pri tom i krásnejšej spevohry od tejto. P. J. Šafarik v II. d. P. sv. l. sl.“ na str. 32 prirovnáva ju srbskej „Králici“, ktorú P. Vude, — a českej „Králce“, ktorú P. Čelakovský vo svojich vydaniach prostonárodních spevov obširnejšej vypisujú. Sr. tamže str. 165. a J. Kollár Nár. Zp. I. str. 397. Red.

[2] Sr. J. Kotlár. Nár. Zp. II. str. 86 — 87.Red.

[3] Sr. Kollár Nar. Zp. II. str. 45.

[4] Sr. J. Kollár. Nar. Zp. II. str. 45 — 46. Red.

[5] Hrnok = hrnčok

[6] V Nitransku započínajú: Vyndi, vyndi slniečko za mädové zrniečko. atď.Red.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.