ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mal raz jeden vdovec jednu dcéru a táto dcéra rada chodievala do susedov či na priadky, čiže s dákou inakšou robotou ku susedinej dcére, lebo to bola jej kamarátka. Suseda bola vdovica a ľudia o nej hovorili, že je striga. Ale sa ona ku susedovmu dievčatu pekne ukazovala. Keď prišlo, pekne sa s ním shovárala a zavše ho i uhostila tu postruhníkami, tu jabĺčkami, tu zas inými dobrými vecmi: a za to ju milé ďievča veľmi rado videlo.

Raz ako tak prišlo na tie priadky, sadly si pod praslice a priadly; a striga pozre hamišne na dievčatá: „ej čiby vám“ — povedá — „deti moje pristalo bývať v jednom dome. Veďby si ty, dievka moja“ — hovorila ďalej k mladej susedke — „mohla tvojmu otcovi poviedať, žeby si ma vzal za ženu, i jemu sa zíde pomoc i mne, a vám by vedno tak dobre bolo že len no.“ Mladá susedka nič neodpoviedala, ale by rada bola bývala, keby kamarátkynu matku bola dostala za macochu.

Keď prišla domov, prehovorila k otcovi: „Otec, veďby ste sa vy mohli oženiť, veru by sa vám zišla pomoc a mne dobrá macocha. Mohli by ste si vziať našu susedu, tá by mi bola dobrou macochou.“

„Ach dievka moja“ — odpoviedal otec — „o našej susede ľudia hovoria, že je striga: nuž akou že by ti tá bola macochou?“ — „Ach len že si ju vy otec vezmite, veru mi tá dobrou bude, veď to ľudia všeličo natárajú.“

Takto si dievka otca nahovárala, až ho naostatok i nahovorila. Vzal si teda susedu za ženu. Ale čo sa stalo? Ešte nebolo dobre ani po svaďbe, už macocha začala svoju pastorkyňu namietať, a namietala ju tak, že by o nej nikdy nebola ani uverila. Ani jej jesť nedala ako sa svedčí, ale len na čriepok so psíkom; pošušky jej uváľala z popola a na šaty jej len také odmetky hodila, ktoré jej dievka už nosiť nechela. — Za to ale dievka strigina chodila vystrojená ako páva, mastných postruhníkov alebo iných lakôtok mala zavše plné vrecká, a obluda bola zlastná ako jej mať. Zavše prišla ku pastorkyni „Či vidíš“ — vraj — „aké ja mám pekné šaty, a ty nič; či vidíš aké ja mám postruhníky, ale ti z ních nedám.“ Nebožiatko pastorkyňa sa potom zavše iba rozplakala, dobre jej srdiečko od žiaľu nepuklo, šla k jednej studničke a tam plakávala.

Raz ako tak pri tej studničke plakala, prišiel k nej otec a takto ju oslovil: „vidíš vidíš, dievka moja dobre som ti ja hovoril, že ti tá nebude dobrou macochou. Ale je už raz tak, už teraz len trpelive znášaj čo ti pán Boh prisúdil.“ - „Ei tak, ej tak, ale nič to, veď si ja dáko spomôžem, pôjdem si hľadať dáku službičku a tak sa opatrím,“ odpoviedala rozplakaná dcéra.

Nezadlho vybrala sa do služby. Pýtala si od macochy, aby ju vypravila do tej služby; ale sa tá na ňa špatne zabidovala, že ako ju vraj má vypraviť, že či nemá dobré šaty, že či nemá ruky aby si dačo vyrobila. I nedala a nedala jej ničoho, iba tie handry, čo mala na sebe, a hodila jej ešte pár postruhníkov z popola uváľaných.

Takto vypravená odišla a šla kade ju dve oči viedly. Ako tak šla, prišla ku jednej lavičke.

„Pamodaj šťastia lavička!“ poklonila sa pocestná.

„Pamodaj i tebe dievčička“ — zaďakovala lavička. „Kdeže ideš kde?“

„Idem si hľadať službičku.“

„Ach prelož že ma prelož na druhý bok“ — prosila lavička. „Už mi od toľkých rokov ľudia potom jednom boku chodia a nikto ma nepreloží. Nože ma prelož, budem ti na dobrej pomoci.“

Dievčatko lavičku preložilo a šlo ďalej. Ako tak šlo, prišlo k jednej hruške.

„Pamodaj šťastia hruštička,“ poklonilo sa dievča.

„Pamodaj i tebe dievčička,“ zaďakovala hruška. „Kdeže ideš kde?“

„Idem si hľadať službičku.“

„Ach strasže so mňa tie hrušky, stras, už ích zdržať nevládzem a nikto mi nepomôže, veru ti budem na dobrej pomoci.“

Pocestná hrušku striasla, hneď jej obľahšelo a potom sa zabrala daľej. O chviľu prišla k jednemu bujačíkovi — čo sa na jednej peknej lúke pásol.

„Pamodaj šťastia bujačko.“

„Pamodaj i tebe dievčatko, kdeže ideš kde?“

„Idem si hľadať službičku.“

„Nože ma no z tej lúky vyžeň, už sa od toľkých rokov tu pasem a nikto ma nevyháňa, veru ti budem na dobrej pomoci.“

Bujačika z lúky vyhnala a potom šla ďalej. Ako tak šla, došla ku jednej peci, ktorá bola plná plnučičká ohňom, dobre sa nerozpukla.

„Pamodaj šťastia piecka.“

„Pamodaj i tebe dievčička, kdeže ideš kde?“

„Idem si hľadať službičku.“

„Ach nože ty vyhrab zo mňa ten oheň, už od toľkých a toľkých rokov ustavične horí vo mne a nikto ho nevyhrabe, — budem ti na dobrej pomoci.“

Hneď pri samej peci stálo ohrablo, pocestná ním oheň vyhrabala a potom šla ďalej.

Ide ide veľkými horami, starými cestami, až naostatok príde k jednemu samotnému domčeku. Vníde do toho domčeku, nikoho v ňom nenašla, iba jednu starú ženu, a to bola Ježibaba.

„Pamodaj šťastia gazdinka.“

„Pamodaj i tebe dievčinka, kdeže si sa tu vybehala kde?“

„Idem si hľadať službičku, nuž som sa k vám prišla ohlásiť či by ste ma nevzali do služby.“

„Ej, ba veru ťa vezmem. Hľaďže, nič inšieho robiť nebudeš, len týchto jedenásť izieb každý deň vymetať — veď ti tu dobre bude; a tamto je hľaďže dvanásta; ale že mi do tej kuknúť nesprobuj!“

„Ako mi rozkážete, nuž vám budem tak robiť“ — odpoviedalo dievča, a iba čo si trochu oddýchlo, hneď sa chytilo do roboty.

I vymetala ona tých jedenásť izieb vymetala každý deň od Boha a do tej dvanástej podívať sa jej ani na um nezišlo. Ale namnoho jej predca čudno prichodilo, že jej gazdina do tej dvanástej čo len kuknúť zabránila. Začala pokuse hádať že čo ona v tej dvanástej izbe mať môže, ale nič nevyhádala; potom začala premyšľovať akoby sa ona to dozvedela a naostatok si umienila že do tej dvanástej izby čo len jedným očkom nakukne.

Raz bola Ježibaba kamsi odišla, vari do kostola, a to bolo nášmu dievčatku po vôli. Keď myslela, že je Ježibaba už hodne ďaleko, hodila metlu do kúta, prikradla sa pomaly ku dverám, odchýlila ích len tak trošku, aby jedným očkom mohla dnu kuknúť. Nuž a čože videla? Čože videla! Na prostried izby stály try veľké kade. — Ej pomyslí si — — čože to môže byť v tých kadiach. Dvere vätšmi roztvorí a vidí! v jednej července, v druhej striebro a v tej tretej zlato. Už sa viacej zdržať nemohla, ale akoby jej bolo dačo šeptalo, skočila do toho zlata a celá sa v ňom okúpala a pozlátila — „aspoň vraj budem mať dáku pamiatku.“ Ale jej prišlo na mysel, že tam viacej nenabudne: i chytila sa v uteky a utekala ako jej len para stačila.

Dobre lebo nebarz. Príde tu Ježibaba z kostola. Chyže nepozametané, na dvanástej dvere roztvorené a v nej plno zlata po zemi narozlievaného. Hneď zbadala čo je vo veci. Iba uchytila železné hrebienky, sadla na trlicu a hybaj za ňou! A bola by ju pri tej peci pekne krásne i dochytila; ale pec pozlátené dievča prepustila a keď Ježibaba dochádzala, rozvalila sa a všetok oheň na ňu vykydla, v ktorom jej trlica na prach zhorela a i ona sa veľmi popálila. Pod tým časom naše dievča hodne odbehlo, ale ju Ježibaba pri bujačíkovi zase doháňala. Na šťastie sa bujačik do Ježibaby rozbehol a tak dlho ju naháňal, kým dievčatko ďaleko neušlo. Pri hruške ju zase dohonila, ale práve keď Ježibaba pod ňu dochádzala, hruška sa zvalila a len toľko že ju nezadávila. Kým sa Ježibaba zpopod hrušky driapala, to dievča bolo už hodne ďaleko. Pri samej lavičke sa obzre, tu Ježibaba zase za chrbtom. Len len že prebehla ces lavičku, Ježibaba za ňou, ale ako stúpila na lavičku, lavička sa prelomila a milá Ježibaba čľup! do vody po samé uši. Mala sa tam zadusiť. Ďalej ísť Ježibaba nesmela. Tu v zlosti začala vykrikovať: „Ty taká a taká, máš čas že som ťa nedostihla, lebo by som, či vidíš, týmito hrebienkami bola zlato z teba zdriapala.“

Naše pozlátené dievča sa ani len neobzrelo, ale utekalo, až už pekne krásne dochádzalo domov. Keď dochádzalo, zaspieval kohúť na pánte:

Neďaleko domu dievča zastalo a hútalo či má ísť domov a či nie. Len veru ona nešla domov, lebo sa bála macochy, ale šla ku tej studničke pri ktorej plakávala a sedela tam za drahný čas.

Naraz ju zazrela tá macochyna dievka, a ako ju spoznala, pribehla k materi „mamo mamo“ — povedá — „veď tá zo služby už prišla, a keby ste vedeli, všetka vám je zlatá.“ — „Ale čo ty nepovedáš, lenby si neplietla.“ — „A už vám tá tam sedí pri tej studničke.“ — Hneď pribehla k nej macocha a pekne okolo nej, že tak a tak aby len šla dnu do izby, že veď je tu doma, a to len preto, lebo chcela zvedieť kdeby sa aj jej dievka tak pozlátiť mohla. Sotva vnišla pastorkyňa do izby, všetko sa zaligotalo od nej a macocha ju začala vychvaľovať a svoju dievku haniť a hrešiť. „Tak je to — vraj — hľa! Kto do sveta ide a kto si vie zaslúžiť, ten má; ale ty nevieš nič, iba doma vysedúvať. Nože sa no vyber i ty dakde, aby predca i z teba dačo bolo.“ — „Eh“ — odvrkla jej dievka — „veď ja veru aj pôjdem, len nech mi povie kade mám ísť.“

Pastorkyňa jej všetko vyrozprávala, kade a kam má ísť.

Nezadlho pripravila macocha pre svoju dievku pekné šaty, napiekla jej mastných postruhníkov a vypravila ju do služby.

Šla teda macochyna vlastná dievka do služby kade ju pastorkyňa upravila.

Ide ide a ako tak ide, príde k tej lavičke. Ani sa jej nepoklonila, a keď ju lavička oslovila aby ju na druhý bok obrátila, že jej bude na dobrej pomoci, pyšne odvrkla: „Eh čože by som sa ja s tebou zapodievala, veď ja mám dlhú cestu pred sebou.“ I neobrátila ju a neobrátila. Príde k tej hruške, ani tej sa nepoklonila, a keď ju hruška prosila, aby ju striasla, odpoviedala; „Čože by som sa ja tu s tebou bavila, veď ja mám inšiu robotu.“ Prišla k bujačikovi, ani sa naň neobzrela, a tak prešla i popri peci. Nepoklonila sa nikomu, nepomohla nikomu, darmo sa jej prosily a darmo sľubovaly, že jej budú na dobrej pomoci. Na ostatok prišla i do tej hory a k tomu domčeku. Vníde doň a Ježibabu najde sedeť za stolom.

„Pamodaj šťastia gazdina!“

„Pamodaj i tebe dievčina; kde že ideš kde?“

„Prišla som sa k vám ohľásiť, či by ste ma nevzali do služby.“

„Ej ba veru ťa vezmem, veď som ja i tak len samotná. Či vidíš, týchto jedenásť izieb mi budeš každý deň vymetať; aleže sa mi do tej dvanástej nesprobuj podívať, lebo beda tvojej koži!“

„Dobre, gazdina, dobre, veď ja len podľa vášho rozkazu budem robiť“ — odpoviedala dievka a ostala tam.

Vymetá ona tých jedenásť izieb za istý čas vymetá, až sa jej naveľa zažiadalo zvedeť čo to môže byť v tej dvanástej.“

Bola raz Ježibaba odišla do kostola. Tu si slúžka pomyslela, že teraz bude najlepší čas. Vezme klúče a dvere z ticha odomkne, a trochu ích odchýli. Tu vidí na prostred izby try veliké kade; roztvorí vätšmi a zhliadne v prevej kadi července, v druhej striebro a v tej tretej zlato. Sotva že ho zočila, poď! doňho celučičká celá taká aká bola, a tak sa v ňom napľačkala, že by jej šaty a vlasy bol mohol žmíkať. Potom z kadi vyskočila a hybaj v uteky!

Príde Ježibaba domov. Chyže nevyriadené a po všetkých zlato rozvláčené. Iba čo vykríkla: „Počkaj veď sa tebe zlata odnechce!“ uchytila železne hrebienky, sadla na ohrablo a poď! za ňou.

Pribehla tá dievka najskôr k tej peci, čo v nej naveky horelo. Tu sa pec rozvalila a všetok oheň sa pred ňu vykydnul, tak že sa z nej zlato do poly ztopilo. Pribehla k bujačikovi, bujačik ju začal klať a v ceste zastavovať, tak že ju Ježibaba pekne krásne spopáckala. Hneď sa do nej oddala, a železnými hrebienkami zlato z nej driapala. Potom ju pustila a zlato si sbierala. Kým Ježibaba zlato sbierala, dievka prebehla až ku hruške. Tu sa hruška na ňu zvalila a tak ju priklopila, že sa dlho z popod nej vysvobodiť nemohla. Medzitým dobehla Ježibaba a driapala z nej zlato, že jej krv len tak striekala. Zase odbehla dievka až ku lavičke, lavička sa pod ňou prelomila, tak že padla do vody a Ježibaba ju ešte naostatok železnými hrebienkami strašne doškriabala, že nebola ani človeku podobná. Horko ťažko vytiahla sa z vody a pobrala sa z nohy na nohu domov útekom a strachom celkom utrápená a hrebienkami na celom tele zranená.

Keď domov prichádzala, zaspieval kohút na pánte:

Nešťastníca bála sa ísť k materi, šla teda ku tej studničke a tak nariekala: „No veď som si ja vyslúžila! veď som ja schodila! len čo mi mať povie mne našťastnej nešťastnici!“

Mať si dievku poznala po hlase. Pribehla naradovaná ku nej a volala ju do izby. „Veď že“ — povedá — „poď dievka moja dnu do izby, čože sa tu máš tak okúňať, a rozprávaj nám ako sa ti vodilo, čo si si vyslúžila.“ Vnišli do izby a keď dievka ukázala doškriabané telo, všetci sa zhrozili. — „No veď si mi ho vyslúžila! No veď si sa mi ty nanič hodné dievčisko zachovalo!“ Takto a ešte špastnejšie vykrikovala mať, že ľudia pod oblokmi stávali. Od toho času už ani svoju dievku vystať nemohla.

Nezadlho potom zlatá pastorkyňa vydala sa za jedného bohatého pána a bolo jej s ním veľmi dobre; macochyna dievka ale sa len tak potĺkala po svete, lebo ju níkto nechcel mať za ženu.