ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ambros vodieval často po vôkolí Milušku; najradšej ale zostával pri hrobitovoch, a tu sa modlieval dlho.

Mladá dievčinka, ako ruža rozvíjajúca sa, hoc jej tam i teskno bývalo, pokľakla si, složila rúčky, a modlila sa za pokoj zosnulých; lebo Ambros, ktorého tak rada mala, hovorieval, že je to veľká zásluha pred Bohom. Chodievali tak i do Kochaníc na hrobitov, a tam sa na jednom hrobe sdržiavali najčastejšie, a dievčinka sa modlievala so zamoreným v myšlienkách Ambrosom.

Na ích prechádzkach ím všakoví ľudia prichádzali v úsrety; ale najčastejšie vídavali mladého šuhaja, pekného ako pannenka, vyrastlého ako mladá jedla, s čiernym živým okom, vysokým čelom, tmavým von šibajúcim fúzikom. A keď si biele pero na jeho čapici s vetríkom zaihralo, i koniec svoj sklonilo k jeho tvári, a zaclonilo jeho líca: to sa zdalo, že tvár zaslúžila najkrajšiu dievčinu na svete.

Najprv len zriedka, potom temer každý deň ím oproti prichádzal mladý šuhaj. Ambros sa ho opýtal na ostatok kto je, a dozvediac sa, že je Imrich Ilgo, dedič Znieva, mal sa k nemu prívetivejšie a nezpozoroval naschvál, ako šuhaj dlho zostal stáť keď odchádzali, i ako sa dievča dákousi nepoznanou posial mocou tiahnuté často obzeralo, a sa zapŕlilo, vidiac Imricha stojaceho.

Pomaly začali mladí ľudia so sebou hovoriť, a vždy bližie sa poznávali, hovorili na ostatok i milé veci. Dievča sa zatriaslo, šuhaj sa rozpálil, i hovoril reči tak ľúbe, tak ohnivé, že dievča sklonilo hlávku a sľúbilo šuhajovi vždy povedať, kde sa na budúci deň sídu. Ambros pritom lebo na stranu hľadel, alebo pár krokov po predku, skrižujúc ruky na prsia, kráčal, a nedal pozor na ích šepotania.

Trvala tak známosť Imricha s Milkou asi dva roky; Mikuláš sa nedopočul o tom ani slova, lebo dievčaťu dač stislo prsia, dač mu hlas zadusilo, keď chcelo o tom otcovi hovoriť, a spolu mu milé bolo, že o tom nik neznal, bo sa Ambros nikdy pred otcom nezmienil o schôdzkach, a k nej nikdy o ních nehovoril. Bola Milka už asi sedemnásť ročnia; išla po boku Ambrosa po každodenných prechádzkach za jasného pekného letnieho popoludnia. Imrich sa ustanovil ako obyčajne, ale dnes bol zádumčivý, zamyslený, i riekol k dievčaťu:

„Miluška duša moja, dneská našej známosti koniec — ja sa od teba odoberám, zdravá sa maj — nevidíme sa viac hádam nikdy —“

„Nestraš ma Imriško — prečo by sme sa viac vidieť nemali?“

„Zato, že som ja od dneska Ilgo, a ty Blatnická — a znáš — to je najvätšie nešťastie pre nás.“

Dievčaťu sa stislo srdce, vyronily sa slzy, a hoc ono celý svet milovalo, i nikoho nenávidieť neznalo; predca pravdivosť slov Imrichových poznalo, bo neraz videlo, ako jej otec hneď do náruživého napnutia upadol, keď ktokoľvek len toto meno zpomenul.

„Teda s Bohom duša moja na veky, bo zajtrá už nebudeš milovať Imricha.“

„Budem priateľ môj — o to sa nestaraj. Ach aký je ten čas krátky, a ty musíš ďalej, ale poď, a odprevaď ma aspoň po bránku.“

A šuhaj zabudol na všetko, zabudol na svoje úmysly i kráčal s dievčaťom ku zámku ruku v ruke, nemo, ticho, myšlienkami prejatý.

Ambros kráčal po predku, obrátil sa pred bránkou, i uzrel zástup ozbrojeného ľudstva čerstvým krokom k Blatnici sa blížacieho. Na ích čele poznal Gregora, i pochopil všetko. Zámok nebol nikým obsadený, sluhovia porozpúšťaní a len malá posádka, čo vystačovalo ku každodennej obsluhe, sa dnu sdržovala. Mikuláš sedel v izbe svojej dcéry i premýšľal; — dvere sa prudko otvoria, Ambros vstúpi dnu celý udychčaný: „vaša milosť, Kochanickí a Ilgovci tiahnú ozbrojení, a rúťa sa na zámok, zadnia bránka otvorená, a vaša vlastná dcéra vedie mladého Ilgu so sebou.“

Mikuláša akoby had v srdce uštipol, poznal hneď nebezpečenstvo, a šedivé vlasy mu začaly na hlave dupkom stávať, nos rozširovať sa a dych v prsiach sa úžiť. Dupol nohou, shŕždil obrvou i zavolal: „von krkavčí syn! zastávaj steny, zataras brány a nič nám neurobia.“ Ambros odišiel. Mikuláš pristúpil k oknu i počúval — a ozval sa v tom prenikavý hlas dieťaťa jeho, bezpochyby za sebou uzrevšieho zástup ozbrojencov. Štrng zbrane sa na to ozve už za hradbami, a on sa schytí, šmátra po stene, za zbrojou ruky vyťahujúc.

V tom vstúpi dnu Milka. Blatnický odskočí od nej, keď sa chcela na jeho prsia hodiť. „Iď mi, ty zpotvorené plemeno“ odpovedal, keď táto v strachu ako osyka sa trasúc a plačúc znovu k nemu prichádzala.

Krik a hluk sa vždy ďalej blížil, vidno, že ozbrojenci na predok kráčajú. Mikuláš zastal v prostried izby, vystrel sa, temné oko sa sem tam gúľalo, ako meč mstiteľa, i prehovoril k dcére svojej: „znáš ty Imricha Ilgu?“

„Znám“ úzkostlive vypovedelo dievča.

„Sišla si sa pred okamihom, a videla si sa s nim?“

„Videla.“

„Prišla si s ním až k otvorenej bránke zámkovej?“

„Prišla!“

„Teda je koniec všetkému!“ divným, strašným hlasom zavreští Mikuláš. „Blatnickovci sú zničení vinou poslednieho ích-potomka! Ale keď zhynieme, zhyňme, len hanu našu nech neuvidí nepriateľ!“

I šmátral rukou, prišiel k dverkám stenovým, otvoril ích, vzal z ních zlatý pohár a v malej skleničke tmavý mok, nalial a dal dcére „na! pi! aby z Blatnických živá duša nepadla v ruky nepriateľa!“

Milka sa zatriasla nad otcovým hlasom, hlava sa jej pomútila, a naučená na každý pohyb otca poslúchať, vzala pohár a vypila tmavý mok, vykrikla a zpadla na zem kŕčom naťahovaná. Ambros otvorenými dvermi díval sa na celý výjav, a keď prestrašené ubohé dievča zakríklo, zasmial sa i vypovedal: „tak dobre Mikuláš, tak len tak — však z toho istého pohára pila i Malina!“

„Rany Kristové! aký to hlas?“ — vykríkne Blatnický.

V tom sa rozsotia dvere, a prv akoby prišla odpoveď na slová Blatnického, vstúpi dnu Gregor, sivší ako holub, zohnutejší starobou nad schýleného javora; za ním vnišlo viac ozbrojených.

„Hotov sa počet skladať z tvojho života, Blatnický!“ vypovie Gregor vážnym hlasom, „došiel predca i na teba deň, v ktorom prestanú tvoje hanebnosti!“

A keď Blatnický ako zkamenelý tu stál bez slova, bez reči, pokračoval Gregor: „ty mocný, ty silný! nazdával si sa, že môžeš šľapať po dobrých, statočných, chudobných ľuďoch, že žiaden priestupok, ktorého si sa dopustil, nenajde mstiteľa! a teraz počuj Blatnický! — Rozkaz kráľovský oproti tebe stojí až do teraz v svojej platnosti. Tvoj zámok i s majetkom pripadne Kochanickým; zemänom nie si viacej ale nevoľníkom; vyženieme ťa z domu otcovského, pôjdeš po žobrote šírym svetom, a budeš žobrať u tých, ktorých si šľapal, a keď ťa na staré dni budú lakťom sem a tam sácať tí ľudia, ktorých si zabíjal, budeš si mysleť, že je to len pokuta za hriechy; a keď sa nad tebou smiluje najmenší žobrácky chlapec i podá ti koniec paličky, aby ťa z dediny na dedinu previedol, to budeš Bohu ďakovať, že ešte pod šírym nebom ľudia jesto, ktorí sú lepší od tebä. — Deň pomsty je tu, Blatnický!!“

Mikuláš stál a stál; v prsiach jeho sa ale odrazu zbudilo starodávne srdce i vypovedal: „a nazdáš sa, ty starý blázon, že sa ti Blatnický pokorí, a prv nezhynie, akoby mal uzrieť hanbu svoju?“

„Počuj Blatnický!“ prerečie ďalej Gregor, „ľudia ukrutní sú najvätší chúlostivci v nešťastí, tak i ty; ale počuj ďalej: ty znesieš, ver mi, každé pohanenie, keď sa presvedčíš, že moci nemáš k odporu. Jedno ti pozostáva. Imrich Ilgo, môj vychovanec, miluje dobré dieťa tvoje z najčistejšieho srdca: daj mu ho za ženu, a on ťa privinie až do smrti!“

„Starý blázon!“ zavolal v tom mních Ambros, skočiv Gregorovi do reči, „jednou rukou berieš, a druhou dávaš, — tak sa ty vieš pomstiť? — A nazdáš sa, že tvoja pomsta tvoja zásluha? Čakal ja roky a roky v tomto prekliatom hniezde, koril som sa pred týmto zločincom ako červík, vychádzal som každý deň dolu, vyhliadajúc odkial príde nepriateľ ozbrojený, abych mu mohol otvoriť brány. A ty sa ešte nazdáš starý, detinský človeče že si sa dosť pomstil, keď si Blatnického z domu vyhnal? keď si sám zasadol na Blatnici? — Znivoč dušu jeho, zadaj mu rany, že sa zošiaľa jeho mozgy, a sám si roztrieska svoju prekliatu hlavu o prvý kameň — a tak je dokonalá pomsta. — Ja som to urobil, ja som to previedol. — On sa mi zpovedal z hriechov, ja som mu sľúbil odpustenie — ja — horší od prvého žobráka, — ja kňaz — čo nikdy nebol kňazom — a sa preobliekol, abych sa vkradol do peleše tejto. — A vidíš tu Ilgovu nevestu?“ — v šialenom rozdráždení ďalej hovorí, ukazujúc na mrtvú Milku, „dušu nevinnú, čistú, nezkalenú — čo sa dlho modlievala na hrobe Maliny.“ — Oh Malina! ja som ťa miloval — ale miloval i Blatnický dieťa svoje viac nad dušné spasenie, ono bolo potechou jeho staroby, jeho slabosti — a túto dušu tak dobrú, že sa jej pod slncom rovnej nenachádzalo, zabil sám — a ona pila z pohára, z ktorého Malina pila, i zhynula rukou otcovou, a dobre že zhynula. Ona by bola pohla i nemé skaly k milosrdenstvu pre svojho otca, ona by bola vymodlila z pekla dušu otcovu — a on ju zabil, — zabil — a ja ju naschvál vychovával tak čiste, tak šlechetne, aby tým viac padla rana na Blatnického, keď dieťa toto, anjelu podobné sám zavraždí — bo som vedel že ho zavraždí — i prišla hodina — on ale bude žiť, žiť — i rozdriape prsia svoje, a sám sebä mučiť bude — bo znivočil vlastné dieťa svoje, ktoré pilo z pohára, čos ty z neho pila Malina moja — pomstil som ťa — Malina moja! — a ty Mikuláš, ty Gregor, nepoznáte Bohuša?“ —

Hrúza zaujala prítomných; a keď kto, teda Gregor prvý zpamätal sa i vypovedal: „prestaň šialený chlapče, hoc šediny hlavu tvoju kryjú. Mňa nazívaš bláznom, a viem, že ma i ináčej svet za blázna držiaval; — ale počuj reč moju. Ja som sa chcel na Blatnickom pomstiť cestou rovnou, odňať mu prostriedky k hrešeniu, aby sa k Bohu obrátil; ty si za prostriedok použil znivočenie duše dobrej, bohumilej — a keď tvoja pomsta stojí, netreba viac mojej. Blatnický hrešil, ale tys Bohuš zhrešil viacej, lebo onen konal podľa náruživosti, tys z úmyslu znivočil dušu čistú, dobrú. Ale čo sa stalo, to sa viac neodstane, buď i tak pochválené meno Hospodinovo!

„Teraz počúvajte slová starca už nad hrobom stojaceho! zhrešili ste oba, a zhrešili ste veľmi! podajte si ruky! Mikuláš na kolená! Bohuš na kolená! Smierte sa i pomodlite sa: ,odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame naším viníkom!’“

Blatnický zrazený kľakol — Bohuš sa zdráhal.

„Bohuš dolu!“ zakričí odhodlaným hlasom Gregor, „pokor sa Bohu!“ Kľakol Bohuš i Gregor. Traja starcovia si podali ruky i modlili sa hlasne: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame naším viníkom!“

Medzi rečami starcov vnišiel dnu Imrich, vykríkol, hodil sa na mrtvolu milej svojej, bozkával jej chladné ruky i tvár a plakal a plakal. —

A zaslúžila si Miluška, aby čistý a dobrý človek, ako tvoj Imrich, nad tebou zaplakal!!