ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Povesť z Kysúc.)

Podáva a rozpráva Štefan Rúčka.

V sedemdesiatej siedmej krajine ešte za starého Vida žil jedon kráľ a mal utešenú a na vydaj súcu dcéru, jedinkú. Zapáčila sa táto driečna princezná dvom susedským kniežaťom, princom, a oni obidvaja odrazu zamilovali sa do švárnej princézky až po samé uši; a obidvaja pomlčky sa zaprisahali: „Stoj čo stoj — jedonkaždý sám k sebe povedal — princézka musí byť mojou ženou.“ Dlho, dlho a často sa nachodili do kráľovského dvoru, ale princézke do jej srdca padol len ten poriadnejší princ, ktorý nie len že bol mladší o desať rokov od druhého princa, ale aj dobrý život viedol. Druhého princa ale naprotiva nemohla princézka vystáť, lebo tento vo svojom zámku roztopašný a bohaprázdny život viedol, ba aj to o ňom počula, že pod svojim palácom jakúsi zázračnú studňu má, a tam krásne dievčatá uchvátené pre svoju zábavu hnusnú skrýva.

Raz pred poludním ten bohabojnejší princ prišiel nahovárať princéznu za ženu. Privolil k tomu kráľ s kráľovnou; princézna ruku svoju podala tomuto princovi, a bola neslýchaná svadba. Žil mladý tento párik medzi sebou dobre a pekne, lebo sa rád mal, a Boh požehnal jim, a dožili sa krásneho dievčatka. — Ale druhého, toho roztopašného princa mrzelo to velice, že nemohol dostať princézku za ženu, a závidel sčastie a blaženosť novým manželom. Dlho v sebe ukrýval jed a pomstvu, až keď Ružena hodne vyrástla, predsavzal si pomstvu svoju na nich a na dcére jejich vyliať, a do života uviesť. Ale jako že sa vypomstviť?

Jedonraz vybieral sa otec Ruženin na prechádzku, no na polovačku. Prevesí pušku prez pleco, zasvorkuje psov kopových a odchádza do hôr hustých. Tu padne mužovi okolo krku žena: „Oj mužu drahý! neodchádzaj od domu, špatný som ja sen mala v tejto noci, a teraz mi porád len v ušiach cvinie; sotva sa ti dobre povedie. Zostaň doma, zostaň; nenechávaj nás samotných.“ Ale muž nič nedal na tieto pletky ženiné; nedal sa odhovoriť, odišiel. Ide, ide zelenou lúkou, a na tejto posretne sa pri samých už hustých horách s princom roztopašným, so svojím sokom, závistníkom, no so zaprisahancom nad jeho sčastím, životom. Z reči do reči — merajú si sily svoje. — Strhol sa súboj medzi ními. Otec Ruženin padne poranený. Zlopovestný princ s kočišom svojim odpratal poraneného soka svôjho do húšťavy, vysadil ho na koč, ktorý tu stál pohotove, a zaviezol ho pod svoj zámok do tajnej a zázračnej studne. Tu ho zamknul a povedal: „Tu seď a prebývaj, pokým ťa nejaký Maco z popod zeme nevyškrábe.“

Vo vysokom kniežaťskom paláci ak čaká, tak čaká muža svojho matka Ruženiná; ale prešiel deň, prešiel i druhý, a on sa len nevracal. Vychádzaly obe von, vyzierala Ružena otca, vyzierala, jej matička muža svojho dobrého; ale o ňom ani chýru, ani šlaku. Rozžalostily sa neborky, začaly veľmi plakať. — Usnuly. Ráno na tretí deň vybraly sa do širého poľa, na lúku — a tu pustým horám, dolinám vykladaly svoj hlboký zármutok, ale darmo. Muž a otec nijako sa nevracia. On zmizol, a len zmizol. Jako tak plačú a vykladajú, kde sa vezme, tu sa vezme jedon myslivec, a zpýta sa jich, čo sú tak smutné a uplakané? „Nuž či ste tam nevidel nekde môjho milého muža, a tejto dobrého a drahého otca? Vyšiel na polovačku, a toto je už tretí deň, čo sa domov nič nevracia. Oj azdaj ho divá zver kdesi kam si roztrhala! Azdaj zahynul!“ — „Nezahynul, nezahynul,“ odvetil myslivec; „ale ešte žije, — žije život sladký, v tej zázračnej studni. — Vyskočila proti nemu srnka jedna. Pustil sa za ňou, ale ju nijako nemohol dohoniť a na strelenie dostať. Srnka ho vždy len ďalej a ďalej vábila, trochu postála a hneď zas vopred utekala; namrzel sa a zaklial, a tu mu zrazu zkape srnka z očí, a on sa našiel v zázračnej studni. Toto všetko videl som sám na vlastné oči, môžete mi veriť, a jestli vieru prikladáte povesti, ktorá sa o zázračnej studni roznáša, tedy muž váš neverným stal sa už posaváď manželom. On s krásnymi dievčatkami a s nymfami z čista, jasna sa zabavuje. Vás opustil, a nenavráti sa nikdy.“ — Princézka žena pustila sa aj s dcérou svojou Ruženou do velikého plaču tak, že ani na oči svoje nevidely. V tom myslivec prikročí k Ružene, zaviaže jej oči ručníkom, koč prihrkoce, doňho vysadí Ruženu a zvolá: „Keď matka nechcela za mňa isť, za mňa sa vydať, teda jej dcéra musí mojou dcérou byť.“ A tu preberie sa matka, a ani očiam vlastným nechcela veriť, že myslivec dcéru jej Ruženu preč v koči unáša. Kričala, volala potom za nimi. Oni ale leteli na hrdých paripách jako jasná strela k zázračnej studni. Po horách, dolinách rozliehalo sa: „Na veky si stratila muža svôjho, nikdy pranikdy neuvidíš viacej Ruženu. Prisahám, prisahám, bez dediča umreš.“ Začula princézka, začula ozvenu túto. Dlho, dlho potom ešte poplakala si na lúke, a vrátila sa domov zarmútená. A tu jej v noci, keď len nijako usnúť nemohla, teprv svitlo v očiach, že ten myslivec veru nikto iný neni a nebol, jako ten jej druhý záletník, ten zlopovestný princ; ktorý za pomstvu, že ona nechcela sa zaň vydať, najskôr zmárnil aj muža, uchvátil ho aj Ruženu do zázračnej studne. Sotva ráno svitať začalo, a už princézka bola na cestu vystrojená. Odišla ku kráľovi, k otcovi svôjmu a k matičke kráľovnej sa požalovať, a rodičom svojim rozpovedať, čo a jako sa stalo s jej najmilejšími. Kade kráčala, všade rozprávala svoje súženie; radila sa s každým, kto len čo poradiť znal; zpytovala sa o zázračnej studni: ale dobrí ľudia jej nič istého povedať nevedeli. „Ej veď azdaj sa len do zeme neprepadli, že by jich nikto nenašiel!“ Konečne prišla ku kráľovi, k otcovi svôjmu, a tomuto všetko vyrozprávala, čo len vedela a videla. Na kráľa mnohé, premnohé zo všetkých strán dochádzaly žaloby oproti zlopovestnému princovi; ale keď to len nikto posavád nevedel dokázať, neveril žalobám, a všetko, čo svet vymyslel, vraj, o jakejsi zázračnej studni, len za poveru, klam a za samé pletky držal. Včul ale, keď sama vlastná dcéra kráľová sa ponosuje, počal kráľ veriť, že predca len čosi v tejto veci musí byť. Rozposlal tedy, koľko do roka dní, toľko poslov, vojákov, špehúnov na všetky strany, a keď títo po celej krajine na darmo chodili až do roka, tehdy kráľ rozhlásil po celej krajine velikú odmenu: že vraj pôl kráľovstva aj Ruženu dostane ten za ženu, kto kráľovského zaťa a jeho vnučku v zázračnej studni najde.

O nedlho rozniesla sa driečna táto odmena kráľovská po celej krajine. V každučkom kúte shováralo sa o nej, dostalo sa to do uší aj otcovi jednej chudobnej rodiny. „Ej, ženo!“ povedá raz chudobný muž tento žene svojej: „nás je mnoho v dome, kus priveľa. Naši dvaja synovia sú už driečni šuhajci, oni sa už nejako vo svete vypletú, vychublú. Počuješ čo? pošlime, vypravme jich do sveta, azdaj jedon lebo druhý bude ščastlivý, a najde tú studňu zázračnú!“ „No tak“, povie žena, „to sa i mne ľúbi, aj ja som na to myslela.“ A tu raz otec prehovorí k dvom svojim synom: „Deti moje! sami vidíte v jak biednom stave sme; musíme dačo robiť; takto nevyžijeme, takto nebude z nás nič. Vy ste už, chvála Bohu! v tom veku, kde aj sami už ščastie vo svete probovať môžete; teda vyberte sa a choďte do sveta, hľadajte si vo svete alebo službu, alebo vyhľadajte v studni zázračnej zaťa a vnučku kráľovskú, Ruženu. Azdaj sa vám podarí to, a vy vyhráte hodnú odmenu kráľovskú.“ Synovia dobrí poslúchli otca svôjho. Vzali so sebou jednu fujaru a gajdy, na ktorých dobre vedeli hrať. Rozlúčili sa s rodičami a šli horami, dolinami za veľa dní, až napokon prišli do jednoho mesta. Tu vyhrávajú národnie piesne na gajdách a na fujare. Hudba táto národnia páčila sa meštanom a pánom, a šuhajci naši mnoho, premnoho peňazí boli od pánov podostávali. Vodilo sa jím dobre; ale už ledva od hladu stáli na nohách. Aby žalúdok hladný toľko už nekričal, ale sa uspokojil, vyhladnutí brali sa do hostinca. Idú, idú okolo jednoho sklepu, kde visela koža z jednoho medveďa. „Postoj, brat môj!“ povie starší mladšiemu, Matej Ondrejovi; „pozri tam na tú kožu medveďovú, tá by sa nám sišla na kabaňu, zimnú huňu. Sjednajme ju.“ A tu zastanú si pri sklepe a prezerajú milú kožu medvediu, a jedon na druhého pozre, a starší povie: „No jakože spravíme?“ A mladší brat povie: „No len kúpme kožu, však ti v hostinci potom poviem, čo z nej spravíme!“ Rada dlho netrvala. Vkročili do sklepu, a jak jednajú, tak jednajú milú kožu. Dva tvrdé toliare dali za ňu. Odišli potom do hostinca si zaobedovať. Tu povie mladší brat staršiemu: „Vieš čo? Ty mä zašiješ do medveďovej kože. Bude mi meno: „Maco-Ondrej“. — Uviaž mä na štranok retiazkou, a voď mä po uliciach mesta. Všade hraj na gajdy, a keď sa shrnú ľudia na diváky, ja budem ,odzemok‘ tancovať, budem hajdukovať.“ — Ľúbila sa reč táto Ondrejová staršiemu bratovi Matejovi, a povedal: „Ondrejko! mohli by sme sa síce chytiť do tejto práce hneď po obede; ale netrúfam, že by sa ona podarila v tomto meste, kde sme kožu medvediu zakúpili. Tu by ľudia kožu a tak aj nás poznali. Lež odiďme do druhého mesta na výrobky, jaké tys poradil.“ — A urobili tak. Vychopili sa do iného mesta, kde bolo mnoho, premnoho gavalierov, veľa slávneho panstva. Tu mladší brat Ondrej na telo svoje natiahol milú medveďovú kožu, len mu z nej oči vykúkaly, a o chvíľu pekný, krotký, a vyučený Maco stál pred bratom Matejom. Tento milého Maca medveďa vodí po uliciach, hrá na gajdách všade. Ľudia, páni sa sbiehajú, a Maco svoje kunšty vykonáva; jak tancuje, tak tancuje a hajdukuje odzemok. Zapáčilo sa toto tak skrotené a vycvičené zviera jednomu princovi, ktorý tiež sa na jeho kunšty bol zadíval. Zavolal nášho gajdoša na stranu, a mešec dukátov mu sľuboval, ak mu medveďa Maca predá. „Predať jako predať; to ja za celý svet nepredám. Však predal bych takto celé moje vyživenie, no môj život.“ „No teda mi ho aspoň na štyry dni požičaj a prepusť do môjho zámku. Šikne sa (hodí sa) on do mojej, zázračnej studne.“ Vyvalil Matej gajdoš oči na princa, keď počul o zázračnej studni hovoriť. Prišla mu na um kráľovská odmena, a povie: „No požičať jako požičať, to radšie bych urobil, ale vám to urobiť prv nesľúbim, až sa s mojím druhým bratom v hostinci neporadím, a keď aj on nato privolí, tak zajtra prídem na toto miesto zas a poviem vám, pane, či vám požičiam, prepustím medveďa do zámku, a či nie.“ — Na to princ šupnul hrst žltákov do ruky gajdošovej. Šuhaj náš poklonil sa princovi a so svojim Macom odišiel do hostinca; kde potajmo dolu svliekol kožu z medveďa a pýta sa brata svojho Maca-Ondreja. „Ej bračok môj! či pôjdeš do toho zámku na výrobky?“ „Čo že bych neišiel? Azdaj takto v zázračnej studni čaká na nás odmena kráľovská. Len Matejko povedz ty tomu princovi, aby so mnou tak jako ty pekne zachádzal, a aby ti dal na vyživenie zatiaľ, pokým sa ja v jeho zámku, no v zázračnej studni baviť, no túlať budem.“ — Keď sa bratia takto ushovárali a poradili, hneď na druhý deň ustanovili sa na určené miesto. Ondrej zas len v medvedej koži, a Matej so svojimi gajdičkami. Ten istý princ čakal už na ních. Dal gajdošovi na vyživenie, a odobral si medveďa na štyry dni od neho do svôjho zámku; a zrovna s Macom ponáhlal sa domov. Vyšli z mesta von, a brali sa k jednej hore, a len vždy viac a viac púšťali sa do nej. Medveď mumlal, a kade kráčal, všade si pilno značil cesty a len do vätšej húšťavy sa púšťali a zachodili. Medveďa už počal aj mráz prejímať, ale nedal to na sebe znať; veď medveď v hustých horách najradšie býva. — Prišli na jednu lúku. Tu stál jedon pustý zámok, vôkol neho, pred ním a za ním samé vysoké vrchy, husté lesy (hory). Opodial zámku potok žblunkotal a pod zámkom jazero, rybník, no zázračná studňa sa zrkadlila, hlboká po pás, a dlhoká, široká dosti. Keď semká k jazeru tomuto, k tejto studni zázračnej prišli, princ priviazal medveďa o strom, o jedľu za štranok, ide k studni, siahne rukou do vody, a pod vodou kunštovne zapravenú a ukrytú, no tajnú pumpu zapumpuje, zatočí, voda sa rozčiapne a tajnými trúbami valí sa do potoka, a suché dno rybníka tohoto mramorom vydlážené ostane. Nato potom princ išiel k medveďovi, tohoto odviazal a za štranok viedol k jazeru, včul už suchému. A tu bolo, čo bolo. Princ podzemné dvierka tu vpravené odšrofuje, rozotvorí. Dvierka viedly popod rybník, pod zem dolu schodami do podzemnej tmavej jaskyne. Medveď si to všetko značí, a mumlajúc dolu s princom schádza. Tu v tmavej jaskyni tejto na chodbe rozžal princ svetlo, lampáš, a bolo vídať dvanásť podzemných izbičôk, svetlíc, rad radom, a do každej izby osobitné dvere viedly. V prvej izbe bývala Ružena, vnučka kráľova, táto vodopanenka (nymfa). V druhej opodial býval jej otec, v tretej, v štvrtej atď. izbe bývali ostatní pod vodou podzemní väznovia, buďto za pomstvu, alebo k hriešnej zábave princovi tuna násilno zajatí, no zakliati v zázračnej tejto studni. Princ s medveďom vkročil do prvej izby, predstavil Ružene toto vycvičené zviera, a zanechal ho u nej k jej zábave. Pleskol dvermi, a vyletel von jako ohnivá strela; zakrútil potom z druhého boku zpiatky pumpu, a tu zas z brehov potoka zpiatky ženie sa voda do rybníka sama od sebä. Ružena ihrala a bavila sa s medveďom. Spievala a hrala mu na harfu, na fujaru, a Maco-Ondrej tančil odzemok. Zapáčil sa medveď mladému dievčaťu, a toto sa nemohlo dosti načudovať, a nadívať na jeho obratnosť. Ružena celkom k Macovi privykla. A Macovi nášmu nikdy ešte tak dobre nebolo, jako teraz u Ruženy. Jedla ona, jedol aj on; spala ona, spal aj on; čo si len žiadal, dala mu. Zato ale dosti sa jej nahajdukoval. Už dva dni aj dve noci minuly. Na tretiu noc snívalo sa Ružene, že k nej prišiel jedon starčok a povedal: „Ruženo! Ruženo! Maco-medveď, s ktorým sa ty poihrávaš, neni medveďom, ale opravdivým človekom, a ten tebä aj otca tvojho zo zázračnej studne tejto vyslobodí.“ — Skočí nato Ružena prebudená na rovné nohy z postele, zažne kahanec a zrovna ženie sa končitým nožom na medveďa a povie: „Hovor, povedz, či si človek? alebo ťa hneď zabijem.“ Medveď sa ochúňa, zamumle, škriabe pazurami, drapami a pýta sa von; jako by na stranu. Nymfa mu otvorí dvere. Maco chce uskočiť, ale preľakol sa náramne, keď nad sebou vodu hučať počul, a ani sem, a ani tam nemohol sa vonka dostať. Všetko bolo pozamikané, aj dno jazera zapchaté. Chcel, nechcel, musel sa vrátiť. Ružena, vodopani, nožom začne kožu driapať medveďovi. Maco počne hovoriť a sa priznávať. „Bože!“ skríkne princézka, „čo to vidím? Ach a jak krásneho mládenca predo mnou! Hovor hovor, čo si prišiel? však obidva zahynieme! Či si prišiel rod môj špiniť, zľahčiť?“ „Ach nie krásna panno! ale len teba oslobodiť.“ „Čuj, milý môj! čujže radu, a vyhráš veľkú stávku, no peňazí hromadu,“ povedala Ružena Ondrejovi. V neďalekom meste tuná strojia sa veliké plesy a zábavky. Kniežatá, baróni, grófi a bohatieri velikí zo všech strán sveta prichádzajú semka a o závod hrajú sa, no veliké summy kladú, stavajú na stôl princa tohoto zámku, hľadajú nás tu podzemných väzňov, v tejto zázračnej studni zakliatych. Jestli nenajdú, tak peniaze svoje na stôl princov položené prehrajú, a aby jich to potom veľmo nemrzelo, princ tohoto zámku, ktorý takto veľmo bohatne, dáva oblúpeným gavalierom tance, plesy, zábavy.“ — „Aj kráľ rozhlásil po celej krajine, — povedal Ondrej Ružene, — že dá veľkú odmenu tomu, kto najde tú studňu, vyslobodí vnučku kráľovú a jej otca. Ja som teda semká prišiel, abych ťa vyslobodil aj otca tvojeho!“ — „Dobre dobre; prisahaj mi vernosť, jako ti aj ja ju sľubujem, a na znak lásky mojej tu ti môj prsten darujem.“ Stiahla Ružena z prsta drahý prsten, a dala ho Ondrejovi. A tento sa zaprisahal, že ju vyslobodí, že však dobre má naznačené miesto toto. Ledva čakali štvrtého dňa naši sprisahaní. Pokým ale princ pre medveďa prišiel, Ružena zas len zašila Ondreja do medvedej kože. Na štvrtý deň prišiel pán a princ zámku, a Ružena horko ťažko lúčila sa s medveďom. — Princ zaviedol do mesta tak jako priviedol Maca a odovzdal ho tomu, komu patril, gajdošovi Matejovi, ktorého veľmo obdaroval a odišiel. Ondrej z kože medveďovej sa vyzliekol, a že sa mu dobre v zázračnej studni vodilo, dobre si aj s bratom na hostinci zajedol a Matejovi všetko porozprával. Jako tak vypráva, tu hrnú sa jedon po druhom do hostinca zo všetkých strán gavalieri bohatí; zlato a sriebro len sa tak ligotalo na nich. Vo dverách každý z nich volal: „Ja, ja prvý najdem Ruženu! Stavme sa, stavme! Čo sa stavíš?“ A o chvíľu celá kopa dukátov stála na stole. Veliká to stávka. Ondrej sa díval, čo len bude ďalej. Jedon princ shrnie peniaze zo stola a povie: „No poďte hľadať!“ — A za ním kráčali všetci aj so svojimi sluhmi. Ondrej poslednieho sluhu šklbne za kabát, a zticha mu zašoptá: „Povedz pánovi tvôjmu, aby len hodne postavil na hru, ja s istotou viem to miesto, kde sa Ružena sdržuje.“ — Sotva to sluhovi dopovedal, a už to tohto pán vedel. A to bol princ, ktorý poslední k zázračnej studni stúpal za ostatními gavaliermi. Princ tento kroz sluhu poslal zo samého zlata a sriebra krásne šaty Ondrejovi, aby sa aj on teda vyobliekal a za nimi ščastie probovať prišiel do zámku, horami a zázračným jazerom otočeného. — Chodia, chodia dlho všetci po hustých horách; poľujú zakliatych podzemných väzňov, i krásnu vodopanu Ruženu; ale nadarmo. Chodia okolo rybníkov, — voda hučí; — prevážajú sa po nej, ale nikomu nenapadlo, žeby pod ňou mal skrytý byť ten drahý poklad, ktorý vyhľadávajú. Kopovia ňuchajú, noria; nohami, pazúrami škriabu, hrabú; ale pod vodu sa doškriabať nevedia. Tri dni, tri noci to tak šlo, čo porád vyhľadávali a nevedeli na stopu prísť živej duši. — „Prehrali ste, pánovia, prehrali ste stávky svoje;“ — zakričal princ toho zámku — „moje sú peniaze. Šlo mi o česť; no i o život. Poďte do mesta; zabavíme sa!“ — „Nie tak, nie tak pane!“ — ozve sa na zadku stojáci a v samom zlate a sriebre vyobliekaný Ondrej — „ešte sme neprehrali. Však sme ešte všade nehľadali. Či kto z nás hľadal pod vodou? Za mňou teda, za mňou všetci; vyzlečme sa a skočme do vody!“ — Na to princ zámku sa rozrehotal a šuhaja nášho vysmievať započal. Ondrej ale na to nič nedal; vyzliekol sa do košele a skočiac do zázračnej studne povie: „No ja len predsa oprobujem; aspoň sa okúpem, choc aj nič nenajdem.“ — Všetci obstúpili studňu, a princa to omíňalo. Voda Ondrejovi bola po pažie; rybník široký, ďaleký. Krížom, krážom pláva po ňom, až príde na poznačené sebou miesto. Tu rukou siahne pod vodu, zvrtne pumpu; raz, dva zatočí a žilu, strunu studne potiahne. Voda sa rozčiakne a hrnie sa do rieky. Dno rybníka prázne ostane. Odšmikne potom vpravené dvere, na dne ukryté, a tu otvorí sa dokorán tmavá, podzemná jaskyňa. „Poďte sem!“ — privolal Ondrej všetkých gavalierov. Princ zámku skamenel; ostal bľadý jako stena, áno jako smrť. Gavalieri volali: „Vyhral si!“ a hnali sa za Ondrejom všetci do podzemnej jaskyne. Ondrej stúpal rovno do prvej izby, kde Ružena bývala, a vo dverách zvolal: „Tu som, jako som ti sľúbil, tvôj osloboditeľ. Tu je prsten sľubu a prísahy tvojej.“ — Ružena poznala Ondreja; vytržená bežala mu do náručia a pred všetkými ho objala. Šli do druhej izby — a tu našli otca Ruženinho. Objímania nebolo konca, kraja. V ostatních desiatich izbách bolo desať najkrajších z celej krajiny dievčat, tuná zatvorených, zakliatych. Vyviedli všetkých týchto podzemných väzňov von na slobodné. A tu bolo, čo bolo. Len počujte, čo sa vám to tu teraz stalo. Všetci psi tých gavalierov bez všetkého huckania samy sa oddaly do princa toho zámku; roztrhaly ho na franforce a odmrštily do vody tohoto zlostníka, túto potvoru, ktorá nebola hodná viac po zemi chodiť, — toto neščastie nejednoho krásneho dievčata. — Kráľ keď o všetkom bol počul, čo sa bolo v tej zázračnej studni prihodilo, veľmo sa naradoval a dal skutočne sľúbenú odmenu Ondrejovi. Náš Maco-Ondrej stal sa teda zaťom kráľovým; dostal pôl kráľovstva i Ruženu. Zavolal k sebe biednych rodičov svojich, a Ružena povolala svojich; i žili vospolok blažene a pokojne. Ostatnie dievčatá, zo zázračnej studne vyslobodené, povydávaly sa za ostatních gavalierov; bolo jim dobre tak, že si ani samy lepšie nežiadaly.