Zlatý fond > Diela > Krvavý hostinec a iné povesti


E-mail (povinné):

Ferdinand Dúbravský:
Krvavý hostinec a iné povesti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Zuzana Berešíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 22 čitateľov

Krvavý hostinec

Poviestka zo stredoveku

Syn pána na „Dobrej Vode a Dechticiach“ (maďarsky: „Jököi és Dejtei úr), asi 25 ročný šuhaj, vybral sa na cestu do Nitre, aby tam na stoličnom shromaždení zemianskych stavov zastupoval svojho chorého otca. Sprevádzali ho telesný panoš a dvaja hajdúsi. Jeli koňmo, ako sa na šľachticov svedčí. Vyjeli si skoro ráno, aby na poludnie boli v Hlohovci na obed a potom do večera v Nitre.

Do Hlohovca prijeli zavčas a odobrali sa na hrad. Tam bol mladý pán srdečne uvítaný, najmä domajšiou dcérkou, ktorá práve dnes slávila svoje 20 ročné narodeniny. Spoločnosť bola četná, zábava veselá, tabuľa skvostná a tak aké čudo, že sa náš mladý pán až do večera zabavil. Už sa zmrákalo, keď sa vydal na cestu.

V jeho opojnej nálade ani nespozoroval, že sa hodne zamračilo a že búrka na obzore. Sotvy boli asi štvrť hodiny na ceste, kôň jedného hajdúcha ztratil podkovu a nemohol ďalej. Mladý pán poslal sluhu zpäť, aby nechal v Hlohovci koňa znovu podkovať a potom za nimi trpkom ponáhľal.

Táto maličkosť mala ďalekosiahle účinky, ako pozdejšie uvidíme.

Mladý pán s ostatnou družinou poberal sa ďalej. Ale už začal hrom trieskať, blesky sa krížily a taká temnota obostrela zem, že ani jedon jazdec nevidel svojho predného druha. Museli totiž jedon za druhým ísť, lebo cesta bola vtedy úzka a zlá. Naraz spustil sa taký leják, že boli jazdci čo chvíľa až do kože premoknutí a kone len krokom mohli napredovať.

Už mali skoro pol cesty odbavenej, naraz zastane prvý kôň a ovšem za ním i ostatné. Stojí pred nimi zavalitý sedliak v širici, s fokošom v ruke a pýta sa: „Kam, páni, v tejto slote?“

Mladý pán popodišiel do predu a pýta sa: „Neni sú niekde chatrče, kde by sme sa mohli ukryť a čakať, až tá pohroma prejde?“

„Neni,“ znela odpoveď.

„A kde bývaš ty, človeče? Však tvoj domčok nebude ďaleko?“ vypytoval sa pán ďalej.

„Mám hostinec asi štvrť hodiny cesty odtiaľto blízo hradskej, ale je vás priveľa, mám len dve izby.“

„No šopu, alebo stodolu azdaj máš pre mojich sprievodčích.“

„To mám, ale len za peniaze.“

„No však ti zaplatím, ty sedliače,“ rozdurdeno riekol pán. „Teraz hybaj, zaveď nás do tej tvojej koliby!“

„Jeďte za mnou!“ znela odpoveď.

Tiahli lesom; veď v tom čase bolo toto okolie len hora a les a skôr, než by sa boli nadáli, zastali pred múrovaným domom, ohradeným vysokým múrom a uzavretým pevnou bránou.

„Sme na mieste,“ riekol sedliak. Otvoril bránu, naši jazdci vjeli a sosadli s koňov. Boli premoknutí do kože.

Sedliak najprv zaviedol pána do priestrannej izby, ktorá bola za krčmu zariadená a v ktorej veselý oheň plápolal na otvorenom ohnisku, komínovým plášťom zakrytom.

„Tu sa môžete osušiť a keď chcete dačo vypiť, moja žena vám poslúži. Však musím vám povedať, ona je nemá.“

„Teda nech prinesie víno,“ odvetil pán a pristúpil k ohňu.

Gazda zatiaľ vyšiel, aby sprievod zaopatril. Voviedol hajdúchov do stodole, kde bolo hojnosť slamy a kone uviazali pod šopu a hodili im sena. Na to sa vrátil do izby a usadnul za stôl.

Mladý pán si ho prezeral. Mal pred sebou silného, svalnatého chlapa, ktorý pod širicou zostal suchým a teraz si hovel pri džbánku vína, ktorý mu bola žena doniesla.

Žena vyzerala ako umučené stvorenie; chudá bledá, uplakaná a slabúčka, čo vysvetloval gazda tým, že je vždy chorá.

„A čo ste robili vonku v tom daždi?“ pýtal sa pán.

„Čakal som na mojich dvoch synov, odišli do Zbehov, ale už by tu aj mohli byť.“

Pán popíjal vínko, bolo dobré a sušil si svoj odev. Gazdiná prikladala a gazda sedel mlčky za stolom a dumal. Pán ovšem nechal aj svojim sluhovcom vína zaniesť a k tomu aj chleba a syra. Inšie nebolo k dostaniu.

„Pane, ochutnajte aj moje vínko; bude vám lepšie chutiť ako toto krčmárske. — Prines, stará!“

V tom zavznel prenikavý hvizd.

„Aha, už sú tu moji synovia!“ zvolal gazda a hneď bežal von.

Čo bol gazda vonku, priniesla gazdiná krčah vína, postavila ho na gazdov stôl a priblížiac sa k ohňu, strčila pánovi kúšťok papieru do ruky. Pán pozre naň a číta neumelou rukou napísané slová: „Beda vám, nepite, pozor dajte!“ — Akonáhle to prečítal, vytrhla mu papier z ruky a hodila ho do ohňa. Sopjala prosebne ruky a odišla.

Mladý pán stál ako ohromený. Kde je? V lotrovskej peleši? — Čo robiť? — Zbrane nemá, iba zemiansku šabľu; čo s ňou? Pôjde von a upozorní svojich zbrojnošov, aby boli na stráži.

Vyšiel pomály von na chodbu a odtiaľto na dvor. Dvere boly pootvorené a tak nepozorovane dostal sa von. Tma bola ako v pekle, dážď sa len lial, ale hrom sa už len z ďaleka ozýval. Popošiel smerom ku stodole, ale naraz zastane. Očul tichý šepot: „Tí už spia, sú omámení, s tými budete hotoví, ale ten v izbe ešte je hore, teraz toho omámime. Poďte sa ohriať.“

Mladý pán ihneď vkĺznul do izby a mal čas zastať si k ohnisku. Prišiel gazda a s ním dvaja mladí mužovia. „To sú moji synovia,“ riekol a všetci traja zasadnuli ku stolu.

„A prečo pane nepijete z môjho vínka?“ pýtal sa gazda.

„Ešte nemám smäd, musím si najprv niečo zajesť a osušiť sa,“ odvetil pán a pozrel na hodinky, ktoré nosil vo vačku. Bolo už pri polnoci.

„Pred pol hodinou cválal tou tmou akýsi jazdec hradskou; keď si ten krky nevykrúti, som Kubom!“ riekol jeden zo synov.

„Aha, to bol môj zbrojnoš,“ pomyslel si pán. „Ten náhli za nami do Nitre a my tu väzíme.“

„Mal si ho zastaviť,“ riekol gazda.

„Ale ten cvlálal ako satan; volal som za ním, ale ma neočul,“ odvetil syn.

Nastala pomlčka. Pán sa ovšem zdráhal piť a nebol by za nič prezradil, že ten cválajúci bol jeho zbrojnošom. Pojedol kúšťok syra, len tak na oko a pri tom dumal, ako odtiaľto vyviaznuť. Po chvíľke riekol:

„Pôjdem pozreť, ako je vonku a či moji ľudia obstarali kone.“

„Môžete, ale vezmeme i lampáš, lebo je ako vo vreci,“ odvetil gazda a odtrhnul so steny lampáš, zažal ho a tak išli von.

Pršalo neustajne. Pridúc do stodoly, videl sám svojich ľudí na slame ležať a chrápali jedon lepšie ako druhý.

„Nechajte ich pane spať, však v tom daždi a tej tme nemôžete preč; lepšie bude, keď i vy si na chvíľu ľahnete. Až prestane pršať zobudím vás,“ — namietal gazda.

Pán z Dobrej Vody nevedel si rady a preto sa vrátil do izby. Gazda ho ešte raz ponúkal svojím vínom, ale on odoprel. Teda vyviedol ho hore na podkrov, tam bola upravená izbica s postelou a riekol: „Môžete si tu odpočinúť.“ S tým ho opustil.

Pán vzal sviecu do rúk a jal sa izbicu prezerať. Mala dvoje dvere, jedny viedly iste na povaľu, boly ale zavreté. Ostatné bolo všetko v poriadku, až… na posteľ. Keď totiž prikryvku odhodil, zbadal na plachte škvrny. Prizrel lepšie a našiel, že je to uschlá krv. Mráz mu prebehol telom. Cítil, že padol medzi lotrov. Jako vyviaznuť? Sadnul si, ale prv podoprel dvere, ktorými prišiel, stolom k tým druhým postavil stolicu a sadol na ňu. Sviecu zhasnul.

Asi hodina minula a tu zrazu očuje za dvermi tiché hlasy. „Ten už dobre spí, môžeme začať.“

„Áno, ale lepšie bude druhými dvermi vstúpiť. Ja ostanem tu, aby som vám bol po ruke a vy dvaja vniknete druhými dvermi. Robte to na krátko a bez hluku. Potom odbavíme tých troch. Korisť bude u nich síce malá, ale… musí to byť.“

Pánovi vlasy dúpkom stávaly. Očul kroky vzďalovať sa a onedlho už po schodoch vystupovať. Ktosi proboval otvoriť, ale stôl držal. Očul tiché zaklnutie a zase sostupovali dolu. Cítil, že teraz bude konec. Tie dvere podopreť nemohol, lebo sa na vonok otváraly. Už-už očul šepot, ale v tom sa ozval pred domom zvuk trúbky hlasite, tiahle a prenikave. Bol to zvyčajný signál: „otvorte!“ Za dvermi trojnásobné zakliatie, potom šepot a ticho. Trúbka ale znela ďalej a pádné údere padaly na bránu.

Pán pozrel zamrežovaným oknom von a tu videl ženu gazdovu s lampášom cez dvor prebehnúť a otvoriť bránu. Šesť jazdcov vniklo vnútri, boli to ozbrojení pandúri.

„Ľudia sem! Osloboďte ma! Lotri ma chcú zabiť!“ volal pán.

Štyria pandúri vnikli hneď do domu, pán Dobrovodský odtiahol stôl a vyšiel von. Dolu v izbe stála žena a pandúri chceli ju priamo poviazať.

„Nechajte ju, ona mi zachránila život, lebo ma upozornila,“ zvolal pán. „Iďte na povaľ, tam sú tí traja lotri, ktorí ma chceli zamordovať.“

Pandúri pospiechali na povaľ, ale tá bola prázdna, lotri utiekli.

Tu nemá gazdiná prehovorila: „Spustili sa iste dolu do pivnice; tam ich najdete.“

A skutočne boli tam, ale tak jednoducho sa nepoddali. Nastal boj. Jeden z pandúrov ležal už na zemi a teraz stáli traja proti trom. Tu však pribehol Dobrovodský so sekerou a skolil hneď jedného, pandúri sa vrhli na ostatných a za chvíľu boli premožení a poviazaní. Vyniesli ich hore. Bol to gazda so starším synom. Gazda vrhnul hrozný pohľad na ženu, ale ona odpovedala pokojne.

„Nebojím sa viacej tvojho pohľadu, ty ohavo pekelná! Miera bola už preplnená, teraz dostaneš odmenu! Prekutajte pivnicu, potom budete vedieť, kde ste.“

A tak sa i stalo. Povynášali rôzne nazbíjané veci, ale našli aj vo vápenej jame tri nahé, už vápnom rozožrané mrtvoly. Ťažko raneného pandúra a zabitého zbojníka tiež vyniesli a potom išli do stodole. Len s pomocou studenej vody podarilo sa im spiacich sluhov zobudiť.

„Teraz mi povedzte, akým spôsobom sa to stalo, že ste prišli mna vyslobodiť?“ pýtal sa pán pandúrov.

„Celkom jednoducho; váš sluha pricválal pánu Kubínyimu, kam Vy chodievate a hľadal Vás. No Vy ste tam neboli a tak sa domnieval pán Kubínyi, že ste azdaj v tej slote zblúdili. Nechal nás alarmovať; troch poslal na sereďskú cestu, troch ku Zbehom a nás šesť na túto cestu. My sme pevne verili, že vy budete asi tu v tej krčme uchýlený a preto sme sa tu zastavili. — A dobre bolo tak. Teraz ale pôjdeme, už svitá, dážď prestal. Dvaja ostanú tu strážiť, až prídeme s povozmi pre tých lotrov a ich obete.“

Už dopoludnia bolo všetko vykonané. Žena vypovedala, že ona neni ženou žiadneho, ale len silou mocou sem zavlečená a musela im byť otrokyňou. Veľmi zle s ňou nakladali a ona čakala na vyslobodenie.

Hľa malichernosť, ztratená podkova zachránila životy mnohých.

Od tej doby dostal tento hostinec meno — „Krvavý hostinec“.

Hostinec jestvoval až do roku 1866. Potom bol premenený na majer, ktorý doposiaľ stojí.

Nájomníci tohoto hostinca zamieňali sa viackrát, ale skoro každý bol viacej-menej odovzdaný zbojstvu, dokiaľ neboly lesy vymýtené. Mnohý skonal na šibenici, mnohí v žalári, až konečne dostal ho žid do árendy.

Pán Dobrovodský vzal tú úbohú ženu na Dobrú Vodu, kde v hrade trávila svoj pokojný život.

Toto je prvá povesť o „krvavom hostinci", ale je ich viacej.




Ferdinand Dúbravský

— spisovateľ, redaktor, učiteľ, prispieval takmer do všetkých slovenských a viacerých moravských novín, časopisov a kalendárov, knižne vydal vyše 40 titulov, písal pod pseudonymom strýčko Ferdinand Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2017 Petit Press, a.s.