ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde bolo, tam bolo, v sedemdesiatej siedmej krajine bolo, za červeným morom, za skleneným vrchom a za drevenou skalou, bol raz jeden kráľ, a ten kráľ mal jednu veľkú zahradu a v tej zahrade jeden strom, ktorému na krásu v celom svete páru nebolo. Ale sa kráľ z toho stromu žiadneho ovocia dožiť nemohol, čo ho veľmi mrzelo a mrzelo ho ešte vätšmi, že ani sám nevedel, ani mu nikto poviedať nemohol, či ten strom ozaj dakedy bude rodiť a jaké ovocie. Dosť sa on navodil i domácich i prespolných ten strom obzerať, že kedy a jaké ovocie bude rodiť; ale to veru ani jeden nevedel poviedať ani neuhádnul.

Naveľa dal potom z celej krajiny svolať zahradníkov, hádačov a múdrych ľudí. Zahradníci, hádačí a múdri ľudia sa sišli, strom obzerali, prezerali na všetky strany; ale veru žiaden nevedel ničoho poviedať. Iba jeden skrčený starček preriekol už ako na samý ostatok: „Akým ovocím ten strom obrodí: to z nás nikto neuhádne; lebo takého stromu niet viac na svete, a takého ovocia z nás ešte nikto nevidel. Ale vám poviem voľačo, čo som ešte ako malý chlapček od jedneho staričkého o tomto strome rozprávať počul, a dosial nikomu nepoviedal. Ten starý otec rozprával, že tento strom každú noc o jedenástej hodine pučí, o štvrť na dvanástu kvitne, o troch štvrťiach na dvanástu že na ňom zlaté ovocie dozrieva a o dvanástej že ho zavše niekto — ja neviem kto — pooberá.“

Kráľ sa nad takouto novinou veľmi začudoval a zaradoval. „Ej“ — povedá — „toby veru zaslúžilo presvedčiť sa, či je to tak, a jestli je tak, to ovocie pooberať, veď je strom môj, i zahrada je moja. Len ktoby sa už teraz na to vzal? „Ja sa vezmem na to“ — odpoviedal chytro najstarší kráľov syn. A ostalo pri tom, že hneď na noc pôjde tie zlaté jabĺčka striehnuť.

Prišiel večer. Milý najstarší kráľov syn vybral sa do zahrady, vzal si hodne vína a pečene, jedol, pil a robil si dobrú vôľu, a zavše sa podíval na ten strom, že čo sa diať bude. Dlho nič, ani lístok na ňom nešuchnul. Iba raz bije jedenásta, tu vám strom začne puky vyháňať; bije štvrť, puky rozvíjajú sa v krásny kvet; bijú dve štvrte, kveť sa mení na malé lysklé bobuľky, bobuľky na vidom očí sa rozdúvajú a rastú, až o troch štvrťach premenia sa na utešené zlaté jablká a jablká zalygotajú sa jako slnce.

Milý kráľovský syn neveril svojím očiam, tak sa začudoval; ale keď už videl dorastnuté jablká, pobral sa, že ích ide pooberať. Len veru ale ako sa ku stromu sblíži, začne sa strašne blýskať, a ešte strašnejšie hrmeť, oblaky sa nashánajú, počne sa liať, a jeho ofúknul akýsi vetor, že hneď zaspal a ani nevedel či je na svete a či sa dakde podel. Neprebudil sa iba ráno, a keď sa prebudil, už strom bol do čista obraný, a o tom kto ho obral, ani chýru ani slychu.

Smutný šiel k otcovi a vyrozprával mu ako sa mu povodilo. — „No keď z teba nič“ povie jeho strední brat — „pôjdem ja striehnuť, kto na tú jabloň chodí; už ho ja musím dopáčiť.“ — A kráľ na to privolil.

Keď sa mrkalo, strední brat bol už v zahrade pod stromom a hostil sa na pečenke a na koláčoch. Do jedenástej bolo všetko ticho. Ale jakonáhle udrela jedenásta, začal strom pučiť; ako udrela štvrť, puky začaly rozvíjať sa v krásny kvet; ako udrely dve štvrte, kvety premenily sa na malé lysklé bobuľky a bobuľky sa na vidom očima rozdúvaly a rástly, až o troch štvrťach zalygotaly sa krásne zlaté jablká po celom strome. Strední brat dlho nerozmýšľal, ale sa hneď pobral na strom, že ích ide pooberať. Tu sa vám strhne okolo stromu strašná zima, že až tak opekalo, mhla a tma zaľahla a do okola samý samučičkej ľad. Kráľovmu synovi sa nohy klzaly za každým krokom, že padal na zem.

Potom ho uspávajúci vetor ofúknul a on zaspal, akoby ho zarezal, a ráno, keď sa prebral, bol strom už do čista pooberaný. — I hanbil sa pred otca predstúpiť; ale čože mal urobiť; i vyrozprával všetko, ako sa stalo.

Kráľ sa i divil i mrzel; lebo už začal všetku nádeju tratiť, žeby dakto mohol dostriehnuť, kto tie zlaté jablká oberá. Tu predstúpil najmladší syn, o ktorého sa v dome nikto ani neobzrel, lebo sa nevedel vystatovať a ukazovať tak, ako jeho bratia, a naveky len s jednou píšťalkou sa zaoberal, na ktorej vedel veľmi utešene pískať. „Otec“ — povedá tento — „dovoľteže už teraz i mne ten strom strážiť, azdaj budem šťastnejší, ako moji bratia.“ „Čože by si ty — odpoviedal otec — „vykonal, keď tvoji starší bratia nič nemohli; daj si radšej svatý pokoj, ani ma nedomŕzaj.“ Ale najmladší syn neprestal otca prosiť a unúvať, kým len neprivolil.

Dobre, lebo nebarz. Vybere sa ten najmladší večer do tej zahrady a nevzal si ničoho, iba tú svoju píšťalku. Zastal si neďaleko toho stromu a preberal a pískal na píšťalke, že sa len tak ozývalo. Bije jedenásť, strom začne pučiť, a on si len píska; udre štvrť, kvet premieňa sa na drobné lysklé bobuľky, bobuľky rozdúvajú sa a rastú, až o troch štvrťach zalygotajú sa krásne zlaté jablká po celom strome a on si len píska a preberá na tej píšťalke zavše krajšie a krajšie. O dvanástej urobí sa šuchot a dvanásť holubov, bielych ako sneh, priletí na tú jabloň a premenia sa na krásne zlaté panničky a medzi nimi najkrajšia ích kňažna. Mladý kráľovský syn zabudol na píšťalku, zabudol i na zlaté jablká, tak sa zahľadel na tú nevídanú krásu. Krásne zlaté dievča oberalo zlaté jablká, a keď ích pooberalo, sišlo dolu k najmladšiemu kráľovskému synovi a takto prehovorilo k nemu: „Do teraz som ja chodila oberať zlaté jablká, ale teraz prišiel už na teba poriadok; ja som ích oberala na polnoc a ty ích budeš oberať na samé poludnie.“ — „A ktože si ty, čože si ty?“ opýtal sa kráľovič. — „Ja som Berona z Čierneho mesta,“ odpoviedala ona a zmizla. Milý šuhaj dlho díval sa za ňou a na strom, akoby ešte tam bola; ale tej tam veru nebolo a nebolo.

Keď sa spamätoval, pustil sa domov. A keď doma otca zazrel, ešte zďaleka volal mu uradovaný v ústrety: „dostriehol som, dostriehol som a všetko viem.“ Otec sa veľmi začudoval a zaradoval. „Dostriehol si?“ — povedá — „nuž a kdeže más zlaté jabĺčka?“ — „Zlatých jabĺček ja ešte nemám; ale som dostriehol a budem mať i zlaté jabĺčka. Jedno utešené zlaté dievča, volá sa Berona z Čierneho mesta, chodila ích oberať každú noc o dvanástej; ale ích teraz už ja budem oberať každý deň na poludnie, tak mi poručila Berona.“ Uradovaný otec len potľapkával syna po pleci a chválil ho, že sa tak dobre zadržal a tešil sa zlatým jabĺčkom že ích bude mať.“

Starý kráľ sa len radoval a tešil, a jeho najmladší syn len oberal tie zlaté jabĺčka každý deň na poludnie a oberal ích za istý čas. Ale sa stal akýmsi zamysleným, nikde nemal pokoja, nič ho netešilo, ani tie zlaté jabĺčka, zo dňa na deň bol utrápenejším a to všetko preto, že jednostaj len na Beronu myslel. Do času sa tešil, keď šiel zlaté jabĺčka oberať, lebo sa nazdal, že pri ních asnáď uvidí Beronu; ale keď z toho nič nebolo, domrzely ho i zlaté jabĺčka a neprestal otca unúvať, aby ho pustil do sveta. Kráľ dlho nechcel pustiť najmladšieho syna do sveta, lebo sa mu stal najmilším; ale naposledok ho len prepustil, že azdaj, keď sa vráti, bude veselším. A milý králevič, kadenáhle mal otcovo privolenie, hneď sa vybral z domu. Vzal si jedneho sluhu, seba i sluhu dobre ozbrojil, opatril sa potravou, odobral sa od rodičov a od bratov, sadol na koňa a šiel vo meno Božie, kam ho dve oči viedly. — —

Naši putovníci len šli a putovali cez hory, vody a polia, cez krajiny a morá a tak preputovali ďaleký široký svet od kraju do kraju — a o Čiernom meste a o krásnej Berone ešte ani chýru ani slychu. Už sa i unávili, zo všetkého vytrovili a ešte len putovali vždy ďalej a ďalej, že dakde predca aspoň chýru o nej počujú. Napokon prišli do jedneho zámku.

Pani toho zámku bola Ježibaba, a jej dcéra bola zlatá Berona. Keď prišli do zámku, Ježibaba ím vyšla v ústrety, pekne ích privítala a zpytovala sa čo hľadajú? „Prišli sme“ — odpoviedal kráľovič — „opýtať sa, či tu nechyrovať o Čiernom meste a o zlatej Berone?“ — „Ba veru chyrovať, deti moje“ — odpoviedala Ježibaba — „ej chyrovať, chyrovať. Berona chodí každý deň napoludnie sem do mojej zahrady kúpať sa, a tam sa môžete s ňou sísť ak chcete.“ — Ježibaba zavoňala, že to bude vohľač, preto sa mala tak pekne k ním; ale viacej ničoho nedala znať na sebe.

Približovalo sa poludnie a mladý kráľovič poberal sa do zahrady. Keď to Ježibaba spozorovala, zavolala sluhu na stranu a pekne ho zaobšila, žeby, povedá, i on šiel za pánom a usiloval sa skôr zazrieť zlatú Beronu ako jeho pán, a žeby tak urobil, ako mu prikáže, že ho ona za to obdaruje. A potom mu dala píšťalku a doložila: „Keď prvýraz Beronu zazrieš, zapískni na píšťalke, aby tvoj pán skôr ku kňažne bežal.“ Ako dohovorila, poslala ho za pánom do zahrady. Mladý kráľovič prechádzal sa sám po zahrade a sluha vyzeral zlatú Beronu. Udre dvanásta hodina, tu ztrepoce dvanásť holubov, bielych ako sneh, nad stromami, všetky premenia sa na dvanásť utešených panničiek, a medzi ními zalygotá sa medzi stromami zlatá Berona ako slnce. Sluha sa zahľadel na tú krásu a takmer i zabudnul na to, čo mu stará poručila; ale po chvíli zpamätal sa a zapísknul. Ako zapísknul, mladý kráľovič hneď zaspal akoby ho zarezal a prebrať sa nemohol. Zlatá Berona prišla k nemu, milo sa naň podívala a — odišla. Keď odišla, kráľovič sa naraz prebudil, a keď mu sluha vyrozprával, že zlatá Berona už tam bola a že naňho milo pozerala, dorážal na sluhu, že prečo ho neprebudil. Sluha síce tiež ľutoval, že sa mu s pánom tak povodilo; ale o píšťalke nepoviedal ničoho.

Na druhý deň, keď kráľovič do zahrady sa zberal, Ježibaba zase zavolala sluhu, dačo mu pošuškala do ucha, dačo mu vtisla do hrsti a podala mu píšťalku. Sluha už dobre vedel, z ktorej strany prichodí Berona, nuž postavil sa hneď na tú stranu. Keď počul holuby ztrepotať a keď sa mu zalygotalo medzi stromami, hneď zapísknul na píšťaľke a jeho pán tuho zaspal. Berona prišla ku kráľovičovi, milým ale i smutným pozorom podívala sa naňho a — odišla. Keď sa kráľovič prebudil a počul, že Berona zase tam bola, mrzel sa veľmi i na seba že zaspal, i na sluhu, že ho nezabudil. Ale čože mal robiť? už sa stalo; umienil si teda, že už na tretí deň nezaspí čo by čo bolo.

I držal sa on ako len mohol najlepšie na tretí deň. Keď sa už chýlilo k poludniu odišiel do zahrady, prechodil sa sem a tam, oči si pretieral, a premáhal sa ako len znal, aby už predca raz mohol vidieť svoje potešenie. Ale to veru všetko nič neosožilo, lebo Ježibaba zase zviedla sluhu. Sotva sa zalygotala Berona medzi stromami, sluha mocne zapískal a jeho pán zaspal tak tuho, žeby ho bol mohol trebars na kusy rezať. Zlatá Berona prišla ku kráľovičovi, ľútostivo podívala sa na neho a poviedla : „Nevinná duša, ty spíš a nevieš kto ti je na prekážke vo tvojom šťastí,“ — a perly jej vypadly na miesto sĺz. Potom sa obrátila, natrhala kvieťa i so svojími družičkami a obsypala kráľoviča ními. Ešte raz jej perly vypadly zo zlatých očí a k sluhovi takto prehovorila: „Povedz tvojmu pánovi, aby si klobúk o jeden klinec nižšie zavesil a potom že ma dostane“ — v tom sa podívala ešte raz na kráľoviča a — zmizla.

Pán sa hneď zobudil a zpytoval sluhu, či zlatá Berona ešte tam nebola? a kde sa vzaly okolo neho tie krásne kvety? Sluha mu všetko vyrozprával, ako sa s plačom naňho dívala, ako ho tými kvetami obsypala a že mu odkázala, žeby si klobúk o jeden klinec nižšie zavesil, ak ju chce dostať. Kráľovič sa na to veľmi zasmútil a hlboko zamyslel.

Videl on že už takto z neho nič nebude, odišiel teda od Ježibaby a ustavične len na tom hlavu lámal, čoby to malo znamenať, čo mu Berona odkázala; ale nemohol ničoho uhádnuť. Až raz sa mu na ceste prisnilo, že sa mu zlatá Berona zjavila a takto prehovorila: „Poklial toho sluhu pri sebe máš, mňa nedostaneš, lebo je napravený a prekazí ti všetko.“ Vtedy on začal chápať, čo to má urobiť; ale kedy koľvek prišiel na tú myšlienku, že sluhovi hlavu zotiať, zavše sa mu znevidelo, človeka len tak ničponič zabiť; ale sa mu zase ani to nevidelo, že ho jeho vlastný sluha tak ničponič zrádza a trápi. Nuž nehal vec len pri starom. Až tu sluha začne svojho pána vždy väťšmi za nosom vodiť a zo dňa na deň mu vätšie prekážky robiť, a keď mu pán dohováral, dal sa sluha daňho. To pána rozpálilo, zchytí šabľu a mik! šelmu po grgu, že mu naraz hlavu odfrkla. Čierna krv a hnilá voda z neho vytiekla a telo zem prehltla.

Keď už bolo po sluhovi, išiel náš kráľovič sám ako prst a len šiel ďalej starými horami, rúdnymi cestami, až raz počuje strašný krik že sa tak hory ozývaly. Ide za krikom a pekne príde na lúčku, na ktorej traja čerti sa bili tak, že až kusy tela z ních fŕkaly. — „No čože sa tak trháte?“ opýta sa ích kráľovič.“ — „Rujeme sa na otcovskej odmrti“ — odpoviedali čerti. „Tu hľa, na tejto huni, na týchto krpcách a na tomto korbáči.“ — „Nuž ale ste vy blázni, na takej pletke sa ruvať“ — povie kráľovič. — „Hia!“ — skríkli čerti — „to sú, vidíš, také veci, že keď sa oblečiež do tejto huni, ani sám čert ťa nevidí; keď si tieto krpce vezmeš na nohy, hneď ťa vynesú do povetria; a keď týmto korbáčom pleskneš, hneď si tam, kde si pomyslíš. Každý chceme mať všetky try veci, lebo jedna bez druhej nič nestojí.“ — „No ja vás naraz podelím, len choďte všetci traja hore na tamten vrch a mňa i veci tu nehajte; kto odtial na znak, ktorý dám, ku mne prvý dobehne: ten dostane všetko.“ Blázni čerti pristali a hybaj do vrchu. Za ten čas kráľovič vzal chytro huňu na seba, strčil nohy do krpcov, pleskol korbáčom a pomyslel si, aby naraz bol pred Čiernym mestom. V okamžení preletel ponad kraje, a ani sám neznal, iba keď zrazu zastál pred bránou Čierneho mesta.

Tu krpce zhodil, i huňu sňal zo seba a hneď ho zazrela jedna z tých dievčat, čo so zlatou Beronou chodievaly, a tá naraz bežala svojej panej oznámiť koho videla. Berona jej veriť nechcela, lebo nemohla pochopiť, akoby sa ten bol mohol tá dostať. Poslala druhú obzrieť čo je vo veci, i tu prišla s tým, že je veru tak. Poslala tretiu, i ta sa vrátila s tou istou novinou. Tu sa už sama Berona vybrala pred bránu.

Keď ta prišla a naozaj svojho najmilšieho tam uvidela, vypadly jej od radosti perly zo zlatých očí. Ale tu ti pribehli za ním i tí traja čerti a začali vreštať: „Daj nám čo je nie tvoje, daj nám huňu, krpce a korbáč.“ I hodil ím tie veci, oni si ích pochytali a odbehli preč.

Čistý od vecí diabolských uvítal sa kráľovič so zlatou Beronou. Ona ho hneď zaviedla do svojho palácu a povodila ho po celom svojom panstve. A keď ho povodila a trochu sa natešili, hneď sa i sosobášila s ním; on stal sa kráľom a ona žila s ním a panovali šťastne a dlho — sám pán Boh zná dokedy. —