ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roztrhlo sa nebo nad tým našim domom, Roztrhol ma Pán Boh s moj’ milým frajerom. Roztrhni ma Bože s otcom i s materom, Keď si ma roztrhol s tým mojim frajerom. Roztrhni ma Bože s týmto svetom márnym, Keď si ma roztrhol so šuhajom švárnym.

Sobota, nedeľa — čože ma je po nej? Cesta zarúbaná k frajerôčke mojej! Bárs je zarúbaná, bárs je aj zaťatá, Milá si mi predsa, frajerôčka zlatá. Ktože ju zarúbal? Chlapci sekerkami. Chlapci sekerkami — ženy jazykami. Odtnem si vrbičku, spravím si lavičku, Predsa si navštívim moju frajerôčku. Frajerôčka moja, dobrú obyčaj máš, Medzi veľa ľuďmi na mňa nepozeráš. „Milý môj, milý môj, takú nadbe mati, Medzi veľa ľuďmi nebudú nás znati.“

Milý môj, Milý môj, ružička voňavá, Dokým ťa nevidím, celá som nezdravá: Taká som nezdravá, že ma nič nebolí, Len ma srdce moje, ľúbosť, láska morí.

Ach jaj že ti prenešťastná! Skryla sa mi hviezda jasná, Kde sa mám podieti? Ani mi dňa ani noci, Skryla sa mi o polnoci, Slnce mi nesvieti. Ešte sme sa len spoznali, Verne sme sa milovali, Jako dva holuby. A už hodina nastala, Frajerka ma zanahala, Čo si mám robiti? Ešte sa ťa raz opýtam, Či ťa verne milovať mám, Či už nie? „Netreba už mňa milovať, Mé srdiečko zármucovať, Beda mne!“ „Žiaľ mi, Milá, žiaľ za tebou, Že sa musím lúčiť s tebou A to až na večnosť.“ „Ešte je mne, Milý, ťažšie, Že ťa nemôžem vidieti — Oj preveľká žalosť!“

Dolu od Bystrého čierny oblak beží — Ten môj milý šuhaj v čiernej zemi leží. Leží mne on, leží, ani hor nestane, To moje srdiečko plakať neprestane. To moje srdiečko také ako skala, Kto mu je príčina? Veru som mu sama. To moje srdiečko také rozžialené, Ako to želiezko v ohni rozpálené. Ešte to želiezko vo vode ochladne, Ale moje srdce na veky uvadne.

Pod obločkom pískajú, Na Aničku volajú: Hanča, Hanča, poďže von, Tu ti šuhaj pod perom! „Či ma čerti do neho Mám ja doma druhého. I ten leží v nemoci, Bodaj zomrel tej noci. Bodaj zomrel, by nevstal, By sa krajší mi dostal.“

Keby slnko znalo, ak to tvrdo robiť, Ponáhľalo by sa za horu zachodiť; Ale slnko nezná, ak to tvrdo robiť, Veď sa neponáhľa za horu zachodiť — Za horu zachodiť, aby večer prišiel, Aby sa môj Milý skoro so mnou sišiel.

Šuhaju Kalvíne, radi sa vidíme; Pre naše dve viery rozísť sa musíme; Lebo si ty Kalvín a ja Katolíčka, Nerovnaly by sa naše biele líčka.

Nebudem, nebudem za milým banovať, Inakšie si budem srdcu rozkazovať; Veru mu rozkážem, po vôli mu nedám. Veď si ho ulapím na strieborný kantár — Na strieborný kantár, na zlatú uzdičku, By nebanovalo za tebou Janíčku.

Prišla mi tej noci smutná novina, Že som sa Milého lásky zbavila. On povedal, že ma nechce, Že si nájde Milú, kde chce, A ja ver nedbám. On sa ponazdáva, že je on len sám, Že ja už v dedine frajera nemám; Je v dedine chlapcov dosti, Vyberiem si dľa ľúbosti, Koho ľúbiť mám.

Zasadil som čerešničku, — Vyrástly mi dve; Zaľúbil som švárne dievča, — Ale je nie mé. Žiaľ, žiaľ, žiaľ mi bude, Vzali mi ju cudzí ľudie, — Moja nebude.

Tečie voda z javora Mojej Milej do dvora, Tečie voda i potok Mojej Milej pod oblok. Tečie voda bystrá Zpopod javoriska, Nemôžem ju zastaviť: Frajerôčka pyšná S druhými sa stíska. Nemôžem jej zabrániť.

Čože to šuchoce v zelenej brezine? Červené jabĺčko okolo jablone. Červené jabĺčko, nečerveňajže sa, Môj Milý, srdiečko, na mňa nehnevaj sa. Môj sa Milý hnevá, ani nehovorí, Či ho čerti znajú, za ktorou sa morí!

Sadaj slnko, sadaj, za ker malinový, Povedz dobrý večer mojmu šuhajovi; Povedz že mu, povedz, že sa ja dobre mám Že sa každý večer slzami umývam, Slzami umývam, ručníkom utieram; Povedz že mu, povedz, že sa ja dobre mám.

Spievaj, hrdlička, pekný vták. Pozdrav mi Milú na stokrát, Pozdrav že ju, pozdrav, odo mňa, Či je ona v tom žiale, čo som ja? Ja som šuhaj prenešťastný, Stratil sa mi kvietok krásny, Čo som si v ňom obľuboval; Prišiel cudzí, ta mi ho vzal.

Vtedy býva pekná ruža, Keď pobozká žena muža; Ešte krajšia fijalôčka, Keď frajera frajerôčka.

Preč s’ kalinka v kríčku stála, Tichého sa diežďa bála? Až bych sa ja diežďa bála, Do kríčka bych nestávala; Stávala bych do doliny, Do zelenej javoriny — Do zelenej javoriny, Kade chodí môj premilý.

Rozmajrín, rozmajrín, zelený rozmajrín, Veru sa ti Milá do neho zavalím. „Keďže sa zavalíš, veď že sa len zavaľ, Veď ti na nedeľu pierečko z neho dám — Pierečko rutené, hodvábom krutené, Nahaj si ho, Milý, len na potešenie.“

Kedz som išol z Humeneho — eščik nebul dzeň, Tam som vidzel švarne dzivče — ono plelo len. Bože ci daj, dopomahaj, — musiš moja byc! „Kyže su ci čerci po mne, — neznam robic nič.“ Ach či je to ne robota, — kedz ši plela len? „Ach šak to me naučila — moja maci lem. Mohli sce me ma mamička — do klaštera dac, Bula bym še naučila — na organe hrac. Vyndzem hore, kukam dolu — vidzim Mileho, Ach pre Boha lapajce me, — spadnem pred neho.“

Keby som vedela, kde môj Milý robí, Veru by mu niesla na poludnie vody; Na poludnie vody a na večer vína, Žeby mi prekvital, ako tá kalina. Keby som vedela, kde si oddychuje, Veru by mu niesla čtyry pivonije: Jednu na voňačku, druhú na boľačku, Tretiu do tábora, čtvrtú do kostola.

Ešče mne moja mac za ručku vodzila, Už še mi študentska mencečka páčila. Nemaš to tak nemaš jako študentovi, S Milu še pobozka a idze do školy; Vežne ši knižečku do sve bile ručky: Občekaj me Mila na želenej lučky. „Ja by ce čekala, ale ši dziaček, Tak bys mi ulecel jak do poľa ptaček.“

Hibaj by nebulo na nebi mesačka, Tak by som nemala frajira dziačka. Dziaci dziaci dziaci maľovane dzeci, Dobre mi za vami serco nevyleci; Ach, ne tak za vami, jak za vašu lasku, Že my se ľubeli jak pšenička v klasku. Neto Bože neto jako dziačikovi, Pobožka, oblapi a idze do školy, Jak pridze do školy, trima knižku v ruce: „Počekaj me dzivče na želenej luce!“ Ja bym ce čekala, ale ty dziaček, By ši mi ulecel do poľa jak ptaček.

Mojo mile rodzičove čože vy myslíce? Davace me do klaštera take mlade dzivče! Ja v klaštere nebyvala i byvac nebudzem, Bo ja chlapcoch ľubovala i ľubovac budzem.

Ej čie to húsky na tej vode, čo tak chodia po slobode? Ej čieby boly — nášho pána, Čo tam býva za horama. Ej vo dne v noci vždy gágajú, Mne smutnému spať nedajú. Ej nemôžem spať ani ležať, Musím k mojej Milej bežať; Ej a to ešte tejto noci Pomilovať sivé oči.

Budzeš dzevče budzeš plakac, Až ci budu na črevičky slzy padac. „Čože by ja tak plakala? Šak ja sem ci, muj Najzmilši, verna bula!“ Vernas’ bula, to uznavam, Ale ja už temu svetu vale davam; Vale davam, bo už mušim, Tu neščesnu reverendu nošic mušim. Reverenda preneščesna, Kedz ona mi švarne dzivče ľubic neda. Reverendu zrucim dolu A sam pujdzem ku dzevčecu v dolomanu.

Kedz som koňa pojil na Dunaju, Mila vodu brala a lem z kraju. A ja jej povedzel: podz dalej brac. „Neidzem neidzem, bojim še vas.“ A ja jej povedzel: neboj še me, Naber bystrej vody, napoj koňa, napoj i mne. „Ja ho nenapojim, bo še bojim, Bo ja sve serdzečko veľo tlojim (veľa trápim).“ Kedz ty tlojiš tvojo, i ja mojo, Mušime zahynuc obidvojo.

Kdze idzeš Janičko? — „Orac za vodu.“ Chto budze pohaňal? — Ja ci nebudu. „Budzeš Mila budzeš — Pohaňala mne, Šak mi podaruješ — Serce uprimne.“ Koničky oraju, — Dobre še znaju — Naše dve serdzečka — Radzi še maju.

Jak to šumne, kedz konička učeše, Ešče krajši, kedz še dzivče obleče. A kedz idze za dražečku kolo mne, Dobre u mne mojo serco neumre.

Odpadlo jabĺčko zo stromu do hati — Už sa my, dievčatko, musíme nahati. Odpadlo jabĺčko, i na poly zhnilo — Musel som zanahať, čo mi srdcu milô. Čo mi srdcu milô, ide mi pomimo, Čo mi je nie k vôli, tu chodí po poli.

Kuľalo še, kuľalo, kuľalo To červene jablučko, Tak še ono kuľalo, kuľalo K mojej milej lehučko: Mila moja, jak še maš, jak še maš? Jake sladke usta maš! Dajže mi jich koštovac, koštovac, Či mi budu šmakovac?

Pošlo dzevče do zahrady travu žac, Ukušel ho za ručečku čarny had; Pošlo ono ku maceri žalovac. „Trebalo še moja dzevko varovac!“

Šedzela Magduša na marvaň kamenu, Rozpuščala vlasky po svojim temenu. Jak jich rozpuščala, horko zaplakala: „Čeho ja še smutna teraz dočekala!“ Chodzilam po svece, jak ptaček nadobny, Zakeľ nesvidala, jaky je svet svodny. A teraz ja uznam, jak na svece pada, Nehaj žadne dzivče v laske nezaklada.

Piskaj že mi, piskaj, fujara klenova, Ozdaj ce očuje frajirečka moja; Kedz ne frajirečka hoc lem tovaryška, Ta ona jej povi, kdze jej Milý piska.

Ľubosc prevelika, kdze še teľo bere? Nikto ju neore, ani ju nešeje. Keby ju orali, keby ju šejali, Ta by ju dzevčata po poľu sbiraly.

Pošol by ja do vas, keby ja smel, Keby mi to dali, čo by ja scel (chcel). Toto dzivče švarne, Co ma očka čarne, To by ja scel. Pošla by ja do vas, kebym smela, Keby mi to dali, co bym scela. Toho šuhajička, Co ma bile lička, To bym scela.

Hoc bym ja nejedia, hoc bym ja nepila, Lem keby ja mala na diku (na voľu) frajira. Ani ja nejedla, ani ja nepila, Eščik ja nemala na diku frajira.

Janičku žlutovlas, co nechodziš do nas? Či še matky bojiš, či o mne nestojiš? „Matky še nebojim a o cebe stojim, Lem še, draha dušo, zlych jazykoch bojim. Te ľudzke jazyky ruba jako meče, Rubaju, šekaju, lem že krev neceče.“

Bože Bože jak to šumne, Kedz to šuhaj pridze ku mne, Stane sebe vedle bočka, Oblapi me a pobožka. Kebym bula predzvedzela, Že nebudzem tvoja žena, Hlíboka je tota Topla, Vera by som do nej skokla.

Ej vody, vody, veľké vody, veľké vody — Ej išly dievky na jahody, na jahody. Ej jedna druhú spytovala, spytovala, Ej či si veľa nasbierala, nasbierala? „Ej s Milým som sa shovárala, shovárala, Ej ver som málo nasbierala, nasbierala. Ej lepšie moje shováranie, shováranie, Ej ak dačije nasbieranie, nasbieranie.“

Bystrá lastovička veľmi chytro lieta — Uletel mi frajer do šíreho sveta. Uletel uletel a mňa tu zanahal, Bôh ho tam požehnaj, aby sa dobre mal. Ja mu dobre žiadam, trebars ma oklamal, Trebárs i na veky našu lásku zlámal.

Kone moje, kone, všetky čtyri žrebce — Keď ma v tom Ľubtove žiadno dievča nechce, Ani v tom Ľubtove ani v tom vidieku; Pôjdem si ja hľadať do Turca frajerku. Ani mi otec, mať, ani radní páni, Ktorú raz zavidím, ľúbiť nezabráni.

Čo mi, milý, zanaháš, Keď sa už preč odberáš? „Zanahám ti pekný Strom zelený, Čo vám bude kvitnúť Pred vašimi dvermi — Zanahám ti, zanahám.“ Načo mi je pekný strom zelený? Strom len stojí, ani nehovorí, Mojmu srdcu veľkú ťažkosť robí, Ach ťažkosť prevelikú. Čo mi, Milý, zanaháš, Keď sa už preč odberáš? „Zanahám ti pekný Prsteň zlatý, Čo ma stojí vyše Tristo zlatý — Zanahám ti, zanahám.“ Načo mi je pekný prsteň zlatý? Prsteň stojí, ani nehovorí, Mojmu srdcu veľkú ťažkosť robí, Ach ťažkosť prevelikú. Čo mi, Milý, zanaháš, Keď sa už preč odberáš? „Zanahám ti peknú Bielu šatku, Čo ti bude, milá, Na pamiatku — Zanahám ti, zanahám.“ Načo mi je pekná biela šatka? Šatka stojí, ani nehovorí, Mojmu srdcu veľkú ťažkosť robí, Ach ťažkosť prevelikú. Čo mi, Milý, zanaháš, Keď sa už preč odberáš? „Zanahám striebornú Tú obrúčku, Čo ti bude, milá, Na rozlúčku — Zanahám ti, zanahám.“ Nač mi je strieborná tá obrúčka? Tá len stojí, ani nehovorí, Mojmu srdcu veľkú ťažkosť robí, Ach ťažkosť prevelikú!

Kde si, sivá holubička, lietala? Kde si svoje zlaté kriedla zmáčala? „Lietala som, lietala som po poli, Nebolo to Najmilšiemu po vôli.“ Postavím ja, postavím tam žitný klas, A chytím ťa, moja Milá, chytím zas. Keď ťa chytím za ručičky, za ruky, Nepustím ťa, moja budeš na veky. Keď ťa chytím za srdienko za srdce, Nepustím ťa, holubička, preč více.

Viem ja jeden pekný stromek, Ten sa pekne zelená, Pod tým stromom každý človek Bezpečne odpočíva. Na tom strome som spatrúval Prekrásnu lastovičku, Ktorá na mňa volávala: „Poď sem, drahý Janíčku!“ Zastreliť jej mi je ľúto, Musel by nad ňou plakať, Keď by videl Marčulienku Zo stromu dolu padať. Ale ja tam ešte pôjdem, Vezmem srdce mého zbraň, Potom sa ty, Marčulienko, Potom sa ty dobre bráň!

Sadla muška na konôpku,^[7] otriasala kvet — Čože si mi, moja milá, zaviazala svet? „Ja som ti ho neviazala, viazal si si sám; Ja som k tebe nechodila, tys’ chodieval k nám. Prvému som rúčku dala, druhému bol žiaľ, Tretiemu som poviedala, že nepôjdem zaň. Čtvrtý sedí na kraj stola, ako z ruže kvet, Čierne oči vyplakané, mení sa mu svet. Kto sa dáva do ľúbosti, musí múdrym byť, — Od mladosti do starosti horký nápoj piť.“

Orali by, sivé volki, orali, Keby mali pohoničku z Oravy; Ale majú pohoničku zo Sliezka, Ani jim len ten bičíček neplieska.

Keby mala, ako nemám, Dala bych ti na dolomán, Na dolomán na belastý, Žebys mi bol frajer istý.

Príďže mi, šuhajko, lebo sa mi prisni, Nach ťa ja nenosím darmo v mojej mysli. Príďže mi, šuhajko, zajtra lebo dneská, Veď ti je z Bysterca neďaleká cesta. Príď mi, šuhaj, príď mi sedemrazý v týžni, Potom budem vedieť, že si mi uprimný. Príď mi, šuhaj, príď mi, ak neprídeš, píš mi; Tak ja list rada mám, akobys prišiel sám. Príďže mi, šuhajko, alebo mi odpíš, Keď lístoček poznám, akobys’ prišiel sám.

Jajže, šuhaj, čo robíš? Čo ťa trápi, čo myslíš? Viem, že ležíš v nemoci A bez všetkej pomoci. Netráp sa ništ, Milý môj, Každá nemoc má liek svôj; Pôjdem do apatieky, Budem hľadati lieky. „Čo ty, Milá, kde pôjdeš, Pre mňa lieky nenajdeš; Ak ma ty chceš vyhojiť, Musíš sama môj liek byť.“ Príď, Najmilší, sám ko mne, Vyhojím ťa úprimne; Budem hľadať zelinky Pre teba, môj jedinký. „Neverím ti, má Milá, Žebys’ len mňa ľúbila, Ale ľúbiš iného; Ak mňa radšej, nahaj ho.“ Nemilujem žiadneho Krem ťa v svete iného; Ty si ten môj jediný, Krem teba žiadny iný.

Prechádzal som sa po meste, Videl som Milú na ceste, Videl som Milú milenú A pri nej ružu červenú. Ruža, ružička, pekná si, Milenka moja, krajšia si. Milenka moja, krásna si, Ak v srdci svojom verná si. Miluj ma vrúcne, má Milá, Šťastní budeme ty i ja. Budú nám všetci závidieť, Keď sa budeme návidieť.

Vtáčky, vtáčky, kde letíte, Kdeže tak veľmi bežíte? Letíte do Trenčína? Tam býva moja milá — Milá spanilá. Ak letíte ku Trenčínu, Pozdravte tam moju Milú, Pozdravte ju na stokrát, Že ju ja mám veľmi rád — Milú spanilú. Pozdravte ju od šuhaja Od Milého od Dunaja. Pozdravte ju odo mňa, Nach miluje verne mňa — Milá spanilá. Pozdravte ju, drahé vtáčky, Čo letíte na lietačky, Pozdravte ju, vás prosím, Že ju vždy v srdci nosím — Milú spanilú.

Ej hory, hory, husté hory — husté hory, Ej moju Milú dačo bolí — dačo bolí. Ej bolí, bolí ju hlávička — ju hlávička, Nechce mi preriecť ni slovíčka — ni slovíčka. Nechce poviedať, bo sa hnevá — bo sa hnevá, Že som neprišiel ani včera — ani včera, Ej ani včera, ani v piatok — ani v piatok, Ani voňahdy tam v ten sviatok — tam v ten sviatok. Ej nehnevaj sa, duša moja — duša moja, Nach mi odpustí láska tvoja — láska tvoja.

Nikdy som, Milý môj, v mysli to nemala, Žeby ti sľúbila, potom oklamala. „Vtedy si ma, Milá, prvšíraz zklamala, Keď si mi v zahrade dve ruže dávala. Jedna rozkvitala, druhá kvet púšťala, Vtedy si ma, Milá, vtedy zarmútila. Jedna znamenala, žes’ ma oklamala, Že si už druhému srdce darovala; Druhá znamenala, že moje trápenie Je tvojmu srdiečku veľké potešenie.“ Nemysli, Milý môj, nemysli tak o mne, Veru ťa milujem, a to nie daromne. Nesmiem povedati, že ťa v srdci nosím, Moju vernú lásku svetu tajiť mosím. Ces hory, ces doly túlati sa budem, Nikdy ťa, Duša má, nikdy nezabudnem.

Kde si bola, moja Milá, — — Zavčerom? „Sedela som pri tej studni — — Pod brehom. Sedela som, čakala som — — Janíčka, Čo napájal strakavého — — Koníčka; Keď koníčka strakavého — — Napojil, Na koníčka strakavého — — Vyskočil, Priam šabličku k svojmu boku — — Pripojil.“

Ej voda, voda, bystrá voda — bystrá voda, Ej stala sa mi veľká škoda — veľká škoda. Ej nemám duše, ktorá by ma — milovala, Ej bo ma Milá zanahala — zanahala. Ej zanahala pre vec márnu — pre vec márnu, Ej že som objal inú švárnu — inú švárnu. Ej ešte preto nič nebude — nič nebude, Ej keď ma nechce, druhá bude — druhá bude.

Žala by ja, žala, žítko farárovi. Keby mi daroval sobáš frajarovi. Žala by ja, žala, na širokú postať, Keby ja vedela, komu sa mám dostať. Žala by ja, žala, hlávku nadvíhala, Kebych pri postati frajara tu mala. Košielka bielená, golierik valaský, Nechodí šuhajko, nemá u nás lásky.

Pred našima dvermi rybičky sa perú, Môj milý Janíčko, uchyc že mi jednu. „Veď by ti ja chytil, má milá Anička, Ale je pred vama hlboká vodička — Hlboká vodička, nemôžem ju brodiť, Má Milá pod vartou, nemôžem k nej chodiť. Začo že ťa, Milá, pod tú vartu dali? Pre teba, môj Milý, že sme sa bozkali.

Šla by do kostola, nešporo mi zvonia, Okolo kostola biela ruža vonia. Biela ruža vonia, rozmajrín zelený — Už je môj najmilší v srdci zaštepený. Čoby ho štepili štyrie zahradníci, Tak ho nezaštepia, jak je v mojom srdci.

Pozriže ty, Milá, na tot suchý topoľ, Kod sä tot rozvije, vtody ja budem tvoj. „Veď som pozerala včera večer i dnes, Preneščasný topoľ, kody sa rozviješ?! Koby som vedela, v kotrú hodinôčku, Ver by mu poliela každú haluzôčku. Koby som vedela, kotor fertáličok, Ver by mu poliela aj každý lístočok. Koby mi tak prišlo v ústoch vodu nosiť, Preneščasný topoľ, len by sa kceu (chcel) rozviť.“

Bože, Bože, čo mám robiť? Milý ku mne nesmie chodiť; Ja ho ľúbim, zjaviť nesmiem; Zo dňa na deň viacej klesnem. Nebula by poverila, Žeby ľúbosť uškodila; Ale ja už teraz verím, Kod sa s Milým na dve delím. Hora, hora, zelenaj sa — Láska naša, rozmáhaj sa, Drž sa s nami, medzi nami, Ako vrške s dolinami. Bože, Bože, svete márny! Opustil ma šuhaj švárny, Opustil ma na krátky čas, Verím Boha, že príde zas. Verím Boha i nádeju, Že mi príde na nedeľu, Kod ni na tú, na tú druhú; Predsi ho ja čekať budu.

Hlinícke pannenky, šak sa pekné zdáte, Povedzte mi pravdu, čím sa umývate? „My sa umývame, ale len raz v roce, Tou bystrou vodičkou na našem potoce.“

Nebudem tak robiť, jak som dovčil robil, Aby som samotný bez dievčaťa chodil. Ale čo mám robiť, keď tuto ništ není Na týchto Dolniakoch k mojemu ľúbení? Našly by sa síce aj tuto pannenky, Šak predca vždy sú my na mysli Horňáky. Horňáky, Horňáky, veselá krajina, V celom svete azdaj nenajde sa iná, V kerej by sa našly takové dievčence, Čoby boly milé, jako ty vtáčence. Premilé vtáčence, zaspievajte že mi, Až sa mi srdenko poteší v súžení.

Ani neviem, kde som, ani neviem, čo som, Od veľkého žiaľu zaplakala by som. Plačte, oči moje, len mi nefikajte; Čo ste boly zvyklé, toho odvykajte. Boly ste vy zvyklé s Milým sedávati, Veru to mosíte včilej odvykati. Žiale moje, žiale, šak ste m’ zaujaly Nie z jednoho boku, ale z každej strany. Smutne slávik spieva, keď je ulapený, Keď si on pomyslí na hájik zelený. Tak si i ja smutná prežalostne spievam, Keď si ja na lásku predešlú spomínam. Tak je obloženo mé srdce slzami, Jako je koruna Uherská perlami.

Na Dunaji šaty prala, plakala, Na Milého všetku vinu skladala. „A ty, Milá, na Dunaji čo robíš?“ Šaty perem, duša moja, šak vidíš. „Čoby si len šaty prala, to je nič; Ale že si vyplakaná, čo myslíš?“ Veď som ja nie vyplakaná za inším, Len za tvojím sľubovaním falošným. Vždycky si mi, môj šuhajku, sľuboval, Teraz si ma zarmúcenú zanahal. Zasiala som rozmarínček, nezišiel; Sľúbil mi prísť Najmilejší, neprišiel.

Mariška, Mariška, šak máš pekné oči; Len ty na mňa pozreš, není mi k pomoci. Odkedajška teba ľúbim tak velice, Nemôž býť spokojné moje verné srdce. Večer lebo v noci, tak aj skoro z rána Ty si v mojem srdci cele zarezaná; Budiž, Pane Bože, budiž požehnaná, Ty si v mojem srdci sama jedinkavá.

Červené jabĺčko vo vrecku mám, Koho rada vidím, tomu ho dám. Teba ja, moj Milý, najradšej mám, Červené jabĺčko tebe ho dám.

Červene jablučko v kešeni mam, Koho rada vidzim, tomu ho dam — Čarvene je jako oheň, Dam ci ho, muj Milý, bo ši hodzen.

Ach Bože môj, Otče môj! Falešný je Milý môj, Falešné on oči má, Za druhýma pozerá. Inde ide každý deň, Ku mne príde raz v týdeň; Aj to príde v sobotu, Keď mám veľkú robotu. „Zle hovoríš, zle myslíš, Falešne mňa v tom súdiš; Nemilujem ja inú, Kremä teba jedinú.“

Mala som ja milovníka verného, Nebolo mu v celom svete rovného. Tri roky chodil ke mne, Sľuboval, že ma vezme, A už teraz preč odvrátil své srdiečko ode mne. Tak som ho ja milovala velice, Že mi nikdy nevypadal ze srdce; Bo mne on bol vernejší, Od otca uprimnejší, I od sestry i od brata býval mi on milejší. Nenosila som čiernych šiat za nikým, Ale ja už teraz budem za Milým; Bo mne on tak verný bol, Nad všetkých mých priateľov. Kto ho odo mňa odvrátil, ukrutný to tyran bol. Sľuboval mi môj Najmilší, sľuboval, Na velikú prísahu mi sľuboval, Žeby sa nevdávala, Iným nesľubovala, Že mi príde môj Najmilší, že by som ho čakala. Čakala som od večera do rána, Ale ma už má nádeja zklamala. Čakala som dúverne, Že zaklope na dvere; Keď neprišol, už nepríde môj Milý, má nádeje.

Ty, kalina, čo nerodíš, Čo na prostried mori stojíš? „Už som i ja zarodila Červenýma kalinama: Spodky vtáčky obzobali, Vráky dievky oblámaly, Chlapcom piera posielaly.“ A ja smutná nemám komu, Poručeno Pánu Bohu!

Zaspala Anička na zeleném kríčku, I Janíček zaspal na jej bielem líčku. Spi, Janíčku, do dňa, šak nemáme ohňa. „Nedbám, duša moja, trebars do poledňa.“ Keby sem ja mala kľúče od svitania, Nedala by svitať zajtra do polednia. Keby sem ja mala kľúče od denničky, Nedala by svitať za dve hodinečky. Keby sem ja mala sokolové krídlá, Já bych zaletela, kde moj Milý býva. Sadla bych si, sadla, na jeho biely dom, Až by zaplakalo jeho srdeňko v ňom; Sadla bych si, sadla, na maštalné dvere, Až by zaprskali jeho vranné kone.

Muj otac i mati su mi zakazali, Da ja mladi junak morem spat v maštali. Neťu (nechcem) spat v maštali, kad imam rožicu, Kad imam rožicu, mekku postelicu. Hodiu (chodil) sam po poli, sužan sam biu v boli, Dokle neizbrau sam rožicu po voli.

Ako teš ti (chceš ty) Mili k nam v selo hoditi, Ko si moreš (máš) prvo mlake zavoziti, Mlake zavoziti, korito positi, Da te nenamoču pri tvojej rožici.

Urezal ja palec, boli mne, Citronový listek zahoj mne. Citronový listek zahoj zahoj zahoj mne — Frajirečko moja ľubuj mne, ľubuj mne.

Dzivče, dzivče, bily kryštal, Veru bym ku cebe pristal, Ne tak ve dne, jako v noci; Lem pre tvoje čarne oči. Čarne očka jako tarky (trnky), Bile lička jak fijalky, Kedz še večar pobožkaju, Ta do rana pametaju. Dzivče, dzivče, pši narodze Zohabim ce, žaľ mi budze — Žaľ mi budze pre jazyky, Žaľ na sercu preveliky.

Ej škoda, Bože, ej škoda, Bože, Šariša — Šariša, Že ho podmyla, že ho podmyla Torisa — Torisa. Ej ešči škoda, ej ešči škoda farara — farara, Že un netrima, že un netrima kuhara — kuhara; Ale un trima, ale un trima kuharku — kuharku, Všickym šuhajkom, všickym šuhajkom frajarku — frajarku.

Jaka ši mi, moja Mila, brudna, Škoda že ci pod obláčkom studna; Keby ši še z tej studni umyla, Bula by ši jak lalija bila. Jaka ši mi, moja Mila, brudna, Namočim ce na noc do močidla; Budzeš mokla dva noci tri noci, Vymoknu ci tvoje čarne oči.

Mila, moja Mila, podz me odprevadzic Ponad zeleny haj na moj veliky žal. Mila, moja Mila, podz me odprevadzic Na želenu lučku, stroja še me zabic. „Zabice zabice hoc i do jedneho, Lem mi nezabice frajira mojeho.“

Mala som frajira, vera ja ho mala, Už ja jeho druhej na interes dala. Dobry to interes dva mariaše vžac, Na sobotu večar nazad frajira mac.

Braňa mi ce braňa, všicke ľudze bridza (bridiť, oškliviť), Moje očka plaču, bo ce radzi vidza. Ešči mi ce braňa, všicke ľudze špeca (špatiť), Moje šive očka za tvojima leca.

Fujaro, fujaro, o dvanasce dzirky Nescela si piskac pre služebne dzivky; Pre svojske dzivečky ta ši zapiskala, Služebnym dzivečkom žaľu zadavala.

Ona: Žiaľ, žiaľ, žiaľ — V mojom srdci žiaľ! Žiaľ mám pre mojho Milého, Od času poznania jeho. Žiaľ, žiaľ, žiaľ — V mojom srdci žiaľ! Oh, oh, oh — Oh andelčok oh! Ktoby teba nemiloval, Kamenné by srdiečko mal. Oh, oh, oh — Oh andelčok oh! On: Daj, daj, daj — Dajže Bože daj! Žeby ťa ja mohol dostať, Tvoje krásne líčka bozkať. Daj, daj, daj — Dajže Bože daj! Ach, ach, ach — V mojich modlitbách Vždycky teba v mej mysli mám, Vždycky o tebe rozjímam. Ach, ach, ach — V mojich modlitbách. Oba: Ten, ten, ten — Bude šťastný deň, Keď ja s tebou pred oltárem Kľaknem na ten tvrdý kameň. Ten, ten, ten — Bude šťastný deň.

Nechoď ty, šuhajko, ces uličku, Lebo ťa zabijú pre Zuzičku. A ja mám sekerku, vybránim sa; A ja mám Zuzičku, netajím sa. Nechoď ty, šuhajko, cez pohánku, Lebo ťa zabijú pre frajarku. A ja mám šabličku, vybránim sa; A ja mám frajarku, netajím sa.

Uvázal koníčka u pne dubového — Mela sem dnes večer galana (frajera) nového. Uvázal koníčka u javora, dubca — Mela sem dnes večer na hubenku kupca. „Uvázal koníčka u suchého dreva — Nedajže hubenku, komu je netreba. Uvázal koníčka u suchej jedličky — Nedávaj, Anenko, leckomu hubičky.“

Po brezine, po bukovine Nasiala má Milá tataríčku tri míle zeme. Bohdaj stadial nikto nechodil, Len šuhajčok, pacholíčok, koníka vodil. Jeho Milá lesu lomila, Vyšie nižšie stupovala, by ho videla, By videla jeho vranný kôň. „Či s’ šuhajčok, pacholíčok? Veru si ty môj!“

Počul som na zámku hodiny biť — Pre teba, má Milá, holubička sivá, — — Musím zemríť. Nezomrem, nezomrem, len sa trápim, Pre teba, má Milá, holubička sivá, — — Krásu tratím. Jestli ťa, má Milá, nedostanem, Vyndem ja na skalu, klobúčik na stranu — — Hlavu zlámem. Potečie z kameňa krev červená, To tebe, má Milá, frajerka úprimná, — — Na znamenia.

Marika, Marika, ver že si pekná, Jako je v zahrade tá ružička kvetná. Nič nepodbám na to, hocby som život dal, Len čiby som ťa raz srdečne pobozkal. Nezomrem, nezomrem, ale ja zvíťazím, A teba, Marinka, iste dostať musím. Srdiečko i rúčku veru si dostanem, A ja tebe verným na večnosť zostanem.

Tam za horou tečie potok — Studený, :/: Zanahal ma môj frajerčok — Milený. :/: Tam za horou tečie voda — Studená, :/: Zostala som ja už sama — Samotná. :/: Ej veď čo som aj ostala — Za to nič; :/: Príde leto, budem jich mať — Aj tisíc. :/:

V tom Tisovskom cintoríne Leží šuhaj v rozmajríne — Leží, leží zabitý, Rozmajrínom prikrytý. Keď ho Milá prikrývala, Tri slová mu poviedala: Na ti, Milý, voňačku, Na dobrú noc hubičku. Do zahrady chodievala, Ta mládencov svolávala: Poďte, chlapci, poďte sem, Všetka zarmúcená sem. Zvoňte, zvony, na vše strany, Zomrelo mi potešení; Odpadol mi z ruže kvet, Zarmúcený celý svet. Pokýmkoľvek živá budem, Čierne stuhle nosiť budem. Čierne stuhle smútkové, Pre srdiečko cukrové. Pokýmkoľvek živá budem, Čierne šaty nosiť budem, Čierne šaty od smútku Pre tú lásku velikú.

Bože môj, Bože môj z vysokého neba! Veď som ja Milému naskrze netreba. Bože môj, Bože môj, ty moja potecha! Akože to bude, keď Milý zanechá? Bože môj, Bože môj z vysokého trúnu! Akože to bude s Milým pri tom súdu? Akožeby bolo? Budeme bedovať, Jeden na druhého budeme žaľovať!

Ej hury, hury, hury su, Pod hurami bučky su, Pod bučkami ľalija, Co ju Mila sadzila. Po listečku sbirala, Do Mileho rucala. Mily listky posbiral A na Dunaj porucal; Listky na verch splinuly, Pred Mileho stanuly. „Mily, Mily, veľkys’ pes, Cudze ženy miluješ!“

Čudujem še, moj Najzmilši, o cebe, S druhu ši še rok poznaval v mej dobe, A sam neznaš, co v tvem sercu ce čeka Že tvuj rozum za druhyma uceka. Pekne prosim, navrac ty mi perstenek, Tu maš hustku (šatku) i žeľony tvuj vienek. Kebys’ ty znal mojho serca ceškosci A mej duši prevelike trapnosci: Asnad by ši še nade mnu sľutoval, Mne, hudobnu sirotečku ľuboval.

Pod oblačkem zahradečka a v nej trnava, V tej trnave rozmarija bily veršek ma. Ej hej rozmarij’ — dzi ja o nej dobre vim — Keho nechcem, nemilujem, — temu odpovim. Ľuboval sem švarne dzevče, bulo falešne; Ľuboval ho kratkym časem, ale serdečne. Bohdajs’ nemala — ani noci ani dňa, Žebys’ bula v tem sužeňu — co sem teraz ja.

Frajere mojo dva, šumni sce obidva, Ani sama neznam, kereho ľubic mam: Či teho peršeho, či teho druheho — Či teho treceho, co pujdzem za neho. Dobre mi Pan Boh dal s troma frajerami, S jednym še pohnevam, s druhym še smiramy.^[8] S jednym še pohnevam, s druhym še povadzim A teho treceho nikdy nezohabim.

V tom Bystrickom poli skala zaplakala, Keď som sa ja s Milým rozlučovať mala. „Zle je, Milá, zle je, ešte na rozlúčky Podajmeže si my naše pravé rúčky.“ Rúčku ma podala, horce zaplakala: Bodaj som ťa nikdy bola nepoznala! Keď na koňa sadal, pekne odpytoval: „Odpusť že, má Milá, čo som ťa rozhneval.“ Veď si ma dosť hneval, viacej ma nebudeš — Dá to milý Pán Boh, zase do nás prídeš!

Veje vetrík proti mne zticha po údolí — Povedz, Marča, srdce moje, čože teba bolí? Či ťa bolí hlavička, či ťa druhé telo — Povedz, Marča, srdce moje, či ťa druhé telo? Rád by som ti spomocti, keby ti bol moci. Lekára ti hľadať budem, hoc šíry svet prejdem, A keď ti ho nenajdem, s tebou ležať budem. Dáme si my zasadiť na náš hrob tulipán, Budú ľudia povedati: Tu leží jeden pár! Kde budú ručičky, tam budú i kosti, Vykvitne nám biela ruža z velikej ľúbosti.

Okolo Senice vodička teče — Skázau mi muj Mivý, že ma už nechce. A ked ma nechceš a ja nic nedbám; Smútek neponesem, lebo ho nemám. Coby sem já smútek za nim nosiva, Veď sem ho já verne nemilovava; Milovava-li sem, ale len špásem, Nevedeu muj Mivý jak falešná sem. „Rád sem ťa vídávau, keds’ verná byva, Ales’ mňa už, drahá moja, zradiva; Bár si aj zradiva, preto svet bude stát, Zato ťa, duša má, bude Buh trestat.“ Už Janíček švárny na koni sedí, Na svú Najmilejší naposled hledí; Mvadý koník skáče, mé srdenko pvače, Musíme sa rozlúčiti, není jináče.

Janík kone napájal, Hanka vodu brala. Janík sebe zaspieval, Hanka zaplakala. Čože koho do toho, Že ja Hanku ľúbim, Ja mojej Hanulienke Ver čižmičky kúpim. Hej čižmičky s cícekami A črievičky z kozla, Ejže Bože, Bože môj, Aby sa nesklzla.

Konope, konope, zelené konope — Na tie naše dvere nikto nezaklope. Klopali, klopali, ale už nebudú, Už tie naše dvere pokojne stáť budú. Na tie naše dvere pečaď uderili, Aby do nás chlapci viacej nechodili. Spadni, pečaď, spadni dolu z našich dverí, Nach sa prinavráťa tí moji frajeri.

Keď som včera večer od vás, Milá, išol, Pri kamennom moste mátohu som stretol. Mátoha prekliata vzala mi ružičku, Že vraj chce rozhnevať moju frajerôčku. „Nebola to, Milý, nebola mátoha, Čo ti včera večer ružičku schytila, Bola to na konci richtárova Beta; Nepríď už viacej k nám, nemáš u nás miesta.“

A tam hore pod tým hájom Plaše džiavše za čuhajom. Neplaš, džiavše, šak van (on) príde, Koj mu láska na um síde. Krúči sä svet ako kolo — Miluj, džiavše, koj máš koho. „Milovala som ednoho, Nebul, šelma, hoden toho.“

Koj ideš popred nas, nehúkaj bíšom barz, Nahaj každý nevia, ež tu frajärku máš. „Ve ja barz nehúkám, len na volky volám: Oha, volky, oha, tu frajärka moja!“

Šuche (čože) si mi, mojä Milá, zbľädla? Adaj si mi do järošku spadla? Šihe (čiže) tebe zimná voda škodží? Ši tot čuháj, šua gu tebe chodží? „Nespadla som, voda mi neškodží, Len tot čuhaj, šua gu mne rád chodží.“

Kohúčik jarabý, nechoj do zahrady, Pošlápeš leliju, vara ťä zabijú. „Chocaj mä, zabijú, chocaj mä obesä, Chocaj mä ptáškove po huare roznosä: Do zahrady puajdem, Hanku ľúbič budem, Chocaj mä oderú ešče dnes na buben.“

Ej čo ma do studničky, — hoc je murovaná? Ej čo ma do mej Milej, — hoc je rúchovaná? Ej čo ma do studničky, — keď nieto vody v nej? Ej čo ma do mej Milej, — keď nemám vôľu k nej?

Johanko ma mila, v tym švece jedzina, Jak ši v mojom sercu veľmi zaščepena. Kebys’ to vedzela, mne bys’ milovala A ku svemu sercu často priciskala. Kebys’ me pricisla, ma mila dušičko, Choci lem jedenkrat, bila holubičko: Ja by ce oblapil, na očka popatril, Tve rumenne lička choclem raz polibil. A s tym polibenim rumenneho lička Rozpoznaly by še našo štyry očka, Očka rozpoznaly, ustka v znamošč daly, Potym by sme še my verne ľubovaly.

Bože môj, Pane môj, čo som zamyslela, Žebych do dnes týždňa na marách ležela! Na marách, na marách, na rezaných deskách, Dajže, Pane Bože, čoby ešte dneská! Topoľ mi je, topoľ, ten zelený topoľ — Od mojich frajerov až na večnosť pokoj. Už som sa zarekla za Milým banovať, Bolí ma srdiečko, nemôž’ ho ratovať.

Zaspal šuhaj na doline, Zajali mu čtyri kone, Zajali jich do majera. Vymeň že jich, moja Milá; Lebo nám to hanba bude. Čože reknú na to ľudie? „Radšej ti ja peniaze dám, Vymeň že jich, môj Milý, sám.“

Kdeže si ty, moja Milá, bola? Nebolo ťa včera večer doma. „Pásla som ja v tej doline kravy, Kde nebolo sedem ročkov trávy.“ A na ôsmy ďatelinka zrástla, Moja Milá kravičky napásla. Tak sa ony napásly, nažraly, Sedem a sto hoľbí mlieka daly.

Ej, poznať, Bože, poznať, kto koho miluje, Len zďaleka ide, už sa zapaľuje. Poznať, Bože, poznať, i kto koho nechce, Len zďaleka ide, už na neho repce. Poznám si ja, poznám, mojeho frajera, Nosí za klobúčkom cyprusové perá. Poznám si ja, poznám, moju frajerečku, Nosí za záhrením žltú fijalečku.

Pod Muráňom v tej doline Čierny havran vodu pije. Pije, pije v veľkom žiali, Že mu Milá v cudzom kraji. Kto ju videl, nach mi povie, Nach sa srdce teší vo mne. Videl som ju; s čiernym očkom Žala trávu za potôčkom. Keď nažala, poviazala, Na šuhajka zavolala: „Šuhaj, šuhaj z druhej strany, Poď mi dvíhať batoh trávy.“ Nach ti dvíha otec, mati, Nechce-li ťa za mňa dati. Otec by dal, matka nedá, Že jej dcéra doma treba. Jednou rúčkou bremä dvíha. Druhou rúčkou prsteň sníma. „Nesnímaj mi prsteň zlatý, Bo ma stojí tristo zlatý.“ Hoc by ťa stal i čtyrysto, Už si moja a na jisto.

Odpadlo jabĺčko zo sladkej jabloni — Už mi tak nebude, jak mi bolo vloni. Odpadlo jabĺčko, trafilo na kameň — Po našej ľúbosti už na veky ameň. Veľká je tam radosť, kde sa dva milujú; Ale tam veľký žiaľ, kde sa rozlučujú. Tak sme sa ľúbili, jak holubi v páre, Kto nám je príčina, nach ho Pán Boh káre. Mladosť moja, mladosť, mladosť roztomilá, Jak som málo s Milým radosti užila! Už bych ťa, Milý môj, v tých slzách skúpala, Koľko som jich v žiali za tebou vyliala.

Išol Janík poľom v dolinu lúčkami Na pašu s vrannými čtyrma koníčkami; Išol on len, išol, ticho zamyslený, Keď si bol do Milej veľmi zaľúbený. Prišol až do zbožia, koníčky zastáli, Jedno po pri druhom zažínať počali. Hospodár naň skríkne: „Čo myslíš, grobian, Veď si mi vo zboží? Tu ti po hlave dám!“ A jaj, bodajže ťa, veď ja som zadriemal, Veď ja s koníčkami ani sem prísť nemal. To švárno dievčatko, to celá bestija, To mi rozum v hlave v šatečku zavíja.

Čože mi je z toho poľa zeleného, Keď ja tu nevidím frajera mojeho! Bo môj frajer býva na druhej dedine, Naša verná láska zo dňa na deň hynie. Keby som vedela, že mi bude stály, Veru by mi očká za druhým nehraly; Ale jak si on tam frajerečku najde, To si na mňa myslieť už viacej nebude. Ja ostanem sama v žiali opustená, Jak tá lipka v poli, čo druhých tam nemá.

Veselo to poľo, kdze je srco mojo, Ešči je veselšo, kdze sme obidvojo. Kedz Mileho vidzim mojo pocešeni, Srdečko mi horí, tak jako v plameni; Robota mi idze, jakby ju z vody ľal, Jakby mi Mily moj za dzešec moci dal. Jednym očkom hledzim na moju robotu, Druhym na Mileho, na moju ochotu: Čiše mu tež dobre pšenička zažina, Či tež na mne pozre radostne očima. Zažinaj si Mily, naj ci Boh pomaha, Žebych o tak na rok už lem cebe žala.

Kedz som išol do poľa z tam tej strany — z tam tej strany, Bralo dzivče vodzičku lem na kraji — lem na kraji. Ja na neho zavolal: Neboj še mi — neboj še mi, Ale naber vodzičky a podaj mi — a podaj mi; Ale naber vodzičky do puhara — do puhara A podaj mi, ma Mila, duša draha — duša draha.

Čarne oči ja mam, za sivyma tužim, Da to mily Pan Buh, že ja jich vyslužim. Vyslužim ši dzivče take jak lelija, Co rado robieva šitko to co i ja. Kedz ja budzem v cesce, kedz nebudzem doma, Každu pracu za mne dobre mi vykona.

Pod borovec prišla, borovečky jiedla; Prečo že jich jiedla? Aby neobledla. Borovec, borovec, zelený borovec — Či mi bude daný susedov mládenec? „Borievka, borievka, zelená borievka — Či mi bude súca susedova dievka?“

Kopala studničku, pozerala do nej, Či je tak hlboká, ako je široká, Ej skočila by do nej. A na tej studničke napájala páva, Spytuje sa šuhaj: Čia že si ty panna? Ej čia že si ty panna? „Veru ti nepoviem, ešte sama neviem; Príď na večer do nás, matery sa doviem, Ej tak ti potom poviem. Príď na večer do nás na vrannom koníčku, Ulap si koníčka o našu jedličku, Ej o našu jedličku. Tá naša jedlička pekne vyrastená, Či v zime či v lete vždycky je zelená, Ej vždycky je zelená. Či v zime či v lete vždycky je zelená — Bohdaj naša láska nebola zmenená, Ej nebola zmenená.“ „Postoj, Milý, postoj, na Rárožskom moste,^[11] Pošlem ti pierečko od rybky na chvoste, Ej od rybky na chvoste.“ Nejedna rybečka popod ten most išla, Žiadnej som nevidel, by pierečko nesla, Ej by pierečko nesla. Kremä jedna išla, tá mi poviedala, Že moje perečko bystrá voda vzala, Ej bystrá voda vzala. Bystrá voda, bystrá, bodajže si vyschla, Žebys’ mi pierečko na briežok vyniesla, Ej na briežok vyniesla. „Ticho, chlapci, ticho po tom drobnom piesku, Keď bude veľká tma, zapálim vám sviečku, Ej zapálim vám sviečku. A ja sviečky nemám, lampa my zahasla — Ach Milý premilý, naša láska zhasla, Ej naša láska zhasla.

Čuhajova mači tak mi odkäzala, Ež by som jej syna do nás nesvádzäla. A jä som jej na to odkäzala takto: Ež by si ho doma zamikala kladkó, Kladkó zamikala, na kantár lapala, Ež by si ho väcé (viacej) do nás nepúščäla.

Na tej našej komore Stoji loža vystlata, Chtože budze na nej spat? Choci ktery bodaj spal, Žeby na večar ostal. A kedz je mlady, Parobček fajny, Žeby mu Boh zdrave dal!

Tam z tej strany potoka Stojí lípka zelená. Ej na tej lípke na tej zelenej Traja vtáci vyspevujú. Ej nie sú to vtáci, To sú traja mládenci, Smlúvajú sa o jednej dievčine, Ktorému sa dostane. Jeden vraví: To moja! Druhí vraví: Ak Bôh dá! Ten tretí povie: Srdiečko moje! Prečo si taká smutná? „Ak ja smutná nemám byť? Za starého kážu jíť! — Ej lože, lože, rozkošná lože, Kto na tebe spať bude? Bude na nej mladý spať: Bodaj ho čert nemoh’ vziať! Ej nie starý rozličnej podoby, Bohdaj býval tam zdravý!

V našom voze osem koní, Šetko sú nám podkováni Zlatuškými podkovamí, Sriebornými klinčokamí. Náš kočík je okovaný, Nepodlomí sa pod nami; Až by sa mau podlomiti, Volímo lou (dolu) z neho zíti. Pošibajže kočiš kone, Neďaleko isti máme. Nešibaj jich do doliny, Ale že jich do dediny — Do zelenej javoriny. Ký to parom za vozára, Že si kone neozvára! Neozvára, neopere, Radšej ľahne do postele. Veď sme sa nazdale,^[12] že Hrachovo mesto; Čert ti je, nie mesto, len stračacie hniezdo. Veď smo sa nazdale, že tu budú páni; Čerta sú to páni, len samí Cigáni.

Za pedžesat rinskych parne volčeta — Už som še oženil, plaču dzivčata. Volky mužem predac za sto tolare, Se ženu žic musim až do skonane. Jaky je to cežky ten kameň mlinsky, Ešči je vše cežši ten stav manželsky; Bo ten kameň mlinsky voda obraca, Ten naš stav mladzensky nichto nevraca.

Ej poľo žeľone, poľo neorane, Paše tam Janičko štyry kone vranne. Paše jich tam paše na žeľonej luce, Neše mu Marinka synačka na ruce, Neše mu ho neše v hodvabnym hantušku: Na že ci Janiček tvu falešnu lasku. Teraz me Janičku teraz me vžac musiš, Pre tvoju falešnosc veľku hambu zkusiš. „Ach ja ce nevežnem, ale ci zaplacim, Samymi dukatmi stolíček vytlačim.“ Chocby ši mi daval jak na cesce prachu, Ta mi nezaplaciš moju veľku hambu. Chocby ši mi daval jak na luke šeno, Ta mi nezaplaciš to poccive meno. Chocby ši mi daval jak na roli žita. Ta mi nezaplaciš jak ja bula bita.

Šuhaj, šuhaj, ej šuhajku — Hojna driny drom!^[13] Nebolo ti pojať Hanku; Bude treba na plienočky. „Máš, Hanička, košelečky.“ Budú treba povojničky „Máš, Hanička, dve sukničky.“ Bude treba do kúpeľa. „Pôjdeme mi do Tokaja, Dovezeme bočku vína, Budeme si kúpať syna.“ Bude treba i kolíska, Malé dieťa rado vríska. „Pôjdeme my do Krakova, Jest kolíska preň hotová.“ A kdeže ho učiť dáme, Keď ho doma odchováme? „Dáme mi ho do Prašôva, Jest tam škola preň hotová. Hojna driny drom!“

Preberaj, preberaj na píšťalke dierky, Veru nepreberieš tie Vážecké dievky. Nepreberajže si, len si vezmi z kraja, Maľované volky nie sú do ťažala. Maľované volky iba do stodolky — Maľovanô dievčä iba do postielky.

Nechcela som zaň ísť, len ma prisilili, Tú moju hlavičku len zakosílili. Nerobte mi jarmo, nič vám neutiahnem; Vykopte mi jamu, sama do nej ľahnem. Vykopte mi jamu do červenej hliny, Sama do nej ľahnem, ako do periny.

Letí vtáča z väže, krídlama trepoce, Na krídelku nesie biele ruže, vence. Čakajte, čakajte, kde on to ponesie, Do súsedov na dvor, na zelený javor. Javor sa uhýna, javor sa už zohnul, Mládenec prepekný veniec z neho sejmul. Javor sa uhýna, šuhaj veniec sníma — Švárna to dievčina, čo si ju pojíma.

Bulo jedno dzevče v šedumnastym lece, Chcelo ono vedzec o širokym svece. Chcelo ono muža mac, Chcelo ono še vydac. Dzevko moja dzevko nechodz za muž ešče Šitke budu hvarec, že si mlade dzevče, Že takove ženy mru, Co za mladu za muž jdu.

Od Jelšavy, od Jelšavy do Rudníka, Nedali nám, nedali nám postruhníka; Iba jednu bochníčku Aj to málo trošíčku — hoj hahaha haja haj!

Furmani, furmani Kone širujte, Biče šmarujte. A keď vyndete na pole, Pľasnite bičom na kone. Obzri sa, Milá, Holubička sivá, Či všetko tvoje? „Všetko je moje, Čo je na voze; Okrem že som si Ponehala vienok Vienok zelený. Vienok zelený, Rozmajrínový, Prstenček zo zlata, Kremnická robota. Už je, Milý, zle!“

Ta ma, mamko, ta ma, kde ja budem sama, Kdeby mi svokruša nerozkazúvala. Ani ma ta nedaj, kde sa dvaja bratia, Akobys’ ma dala katom na zoťatia. Ani ma ta nedaj, kde sú dve sestrice, Akobys’ ma dala medzi jašterice. Radšej ma už ta daj, kde je syn s materou, Akobys’ ma dala medzi dvúch anjelov.

Kážu sa mi ženiť, — nemám vôľu; Kážu si mi brati — Karolinu. A to dievčä Karolínčä — nič nerobí, A to dievčä Karolínčä — hrdo chodí, A to dievčä Karolínčä — len cifruje, A mne žena taká treba — čo gazduje.

Javorec, javorec, pod javorcom chodník — Keď sa dievčä vydá, kde ja budem chodiť? Keď sa dievčä vydá, akoby zomrelo, Akoby ho nikda na svete nebolo. Keď sa šuhaj žení, akoby sa topil, Akoby jabĺčko do Dunaja hodil.

Reči som trpela, nôcky som trávila, Predsa si ma nevzal, strela ťa zabila! Strela Perúnova udrela do dreva. Prečo neudrela do môjho frajera?! „Strela Perúnova udrela do klenky, Prečo neudrela do mojej frajerky?!“

Koby ni tá velká mošär (močiar) Šol bych k Milé každý vešer; Ale mä tá mošär morí, Nemuahem k né do komory. Treba mošär dač vyvozič, Bude k Milé dobre chodžič. Juž je mošär vysušená, Juž komuarka jotvorená.

Hore háj, dolu háj, hore hájom cesta: Čija že ja budem na jaseň nevesta? Hore dolu idem, do neba nepozrem, Predsa povedajú, že si hrdo vediem. Hore dolu idem, nevidím nikoho, A koho závidím, čože mi je z toho? Nazdáš sa ty, šuhaj, že si ty bohatý, Že na tvojej hlávke klobúčik rohatý?! Nazdáš sa ty, Milý, že si ty bohatý, Veď na tvojich šatách len samé záplaty?! Nazdáš sa ty, Milý, že ťa ja milujem; Veru ťa ja nechcem, len s tebou žartujem. Nazdáš sa ty, Milý, že som ja tvôj blázen, Počkaj len na jaseň, čo ti ja odkážem!

V Tomášovém dvore borovička kvitne, Strojí sa šohajko, že hu veru vytne. Nestroj sa, šohajku, veru ti nedajú, Na tú borovičku iného čakajú.

Tihy tihy môj kôň vranný, Čo si taký unuvaný? Snad ti váži šabľa moja Aneb čápka sobolová? „Neváží mne šabľa tvoja Ani čápka sobolová; Lež mne vážá tvé jostrožky, Dopichaly moje bôčky; Tak ích ony dopichaly, Krvou sú se zalievaly. Tihy tihy môj kôň vranný Pod ten zámčok murovaný. Najdem ti tam maštal teplú A já sebe pannu peknú. „Netreba mne maštal teplá Ani tebe panna pekná; Lež mňa vyveď na trávniček, Strhni zo mňa kantáriček, Nech ma zedia straky, vrany Tvojej Milej na znamení.

V šírém poli lieščina, Pod ňou stojí dievčina Malá, neveliká, Pekná, černooká. Čo tu robíš, Marina, Černooká dievčina? Či ťa mamka lála, Či ťa aj dobila. Mňa mamka nelála Ani ma nebila, Oplakávam vienek, Který sem stratila. Iné panenečky Vijú si vienečky, A ja nebožiatko Musím prať plienečky. Iné panenečky V krčme „dubi! dubi!“ A já nebožiatko Doma „huli, beli!“

Sivý holub na dubečku sedá — Ešče si on sebe rovnú hledá. Hen to je ten šuhaj švárny, Čo to s dvoma panenkami sedá. Kto sa žení pre statky, peníze, Taká láska netrvá na dlúze. Kto pre krásu, len do času; Kto pre ľúbosť, trvá mu na večnosť.

Nepôjdem k nej, čo ma do nej? Bol som včera večer u nej. Ona sa hnevala, Že sa nevyspala, Že som s ňú tancuval Do bieleho rana. Nepôjdem k nej, tam je klizko, Nezaslúži to flandrisko. Ona sa hnevala, Že sa nevyspala, Že som s ňú tancuval Do bieleho rana.

Čtyri kone prepil, piateho utopil, Povedz že mi, Milá, či som dobre schodil? „Dočkaj ty, šuhajko, dá ti ho moja mať, Načo si sa ženil, keď nevieš gazdovať!?“ Na to som sa ženil, aby som ženu mal; Lepšia žena mladá, jak peňazí láda (truhla).

Moje že ti premilené černice, Odpadly mi do hlbokej studnice; Kto jich dostane, Nach jich dostane, Nachže sa len mojej Milej Krivda nestane. Moje že ti premilené jahody, Odpadly mi do Dunaja do vody; Kto jich dostane, Nach jich dostane, Nachže sa len mojej Milej Krivda nestane. Pochvalen buď Ježiš Kristus! „Vítam vás.“ Dajteže mi vaše dievča, pýtam vás. „Ver, my dievčatko Tebe nedáme, Lebo ťa mi, šuhajíčku, Ešte neznáme.“

Letela pávička ponad čierne hory, Odpadlo jej pierko do zelenej trávy. Nie mi je žiaľ pierka, že padlo do trávy, Žiaľ mi je Milého, že je v cudzom kraji. Ejže voda, voda, čo tečie ces lesy — Už sa moje srdce s Milým nepoteší. Ejže voda, voda, tečie i ces lúčky — Ten môj Milý so mnou nestíska si rúčky. Ejže voda, voda, do Dunaja padá — Miesto drobnej rybky chytila som hada; Chytila som hada — hada jarabého, čo mi bude líhať vedľa boku mého.

Šohajíčku, šohaju! Za teba ma nedajú; Prinde jinší, matce milší, Pro neho ma chovajú. Šohajíčku, mé srdce, Ty ma trápíš velice, Kebys’ nebyl k nám chodíval, Neměla bych zimnice. Šohajičku, duša má, Má leľuja voňavá, Pokerúc si na ťa myslím, Ach celá som boľavá. Šohajíčku, z ruže kvet, Milší si mi, než ten svet, Radšej ťa mám, muj šohajku, Nežli jiných dvadset pet. Šohajku, si taký, Nemáš dobré pameti, Nevysmívaj sa z chudobných, Ked nejsi sám bohatý.

Hybaj, šuhaj, hybaj, kde ťa posielajú, Kde tebe s dievčatkom tisíce dávajú, Kde dostaneš statky, voly aj tisíce; So mnou nedostaneš okrem verné srdce. „Nehľadám ja statky, nehľadám tisíce, Dosti ja na tom mám, tvé úprimné srdce.“

Za vodou, za vodou, za vodičkou Hrala sa pannenka s holubičkou, Hrala sa pannenka s čiernym orlem — Ožeň sa, šuhajko, s Pánem Bohem! „A ja sa ožením a ty nezvíš, Ty mojim ohláškám nezrozumíš. Já budem milovat, co budem chcet; Ty bys milovala, nebudeš smet.“ Prečo bych nesmela milovat víc? Šak ich je ve svete mnoho tisíc. Neverte, pannenky, mládencom víc, Pri nich sa pridŕžá fortil najvíc. „Ked som ťa nedostal za ženičku, Aspon mi poslúžíš za družičku, Abys mi naposled poslúžila, Môj vienek na hlavu položila.“ Nemož to, šuhajku, nemož to být, Od žálu nemožem k oltáru jít. Od žálu velkého bych zamdlela, Pre teba, duša má, bych umrela.

Nepoziraj na devenku, Jako ona tancuje, Leč ty pozri do police, Jak si hrnce pucuje. „Nepoziraj na šuhaja, Jaké on tam pero má, Ale pozri do maštali, Jaké on tam kone má.“ Kone vranné nečesané Jedli by, pili by. Sečka drobná narezaná — Brala by sa na vidly. Maštal holá nepošitá, Slunce do ní svítí. Úhory nepoorané, Roste na nich kvítí. Košelečka roztrhaná, Ledva visí na tele; A keď prinde pred musiku: „„Hraj, musika, vesele!““ Bičisko má oblámané, Preds’ je z neho holomek, Ešče stane prede dvere, „Že je dobrý paholek!“

Moja Milá dobrá myseľ Opýtaj sa, čo som prišiel? Prišiel som sa opýtati, Či ma budeš milovati? „Budem, budem, lebo musím. Lebo ja tvoj prsteň nosím — Prsteň drahý s jedným očkom, Čo si mi dal pod obločkom. Pod obločkom na ulici, Malovanej na stolici; Keď sme sa tam shovárali A rúčky si podávali.“ Sivé oči, sivé oči, Nespaly ste sedem nocí; Ešte sedem nebudete, Dokial moje nebudete.

Keď som išiel od Zuzičky, Štrngaly mi ostružtičky, Štrngaly — Brngaly — Sivé očká plakaly. Sivé očká, neplakajte, Na druhýraz si nahajte. Odídem, — Preč pôjdem, Už je, Milá, biely deň. Dievča, dievča sivooké, Malé, nízke, nevysoké, Bych ťa vzal, — Bôh by dal, Nepomúcky Svätý Ján. Svätý Jane ja ťa prosím, Ja to dievča v srdci nosím; Hoc bráni — Otec, mať, Ja to dievča musím vziať.

Pred domom je zahradôčka, Vykvitla v nej fijalôčka, Ktože trhať ju bude, Keď mňa doma nebude? Bude doma mladšia sestra, Čo bývala na mňa ostrá; Na kohože už bude, Keď mňa doma nebude? Nasiala som hradu klincov, Podperila všech mládencov; Ktože jich periť bude, Keď mňa doma nebude? Bude doma mladšia sestra, Čo bývala na mňa ostrá, Na kohože už bude, Keď mňa doma nebude?

V tom voľačom^[15] dvore dobrá voda. Bože! Nekaždý šuhajko napiť sa jej môže. Voľačí šuhajko ten z nej píjať môže, Voľačí šuhajko nabrať si jej môže. Pripíjal dievčine na zelený veniec Šuhaj černooký, švárny to mládenec: „Pán Boh ti daj zdravia, abys’ bola moja!“ „Pán Boh daj, šuhajko, aby pravda bola!!“

Bože, Bože dal ši mi, dal, Do serdzečka veliký žaľ: Dal ši mi, dal, takú ženu, Co nemužem patric na ňu.

A pod hajem :/: zeleny maderan, :/: Povedaju, :/: že sebe vybiram. :/: Keby dali :/: ešče raz vybirac, :/: Znala by ja, :/: kemu mam ručku dac. :/: Nedala bym :/: doma hovanemu, :/: Lem by dala :/: šveta skušenemu. :/: Bo ten doma vyhovany — ženu tromfaluje, :/: A ten sveta zkušenejši — ta ženu šanuje. :/:

Keby mi to dievčä dali, Čo mi včera obecali: Dal by som jim kone vranné Za to dievčä maľované.

Neďaleko Kameňany Ratková — Odpadla mi koníčkovi podkova. Lenže mňa, ty môj koníčku, dobre nes, Dám ti pribiť podkovičku ešte dnes. Prenes že ma k mojej Milej pres vráta, Dám ti pribiť podkovičku zo zlata.

Za našimi humný Zelený bez — Príďže ma navštíviť Môj Milý dnes. Príď že ma navštíviť Hneď večierkom, Ej veď ti ja budem Dobrou žienkou.

Zaspala nevesta v susedove dvore, Šiel ju otec budiť: Vstaň, nevesta, hore — Vstaň, nevesta, hore, dosť si sa naspala; Vstaň tie kravy dojiť, čo si si dohnala. „Veď ste vy vedeli, že ja nemám kravy, Načo ste si syna do nás posielali? Veď ste vy vedeli, že ja nemám lúčky, Že nevedia hrabať moje biele rúčky; Dobre ste vedeli, že ja nemám lazy, Že vám nedonesiem za vrece peňazí.“

Otevri, devenko, dvere javorové, Nech si nepolámem perko režatové — Perko režatové, prevelice drahé, Každá perutečka za tristo toláre.

Nad kostolom čierna chmúra, Už je tma, Kdeže sa ten pekný šuhaj Podieť má? Išiel by on do Karasov,^[16] Nechcú ho; Ale príde do Šuoňavských,^[17] Prímu ho. „Na lavici z ročku vody, Umy sa, A na klinci uteráčok, Utri sa. A na stole pečenôčka, Najedz sa, Za oblokom flaša vína, Napi sa. A v komore stojí postel Ustlaná, Pospiže si, šuhajíčku Do rána.“

Anulenko moja, moje potešení, S žádným nesedávaj, keď mňa doma není. „Šak já nesedávám, ani neslibujem, Šak já to dobre vím, že tvoja nebudem. Nebudem já tvojá, nedajú mňa naši, Že sa tvá rodina vysoko vynáši — Vysoko vynáši, velice si vede, Falešný galane! nestojím za tebe.“

Kedz som išol okolo vrat, Vidzel som tam dzevčatko stac, Okolo — okolo — Srdzečko mne bolelo, Že som mušel het odchadzac. Ešči ja raz do vas pridzem, Vašu dceru pytac budzem; A kedz mi ju nescece dac, Dajce ši ju vymaľovac Na bilym — papiru — Na cinovym taniru Se zlatymi literami. Tacičko muj mily, Jaky sce mi uprimny, Dajce že mi vašu dceru! A kedz mi ju nescece dac, Dajce ši ju vymaľovac Prede dvere na vrata, Že je šeľma prekľata.

Keď som išla na vodičku briežkom, Pripadla mi moja hlávka sniežkom. A ten sniežik taký trvajúci, Čo nezkape na horúcom slnci.

Ach, mamičko moja Šanuj že ma, šanuj, Keď ja k tebe prídem, Potom že nebanuj. Tá moja ľúba mať Tak ma šanuvala, Pokerúc som prišla, Hlasom nariekala. Oj mamičko, mamko moja, Jak ma bolí hlávka moja. Nasbierajte majoránu A zaviažte moju hlavu. Nasbierajte i cyprušu A zaviažte moju dušu.

Dvanásť kone mám Všetky popredám, Iba jeden dvanásty, Čo vozieva nevesty, Toho si nahám. Jeden čepiec mám, I ten za soľ dám. Soli mi málo dali, Čepiec mi zhumplovali, Teraz nič nemám.

Ešte je to dobrý gazda, Čo čtyri volky má. „Ešte je to lepší gazda, Čo mladú ženu má.“ A ja moje sivé volky Zapriahnem, kedy chcem. „A ja s mojou mladou žienkou Bozkám sa, kedy chcem.“ A ja moje sivé volky Vyženiem si na laz. „A ja s mojou mladou žienkou Bozkávam sa zaraz.“

Ej veru bych si Brezovianku nepojau, Ej coby mněva kasaničku za torau (toliar). Ej radšik ja mam Bukovčanku chudobnú, Ej coby mněva kasaničku kúdevnú. „Ej už sem sa já, má mamička, vydava, Ej už sem si já šuhajíčka vybrava; Ej šuhajíčka, šuhajenka, šuhaja, — Ej bodaj som ťa, šuhajíčku, neznava.“ Ej už sem sa já, muj tatíčku, oženiu, Ej už sem si já mú hvavičku zavomiu.

Horou išol, horu lomil — Domov prišol, ženu dobil. Žena moja, bil by ťa rád, Ale by ťa bolel chrbát; Nielen chrbát, všetko telo Veru by ťa rozbolelo.

Ja som šuhaj z Topolčian, Nemám ženu, len som sám. Ej načo mi je, načo, mladá žena, Keď ja mám bez ženy dosť trápenia?! Žene treba to i to: Hrnok, syto, koryto. Ej načo mi je, načo mladá žena, Keď ja mám bez ženy dosť trápenia?! Žene treba paťolat, Ja nemám zač kupovať. Ej načo mi je, načo, mladá žena, Keď ja mám bez ženy dosť trápenia?! Žene treba čižmičky, Ja milujem krčmičky. Ej načo mi je, načo, mladá žena, Keď ja mám bez ženy dosť trápenia?!

Spievajme si, dievky, všetke jednu pieseň. Azda sa vydáme všetky jednu jeseň. Spievajme si, dievky, spievajme vesele, Veď si dospievame v Radvanskom kostele.^[19]

Keď som ja k vám chodievaval, Psíček na mňa pobrechával; Dával som mu z vačku kôrky, Pusť mňa, psíček, do komôrky. Do komôrky do tej bielej K mojej Milej premilenej; Bych sa mohol s ňou shovárať, Úprimne sa pobozkávať.

A ja viem na lúce Taký koreň, Ktorá mi zaplatí Nuž jej poviem: Ktorá mi zaplatí, Tri dukáty, Bude sa na leto Vydávati; Ktorá mi zaplatí Dva dukáty, Bude sa na zimu Vydávati.

Leží Šuhaj za humný, Ktože ho tam zobudí? Príde dáždik búrlivý, Ten ho veru zobudí. Čtyry sviece zhorely A tej piatej do poly. Už tá piata dohára — Už šuhajko otvára. Otvorže mi, ak nespíš, Zmokol som tam ako myš. „Kde si zmokol, tam sa suš, Nies’ mi frajer, ani muž.“ „K inej ideš každý deň, Ko mne prídeš raz v týždeň. Aj to kremä v sobotu, Keď mám veľkú robotu; Keď umývam aj mažem, Shovárať sa nemôžem; Keď sa češem, umývam; Tak na teba zabývam. Ale ty príď v nedeľu, Pod tú lipku zelenú; Potom ti ja otvorím, Aj za tebou zatvorím.“

Sedem rečí, sedem rokov — Dobre tebe má Milá. Už je našej lásky ameň, :/: Ty si tomu príčina. :/: Sedem liet som u vás slúžil A ništ ste mi nedali, Kremä jedna švárno dievča, :/: Aj za tým ste plakali. :/: Sedem liet som u vás slúžil A ništ som vám nestratil, Kremä jeden zákosníček, :/: Aj za ten som zaplatil. :/:

Trnovec, Sielnica, Trnovecké humná — Nože ty, šuhajko, prenocuj dnes u mňa. „Ja by prenocoval, sivá holubička, Keby som nezaspal do bieleho dníčka.“ Nezaspíš, nezaspíš, sivá holubička; Veď ťa ja zobudím, keď vynde zornička. Už zornička vyšla, zdá sa mi, že svitá; Stávaj, Milý, hore, už ja budem bitá. Už ja budem bitá od mojej mamičky, Že som nenažala zelenej trávičky. „A ja budem bitý od mojho tatíka, Že som nenapásol vranného koníka. Koníček môj vranný na čtyry podkovy. Lepšie jedno dievča, ako čtyry vdovy.“ Lepší je mládenec trebárs o záplate, Ako starý vdovec vo sriebre, vo zlate. Keď si starý ľahne ku mladému boku, Tak ti zamrkoce, ako čert v obloku. A keď mladý ľahne vedľa tvojho líčka, Tak ti zašteboce ako lastovička.

Keď som stála za našima humný, Prišli ko mne tria mládenci šumní; Každého som pekne privítala, I každému podarúnok dala: Jednomu som šatôčku hodvábnu, Druhému som stužtičku červenú, A tretiemu rozmajrín zelený — Všetko vravia, že mi je súdený.

Ej ďaleko je Turská Turecká krajina — Musel som sa vrátiť, Milá ma čarila. „Ej nečarila som ja, ani moja mati.“ Ej ale ma čarily tvoje sivé oči!

Tatam, pajtáš, tatam, kde to svetlo horí, Tam je peknô dievčä, hádam nám otvorí. Otvor, Milá, otvor, okenečko oblok, Čo je porobenô, pre Boha mi odrob. „Ej ver porobenô na vidličky, na nôž; Milý, duša moja, to odrobiť nemôž.“

Mala som frajera ako hus bieleho, Ale mi zaletel do poľa šíreho — Do poľa šíreho medzi biele husy, Ale mu porobím, priletieť mi musí. Veď mu ja porobím na koniec nôžika, Čo mu neodrobí len graca, motyka.

Moja Milá láskavá Po plnoci zaspala, Až do dníčka; Prišiel som ju zobuditi; Vstaň, Zuzička! Sedemrazý pobozkala Moje líčka. Nebude noc naveky, Azdaj ešte dakedy Minie mračná chvíľa. Rozvidní sa, vyjasní sa Azdaj ešte i mne; Rozvidní sa, vyjasní sa, Minie mračná chvíľa!

Preč neorieš, preč neseješ? Či ti volky pochoreli, či sám nechceš? „Oral by som i sial by som, Keby Milá pohaňala, bránil by som.“ Sľuboval si, že ma vezmeš, Keď na holi, keď na holi žítko zožneš; Už si sožal, aj poviazal A na mňa si, a na mňa si neodkázal. Už si sožal aj pšenicu — Či mňa vezmeš, či mňa vezmeš, či vdovicu? Nenakladaj na vdovicu, Radšej si kúp, radšej si kúp jalovicu. Z jalovice bude krava A z vdovice, a z vdovice stará baba.

Dievčatá, dievčatá, orechový koreň, Bohdaj sa narodil miesto každej kameň — Miesto každej kameň a miesto mňa skala, Žeby mňa moja mať nebola poznala. Nebola poznala, ani nevídala, Keď za nemilého nešťastnú vydala.

Pod oblôčkom zahradôčka, poďme, Milá, do nej, Odtrhneme si ružičku alebo i ondej. Zavoniame, privoniame, Ešte sa mi opoznáme. „Načo bys ty, šuhaj, trhal u mňa ružu bielu, Bohatá ti zlaté pierko pošle na nedeľu. Ja chudobná nie za teba, Bohatá ti, šuhaj, treba.“ Čože mňa tam po bohatstve, mne treba dievčatko, Čože mňa je po vľčici, ja chcem len jahniatko; Bohatú si ja nežiadam, Radšej teba peknú hľadám. „Hoc bys’ ma vzal, mňa tvoja mať nepríme do domu, Tá boháčku veľkú hľadá, hrdú ešte k tomu; Ja krem tela inšie nemám, Ja peniaze nepresúšam.“ Darmo sa ty, moja Milá, darmo mne vyvrávaš. Ja len teba dostať musím, trebárs ty nič nemáš. Len ty kľakaj pred oltárem Na ten tvrdý kameň. Ameň.

Ľalija bielunká, ružička červená — Povedz že mi, povedz, či mi budeš žena? „Povedala bych ti, ale sa ťa hanbím; Janíček môj drahý, však ťa rada vidím.“

Studená vodička do Dunaja tečie — — Ej či sa mám vydať, či mám čakať ešte? Keby rôčky stály a krása trvala, Ver bych sa ja prvá nikda nevydala; Ale roky tajdú, krása sa pominie, Preto každé dievčä radšej za muž ide.

Nieto krajšej, niet peknejšej v celej stolici, Jako moja frajerečka v novej ulici. Taká chodí na každý deň ako v nedeľu, Vyčakáva si Milého každú hodinu. „Ach Bože môj, Prebože môj, čo ja robiť mám? Izba, pitvor nemetený, — šuhaj ide k nám! Vyndi, matko, predo dvere, shováraj sa s ním, Kým si pitvor povymetám, izbu vyčistím.“ Izbu, pitvor vyčistila, smeti zabrala, Do zástery zaviazala, na pec vyvrhla. A Milý sa len prechodí, pekne si spieva, A Milá si bielou šatkou slzy utiera. Neplač, Milá, nenariekaj, veď ty budeš má, Keď kukučka na Vianoce trikrát zakuká. „Ach Bože môj, Prebože môj, nebudem ja tvá, Veď kukučka na Vianoce nikda nekuká!“

Jajže, Milá, či ti nie žiaľ, Keď pohliadneš, kde som ležal? „Jak že by mi nebolo žiaľ, Veď si v mojom srdci ležal?!“

Pozriže ty, dievča, do suchého dola, Keď sa ten rozvije, vtedy budeš moja. Pozerala včera, pozerala i dnes, Suchá haluzička, kedy sa rozviješ? Tvrdo sa rozvíja suchá haluzička, Tvrdšie sa vydáva chudobná dievčička. Chudobná dievčička len Bohu sa páči, A na tej bohatej diabol drevo vláči.

Käde pávička letela, Zlaté perečká tratila. Letela ona ces hory Ku svojej milej matery; Tam jej veselie stávalo, Dvanásť trubačov, Šesť musikantov Hrávalo. Ej hrajteže mi vesele, Kým je môj vienok, Zlatý prstienok Na stole. Keď sa venčeka pozbudem, Nikda, prenikda Taká veselá nebudem.

Mala som frajera mlinarčíka, Spadol mi do vody do rybníka; Ľudia ľudia Ratujte ho, Červená stužtička vedľa neho. Mala som frajera hodinára, Spadol mi do vody do Dunaja; Ľudia, ľudia Ratujte ho, Najdete hodinky vedľa neho. Mala som frajera aj zlatníka, Spadol mi do vody tam z mostíka; Ľudia, ľudia Ratujte ho, Môj zlatý prstienok vedľa neho. Mala som frajerov, už nemám nič. Za koho sa vydať? Musím tak byť. Ľudia, ľudia Poraďte mi, Aspoň len jednoho navráťte mi.

Išiel som do domu: čo robíte? Či mi to dievčatko ozaj dáte? „Ja ti nedám, Perín nemám.“ Ach Bože, Prebože, čo robiť mám?! Išiel som na faru: čo robíte? Či ma s tým dievčatkom posdávate? „Neposdávam, Ja len kapláň.“ Ach Bože atď. Išiel som do školy: čo robíte? Či mi tie ohlášky napíšete? „Nenapíšem, Pera nemám.“ Ach Bože, Prebože atď. Išiel som do mlyna: čo robíte? Či mi tú pšeničku zomeliete? „Nezomeliem, Pytla nemám.“ Ach Bože atď. Išiel som k pánovi: čo robíte? Či mi tie peniažky dneska dáte? „Veru nedám, Lebo nemám.“ Ach Bože atď.

Mariš, Mariš, čo hovoríš? Čo mi dvere neotvoríš? „Veď by ti ja otvorila, Keby mati dovolila; Ale mi mať nedovolí, Vzala kľúče od komory, Od komory, od pivnice — Vydám sa ja do Kremnice. A keď pôjdem do Prešporku, Kúpim si tam zlatú šnôrku. Čo sa budem šnurovati, Striebrom, zlatom vykladati.

Medzi dvema veršky hluboka dolina — Dočkaj, moja Mila, pridze ci novina. „Ach coby to bula, Mily, za novina, Azdaj še ci našla frajerečka ina?“ Nenašla, nenašla frajerečka ina, Však precaj ci pridze žalosna novina. Pred dzverečka vyšla, solzy ju zaľaly. Na tverdych kameňoch dolky vybijaly. Podala mu ručnik, utrel si očička: Bohu ce poručam, mila frajerečka. Bohu ce poručam a s tym pokračujem, Vale, ostatnu noc s tebu ja nocujem! „Prelec, ptačku, prelec, pres želenu lučku, Povedz tam novinu, že sem dala ručku. Ešči prelec, ptačku, pres zeleny oves, Povedz tam Milemu, že bula opovedz.^[20] Ešči prelec, ptačku, pres zeleny jarec, Povedz tam Milemu, že sem dala venec. Ešči prelec, ptačku, ku memu Milemu A povedz mu, že ja už v Uložu^[21] ženu.

Oriem, neoriem; Sejem, nesejem; Keď len peknú frajerku mám, Či jiem, či nejiem. Nedbám na inšie, Keď mám najmilšie, Keď mi ono zo srdiečka Nikda nezíde. Srdce mi plesá, Líčko smeje sa, Dajže Bože, by mi bola Čím skôr nevesta!

Boly časy, ešte budú Ešte na nás nezabudú. Boly časy časné I dievčatká krásne — Ešte budú, ešte budú! Bola radosť i plesání Pri musike s panenkami. Bola rozkoš sveta, Boly mladé letá; Dobre s námi, dobre s námi! Ešte mi to dožijeme, Že radovať sa budeme S našimi žienkami I v spolku i sami Utešene, utešene; Ihú! ujujú, ujujú!

Zapadá slniečko za ďaleké svety, Ku komu že pôjdem večer na zálety? Milenka sa voľač na mňa pohnevala, Viem, žeby ma na noc k sebe neprijala. Na, milenko drahá, dar v poníženosti, Len nezapomínaj o veľkej ľúbosti. Čože ja jej čo mám na jej vďaku kúpiť, Že ma ešte bude vernou láskou ľúbiť? Kúpim jej chustečku zlatom vyšívanú, Azdaj sa pomerí so mnou potom za ňu. Vezmi si ten dárok a zdravá ho zodri, Nehnevaj sa na mňa, už ja budem dobrý.

Videla som v lese ohňom sosnu horeť — Môže teba, Milý, za mňou srdce boleť. Môžeš, Milý, plakať, a nielen očami, Môžeš plakať srdcom veľkými ranami. To moje srdiečko, jak si mi ho ranil, Bodaj ti to všetko Pán Boh vynahradil, Žebys’ nemal nikde na duši pokoja, Pokial ja nebudem ešte žena tvoja!

Na vysokom strome čierny havran repce — Bôh ma neopustí, keď ma Milá nechce. Čože sa mám prosiť jednej ledačine, Keď ona si mňa len jak za blázna tríme? Vyndem predo dvere s hlasnou píšťalečkou, Hneď si najdem dievča jako fijalečku, Čo ma bude ľúbiť zo srdca verného, Čo krem mňa nepustí ku sebe žiadneho. Ale táto prvšia nedobre robila, Kto u nej zaklopal, každého ľúbila, Čože mi je z takej, čo mi je len zpoly? Druhý ku nej chodí, a mne je nie k vôli. Najdem si ja, najdem, dievčatko po chuti. Čo mňa len samého bude nosiť v srdci; Kedy prídem ku nej, vše bude len sama, To bude milenka s druhými neznáma.

Čože mame robic s totymi ženami? Už musia len byvac pekne vedno s nami. Kdzeže by še šitke chudzeta podzely, Keby sme jich trimac pri sebe nesceli? Choc nas tam dakedy kuščik rozhnevaju, To jim len odpuscme, kedz ša nam pytaju. Vedz nam to druhyraz šicko vynahradza, Kedz še nas o našom mineni poradza. Bo je to len lepši v svece taky život, Kedz maš komu sveric v dome caly vyvod. Ty možeš isc kdze sceš, kdze ci treba všadzi A žena ci doma šicko zas poriadzi. Večer ce do domu s radosci vyziera: „Podz, mužu, bo je už hotova večira.“ Muž ši k jidlu šedne, žena vedle neho, A že či mu šmaka, opyta še jeho. On jej zas rozpravia šicko z chuci milo, Jak še mu tam dneska na cesce vodzilo, Co zkusil, co ziskal, co vidzel noveho, Šitko jej vypovi z serdce uprimneho. Najmilejšim darom od Boha su sebe, K dobremu prospechu vše v každej potrebe. Žena zas mužovi poriadzi, pomyje, Priade, tka na šaty, koseľku ušije. A co ešči k temu viac od Hospodina, Kedz ši vychovaju zdareneho syna, Ktery budze po nich vladarom v jich statku, Ktery jim obnovi na svece pamiatku; Tak jim je necežko odisc z totej zeme, Kedz jim na jich misto rastne vlastno seme.

Zasial som žítko, nebudem ho žať, Miloval som dievča, nebudem ho brať. Kto si žítko požne, Nach si dievča vezme, Nebudem nič dbať.

Už som het, už som preč! Predal som si čtyri volky Mojej žene na čepec. I kôňčä i žrebca, Kúpil som si mojej žene Čiernu stužku do čepca. I kravu ťarkavú, Kúpil som si mojej žene Zlatú šatku na hlavu. I husy, tri kusy, Kúpil som si mojej žene Náušnice na uši. I sviňku prašiju. Kúpil som si mojej žene Granatečky na šiju. I čtverne, opraty, Kúpil som si mojej žene Za sto zlatých na šaty. I lúčky, lúčičky, Kúpil som si mojej žene Pár červené čižmičky.

Preleť, vtáčku, preleť, pres tie sivé vršky, Dones mi novinu od milej Marčušky. Veď ti ju ja nesiem, ale nebarz dobrú, Už tvoju Marčušku ku sobášu vedú. Keď vedú, nech vedú; veď ju i privedú. Osedlám koníka, pošlem sluhu pre ňu; Osedlám druhého, pôjdem i ja za ňou, Azdaj si ju vidím, kädial to pôjdu s ňou. Ku kostolu prišla, horko zaplakala, Na ružové lístky líčka utierala: „Vtedy ja, Milý môj, vtedy budem tvoja, Keď na našej väži ten kohút zaspieva.“ Môže sa to, Milá, môže sa to stati. Keď ho ja vyvediem, bude spievavati. Dohádal sa šuhaj rozumu takého, Vyniesol na väžu kohúta živého. Kohútik na väži započal spievati, Počala Marčuška horko nariekati: „Vtedy ty, Milý môj, vtedy budeš môj pán, Keď na našom stole vykvitne tulipán.“ Môže sa to, Milá, môže sa to stati, Keď ho ja položím, bude prekvitati. „Prekvitaj, zakvitaj karafia, ruža — Nedaj že mi, Bože, mrchavého muža. Radšej že ma rozlúč v tom mojom pannenstve, Jak bych mala bývať v tom mrcha manželstve; Bo v mojom pannenstve budem Bohu slúžiť, A v mrcha manželstve čertom k vôli robiť.“

Všetci v sbore: Tu ti tu ti na tie dudy — Tu ti máš — Môj gajdoško — Tu ti máš groš! Vydaj že mi dva grajciare — Grajciar máš — Prisám Bohu — Grajciar máš dosť! Jeden: A ja moju ženu Do trhu poženu. Všetci: Tu ti tu ti na tie dudy atď. Jeden: Príde azda hlúpy, Ktorý si ju kúpi. Všetci: Tu ti tu ti na tie dudy atď. Jeden: Keď ju nepredajú, Ja pušku nabiju — Všetci: Tu ti tu ti na tie dudy atď. Jeden: Ja pušku nabiju, A tak ju zabiju. Všetci: Tu ti tu ti na tie dudy — Tu ti máš — Môj gajdoško — Tu ti máš groš! Vydaj že mi dva grajciare — Grajciar máš — Prisám Bohu — Grajciar máš dosť!

Tichá voda Tisa, Zamútila si sa — Ej, Milá, duša moja, Pomýlila si sa! Pri Budíne Dunaj, Pri Budíne Dunaj — Ej, Milá, duša moja, Ale to bol šuhaj! „Pri Budíne Dunaj, Pri Budíne Dunaj — Ej, mužík, duša moja, Lenže sa nehnevaj!“

Bože, Bože, daj mi muža Čarveneho jako ruža; Hoc by me bil jako hada, Vše by som ho mala rada.

Mysli, Milá, mysli, Kdeby sme sa sišli! „I ja som myslela, Kde bych ťa videla.“ „Veď som ťa videla Pri hore borovej, Kde si sa zapieral Do valašky svojej.“ A ja som ťa videl V záhrade pri ruži, Kde si si ztierala Bielou šatkou slzy. Podal bych ti, Milá, Hodvabnú šatečku, Žebys uviazala Ranu na srdiečku. Veď ti ju podávam, Bohu ťa porúčam. „Veď to i ja s tebou Ťažko sa rozlúčam!“

Vo Košiciach na placi Tam verbujú vojaci, Tam verbujú každodenne; Sám som sa dal dobrovoľne. Čierny kantár, sivý kôň Pod zeleným cafrakom, A červené vyloženie, To je moje potešenie.

Ide verbunk, ide, hore Košicami, Zverbuj sa, Janíčko, s čiernyma očkamí. Zverbuj sa, zverbuj sa, veď si na to súci, Ver neobanuješ ni vo dne ni v noci. Mal bys’ robotovať, volíš sa zverbovať, Ej veru, Janíčko, nebudeš banovať.

Oves, oves, oves želeny, :/: Hto (kto) ce budze oves košic, Kedz ja budzem šabľu nošic? Oves, oves, oves želeny! „Žitko, žitko, žitko želene, :/: Hto ce žitko viazač budze, Kedz muj Mily husar budze? Žitko, žitko, žitko želene!“

V šírom poli strom zelený, Jaj, jaj, jaj! V šírom poli strom zelený, Hop, hop, hop!^[23] Pod tým stromom tichý Dunaj, V tom Dunaji dvie rybári, Lapali tam jednu rybku. A v tej rybke prsteň zlatý, V tom prsteni kameň drahý, V tom kameni láska moja — S Bohom sa maj, duša moja! Na Dunaji biela šatka A v tej šatke všetka láska. Rozdrap šatku na dva kusy — Zlá vojna sa rúbať musí, Zlá vojna sa rúbať musí!

Načo si sa, šuhaj, vo stredu verboval? Že si sa červeným čižmičkám radoval, Červeným čižmičkám, fodravej košeli, — Narobil si žiaľu otcovi, materi; Čoby len otcovi, ale aj sestričke, Ešte nadovšetko svojej frajerčičke!

Poniže Muráňa v tom poli Beží husáriček na koni, Milá za nim plače, narieka: Vráť že sa, Milý môj, vráť že sa. Lebo že sa, Milý, nazad vráť, Lebo že mi šatku nazpät vráť. „Koľko že si mi jich dávala, Žeby si jich nazpät pýtala?“ Jednu som ti dala bieluškú, Keď si ma ty držal za rúčku; Druhú som ti dala červenú, Keď si ma bol pýtať za ženu. Tretiu som ti dala s krajama, Keď si prišiel do nás s bratrama; Čtvrtú som ti dala ľaliju — Pre Boha ťa prosím, vráť mi ju!

Cez zelené žítko voda tečie, :/: Čože mne, má Milá, holubička sivá, Doma rečie? Čožeby mi rekla, korheľovi? :/: Prepil som jej žitko i jačmeň zelený Na koreni. A keď som jej prepil, netajím sa; Husári verbujú, sebou ma volajú, Zverbujem sa. A keď sa zverbujem pre frajerku, Nedala mi pierka, už siedma nedielka, Z rozmajrínku. Na Ľubčianskom moste šibeničky, Položila Milá, holubička sivá, Na ne rúčky; Čože si si, Milá, pomyslela? Keď si svoje rúčky na tie šibeničky Položila. „Pomyslela som si sama v sebe, Že ja už nebudem, že ja už nebudem Ženou tebe.“

Pod Belehradom stojí vraný kôň, Na tom koníčku všetka moja zbroj. Okolo neho husári stoja, Švárneho chlapca porúbať stroja. Podaj mi, Milá, mého ručníčka, Nach si ja utrem krvavé líčka. Podaj mi, Milá, podaj druhého, Nach si ja utrem koníčka mého. Chceš, Milá, vedieť, jaká posteľ má? Pod seba kepeň, Pod hlavu kameň, To je posteľ má. Chceš, Milá, vedeť o mém veselí? Poď sa tam dívať, Kdes’ budú váľať Hlavy po zemi.

Jak živ som nemyslel Že budem vojak. A keď ma chytili, Čože mám delať? Trubáči trúbili, Musika hrala, Janko mašíroval, Anka plakala. Neplač ty, má Milá, Ale poď s námi; Šak sú tam husári Velice švárni. „Nepujdem, nepujdem, Co by robila? Z kvartila na kvartil S vámi chodila? Len ty si choď hradskou, Hradskou cestičkou, Šak sa ty tam obznáš S švárnou devčičkou.“

Čtyri kone na dvore, Nikto na nich neore, neore, Nikto na nich neore. Oral na nich Janíček, Červený jak hrebíček atď. Keď na konci dooral, Na svú Milú zavolal atď. Ach, duša má, poď ke mne, Až ti poviem, čo je mne atď. Ach bolí ma hlava má Od tvojeho klamaňá atď. „Bolí mňa též hlavička, Dobila ma mamička atď. Dobila ma pre teba, Že ma nedá za teba atď. Za teba ma nedajú, Môžeš chodiť za inú atď.“ Mal bych chodiť za inú, Radšej sa dám na vojnu atď. „Na vojnu sa nedávaj, Truc rodičům nedelaj atď.“ Na vojnu sa predci dám, Truc rodičům udelám atď. Hraje, hraje musika, Milá, plače, naríká atď. Ach čo plačeš, naríkáš? Šak ma ešče tady máš atď. Keď budem v tábore stáť, Príď sa na mňa podívať atď. Na koníčka vyskočím, Šablenku si zatočím, zatočím, Šablenku si zatočím!

Janík, Janík maľovaný Ide hore Košicami, A kapráľ mu koňa vedie A on za ním smutno ide. Janík, Janík, nesmúť že sa; Na ti vínko, napi že sa. „Nechcem víno, ani pivo, Srdce sa mi zármutilo.“

To Krajňanské pole kolem oborané, Čo ho oborali Janenkové kone. Keby som ja bola tým sivým sokolom, Zavrtela bych sa nad Milého dvorom — Nad Milého dvorom, nad jeho maštalú, Musela bych vedeť, co chlapci delajú. Jeden sečku reže, druhý kone češe, Ten moj najmilejší cedulenku píše; — Píše hu on, píše, pod srébrom, pod zlatom. A já mu napíšem černým atramentom: Ďakujem ti, Milý, za tvoje chodení, Bodaj sa ti vlekla šablenka po zemi. „A ja ti ďakujem za tvoju dobrotu, Cos’ mi svietívala v pátek a v sobotu.“ A ja ti ďakujem, moj šuhajko, za to, Co si mi šlapával pod okenkom blato.

Na tej pustej hore pekný oheň horí, A pri tom ohníčku dvanásť chlapcov stojí: Jeden dorúbaný, druhý dosekaný, A ja nebožiatko koňmi došliapaný. Kamaráti moji, tu ma nenahajte, K Tureckým hraniciam pochovať ma dajte, K Tureckým hraniciam do tej zahradečky, Kde má moja Milá pekné fijalečky.

Na tej lúce na zelenej Pri studience pri studenej Stojí koník osedlaný, Pri ňom Janko dorubaný. Stojí pri ňom jeho mamka, Narieka si svojho Janka. Nenariekaj, mamko, pri mne, Roztrhne sa srdce vo mne — Roztrhne sa na dva kusy, Hneď sa vojna rúbať musí; Roztrhne sa na dva poly, Stojí vojna v šírom poli. Na tej vojne nenie voľne, Komu dobre a komu zle. Letí guľka za guľkama A krev tečie potokama.

Ej vorau, vorau, jali malo, Kad mi sa kolo polamalo; Nosiu sam kolo kolarovi, Zašau sam v hyžu k rihtarovi: Ej rihtar purger nevez (neber) mene, Ja sam mlad junak, škoda mene — Ej škoda mene na vojnicu A tomu Turku pod šablicu. Volim ja doma kyselicu, Nek na vojnici pečenicu; Volim ja doma bile grable, Nek na vojnici svitle šable. Volim ja doma s kosu kosit, Nek na vojnici šablu nosit; Volim ja doma s plugom orat, Nek na vojnici maširovat.

Pri Dunaji šaty perú, Tam husári mašírujú; Poznáva Milá Milého, Plakala, želela jeho. „Neplač, Milá, duša moja. Nebudeš ty žena moja; Kebys’ mi už žena bola, Ináč by si nariekala.“

Okolo Trnavy chodníček krvavý, Kto ho dokrvavil? Janko dorúbaný. Tak ho dorúbali ako v hore do pňa, Až mu od tej krve košelenka zmokla. Košielka bielena, šila ju Iliena, Šila da (že) ju v noci pri zelenej svieci; Keď ju došívala, žalostne spievala; Keď na mňa dávala, žalostne plakala.

Darmos’ ma, mamičko, vychovala, Keď si ma na vojnu obecala: Na mú hlavičku Malú čapičku Ušiť dala. Darmos’ ma mamičko, vychovala, Keď si ma na vojnu obecala: Na môj chrbátik Biely kabátik Ušiť dala. Darmos’ ma, mamičko, vychovala, Keď si ma na vojnu obecala: Na mé nožičky Krátke sáričky Ušiť dala.

Včera večer som si dievčä zamiloval, Už mi lístok prišiel, abych maširoval. „Maširuj, maširuj, Pán Boh ti pomáhaj; Až ťa nezabijú, domov sa ponáhľaj.“ Keď ma nezabili na vojne vojaci, Už ma nezabijú Uhrovskí mládenci. Keď ma nezabili v javorovej hore, Už ma nezabijú v richtárovom dvore.

Keď ja pôjdem na tú vojnu vojničku, Dajú mne tam dva pištole, šabličku. Karabín, pištole Už sú mi na stole A koníček na dvore. Keď ja budem na tej vojne vojovať, Budú za mnou švárne panny banovať, Nach plačú, koľko chcú, Mňa tu viac nemajú; Darmo si ma hľadajú. A keď mňa tam na tej vojne zabijú A moju tvár čiernym plášťom prikryjú: Dievčatá z pod Muráň’ Donesú majorán, Čo prikryjú moju tvár. Kdeby toľko majoránu nabraly, Čoby na mú obledlú tvár nakládly? Nach by sa staraly, Kdeby ho nabraly, Keď by mňa raz zabili.

Janík, Janík, doma bývaj, Do susedov nechodievaj; U susedov verbovníci, Zverbujú ťa tejto noci. „Keď zverbujú, budú brati, Dajú koňa, nové šaty.“ „Nové šaty, nový mundier, Len si, Janko, koňa vyber.“ Keď si začal koňa brati, Začaly mu slzy hrati; Keď si začal naňho sadať, Začaly mu slzy padať: „Anča moja, Anča moja, Daromná je láska tvoja; Jedna moja, druhá tvoja, Daromná je obidvoja.“

Počkajže, počkajže, Djulaji regiment, Pokiaľ sa od otca, od matky odberiem; Veď sa neodberám len na rôček, na dva, Ale sa odberám, že neprídem nikda. „Akžeby to bolo, syn môj premilený, Žeby si neprišiel sem, kde si zrodený?“ Vtedy ja, mamičko, vtedy ja prídem k vám, Keď na vašom stole vykvitne tulipán, A v tom tulipáne zelený majorán; Vtedy ja, mamičko, vtedy ja prídem k vám.

Ej kráľu náš, kráľu! načo nás verbuješ? Malú krajinu máš, ak nás vyzimuješ? „Nebojte sa, chlapci, Uhorského hladu, Už sa žítko belie kolo Belehradu.“ Belohrad, Belohrad, Belohradské mosty, Tam sa rozsýpajú z pekných chlapcov kosti. Belohrad, Belohrad, Belohradské lúky, Tam sa rozsýpajú z pekných chlapcov ruky. Belohrad, Belohrad, Belohradské zámky, Tam sa rozsýpajú z pekných chlapcov hlávky.

Z Košickej kasárne chlapci vyzerajú, Či sa popod Tatry bučky rozvíjajú. Veď sa nerozvila kremä jedna plánka: S Bohom že už ostaň moja milá Hanka.

Keď som išiel od milenky, Zbrnkaly mi ostrožienky; Ostroženky zbrnkaly, Čierne oči plakaly. Čierne oči, čo plačete? Už vy moje nebudete; Veď ja musím na vojne, Česať tie vranné kone. Keby som bol sluchal tatku, Mrzkým slovom nelál matku; Nebol by som na vojne Česal tie vranné kone. Už je teraz všetko darmo, Nech sa vojna rúbe zdarno! S Bohom otec, s Bohom mať, S Bohom, Milá, sestra, brat!

Levoča, Levoča, to neščasno mesto! Keľo peknych chlapcoch v ňom na marnosc zešlo. Levoča, Levoča, poliata solzami, Chlapci po nej plaču za frajerečkami. Bodaj tu Levoču zly vieter vyvracil, Kedz som pre ňu moju milienku utracil. Frajerečka moja, jak že ce opuscim? Kedz ja už do vojny maširovac mušim. Frajerečka moja, Bohu ce poručam, Už ja še od cebia žalosne rozlučam. Zostavaj tu zdrava, naj ce Boh poceši, Aby sme še potym zasik vedno sešli.

Báno mi je, báno, nebol šuhaj dávno! Či je to tak dávno, ako včera ráno? Včera, veď len včera dievčä pomiloval, Už mu lístok prišiel, aby maširoval. Mašir, chlapci, mašir, na kone sadajte; Tie svoje frajerky Bohu porúčajte. „Bohu ťa porúčam, ščastie ti vinšujem, Za frajerskú lásku pekne ti ďakujem.“ Maširuj, maširuj, Pán Boh ti pomáhaj; Keď vymaširuješ, domov sa ponáhľaj. Vojačku, vojačku, ty mladý vojačku, Musíš maširovať v devätnástom rôčku. Jak Muráň Muráňom, nebola som na ňom A teraz musím ísť za švárnym šuhajom.

Tí Liptovskí radní páni Čože oni smysleli? Tú Liptovskú mladú čeľaď Na vojnu ju uviedli. Jak ju oni uviedli, Tak ím smutne, Ach presmutne Musikanti zahrali. Pime, chlapci, toto víno, To je naša krú čistá, Čo nás páni zapredali; To je už raz vec istá. Keď na vozy sadali, Všetci razom kričali: Odpusťte nám, rodičovia, Čo sme vás rozhnevali. Keď na vozy sadali, Všetci razom kričali: Kde sa naše sívé volky, Čo sme na nich orali? Jak prišli ku kapráľovi, Tak sa oni spýtali: Či sa vojna utíšila? Či sa už majú vrátiť. „Ja vám neviem povedať, Choďte ku cisárovi; Už ste vy tam zapísaní Do tej Francúzskej zemi.“

Vlasy moje, vlasy, moje pekné vlasy, Veď vás obstryhali vojanskí stryhali (ten stryhal, podst. meno). Bude jar, bude jar, budú chlapci orať, A ja neboráčik musím maširovať. Bude leto, bude, budú chlapci kosiť, A ja neboráčik musím šabľu nosiť.

Na Muráňskom zámku Mám ja Marianku; Veď ja ju dobre znám, Pokial ju v hrsti mám, To ja povedám. Keď ju z hrsti pustím, Hneď na druhú myslím; Jednu zanahávam, S druhou sa stretávam, Poteš ma Boh sám! Poteš ma Bôh z neba, Idem ja od teba. Dneská koňa kujem, Zajtra maširujem Vonká do poľa. A z poľa na Turka, Z Turka na Brandburka; Tam sa budem rúbať, Svoju krev vylievať Za vás, dievčatá. Škoda, Bože, škoda Tej krve červenej, Čo ju povylievam Po tráve zelenej Za vás dievčatá!

Dudali, dudali, keď nás verbovali; Ešte dudať budú, keď nás lapať budú. Zadudaj, zadudaj na pustom salašku, Nach si ja vyvediem moju frajerečku.

Pod hájičkom pod zeleným Ej orie dievčä s volkom jednym. Ešte brázdu nezorala, Ej mati na ňu zavolala: Ančuš, Ančuš, poď do domu, Ej vydávam ťa, neviem komu; Vydávam ťa Janíčkovi, Ej najväčšiemu zbojníčkovi. V noci tajde, v noci príde, Ej nič dobrého nedonesie, Len košielku vyparenú Ej a šabličku zkrvavenú. Bielu plachtu potrhala, Ej kým šabličku utierala. Už v Ľubtove vyzváňajú — Ej Jánošíka lapať majú. Už v Ľubtove vyzvonili — Ej Janošíka ulapili. Už ho vedú ces ulicu, Ej tri Milé sa k nemu mecú: Jedna kvíli, druhá plače, Ej tretia vzdychá ako vtáčä: Janík, Janík, srdce moje, Ej čo tu vidíš, všetko tvoje! Vidím, vidím zoreničku — Ej prenešťastnú šibeničku. Kebych ja bol o tom vedel, Ej že ja na nej visieť budem: Bol bych ju dal vymalovať, Ej striebrom, zlatom povykladať: Po spodku len doliarami, Ej a po vrchu dukátami, Do prostriedku mramor skalu, Ej kde položím moju hlavu.

Orie dievčä pod javorom, Orie, orie s jednym volom. Ešte brázdu nezorala, Mati na ňu zavolala: Poď že, dievčä, poď do domu, Vydávam ťa, neviem komu; Vydávam ťa Janíčkovi V šírom poli zbojníčkovi. Žili roček, žili i dva, Požehnal jim Pán Boh syna. Keď ho ona kolimbala, Tak mu ona zaspievala: Halaj, belaj, synáček môj, Žebys’ nebol, jak otec tvôj; Na kusy bych ťa sekala, Strakám, vranám pometala. „Poď že, ženo, poď že dnuká, Jak si synovi spievala?“ Veď som mu ja tak spievala: Halaj, belaj, synáček môj, Žeby si bol jak otec tvôj. Keby si bol jak otec tvôj, Vo víne bych ťa kúpala, Paťolátom povíjala. Ulapil ju za ručičku, Vyviedol ju na lúčičku; Nohy, ruky jej obrúbal A očičká jej vylúpal. „Podaj, služka, syna mého, Nach pobozkám líčka jeho.“ Jedno líčko bozkávala A druhé mu vyhrýzala. „To ti, synu, na pamiatku, Keď ti ztínal otec matku.“ „Kde idete, vy furmani?“ „Neďaleko, len do Táli.“ „Pozdravte tam krčmáročku, Moju ľúbu materôčku, Žeby si prišla pre syna, Že jej dievka je zmárnená!“

Čo sa stalo vnove Na Kobeliarove: Chytili Vdovčíka Pri Milej v komore. Jak ho ulapili, Tak ho poviazali A v nočnú hodinu Do Rôžňavy dali. Rôžňavský pánovia Tak sa čudovali, Že Vdovčíka vedú Pod karabínami. „Pánovia, pánovia, Pýtam vás prvýraz Dajte mi tú babu^[24] Do hrsti hoc len raz.“ Oni mu nedali; Bo sa obávali, Žeby v starej babe Priam kosti sprašťaly. „Pánovia, pánovia, Pýtam vás druhýraz, Dajte mi opasok Opásať ešte raz. Zlatými gombíky Opasok obitý, A každý gombíček Stojí doliar bitý.“ Oni mu nedali; Bo sa obávali, Žeby ho v opasku Viac neprevládali. „Pánovia, pánovia, Pýtam vás tretíraz, Dajte že mi ten stĺp Obhajduchovať raz.“ Polcenta železa Na svojich nohách mal, Ešte on dvarazy Stĺp obhajduchoval. A na treťom raze Tak sebe podskočil, Až na ten stĺp na hák Ten kat ho obesil.

Idú listy po Gemerskej stolici, Ulapili Šinka na Šiarkanici.^[25] Ej ktože bol taký mordár na neho? Sám Kartúnik chcel vystreliť do neho. „Nestrielajte, bračekovci, vy moji; Máte Šinka, poddám sa vám po vôli.“ Tie Muráňske nevesty sú takové, Na Šinkove peniaze sú lakomé. Podaj, hajdúk, podaj pištol mordárku, Nach zastrelím Fabuliho Zuzanku.

Tí Malačtí páni dívajú sa z brány, Čo robí Janošek pod šibeničkami. Čo by robil? Visí; visí lebo mosí, Košielka mu mokne od studenej rosy. Košelenka tenká, šila ju švadlenka, Šila ju tri roky, podpierala boky; Boky podpierala, smutno nariekala: „Nač som ťa, košielko, načo vyšívala!“

Dobre ti je, Bezek, v tom Zvolenskom zámku, Druhí ľudia robia, a ty sedíš v chládku. „Horká, moja Milá, horká má dobrota, Už dneska tretí deň, išli mi pre kata. Vlasy moje, vlasy, škoda vašej krásy, Už ten barbier ide, čo vás stryhať bude.“ Nebudeš ty, Bezek, na kolibku búchať, Bude tebe vetrík popod nôžky dúchať.

Zabili, zabili Demikáta Paľa, Mali dovolenie od pána Šurmana. Ej veď ho zabili Bezekovci planí, Ulakomili sa na ten turák márny. Vedľa Bezekovcov krvavý chodníčok, Ktože ho krvavil? Demikát Palíčok. Nik ho nenarieka, krem jeho frajerka, Ktorá je v Klokoči najhodnejšia dievka. Dívali sa páni zo Sáskej bučiny, Ako Demikáta Palíka mučili.

Surovcova mati syna oplakáva, Že mu popod nôžky vetríček previeva. Surovcova mati syna oplakáva, Že ho na koliesku vetríček previeva.

Na Cvenglovom vršku Jasný ohník horí, A okolo neho Desať chlapcov chodí. Chodia oni, chodia, Baltami zvíjajú, Hej veď Jánošíka Verne si vartujú. Desať jich vartuje A jeden gajduje, Jánošík si sladko Spí a odfukuje. Ako si on takto Sladko odfukuje, Ilčík, bystrý chlapík, Hore ho vzbudzuje. Vstaň že hore, Janko, Choj dačo uloviť, Akože si budeš Dobrých chlapcov živiť. „Ilčíčku, Ilčíčku, Vyskoč na jedličku. Hoj pozri že, pozri, Či mi dačo vezú.“ Vezú, vezú, vezú, Ale jich je mnoho, Sto jich je s koštúrmi A toľko bez toho. „Neboj že sa, neboj, Tej veľkej hromady. Hej, postoj, kočišu, Skladaj dolu lády.“ „Keby sme neboli Pod zeleným hájom, Veru bych sa spýtal, Či si jim ty pánom?!“ „Keď bys’ sa bol spýtal, Ale sa nespýtaš, Veď ty za to slovo Tu dušu zanaháš. Hej a vy sypajte Peniaze do jamy, Nach jich netrovíme Ani my ani vy!“

Hej, z poniže Budína Prišla smutná novina: Keď šuhajka ženili, Že ho vtedy zabili. Ktože ho tam narieka? Nik, krem jeho milenka; Nemá viacej rodiny, Bo bol z cudzej krajiny. Do Budína behala, Tam lekárov hľadala; Sľubovala dukáty, Že jim ona zaplatí. Kým lekári dobehli, Bez duše ho nalezli.

Stala sa v Tisovci stala sa novina, Zuza Lukášove muža si zabila. Koď ho zabíjala, slniečko svietilo, A koď ho zabila, hneď sa zármutilo. Preč’ si ho, Zuzanka, preč’ si ho zabila? Či pre tie peniaze, čis’ ho neľúbila? „Nie pre tie peniaze, len pre tú ednú vec, Že som ja nemohla na jeho tvár hľadeť.“ Dobre je Paľovi v Tisovskom cmiteri A Zuze je beda v Sobotskom žalári. Už Palíčka nesú Tisovskí mládenci A Zuzičku vedie kat ku šibenici.

Starala še moja mac, Kdze ja budzem zimovac; Nestaraj še, mamičko, Bo mi pukne serdzečko. Na Levockym cinteru Tam mi kaštyl buduju. Te Levocke hrobare To su mojo murare; Te kňazove ručičky To su mojo družičky; Te porvazy limbove To su mojo družbove. Ci (tí) Levocki zvonici To su moji musici; Kedz mne oni počnu hrac A ja budzem tverdo spac: Možu hrac i vyhravac, Ja še vam nevracim viac.

Pod slncom pod nebom široká cestička, Po nej sa prechodí malá sirotička. Čože ty tu hľadáš? Otca, mater nemáš? Otca, mať nenajdeš, temnú noc tu zajdeš. Hajda sa, hajda sa pod zelenú lipku A odlom tam sebe zelenú halúzku. Hajda sa, hajda sa na tvojej matkin hrob, Trirazy naň udri, veď sa ona vzbudí. „Čože to šuchoce na tom mojom hrobe?“ Ja som, matka moja, prímte že ma k sobe. „Čo tu budeš robiť?“ — To, mamičko, čo vy: Božiu mannu jiesti, Božiu rosu piti. „Iď ty len, iď ty len k tej tvojej macoche, Nach ťa ona zmyje a nach ťa operie.“ Matka moja ľúba, radšej si ľahnem k vám, Radšej si ľahnem k vám, mrcha macochu mám; Matka moja ľúba, tak veľmo je tvrdá: Keď ma ona myje, po hlávke ma bije; Keď ma ráno češe, kožu zo mňa zvlečie. Ona svojim deťom kašu s mliekom varí A mne len vodičku so zelinou parí; Ona svojim deťom bielu ložu stele A mne, sirôtočke, s prasiatky ustele. Prišli pre sirôtku dva anjeli z neba, Posadili ju tam blízko samých seba. Prišli pre macochu traja čerti z pekla, Vzali ju sviazanú do nízkeho pekla; Posadili ju tam na dubový stolec, Dali jej smolu piť, horké jablko jiesť.

Bože môj, Otče môj, šak mi je veľmi zle, Kto ma nevychoval, ten mi rozkazuje; A kto ma vychoval, v čiernej zemi leží, A ja cudzím ľuďom posluhovať musím. Vstaň, mamičko, hore, vstaň, srdiečko moje, Až ti vyžalujem všetky krivdy svoje. „Dcéro má premilá, rada bych ti vstala, Ale som hlboko v zemi zakopaná.“ Hlboko, hlboko v čiernej zemi leží, Už mňa má mamička jak živ nepoteší.

Týždne moje, týždne, mikajte sa smižne, Pamätajte na mňa, že som v mrcha službe. Tá moja gazdina, ako tá Turkyňa, A môj milý gazda, ak na nebi hviazda. Tá moja gazdina, ako suchá repa, Nikdaj ma nepozve len „ty suka slepá“, Gazdin’ moja, gazdin’, bohdaj si oslepla, Žeby som ťa ešte za rúčku vodila; Veď bych ťa privedla, kde najväčšie blato, Povedala bych ti: „To ti, gazdin’, za to!“

Bože môj, Bože môj, kde sú môj apíček? Už na nich vyrástol voňavý hrebíček. Už je ten hrebíček dávno vysypaný, Už je môj apíček dávno rozsypaný! Bože môj, Bože môj, kde sú má mamuľka? Už na nich vyrástla voňavá fijalka. Už je tá fijalka dávno vysypaná, Už je má mamička dávno rozsypaná!

Veje vetrík po doline — Šuhaj Milú sebou bere. Ber ma, Milý, ber ma sebou Milerada pôjdem s tebou. „Nechoj, Milá vedľa koňa, Budú vraveť, že si moja; Ale idi strán chodníčka, Budú vraveť: „Brat, sestrička!“ Do pol hája prichádzajú, Tak sa oni shovárajú: Steľ mi, Milá, steľ mi ložu, Už od spania nič nemôžu! „Z čoho že ti ju mám stlati? Nedala mi perín mati.“ Už ma doma spomínajú, Mladšiu sestru vydávajú; Mladšiu sestru s perinamí A mňa smutnú so slzamí. Mladšej sestre kone, voly, A mne smutnej pusté hory. Tak sa takej panne vodí, Čo za svojou vôľou chodí. Ja som jedna taká bola, Po svevoli som chodila.

Medzi dvoma brehama Chyžka murovaná, V jednej býva Šeľma kráľ A v druhej Zuzanna. Naučil sa Šeľma kráľ K Zuzanne choditi; Do okola obišol A dvere si nenašol, Ej iba ten obloček, Kde Zuzanka spala. Spíš, má Milá, či čuješ? Či ma verne miluješ? „Nespím, nespím, spala bych; Oči neotvorím. Tajdi, tajdi, Šeľma kráľ, Bodajs’ hlávku zlomil!“ Nedaleko odišol Na zelenú lúčku; Podtkol sa mu vranný kôň, Zlomil si on rúčku. Pravda je to, pravda je, Keď Milá zakľaje. A kto po noci chodí, Každému sa zle vodí.

Idze cesta šlapava Z mesta do mlynici, Chto že ju tam šlapuje? Chto mlynarku miluje. Klope, klope na oblak: Či je mlynar doma? Mlynar je tam v mlynici, Tam leží pri pšenici. Klope, klope na vratka: Či mlynarka doma? Mlynar sekerečku vžal, Šuhajkovi hlavku scal. Šla mlynarka na vodu, Na vodu studzenu, Našla ona hlavičku Veľmi zkervavenu. Ach hlavičko, hlavičko, Kdze že tvojo celo? „Mojo celo v mlynici Na tej bílej lavici.“ „Ach mladzenci, mladzenci, Nemilujce ženy; Ja šem jednu miloval, Ta šem za ňu život dal.“

Za horami, za lesami Jest tam zámok murovaný. A v tom zámku pekná panna Rada by sa vydávala. Prišiel ku nej cudzozemec, Pýtal od nej pierko, venec. Ona sa mu zradovala, Pierko, veniec prichystala. „Milá moja, milujem ťa, Milujem ťa, i vezmem ťa. Keď chceš mojou ženou býti, Musíš brata otráviti.“ „Jako by ho otrávila? Tomu som sa neučila.“ „Iď do hája zeleného, Ulap hada jedového, Roztrhni ho na tri kusy A polož ho na tri mysy, A na čtvrtú jaščorečku. Uvar dobrú polevečku. Už Janíčko z lesa ide Maľované drevo veze. „Iď, Janíčko, na chyžečku, Najdeš dobrú polevečku.“ Jak Janíčko z ložku chlipnul, Hneď sa za srdiečko chytnul. „Iď, Aničko, pre vínečko, Bo ma bolí mé srdiečko.“ Kým Anička s vínkom prišla, Už z Janíčka duša vyšla. A ona nič nemeškala, Ku milému hneď bežala. „Či už budem tvoja Milá, Keď som brata otrávila?“ „Poberaj sa z mojho dvoru, Nie si hodná mojho domu. Keď by si sa nahnevala, Aj mňa by si otrávila.“ „Ruža, ruža, biela ruža — Nemám brata, ani muža; Brata som si otrávila, Muža som si nedostala.“

Poniže Bystryho a poniže Švarca^[30] Na zelenej lúke murovaná krčma. Prvýraz v nej hrali, mládenci sa bili A mojho Milého do smrti zabili. Ešte nezabili, ešte kúštik dýcha, Veď mi ho prinesla tá vodička tichá — Tá vodička tichá, čo brehy podmýva — Z velikej ľúbosti rada hamba býva. Z velikej ľúbosti, z velikej ťažkosti, Od veľkého žiaľa skočím do Dunaja. Dunaju, Dunaju, prenes ma ku kraju, Komu budem treba, nahaj ma hľadajú.

Za našim humnom hajíček — Porezal som si malíček. Porezal som sa, bolí ma; Prinde má Milá, zhojí ma. Už ide Milá, naríká, Že je to rana veliká. Ach neplač milá, nebolí, Šak sa to všecko zahojí. Povedzte mojej materi, Nech ma nečaká k večeri, Ani na zajtrek k obedu, Už ma na Nitru povedú. Povedzte mojej frajerce, Nechže mi pošle dva vence: Ten jeden pekný zelený A druhý pekný červený; V zelenom budem ležati, V červenom budem viseti. Povedzte mojej materi, Nech pošle párek košelí: Tú jednu peknú lenovú, Tú druhú peknú bielenu; V lenovej budem ležati, V bielenej budem viseti. Nevešajte ma na duby, Tam by ma zjedli holuby; Lež ma zaveste k východu, Kde Milá chodí na vodu. Keď bude Milá vodu brať, Bude holúbkov odhaňať: Ej heša heša z Milého, Z jeho tielenka bieleho!

Čo sa stalo v Podolí V tom domečku na kraji: Sviedol Janko Marišku, V tom zelenom hájičku. Nasypal jej žaludu: Jedz, Mariška, jedz žalud A nikomu nežaluj. Žalud jedla, plakala A na Janka volala: „Poď, Janíčko, poď ko mne, Poviem ti ja, čo je mne. Poviem ti ja, čo je mne, V tebe duša, vo mne dve. — Len ma nahaj na žive!“ „A ja na to nepodbám, Na žive ťa nenahám; Lebo bys ma zradila, Do väzenia vsadila. Do väzenia takého, Čo nevyndem viac z neho. Ten Trenčanský zámeček, To mi bude tatíček. Tá Trenčanská temnička, To mi bude svetlička. Tá hajdúska palička, To mi bude mamička, Tá ma bude objímať A ku líčkam prikladať.“

Keď sa Milý do vojny bral, Svojej Milej prikazoval: By sa ona nevydala, Päť, šesť rôčkov dočekala, A na siedmy počarala. Tak mu ona počarala, Že sa tvrdá zem pukala. Už môj Milý z vojny ide, Čože večerati bude? Čože mu ja večerať dám? Či čeliadku zobudiť mám? Na to Pán Boh nôcku dáva, By čeliadka spočívala. „Poď ma, Milá, odprevadiť Ces tie hory ces široké, Ces tie hory ces široké Pod čerešničky vysoké.“ Tam si oni spolu sadli, Tam sa oni shovárali: „A ty, Milá, srdce moje, Poízkaj mi vlásky moje.“ „A ty, Milý, srdce moje, Zranené sú vlásky tvoje.“ „Jakby zranené neboly, Päť, šesť rôčkov v zemi hnily?! Tajdi, Milá, tajdi s Bohem, Veď som ja nie tebe roveň; Veď som ja nie ten tvôj Milý, Ale som duch spravodlivý.“

V tom Uhrovskom poli chlapci pasú voly, A keď jich napásli, do bitky sa jali. A keď jich napásli, do bitky sa jali, Chudobnej matere synáčka zabili. Otvárajte, mamka, otvárajte dvere, Už sa z vášho syna nevinná krev leje. Otvárajte, mamka, otvárajte lesu, Už vášho synáčka zabitého nesú.

Na Sabatke^[31] Turek býva, Na Pokoradz jiesť chodíva. Neiď, Milá, neiď vonká, Ver ťa zabolí tvá hlávka. Tí Janičiari Tureckí Radi vidia naše dievky. Neiď, Milá, do Slatviny, Ver stratíš vienok zelený. Ona na to nič nedbala, Len k Slatvine pospiechala; Pekný veniec utratila, Janičiara nedostala.

Nemaš to na švece bidnejše stvoreni, Jak šedlak neborak v tej Uherskej zemi. Bo šedlak neborak našeje, naore, A pridze do domu, nema nič v komore. Pondzelek raničko slunečko vychodzi, Už še mu trojičko pod oblaček schodzi: Jeden mu poveda: Ty pujdzeš na panske! Druhy mu poveda: Dojdzeš na stolične! Ten treci prislucha fararov čelednik, I ten še nemože darmo Bohu modlic. Bo šedlak neborak všadzik zarmuceny, Kedz pridze do karčmy, ta še rozveseli. Daj ty, karčmar, žideľ a karčmarka haľbu; Vtedzik ci zaplacim, kedz položim hlavu.

Čo sa stalo vnove V tom Bendove dvore: Zabil Janík manželku Pre druhú frajerku. V tom Bendove dvore Smutne hudci hrajú, Už toho Janíčka Do pút okúvajú. V tom Bendove dvore Všetko smutne chodí, Už Janík v Plešivci Zatvorený sedí. Dobre tebe, Janík, V tom Plešivskom zámku: Druhí sejú, orú, A ty sedíš v chládku. „Ej horká, prehorká Je mi to dobrota, Veď už dnes tretí deň, Čo mi šli pre kata. Budú ma stínati, Budú ma vešati, Moje drobné deti Budú nariekati.“

Išlo dievča po vodu Išlo dievča — zaťali ziptom, zaťali lipitom — Po vodu. Za zelenú zahradu, atď. Našlo si tam zlatú niť, atď. Sadlo si tam veniec viť, atď. Ako vilo ten veniec, atď. Prišiel k nemu mládenec, atď. „Dievča, daj mi ten veniec, atď.“ „Ja ti nedám ten veniec, atď. Bo si pekla vrženec, atď.“ Uchytil ju na rohy, atď. Bežal on s ňou ces hory, atď. „Otvárajte tie brány, atď.“ „Čože také nesiete? atď.“ „Nesiem dušu i telo, atď.“ „Čože také zvinilo? atď.“ „Dvoje detí zmárnilo, atď.“

Tam za horou za vysokou A za vodou za širokou Býva dievča richtárovo, Richtárovo, boháčovo. Chodí k nemu Janík švárny; Švárny, ale je chudobný. „Darmo dievča pomiluješ, Za ženu ho nedostaneš. Keď chceš, Janík, Hanku dostať, Musíš s Turkom do vojny stáť. Keď dvanásť hláv z nich donesieš, Vtedy Hanku sebe vezmeš.“ Janík koníčka osedlal, Tri roky jej čakať kázal. Už tri roky pominuly, Ale z vojny nejde Milý. Od Budína idú chýry, Že Janíka tam zabili. Keď Janíka tam zoťali, Peknú Anku pochovali.

Viem ja jeden zámeček A v ňom sedem deveček. Všetky ony pospaly, Bo frajerov nemaly. Len najmladšia nespala, Bo Milého čakala. Čakala ho do rána, Kým jej sviečka trvala. Už jej svieca dohára, Už aj Milý otvára. Ticho, Milý, nebúchaj, Ostrôžkami neštrngaj; Bo moja mať čujno spí, Žiadne zore nezaspí. Vyzuj si tie črievice, Kabát i nohavice. „Dievka moja, čo robíš? S kým ty toľko hovoríš?“ Pani matko, s perinou, Bo je krátka podo mňou. „Dosť si na nej spávala, Krátka ti nebývala.“ „Stávajte hor’, synove, Máte švagra v komore!“ Oni nič nemeškali, Hneď šabličky chytali. Tak ho oni vítali, Na kusy ho sekali. Zkade z neho krv tekla, Všade ruža vykvetla; Diovčatá si trhaly, Šuhajom rozdávaly. Ja smutná nemám komu, Poručím Pánu Bohu.

Ta dala mači Ta dala céru Do cudzé cudziny. Zakäzala jé, Prikäzala jé, By nechodžila k ňé. A jä sä spravím Ptáškom jurabým, Jä do vás prilečím. Sädnem si na tú Läliju bialú, Läliju bialuškú. Šua som sadžila, Aj poliavala, Kým som doma bývala. Tá Hančina mači Po zahrade chodží, Zelenú rutu lomí. „Ši ste nevideli Moju džiavku Hanku V tom zelenom vianku?“ „Videli, videli Tam v tom cudzom dvore A v cudzé komore. Žoltia vlasy šeše (češe) A nad nima plaše, Prehorešne plaše.“ Tá Hankina mači Koníška napájä A s nim sä domlávä: „Pi, koníšku, vodu, Ve si mi na škodu, Na velikú škodu. Ve mi nedoveziaš, Ale mi odveziaš, Ale mi odveziaš Z poľa robotnicu A z domu prädlicu (priadnicu) Premilu džiavšicu.

Tam na prostried Levoči Leží pani v nemoci; Chcelo sa jej vody piť, Nemal jej kto po ňu ísť. Mala pána starého, Poslala ho samého. Jak starý prah prekročil, Kompan ku nej doskočil. Kým pán vodu načiera, Kompan paňú obejmá; Jak pán zas prah prekročil, Kompan od nej odskočil. „Jajže pani premilá, Čo tá posteľ zváľaná?“ „Hlavička ma boľala, Po nej som sa váľala.“ „Jajže pani premilá, Kto to tam za kachľama?“ „Jeden kompan ubohý, Polámal mu vräd nohy. Keby si bol dobrý pán, Voľač bys’ mu daroval.“ Pán do vrecka počiahol, Tvrdý doliar vytiahol. „Na ti kompan ubohý, Spomáhaj si na nohy.“ Ide kompan ulicou, Podpiera sa palicou; Raduje sa, že mu pán Tvrdý doliar daroval, Čo mu paňú miloval, — Čo mu paňú miloval.

Včera večer mi prišla Prežalostná novina, Že môj Milý chorý leží Abych ho navštívila. Kebych bola vedela, Bola bych skôr bežela, Bola by som drahé lieky Z apatieky doniesla. „Bože, Bože, Prebože! Nikto mi nespomôže. Len ťa, Milá, za to prosím, Zaopatri mi lôže. Zaopatri ma kňazom, Zvonárom i hrobárom; Daj sa za mňa modlievati Pred velikým oltárom. Musika mne bude hrať A ja budem v truhle spať, A ty budeš, moja Milá, Prežalostne nariekať.“

Na Krakovskym čarna rôľa na poľu, Krucila še krasna panna na koňu. Jak ona še vykrucala, plakala, Na ručičkoch dzecatečko trimala. Jak už prišla nižej mlyna ku kolu (kolesu), Rucila to dzecatečko na vodu. Tam rybare drobne ryby lapali, Ta oni to dzecatečko zlapali. Na Krakovskym na tym zamku bubnuju, Všistke panny Krakovianky svoluju (svolávajú). Každa panna Krakovianka červena, Lem ta jedna Zuzulenka zmenena. „Matko moja radši vy mne zadusce, Lem vy mne tam na ten zamček nepuscce.“ Dam ja šebe tej milosti, pujdzem k nej; Opytam še tej pannenky, což je jej. „Ma pannenko, ma pannenko, což je ci, Že ci solza za solzenku tak leci?“ „Stracila ja moju krasu jak ruža, Ostala ja na tym švece bez muža.“

Dobšiná, Dobšiná, pekne vystavená, Tie Dobšinské dievky išly si trávu žať. Ilena nežala, bremä neviazala, Leč pod jednym kríčkom pahoľä zrodila. Tá Dobšinská voda tak sa rozihrala, Že pekné pahoľä na breh vyhodila. Pásli tam voliari, pásli oni stádo, Najšli tam pahoľä na breh vyhodenô. Oni nemeškali, richtárom znať dali. A richtár nemeškal, devečky povolal. „Devečky, devečky, ktorá tomu vina?“ „Nie my, nie, pán richtár, leč vaša Ilina.“ Hej poslau on poslau mladšieho pougára. „Ilena, Ilena, pán otec vás volá — Pán otec vás volá na dve na tri slová.“ Pán otec nemeškal, ku Ilene bežal, „Ilena, Ilena, moja dcéra drahá, Lebo pod meč kľakaj, lebo v svet utekaj.“ „Svetom ja nepôjdem, pod meč kľakať budem; Radšej život ta dám, jak svetom zutekám. Lúčka moja, lúčka, nebudeš zelená, Keď sa mi vyleje moja krv červená.“

Bola jedna stará vdova, Sedem synov vychovala A tú ôsmu Katarienu, Do dvora ju slúžiť dala. „Nedaj ma tam, stará mati, Bo tam ľudia všelijací; Najdú sa tam starí, mladí, S dievčatmi sa hrajú radi. Katariena kravy dojí, Mladý herceg pri nej stojí; Katariena mlieko cedí, Mladý herceg pri nej sedí. Mladý herceg strojí vojnu A lúči sa s Katkú strojnú: „Zdravá buď moja dušička, Nezabývaj na mužíčka.“ Katrienka po dvore chodí, A ruce za hlávku lomí: „Ach Bože môj premilený, Ktože mne je v tom príčina?“ Hercegova stará mati Dala Katku zavolati. „Katariena, dievka moja, Od koho si samodruhá?“ „Od kohoby od druhého, Od hercega od mladého!“ „Katariena, Katariena, Akú si smrť zaslúžila? Či na kusy posekati? Či za živa zahrabati?“ „Radš’ na kusy posekati, Jak za živa zahrabati.“ Všetci páni z vojny idú, Mladý herceg smutný ide; Všetkym kone poskakujú, Jeho smutne vykročujú. „Otvor, mamuš, otvor bránu, Nach uvidím Katarienu Či so synom či so dcérú.“ „Nie so synom, nie so dcérú, Lež na kusy posekanú, V šírom poli zahrabanú.“ Mladý herceg nič nemeškal, Len do ruky dva nože bral; Jedným nožom jamu kopal A druhým si srdce preklal. „Nach tu leží telo s telom A tri duše s Pánom Bohom!“

Keď som šiel ces Trenčanský les, Žaly tam tri panny oves. „Čo tu robíte, pannenky, Moje prekrásne milenky? Zdravá je Milá, jak bola?“ „Ach veru není — umrela, Včera týždeň pohrab mala.“ On to nechcel uveriti, Išiel na cinter pozreti. Trirazy cinter obišiel, Svej Milej hrobu nenašiel; Čtvrtýraz cinter obchádza, Svej Milej hrobu nachádza. „Čo to po mém hrobe chodí, Mú zelenú trávu brodí?“ „Ja som to, Milá premilá, Abys’ mi dary vrátila.“ „Navráť mi ty môj ručníček, Vrátim ti ja tvôj prstienček.“ „Ja som ručníček už zodral, Keď som ním zbroje utieral.“ „Ja som prstienček stratila, Keď som po mori chodila A teba som tam hľadala.“

„Pani mámo, kde je vaša dcéra? Prišiel som ju navštíviť. Tri roky, čo som ju nevidel, Rád bych sa s ňou potešiť.“ „Moja dcéra na cinteri leží, Tam ona má postielku; Môžeš si nemysleť, môj milý Janíčku, Že ti bude manželkou.“ „Pani mámo, ukážte mi cestu, Kde má Náninka leží.“ „Tri ruže červené dajú ti znamenie, Kde je tvé potešenie!“ Išiel cestou celý uplakaný, Slzy z očí vylieva, Že už svej Náninky, svej srdenenky, Že už viac neuhlieda. „Ach Náninko, mé milé srdenko, Prerekni mi slovenko.“ „Kebych mluviť mohla, aj bych hore vstala; Mám zemdleté telenko.“

Ten Štiavnický zámok na kopenku, Okolo je biely múr. Tam stojí Janíček, Falešný miláček, Prezerá ten biely múr. „Pani mamko, kde je vaša dcéra? Prišiel som ju navštíviť. Dva roky minuly, Čo sme sa videli, Prišiel som ju poľúbiť.“ „Mám dcérušku v cinteríne, Tam je jej postielka; Nemysli, Janíček, Falešný miláček, Že bude tvá manželka.“ „Pani mamko, ukážte cestičku. Ja ju najdem brzečku; Ja na cmiter pôjdem. Tam ja hľadať budem, Tam ju najdem brzečku.“ A keď na ten cmiter prišiel, Hneď tam hrob nový videl; Na ňom zasadené Dve ruže červené, Ktoré daly znamenie. Spýtal sa jich: „Rozmilé ružičky, Kto to v tom hrobe leží?“ Ruže sa sklonily, Poklonu robily: „Tu leží tvé potešenie.“ „Kto to chodí po tom mojom hrobe? Šlápajúc na mňa nezavolal; Snaď si ty, Janíček, Môj milý miláček, Čo si ma verne miloval?“ „Povstaň hore, má milá Zuzičko! Jak si sa sem dostala?“ „Ani z nenazdania, Ale z Božej vôle Ja som sa sem dostala!“

Chodieval Matisko ku mlynárskej dcére, Sedával on pri nej z polnoci do jednej, A v nedeľu ráno, keď hodina bila: „Odprevaď že ty mňa, Magdalienka milá.“ Odprevadila ho ku panskému dvoru: „Iďže už, Matisko, s Bohom sám do domu.“ Jak núti tak núti až na krížne cesty, Sama nevedela o svojom neštěstí. Chytil ju za rúčku, vyviedol na lúčku, Na hlávku jej stúpil a krk jej vykrútil. „Prosím ťa, Matisko, aj pre Pána Krista, Lenže ma nezabi, Matisko, do ista. Prosím ťa, Matisko, aj pre všetkých svatých, Len sa mi, Matisko, daj ospovedati.“ „Ach veru ti ja dám tej spovedi dosti, Až ti vylietajú z tvojej hlávky kosti.“ Ej jak on ju zabil, pod hlošček ju schoval, Ach veru jej stadial fiertuch vykukoval. Prišiel on do domu, za stolíček sadnul, Hlávičku podoprel a na líčko zbľadnul. „Ej apo môj, apo, čo som ja urobil, Keď ja mlynárovu Magdalienku zabil.“ „Jaj dobre si, dobre, môj synu urobil, Že si mlynárovu Magdalienku zabil.“ „Ach apo môj, apo, čo vy hovoríte, Či vy môj horký žiaľ ešte nevidíte? Šak jej budú zvoniť hlasnými zvonami A mne budú čerkať ostrými mečami; Šak ju budú niesti čtyrmi pármládenci A mňa budú viesti katu pod meč ostrý.“ Magdalienka leží medzi ružičkami A Matiska vedú dvoma reťazami. Magdalienku nesú parobci pod pierci A Matiska vedú kati k šibenici. A vy, rodičovia, ktorí deti máte, Keď sa rady vidia, sobrať sa jim dajte. Radi sme sa mali, sobrať sa nedali, Oba sme sa na smrť žalostnú dostali.

Prišli do nas panove, Našej panej bratove. „Po čim si nas poznala, Žes nas šumne pozvala?“ „Po tej žoltej palici, Po hedbavnej hustici (šatka).“ „Pani, pani bratova, Kdzeš’ nam brata podzela?“ „Do vojnym ho poslala, Sama ja tu zostala.“ „Povedz služnic po pravdze, Z čeho to krev na praze (prah)?“ „Pani puľky (morky) rezala, Ta krev z nich nakapala.“ „Povedz sluho po pravdze, Z čeho to krev na praze?“ „Pani husy rezala, Ta krev z nich nakapala.“ „Povedz chyžna (komorná) po pravdze, Z čeho to krev na praze?“ „Pani pana zabila, Do kerti (zahrady) ho vkopala. Do kerti ho vkopala, Rutu naňho našala; Ruta rostne vysoko, Naš pan leži hliboko.“ „Pani pani bratova, Šedaj s nami na koňa.“ „Jak ja s vami šedac mam, Kedz ja veľo dzeci mam?!“ „My ci dzeci vežneme, Cebe hlavku zetneme.“ Odpadnul jej zlaty pas, Schylila še poňho raz. „Neschyľaj še bratova, Ne ty ho kupovala; Kupoval ho Janči Saš, Prekedvešny (premilený) braček naš!“

Poľáci, Poľáci, srdnitý vojáci, Začo vás nepokoj tak barzo potlačí? A to síc natoľko prišli ste o všetko, Žes jich oplakala ty Uherská matko. Darmo je, neplačte a utíkajte sa, Císaru Russkému o milosť proste sa; Není jeho vina, ale vaša byla, Že sa Poľská krajna sama zahubila. Príklad sebe berte jiní národové, By ste neupadli hlbej jak Polóně. Císarov mocnárov vždy budete míti; Bez Boha, vrchnosti svet nemóže býti. O druhém sa starať je síce pekná vec, Však dopadom vlastným mrcha bere konec; Žite v povinnosti, vrchným k poslušnosti, Tak objísť móžete v tom svete úzkosti.

Odpísal nám kráľ Uhorský list z vojny, Aby išli mladí chlapci do vojny; Odpísal nám kráľ Uhorský v túto noc, Aby išlo tisíc chlapcov na pomoc. Pôjdu peší, nič nespravia, vráťa sa; Pôjde kapráľ i s hajdúkom, svadia sa; Ešte pôjdu železníci sprobovať I tí budú nad Francúzom bojovať. Keď počali Bonaparta lapati, Hneď jim počal Francúzsku zem dávati; Ale oni predsa na to nedbali, Len Francúza med i vody zahnali. Medzi múrom na Sionu^[34] tam hynie, Tam sa jeho panovanie pominie.

Valaše, Valaše, nepúšťaj na naše, Na naše kopánky, kde sejú pohánky. Len raz pustíš ovce, začujeme zvonce, Teba zabijeme, ovce ti zajmeme.

Valachovo bydlo: valaška, cedidlo; V lete veľká pýcha, v zime ledvaj dýcha.

Dobre tomu šuhajovi, Čo má salaš v šírom poli, Kolibôčku pri bučine, Frajerôčku v kraj dedine.

Nemáš ty nad chlapa bystrého valacha, Aj ovce podojí, aj chodí po zboji. My sme pevní chlapci, všetci ako buci, Ako do valašky tak do sklenky súci. Hej v našom salaši rezní sú valasi, Znajú si gajdovať, aj zahajduchovať. Hej naučil som sa bučky preskakovať, Ale aj dievčatká dedinské milovať. Lepší chlapci rastú v našej hustej hore, Ako rastú niekde na kráľovskom dvore. Nachže nám zahučia tie tvoje gajdice, Nach si zatancujú chlapci ak jedlice; Hej veď nám zahučia potom na Demitra, Veď sa mi tak vidí, že to bude zitrá. Keď si ja zahvizdnem na prste v doline, Veru ma počuje richtár na dedine; Aj potom keď palec s ústama sa lúči, Ešte predca hora hučí, dlho hučí. Keď si ja gajdujem a pes pri mne stojí, Ovce sa mi pasú a vľk sa ma bojí. Hej čo nás farári aj zriedka vídate, Predca dobrých chlapcov aj z nás vychováte.

Hoj, komuže je lepšie, ako valachovi? Zdravý je, čerstvý je, má dosť dobrej chovy. A keď nás navštívä „dobrí chlapci“ v noci, Dobrí chlapci dobrých pozvú vždy k pomoci.

Hoj, Janko, ak si videl lepší nad liatovec Mojej šuty zvonec, povedz že mi, povedz. Nič ma tak nemrzí, ako keď zle chodí Tá moja belica, ktorá predok vodí. Ništ veru nemrzí valacha dobrého. Ako keď mu vezmú baranca tučného. Hej keď mu za hrtán jarku vľk odnáša A za nim neprišiel Dunaj zo salaša.

Zagajduj mi, gajdoško, Môj milý dudku, dudku! Vyrástla mi trávička Na mojom dubku, dubku: Pekná hustá — Jak kapusta; Bola by to, valaše, Na tvoje ústa; Pekná hustá atď.

Hej ovce moje, ovce, len sa popásajte, Hej a mne starému vypočinúť dajte. Podčím som bol mladý, vrškom som vás vodil, Teraz aby som len dolinami chodil. Hej kým som bol šuhaj, bolo ostružiny, Hej ale už teraz niet len bodliačiny. Starý som ja, starý, ta zomrem do roka, Hej veď mi kukučka v horách nezakuká.

Nepi, šuhaj, nepi, stodola ti letí, Keď letí, nach letí; nemám ženy, detí. Popíjaj, popíjaj; nekradni, nezbíjaj. Čerta napopíjaš, keď si nenazbíjaš. Pijú chlapci, pijú, v kamennej pivnici, Všetci ľudia vravia, že sú to zbojníci; Ono to valasi za vrch stola sedia, Na švárne dievčiny bystrým očkom hľädia. Píjali sme po dni, aj po celom týžni, Ešte nám bývaly krčmárečky dlžny. Napime sa, chlapci, z plného pohára, Nach toho čert vezme, kto nás ohovára.

Runda :/: paholci, Však sme všetci :/: jednací. Máme my tu :/: píva dosť, To nám bude :/: dobrý hosť.

Redikal sa Ďurík z grúnika na grúnik, Keď sa vyredikal, tak si zatulikal „Tutuli tutuli — ktože ma pritúli? Susedove dievča veru ma pritúli!“

Hej keď ja vyskočím z bučniačka na pniačka, Nie z jednoho pána urobím žobráčka.

Valachova pýcha v zime hladom dýcha A v lete odžije na gazdovom syre. Skopni, Bože, skopni, valasi sú psotní; Dajže, Bože, leta, by dožili sveta! Leštie, Bože, leštie, to zelené leštie, Dajže, Bože, dajže dobrým chlapcom ščestie! Gajdošík s gajdami, smiluj sa nad nami, Ako sa smiloval buček nad kozami. Zadudaj, dudáčku, na našom salašku, Kým si ja donesiem cedidlo, valašku. K horám, chlapci, k horám, kto sa čuje nohám, A kto sa nečuje, nach doma ľutuje. Domov, chlapci, robiť, nie po horách chodiť; Veru vás nebudú na činčieroch vodiť.

Ni tak dneská, ako vloní, Buly hrušky na jabloni, Buly velkiä, buly maliä: Kämenenskiä diavky stariä. Šivetickiä to sú sane, A Teplickiä zaluštaniä. A v Jelšave tenulenkiä Do skoku sú lähulenkiä. Vo Mlínšänoch odumeliä, Majú gamby osineliä. A v Turšoku samiä Katy, Majú hlavy ako kláty. V Lubeníku kolenišniä, To sú máliä, ale pyšniä. V Mokré Lúke samiä Ily, Majú nohy ako píly. A v Revúci malovaniä, To sú šelmy duplovaniä. V Dlhé Lúke tiä koštúry Šly na trávu, tam posnúly. Prišly domó, ta plakaly, Že jim plachty ta pobraly. A v Muránu Kadáková, To je do skoku hotová. A v Lähote glganice, Majú nohy ak palice. A na Hute pod zvoniškó, Zabily konä s pališkó.

Keď Janíčka verbovali, Tristo zlatých sľubovali, I kravu, Brnavú. I Zuzičku rapavú, Ryšavú.

Kukučka panička svu dzivku vydava A biela herdlička radu jej dodava. Tri kaplonky (kapúni) braca (bratia) v pecu žitko mlaca A kohut s kurečku ta do mlinka vlača. Baran žitko mele, ovca muku šeje (osieva), Pavuk voda noši, mucha mu chleb mieši. Stračka priskočila, cesto osolila, A biela herdlička do peca kurila. Holub hurkotlivy vyvaľal jim chleby A bujak rohaty popichal lopaty. Ploščica kucharka, hnida pomyvarka A vša je družica, bliha tanečnica. Idze mlinar z hury (z hora), neše veľke dary: Krupicu aj kašu; vedze musikanty. A vrabeľ zurvalec vžal mladu na tanec, Tak on s ňu tancoval, nôžky jej polamal. „Keby nepatrela, že mam, vrabcu, hosci, Polamala by ja v cebe šicke kosci.

Prišiel Milý v pondelok, v pondelok A ja izbu metiem. A ja jeho metličkou, metličkou A on mi len stojí. Prišiel Milý v utorok v utorok A ja kravu dojím. A ja jeho stolčekom, stolčekom A on mi len stojí. Prišiel Milý vo stredu, vo stredu A ja kašu parím. A ja jeho varečkou, varečkou A on mi len vraví. Prišiel Milý vo čtvrtok, vo čtvrtok A ja mliečko cedím. A ja jeho cedilkom, cedilkom A on mi len sedí. Prišiel Milý vo piatok, vo piatok A ja mlieko mútim. A ja jeho topárkou, topárkou, On sa mi len krúti. Prišiel Milý v sobotu, v sobotu, Žeby som ho zmyla. A ja suka šialená, šialená Hlavu oparila. Prišiel Milý v nedeľu, v nedeľu, Žeby ho obliekla. A ja suka šialená, šialená Do naha vyzliekla.

Ja som taký ako ty, Ja mám kožuch vyšitý. Kto že ti ho vyšíval, Vyše čerta nití mal.

Nepôjdem ja za valacha za psa, Čo mu smrdí demikátom kapsa; Ale pôjdem za takého pána, Čo mi povie: Erdeg adta lánya!

Deti moje! nekradnite; Kde vidíte, uchvatnite. Ja som starý, nekrádol som; Čo som videl, uchmatnul som.

Ej duby, duby, dubina A v tej dubine brezina A v tej brezine ľúdvik. Šur šar šarašín valašín. Hopa cupa cupašín. A v tej brezine jalšina A v tej jalšine vrbina A v tej vrbine ľúdvik. Šur šar atď. A v tej vrbine jareček, Na tom jarečku mlyneček A v tom mlynečku ľúdvik. Šur šar atď. A v tom mlynečku mlynárka, Má tá mlynárka tri dcéry A tie tri dcéry ľúdvik. Šur šar atď. Jedna bola Ančuša, Druhá bola Marčuša, A tá tretia v sebe ľúdvik. Šur šar atď. Ančuša s kráľom kraľuje, Marčuša s pánom panuje, A tá tretia v sebe ľúdvik. Šur šar šarašín valašín Hopa cupa cupašín.

Bola jedna dolinka, Bola jedna — libezaj Zadulibe zadubaj — dolinka. V tej dolinke mlyneček. V tej dolinke — libezaj Zadulibe zadubaj — mlyneček. V tom mlynečku mlynárka. V tom mlynečku — libezaj Zadulibe zadubaj — mlynárka. Má mlynárka tri dcéry. Má mlynárka — libezaj Zadulibe zadubaj — tri dcéry. Jedna bola Mariša. Jedna bola — libezaj Zadulibe zadubaj — Mariša. Čo ľúbila Ondriša. Čo ľúbila — libezaj Zadulibe zadubaj — Ondriša. Druhá bola Zuzuša. Druhá bola — libezaj Zadulibe zadubaj — Zuzuša. Čo ľúbila Antuša. Čo ľúbila — libezaj Zadulibe zadubaj — Antuša. Tretia bola Uliana. Tretia bola — libezaj Zadulibe zadubaj — Uliana. Čo ľúbila kompana. Čo ľúbila — libezaj Zadulibe zadubaj — kompana.

Do hory ma poslali, Sekeru mi nedali. Ej dunaj dunaj dunaj Ej dunaj dunajda. U nás taká obyčaj, Sekeru si požičaj. Ej dunaj atď. Sekerenka za pásom — Pozri, Milý, jaká som. Ej dunaj atď. Či som pekná, či mrzká? Či mi z ústok neprská? Ej dunaj dunaj dunaj Ej dunaj dunajda.

Už nám Pán Boh, už nám Pán Boh Pomohol, pomohol. A druhému a druhému Nemohol, nemohol. Ej dydanom dadydanom Dadajnom dadajnom! Ej dydanom dadydanom Dadajnom dadajnom!

Mala som ja mužíčka — Remeselníčka. Aký bol? Gajdoš bol! Keď on išiel do dediny A ja za ním tyny dyny. Aký bol? Gajdoš bol!

Tam v Štiavnici na rohu Vidvi a dva pum Visí žaba za nohu, Vidvi a dva pum, A to taká veliká Vidvi a dva pum pum pum Jako z rýla motyka Vidvi a dva pum. Keď som išiel z roboty — Vidvi atď. Pýtal som si od Bety, Aby dala — nemeškala — Kúšťok sadla na boty. Tam pri horňom majeri — Vidvi atď. Sbierajú sa frajeri, A to jeden maličký A rapavej tváričky; A nosa čupatého — Vidvi atď. A chrbta hrbatého; — Vidvi atď. Zadoček má úzučký, — Vidvi atď. Rád miluje paničky — Vidvi atď.

Utarhnul ja ružu čarvenu — Mal ja frajirečku rumenu. Utarhnul ja ružu čarnu, bila, belavu — Mal ja frajirečku rapavu, rapavu.

Keď muž ide z krčmy domov, Žena laje do sto hromov: Žeby čerta vypil, Žeby čerta vypil, Žeby viacej nepil. Keď mužíčka dačo bolí, Priam mu žena l…o strojí Z tej psej apatieky, To sú jeho lieky, Na jeho nezdravie. Keď ženičku dačo bolí, Priam oriešok muškátový Do vína škrabati, A to jej dávati, Na jej dobré zdravie.

Maľoval ho maliar to Kežmarské mesto, Veď je tam študentov za polgrajciar dvesto. Ešte jim je ešte cena prevýšená, Veru tí nestoja ani za chlp sena — Ani za chlp sena ani pípu vody, Lebo každý študent pyšno sebe chodí. Kežmarskí študenti všetci pod riedčicu, Dali si maľovať v kostole stolicu; Dali si maľovať každý svoje mená, Aby nekľakali na holé kolená. Študenti, študenti, dosť vám je nepekne, Na kabátoch diery — a peniaze v pekle!

Hej Janík Jakubove, to je hodný chlapec — Zuzka Uhliarove nevie chleba napiecť. Hej Zuzka Uhliarove, to je hodná diovka — Janík Jakubove len taká poliovka.

Poviedal mi jeden chlapec, Že ja neviem chleba napiecť. A ja som sa nahnevala V pondelok som osievala. V utorok som zarábäla, Vo stredu som zamiesila, Vo čtvrtok som podkúrila A v piatok som vyváľala. V sobotu som posádzala A v nedeľu vysádzala. Od roboty zaležala, Tri dni som si buvičkala. Taký sa mi chlebík udal, Čo pod kôrkou kocúr dudal, A z prostriedku voda tiekla A zo spodku myš vybehla.

Už sa hory rozšumely — Už sa kmotry rozsedely; Keby sme my vajiec mali, Veru by sme podsypali.

Neďaleko v ľudných horách v tom Belockom kraju, Z Poľského tam vrchu patrím, jak sa dievky hrajú. Hrajú, hrajú, mile hrajú cukrové hrdličky, Hrajú, hrajú, hrkútajú o mne tie paničky. Ja som chlapec nechudobný, šak patríte na mňa, Šak som kráľovi podobný, šla by grófka za mňa. Môj pán otec na Šibenku za sviňami chodí, Moja matka po dedine za chlebíčkom blúdi. Mám ja ešte aj dve sestry a to už vydané. Na jednej nám svatbe boli len samí Cigáne; A na druhej svatbe boli panskí officíry: Kondáš, kraviar, ovčiar, teliar a jich ženy štyry. Táto dobre sa vydala, jej muž pulky pasie Na Hankovej u zemana u pána Karasä; O ňu sa viac nestaráme, tej je veľmi dobre, Zavše ide k susedovi, kus múky si žobre. A tá prvá sa vydala, tej muž klince kuje; Dostal som si pána švagra, jenž Cigáňom sluje.

Išiel som ces mestá, aj ces tú Bystricu, Majú pýchy, klebiet plnú mýtovnicu.

Mala som frajera, bol to, Bože! frajer, Mal také očičká, ak cínový tanier, Vlasy ako mlieče, nohy ako lievče, Brucho ako šafeľ, chrbát ako kacheľ.

Bola láska, bola, pokým švábka bola; Švábka sa minula, láska zahynula.

Stará dievka húsky hnala, Vo vrecúšku repku mala; Ktoby ma vzal, starú dievku, Dala by mu túto repku.

Na vrštičku stála, pekná sa mi zdala; Keď som prišiel ku nej, len jeden zub mala.

Mám jeden krajciar odmeniť, Rád by sa pri ňom oženiť; Odmeň mi ho ty dievčička, Budeš mi na rok ženička.

Juro, Juro, kmotor prišol, Aby si mu orať išol, A ty si už dooral, Keď ťa Pán Boh povolal. Včera si zel tri jelitá Aj chleba z polkyly žita, Dnes už ležíš na márach, Ako bravec na kárach. Moje milé, zlaté fúzy, Boly žeby na motúzy; Moje premilé vlasy, Boly by na povrazy. Keď si počal gajdovati Tati lati tati lati, Mal turák na korenia, Vsypal ho do záhrenia.

Prišla nam novina z Budzina do Košic, Že Prašovski pani budu luky košic. Pani luky košic, kišasoňky hrabac, A pan Krištofori budze kopky stavac.

Ach Bože moj, Bože, co ja urobila? Dalam še pobožkac za falatek syra. Syra neužila, krasu utracila, Ach Bože moj, Bože, co ja urobila?! Ach Bože moj ľuby, z povaly še trusi — Jak ho mam pobožkac, ma velike fuzy?! Ach Bože moj ľuby, z povaly še šeje — Jak ho mam pobožkac, kedz še na mne šmeje?!

Hore Hronom, dolu Hronom zakázali Hroncom, Aby kyseľ nevarili, len halušky s octom. Už sa všetci poženili, len ten Drnaj zostal A ten Drnaj Drnaj Drnaj najkrajšiu si dostal.

Zelené som nasial, zelené mi zišlo — Aké dievča pýtam, také za mňa prišlo. Nechodil som za ňou, sama za mnou prišla V otrhanej kytli, ešte bola pyšná.

Kdze ši bul, Janičko, Kdze si bul do rana? Pri Aničke karčmarovej, Sama mne volala. Sama mne volala, Sama mi kazala, Že mi kupi novy kantar Na meho samara.

Dal som jej peniažky na čižmičky, Ona si kúpila pantofličky. Načo je to? — Prečo je to? To je nie na zimu, len na leto.

Zedla mačka zedla kurä, Povedala na kocúra. A kocúr sa vyhováral, vyhováral, Že on pištek neotváral.

Od Ratkové do Lučenca putujem, Svaj továrik na chrbátku šikujem; Koj mi ťäžko, oddýchnem si pri ceste, Muahem predač svaj továrik hnedž v meste; Netreba ho ani v Peštu skladači, Koj ho muahem za hotovua predači. A koj prídem domó do svojho domu, Nalej em si šervenýho — a k tomu Podskoším si na padlášu hop hop hop — Ratkovän je predci každý dobrý chlop!

Sedí straka na kope Trepe chvostom konope; Natrepala tri kýty, Priam jich tašla prepiti. Tak sa ona napila, Že komára zabila; Komár leží na dvore, Muška plače v komore. Neplač, muška, nič ti je; Veď ti komár ožije. „Horkô jemu ožiti, Keď je na smrť zabitý!“ Sadlo z neho vybrali, Za sto zlatých predali, A koštičku za meru, To je pravda, hej veru!

Čerta muž vie, Čo žena zje! Musel by vždy pri nej sedieť, Keby chcel o všetkom vedieť.

Dosť mládencov jesto, čo nemajú groša; Veď by jich posberal do senného koša. Revúcki mládenci na fraj sa sberali, Jeden od druhého krpce požičali.

Chlapci Lučatínski, preč ma neľúbite? Veď ja mám očičká hodvábom vyšité; Keby len očičká, ale aj obrvia — Lučatínski chlapci, tatárčaná mrva.

Vyrubali Šarišane koryto, koryto, Nevedzeli te Spišaci, co je to, co je to. Ašak sce vy dobre ľudze volove, volove, Šak vidzite, že koryto dubove, dubove.

Povedzeli, že ja umar’ a ja ešči neskonal, Dovedli mi staru babu, aby ja ju ľuboval. A ja sem še nezošalel staru babu ľubovac; Dovedzce mi švárne dzevče, to ja budzem ľubovac.

Inštancia ponížená, Na chotári predložená Od hôrnych chlapcov valachov, Čo iným robia sto strachov. Prevelebný vy náš pane! Na chotári vás vítame; Bo my po horách bývame, Tu sa dobre popásame, Málo nám treba farára; Až keď niekomu dohára. Dáme ho ta dna šikovať A poctive pohrabovať. Ale nás to veľmi bolí, Že nám je kňaz proti vôli. Učí nás už všetkých čertov A odučuje od žiertov (žart). U nás tá obyčaj bola, Keď sme išli do kostola, Neobišli sme hostince Na pálené a na vínce; Keď sme sa hodne napili, Tak sme sa vrúcne modlili. A vyšli sme potom na chôr, Kde náš starý spieval kantor; S ním sme sa požartovali, Bo bol dobrý chlapík malý; Uhlom namastili búzy, Vyzerali jak haluzy. On sa dobre nerozpučil, Keď sa z knižky svojej učil; Smial sa na nás, na ňom sa my A nad jeho bajúzami. Ale to teraz zle učia, Chúďatká deti nám mučia, Tu jednoho abecedou, Druhého písaním kriedou. A my sme sa tak učili, Skákať a rúbať cvičili. Načože je môjmu synu Znať dačo o Hospodinu? Veď keď ho budú naháňať, Sám bude naňho volávať; A keď ho dakde obesia, Budú ma bližšie nebesá! Nuž hľa, nebude farárom Ani na väži zvonárom. Predtým čo sme sa nasmiali, Na dievky pokukávali; Teraz v kostole ticho seď, Na dievča ani nepohľäď! Ba ako na hniezde sova Sedela Mara Mišova; Ustavične sa modlila A tvár do knižky sklopila. Načože je žene knižka? Keď má muža, nie je mníška; Dosť sa ženy naspievajú, Keď si deti čačankajú; Dosť po noci i stenajú, Keď jim deti spať nedajú. A k tomu ženská modlitba: Praslica, krosná, nosidlá; Tak jim do rúk motovidlá, Ako čižmárovi šidlá. Nech sa tým zaoberajú A kostolu pokoj dajú. A my chlapci salašníci Modlíme sa pri sklenici; Veliké, plné pivnice, To naše modlitebnice. A nie sme vari bez Boha, Ostriehame jeho slová: Ovce púšťame na lúčky A sami poď poza bučky. A keď ide dáky židák, Abo dáky panský briďák, Hneď začneme Boha ctiti, Bohuvaním ho chváliti. Známe aj tristobohuvať — Či ho môž’ viac oslavuvať?! A tak tedy prosíme vás, Dajte nám vierohodný pas, Že sme my ľudia pobožní, Šlechetní a mnohomožní. Ale kňaza a rechtora Vyžeňte nám von zo dvora, Kostol zrúcajte na kameň; Na to my povieme: Ameň!